Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Žilina

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Mária Dubcová

Oblasť právnej úpravy – Rodinné právoOstatné

Forma rozhodnutia – Uznesenie

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 15CoP/16/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125206004
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:3125206004.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Miriam Štillovej, v právnej veci
navrhovateľky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna občianka SR, trvale pobytom C. XXX, t.č. D. XXX/XX-
XX, XXX XX E. F. proti povinnému platiť výživné: G. H. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan SR, trvale
pobytom C. XXX, zastúpený zástupcom Martin Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, 811 09 Bratislava

– mestská časť Staré mesto, IČO: 36 860 450, v konaní o návrhu na určenie príspevku na rozvedenú
manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 35Pc/18/2025-172 zo
dňa 6. októbra 2025 vo výroku II. o trovách provinštančného konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II. o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka j e p o v i n n á nahradiť povinnému trovy odvolacieho konania vo výške 394,91 Eur

na účet právneho zástupcu povinného Martin Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, 811 09 Bratislava –
mestská časť Staré mesto, IČO: 36 860 450, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom okresného súdu č. k. 35Pc/18/2025-172 zo dňa 6. októbra 2025 bol návrh navrhovateľky
v celom rozsahu zamietnutý (výrok I.).
O trovách prvoinštančného konania bolo rozhodnuté tak, že navrhovateľka je povinná nahradiť

povinnému platiť výživné náhradu trov konania vo výške 2.587,88 Eur k rukám právneho zástupcu
povinného platiť výživné: Martin Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 860 450,
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Okresný súd k výroku I. o zamietnutí návrhu navrhovateľky v celom rozsahu poukázal na rozsah
vykonaného dokazovania, aplikáciu ust. § 72 ods. 1, 2, 3, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1 Zákona

o rodine a uzavrel, že neboli splnené zákonné predpoklady podľa § 72 Zákona o rodine na priznanie
príspevku na výživu rozvedeného manžela. Navrhovateľka nepreukázala, že by nebola schopná sama
sa živiť a priznanie príspevku by bolo navyše v rozpore s dobrými mravmi. Účelom príspevku na
výživu rozvedeného manžela nie je zachovanie alebo dorovnávanie životnej úrovne dosiahnutej počas
manželstva, ale poskytnutie nevyhnutnej pomoci tomu z bývalých manželov, ktorý sa bez vlastného
zavinenia ocitol v stave skutočnej hmotnej núdze a nie je schopný si zabezpečiť primeranú výživu

vlastnými silami. Podľa výsledkov dokazovania bolo zistené, že navrhovateľka sa v takejto situácii
nenachádza.

3. K výroku II. o trovách prvoinštančného konania, ktoré priznal povinnému platiť výživné, okresný
súd poukázal na zistenia, aplikované ust. § 52, § 55, § 57, § 58 ods. 1 CMP v spojení s vyhláškou
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj

len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) a uviedol, že v konaní bol v plnom rozsahu úspešný povinný
a návrh navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela bol zjavne nedôvodný. Zvykonaného dokazovania okresný súd mal za preukázané, že navrhovateľka je schopná sa sama živiť,
pravidelne pracuje a má možnosť dosahovať príjem postačujúci na úhradu svojich bežných životných
potrieb. Jej návrh nebol opodstatnený ani z hľadiska hmotnoprávnych podmienok podľa § 72 ods.

1 Zákona o rodine. Okresný súd prihliadol aj na okolnosti, za ktorých došlo k rozvratu manželstva
účastníkov konania, keď príčinou rozvratu bola predovšetkým mimomanželská známosť navrhovateľky,
a preto jej správanie nebolo možné hodnotiť ako zlučiteľné s dobrými mravmi. Podaním návrhu, ktorý
bol zjavne bezdôvodný, navrhovateľka zbytočne vyvolala konanie, v ktorom musel povinný vynaložiť
náklady na právne zastúpenie, aby sa domohol ochrany svojich práv. Nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému účastníkovi by preto bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti a dobrými mravmi v zmysle
§ 55 CMP, a preto návrhu povinného na priznanie náhrady trov konania vyhovel. Pri trovách právneho
zastúpeniavychádzalzvyčísleniazodňa07.10.2025.Navrhovateľkasodomáhalpriznaniapríspevkuaž
od 01.05.2025, teda za obdobie kratšie ako 5 rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode, konkrétne za
47 mesiacov, a preto nebolo možné pri určení tarifnej hodnoty veci vychádzať z neurčitého času plnenia,
ako uvádzal povinný vo vyčíslení trov právneho zastúpenia, ale bolo potrebné zohľadniť zákonom

obmedzené obdobie, v ktorom možné príspevok priznať. Tarifná hodnota veci sa preto v zmysle § 10
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určila ako súčet opakujúcich sa plnení za 47 mesiacov, t. j. 2.000,-
Eur × 47 = 94.000,- Eur a z tejto tarifnej hodnoty odmena predstavovala za jeden úkon právnej služby
sumu 612,45 Eur bez DPH, resp. 753,31 Eur s DPH, za úkony prevzatia a príprava zastúpenia v roku
2025, písomné podanie na súd zo dňa 11.09.2025 a účasť na pojednávaní dňa 06.10.2025, t.j. odmena

za uvedené úkony bola v sume 2.259,93 Eur.
K odmene bola pripočítaná náhrada cestovných výdavkov za cestu osobným motorovým vozidlom
z C. do D. a späť v počte 256 km (obe cesty), a to za cestu na pojednávanie dňa 06.10.2025.
Z dôvodu, že právny zástupca nepredložil doklady o kúpe pohonnej látky, okresný súd pri výpočte ceny
za spotrebované pohonné látky (benzín) vychádzal z ceny zistenej Štatistickým úradom Slovenskej

republiky v čase uskutočnenia cesty dňa 06.10.2025, ktorá bola vo výške 1,513 Eur a nie z vyššej ceny,
ktorá bola uvedená vo vyúčtovaní právneho zástupcu zo dňa 07.10.2025.
Náhrada cestovných výdavkov bola vypočítaná podľa § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a zákona
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, a to v sume základnej náhrady 0,265 Eur/km x 256 = 67,84
Eur a vo výške náhrady za spotrebované pohonné látky: počet km 256 x priemerná spotreba paliva 5,9

l na 100 km podľa osvedčenia o evidencii vozidla x cena za liter PHM 1,513 Eur/l = 22,85 Eur; cestovné
náhrady celkom predstavovali 90,68 Eur.
Bola priznaná náhrada za stratu času zástupcovi povinného vo výške 1/60 výpočtového základu za
každú aj začatú polhodinu, pre rok 2025 bola 1/60 výpočtového základu vo výške 24,73 Eur. Náhrada za
stratu času za vykonanú cestu 6 polhodín x 24,73 Eur = 148,38 Eur bez DPH, resp. 182,51 Eur s DPH.

Súčasťou odmeny právneho zastúpenia bola aj náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné (režijný paušál) vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby;
pre rok 2025 je 1/100 výpočtového základu vo výške 14,84 Eur, priznaný režijný paušál za 3 úkony spolu
v sume 44,52 Eur bez DPH, resp. 54,75 Eur s DPH.

4. Celková výška účelne vynaložených trov povinného predstavovala sumu 2.587,88 Eur. Prijímateľom
náhradytrovkonaniajezástupcapovinného(advokátpovinného).Lehotanaplneniebolaurčenálehotou
troch dní, ktorá plynie od právoplatnosti rozsudku okresného súdu.

5. Proti rozsudku okresného súdu do výroku II. o trovách prvoinštančného konania v zákonnej lehote

podala odvolanie navrhovateľka. Žiadala výrok II. zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania, resp. rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mala
za to, že rozhodnutie okresného súdu o povinnosti nahradiť trovy konania nezodpovedá zákonným
predpokladom pre priznanie náhrady trov podľa CSP a nereflektuje na špecifický charakter daného
konania. Rozhodnutie okresného súdu v tejto časti neakceptuje ust. § 257 CSP, pretože boli priznané

trovy silnejšej strane, a to povinnému, ktorý sám uviedol, že mesačné príjmy má výrazne nadštandardné
a jeho ekonomická situácia je stabilná, oproti tomu navrhovateľka čelí ekonomickým ťažkostiam,
zdravotným obmedzeniam a dlhodobo nestabilnému príjmu. Navrhovateľka sa nachádza v situácii
objektívnej zraniteľnosti, jej príjmy sú na hranici existenčných potrieb a priznanie trov konania v sume
presahujúcej 2.500,- Eur, tak predstavuje zásah extrémneho charakteru, ktorý má reálny potenciál

ohroziť jej schopnosť zabezpečiť si základné životné potreby a pokračovať v pracovnej a spoločenskej
integrácii. Považovala rozhodnutie okresného súdu vo výrokovej časti II. za nesprávne a nespravodlivé.
Nedomáhala sa špekulatívnych alebo zjavne bezdôvodných nárokov, ale právnej ochrany podľa §
72 Zákona o rodine a skutočnosť, že jej návrh nebol úspešný, nemôže byť samo osebe dôvodomna uloženie povinnosti nahradiť všetky trovy konania v prospech povinného. Zdôraznila, že v konaní
bola slabšou stranou, pričom povinnému trovy jeho právneho zástupcu nespôsobujú žiadne finančné
ťažkosti.

Okresnýsúdneodôvodnilanito,prečopovažovalzaprimeranéurčiťhodnotuvecivrozsahu94.000,-Eur
a neuviedol, prečo nevyužil zákonnú možnosť primerane znížiť odmenu právneho zástupcu podľa §
10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Uložiť navrhovateľke ako osobe so zdravotnými problémami,
nestabilným príjmom povinnosť zaplatiť 2.500,- Eur protistrane, ktorá je ekonomicky silná, nezodpovedá
princípu rovnosti ani spravodlivosti. Rozhodovanie o trovách súdneho konania nemožno vnímať len ako

mechanické určenie povinnosti jednej strany nahradiť výdavky druhej strany. Poukázala na charakter
konania v zmysle § 75 Zákona o rodine s tým, že ak podala návrh, tak konala v rámci svojho zákonného
práva a nie je možné ju penalizovať uložením povinnosti nahradiť trovy konania v rozsahu, ktorý
presahuje jej schopnosti. Prístup okresného súdu považovala za nesprávny a právne neudržateľný, ak
tieto trovy konania predstavujú sankciu za jej neúspech vo veci. Z judikatúry slovenských súdov, ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania musí byť spravodlivé,

vyvážené. Ďalej poukázala na vyhlášku č. 655/2004 Z. z., aj podľa ktorej je možné znížiť odmenu
alebo nepriznať trovy, ak by tieto boli pre druhú stranu likvidačné. Mala za to, že výrok II. o trovách
prvoinštančného konania bol vydaný v rozpore so zákonom, so zásadou dobrých mravov, so zásadou
proporcionality a v rozpore s povinnosťou súdu chrániť slabšiu stranu sporu v situácii, keď existuje
výrazná majetková nerovnosť medzi účastníkmi. Vzhľadom na charakter konania, osobné, sociálne

a zdravotné pomery na jej strane, na preukázanú výraznú ekonomickú disproporciu medzi účastníkmi
a na skutočnosť, že priznanie trov konania v takomto rozsahu je v priamom rozpore s dobrými mravmi,
v rozpore s účelom civilného procesu a predstavuje pre navrhovateľku neprimeranú a likvidačnú záťaž,
žiadala rozsudok okresného súdu vo výroku II. zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

6. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril povinný, ktorý žiadal rozsudok okresného súdu vo výroku
II. potvrdiť s priznaním trov odvolacieho konania vo výške 394,91 Eur k rukám zástupcu povinného
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrok II. o trovách prvoinštančného konania v spojení
s odôvodnením rozsudku viažucim sa k tejto výrokovej časti považoval za zákonný, správny a riadne

odôvodnený, a preto neexistuje potreba rozsudok v tejto dotknutej časti zmeniť alebo zrušiť. Z textu
odvolania podaného navrhovateľkou vyplýva, že bola použitá niektorá z foriem umelej inteligencie.
Ak argumentuje tvrdeniami slabšej strany z hľadiska sociálno-ekonomického postavenia, tak dané
konanie nie je konaním, ktoré možno zaradiť do kategórie osobitných sporov s ochranou slabšej strany.
Navrhovateľka uvádza svoju pozíciu slabšej strany, pričom pri podaní návrhu bola právne zastúpená

a od odporcu – povinného (bývalého manžela) zjavne nedôvodne požadovala príspevok 2.000,- Eur
mesačne. Navrhovateľka zmätočne nakladá s termínmi dobré mravy, spravodlivosť. Podľa odporcu -
povinného bola dôvodná aplikácia § 54, § 55 CMP na priznanie náhrady trov v jeho prospech voči
navrhovateľke, ak samotný návrh bol zjavne nedôvodný, navrhovateľka zavinila existenciu trov konania,
návrh bol podaný predčasne, bez toho, aby sa pokúsila o dohodu s odporcom. Povinný – odporca

poukázal na odsek 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku s dôrazom správnej aplikácie ust. § 55 CMP
pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka nesúhlasí
so záverom okresného súdu, nevedie k záveru o nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia. Povinný
– odporca uviedol, že si uplatňuje trovy odvolacieho konania podľa § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky č.
655/2004 Z. z. za vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky 376,66 Eur, režijný paušál za rok 2025 18,25

Eur, celkom trovy odvolacieho konania 394,91 Eur. Povinný – odporca mal za to, že navrhovateľka
zavinila existenciu aj trov odvolacieho konania, ak nedôvodne podala odvolanie proti výroku II. rozsudku
okresného súdu, ktorý je zákonný a vecne správny.

7. Do momentu konania a rozhodnutia krajským súdom ďalšie podania nenasledovali.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), na základe odvolania podaného v zákonnej
odvolacej lehote osobou na to oprávnenou, a to navrhovateľkou proti rozsudku okresného súdu vo
výroku II. o trovách prvoinštančného konania, postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385
ods. 1 CSP a contrario vec posúdil v zmysle ust. § 65, § 66 CMP a contrario v spojení s § 155 CMP

a vo vyvolanom odvolacom konaní rozsudok okresného súdu vo výroku II. o trovách prvoinštančného
konania potvrdil ako v tomto výroku vecne správne rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.9. Predmetom odvolacieho konania bol výrok II. rozsudku okresného súdu, podľa ktorého je
navrhovateľka povinná nahradiť povinnému platiť výživné náhradu trov konania vo výške 2.587,80 Eur
k rukám právneho zástupcu povinného platiť výživné: Martin Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, 811

09 Bratislava, IČO: 36 860 450, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

10. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že výrok II. o trovách prvoinštančného konania je v priamom
rozpore s dobrými mravmi, zásadou spravodlivosti podľa civilného procesného práva, pretože výška
priznanej náhrady trov konania je pre ňu objektívne neúmerná, neudržateľná, ak absentuje úvaha

o sociálnych, zdravotných, ekonomických a osobných pomeroch navrhovateľky ako odvolateľky, ktorá
v konaní predstavovala slabšiu stranu, ktorá skutočnosť v zmysle § 257 CSP bola dôvodom na
nepriznanie náhrady trov konania v prospech silnejšej strany, ktorej príjmy sú výrazne nadštandardné,
ekonomická situácia stabilná. Navrhovateľka mala za to, že priznanie náhrady trov konania v sume
presahujúcej 2.500,- Eur predstavuje pre ňu zásah extrémneho charakteru, ktorý má reálne potenciál
ohroziť jej schopnosti zabezpečiť si základné životné potreby, naviac, ak v konaní neuplatňovala žiadne

špekulatívne alebo zjavne bezdôvodné nároky, pretože sa domáhala právnej ochrany na základe § 72
Zákona o rodine. Mala za to, že okresný súd neodôvodnil, prečo považoval za primerané určiť hodnotu
veci v rozsahu, aký vyjadril, a prečo nevyužil zákonnú možnosť primerane znížiť odmenu podľa § 10
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktoré ustanovenie umožňuje zohľadniť sociálne pomery strany povinnej
nahradiť trovy konania. Uviedla, že výrok II. o trovách prvoinštančného konania je neprimeraný, tvrdý

a zjavne nespravodlivý, ak neboli zohľadnené ekonomické možnosti obidvoch strán, preto s dôrazom aj
na korektív dobrých mravov za aplikácie § 257 CSP, žiadala, aby nebola ako slabšia strana penalizovaná
neprimeranou povinnosťou, len preto, že sa rozhodla uplatniť svoje zákonné právo a domáhať sa
finančnej pomoci.

11. K odvolacím dôvodom navrhovateľky krajský súd primárne upriamuje pozornosť na predmet konania
vo veci samej, ktorý v civilnom mimosporovom konaní vyvolala navrhovateľka podaným návrhom na
určenie príspevku na rozvedenú manželku v sume 2.000,- Eur mesačne, ktorou je povinný prispievať
na jej výživu do 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 01.05.2025. V záujme zosúladenia rozhodnutia
okresného súdu s rozhodnutím krajského súdu bolo pristúpené k rovnakej terminológii označovania

účastníkov konania, ako bolo uvedené okresným súdom – navrhovateľka, G. H. I., nar. XX.XX.XXXX,
označený ako povinný platiť výživné (ďalej aj len „povinný platiť výživné, povinný, resp. proti osobe
povinnej platiť výživné“).

12. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorý po zamietnutí návrhu navrhovateľky v celom rozsahu (výrok I.), výrokom II. povinnému
priznal náhradu trov konania vo výške 2.587,88 Eur.

13. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku
nie je možné uplatňovať sankčnú funkciu trov konania, ktorá by sa mala porovnávať so zásadou

úspechu, ktorá sa uplatňuje v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov súdneho konania
v civilnom sporovom konaní. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku preto platí, že každý
z účastníkov konania znáša trovy konania sám (§ 49 CMP) a žiaden z nich nemá ani nárok na ich
náhradu (§ 52 CMP). Z tohto princípu existujú dve výnimky, a to výnimka formulovaná v ust. § 53 CMP
a špecifická úprava, ktorá formuluje podmienku pre priznanie nároku na náhradu trov konania v ust. §

55 CMP, a to vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. Aplikácia ust. § 55 CMP prichádza do úvahy za
predpokladu, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé s tým, že o povinnosti nahradiť trovy
konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh (§ 57 CMP).

14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku viažuceho sa k výroku II. o trovách prvoinštančného konania

bolo zrejmé, že okresný súd aplikoval ust. § 55 CMP, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného
pravidla formulovaného generálnou klauzulou v ust. § 52 CMP, ktorá vychádza z predpokladu, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Oproti odvolacím
dôvodom navrhovateľky krajský súd má za to, že v okolnostiach danej veci aplikácia ust. § 55 CMP
pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania bola náležite odôvodnená za súčasného splnenia

podmienky uplatnenia náhrady trov konania zo strany osoby povinnej platiť výživné, a to vo vyjadrení
k návrhu navrhovateľky zo dňa 11.09.2025, keď požadoval náhradu trov konania (č.l. 105 – 110 spisu).15. Navrhovateľka v odvolaní k výroku II. o trovách prvoinštančného konania namietala pozíciu slabšej
strany, keď okresný súd priznaním trov konania osobe povinnej platiť výživné preniesol ekonomické
riziko konania na navrhovateľku a boli priznané trovy silnejšej strane, t.j. povinnému, ktorý má výrazne

nadštandardné mesačné príjmy, pričom takýto výrok II. o trovách prvoinštančného konania podľa
navrhovateľky nadobúda sankčný charakter, ktorý súdne konanie nepripúšťa.

16. K tomuto odvolaciemu dôvodu sa uvádza, že pri hodnotení kritérií pre aplikáciu ust. § 55 CMP ...„je to
s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé“, súd nezohľadňuje ako jediné kritérium osobné a majetkové

pomery účastníkov konania, ak relevantné majú byť práve okolnosti prejednávanej veci. Krajský súd
preto nemohol zobrať do úvahy s dopadom k vecnej správnosti výroku II. o trovách prvoinštančného
konania námietku navrhovateľky, že jej majetkové pomery sú slabšie, než pomery osoby povinnej platiť
výživné, ktorá má mesačné príjmy výrazne nadštandardné a ekonomickú situáciu stabilnú.

17. Nemožno akceptovať, že aplikáciou § 55 CMP a zistením okolností danej veci pre spravodlivé

priznanie náhrady trov konania povinnému by výrok II. o trovách prvoinštančného konania bol v rozpore
s dobrými mravmi, zásadou spravodlivosti, porušením princípu proporcionality, resp. v rozpore so
spravodlivým posúdením veci, sankciou pre navrhovateľku ako účastníka konania.

18.Nedošlokpopretiuprávanavrhovateľkynaprístupksúdu.Navrhovateľkapodanýmnávrhomžiadala,

aby jej bývalý manžel bol povinný prispievať na jej výživu sumou 2.000,- Eur mesačne vždy do 15. dňa
v mesiaci vopred, počnúc dňom 01.05.2025. To, že vo veci samej nebola úspešná, nie je popretím jej
práva na spravodlivé súdne konanie, ale výsledkom vykonaného dokazovania, potrebného k tomu, aby
bolo možné posúdiť (ne)splnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 72 ods. 1, 2 Zákona o rodine.

19. Bolo namieste, pokiaľ okresný súd za aplikácie § 55 CMP pri trovách prvoinštančného konania
vychádzal z okolností veci samej, pre ktoré výrokom I. návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.
V zmysle § 72 ods. 1 Zákona o rodine sa okrem iného pri uplatňovaní príspevku na výživu navrhovateľky
ako rozvedenej manželky vychádza z prispievania na primeranú výživu navrhovateľky ako rozvedenej
manželky, čo pri podanom návrhu vyjadrenou sumou 2.000,- Eur mesačne bolo zjavne nedôvodné, čo

následne bolo aj okresným súdom konštatované, ak navrhovateľka je schopná sa sama živiť, dosahovať
príjem na úhradu svojich životných potrieb.

20. Okolnosťou daného prípadu, pre ktorú bolo spravodlivé priznať náhradu trov prvoinštančného
konania povinnému, bolo zohľadnenie príčiny, ktorá viedla k rozvratu manželstva, a to predovšetkým

pre mimomanželskú známosť navrhovateľky, z čoho nebolo možné vyvodiť podmienku požadovaného
súladu navrhovateľkou uplatneného príspevku na výživu s dobrými mravmi.

21. Krajský súd má za to, že boli tu okolnosti prípadu, pre ktoré bolo spravodlivé priznať náhradu trov
konania povinnému, a preto správna aplikácia ust. § 55 CMP sa premietla aj do výroku II. rozsudku

okresného súdu.

22. Pokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočné odôvodnenie, resp. nesprávny postup pri vyčíslení
hodnoty veci a tarifnej odmeny, tak krajský súd uvádza, že okresný súd v odseku 32. odôvodnenia
napadnutého rozsudku riadne zdôvodnil hodnotu veci za aplikácie § 72 ods. 3 Zákona o rodine v spojení

s rozhodnými ust. vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pokiaľ ide o tarifnú odmenu a vyčíslenie trov právneho
zastúpenia.

23. Z obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že výška náhrady trov prvoinštančného konania tak, ako
ich vyčíslil okresný súd v sume 2.587,88 Eur, je v súlade s aplikovanými predpismi okresným súdom,

a to vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej aj len „vyhláška“) a Zákonom o rodine, kedy okresný súd správne určil i základnú sadzbu
tarifnejodmenyadvokátazazastupovanievpredmetnomkonaní,podľapredmetuprávnejslužby,ktorým
bolo opakujúce sa plnenie - príspevok na výživu rozvedeného manžela, ktorý možno priznať najdlhšie
na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode účastníkov konania (§ 72 Zákona

o rodine). Základom pre určenie tarifnej odmeny bol preto súčet hodnôt opakujúcich sa plnení príspevku
na výživu (§ 10 ods. 3 vyhlášky), ktorý navrhovateľka žiadala vo výške 2.000,- Eur mesačne počnúc
dňom 01.05.2025, najdlhšie po dobu piatich rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode (03.04.2024;
rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 35P/1/2024-109 zo dňa 18. marca 2024), t.j. do 03.04.2029. Vzmysle ust. § 10 ods. 1 vyhlášky súčet hodnôt opakujúcich sa plnení presiahol sumu 33.193,92 Eur,
preto okresný súd správne základnú sadzbu tarifnej odmeny vo výške 486,29 Eur navýšil o 6,64 Eur za
každých aj začatých 3 319,39 Eur prevyšujúcich sumu 33.193,92 Eur.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností bol základ výpočtu hodnoty veci, ako predmetu konania
ourčeniepríspevkunarozvedenúmanželku,správnyapotomajztohtosprávnehozákladubolasprávne
určená základná sadzba tarifnej odmeny zástupcu povinného predstavujúca sumu 612,45 Eur bez DPH
(s DPH sumu 753,31 Eur), ktorá vychádza z hodnoty predmetu konania tvorenej súčtom opakujúcich
sa plnení vo výške 2.000,- Eur mesačne za obdobie presahujúce 47 mesiacov (od 01.05.2025 do

03.04.2029) a pozostáva z pevnej sadzby 486,29 Eur a jej zvýšenia o sumu 126,16 Eur (19 x 6,64 Eur)
navýšenú o DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), keďže zástupca povinného je platiteľom DPH.

24. Krajský súd nezistil relevantnosť odvolacích dôvodov navrhovateľky, preto rozsudok okresného súdu
vo výroku II. o trovách prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP a § 55, § 58
ods. 1 CMP v spojení s ust. § 10 ods. 1 a 3 a § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky tak, že priznal povinnému
ich náhradu za jeden úkon právnej služby v odvolacom konaní, a to podanie vyjadrenia povinného
k odvolaniu navrhovateľky, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, za ktorý prináleží odmena vo výške
jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny (612,45/2) t.j. vo výške 306,23 Eur.

Súčasťou odmeny právneho zástupcu je i režijný paušál za právny úkon (podanie vyjadrenia povinného
k odvolaniu navrhovateľky) vo výške 14,84 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH, o ktorú sa zvyšuje odmena
v súlade s ust. § 18 ods. 3 vyhlášky, spolu trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní (306,23 +
14,84 + DPH) vo výške 394,91 Eur.

26. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania krajský súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 55 CMP, a to za prihliadnutia okolností prípadu tak, ako tieto boli vyjadrené pri potvrdení výroku II.
rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, pre ktoré bolo spravodlivé povinnému
priznať trovy odvolacieho konania.
Inak vyjadrené, dôvody, pre ktoré vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania povinnému

voči navrhovateľke, tvorili základ aj pre rozhodnutie krajského súdu o trovách odvolacieho konania. Za
prijímateľa náhrady priznaných trov odvolacieho konania krajský súd v súlade s ust. § 263 ods. 1 CSP
určil právneho zástupcu povinného.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.