Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoCsp/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125204621
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8125204621.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v spore žalobkyne: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XX, XXX XX B., zastúpenej: LEGALINK s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 53, 821
09 Bratislava, proti žalovanému: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská
časť Staré mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenému: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Mýtna 48,
811 07 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 37927795, o primerané finančné zadosťučinenie,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17Csp/63/2025-65 zo dňa 14.10.2025,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 100,- eur
v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol tak, že I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni sumu 100,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci bolo nesporné, že žalobkyňa bola ako spotrebiteľka
úspešná v konaní, ktoré proti nej viedol žalovaný (vtedy v postavení žalobcu), o zaplatenie 5.232,-
eur s príslušenstvom. Zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 10Csp/106/2018-180 zo dňa
10.3.2025, právoplatným dňa 11.4.2025, súd zamietol žalobu žalovaného, vtedy v postavení žalobcu,
ktorousadomáhal,abysúdzaviazalžalobkyňu,vtedyvpozíciižalovanej,nazaplateniesumy5.232,-eur
spolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy1.9.2015dozaplatenia.Súdzároveňpriznal

žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (II. výrok). Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o v poradí druhý rozsudok v predmetnej veci. Prvým rozsudkom
č.k. 10Csp/106/2018-115 zo dňa 9.7.2019 súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.833,72 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.833,72 eur od 21.6.2019 do zaplatenia, a to všetko v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 10,- eur splatných vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho
mesiaca k rukám žalobcu počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, a to pod
hroznou straty výhody splátok (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a vyslovil, že

žalobca nemá voči žalovanej nárok na náhradu trov konania a žalovanej ich náhradu nepriznal (III.
výrok). Predmetný rozsudok však bol v dôsledku odvolania žalovanej zrušený uznesením Krajského
súdu v Prešove č.k. 5Co/107/2019-145 zo dňa 13.2.2020. Z odôvodnenia ďalej plynie, že právny
predchodcažalovanéhoConsumerFinanceHoldings.r.o.akoveriteľuzavrelsožalovanouakodlžníčkouzmluvu o poskytnutí pôžičky dňa 10.10.2014 a na základe tejto poskytol žalovanej sumu 4.644,58
eur. Žalovaná doposiaľ uhradila za účelom splatenia pôžičky celkom sumu 294,78 eur. Žalobca mal
nadobudnúť pohľadávku, ktorú si uplatnil v žalobe titulom zmluvy o postúpení pohľadávok ku dňu

19.9.2018. Súd žalobu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a tak nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľskéhoúveru,akeďžezároveňkeďžesúddospelkzáveru,žešloohrubéporušeniepovinnosti
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, tak je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V dôsledku
nemožnosti požadovať jednorazové splatenie úveru, súd konštatoval absolútnu neplatnosť predčasného

zosplatnenia úveru, v dôsledku čoho v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok nebol úver
splatný, čím je postúpenie pohľadávky v rozpore s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a teda absolútne
neplatné. Súd na základe uvedeného konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalovaného,
vtedy vystupujúceho v postavení žalobcu, a z tohto dôvodu žalobu zamietol. Okrem toho tiež uviedol,
že úverová zmluva je neplatná i v časti dojednaných úrokov, ktoré takmer o 100 % prevyšujú priemernú
úrokovú sadzbu poskytovanú bankami spotrebiteľom.

3. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 53 zákona č. 108/2024 Z.z.
v spojitosti so zákonom č. 250/2007 Z.z., § 3 ods. 3, § 3 ods. 5, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, ako aj Článok 2 ods. 2
Civilného sporového poriadku a uviedol, že Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach

vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho
práva ako spotrebiteľa, základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo
17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018). Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa
s týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť

dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,

ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“

4. Konštatoval, že po vykonanom dokazovaní s poukazom na uvedené ustanovenia dospel k záveru, že

dikcia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa bola naplnená, keďže žalobkyňa ako spotrebiteľka na
súde úspešne uplatnila porušenie práva, či povinnosti ustanovenej zákonmi o spotrebiteľských úveroch
(nedodržanie spotrebiteľských noriem týkajúcich sa povinnosti odbornej starostlivosti pri poskytovaní
úveru, v dôsledku čoho bolo zosplatnenie a následne i postúpenie pohľadávky neplatné), a tak má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za toto porušenie práv spotrebiteľa, resp.

povinností dodávateľa zodpovedá. K úspešnému uplatneniu práv žalobkyne súd poznamenáva, že nie
je dôležité, či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, rozhodujúce je, či si v rámci
prostriedkov procesného útoku či obrany uplatňoval porušenie svojich spotrebiteľských práv. Súd má za
to, že i úspešná obrana spotrebiteľa v súdnom konaní napĺňa hypotézu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z.

5.Čosatýkapasívnejvecnejlegitimácie,jenepochybné,žežalobkyňabolaúspešnávpredchádzajúcom
základnom konaní práve s uplatnením práv a povinností upravených spotrebiteľským právom práve voči
žalovanému, ktorému možno pričítať zodpovednosť na určitom porušení týchto noriem. Najvyšší súd
SR v rozsudku sp. zn. 7Cdo/80/2020 z 24.8.2022, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2022 pod R 47/2022 konštatoval, že
zodpovedným subjektom v prípade, ak zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná pre rozpor s §
92 ods. 8 Zákona o bankách, môže byť veriteľ (postupca) alebo veriteľ (postupník). Podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.5.2022 splnením podmienky úspešného uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi,

zakladajúce právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie, je vyslovenie sa súdom o
porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek
rozhodnutí v prospech spotrebiteľa.6. Súd má za to, že ak si žalovaný v pôvodnom konaní neúspešne uplatnil spotrebiteľskú pohľadávku
proti spotrebiteľovi a dôvod jeho neúspechu spočíval v nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie v
dôsledku porušenia § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., potom nesie zodpovednosť voči spotrebiteľovi v

súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. i pôvodný
veriteľ i ten, na koho bola spotrebiteľská pohľadávka postúpená. Možno dodať, že ich miera zavinenia
alebo rozsah porušenia práv a povinností sa v týchto prípadoch môže líšiť vychádzajúc z individuálnych
okolností od prípadu k prípadu. V danom prípade súd má za to, že i žalovanému svedčí pasívna
vecná legitimácia, pričom ak má súd v danom prípade špecifikovať porušené právo spotrebiteľky, resp.

povinností dodávateľa, tu možno konštatovať, že žalovaný si uplatňoval voči žalobkyni pohľadávku, na
ktorú v dôsledku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená v rozpore s § 17 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. nemal nárok [§4 ods. 2 písm. a) zák. č. 250/2007 Z.z.]. Spolu s pohľadávkou
malibyťžalovanémuakistepredloženévšetkysúvisiacedokumentyatakmoholhneďpri,čipopostúpení
pohľadávky zistiť, z akého zmluvného vzťahu mu je pohľadávka postúpená, z akej zmluvy vychádza a
či je oprávnený ju požadovať.

7. Právoplatným skončením konania vo veci sp. zn. 10Csp/106/2018 bol naplnený predpoklad
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti zo strany žalobkyne, ktorá brániac si svoje
právo a namietajúc porušenie spotrebiteľských noriem dosiahla zamietnutie žaloby v celom rozsahu. V
zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa jej takéto úspešné uplatnenie porušenia práva alebo

povinnosti umožňuje požadovať od žalovaného primerané finančné zadosťučinenie. K otázke pasívnej
vecnej legitimácie v prípadoch postúpenia pohľadávok sa napokon žiada dodať, že spotrebiteľ častokrát
práve pri postúpení pohľadávky sa následne ocitá v situácii, kedy či už žaluje pôvodného veriteľa alebo
domnelého postupníka, je mu vyčítaná zo strany dodávateľov nesprávna pasívna vecná legitimácia
a účastníci zmluvy o postúpení pohľadávok sa snažia navzájom zbaviť zodpovednosti za stav, ktorý

napokon doľahol na spotrebiteľa.

8. Na základe týchto skutočností mal prvoinštančný súd preukázané porušenie práv spotrebiteľa, resp.
povinnosti dodávateľa. Konštatoval, že porušenie práv alebo povinností vo vzťahu k spotrebiteľovi
nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka nevyplýva zo znenia § 3 ods. 5

poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Preto na základe zisteného vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalobkyni priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie, pričom
sa však nestotožnil s výškou uplatneného zadosťučinenia zo strany žalobkyne. Priznal jej nárok v sume
100,- eur a uviedol, že priznaná suma reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa,
konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade i intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov,

prípadne potencionálnych dôsledkov, ktoré spotrebiteľovi hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán
k protiprávnemu konaniu.

9. Zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a za primerané finančné zadosťučinenie považoval sumu
100,- eur spĺňajúcu jednak funkciu satisfakcie aj funkciu sankcie pre žalovaného. Poukázal, že reálny

zásah do majetkovej sféry žalobkyne v súvislosti s uvedenými porušeniami absentuje, pričom existovala
iba hrozba tohto zásahu. Ak žalobkyňa poukazovala na dĺžku trvania základného konania, túto nemožno
pričítať na zodpovednosť, či vrub žalovaného. Tiež zohľadnil, že žalobkyni bola v základnom konaní
priznaná i náhrada trov konania v plnom rozsahu. Za nemenej významnú považoval aj skutočnosť, že
žalobkyňa titulom uzatvorenej úverovej zmluvy čerpala úver vo výške 4.644,58 eur a do podania žaloby

celkovo uhradila iba sumu 294,78 eur z dôvodu, ktorého jej vznikol spor o zaplatenie pohľadávky v tak
vysokej sume.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa, a to čo do výroku
II., ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Odvolanie odôvodnila tým, sa nestotožňuje s výškou primeraného
finančného zadosťučinenia priznanou prvoinštančným súdom z dôvodov vo vzťahu k reálnemu zásahu
do majetkovej sféry žalobkyne. Tento názor konajúceho súdu, že existovala iba hrozba zásahu, je

nesprávny. V zmysle znenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. platné znenie žiadnu ujmu nevyžaduje.
V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Prešove 7Co/350/2015, ktorý okrem iného
konštatoval, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie
je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon tedanevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Pokiaľ sa konajúci súd odvolával aj vo
vzťahu k nároku na priznanie náhrady trov konania žalobkyni, táto skutočnosť nemá žiadny súvis s týmto
konaním. Pokiaľ ide o výšku súd konštatoval, že žalobkyňa do podania žaloby uhradila iba sumu 294,78

eur. Opomenul skutočnosť, že výška vrátenej sumy nemá vplyv na výšku primeraného zadosťučinenia.
Poukazovala na to, že v pôvodnom konaní sa domáhal zaplatenia 5.232,- eur s príslušenstvom,
pretože žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, avšak v danom konaní súd priznal primerané
finančné zadosťučinenie ani nie 2 % z pôvodne žalovanej sumy. Preto, ak inštitút zakotvený v §
3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa používa termín primerané finančné zadosťučinenie a nie

symbolické finančné zadosťučinenie. Priznaním symbolickej sumy súd poprel zámer zákonodarcu
vyjadrený v tomto ustanovení priznať primeranú finančnú satisfakciu za úspech v súdnom spore
s neúspešným dodávateľom. Za primeranú sankciu však nemožno považovať symbolickú sumu 100,-
eur. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/5/2025, ktorý
potvrdil výšku primeraného finančného zadosťučinenia až na úrovni 30 %. Z týchto dôvodov navrhla
rozsudok v napadnutej časti zmeniť a zaviazať žalovaného na primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 1.700,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať jej aj náhradu trov odvolacieho konania.

12. K podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom

na včas podané odvolanie preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385
CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

14. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 2.000,- eur uplatnený v súvislosti s konaním na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 10Csp/106/2018 o zaplatenie 2.232,- eur, v ktorom žalobkyňa vystupovala v postavení žalovanej,
keď súd žalobu žalobcu (žalovaného) zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.4.2025,
pričom s poukazom na odôvodnenie tohto rozsudku v bodoch 53., 54. a 64. uviedol, že dôvodom pre
zamietnutie žaloby bolo porušenie práva ustanoveného osobitnými predpismi zo strany žalovaného § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 ZoSÚ v dôsledku čoho
mala za to, že sú splnené predpoklady pre priznanie nároku primeraného finančného zadosťučinenia.
Žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške podielu z toho o čo sa chcel žalovaný
obohatiť. Ako významné faktory označila skutočnosť, že pôvodné konanie trvalo 7 rokov, počas tohto
obdobia bola vystavená právnej neistote a žalovaný v pôvodnom konaní požadoval úroky, ktoré boli

oviacako100%navýšenéoprotipriemerubánk,zneužilinevedomosťžalovanejoprávnychpredpisoch,
ako aj jej obavy z vyhovenia žalobe a uloženia povinnosti zaplatiť celú žalovanú sumu, keď žiadal vydať
rozsudok pre uznanie nároku v neprospech žalovanej.

15. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poukazoval, že dôvodom zamietnutia žaloby v pôvodnom

konaní nebolo porušenie práv spotrebiteľa ani bezúročnosť úveru, ale nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie z dôvodu neplatnosti postúpenia pohľadávky a na strane žalobkyne nejde o aktívne konanie
spotrebiteľa o úspešné uplatnenie nároku z porušených práv, resp. nároku na náhradu škody, na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniaalebourčenieneprijateľnostizmluvnýchpodmienok.Vtejtosúvislosti
odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017.

16. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní sám.

17. Odvolací súd konštatuje, že súdom prvej inštancie bol správne zistený skutkový stav a zo zisteného

skutkového stavu boli vyvodené správne právne závery vo vzťahu ku základu uplatňovaného nároku
na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd nevzhliadol dôvody pre zopakovanie vykonaného
dokazovania na nariadenom pojednávaní a rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP
a contrario).

18. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa
žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho
práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňaochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie
porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z., alebo osobitnými predpismi
a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha

primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť
predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či
ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Inštitút primeraného
zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho
prostriedku ochrany.

19. „Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej
stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ,
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia

treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola

privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (Pozri
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019).

20. Žalobkyňa si uplatnila nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- eur titulom
vedeného konania na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 10Csp/106/2018. Je nutné konštatovať, že
prvoinštančný súd vo vzťahu k tomuto konaniu vykonal potrebné dokazovanie a zistil, že rozsudkom
Okresného súdu Prešov č.k. 10Csp/106/2018-180 zo dňa 10.3.2025, právoplatným dňa 11.4.2025, súd
zamietol žalobu žalovaného (vtedy v postavení žalobcu), ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalobkyňu

(vtedy v pozícii žalovanej) na zaplatenie sumy 5.232,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 1.9.2015 do zaplatenia. Súd zároveň priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100 % (II. výrok). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o v poradí
druhý rozsudok v predmetnej veci. Prvým rozsudkom č.k. 10Csp/106/2018-115 zo dňa 9.7.2019 súd
zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.833,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy

1.833,72 eur od 21.6.2019 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 10,-
eur splatných vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca k rukám žalobcu počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, a to pod hroznou straty výhody splátok (I. výrok), v
prevyšujúcejčastižalobuzamietol(II.výrok)avyslovil,žežalobcanemávočižalovanejnároknanáhradu
trov konania a žalovanej ich náhradu nepriznal (III. výrok). Predmetný rozsudok však bol v dôsledku

odvolania žalovanej zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/107/2019-145 zo dňa
13.2.2020. Z odôvodnenia ďalej plynie, že právny predchodca žalovaného Consumer Finance Holding
s.r.o. ako veriteľ uzavrel so žalobkyňou ako dlžníčkou zmluvu o poskytnutí pôžičky dňa 10.10.2014 a na
základe tejto poskytol žalovanej sumu 4.644,58 eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila za účelom splatenia
pôžičkycelkomsumu294,78eur.Žalovanýmalnadobudnúťpohľadávku,ktorúsiuplatnilvžalobetitulom

zmluvy o postúpení pohľadávok ku dňu 19.9.2018. Súd žalobu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a tak nebol oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a keďže zároveň keďže súd dospel k
záveru, že šlo o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, tak je potrebné úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov. V dôsledku nemožnosti požadovať jednorazové splatenie úveru, súd

konštatoval absolútnu neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru, v dôsledku čoho v čase uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávok nebol úver splatný, čím je postúpenie pohľadávky v rozpore s § 17
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a teda absolútne neplatné. Súd na základe uvedeného konštatoval
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalovaného, vtedy vystupujúceho v postavení žalobcu, a z tohtodôvodu žalobu zamietol. Okrem toho tiež uviedol, že úverová zmluva je neplatná i v časti dojednaných
úrokov, ktoré takmer o 100 % prevyšujú priemernú úrokovú sadzbu poskytovanú bankami spotrebiteľom.

21. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť
jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania
plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neplatnosti právnych úkonov,
neprijateľnostizmluvnýchpodmienok,alebonedodržaniazákonnýchnáležitostízmlúvospotrebiteľskom
úvere a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne

ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

22. Výška finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria,
a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a podobne.

23. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu
určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje
všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď súd prvej inštancie považoval za adekvátnu a

primeranú výšku finančného zadosťučinenia v sume 100,- eur.

24. Finančné zadosťučinenie bolo dôvodné v súvislosti aj s úvahou prvoinštančného súdu priznať
najmä s poukazom na to, že žalobkyňa bola síce v základnom konaní úspešná, ale z dôvodu, že
žalovanému možno pričítať zodpovednosť za porušenie právnych noriem s odkazom aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/80/2022, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
pod č. 4/2022 – R 47/2022, keď najvyšší súd konštatoval, že zodpovedným subjektom, ak zmluva
o postúpení pohľadávky bola neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, môže byť aj
veriteľ postupca alebo veriteľ postupník. Aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo/31/2020 z 25.5.2025 podmienky pre uplatnenie práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom

o ochrane spotrebiteľa zakladajúce právo na primerané finančné zadosťučinenie je aj vyslovenie súdom
o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Bolo bezpochyby zistenie prvoinštančným
súdom, že žalovaný neúspešne uplatnil pohľadávku voči žalobkyni, ktorá spočívala v nepreukázaní
aktívnej vecnej legitimácie a nesie zodpovednosť s požadovaným finančným zadosťučinením v zmysle
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Pôvodný veriteľ je ten, na koho bola spotrebiteľská pohľadávka

postúpená.

25. Odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne vo vzťahu ku konštatovaniu prvoinštančným súdom
ohľadom toho, že absentoval reálny zásah do majetkovej sféry žalobkyne, poukazom aj na priznanie
náhrady trov konania v základnom konaní, ako aj skutočnosť, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z.z. hovorí o primeranom finančnom zadosťučinení a nie symbolickom, považoval za účelové.
Prvoinštančný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vyporiadal so všetkými náležitosťami pre
úspešné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia tak, ako na to odkazuje aj zákon v § 3
ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. V korelácii so všetkými zistenými skutočnosťami, okolnosťami,
na základe ktorých žalobkyňa svoju žalobu odôvodňovala a poukazovala na uplatňovanú výšku

primeraného finančného zadosťučinenia s tým, že v inom konaní, v ktorom bola žaloba zamietnutá
pre zistenú skutočnosť (chýbala aktívna vecná legitimácia). Prvoinštančný súd vecne vyhodnocoval
argumenty uplatnenej žaloby i žiadanú výšku, ako aj pôvodné konanie, z ktorého žalobkyňa odvodzovala
svoj nárok. Jeho zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní a prvoinštančný súd ich riadne vo
svojom rozhodnutí v bode 24. odôvodnenia rozsudku popísal a uviedol identifikáciu okolností, pre ktoré

považoval nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia za primeraný vo výške 100,-
eur. Odvolací súd sa s jeho skonštatovaním i záverom ohľadom výšky stotožnil. Odvolacie námietky
žalobkyne nepovažoval za dôvodné, keďže konštatovania prvoinštančným súdom, na ktoré samotná
žalobkyňa odkazovala, boli uvádzané s ohľadom zistení a náväzných spojitostí, ktoré mali vplyv na
daný priebeh konania, resp. úspešné uplatnenie nároku žalobkyne. Tento záver jasne popísal a odvolací

súd sa s jeho skonštatovaním stotožnil. Nezanedbateľnou bola aj tá zistená skutočnosť, že žalobkyňa
čerpala úver 4.644,50 eur a do podania žaloby v pôvodnom konaní doposiaľ celkovo uhradila iba sumu
294,78 eur.26. Preto odvolací súd považoval za dostatočné priznané primerané finančné zadosťučinenie, ktoré plní
účel tohto inštitútu.

27. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV.ÚS 115/03).

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že túto náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznával, keďže žalobkyňa ako neúspešná v odvolacom konaní na ich náhradu nemá
nárok a žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).