Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/3/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4223203160
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4223203160.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr.PavlaPilekaaJUDr.MarekaOlekšáka,vsporežalobkyne:A.B.C.,nar.XX.XX.XXXX,bytomD.E.
B. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom
Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. E. B. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Iveta Majlingová, advokátka, so sídlom Pohraničná 7,
945 01 Komárno, IČO: 34 021 515, o nahradenie prejavu vôle uzavrieť darovaciu zmluvu, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 10C/70/2023 – 397 zo dňa 10. septembra
2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 10C/70/2023 – 397 zo dňa 10. septembra 2025
p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) žalobu zamietol (výrok I.); priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu (výrok II.).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: § 50a, § 132
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“ alebo aj „OZ“); § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

1.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou

doručenou súdu prvej inštancie dňa 24.10.2023 domáhala voči žalovanému, v súlade s uzavretou
zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 13.07.2012, nahradenia prejavu vôle uzavrieť darovaciu zmluvu,
ktorej znenie uviedol súd prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že strany
uzavreli kúpnu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena zo dňa 25.06.2012, na základe ktorej
žalobkyňa previedla na žalovaného vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v celosti. Dňa 22.08.2012
a dňa 04.09.2012 boli ku kúpnej zmluve medzi stranami uzavreté dodatky, na základe ktorých bol
žalovaný povinný ponúknuť žalobkyni predmetnú nehnuteľnosť na predaj za cenu 20.000 eur, ak by

chcel nehnuteľnosť scudziť. Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že následne dňa 24.08.2020 uzavreli
kúpnu zmluvu, prostredníctvom ktorej žalovaný previedol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalobkyňu
v podiele 1/2. Vo veci sporným ostala pravosť podpisu žalovaného na zmluve o budúcej darovacej
zmluve zo dňa 13.07.2012 a aj to, či v prípade pravosti podpisu je možné žalovaného zaviazaťna uzavretie takejto darovacej zmluvy. Zo znaleckého posudku č. 7/2025 (ďalej aj len „znalecký
posudok“) súdu prvej inštancie vyplynulo, že znalkyňa dospela k záveru, že sporný podpis je výsledkom
autentického pisárskeho prejavu. Avšak zároveň konštatovala, že nie je možné jednoznačne vylúčiť, že

sporný podpis mohol vyhotoviť žalovaný, ale identifikačná hodnota zistených zhodných a podobných
znakov nepostačuje na jednoznačné potvrdenie pravosti sporného podpisu.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že návrh žalobkyne považuje za prípustný, keďže text zmluvy musí
byť v celistvosti vyjadrený v žalobnom návrhu, a to žalobkyňa splnila. Zároveň mal súd prvej inštancie

za splnené, že je v predmetnej zmluve o budúcej zmluve jasne vyjadrená doba, do ktorej má byť zmluva
uzavretá. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ak sa zmluvné strany po uzavretí zmluvy o budúcej
zmluvy dohodli na uzavretí kúpnej zmluvy k časti spornej nehnuteľnosti, nedohodli sa však na zániku
zmluvy o budúcej zmluve; k zmene skutkových okolností došlo z vôle oboch strán a ani jedna z nich sa
preto nemôže dovolať aplikácie ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na spochybnenie
pravosti podpisu na zmluve o budúcej zmluve zo strany žalovaného a vzhľadom na predloženie

znaleckého posudku č. 7/2025, súd prvej inštancie zo záveru tohto znaleckého posudku vyhodnotil,
že v konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že podpis žalovaného na predmetnej zmluve je jeho
vlastnoručným podpisom. Na základe tejto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa
nepreukázala pravosť danej listiny, pričom práve žalobkyňu v tejto rovine zaťažovalo dôkazné bremeno.
Súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie navrhnuté žalobkyňou na pojednávaní zo dňa 10.09.2025

výsluchom znalkyne nepovažoval za potrebné s poukazom na závery jej znaleckého posudku, ktoré
sú dostatočne jasné a zrozumiteľné. Zároveň súd prvej inštancie považoval za irelevantné znalecké
dokazovanie s cieľom zistenia, či podpis na predmetnej zmluve mohla vyhotoviť žalobkyňa, pretože
takýto výsledok by nijako neovplyvnil skutkový stav a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie podotkol, že tieto návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania boli uskutočnené oneskorene,

mohli byť prednesené oveľa skôr, keďže znalecký posudok bol žalobkyni doručený dňa 17.07.2025;
vyžadovali by ďalšie odročenie pojednávania. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe
pomeruúspechustránkonania,apretopriznalžalovanémuvočižalobkyninároknanáhradutrovkonania
v plnom rozsahu.

2. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie
domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa považovala napadnutý rozsudok za nesprávny z odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP.

2.1. Žalobkyňa vo svojom odvolaní argumentovala tým, že znalec vo svojom znaleckom posudku
autorstvo sporného podpisu žalovaným nevylúčil, ale mnohosť zhodných znakov sám znalec
konštatoval. Z obsahu, ako aj zo záveru znaleckého posudku žalobkyni vyplynulo, že jedinou
skutočnosťou, ktorá napriek všetkých zhodám zabránila jednoznačnému určeniu skutočnosti, že sporný
podpis patrí žalovanému, je jednoduchá štruktúra sporného podpisu a porovnávacích podpisov, ktorá

spôsobuje, že sú ľahšie vyhotoviteľné, pričom identifikačná hodnota znakov je limitovaná. Žalovaný
nespochybnil skutkové tvrdenia žalobkyne o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, ako zabezpečovacieho
prostriedku. Vysporiadanie sa so znaleckým posudkom súdom prvej inštancie považovala žalobkyňa
za svojvoľné, keďže závery tohto vysporiadania považovala za absurdné. Podľa názoru žalobkyne
mal súd prvej inštancie zohľadniť skutočnosti vyplývajúce zo znaleckého posudku, ako aj samotné

dôsledky s poukazom na početnú zhodu podobností a zhôd, pričom žalobkyňa poukázala na to,
že ak osoba bude používať natrénovaný podpis s jednoduchou štruktúrou, potom môže následne
uzavreté zmluvy porušiť s tvrdením, že podpis nie je jej. Žalobkyňa konštatovala, že vyžadovanie
jednoznačného preukázania tvrdených skutočností zo strany žalobcu za každých okolností je absurdné
s poukazom na problematiku preukazovania príčinnej súvislosti medzi postupom zdravotníckeho

pracovníka a vzniknutou škodou na strane pacienta a na judikatúru súdov s touto problematikou
spojených. V tejto súvislosti konštatovala, že vzhľadom na všetky zhody vyplývajúce zo znaleckého
posudku, mal súd prvej inštancie buď vyhodnotiť znalecký posudok ako preukazujúci s dostatočnou
spoľahlivosťou, že sporný podpis patrí práve žalovanému, alebo v súlade so zásadou materiálneho
vedenia sporu mal doplniť dokazovanie alebo vyhovieť návrhom žalobkyne na vykonanie dôkazov.

Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho
nahradiť vlastným názorom, ale musí uložiť znalcovi, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo
iným spôsobom odstránil nedostatky alebo aby znova vypracoval znalecký posudok, prípadne malustanoviť druhého znalca za účelom opätovného posúdenia veci a vyjadreniu sa k správnosti prvotného
znaleckého posudku.

2.2. Ďalej žalobkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok a postup súdu prvej inštancie je v dôsledkoch
hrubo nespravodlivý. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie konal v rozpore so všeobecnou
predstavou spravodlivosti, keďže formalisticky interpretoval a vyhodnotil znalecký posudok spôsobom
zakladajúcim závažné a nespravodlivé dôsledky, keď osoby s jednoduchou štruktúrou podpisu sa
môžu len z tohto titulu vyhnúť právnej zodpovednosti za porušenie zmluvy ľahšie než osoby, ktoré

majú štandardný podpis, keďže jednoduchosť podpisu eliminuje dôkaznú silu znaleckého posudku.
Týmto poukázala na situáciu, ktorá by viedla k všeobecnej diskriminácii ľudí, ktorí používajú iný
než natrénovaný jednoduchý podpis. Zdôraznila, že osobe s jednoduchým podpisom stačí v konaní
len namietať pravosť podpisu na zmluve. Žalobkyňa zároveň navrhla v odvolacom konaní vykonanie
dôkazu, ktorý súd prvej inštancie odmietol vykonať (napriek tomu, že ho navrhla vykonať žalobkyňa),
a to výsluch znalca: Mgr. Eva Forgácsová s poukazom na ust. § 384 CSP. Ďalej žalobkyňa poukázala

na to, že až na pojednávaní dňa 10.09.2025 došlo zo strany súdu prvej inštancie k zmene predbežného
právneho posúdenia sporu, a preto žalobkyňa až na tomto pojednávaní mohla objektívne reagovať na
zmenu právneho posúdenia sporu (z jej prospechu na jej neprospech). Na základe tejto skutočnosti
bola žalobkyňa toho názoru, že nie je možné dospieť k záveru, že návrh na doplnenie dokazovania
bol prednesený oneskorene. Žalobkyňa konštatovala, že súd prvej inštancie z možných a legitímnych

výkladov príslušných zákonných ustanovení zvolil taký, ktorý zasahuje do majetkových práv žalobkyne
a eventuálne aj ďalších ľudí, ktorí môžu byť beztrestne podvedení osobami, ktoré majú jednoduchý
natrénovaný podpis.

2.3. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať

ust. § 257 CSP alebo sa argumentačne vysporiadať s jeho neaplikáciou. V tejto súvislosti poukázala
na to, že úspech žalovaného v konaní spočíval len na tom, že zo znaleckého posudku nevyplynul
jednoznačný záver o podpise predmetnej zmluvy. Žalobkyňa uviedla, že v čase podania návrhu nemohla
predvídať, že konanie dopadne takýmto nespravodlivým spôsobom. Poukázala na okolnosti uzavretia
predmetnej zmluvy, ktoré uviedla pri svojom výsluchu, ktoré neboli medzi stranami konania sporné.

V snahe zmierniť tvrdosť zamietavého rozsudku s poukazom na tieto skutočnosti bola žalobkyňa toho
názoru, že súd prvej inštancie mohol aplikovať vyššie uvedené ustanovenie vo vzťahu k trovám konania
a tým uplatniť svoje moderačné právo.

3. Podaním zo dňa 19.11.2025 žalovaný reagujúc na odvolanie žalobkyne uviedol, že argumentácia

žalobkynenemáoporuvovykonanomdokazovaní.Stotožnilsasozávermiaodôvodnenímnapadnutého
rozsudku. Poukázal na to, že podstatnou skutočnosťou je to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu, že žalovaný predmetnú zmluvu uzavrel. Skutočnosť, že podpis uvedený
na zmluve nepatrí žalovanému umocňujú aj ďalšie vykonané dôkazy. Ďalej žalovaný poukázal na to,
že žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že zmluva o budúcej zmluve jej bola zaslaná právnikom

a následne ju spolu so žalovaným išli podpísať pred notárom a podpisovali ju spoločne. Žalobkyňa však
túto výpoveď zmenila potom, čo bolo na pojednávaní spochybnené jej tvrdenie nahliadnutím do originálu
zmluvy a bolo zistené, že podpis žalobcu nie je overený pred notárom a podpisy sú písané viditeľne
iným perom. Žalobkyňa následne tvrdila, že žalobca predmetnú zmluvu podpísal až doma. Žalovaný
konštatoval, že sa nejaví ako logické, že podpis jednej zmluvnej strany je úradne overený a druhej nie.

Táto úvaha mala vyzdvihnúť tvrdenie žalovaného o tom, že túto zmluvu nepodpísal. Súd prvej inštancie
podľa žalovaného správne vyhodnotil skutkový stav, ako aj právny a správne žalobu zamietol. Žalovaný
považoval aj výrok o trovách konania za správny s poukazom na vedomosť žalobkyne o tom, že podpis
uvedený na predmetnej zmluve nepatrí žalovanému. Na základe týchto skutočností žalovaný navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho

konania.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti podľa ust. § 365 a nasledujúce
CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379 a § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o nedôvodnosti
odvolania žalobkyne.5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa § 50a Občianskeho zákonníka, účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby

uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

8. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že
predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú
pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná

manudukčná povinnosť súdu.

10. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je
úlohou a doménou súdu. K naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP dôjde
vtedy, ak súd prvej inštancie pochybí v súvislosti so zamietnutím návrhu na vykonanie dôkazu, ktorý

je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. Takýmto
postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej
dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.

11. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd konštatuje,

že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak

nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §
192 až § 194 CSP.

12. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového
stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho

vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne
považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu
(t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu

nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého
rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom

pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.14. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odvolaní

odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné:

15. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že výsledok znaleckého dokazovania má
v prejednávacej veci charakter neurčitého záveru (non liquet). Z predmetného znaleckého posudku
vyplýva, že nie je možné potvrdiť a ani vylúčiť, že sporný podpis na zmluve o budúcej zmluve vykonal

práve žalovaný. Takýto odborný záver nevytvára skutkový podklad pre zistenie, že podpis na zmluve je
pravým alebo nie je pravým podpisom žalovaného. Súd je oprávnený hodnotiť znalecký posudok ako
dôkaz podľa ust. § 191 CSP, nie je však oprávnený nahrádzať neurčitý odborný záver vlastnou úvahou
(hodnotenímgrafickýchznakovpodpisu)alebozčiastkovýchzistenídospieťkzáveru,kuktorémuznalec
nedospel (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/188/2010 zo dňa 23.11.2011). Odvolací súd
sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne poukazujúcou na početné zhody obsiahnuté v znaleckom

posudku, z ktorých mal súd prvej inštancie dospieť k záveru o podpise predmetnej zmluvy žalovaným.

16. Odvolací súd poznamenáva, že ak výsledkom vykonaného dokazovania ostal stav dôkaznej
neistoty, keďže v danom prípade neboli vykonané ďalšie dôkazy spôsobilé túto neistotu odstrániť,
procesné následky takéhoto stavu znáša tá strana, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno, v tomto prípade

žalobkyňu. V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila, že spolu so žalovaným uzavrela predmetnú
zmluvu o budúcej zmluve, a preto ju zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania, že k takémuto
uzavretiu došlo, respektíve preukázania pravosti podpisu žalovaného na tejto zmluve vzhľadom na
jeho námietku. Keďže pravosť podpisu žalovaného nebola preukázaná, žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno. Neunesenie dôkazného bremena však nebolo spôsobené výlučne existenciou neurčitého

znaleckého záveru, ale tým, že pri absencii ďalších dôkazov nebol skutkový stav preukázaný v rozsahu
potrebnom pre vyhovenie žalobe. Hoci súd prvej inštancie použil formuláciu o preukázaní dôvodnosti
námietky žalovaného, že zmluvu o budúcej zmluve nepodpísal, z odôvodnenia napadnutého rozsudku
je však zrejmé, že ratio decidendi napadnutého rozsudku predstavuje neunesenie dôkazného bremena
žalobkyňou, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Vo všeobecnosti dôkazným bremenom sa rozumie

procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z
toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech [viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010]. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný
súd SR“) sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, podľa ktorého: „Civilné sporové konanie je ovládané

prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia
a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena
tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné
pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej
normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.“ ... ďalej z rozhodnutia: „Z uvedeného potom

možno urobiť záver, podľa ktorého strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie
aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej
relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu
skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.“.

17. Ďalej odvolací súd konštatuje, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobkyne, ktorou poukazovala
na judikatúru v medicínskych sporoch o náhradu škody v spojení s problematikou preukazovania
príčinnej súvislosti medzi postupom zdravotníckeho pracovníka a vzniknutou škodou na strane pacienta.
Táto judikatúra sa týka špecifických prípadov, v ktorých vystupuje pacient v postavení de facto
slabšieho subjektu v právnom zmysle vo vzťahu k poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý

disponuje odbornou „prevahou“, pričom pacient má sťažené možnosti poškodeného preukázať priebeh
medicínskeho zákroku a jeho následky. V prejednávacej veci ide však o spor medzi dvoma fyzickými
osobami o preukázanie existencie súkromnoprávneho úkonu (zmluvy o budúcej zmluve), respektíve
o pravosti podpisu žalovaného na predmetnej listine. Samotná skutočnosť, že znalecké dokazovanie
v dôsledku jednoduchej štruktúry podpisu nedospelo k jednoznačnému záveru o pravosti podpisu

žalovaného na predmetnej zmluve, sama o sebe neodôvodňuje prenesenie dôkazného bremena
žalobkyne na žalovaného. V danom prípade nemôže byť neurčitý výsledok znaleckého posudku
nahradený analogickou aplikáciou judikatúry týkajúcej sa odlišného typu právnych vzťahov. V skratke
odvolací súd k námietke žalobkyne vo vzťahu k jednoduchosti natrénovaného podpisu v spojenís diskrimináciou a beztrestnosťou uvádza, že skutočnosť, že určitý typ podpisu má nižšiu identifikačnú
hodnotu, nepredstavuje otázku diskriminácie alebo zásady rovnosti, o to viac nie otázku beztrestnosti.
Táto otázka súvisí z grafológiou, a preto ju odvolací súd v tejto rovine vyhodnotil ako irelevantnú.

18. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne smerujúcim k nevykonaniu ňou navrhnutých dôkazov súdom prvej
inštancie, odvolací súd konštatuje, že sa aj v tejto rovine stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie.
Ten nevykonanie predmetných dôkazov odôvodnil v dvoch argumentačných líniách. V prvom rade
z hľadiska aplikácie sudcovskej koncentrácie, kedy žalobkyňa mohla tieto dôkazy navrhnúť podstatne

skôr s poukazom na to, kedy jej bol doručený znalecký posudok. V druhej argumentačnej línii sa zameral
na to, že by bolo potrebné odročiť pojednávanie, pričom by výsluch znalca nebol potrebný vzhľadom
na jasný a zrozumiteľný záver znaleckého posudku. Žalobkyňa argumentovala tým, že nemohla skôr
navrhnúť vykonanie dôkazov s poukazom na predbežné právne posúdenie súdu, ktoré bolo zmenené
až na pojednávaní, respektíve výrazne neskôr než jej bol doručený znalecký posudok. Odvolací súd
konštatuje, že predbežné právne posúdenie veci nemalo vplyv na sudcovskú koncentráciu, keďže

pravosť podpisu žalovaného na predmetnej zmluve, bola otázka sporná od začiatku konania (potom, čo
ju namietol žalovaný). Zároveň koncentrácia konania sa netýka právneho posúdenia súdu, ale viaže sa
na skutkové zistenia a dôkazné návrhy. V prípade, keď žalobkyni prišiel znalecký posudok, vtedy mohla
reagovať, keďže mala vedomosť o neurčitom výsledku a nemala sa spoliehať na predbežné právne
posúdenie súdu prvej inštancie, ktoré vzhľadom na výsledok znaleckého posudku bolo predvídateľne

zmenené. V tejto súvislosti odvolací súd subsidiárne poukazuje na zásadu rímskeho práva vigilantibus
iura scripta sunt (právo patrí bdelým). Odvolací súd sa zároveň stotožňuje so súdom prvej inštancie v
tom, že vykonanie dôkazu spočívajúce vo výsluchu súdneho znalca nie je potrebné, keďže znalecký
posudok obsahuje jasný a zrozumiteľný záver o neurčitosti podpisu žalovaného na predmetnej zmluve.
V prípade, ak je jasný záver znaleckého posudku, nie je potrebné, aby súdny znalec vysvetľoval

obsahové prvky znaleckého posudku, ktoré aj tak nemôžu svojím charakterom ovplyvniť tento záver.
Takéto vykonanie dôkazu by bolo preto svojou povahou nadbytočné. Odvolací súd zároveň poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/163/2022 zo dňa 28. 02.2024, podľa ktorého
„Procesnej strane v kontradiktórnom konaní nemôže byť priznané právo, aby súd procesným postupom
ex officio (z úradnej činnosti) naprával pochybenia ňou navrhovaného znaleckého dokazovania, ktorým

preukazuje skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú podstatné pre právne posúdenie
veci.“. Na margo veci odvolací súd dodáva, že doplnenie dokazovania v odvolacom konaní podľa ust.
§ 384 CSP je podmienené novotami. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z
tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní
prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom

prvej inštancie, je obmedzené. Odvolací súd tak dopĺňa dokazovanie len za splnenia zákonných
podmienok, ktorých splnenie v tomto prípade nie je dané.

19. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP odvolací súd konštatuje, že sa jedná o výnimočné
ustanovenie, pre ktorého aplikáciu zákon vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody

osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti
zákon bližšie nešpecifikuje, pričom výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

Predmetnú normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania, teda nejedná sa o automatické pravidlo, ktoré
by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania. Úspešnej strane nemožno nepriznať náhradu
trov konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho
dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Súd pre aplikovanie predmetného ustanovenia skúma

okrem iného aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R
24/1964). Účelom citovaného ustanovenia je zmiernenie neprimeranej tvrdosti, respektíve dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, a preto pred
tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP, je potrebné
ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán (nález Ústavného súdu SR, II. ÚS 225/2020 zo

dňa 27.08.2020). V tomto prípade má odvolací súd za to, že nie je možná aplikácia predmetného
ustanovenia, keďže neboli kumulatívne naplnené podmienky na jeho aplikáciu. Žalobkyňa nepreukázala
existenciu dôvodov osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Žalobkyňa len poukazovala na
nespravodlivosť a na viaceré zhody v rámci znaleckého posudku. Odvolací súd konštatuje, ženeunesenie dôkazného bremena predstavuje plnohodnotný procesný neúspech, pričom samotný
subjektívny pocit nespravodlivosti nie je dôvodom moderácie. Žalobkyňou prezentovaná argumentácia
je preto irelevantná vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 CSP.

20. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor
rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02,
I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04,
III.ÚS284/08).Odvolacísúdtedaniejeviazanýprávnymnázoromstránsporuanerozhodujenazáklade
nespokojnosti strany s výsledkom konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že je potrebné mať na

zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

21. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd nevzhliadol námietky žalobkyne dôvodnými,
pričom dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto ho
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, tak
mu odvolací súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ

musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.