Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 23. január 2026

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 75C/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125206070
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Hrebíčková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2026:7125206070.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1 75C/13/2025

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Petrou Hrebíčkovou v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. XX, D., zastúpený: JUDr. Ladislav Csákó, advokát so sídlom Hviezdoslavova 4, Rožňava,
proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 140.000 eur s príslušenstvom

r o z h o d o l :

1 75C/13/2025

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 14.000 eur
s úrokom z omeškania vo výške 7,65 % ročne zo sumy 14.000 eur od 9.4.2025 do zaplatenia v lehote
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

13 75C/13/2025

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 11.4.2025 domáhal nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 140.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,65 % ročne od 09.04.2025 do zaplatenia, podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.

2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 2.10.2012 mu bolo uznesením vyšetrovateľa Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru

inšpekčnej služby - Východ pod ČVS: SKIS-189/OISV-V-2012 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
vznesené obvinenie ako obvinenému 3/ za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1, písm. a/ Trestného zákona. Dňa 6.11.2014 prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach podal
na Okresný súd Košice- okolie na žalobcu obžalobu pod sp. zn. 1Kv 12/12/8800-78. Trestné konanie
bolo vedené na bývalom Okresnom súde Košice- okolie pod sp. zn. 4T/1/2015 a súd ho rozsudkom zo
dňa 09.10.2018 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b)
TP, lebo skutok nebol trestným činom. Na základe odvolania prokurátora voči predmetnému rozsudku,

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4To/17/2019 zo dňa 09.05.2019 napadnutý rozsudok podľa
§ 321 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné
rozhodnutie. Okresný súd Košice-okolie v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 4T/1/2015 zo dňa 18.4.2023
oslobodil žalobcu spod obžaloby, lebo skutok nebol trestným činom. Krajský súd v Košiciach uznesenímsp. zn. 4To/97/2023 zo dňa 7.8.2024 odvolanie prokurátora voči oslobodzujúcemu výroku rozsudku
zamietol, v dôsledku čoho rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v súlade s § 183 ods.
1 písm. b) Trestného poriadku. Trestné konanie sa voči žalobcovi viedlo od 2.10.2012 do 7.8.2024, teda

takmer 12 rokov a to za skutok, ktorého sa nikdy nedopustil.

3. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že obdobie jeho trestného stíhania znášal
mimoriadne ťažko, a to jednak pre jeho dĺžku (takmer 12 rokov), na ktorú mal priamy vplyv konajúci
prokurátor, pretože primárne jeho pričinením vznikali prieťahy v konaní, a jednak pre dôsledky trestného

stíhania a neustáleho strachu z odsúdenia a prepustenia zo služobného pomeru. Žalobca bol dlhodobo
príslušníkom policajného zboru, teda v služobnom pomere, predpokladom ktorého je okrem iného
bezúhonnosť či spoľahlivosť policajta. Celých 12 rokov žil v neustálom strachu, neistoty, napätí a
dochádzal každý jeden deň do práce s vedomím, že možno práve ten deň bude jeho posledným v
policajnom zbore. Bol to pocit stratenosti a beznádeje, pritom od ranného detstva túžil stať sa policajtom
a plánoval odísť aj do dôchodku ako policajt. Tieto jeho sny ohrozovalo voči nemu vedené trestné

stíhanie, ktoré ako vysvitlo, bolo v plnom rozsahu nedôvodné. Po vznesení obvinenia s ním viacerí
ľudia z jeho okolia prestali komunikovať, považovali ho za nekompetentnú a nespoľahlivú osobu, čo
mu doteraz spôsobuje duševný nepokoj a vzrušenie. V priebehu trestného stíhania sa u neho navyše
vyskytli viaceré psychické problémy ako depresia, duševný nepokoj, poruchy príjmu stravy, nespavosť,
prebúdzanie sa po nociach, nočné mory, nechuť do života a veľa ďalších. Dodal, že negatívne následky

nedôvodne vedeného trestného stíhania na jeho psychickom zdraví pociťoval nie len on, ale aj jeho
okolie, najmä jeho najbližší, vrátane rodiny, ktorí rovnako znášali mimoriadne zle jeho psychický kolaps
a nechuť do života, ktorý predtým nepociťoval. Vzhľadom na dĺžku trestného konania o následky ním
vyvolané mal za to, že samotné konštatovanie porušenia jeho práv a právom chránených záujmov
nie je dostatočným zadosťučinením, nakoľko došlo k závažnému zásahu do jeho života s negatívnymi

následkami na jeho súkromný, rodinný, osobný, spoločenský i pracovný život. Nezákonným trestným
stíhaním bola zároveň v značnom rozsahu znížená jeho česť, dôstojnosť a postavenie v spoločnosti a
práci. Žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podal žalovanej 15.10.2024.
OznámenieGPoneuspokojeníjehonárokumubolodoručené9.4.2025sodôvodnením,žejehonárokje
premlčaný pre uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej doby. K tomuto žalobca viedol, že nárok podľa

neho nie je premlčaný, nakoľko nezákonným rozhodnutím nebolo len uznesenie o vznesení obvinenia,
aleajobžalobaprokurátora.Navyšepovažovaltakútonámietkupremlčaniaodporujúcudobrýmmravom,
keďže dĺžku trestného konania on nijako nezavinil.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe vzniesla námietku premlčania žalobcovho nároku pre uplynutie 10

ročnej premlčacej doby podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z.z., keď uznesenie vyšetrovateľa MV SR,
sp. zn. ČVS: SKIS-189/OISV-V-2012 bolo žalobcovi doručené 2.10.2012, pričom 10 ročná objektívna
premlčacia doba uplynula dňa 2.10.2022, pričom žiadosť o predbežné prerokovanie podľa žalobca až
dňa 15.10.2024, teda po jej uplynutí. Ohľadne výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 140.000 eur
namietla,žetátonemôžebyťvyššiaakoustanovujezákonač.274/2017Z.z.pokiaľideoobetenásilného

trestného činu, maximálna výška odškodnenia obete predstavuje 10 - násobok sumy minimálnej
mesačnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.
Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v roku 2012, kedy suma minimálnej mesačnej
mzdy činila 327,20 eur, limit odškodnenia nesmie presiahnuť sumu 3.270 eur (10 x 327 eur), za
predpokladu, ak by ujma, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi bola daná na roveň ujmám spôsobeným

obetiam násilných trestných činov. Poukázala na limitáciu pri priznávaní náhrad nemajetkovej ujmy
s odkazom na judikatúru ESĽP a judikatúru súdov SR (napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo 171/2005
zo dňa 27.4.2006, sp. zn. 3Cdo 106/2012 z 27.6.2013, sp. zn. 3Cdo/19/2018, uznesenie KS v KE sp.
zn. 1Co/455/2015 z 28.2.2017). Zdôraznila, že žalobca naďalej nepretržite vykonáva funkciu policajta.
Prokuratúra nemôže niesť zodpovednosť za vnímanie prezumpcie neviny osobami v okolí žalobcu, ktoré

ho považovali za vinného už v priebehu trestného stíhania, bez právoplatného rozhodnutia súdu o jeho
vine. Namietla, že úroky z omeškania nepatria žalobcovi od 9.4.2025, s poukazom na rozsudok NS SR
sp. zn. 1Cdo/15/97 z 24.6.1998 publikovaný v Zbierke (R 45/2000), podľa ktorého „povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

5. Žalobca v replike zotrval na svojich doterajších skutkových tvrdeniach. K argumentácii žalovanej, že
neuviedolkonkrétnedôkazypreukazujúcejehotvrdeniaorozsahunásledkovspôsobenýchnezákonným
trestným stíhaním jeho osoby, poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 320/2016, v ktorom ústavnýsúd konštatoval, že ak bolo trestného stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý
bolo vznesené obvinenie, sa nestal, alebo že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal
obvinený, uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie obvinenému a sú vždy nezákonné, zasahujúce

do základných práv jednotlivca. V žalobe dostatočne vymedzil rozsah následkov. Na podporu svojich
tvrdení ohľadne jeho zlého psychického stavu navrhol výsluch svojej matky E. B., s ktorou žil v spoločnej
domácnosti počas celého trestného stíhania. K limitácii výšky náhrady nemajetkovej ujmy zdôraznil, že
v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia proti jeho osobe 2.10.2012, zákon č. 514/2003 Z.z.
nijako nelimitoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Doplnil, že škoda mu vznikla nielen podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., ale aj podľa Občianskeho zákonníka (§11, 13 a nasledujúce), ktoré náhradu škody
nijako nelimitujú. K úrokom z omeškania, ich priznaniu, poukázal na ustálenú judikatúru v tomto smere
a to na rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/339/2021 zo dňa 31.1.2022, tiež sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa
26.2.2020. Doplnil, že už nevykonáva funkciu policajta.

6. Žalovaná v replike zotrvala na svojej argumentácii ohľadne limitácie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy. Poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/19/2018 z 24.7.2018, v ktorom dovolací súd
explicitne riešil otázku, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vzťahovať na
právne vzťahy založené pred 1.1.2013 a dospel k záveru, že na jeho záveroch o povinnosti všeobecného
súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ÚS

SR a judikatúry ESĽP, ku ktorým dospel dovolací súd skôr, už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej podľa zákona č. 58/1969 Zb. nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008
Z.z. ani zákona č. 412/2012 Z.z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznávaná náhrada nebola vyššia
ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov je pokračovaním v už nastolenom trende

legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. Podľa žalovanej by náhrada nemajetkovej ujmy
nemala prekračovať desaťnásobok sumy minimálnej mesačnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho
roka, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie s poukazom na odškodňovanie obetí násilných
trestných činov podľa § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z., teda nemala by prevyšovať sumu 3.270
eur. Žalobca neuviedol také výnimočné okolnosti prípadu, na základe ktorých by bolo možné eventuálne

uvažovať o priznaní nemajetkovej ujmy nad zákonný limit 3.270 eur.

7.Súdvovecinariadilpojednávanie,naktoromvykonaldokazovanielistinnýmidôkazmitvoriacimiobsah
spisu, ktorých obsah v súlade s § 204 CSP neoboznamoval, ako aj výsluchom žalobcu a svedkyne E.
B. (matky žalobcu) a zistil tento skutkový stav:

8. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 140.000 eur s úrokom z
omeškania vo výške 7,65 % ročne zo sumy 140.000 eur od 9.4.2025 do zaplatenia titulom nezákonného
trestného stíhania na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 2.10.2012, ktorého výsledkom
bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby, nakoľko skutok nebol trestným činom. Právne posúdenie je

vecou súdu, bez ohľadu na to, ako nárok žalobca právne vymedzil. Na danú vec je preto potrebné
aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z.

9. Sporným medzi sporovými stranami bolo:
a) premlčanie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

b) výška náhrady nemajetkovej ujmy a jej limitácia súdom

10. Súd predmetný spor právne posúdil podľa nasledujúcich právnych predpisov:

11. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Citovaný
zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004 (článok VI. zákona).

12. Podľa § 1 citovaného zákona účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia (2.10.2012), tento
zákon upravuje:
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

13. Podľa § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona:
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je:

1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

14. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej

moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrením alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

15. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní

alebo správnom konaní.

16. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

17. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

18. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhrady škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku („žiadosť“) s príslušným orgánom

podľa § 4 a 11.

19.Podľaustanovenia§17ods.1citovanéhozákonauhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitný
predpis neustanovuje inak.

20. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

21. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

22.Podľa§17ods.ods.5citovanéhozákona,vžiadostiopredbežnéprerokovanienárokuapriuplatnení
nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.23.Podľa§6zákonač.215/2006Z.z.celkovásumaodškodneniaposkytnutápodľatohtozákonanesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

24. Súd právne posúdil nárok žalobcu ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, konkrétne uznesením vyšetrovateľa MV SR, sp. zn. ČVS: SKIS-189/OISV-
V-2012 zo dňa 2.10.2012, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie za prečin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, písm. a/ Trestného zákona. Vzhľadom k tomu, že citované

rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (1.7.2004) vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 citovaného
zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona. Základnými predpokladmi
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia
sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci,
existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

25. Pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie, vydanie oslobodzujúceho rozsudku (čo v danej veci vyplýva
z oslobodzujúceho v poradí druhého rozsudku bývalého Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.
4T//1/2015 zo dňa 18.4.2023 na čl. 48 spisu, voči ktorému bolo odvolanie prokurátora odvolacím súdom
sp. zn. 4To/97/2023 zo dňa 7.8.2024 odmietnuté na čl. 64 spisu) má rovnaké dôsledky, ako zrušenie

uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka
pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tak ako to vyplýva
z dikcie ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného zákona, predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím

riadnychopravnýchprostriedkovsmerujúcichprotinezákonnémurozhodnutiu.Vzniktejtozodpovednosti
ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti preskúmavanej
veci. Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré
uzneseniepovažovalzanezákonné,lebotrestnéstíhanieprotinemunemalobyťvôbecvedené.Zároveň
jeho sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia bola uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry

v Košiciach z 11.2.2013 č.k. 1 Kv 12/12-8 ako nedôvodná zamietnutá. Spáchanie skutku, z ktorého
bol obvinený, nebolo preukázané. Keďže uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť
zrušené podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod
obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie
pre nezákonnosť.

26. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobnej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Skutočnosť, že nedošlo (resp., objektívne
nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata
nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu

orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého
trestného stíhania. Zhrnúc uvedené, súd konštatuje, že v danom prípade je splnená prvá základná
podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

27. V dôsledku nezákonného trestného stíhania, ktorého výsledkom bolo oslobodenie žalobcu spod

obžaloby, má súd preukázanú aj zvyšné dve podmienky a to vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú
súvislosť medzi vzniknutou škodou (nemajetkovou ujmou). Nemajetková ujma totiž vzniká už samotným
nezákonným trestným stíhaním (porovnaj stanovisko NS ČR sp. zn. Cpjn 206/2010 ). K uvedenému
záveru dospel aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017, v ktorom
konštatoval, že „každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého

sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný
fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne
zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak
ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavnýsúd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to
aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným

spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté
už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004).“

28. Obdobne ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS 568/2017 z 20.12.2017 konštatoval, že „rovnako je
nepochybné, že trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a

vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život. Zasahuje do jeho súkromného života, cti
a dobrej povesti. Preto je spôsobilé porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a
rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je teda jednoznačné, že trestné stíhanie,
ktoré napokon vyústi do oslobodzujúceho rozsudku, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody
aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.“

29. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 125/2019 z 29.8.2019 prijal záver, že „ nemajetková
ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje
empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície
trestne stíhaného človeka. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a

osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom

nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a
preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu

taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo
že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto
situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“

30.Súdmalvdanomprípadepreukázanéajsplnenieprocesnejpodmienky,atopredbežnéprerokovanie

nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, ktorým je v danom prípade Generálna prokuratúra
(§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.), nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
orgánom činným v trestnom konaní. Žalobca si nárok na náhradu škody (nemajetkove ujmy, ktorú vyčíslil
na 140.000 eur) uplatnil u Generálnej prokuratúry dňa 15.10.2024, ktorá mu listom zo dňa 8.4.202
oznámila, že jeho nárok na náhradu škodu neuspokojí, nakoľko ho považovala za premlčaný, zároveň

namietala výšku žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy.

31. V ďalšom sa súd zaoberal otázkou PREMLČANIA nároku žalobcu (ad a). Právo na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Právna úprava premlčania nie je v zákone č.
514/2003 Z.z. komplexná, keďže tento právny predpis upravuje iba premlčaciu lehotu práva na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a osobitný prípad prerušenie jej plynutia. Ostatné otázky
premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci sa v zmysle § 25 zákona č.
514/2003 Z.z. spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

32. Platná právna úprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu škody

spôsobenejprivýkoneverejnejmoci.Subjektívnapremlčacialehotaprávananáhraduškodyspôsobenej
pri výkone verejnej moci (bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom) je trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. Pokiaľ je však podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci, plynie táto trojročná premlčacia lehota

odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo zmenené alebo zrušené
právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola spôsobená škoda. Ak sa pri doručení
rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktorým bola škoda spôsobená, uplatnila fikcia doručenia, premlčacia lehota začínaplynúť odo dňa, kedy nastala fikcia doručenia tohto zrušujúceho alebo zmeňujúceho rozhodnutia.
Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu verejnej moci je táto lehota desať rokov a premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď bolo

poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda.

33. V danom prípade nebolo sporným, že subjektívna 3 ročná lehota premlčacia lehota pre uplatnenie
nároku žalobcu bola zachovaná, preto sa súd zaoberal len prípadným uplynutím objektívnej 10 ročnej
premlčacej lehoty. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi oznámené dňa 2.10.2012, od tohto

dňa začala plynúť 10 ročná objektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 2.10.2022 a žaloba
bola podaná na súde dňa 11.4.2025, teda po jej uplynutí. Avšak súd žalovanou vznesenú námietku
premlčania posúdil ako námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere súd poukazuje
na ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutie I. ÚS 33/2012, v ktorom sa ústavný súd podrobne vyjadroval
k námietke premlčania, kedy nie je vylúčené, aby bola táto v rozpore s dobrými mravmi, ďalej nález ÚS
SR III. ÚS 44/2017 z 21.11.2017, ale napr. aj uznesenie ÚS SR z 20.4.2011, sp. zn. II ÚS 176/2011,

z ktorého citujem: „Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným
mohlo byť považované za konanie, kt. je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore
s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý
je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej

námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým
postihom.“ V danom prípade je zrejmé, že žalobca nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť plynutie
objektívnej premlčacej lehoty, teda nemohol ovplyvniť samotnú dĺžku trestného konania, ktoré sa voči
nemu viedlo takmer 12 rokov. V danom prípade by priznanie účinkov premlčania bolo voči žalobcovi

neprimerane tvrdým postihom. Preto súd žalovanou vznesenú námietku premlčania vyhodnotil ako
konanie,ktoréjevrozporesdobrýmimravmi podľa§3ods.1Občianskehozákonníkaapretovznesenej
námietke premlčania nepriznal právne účinky s ňou spojené.

34. Napokon spornou ostala VÝŠKA NÁHRADA NEMAJETKOVEJ UJMY a jej LIMITÁCIA (ad b). Aj

keď ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase kedy bolo vydané uznesenie
o vznesení obvinenia, t.j. 2.10.2012 neobsahovalo túto limitáciu (neskôr zakotvenú novelou-zákonom č.
412/2012 Z.z., účinnou od 1.1.2013), súd uvádza, že táto limitácia vyplýva jednak z judikatúry NS SR a
je naplnením požiadaviek judikatúry ESĽP. To znamená, že nejde o retroaktivitu v danom prípade, ale
ide o naplnenie požiadaviek judikatúry.

35. Pokiaľ ide o judikatúru NS SR v otázke limitácie náhrady nemajetkovej ujmy, súd poukazuje na
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/100/2017, 8Cdo/191/2020, 3Cdo/25/2019. Aj keď škoda
vznikla 12.10.2012 a zákon č. 514/2003 účinný do 31.12.2012 neustanovoval limit, avšak zohľadnenie
limitácie náhrady nemajetkovej ujmy aj pre nároky vzniknuté pred účinnosťou novely, kt. ju zaviedla
je akceptované judikatúrnou líniou NS SR, kt. ju považuje za súladnú s trendom rozhodovacej činnosti

ESĽP prítomnou aj pred legislatívnou zmenou. Najvyšší súd v rozhodnutí 3Cdo/19/2018 konštatoval,
že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona

č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.z,, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP.

36. NS SR v poznámke v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/25/2019 konštatuje, že určenie maximálnej hranice
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle novely zákona č. 514/2003
(zákon č. 412/2012 Z. z.), tak aby súdom priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, kt.
utrpeli obete trestných činov, bolo do nášho poriadku zakomponované pod vplyvom rozhodnutí ESĽP,
v zmysle ktorých náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch by mala byť rozumne primeraná

a pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv by malo byť prihliadané aj na výšku
náhrady, ktorá sa priznáva za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažnýcha z dostatočných dôvodov prevyšovať max. výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné
trestné činy.

37. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje, že v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

38. Pri posudzovaní miery, akou bola v dôsledku trestného stíhania znížená dôstojnosť a vážnosť osoby

žalobcu v spoločnosti, súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v osobnom, rodinnom,
spoločenskom a pracovnom prostredí navrhovateľa. Táto reakcia bola zrejmá z výpovedi žalobcu a
jeho matky E. B.. V súdenom prípade je potrebné vziať na zreteľ to, že žalobca pred začatím trestného
stíhania viedol riadny život a dlhodobo 25 rokov (od 1.9.1992 do 31.12.2017) pôsobil ako príslušník
policajného zboru na Okresnom dopravnom inšpektoráte Rožňava na pozícii referent. Do úvahy je

potrebné vziať aj to, že mu bolo vznesené obvinenie za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa,
za ktorý trestný čin mu hrozil trest odňatia slobody až na 5 rokov. Je potrebné zdôrazniť, že trestné
konanie sa voči nemu viedlo takmer 12 rokov, presne 11 rokov, 10 mesiacov, 5 dní (4328 dní). Ako
vyplynulo z jeho výpovede počas celej tejto doby trestného stíhania žil dennodenne v neistote a frustrácii
nielen z toho, že mu hrozí trest odňatia slobody, ale aj z toho že právoplatným odsúdením by v konečnom

dôsledku nemohol vykonávať svoju prácu, teda skončil by sa jeho služobný pomer ako policajta v štátnej
službe. Je zrejmé, že vznesenie obvinenia vrhalo na postavenie žalobcu ako policajta negatívne svetlo,
keď sa ho dennodenne kolegovia vypytovali, či už bol resp. nebol odsúdený, vypytovali sa ho, ako to
sním vyzerá, kedy podľa neho dôjde k skončeniu trestného stíhania. Neobstojí argumentácia žalovanej,
že príslušníci policajného zboru sú predsa oboznámení so zásadou prezumpcie neviny (v spoločenskej

realite tento princíp nefungoval), nakoľko štát nezodpovedá za vedenie trestného stíhania (o tom niet
pochýb), ale za vedenie trestného stíhania, ktoré sa vo svojom výsledku ukázalo ako neopodstatnené
(nezákonné). Navyše u žalobcu sa objavila nespavosť, duševný nepokoj, poruchy príjmu potravy, nočné
mory ale aj nechuť do života. Aj matka žalobcu vo svojej výpovedi potvrdila tieto skutočnosti, ako
nespavosť, nervozita, strach žalobcu z toho, že by ho mohli prepustiť zo služobného pomeru, vnímala

u neho bojazlivé správanie a zároveň to s ním ako matka prežívala. Opakovane sa jej zmieňoval,
že musí ísť na súd (minim. 10 krát), bol z toho hotový a ona mu ako matka nevedela pomôcť. Súd
zdôrazňuje, že nemajetková ujma spočívajúca najmä v stave neistoty ohľadne výsledku konania, je
psychickou kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti ťažko preukazovateľné a preto
sa v určitom základnom rozsahu predpokladajú. Okrem toho súd vzal do úvahy aj to, že žalovaná

neposkytla žalobcovi doposiaľ žiadne morálne zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia sa, čo by v
demokratickom právnom štáte malo byť prirodzeným následkom nezákonného trestného stíhania, ktoré
navyše trvalo neúmerne dlhú dobu 12 rokov. To, že k skončeniu jeho služobného pomeru došlo na jeho
žiadosť, neznamená, že by nedošlo k nemajetkovej ujme v jeho osobnom a pracovnom živote. Ako
vyplynulo z výpovede žalobcu, potom čo skončil služobný pomer ako policajt ku dňu 31.12.2017 (hoc

na vlastnú žiadosť), mal záujem zamestnať sa v súkromnej bezpečnostnej službe, ale keďže to bolo
počas trestného stíhania a nespĺňal podmienku spoľahlivosti, od tohto upustil. Neobstojí argumentácia
žalovanej, že túto skutočnosť nepotvrdila matka žalobcu, nakoľko táto len nemala vedomosť o tom, že
by si žalobca hľadal nejaké iné zamestnanie. Súd však nemohol ako na závažnejší následok trestného
stíhaniaprihliadnuťnažalobcomtvrdenúaritmiuadepresiu,nakoľkotietonásledkyvkonanínepreukázal

relevantnými dôkazmi.
39. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi.
V demokratickom štáte je neprípustné, aby nebolo priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy osobe, voči
ktorej sa viedlo takmer 12 rokov trestné stíhanie, bola vystavená procesným úkonom zo strany orgánov

činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného činu,
pričom počas tohto trestného stíhania žila v neistote, frustrácii, psychickej nepohode, keď sa trestné
stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, pretože skutok nebol trestným činom. Za primeraný súdpovažoval nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 14.000 eur, čo predstavuje za jeden
mesiac trestného stíhania sumu 98,45 eur, a 3,28 eur/deň.

40. Pri určení tejto sumy odškodnenia pritom súd vychádzal nielen z ustálenej judikatúry NS SR (napr.
sp. zn. 4Cdo 177/2005, sp. zn. 6M Cdo 15/2012, sp. zn. 6Cdo/38/2019), rozhodnutí ESĽP (napr. Italehti
a Karhuvaara v Fínsko), ale aj z rozhodnutí súdov SR v obdobných veciach:
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/33/2023 zo dňa 18.4.2023, ktorým Krajský súd v
Košiciach priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu 3.000 eur za nezákonné trestné stíhanie v trvaní 1,5 roka

(166,67 eur/mesiac, 5,56 eur/deň),
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/42/2023 z 19.3.2024, ktorým odvolací potvrdil
rozsudok bývalého OS KE I, ktorým súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur za 3,5
roka nezákonného trestného stíhania (119,05 eur/mesiac, 3,97 eura/deň),
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/223/2023 zo dňa 7.8.2024, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok Mestského súdu Košice čo do výroku o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 7.000

eur za 3,3 roka nezákonného trestného stíhania (179,49 eur/mesiac, 5,98 eur/deň),
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach v konaní sp.zn. 6Co/170/2023, ktorým odvolací súd priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.240 eur za 11 mesiacov trestného stíhania (294 eur/mesiac, 9,80
eur/deň), pričom proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej osoby,
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/320/2018, ktorým odvolací súd priznal žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur za trestné stíhanie v trvaní 3,5 roka (238 eur/mesiac, 7,93
eur/deň), pričom proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného
činiteľa,
- rozsudok Krajského súdu súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/71/2022, ktorým odvolací súd priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.800 eur za 3 roky a 6,5 mesiacov trestného stíhania (324 eur/

mesiac), pričom proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného
činiteľa.

41. Súd sa pridržiaval rozhodovacej línie ohľadne primeranosti konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy,
naznačenej v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, aj keď určenie primeranej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych,
jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné
s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V dôsledku toho sa na podklade rozhodnutí dovolacieho
súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť posúdenia takto vysoko individuálnych
okolností odvolacími súdmi, ani nemôže v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto náhrady vytvoriť

ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (viď uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo/204/2018 zo dňa 26.
júna 2019).

42. Pokiaľ de o maximálnu výšku nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, súd uvádza, že primeranosť
nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte zohľadnenia

ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku. Ku dňu vydania nezákonného
rozhodnutia bol účinný zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, ktorý v ust. § 5 ods. 1 veta posledná stanovil, že poškodený trestným činom znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy (3.270 eur). Súd však vzhľadom na dĺžku

trestného konania považuje takýto limit odškodnenia vo výške 10 násobku minim. mesačnej mzdy v roku
2012(327,20eur),t.j.,3.270eurzaneprimeranenízkyajspoukazomnaodôvodnenierozsudkuuvedené
v bode 38 a s poukazom na rozhodovaciu prax súdov SR. Predmetný zákon v § 6 ustanovuje, že celková
suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej
mzdy (327,20 eur x 50, čo činí 16.360 eur).Celková suma náhrady nemajetkovej ujmy priznaná súdom

predstavuje sumu 14.000 eur, teda neprekračuje maximálny limit stanovený zákonom č. 215/2006 Z.z.

43. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

44. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1, veta 1., ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh
riadne a včas nesplní je v omeškaní. Ak ide o meškanie splnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiťpoplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

45. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu
omeškania splnením peňažného dlhu.

46. Súd zároveň priznal žalobcovi aj ním uplatnený 7,65 % úrok z omeškania ročne zo sumy 14.000 eur
(náhrady nemajetkovej ujmy). Takéto priznanie úroku z omeškania vyplýva z § 517 ods. 1, 2 Obč. zák.,
§ 3 Nariadenia vlády SR a je v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, napr. uznesenie NS SR
zo dňa 31.1.2022 sp. zn. 7Cdo/339/2021, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutia dovolacieho súdu sp.
zn. 4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019. V danom prípade sa do omeškania žalovaný dostal najskôr dňom
doručenia oznámenia o neuspokojení nároku žalobcu dňa 9.4.2025, od ktorého súd priznal žalobcovi

príslušný z omeškania až do zaplatenia.

47. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami, súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 14.000 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,65 % ročne zo sumy 14.000 eur od 9.4.2025 do zaplatenia
titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

48. O lehote na splnenie povinnosti súd rozhodol v súlade s § 232 ods. 3 veta druhá, kedy umožnil
žalovanej splniť jej uloženú povinnosť v lehote do 15 dní, ktorú lehotu súd považuje za primeranú sume
uloženej žalovanej zaplatiť žalobcovi.

49. Podľa § 261 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

50. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

51. O nároku a náhradu trov konania o nemajetkovej ujme súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, kedy
žalobcu považoval za plne úspešnú stranu a priznal jej voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Nemajetková ujmy sa z hľadiska rozhodovania o trovách konania vyznačuje

určitými špecifikami. Pokiaľ majetkovú škodu možno vyčísliť a objektivizovať, v prípade nemajetkovej
ujmy náhrada slúži na primerané odškodnenie zásahu do objektívne nemerateľných hodnôt, a preto
určenie jej výšky spočíva do určitej miery na úvahe súdu. Pokiaľ výška plnenia závisí aj na úvahe
súdu, nevedia sporové strany výsledok sporu ovplyvniť, a tak prípadné nevyhovenie žaloby v celom
jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania o

zaplatenie nemajetkovej ujmy je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej ujmy je potom
druhoradá a nadväzujúca. Keďže žalobca bol čo do základu úspešný, je potrebné ho považovať za
plne procesne úspešného, aj keď výška priznaného plnenia nebola totožná s výškou ním požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Súd preto priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania

o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %.

52. Pri výške náhrady sa vychádza zo sumy priznanej súdom. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

53. Zároveň súd v danom spore nemal preukázaný (ani nebol tvrdený) žiaden dôvod hodný osobitného
zreteľa, pre ktorý by bolo dôvodné aplikovať ust. § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice

v troch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( 358 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.