Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Cob/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124337875
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubincová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6124337875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Kubincovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Andrey Gindlovej a JUDr. Ľubice Mojžišovej v právnej veci
žalobcu Adam Mikuš, s miestom podnikania 99 105 Sklabiná 42, IČO: 56 153 465, zastúpený JUDr. Alan
Zvara, advokát, so sídlom SNP 1/A, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 42 198 038, proti žalovanému Autodoprava
POFA s.r.o., so sídlom J. Fándlyho 749/17, 971 01 Prievidza, IČO: 47 456 124, zast. JUDr. Gabriela
Kľačanová,advokátka,sosídlomAndrejaKmeťa10511/17,03601Martin,IČO:42216541,ozaplatenie
1.601,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín
č. k. 37Cb/149/2024-94 zo dňa 11. decembra 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/149/2024-94 zo dňa 11. decembra 2024 opravuje na
prvej strane v záhlaví v rozsahu IČO žalovaného tak, že správne IČO žalovaného je: „47 456 124“.

II. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/149/2024-94 zo dňa 11. decembra 2024 p o t v r
d z u j e.

III.Žalovanému priznávavočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 429,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,50 % ročne zo sumy 429,-
Eur od 17.04.2024 do zaplatenia. Vo výroku II. súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Vo výroku III. uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 46,44 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa
25.06.2024 vo forme návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní sa žalobca domáhal
od žalovaného zaplatenia sumy 1.601,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,50 % ročne zo

sumy1.601,80Eurod17.04.2024dozaplateniaatovšetkodo3dníodprávoplatnostirozsudku.Žalobca
v konaní tvrdil, že ním uplatnený nárok pochádza z obchodnej činnosti oboch účastníkov, pričom žalobca
sisvojepovinnostizozmluvnéhozáväzkusplnil,žalovanémuvystavilfaktúru,ktorúdoručilvelektronickej
forme a zároveň v listinnej forme na adresu sídla žalovaného, ktorú si však žalovaný v odbernej lehote
neprebral.

3. Žalovaný sa bránil tvrdením, že neeviduje žiadne záväzky vo vzťahu k žalobcovi. Uviedol, že faktúra je

len účtovný doklad, ktorý nepreukazuje právny titul údajnej pohľadávky žalobcu. Žalobcom fakturovanú
sumu vo výške 1.601,80 Eur s príslušenstvom neuznáva ani čo do právneho dôvodu ani čo do uvedenej
výšky. Žalobca nepredložil doklad o prevzatí akýchkoľvek prác zo strany žalovaného, žalovaný teda
nevie z čoho majú fakturované sumy pozostávať a akým právnym titulom mali vzniknúť. Tvrdil, žežalobca pre žalovaného nevykonával prácu za hodinovú sadzbu a súčasne žalobca pre žalovaného
nevykoval nijaké prepravné práce.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd mal z vykonaného dokazovania za to,
že žalovaný po vzájomnej dohode so žalobcom vystavil žalobcovi dňa 18.03.2024 objednávku, ktorou
si objednal u žalobcu stavebné a montážne práce v rozsahu pomocných a dokončovacích pri stavbe
solárnych elektrární, ktoré stavby mali byť realizované na území Slovenska, Holandska a Nemecka.
Žalobca objednávku akceptoval, medzi stranami došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo v zmysle §

536 Obchodného zákonníka. V zmysle uzatvorenej zmluvy sa potom žalobca zaviazal dodať, uskutočniť
dohodnuté montážne a pomocné práce a žalovaný sa zaviazal tieto prevziať a zaplatiť za ne dohodnutú
cenu diela. Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu síce spochybnil dôvodnosť nároku
ako celku, v rámci výsluchu však výkon prác v žalobcom tvrdenom rozsahu 33 hodín nerozporoval.
Okresný súd uzavrel, že v priebehu sporu sa výkon prác na diele v rozsahu 33 hodín stal nesporným
a nesporným bola aj hodinová mzda za prácu, ktorej výšku žalovaný v rámci výsluchu rovnako pripustil.

Keďže medzi stranami došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o dielo, obsahom ktorej bol výkon stavebných
a pomocných prác, ktoré v rozsahu 33 hodín vykonal žalobca a ktorých rozsahu nespochybňoval ani
žalobca ani žalovaný, dospel okresný súd k záveru, že žalobcovi patrí odmena v dohodnutom rozsahu.
Okresný súd konštatoval, že žalobca ako zhotoviteľ vykonal pre žalovaného dohodnuté práce v rozsahu
a na základe pokynu žalovaného, tieto žalovanému bez zbytočného odkladu po celkovom ukončení

prác zo strany žalobcu vyfakturoval a faktúru vystavil v súlade s dohodou strán. Okresný súd žalobcom
uplatnený nárok v časti výkonu prác posúdil ako skutkovo a právne dôvodný.

5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobca si okrem ceny diela v zmysle
stavebných a montážnych prác uplatnil aj nárok na odmenu za tzv. prepravné práce. Medzi stranami bolo

sporné, čo je obsahom prepravných prác a či vznikol nárok na ich zaplatenie. Okresný súd konštatoval,
že nikde z predložených listinných dôkazov nevyplýva, čo sú to prepravné práce, preto považoval za
logické vysvetlenie žalovaného, že prepravné práce predstavujú uskutočnené činnosti v súvislosti so
zmluvou o dielo a to konkrétne pri potrebe prepraviť nejaký pomocný materiál z jednej časti stavby na
druhú, a to aj osobným automobilom. Pokiaľ žalobca tvrdil, že prepravné práce predstavujú prepravu

(osôb) na miesto výkonu práce, toto z obsahu zmluvy absolútne nevyplýva. Predmetom zmluvy o dielo
bola realizácia stavebných a montážnych prác, čo vyplynulo jednak z vyjadrení strán, tak aj z výsluchov
svedkov.

6. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že zo

zmluvy mal povinnosť uskutočňovať aj prepravu osôb tak ako tvrdil. Uvedené nemal súd preukázané
ani z predložených listinných dôkazov ani z vykonaných výsluchov strán sporu a svedkov. Z výsluchu
žalobcu okresný súd poukázal na to, že žalobca sám uzatváral zmluvu o dielo, avšak dohodu o tom, že
prepravné práce predstavujú vlastné náklady spojené s dopravou žalobcu na miesto výkonu prác súd
preukázané nemal. K výsluchu žalovaného uviedol, že tento odmietol dôvodnosť nároku v tejto časti

s tým, že sa strany takto nedohodli. V zmysle dohody si žalobca mal hradiť cestovné náklady a žalovaný
mu bude zabezpečovať práce a uhrádzať nástroje a ubytovanie na mieste výkonu prác na diele. Ani
z výsluchu svedka A. B., brata žalobcu, nemal okresný súd dostatočne preukázané, že medzi žalobcom
a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy v časti prepravných prác tak, že za uvedené práce je možné
považovať aj samotné náklady žalobcu spojené s prepravou na miesto výkonu práce na diele. Svedok

súduuviedollensvojevnímanieuvedenéhopojmuprepravnéslužby,bezreprodukcieudalostítýkajúcich
sa rokovania žalobcu a žalovaného ohľadom výkladu pojmu prepravné služby.

7. Okresný súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že k možnosti posúdiť prepravné
práce ako cestovné náklady postupoval aj v rámci interpretačných pravidiel v zmysle § 266 Obchodného

zákonníka, ale aj v zmysle uvedeného konštatoval, že nie je možné vykladať bez ďalšieho prepravné
práce ako cestovné náklady, ktoré vzniknú žalobcovi pri preprave na miesto výkonu práce. Účelom
uzatvorenej zmluvy o dielo bola realizácia stavebných a montážnych prác a ak táto zmluva mala
obsahovať ďalšiu povinnosť presahujúcu uvedený zmluvný typ, mala byť táto povinnosť medzi stranami
dostatočne špecifikovaná, tak aby nedošlo v rámci realizácie k budúcim nezhodám, prípadne rôznym

výkladom jednotlivých ustanovení zmluvy.

8. Okresný súd posúdil časť žalobcom uplatneného nároku, a to rozsah reálne uskutočnených
montážnych prác v trvaní 33 hodín, ako nesporný, teda ako skutkovo a právne dôvodný. Ostatnú časťnároku, a to nárok na náhradu titulom vyfakturovanej prepravnej služby považoval súd za spornú. Ak
je určitá skutočnosť sporná, je na stranách aby navrhli také dôkazy, ktorými sa spornosť odstráni.
V časti sporného nároku však súd prvej inštancie konštatoval, že dôkazy produkované žalobcom boli

nedostatočné na preukázanie uplatneného nároku, preto žalobu v časti o zaplatenie 1.172,80 Eur, čo
predstavuje vyfakturované prepravné práce, zamietol. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so
svojím plnením, v časti dôvodne uplatnenom podanou žalobou, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania
v zmysle § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 21/2013 Z. z. v súlade
s návrhom žalobcu vo výške 12,50 % ročne od splatnosti vystavenej faktúry, t. j. od 17.04.2024, do

zaplatenia.

9. Okresný súd rozhodnutie o trovách odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 46,44 % na základe pomeru úspechu
strán sporu.

10. Žalobca sa včas podaným odvolaním proti vyššie uvedenému rozhodnutiu prvoinštančného súdu
domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11. Žalobca namietal, že súd napadnuté rozhodnutie vo svoje zamietacej časti žaloby odôvodnil tak,
že prepravné práce nemožno vykladať bez ďalšieho, ako cestovné náklady, ktoré vzniknú žalobcovi pri

preprave na miesto výkonu práce a priklonil sa k tvrdeniu žalovaného, že pod uvedeným pojmom sú
myslené len prípadné práce týkajúce sa prepravy pomocného materiálu z jednej časti stavby na druhú.
Podľa žalobcu je síce pravdou, že v objednávke žalovaného je trochu nešťastne formulované spojenie
„prepravné práce“, avšak pri výklade tohto pojmu je potrebné vychádzať z kontextu celej objednávky,
kde miesto výkonu práce malo byť jednak severné Nemecko a Holandsko a zároveň bola hodinová

sadzba dohodnutá ako neprimerane nízka v sume 13 Eur/ hod. Takáto mzda by po odpočítaní daňového
zaťaženia, odvodov a ďalších nákladov bola podpriemerná voči iným zamestnancom na Slovensku.
Ak by neboli dohodnuté náklady na cestovné do miesta výkonu práce, náklady žalobcu na prepravu
by prekročili jeho príjmy, čím by bol v strate. Uviedol, že bežná ponúkaná suma za prácu v zahraničí
na živnostenský list v elektromontážnom priemysle a stavebníctve je 24 Eur /hod., často s ubytovaním

zdarma.

12. Žalobca poukázal na ekonomickú definíciu prepravných prác ako ekonomického pojmu v oblasti
prepravy a špedície, ktorý sa používa na charakterizáciu a meranie objemu prepravy určitého množstva
osôb alebo hmotnosti tovaru na určitú prepravnú vzdialenosť. Poukázal aj na ustanovenie § 264

Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada
aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore
s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Všeobecne a štandardne sa pri výkone prác montážneho
charakteru v zahraničí zabezpečuje aj preprava na miesto výkonu prác, ktorá je často dohodnutá na
základe inzerujúceho. Žalobca priložil niekoľko podobných ponúk prác z portálu www.profesia.sk.

13. Žalobca tvrdil, že žalovaný nevedel zabezpečiť ako objednávateľ pre zhotoviteľov cestu na miesto
výkonu práce, preto si dohodli samostatnú náhradu za cestovné, kde sa žalobca ako zhotoviteľ mal
prepraviť vlastným motorovým vozidlom. O tom, že výška bola primeraná a adekvátna za 1 kilometer
svedčí, že v súčasnosti je podľa § 1 písm. b) Opatrenia MPSVaR o sumách základnej náhrady za

používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, stanovená sadzba 0,35 Eur/km pri priemernej
spotreba 6 l/100 km paliva.

14. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby súd druhej inštancie rozsudok nižšieho stupňa

preskúmal, zrušil ho a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tak, že žalobe
vyhovie v plnom rozsahu.

15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nezdieľa právny názor žalobcu a považuje
tento za právne nesprávny. Žalovaný sa nedohodol so žalobcom a ani so žiadnym iným subjektom

na tom, že mu zaplatí cestovné náklady na prepravu žalobcu z miesta bydliska do miesta výkonu
práce a naspäť. Poprel aj tvrdenia žalobcu o neprimerane nízkej hodinovej sadzbe 13 Eur, uviedol,
že žalobcu vstúpil do záväzkového vzťahu dobrovoľne. Žalovaný nemohol od žalobcu žiadať prepravu
osôb, nakoľko žalobca prepravné služby nemá v predmete podnikania. Žalobca sám pripustil, že nacestu bral z vlastnej iniciatívy aj ďalších ľudí a mali sa skladať na cestovné spoločne, k čomu nedošlo,
a tak chce žalobca preniesť cestovné na žalovaného, a to bez právneho titulu.

16. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca k svojmu odvolaniu priložil nové dôkazy, pričom novoty je možné
predkladať len v zmysle § 366 CSP a v tejto konkrétnej právnej veci na to nie sú splnené podmienky. Tiež
uviedol, že podané odvolanie nemá náležitosti vyžadované CSP, a to konkrétne, že žalobca neuviedol
v akom rozsahu rozsudok z 11.12.2024 napáda, z akých dôvodov považuje rozhodnutie za nesprávne,
čo je v rozpore s § 363 CSP.

17. V závere žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu podľa § 386 písm. d) CSP
odmietol, nakoľko podané odvolanie nemá náležitosti podľa § 363 CSP a pre vady odvolania nemožno
v odvolacom konaní pokračovať. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného, alternatívne
navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 387 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správne a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi

azistenýmskutkovýmstavomsúdomprvejinštancie(§379,§380ods.1,§383CSP)prejednalodvolanie
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo
výroku za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

19. Odvolací súd bol v zmysle ust. § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie:

20. Na základe vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, vystavil žalovaný dňa 18.03.2024
objednávku, ktorou si u žalobcu objednal stavebné a montážne práce v rozsahu pomocných
a dokončovacích prác pri stavbe solárnych elektrární.

21. Po ukončení výkonu prác vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 2024003, ktorou fakturoval
žalovanému výkon montážnych prác v rozsahu 33 hodín v cene diela 429,- Eur a prepravné práce
v rozsahu 2.932 km v cene 1.172,- Eur, ktorú žalovaný neuhradil.

22. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), prejav vôle sa
vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy
alebo jej musel byť známy.

23. Podľa § 261 ods. 2 ObZ, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa

prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav
vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla
v tomto styku prikladá.

24. Podľa § 266 ods. 3 ObZ, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky

okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi
sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci.

25. Okresný súd správne konštatoval, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok zo zmluvy o dielo, na základe
ktorej vystavil žalovanému faktúru č. 2024003 so splatnosťou 28.09.2020, v časti výkonu prác v rozsahu

33 hodín, čo predstavovalo sumu 429,- Eur, pričom žalovaný účinne nepoprel existenciu a výšku tohto
nároku. Žalobcom predložené listinné doklady a nárok z nich vyplývajúci preto okresný súd v tejto časti
uplatneného nároku správne posúdil, keď ho ako dôvodný žalobcovi priznal.

26. V podanom odvolaní žalobca namietol rozhodnutie okresného súdu v zamietacej časti žaloby

z dôvodu, že súd prvej inštancie si pojem „prepravné práce“ nevyložil ako cestovné náklady, ktoré
vzniknú žalobcovi pri preprave na miesto výkonu práce, ale priklonil sa k tvrdeniu žalovaného, podľa
ktorého sa pod týmto pojmom myslia len činnosti v súvislosti so zmluvou o dielo, a to konkrétne pri
potrebeprepraviťnejakýkonkrétnymateriálzjednejčastistavbynadruhú,atoajosobnýmautomobilom.Žalobca mal za to, že ak by súd vychádzal z kontextu objednávky, podľa ktorej je miesto výkonu práce
NemeckoaHolandsko,dohodnutáhodinovámzda13Eur/hod.bybolaneprimeranenízka.Bezzmluvnej
dohody o nákladoch na cestovné by náklady žalobcu na prepravu značne prekročili jeho príjmy, čím by

bol v strate. Zároveň poukázal aj na ekonomickú definíciu pojmu prepravné práce.

27. V konaní nebolo sporné, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o dielo, na základe ktorej si
žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie výkonu práce (zhotovenie diela) a zároveň nárok na odmenu za
tzv. prepravné práce, ktoré nároky boli fakturované faktúrou. Spornú dôvodnosť nároku žalobcu v časti

týkajúcej sa prepravných prác okresný súd posudzoval aj v rámci interpretačných pravidiel v zmysle §
266 ObZ, ale ani ich aplikáciou nemohol konštatovať, že prepravné práce možno vykladať ako cestovné
náklady , ktoré vzniknú pri preprave na miesto výkonu práce. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva,
že v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu alebo predmetu právneho úkonu, možno tieto
nedostatky preklenúť použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 OZ a § 266 ods.
1 až 3 ObZ. Je však na zmluvných stranách, aby si predmet zmluvy individualizovali takým spôsobom,

ktorý ho dostatočne identifikuje a vylúči jeho zámenu, inými slovami identifikovať ho takými prvkami,
ktoré medzi účastníkmi zmluvy nebudú vzbudzovať pochybnosti o tom, čo tvorí predmet zmluvy, a či
je teda dostatočne určitý. Takáto dohoda zmluvných strán na tom, aké práva a povinnosti predstavuje
pojem „prepravné práce“ však uzatvorená zmluva o dielo neobsahovala. Bližšiu identifikáciu tohto
pojmu neobsahovala ani objednávka žalovaného, ktorý objednávku koncipoval. Okresný súd vychádzal

aj z výsluchu žalobcu, ktorý nevedel uviesť čo si tým so žalovaným dohodol, naopak z výsluchu
žalovaného, ktorý si predmetné činnosti u žalobcu objednal vyplynulo, že pojem prepravné práce
predstavuje prepravu počas realizácie diela, s cieľom zohľadniť náklady, ktoré by zhotoviteľ s dielom
mal. Okresný súd sa s tvrdením žalovaného stotožnil s prihliadnutím aj na žalovaným predložený listinný
dôkaz výpis z registra živnostenských oprávnení, podľa ktorého žalobca nemá oprávnenie na výkon

žiadnej podnikateľskej činnosti spojenej s prepravou osôb.

28. Okresný súd neprihliadol na obranu žalobcu a svoj záver o neprihliadnutí na žalobcom tvrdené
skutočnosti okresný súd správne odôvodnil so zdôraznením zisteného skutkového stavu, kedy nebolo
preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy v časti prepravných prác tak,

že pod týmto pojmom bolo možné chápať náklady žalobcu spojené s prepravou na miesto výkonu práce
na dielo. Na podporu svojho správneho záveru okresný súd poukázal aj na obranu žalovaného v spore,
ktorýtvrdilmožnývznikškodykonanímžalobcuvpodobenákladovvynaloženýchnarezerváciuaúhradu
ubytovania pre žalobcu počas výkonu prác, ktoré náklady boli zmarené jeho predčasným odchodom.

29. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením procesnej obrany žalobcu okresným súdom v tom, že obrana
žalobcu je v tejto časti uplatneného nároku všeobecná, stručná, bez uvedenia konkrétnych skutočností.
Okresný súd preto správne takúto procesnú obranu nepovažoval za dostatočnú na preukázanie
uplatneného nároku. Nie je úlohou súdu z predložených listinných dokladov vytvárať a dotvárať skutkový
stav v konaní, je povinnosťou strán sporu uviesť konkrétne skutkové tvrdenia a k povinnosti tvrdenia

následne pristupuje povinnosť preukázania týchto tvrdení, t.j. dôkazná povinnosť. Tým, že žalobca
nepreukázal, že medzi ním a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy v časti prepravných prác pričom
ak zmluva o dielo mala obsahovať nejaký ďalší prvok, tak tento nebol stranami v zmluve dostatočne
špecifikovaný, nemohol súd produkované dôkazy žalobcu vyhodnotiť ako dostatočné, ako to správne
uviedol aj okresný súd.

30. V odvolaní žalovaný poukazoval aj na znenie ustanovenia § 264 ObZ, podľa ktorého pri
určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti, pričom pri
výkone montážnych prác v zahraničí je takouto zvyklosťou zabezpečenie prepravy a ubytovania zo
strany objednávateľa prác. Túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú

s prihliadnutím na to, že je zrejmé, že odvolateľ nie celkom vníma podstatu obchodných zvyklostí, na
ktoré Obchodný zákonník odkazuje v § 264 ods. 1, a ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 ObZ považujú za
subsidiárnu rovinu nachádzania práva v prípadoch, kedy predmet zmluvného vzťahu nie je regulovaný
Obchodným zákonníkom, ani predpismi občianskeho práva.

31. Predovšetkým obchodné zvyklosti nie sú to isté, ako prax, ktorú si individuálne medzi sebou zavedú
dvaja podnikatelia. Podmienkou toho, aby sa určitý opakovaný postup v obchodných vzťahoch stal
obchodnou zvyklosťou v zmysle § 264 ods. 1 ObZ, musí ísť o postup, ktorý je všeobecne v danom
priemyselnom odvetví považovaný za záväzný, a ktorý je využívaný v danom odvetví dlhodobo. Bezsplnenia týchto podmienok nemôže byť zdrojom nachádzania práva. Pod všeobecným presvedčením
o ich záväznosti sa chápe presvedčenie podnikateľov v rámci daného priemyselného odvetvia, nie
presvedčenie dvoch podnikateľov ako zmluvných strán individuálneho zmluvného vzťahu. Tvrdenie,

že určitý postup je obchodnou zvyklosťou musí preukázať tá strana, ktorá tento postup za obchodnú
zvyklosť označí. Prax zavedená medzi žalobcom a žalovaným preto nespĺňa podmienky obchodnej
zvyklosti vymedzenej v § 1 ods. 2 ObZ a v § 264 ods. 1 ObZ, ide iba o predchádzajúcu prax žalobcu
a žalovaného, ktorí si mohli vytvoriť určité postupy vo vzájomnom vzťahu. Prihliadnutie na vzájomnú
obchodnú prax je potom interpretačným pravidlom pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu

podľa § 266 ods. 3 ObZ, ku ktorému prihliadol aj okresný súd.

32. Pokiaľ ide o nedostatky odvolania v podobe absencie náležitostí odvolania, ktoré namietal žalovaný
vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, odvolací súd uvádza, že dôvod, pre ktorý odvolateľ rozhodnutie
napáda, nie je potrebné označiť aj uvedením konkrétneho ustanovenia zákona. Odvolateľ splní
požiadavku uvedenia dôvodov odvolania, ak je z obsahu odvolania zrejmé, akým dôvodom odvolateľ

odôvodňuje svoje odvolanie. V opačnom prípade by bol postup súdu príliš formalistický a mohol by byť
vyhodnotený ako odopretie prístupu k spravodlivosti tým odvolateľom, ktorí obsahovo správne namietali
v čom vidia nesprávnosť rozhodnutia, len by neuviedli konkrétne paragrafové znenie, pod ktoré by
tieto dôvody právne podradili. V danom prípade žalobca jasne uviedol, prečo odvolanie podal, keď mal
za to, že tým, že súd pri výklade pojmu „prepravné práce“ nevychádzal z kontextu celej objednávky

a nezohľadnil ani ekonomickú definíciu tohto pojmu, nevyhodnotil uvedený pojem obsahovo správne
v kontexte zamýšľanom zmluvnými stranami, čím namietal nesprávne skutkové zistenia a aj nesprávne
právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

33. Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za presvedčivé, podrobne odôvodnené,

vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu pri zohľadnení prostriedkov procesnej obrany a
procesnéhoútokustránsporu,pričomokresnýsúdsprávnevyhodnotildôkaznúsituáciu,keďposudzoval
jednotlivé dôkazy samostatne ako aj v ich vzájomnej súvislosti podľa § 191 ods. 1 CSP. Okresný
súd správne vyhodnotil procesnú obranu žalobcu, ktorá nebola spôsobilá na priznanie žalobcom
uplatneného nároku v časti týkajúcej sa prepravných prác.

34. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že na prvej strane písomného vyhotovenia rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/149/2024-94 zo dňa 11. decembra 2024 došlo k chybe v písaní, keď
v záhlaví bolo nesprávne označené IČO žalovaného ako „42 216 541“ namiesto správneho označenia
„47 456 124“.

35. Odvolací súd postupom podľa § 378 ods. 1 CSP a § 224 CSP výrokom I. opravil písomné
vyhotovenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v záhlaví tak, že namiesto nesprávne uvedeného
označenia IČO žalovaného uviedol správne označenie IČO 47 456 124.

36. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti

žalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.Ovýšketrovodvolaciehokonania
rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

38. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).