Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-9C/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117224091
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladislav Pečík

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1117224091.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Pečíkom v spore žalobcu: W. N., nar. XX.X.XXXX,

bytom D. XXX, zast. advokátom S.. N. C., so sídlom C. X/A, D., proti žalovanej: I. republika, v zastúpení
K. spravodlivosti SR, so sídlom W. XX, X.: XX XXX XXX o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu škody v podobe trov obhajoby vo výške X.XXX,XX
€ a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX,- €, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,98 %. O výške tejto
náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e
1. Priebeh konania

Žaloba
1.1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady

škody X.XXX,XX eur a náhrady nemajetkovej ujmy XX.XXX,- eur.

1.2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX mu bolo na základe uznesenia Okresného riaditeľstva
PZ v Novom meste nad Váhom, odbor kriminálnej polície, F.: V.-XXX/VYS-NM-XXXX, vznesené
obvinenie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň bol v predmetnej veci
vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. XTp/XX/XX z XX.XX.XXXX
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného zákona s tým, že väzba začala plynúť od

XX.XX.XXXX. Dňa XX.XX.XXXX rozhodol na základe uznesenia vydaného v konaní vedenom pod sp.
zn. Pv XXX/XX-XXXX-XX prokurátor Okresnej prokuratúry Nové mesto nad Váhom o sťažnosti tak,
že ju zamietol ako nedôvodnú. Dňa XX.XX.XXXX Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp.
zn. XTp/XX/XXXX uznesenie o vzatí do väzby zrušil, avšak rozhodol o jeho vzatí do väzby z dôvodu
v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Dňa XX.X.XXXX bola voči žalobcovi
podaná obžaloba, o ktorej súd rozhodol na hlavnom pojednávaní dňa XX.X.XXXX rozsudkom sp. zn.
XT/X/XXXX tak, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že sa skutok

stal. Na základe oslobodzujúceho rozsudku okresný súd dňa XX.X.XXXX vydal príkaz na okamžité
prepustenie z väzby na slobodu. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, v
danom prípade považuje uznesenie o vznesení obvinenia. K náhrade škody predložil vyčíslenie trov
obhajoby a potvrdenie o vklade na účet Mgr. C. N. na preukázanie úhrady trov obhajoby. K náhradenemajetkovej ujmy uviedol, že bol vzatý do väzby, v ktorej strávil obdobie viac než sedem mesiacov.
Uviedol, že od jeho zadržania až doposiaľ trpí stále vážnymi psychickými problémami, v dôsledku
čoho navštevuje psychiatrickú ambulanciu MUDr. I. Q., pričom je stav je diagnostikovaný ako zmiešaná

úzkostne-depresívna poruchu, o čom predložil lekárske nálezy z X.XX.XXXX, X.XX.XXXX a X.X.XXXX.
Uviedol, že sa obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR,
avšak jeho žiadosť bola posúdená ako nedôvodná.

1.3. K žalobe žalobca pripojil.

1.3.1. Uznesenie o vznesení obvinenia z XX.XX.XXXX,
1.3.2. Uznesenie o vzatí do väzby z XX.XX.XXXX
1.3.3. Uznesenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom z XX.XX.XXXX,
1.3.4. Uznesenie Krajského súdu Trenčín z XX.XX.XXXX,
1.3.5. Obžaloba z XX.X.XXXX,

1.3.6. Trestný rozkaz z XX.X.XXXX,
1.3.7. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z XX.X.XXXX,
1.3.8. Príkaz na prepustenie z väzby z XX.X.XXXX,
1.3.9. Vyčíslenie trov obhajoby,
1.3.10. Potvrdenie o vklade na účet Mgr. C. N.,

1.3.11. Lekárske nálezy z XX.XX.XXXX, X.XX.XXXX, X.X.XXXX,
1.3.12. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
1.3.13. Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody

Vyjadrenie žalovanej k žalobe

1.4. K žalobe sa žalovaná vyjadrila XX.XX.XXXX tak, že žiadala žalobu zamietnuť. Uviedla, že voči
žalobcovi bolo vznesené obvinenie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Žalovaná
má za to, že v tomto prípade bolo vzhľadom na existenciu skutočností nasvedčujúcich záveru, že bol
spáchaný trestný čin, a to práve žalobcom, dôvodné vzniesť voči žalobcovi obvinenie, vykonať všetky
úkony za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu, riadne zaobstarať a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť

skutok a vyvodiť závery. Žalovaná má za to, že v tomto prípade nie je možné uznesenie o vznesení
obvinenia pokladať za nezákonné rozhodnutie. Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe poukázala na § 8 ods.
6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba
väzbu zavinila sama. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. XTpo/XX/XXXX-XX
z XX.XX.XXXX z ktorého vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods.

1písm. c) Tr. poriadku. Rozhodnutie o vzatí do väzby súd odôvodnil skutočnosťou, že s prihliadnutím
na splnenie formálnych podmienok na vzatie obvineného do väzby, ktorými sú vznesenie obvinenia
a jeho oznámenie, dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na väzbu prokurátorom má za to,
že existuje dôvodná obava, že dôjde k pokračovaniu v páchaní rovnakej trestnej činnosti v prípade
ponechania obvineného (žalobcu) na slobode, pričom súčasne poukázal na skutočnosť, že obvinený

(žalobca) je tiež trestne stíhaný pre obdobný skutok Okresným súdom Kežmarok, sp. zn. XT/XX/XXXX.
Žalovaná zdôraznila, že pre súd rozhodujúci o vzatí žalobcu do väzby mala pri skúmaní existencie
väzobných dôvodov podľa § 71 ods. I písm. c) Tr. poriadku nepochybný význam aj predchádzajúca
trestná činnosť žalobcu, kedy z odpisu registra trestov žalobcu jednoznačne vyplývalo, že bol v minulosti
7-krát súdne trestaný. Z vyššie uvedených dôvodov vzhľadom na charakter osoby žalobcu, o ktorom

podávalo obraz jeho konane v predchádzajúcom období, bolo zrejmé, že neexistuje dostatočná záruka,
že nebude pokračovať v trestnej činnosti, keďže opakovane porušoval zákon, za čo bol opakovane
viackrát odsúdený. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami o vine, súd posudzuje iné skutočnosti
pri rozhodovaní o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. K existencii majetkovej škody žalovaná
namietla nutnosť a účelnosť vynaložených trov - výsluch o väzbe z XX.X.XXXX, nakoľko bezprostredne

nasledoval po totožnom úkone právnej služby z XX.X.XXXX, pričom medzitým nedošlo k inému úkonu
právnej služby. Žalovaná uviedla, že v prejednávanej veci nie je možné dospieť ani k záveru o existencii
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím o väzbe a škodou.

Replika žalobcu

1.5. Žalobca v replike z XX.XX.XXXX uviedol, že považuje vyjadrenie žalovanej ktorá dôvodí
skutočnosťou že väzbu si mal žalobca za viniť sám svojím vlastným konaním, za absurdné. V priebehu
trestného konania bolo jednoznačné a bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že žalobca sa nedopustil
žiadneho protiprávneho konania. Nemožno vzhliadať zavinenie väzobného stíhania žalobcu v konaníktoré je zákonné, dovolené a rozhodne nemá znaky žiadneho trestného činu a dokonca ani len
priestupku. K náhrade nemajetkovej ujmy XX.XXX,- € uviedol, že v jeho prípade sa jedná o osobitnú
zodpovednosť na strane štátu za nezákonný zásah do jeho osobnostnej sféry. A to predovšetkým v

podobe obmedzenia jeho slobody, čo je najprísnejší možný zásah prípustný Ústavou SR. Vo vzťahu
k náhrade škody žalobca odkázal na rozpis jednotlivých úkonov právnej služby realizovaných jeho
obhajcom a zároveň aj vystavenú faktúru a potvrdenie o úhrade.

Duplika žalovanej

1.6. Žalovaná sa k replike žalobcu nevyjadrila.

Rozsudok z XX.XX.XXXX
1.7. Vo veci rozhodol ešte Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k.: XC/XX/XXXX-XXX z XX.XX.XXXX
(ďalej len „Rozsudok“), ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX,XX € ako náhradu
vynaložených nákladov obhajoby a vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov

konania.

1.8. Z odôvodnenia Rozsudku vyplýva, že súd mal za to, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia je treba považovať za nezákonné, nakoľko žalobca bol spod obžaloby oslobodený.
Ako primeranú náhradu majetkovej škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby súd považoval sumu

X.XXX,XX €. Súd neakceptoval námietku žalovanej, že úkon z XX.XX.XXX je neúčelný. Žalobca mal
aj pri výsluchu právo na účasť svojho obhajcu. Súd však nepriznal náhradu škody ohľadom účasti na
hlavnom pojednávaní X.X.XXXX a XX.X.XXXX v plnom rozsahu tak, ako si ju vyčíslil žalobca, keďže
ten si ju vyčíslil ako 3 x tarifná odmena, pričom súd priznal len 1 x tarifnú odmenu. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy súd nepriznal z dôvodu, že žalobca bol Okresným súdom Kežmarok sp. zn. XT/XX/

XXXX právoplatne odsúdený v inej veci, a preto žalobcovi nepatrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
za čas strávený vo väzbe. V tomto súd videl fakt, že si žalobca mal väzbu spôsobiť sám.

Uznesenie odvolacieho súdu
1.9. Voči Rozsudku podali odvolanie obe strany. Vo veci následne rozhodol Krajský súd v Bratislave

č. k.: XCo/XX/XXXX - XXX z XX.XX.XXXX (ďalej len „Uznesenie“) tak, že Rozsudok zrušil a vec
súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V Uznesení odvolací súd podrobil kritike
názor súdu prvej inštancie, že by si mal žalobca väzbu zaviniť sám. To, že bol žalobca v danom čase
trestne stíhaný aj za iný trestný čin nepostačuje na konštatovanie o zavinení si väzby. Skutočnosť,
že bol žalobca právoplatne odsúdený za iný trestný čin nemá za dôsledok vylúčenie zodpovednosti

žalovanej za nezákonné trestné stíhanie žalobcu v konaní, kde bol žalobca právoplatne spod obžaloby
oslobodený. Toto sa môže „iba“ zohľadniť v rámci rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Na
námietku žalovanej, že žalobca sa náhrady majetkovej ujmy domáhal výlučne vo vzťahu k nezákonnému
rozhodnutiu o vznesení obvinenia odvolací súd v Uznesení v odseku 28. uviedol, že z obsahu žaloby
vyplýva, že žalobca za nezákonné jednoznačne považoval aj jeho vzatie do väzby. Odvolací súd vyčítal

Rozsudku tiež to, že na jednej strane priznal žalobcovi nárok na náhradu škody za úkony obhajoby
spojené s väzbou, a na druhej strane Rozsudok konštatoval, že si mal žalobca väzbu spôsobiť sám.
Tiež odvolací súd vyčítal súdu prvej inštancie, že priznal žalobcovi nárok na náhradu majetkovej škody
- trov obhajoby z výpočtových základov určených žalobcom bez konkretizácie, ako dospel k finálnej
sume, pričom odvolací súd poukázal aj na námietku žalovanej o tom, že treba dôsledne aplikovať na

daný výpočet § 1 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“). V
tomto smere je tak Rozsudok pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľný.

Pojednávanie XX.XX.XXXX

1.10. Súd na nariadenom pojednávaní vyhlásil tento rozsudok.

2. Identifikácia nesporných a sporných skutkových okolností

2.1. V zmysle § 220 ods. 2 zákona č. XXX/XXXX Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) súd v odôvodnení rozsudku mimo iného uvedie tiež, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie. Súd má za to, že pre prehľadnosť a zrozumiteľnosť úvah, ktorými
sa súd pri rozhodovaní riadil, je vhodné najprv uviesť, ktoré skutočnosti považoval súd medzi stranamiza nesporné, ktoré za sporné, a až potom uviesť, ktoré skutočnosti súd považoval za preukázané a
ktoré nie.

Nesporné skutkové okolnosti
2.2. Súd pri identifikácii nesporných skutočností vychádzal predovšetkým z § 151 ods. 1 CSP, podľa
ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, a tiež
z § 186 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti. Zo skutočností, ktoré sú pre toto konanie podstatné, ako nesporné

považoval súd nasledovné skutočnosti:

2.3. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi bolo uznesením OR PZ, odbor kriminálnej polície,
oddelenie vyšetrovania, Nové Mesto nad Váhom, ČVS: V.-XXX/VYS-NM-XXXX vznesené obvinenie
pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Ďalej, že žalobca bol na základe
uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k.: XTp/XX/XXXX-XX z XX.XX.XXXX v období

od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX vo väzbe, teda celkovo XXX dní. Tiež, že žalobca bol rozsudkom
okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k.: XT/X/XXXX-XXX z XX.XX.XXXX spod obžaloby
oslobodený, a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: XXTo/XXX/XXXX-XXX z XX.XX.XXXX bolo
zamietnuté odvolanie prokurátora proti rozsudku súdu prvej inštancie. Tiež nebolo sporné, že žalobca
zaplatil na účet svojho obhajcu JUDr. Paráka sumu X.XXX,XX € dňa XX.XX.XXXX. Medzi stranami

nebola sporná samotná existencia úkonov právnej služby v rámci obhajoby, tak ako tieto úkony boli
identifikované vo vyčíslení trov obhajoby (viď bod 1.3.9.). Takisto nebolo sporné, že žalobca požiadal
listom z XX.XX.XXXX žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žalovaná
oznámením z XX.XX.XXXX tejto žiadosti nevyhovela.

Sporné skutkové okolnosti
2.4. Zo skutočností, ktoré sú pre toto konanie podstatné, ako sporné považoval súd nasledovné
skutočnosti:

2.5. Medzi stranami bolo sporné, či sú relevantné lekárske správy o zdravotnom stave žalobcu,

podľa ktorých žalobca trpí zmiešanou úzkostne-depresívnou poruchou, nakoľko podľa žalovanej nie je
preukázané, že poškodenie zdravia žalobcu má súvis práve so vzatím žalobcu do väzby, nakoľko bol
aj predtým niekoľkokrát trestne stíhaný, a tak tu chýba preukázanie kauzálneho nexu. Žalovaná taktiež
uviedla, že poškodenie zdravia žalobcu sa nemôže uplatňovať žalobou na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon 514“), ale podľa osobitného predpisu (zákon 437/2004 Z. z. o
náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o náhrade za bolesť“)).

2.6. Medzi stranami bola takisto sporná účelnosť trov obhajoby (teda nie samotná existencia daných
úkonov, ale len ich účelnosť), nakoľko dňa XX.XX.XXXX bol vykonaný výsluch žalobcu vo väzbe, ale ten
nasledoval po rovnakom úkone právnej služby z predošlého dňa. Účelnosť ostatných úkonov právnej
služby obhajoby žalovaný už nenamietal.

2.7. Medzi stranami bolo takisto sporné to, či si žalobca zavinil väzbu sám tým, že bol trestne stíhaný
a neskôr aj právoplatne odsúdený v inej trestnej veci. Takisto bolo sporné to, či sa žalobca náhrady
majetkovej škody domáhal aj z titulu vzatia do väzby, alebo iba z titulu nezákonného rozhodnutia o
vznesení obvinenia. Tieto skutočnosti uvedené v tomto bode 2.6. sa však netýkajú skutkového stavu
veci, ale právneho posúdenia veci.

3. Posúdenie skutkového stavu

Vykonané dokazovanie
3.1. Súd vykonal dokazovanie obsahom súdneho spisu, a to predovšetkým písomnými podaniami

sporových strán, vrátane ich príloh, výsluchom žalobcu a tiež obsahom pripojeného trestného spisu sp.
zn. XT/X/XXXX Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom.

Vyhodnotenie nesporných skutkových okolností3.2. Súd uvádza, že ohľadom nesporných skutkových okolnosti a zhodných tvrdení strán nevidel žiadny
dôvod, aby mal dôvodnú pochybnosť o ich pravdivosti. Preto za základ skutkového stavu považoval
nesporné skutkové okolnosti v zmysle bodu 2.3. vyššie.

Vyhodnotenie sporných skutkových okolností
3.3. Čo sa týka vyhodnotenia relevancie lekárskych správ, podľa ktorých žalobca trpí zmiešanou
úzkostne-depresívnou poruchou, tu súd uvádza, že keďže nie je odborne znalý v odbore medicíny a
najmä psychiatrie, tak nemá dôvod spochybňovať samotnú diagnózu žalobcu, ktorá z týchto lekárskych

správ vyplýva. To ostatne nespochybňovala ani žalovaná. Žalovaná spochybňovala to, či táto diagnóza
má súvis práve s tým, že žalobca strávil čas siedmich mesiacov vo väzbe od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX. Tu súd odkazuje na výsluch žalobcu z XX.XX.XXXX, kde žalobca uviedol, že vo väzbe boli
veľmi prísne podmienky, kde musel vstávať ráno o piatej, schudol 12 kíl, a ešte pol roka po prepustení
sa mu o väzbe snívalo. Tiež uviedol, že chodil preto ku psychiatričke. Zo vzájomnej súvislosti týchto
dôkazov súd dospel k tomu, že zo strany žalobcu bolo preukázané, že na ňom 7 mesačný pobyt vo

väzbe zanechal určité psychické stopy. Aj z bežnej ľudskej logiky a životnej skúsenosti (hoci nie súdom
priamo zažitej, avšak sudca sa vie a z titulu svojej funkcie aj musí vedieť vcítiť aj do situácie, ktorú
sám nezažil) vyplýva, že samotný pobyt vo väzbe niekoľko mesiacov je sám o sebe takým citeľným
zásahom do dôstojnosti ľudskej osobnosti a do fundamentálneho práva na slobodu pohybu, že iba
vo veľmi výnimočných prípadoch by za nezákonné vzatie do väzby nemala patriť takto poškodenej

osobe náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existencia takého výnimočného prípadu v tomto konaní
preukázaná nebola. Ani samotný fakt, že žalobca bol právoplatne odsúdený za iný trestný čin takýmto
výnimočným prípadom nie je. Uvedená skutočnosť, ako aj uviedol odvolací súd v Uznesení, sa má
zohľadniť až pri určení výšky náhrady takto vzniknutej nemajetkovej ujmy. K argumentácii žalovanej,
že lekárske správy žalobcu môžu preukazovať len poškodenie zdravia žalobcu, a toto sa nemôže

nahrádzať v zmysle Zákona 514, ale v zmysle zákona o náhrade za bolesť, súd uvádza, že žalobca
sa nedomáha náhrady za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, teda že by sa domáhal
finančnej kompenzácie za následky spôsobené psychickou chorobou. Žalobca sa domáha náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej mu tým, že bol nezákonne viac ako 7 mesiacov vzatí do väzby, a bolo mu
odňaté jedno z najzakladanejších práv, a to právo slobody pohybu, a ďalšie práva s tým súvisiace (napr.

právo na slobodu výberu povolania, sloboda zhromažďovania, atď.). Je totiž elementárnou súčasťou
osobnostných práv to, že každý môže robiť to, čo mu zákon nezakazuje. Človeku má byť totiž v prvom
rade umožnené, aby bol slobodný v tom, kam môže chodiť, s kým sa môže stretávať, čo bude robiť,
atď., až kým by výkonom tejto slobody nenarúšal slobodu iných. Ak je niekto vzatý do väzby, je mu táto
elementárna sloboda v podstate v celom rozsahu odňatá, a v podstate trávi svoje dni zavretý medzi

štyrmi stenami s naordinovaným denným programom. Vznik nemajetkovej ujmy bol podľa súdu v tomto
konaní jednoznačne preukázaný, a náhrady tejto nemajetkovej ujmy sa žalobca v konaní jednoznačne
domáhal. Inými slovami, aj keby psychické poruchy žalobcu nesúviseli so vzatím do väzby, už samotný
pobyt vo väzbe je takým zásahom do základných ľudských práv, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma
v podstate bez ďalšieho.

3.4. Čo sa týka účelnosti úkonu právnej služby - účasti obhajcu na výsluchu žalobcu dňa 28.01.2015, tu
treba uviesť, že z obsahu pripojeného trestného spisu vyplýva, že bol vykonaný výsluch žalobcu v dňoch
XX.XX.XXXX a tiež XX.XX.XXXX. Avšak tieto výsluchy nariadil vo veci sudca pre prípravné konanie, a
výsluch zo dňa XX.XX.XXXX sa musel z časových dôvodov ukončiť a vo výsluchu sa pokračovalo na

ďalší deň. Teda došlo k dvom úkonom právnej služby, ale nie z dôvodov na strane žalobcu s cieľom
navýšiť tak náklady obhajoby, ale z objektívnych dôvodov, za ktoré žalobca nezodpovedal. Úkon právnej
služby účasti obhajcu na výsluchu žalobcu dňa XX.XX.XXXX tak súd považuje za účelný.

4. Právny stav

Relevantná právna úprava
4.1. Podľa § 3 ods. 1 Zákona 514:

„(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená

orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebod) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.“

Podľa § 5 ods. 1 Zákona 514:

„Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.“

Podľa § 6 ods. 1 Zákona 514:

„Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.“

Podľa § 8 ods. 5 Zákona 514:

„Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.“

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) Zákona 514:

„Právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu
zavinila sama.“

Podľa § 17 Zákona 514:

„(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.1a)
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.“

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
v znení účinnom od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX:

„Na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného
predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. Ak bola trestným činom
spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej
mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým

dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má
nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej
mzdy.“

Podľa § 18 Zákona 514:

„(1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a vkonaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola
vec postúpená inému orgánu.

(2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s
nesprávnym úradným postupom.

(3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové

výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania
nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.“

Podľa § 12 ods. 3 písm. b) Vyhlášky v znení účinnej od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX:

„Pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za

jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého
horná hranica prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu.“

Podľa § 1 ods. 4 Vyhlášky v znení účinnej od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX:

„Výpočtovým základom na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom
konaní a konaní o priestupkoch je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový
základ podľa odseku 3.“

Podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky v znení účinnej od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX:

„Odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:

a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,

b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,

c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo
na konaní pred súdom alebo iným orgánom, na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a

to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny,

d) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie,

e) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.“

Podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky v znení účinnej od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX:

„Od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu
môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.“

Podľa § 17 ods. 1 Vyhlášky v znení účinnej od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX:

„Pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený
cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny
výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.“

Posúdenie právneho stavu
4.2. V tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu na základe Zákona 514 spočívajúcej
v tom, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie (od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX), ktoré skončilo
oslobodením žalobcu spod obžaloby na základe toho, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorýbol obvinený. Takisto sa domáhal aj náhrady škody voči štátu aj z dôvodu nezákonnej väzby vykonanej
na jeho osobe od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, pričom aj tu platí, že trestné stíhanie v rámci ktorého
bol vzatý do väzby, skončilo žalobcovým oslobodeným spod obžaloby.

4.3. Predmetom konania je tak žaloba o náhradu škody postupom podľa Zákona 514. Podľa § 3 ods.
1 písm. a) a c) Zákona 514 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím alebo rozhodnutím o väzbe. Podľa § 17 ods. 1 Zákona 514 sa uhrádza

skutočná škoda a ušlý zisk. Jedným zo základných znakov právneho štátu vychádzajúceho z princípov
deľby výkonu verejnej moci a nezávislosti súdnictva je právo na súdnu a inú právnu ochranu. Základné
princípy výkonu súdnictva vymedzujú články 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Čl. 46 ods. 3 Ústavy
obsahuje verejnoprávnu sankciu za porušenie ľudských práv orgánom verejnej moci a plní aj reparačnú
funkciu voči subjektu, ktorého práva boli porušené. Pri rozhodovaní o náhrade škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci je potrebné vychádzať nielen z uvedeného ústavnoprávneho rámca, ale aj z lex

specialis, ktorým je Zákon 514 a subsidiárne z Občianskeho zákonníka.

4.4. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo rozhodnutím o väzbe v zmysle Zákona
514 sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo rozhodnutie o väzbe, keď v ďalšom

konaní bol poškodený spod obžaloby oslobodený, existencia škody a príčinná súvislosť medzi
nezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialeborozhodnutímoväzbeaškodou.Podmienkyvzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo rozhodnutím
o väzbe sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto zodpovednosť daná.
4.4.1. Pojem nezákonnosť rozhodnutia najvyšší súd interpretoval vo veci sp. zn. XCdo/XX/XXXX,

keď v rozhodnutí zo dňa XX. februára XXXX uviedol, že „rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového
stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže
zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla“.
4.4.2. Pojem škoda Zákon 514 ani Občiansky zákonník nedefinujú. V uznesení sp. zn. XMCdo/

XX/XXXX Najvyšší súd vymedzil škodu ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,
objektívne vyjadriteľnú všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, napraviteľnú poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná
škoda vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal a
predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie

dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou
konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že
pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho - ktorého
konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
XX. marca XXXX sp. zn. XCdo/XXX/XXXX).

4.4.3. Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo rozhodnutím o väzbe a vznikom škody Zákon 514 ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z
tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované v odbornej literatúre a v súdnej praxi. Z
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z
titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo rozhodnutia o väzbe (napr. rozhodnutie

z XX. februára XXXX sp. zn. XCdo/XXX/XXXX alebo rozhodnutie z XX. apríla XXXX sp. zn. XCdo/
XXX/XXXX) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo rozhodnutie o väzbe
musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (škoda teda bola priamo a
nesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím alebo rozhodnutím o väzbe); nestačí, ak
je iba sprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny

na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah
medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný
súd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Nezanedbateľné je,
že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutie o väzbe môže byť významným
článkom reťazca príčin a následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím o väzbe a škodou.

4.5. Zmyslom a účelom Zákona 514 je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých
vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu čiorgánu verejnej správy alebo rozhodnutím o väzbe, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky
prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré
bolo neskôr posúdené ako nezákonné, alebo takým rozhodnutím o väzbe, keď bol následne poškodený

spod obžaloby oslobodený. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné
podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 Zákona 514, a to tým, že ustanovuje
akopredpokladnanáhraduškody(okreminého)vydanienezákonnéhorozhodnutiaaďalejjehozrušenie
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie
následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho

rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS
25/2011).

4.5.1. Nakoľko v tomto prípade ide o prípad zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie (rozhodnutie
o vznesení obvinenia žalobcovi), je tiež potrebné poukázať na judikatúru, podľa ktorej je samotná
skutočnosť, že nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, dostatočný dôvod pre konštatovanie, že aj takéto

uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím (XCdo/XXX/
XXXX, XVCdo/X/XXXX, XMCdo/XX/XXXX, I. ÚS XXX/XXXX).

4.6. Všeobecný súd musí ďalej skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po
splnenívšetkýchjehopredpokladov,tedaažpotom,akosaukázalibyťneúčinnéinéprostriedkyochrany,

resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie
sp. zn. III. ÚS 361/09). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie
mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného
rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu
s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného

významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory,
pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako
Ústavný súd Českej republiky v náleze č. k. IV. ÚS XXXX/XX z XX. decembra XXXX). Takýmito
výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie,

ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV.
ÚS 159/2012).

4.7. Čo sa týka podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, tieto sú
porovnateľné s podmienkami pri nezákonnom rozhodnutí, t. j. (i) vykonaná väzba, pri ktorej sa trestné

stíhanie skončilo oslobodením spod obžaloby, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi väzbou a
vznikom škody.

4.8. Čo sa týka nezákonnosti predmetného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
(bod 1.3.1.), z obsahu spisu (z rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom uvedeného v bode

1.3.7.) je preukázané, že trestné stíhanie skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby, nakoľko nebolo
preukázané, že by sa stal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Tým pádom v zmysle judikatúry
citovanej v bode 4.5.1. sa toto rozhodnutie považuje za nezákonné. Rovnako je tak preukázaná
nezákonnosť väzby, nakoľko aj tu bolo to isté trestné stíhanie skončené oslobodením spod obžaloby.
V zmysle § 8 ods. 6 Zákona 514 by právo na náhradu škody v súvislosti s väzbou nevzniklo, ak by si

žalobca väzbu zavinil sám. Žalovaná síce tvrdila, že si žalobca zavinil väzbu tým, že bol v danom čase
trestne stíhaný aj v inej veci (a neskôr právoplatne odsúdený), avšak aj v zmysle záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu uvedeného v Uznesení treba konštatovať, že skutočnosť, že žalobca bol v
danom čase trestne stíhaný aj za iný trestný čin, nepostačuje na konštatovanie o zavinení si väzby. Ak
mali orgány činné v trestnom konaní za to, že treba žalobcovi rozšíriť dôvody väzby tak, aby sa tieto

vzťahovali aj na toto druhé paralelne konané trestné stíhanie, mali takýto návrh podať v príslušnom
trestnom konaní, čo však evidentne neurobili, keďže žalobca nebol vzatý do väzby (resp. mu dôvody
väzby neboli rozšírené) pre toto druhé trestné stíhanie.

4.9. Čo sa týka nároku na náhradu škody, tu sa žalobca domáha jednak náhrady nákladov trov obhajoby,

a náhrady nemajetkovej ujmy.

4.10. Ohľadom trov obhajoby súd odkazuje na bod 3.4. vyššie, v zmysle ktorého má súd za preukázanú
účelnosť úkonu právnej služby - účasti obhajcu na výsluchu žalobcu dňa XX.XX.XXXX. Ostatné úkonyprávnej služby, ktoré žalobca opísal v prílohe žaloby (vyčíslenie trov obhajoby na č. l. XX, viď bod 1.3.9.)
má súd taktiež za preukázané, a ktoré vyplývajú aj z obsahu pripojeného trestného spisu. Napokon ich
účelnosť alebo existenciu žalovaná ani nerozporovala. Žalobca taktiež preukázal, že svojmu obhajcovi

vložil na účet sumu X.XXX,XX €, čo vyplýva z potvrdenia o vklade na č . l. 50 (viď bod 1.3.10.). Súd
má však za to, že žalobcom vypočítaná výška trov obhajoby nie je správna. A to z dôvodu toho, že
obhajca žalobcu ako výpočtový základ nepoužil priemernú mzdu zamestnanca hospodárstva SR za prvý
kalendárnypolroksprávnehopríslušnéhokalendárnehorokavzmysle§1ods.4Vyhlášky.Posprávnosti
mal použiť kalendárny rok, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa § 1

ods. 3 Vyhlášky, teda mal použiť kalendárny rok, ktorý bol päť rokov pred rokom, kedy došlo k vykonaniu
toho-ktorého úkonu právnej služby (teda za úkon v roku 2015 sa použije priemerná mzda za rok 2010).
Namiesto toho však bezprostredne predchádzajúci kalendárny rok (teda na výpočet odmeny za úkon
za rok 2014 použil priemernú mzdu za prvý kalendárny polrok roka 2013, avšak mal použiť rok 2009).
Priemerná mzda v hospodárstve SR bola v príslušných polrokoch nasledovná:

Rok Priemerná mzda za prvý kalendárny polrok Použije sa pre kalendárny rok, v ktorom bol vykonaný
úkon právnej služby: 1/8 výpočtového základu (ako základ pre úkon právnej služby v trestnom konaní)
1/60 výpočtového základu (základ pre výpočet straty času) 1/100 výpočtového základu (tzv. režijný
paušál)
2009 721 € XXXX XX,XX € XX,XX € X,XX €

XXXX XXX € XXXX XX,XX € XX,XX € X,XX €
XXXX XXX € XXXX XX,XX € XX,XX € X,XX €

4.11. Súd ohľadom úkonov účasti na hlavných pojednávaniach poukazuje na § 14 ods. 1 písm. c)
Vyhlášky, podľa ktorej za účasť na hlavnom pojednávaní, ktoré trvá viac ako štyri hodiny patrí odmena vo

výške základnej sadzby tarifnej odmeny za každé dve skončené hodiny. A za účasť na takomto hlavnom
pojednávaní patrí len jeden tzv. režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky. Teda za účasť na hlavnom
pojednávaní v trvaní štyri hodiny a päť minút nepatria dva režijne paušály, ale iba jeden.

4.12. V zmysle § 12 ods. 3 písm. b) Vyhlášky je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby 1/8 výpočtového základu ak ide o trestný čin, pri ktorom je horná výška trestnej sadzby
viac ako päť a nie viac ako desať rokov, čo bol aj prípad u žalobcu.

4.13. V zmysle uvedeného súd vypočítal trovy obhajoby nasledovne:

dátum úkonu úkon 1/8 výpočtového základu hodnota základnej sadzby režijný paušál Spolu
14.11.2014 prevzatie a príprava obhajoby XX,XX € X X,XX € XX,XX €
14.11.2014 výsluch o väzbe XX,XX € X X,XX € XX,XX €
15.11.2014 výsluch sv. Zák XX,XX € X X,XX € XX,XX €
8.12.2014 konfr. Obžalovaný - poškodená Obedová XX,XX € X X,XX € XX,XX €

8.12.2014 výsluch sv. H., výsluch sv. P. XX,XX € X X,XX € XX,XX €
15.12.2014 výsluch sv. J. a výsluch sv. H. XX,XX € X X,XX € XX,XX €
18.12.2014 výsluch sv. J. 90,17 € X X,XX € XX,XX €
15.1.2015 preštudovanie vyš. Spisu XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
21.1.2015 žiadosť o prepustenie z väzby XX,XX € X X,XX € XXX,XX €

27.1.2015 výsluch o väzbe XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
28.1.2015 výsluch o väzbe XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
6.3.2015 žiadosť o prepustenie z väzby XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
10.3.2015 výsluch o väzbe XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
7.4.2015 účasť na hlavnom pojednávaní od 9:00 - 14:55 (5:55 hod.). Pojednávanie bolo od 12:34

prerušené do 13:10. Teda trvalo od 9:00-12:34 a od 13.10 - 14:55. Dokopy išlo o 3:34 hod. + 1:45 hod
= 319 minut, čo je 5 hodín, 19 minút. Trvalo viac ako štyri hodiny, teda odmena patrí za každé dve
skončené hodiny. Teda dvojnásobok základnej sadzby tarifnej odmeny. XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
X.X.XXXX HP XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
15.5.2015 žiadosť o prepustenie z väzby XX,XX € X X,XX € XXX,XX €

29.5.2015 výsluch o väzbe XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
16.6.2015 žiadosť o prepustenie z väzby XX,XX € X X,XX € XXX,XX €16.6.2015 HP - 9:15-11:10, 11.55-14:25. Dokopy ide o 1,55 hod + 2,30 hod = 4,25 hod. Teda trvalo to
viac ako štyri hodiny, teda za každé dve skončené. Teda dvojnásobok základnej sadzby tarifnej odmeny.
XX,XX € X X,XX € XXX,XX €

XX.X.XXXX HP XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
7.3.2016 vyjadrenie k odvolaniu XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
8.3.2016 KS TN - verejné zasadnutie XX,XX € X X,XX € XXX,XX €
Spolu 2 XXX,XX €

4.14. Ohľadom cestovného poukazuje súd na správnosť výpočtu nákladov cestovného uvedeného vo
vyčíslení trov obhajoby žalobcu (č. l. 49), ktorý žalovaná ani nerozporovala. Náhrada cestovného v rámci
trov obhajoby tak predstavuje sumu XX,XX €.

4.15. Ohľadom straty času bol výpočet žalobcu takisto nesprávny pre nesprávne použitý kalendárny
polrok, z ktorého vypočítal jeho obhajca hodnotu náhrady za stratu času za každú začatú polhodinu.

Žalobca tak za výpočtový základ bral priemernú mzdu za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý iba
o rok predchádzal roku, v ktorom došlo k strate času (k ceste obhajcu mimo sídla jeho advokátskej
kancelárie), pričom mal však v zmysle § 1 ods. 4 Vyhlášky vychádzať z kalendárneho roka, ktorý o päť
rokov predchádza kalendárnemu roku, v ktorom došlo k strate času. V zmysle vyššie uvedeného tak
súd vykonal prepočet správnej náhrady za stratu času, a dospel k nasledovnému výpočtu:

dátum 1/60 základu počet polhodín Spolu
X.XX.XXXX XX,XX € X XX,XX €
XX.X.XXXX XX,XX € X XX,XX €
X.X.XXXX XX,XX € X XX,XX €

Spolu XXX,XX €

4.16. Dokopy tak po správnosti má v zmysle § 18 ods. 3 patriť žalobcovi nárok na náhradu škody
spočívajúcejvtrováchprávnehozastúpenia-nákladovnaobhajobuvtrestnomkonanívsumeX.XXX,XX
€ + XX,XX € + XXX,XX € = X.XXX,XX €.

4.17. Na tomto mieste sa súd ešte vyjadruje k argumentácii žalovanej, že žalobca sa náhrady vzniknutej
škody (mimo nemajetkovej ujmy), teda náhrady trov obhajoby domáhal iba vo vzťahu k nezákonnému
uzneseniuovzneseníobvineniaanievovzťahuknezákonnejväzbe,atedamalsúdpriposudzovanítrov
obhajoby posudzovať, ktorý úkon sa týka trestného stíhania ako takého, a ktorý sa týka samotnej väzby.

V tomto smere však súd poukazuje na to, že síce žalobca v žalobe explicitne označil za nezákonné
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda len uznesenie o vznesení obvinenia, avšak z kontextu
celej žaloby jednoznačne vyplýva, že za nezákonné považuje aj svoje vzatie do väzby. Súd by považoval
za vysoko formalistické a v rozpore s princípmi, na ktorých stojí Civilný sporový poriadok, ak by obsah
žaloby posudzoval zužujúco tak, že sa žalobca vo vzťahu k náhrade škody tejto náhrady domáhal iba

na základe nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia a nie aj z titulu nezákonnej väzby.

4.18. K nemajetkovej ujme súd poukazuje predovšetkým na vyššie citovaný § 17 ods. 4 Zákona 514,
podľa ktorého je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy maximálne do výšky náhrady poskytovanej
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom v

tomto prípade je zákon č. 515/2006 Z.z., kde podľa § 5 ods. 1 v znení účinnom v čase trestného stíhania
žalobcu je maximálna výška náhrady 50 násobok minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2015
(rok, kedy bol žalobca prepustený z väzby) bola XXX,- €. 50-násobok tejto sumy je tak XX.XXX,- €, čo
je tak „strop“ toho, čo môže súd žalobcovi ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väzbu priznať.

4.19. Žalobca citeľný zásah do svojej osobnostnej sféry väzbou preukazoval jednak lekárskymi
záznamami, a jednak vlastným výsluchom k predmetu konania. Súd v tomto smere takisto aj v zmysle
záväzného právneho názoru odvolacieho súdu prihliadol na osobu žalobcu, a na to, že bol už predtým
viackrát trestne stíhaný. Súd takisto odkazuje ohľadom preukázania zásahu do osobnostnej sféry
žalobcu nezákonnou väzbou na odsek 3.3. vyššie, podľa ktorého samotné obmedzenie základného

ľudskéhoprávanaslobodupohybu(načonadväzujúďalšieprávaakoprávozhromažďovaťsa,podnikať,
atď., právo na rodinný život) znamená v zásade zásah do osobnosti bez ďalšieho. Súd pri určení
primeranej výšky nemajetkovej ujmy okrem vyššie uvedených skutočností vychádzal aj zo samotnej
výšky väzby od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, teda z obdobia viac ako siedmich mesiacov. Súdmá v tomto smere za to, že zo skutkového stavu tejto veci je zrejmé, že samotné konštatovanie
porušeniapráva(zastavenietrestnéhostíhania)niejedostatočnýmzadosťučinenímzasedemmesiacov
strávených vo väzbe, ak trestné stíhanie skončilo oslobodením spod obžaloby. Už len samotné trvanie

väzby v rozsahu siedmich mesiacov je dostatočným zásahom do osobnostnej sféry žalobcu.

4.19.1. V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX:

„Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie

trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním
odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy
v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade
mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať
predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti
(nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania

bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú
úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti).“

V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. X M P./XX/XXXX:

„Mimoriadne dovolanie súdom dôvodne vytýka, že pri určení výšky priznaného nároku nevzali do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1, druhá veta
zákona č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorej ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má
nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v
tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za

spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

Dovolací súd taktiež nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy XXX
XXX Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez
náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma

žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody
(v trvaní päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou
škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

Nemožno tiež opomenúť ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil
porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler
proti Slovenskej republike (sťažnosť č. XXXXX/XX), v ktorom ESPĽP XX. júla XXXX rozhodol o
tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a
sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája XXXX do XX. novembra XXXX priznal z titulu

nemajetkovej ujmy sumu X XXX Eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi
(z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume X XXX Eur. Sťažovateľ ale požadoval sumu XXX XXX Eur.
V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59;
Kormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne
neodlišuje.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať
(okrem iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška
príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.“

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX:

„Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov

slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu prakticky od roku 2006.Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej
úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou

Slovenskej republiky. Uvedený prístup podľa názoru senátu 6C nepopiera princíp úplného odškodnenia,
keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu
riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného
rozhodnutia.

Taktiež podľa názoru vec prejednávajúceho senátu nejde o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného
ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza).“

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX:

„Podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára XXXX, právna prax
postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona; teda skutočnosť, že tieto kritériá sa novelou
uskutočnenou zákonom č. 517/2008 Z. z. dostali do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára

2009 na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali už v čase, kedy
ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.

Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú,
resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú
dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je
postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj 7 P. XXX/XXXX).

I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uplatnený nárok vo výške XX XXX,XX
eur je so zreteľom na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., primeraným, túto
„primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými
kritériamiuvedenýmivustanovení§17ods.3zák.č.541/2004Z.z.,ktoréodcitovalataksaodôvodnenie
jeho rozhodnutia v napadnutej časti stalo nepreskúmateľným.“

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX:

„V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom
č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.

Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie

maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP.“

4.19.2. Ohľadom nemajetkovej ujmy za sedem mesiacov trvania väzby poukazuje súd na najnovšiu
súdnu prax najvyššieho súdu, a to konkrétne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, v
ktorom najvyšší súd posudzoval v dovolacom konaní správnosť záverov rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. XCo/XXX/XXXX. Krajský súd priznal žalujúcej strane nemajetkovú ujmu spôsobenúväzbou v sume X.XXX,- eur (väzba trvala od do XX.X.XXXX do XX.X.XXXX, teda takmer 9 mesiacov,
čo je o cca dva mesiace viac ako v tomto konaní), pričom krajský súd argumentoval nasledovne:

„Pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS XXX/XXXX, v ktorom nepovažoval za neprimerané odškodnenie väzby sumou X.XXX eur mesačne,
ktorú poškodený ťažko znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal vo väznici poníženie.
Odvolací súd posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu nedosahuje ani výšku

nemajetkovej ujmy priznávanú rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva ako odškodnenie pri
porušení čl. 5 Dohovoru v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vo veci Winkler proti Slovenskej
republike priznal ESĽP sumu X.XXX eur za nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným
súdom SR v sume XX.XXX Sk nepovažoval za dostatočné. Vo veci Petrov proti Slovenskej republike
ESĽP priznal náhradu nemajetkovej ujmy X.XXX eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5.
do X.XX. XXXX. Vo veci Kormoš proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu XX.XXX eur z titulu

nemajetkovej ujmy, pretože odškodnenie Ústavného súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške XXX.XXX
Sk považoval za príliš nízke. Rozhodnutia ESĽP ako Flux v. Moldavsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Finsko,
Tolstoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej
povesti zverejnením informácií/fotografi.“

Najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti rozsudku Krajského súdu ohľadom výšky priznanej nemajetkovej
ujmy za 9 mesiacov trvajúcu väzbu v sume X.XXX,- eur dovolanie žalovanej zamietol.

4.19.3. V nadväznosti na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Bratislave
považuje súd za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú sedem mesiacov trvajúcu väzbu

sumu v hodnote X.XXX,- eur, čo predstavuje mesačne sumu X.XXX,- eur, čo predstavuje cca XX,XX
eur na deň. Súd vychádzal z priložených lekárskych správ k žalobe, z výsluchu žalobcu, ako aj z osoby
žalobcu, ktorý bol aj v minulosti viackrát trestne stíhaný, a napokon z logickej úvahy, že samotný pobyt
vo väzbe je veľmi nepríjemný a traumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu
nemajetkovú ujmu však žalobca nepreukázal, preto zvyšnú požadovanú sumu náhrady nemajetkovej

ujmy ako nedôvodnú žalobcovi nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.

4.20. K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, resp. väzbou súd uvádza, že táto príčinná súvislosť je jednoznačne preukázaná.
Bez trestného stíhania by nebol dôvod (resp. žalovaná žiadny taký dôvod netvrdila a nepreukázala) na

to, aby žalobca vynaložil finančné prostriedky na svoju obhajobu, a tiež by žalobca nebol vzatý do väzby
(nakoľko jedna z podmienok na vzatie do väzby je to, že voči danej osobe musí byť formálne vznesené
obvinenie), čím by nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

4.21. Na základe vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že žalobca je dôvodná v časti o zaplatenie

X.XXX,XX € ako náhrady trov obhajoby a v časti o zaplatenie X.XXX,- € predstavujúcich náhradu
nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu. Vo zvyšnej časti nároku na náhradu trov obhajoby vo výške
XXX,XX € a vo zvyšnej časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške XX.XXX,- € súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

4.22. Súd tak žalobcovi priznal nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby vo výške
X.XXX,XX € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX,- €, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

4.23. Vzhľadom na to, že žalovanou je Slovenská republika, ktorá nie je tak flexibilná v platení na základe
súdnych rozhodnutí (s platením je spojený určitý nutný byrokratický postup so zapojením viacerých

stupňovriadenianapríslušnomorgáneverejnejmoci),súdparičnúlehotunaúhradupredĺžilzožalobcom
požadovaných troch dní na 30 dní.

5. Náhrada trov konania

5.1. Podľa § 255 ods. 1 CSP platí, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.5.2. Nárok na náhradu trov konania súd posudzoval primárne podľa § 255 ods. 1 CSP, teda podľa zásady
úspechu v konaní.

5.3. Žalobca mal úspech do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom
výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu. V takomto prípade nie je zamietnutie žaloby vo
zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy prejavom procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom
úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,Ficová,S.,Baricová,
J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková, J;, Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.Praha:

C.H.Beck, 2016, s. 927). Z tohto dôvodu má súd za to, že pre výpočet úspechu tej-ktorej strany treba
vychádzaťztoho,akobynároknanáhradunemajetkovejujmyboluplatnenývsumeX.XXX,-€,ažalobca
bol v celom rozsahu úspešný.

5.4. Čo sa týka úspechu pri nároku na náhradu majetkovej škody, tu bol žalobca úspešný v časti o
zaplatenie 2.573,23 €, a žalovaná v časti o zaplatenie XXX,XX €.

5.5. Celkovo tak bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie 9.573,23 € a žalovaná v časti o zaplatenie
558,64 €. Dokopy tak ide o sumu 10.131,87 €. Úspech žalobcu je tak 94,49 % a úspech žalovanej 5,51
%. Rozdiel úspechov je tak 88,98 % v prospech žalobcu. Z uvedeného dôvodu rozhodol súd tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,98 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané
na príslušnom odvolacom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak povinný
dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok).