Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222204427
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7222204427.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom C., D. XXX/X, prechodne bytom v E., F. XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Rudolf
Manik, PhD., MBA, MHA - ADVOKÁT s. r. o., so sídlom v Košiciach, Masarykova 2, IČO: 36 861 324,
proti žalovanému: LABAŠ s.r.o., so sídlom v Košiciach, Textilná 1, IČO: 36 183 181, zastúpenému

advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26,
IČO: 47 237 406, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa
4. augusta 2025 č. k. K2-11Cpr/4/2022-137

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 4.8.2025 č.

k. K2-11Cpr/4/2022-137 (ďalej len „rozsudok“) zamietol nárok žalobcu na náhradu mzdy (výrok I.) a
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3 (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že rozhodnutie o okamžitom zrušení
pracovnéhopomerupodľa§68ods.1písm.b)Zákonníkaprácezodňa29.3.2017jeneplatnéapracovný
pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu mzdy od ukončenia

pracovnej neschopnosti až do umožnenia pokračovať vo vykonávaní práce podľa platnej pracovnej
zmluvy a náhrady trov konania.

3. Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 14.5.2018 č.k. K2-42Cpr/29/2017-179 (ďalej len „prvý
rozsudok súdu prvej inštancie“) určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného
zo dňa 29.3.2017 dané žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné (výrok I.),

vyslovil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával
(výrok II.), nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vylúčil na
samostatné konanie (výrok III.), o trovách konania si vymienil rozhodnúť v rozsudku, ktorým bude
rozhodnuté o všetkých uplatnených nárokoch (výrok IV.) a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet
Okresného súdu Košice II súdny poplatok vo výške 199 € v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.KrajskýsúdvKošiciachuznesenímzodňa28.2.2019,č.k.1CoPr/12/2018-243zrušilrozsudok

vo výroku, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával
a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie. Prvý rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol
právoplatnosť vo výroku I., III., IV., V. dňa 11.7.2018.

4. Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 1.7.2019 č.k. K2-42Cpr/29/2017-311 (ďalej len „druhý
rozsudok súdu prvej inštancie“) určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného končí dňom 4.4.2017,

lebonemožnoodzamestnávateľaspravodlivopožadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával(výrok
I.), zamietol návrh žalobcu na určenie, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá (výrok II.) a otrovách konania si vymienil rozhodnúť v rozsudku, ktorým bude rozhodnuté o všetkých uplatnených
nárokoch (výrok III.). Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.10.2021 č.k. 1CoPr/9/2019-461, proti ktorému podal žalovaný

dovolanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 6.12.2023, č.k.
7Cdo/146/2022-496, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.10.2021 č.k.
1CoPr/9/2019-461 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa
18.12.2024 č.k. 11CoPr/5/2024-521 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že určil, že
od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a pracovný pomer

žalobcu u žalovaného založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.10.2015 skončil dňom 4.4.2017
(výrok I.), potvrdil rozsudok vo výroku II. (výrok II.) a odmietol odvolanie proti výroku III. rozsudku
(výrok III.). Rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11CoPr/5/2024-521 zo dňa 18.12.2024 nadobudol
právoplatnosť dňa 28.2.2025. Predmetom konania tak ostal nárok na náhradu mzdy a náhradu trov
konania.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 149, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2, § 152,
§ 319 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 1 ods. 1, § 79 ods. 1
zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“) a uviedol, že v posudzovanom prípade bolo
právoplatne určené, že pracovný pomer žalobcu skončil už dňa 4.4.2017 a oznámenie žalobcu o trvaní
na ďalšom zamestnávaní zo strany žalobcu bolo urobené až dňa 29.5.2017, teda v čase keď pracovný

pomer už neexistoval a nemohlo tak založiť právnu fikciu jeho pokračovania ani nároku na náhradu
mzdy ako satisfakciu za neprideľovanie práce podľa § 79 ods. 1 ZP. Navyše žalobca uviedol, že od
31.3.2017 do 18.12.2017 bol dočasne práceneschopný a za uvedenú dobu žalobcovi ani náhrada mzdy
nepatrí,pretožejehonárokysamohlivtomčaseuspokojovaťprostredníctvomnemocenskéhopoistenia.
Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že podmienky na priznanie nároku na náhradu mzdy podľa

§ 79 ods. 1 ZP neboli splnené, a preto žalobu na náhradu mzdy zamietol. O nároku na náhradu trov
konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP, teda podľa pomeru
úspechu vo veci. Uviedol, že žalobca bol úspešný v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovnéhopomeruažalovanýúspešnývčastivzájomnéhonávrhuurčenia,žeodžalovanéhonemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a nároku na náhradu mzdy. Z uvedeného súd

vyvodil záver, že žalobca bol úspešný vo výške 1/3 a žalovaný úspešný vo výške 2/3. Po zohľadnení
pomeru úspechu strán konania priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 1/3 (2/3-1/3).

6. Rozsudok vo výroku o trovách konania (výrok II.) napadol včas podaným odvolaním žalobca, ktorý

navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a nepriznať stranám sporu náhradu trov konania. Nesúhlasil
s možnosťou matematicky deliť nároky strán sporu na zlomky, a to na tretiny. Základom sporu bolo
neplatné skončenie pracovného pomeru, o ktorom súd právoplatne rozhodol tak, že nároku žalobcu
vyhovel. Ostatné nároky, vrátane mzdových, sa odvíjali práve od tohto meritórneho nároku, t. j. či
je alebo nie je skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného neplatné. Podľa žalobcu ani

hodnotová výška nárokov strán sporu neodôvodňuje priznanie až 2/3 nároku na náhradu trov konania
žalovanému proti žalobcovi, keď mzdový nárok žalobcu predstavoval len 166,08 € za pár dní pred
neplatným skončením pracovného pomeru. Zároveň podotkol, že žalobca sa dal zastúpiť advokátom
až pred posledným pojednávaním na prvoinštančnom súde po vrátení veci z Najvyššieho súdu SR a
Krajského súdu v Košiciach (v marci 2025) a jeho trovy konania sú tak oproti žalovanému zanedbateľné.

Okrem toho pre nepriznanie náhrady trov konania existujú podľa žalobcu aj dôvody hodné osobitného
zreteľa, a to nepriaznivé osobné, zdravotné a majetkové pomery žalobcu, dlhodobá PN i liečenie v
ústavnom zariadení kvôli psychiatrickým diagnózam vrátane autizmu. Nepriznanie náhrady trov konania
(vedeného na základe žaloby podanej samotným žalobcom bez právneho zastúpenia ešte v máji
2017) stranám sporu, keď obe mali čiastočný úspech vo veci, podľa žalobcu ani neodporuje dobrým

mravom. K odvolaniu žalobca pripojil lekárske správy za mesiace 03-10/2025, Dohodu o skončení
pracovného pomeru so zamestnávateľom GymBeam s. r. o. zo dňa 22.5.2025, Tlačivo pre dokladovanie
pomerov strany konania, ktorá navrhuje, aby jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov zo
dňa 28.10.2025, Výzvu Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa 10.10.2025 na oznámenie platiteľa
poistného, Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 7.1.2025, č. XXX-XXXXXX-XXXX/

XXXX o priznaní nároku na nemocenské z nemocenského poistenia.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu citoval § 363 a § 386 písm. d) CSP a uviedol, že
žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadny zo zákonom ustanovených dôvodov odvolania podľa §365 CSP a odvolanie neobsahuje ani konkrétne skutkové či právne tvrdenia, na základe ktorých by
bolo možné subsumovať jeho námietky pod niektorý z odvolacích dôvodov. Nedostatok odvolacieho
dôvodu predstavuje neodstrániteľnú vadu odvolania, v dôsledku čoho odvolací súd nemôže pokračovať

v odvolacom konaní. S poukazom na § 365 ods. 3 CSP mal žalovaný za to, že žalobca v danom
prípade už nemôže doplniť chýbajúce odvolacie dôvody, keďže tieto možno dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava zo
dňa 7.11.2024, sp. zn. 4Cob/131/2022 ako aj rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 25.08.2022,
sp. zn. 8Cob/41/2022, v ktorých súdy riešili otázku absencie odvolacích dôvodov, čo považovali za

neodstrániteľnú vadu odvolania. V zmysle vyššie uvedeného bol žalovaný názoru, že žalobca podal
neúplné odvolanie s absenciou odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 CSP, čo predstavuje
neodstrániteľnú vadu odvolania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa, za ktoré žalobca považuje
nepriaznivé osobné, zdravotné a majetkové pomery, dlhodobú práceneschopnosť i liečenie v ústavnom
zariadení, žalovaný uviedol, že tieto dôvody sú jasne neopodstatnené a účelovo naformulované a nie je
možné ich preto považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal priznať trovy

konania žalovanému voči žalobcovi. Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
Trnava zo dňa 31.8.2021, sp. zn. 26Co/87/2020. Navyše bol názoru, že žalobca mal dôvody hodné
osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP prezentovať už súdu prvej inštancie a nie až v odvolacom
konaní, čo je vzhľadom na ustanovenie § 366 CSP neprípustné pre oneskorenosť. Citujúc § 366 CSP
zastával názor, že žalobcove dôvody hodné osobitného zreteľa nie je možné subsumovať pod niektoré

z prípustných novôt v odvolacom konaní. Teda nemožno súdu prvej inštancie vytknúť nesprávnosť
rozhodnutia v časti priznaného nároku na náhradu trov konania, keď súd o skutočnostiach tvrdených
žalobcom v odvolacom konaní nemal vedomosť. Žalobca mal súdu prvej inštancie prezentovať dôvody
hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, pričom žalovaný zdôraznil, že žalobca
bol v konaní zastúpený advokátom. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca pre preukázanie

skutočností v zmysle § 257 CSP predložil odvolaciemu súdu „Tlačivo pre dokladovanie pomerov strany
konania, ktorá navrhuje, aby jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov“ v zmysle § 254 CSP
zo dňa 28.10.2025, čo nepovažoval za relevantný dôkaz pre aplikáciu § 257 CSP, keďže v zmysle §
217 ods. 1 CSP „Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.“ Žalovaný dal odvolaciemu súdu do pozornosti, že z tlačiva pre

dokladovanie pomerov strany konania je zrejmé, že žalobca má príjem z nemocenského a do 31.5.2025
bol v pracovnom pomere u zamestnávateľa GymBeam s. r. o., kde mu bolo priznané aj odstupné vo
výške jeho dvojmesačného zárobku. Z uvedených skutočností mal za zrejmé, že tu nie sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa/ nemajetnosť na strane žalobcu/ pre aplikáciu § 257 CSP. S poukazom na
všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhol súdu, aby odvolanie žalobcu proti II. výroku napadnutého

rozhodnutia odmietol v zmysle § 386 písm. d) CSP.

8. V odvolacej replike sa žalobca nestotožnil s názorom žalovaného o absencii náležitostí odvolania
žalobcu a v tejto súvislosti ani s jeho návrhom na odmietnutie odvolania, pre ktoré nevidel žiaden
dôvod. Mal za to, že nemusí paragrafovo uvádzať dôvod svojho odvolania, keď ten vyplýva ako pri iných

obdobných podaniach priamo z textu odvolania žalobcu. Irelevantné je preto poukazovanie žalovaného
na nemožnosť odvolacieho súdu pokračovať v konaní. Rozhodnutie prvoinštančného súdu o delení
náhrady trov konania na tretiny je pre žalobcu prekvapivým a neopiera sa o výsledky obsahu celého
pracovnoprávneho sporu. Nosný dôvod podania žaloby (od ktorého odvíjal svoj nárok žalobca), teda
neplatnosť skončenia pracovného pomeru s ním zo strany žalovaného, bol právoplatne rozhodnutý v

prospech žalobcu. Ostatné časti nároku, vrátane nároku na náhradu mzdy (166,08 €) sú v zjavnom
hodnotovom nepomere k tomuto základnému nároku žalobcu, preto súd podľa názoru žalobcu nemal
deliť úspechy strán sporu v konaní na tretiny. Okrem uvedeného takéto delenie úspechov nie je ani
pre postavenie žalobcu ako spotrebiteľa a procesne slabšej osoby žiaden dôvod. Navyše od roku 2017
až do roku 2024 nebol žalobca na rozdiel od žalovaného zastúpený advokátom a žiadne náklady

spojené s trovami konania mu tak objektívne ani nevznikli. Zdôraznil, že návrh petitu odvolacieho
rozhodnutia požadovaného žalobcom, t.j. nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu, zakladá
najmä na osobných, zdravotných a majetkových pomeroch samotného žalobcu. Práve tu existuje
výrazný nepomer medzi stranami sporu. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou s tržbami 432.000.000
€ za rok 2024 podľa verejne dostupných zdrojov (www.finstat.sk), pričom žalobca je autista dlhodobo

liečený v ústavných zdravotníckych zariadeniach kvôli psychiatrickým diagnózam. Domnievame sa,
že priznanie náhrady trov veľkopodnikateľovi proti autistickému pacientovi by bolo nespravodlivé a
naopak nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu (v ktorom boli obe čiastočne úspešné) nie
je contra bonós móres. Práve žalobcom napadnuté rozhodnutie o priznaní náhrady trov konaniažalovanému v rozsahu 1/3 pokladal za výnimočné. Takéto delenie náhrady trov konania je aplikovateľné
skôr pri štandardných sporoch o zaplatenie dlžných súm v obchodnoprávnych konaniach a nie v
pracovnoprávnomprocese.Nazávervyjadreniadodal,žeožiadnenovotyvkonanínarozdielodtvrdenia

žalovaného sa nejedná, nakoľko vyššie uvedené skutočnosti vrátane osobných pomerov žalobcu boli
prvoinštančnému súdu zrejmé zo súdneho spisu.

9. Ďalšie vyjadrenia ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu neboli podané.

10. Rozsudok vo výroku, ktorým súd zamietol nárok žalobcu na náhradu mzdy (výrok I.) nebol napadnutý
odvolaním, nadobudol preto právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 3 CSP a v tejto časti nebol v odvolacom
konaní preskúmavaný.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné

(§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu
vyplývajúcom z § 379 CSP a z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu namietal, že žalobca v odvolaní neuviedol žiaden zo zákonom

ustanovených dôvodov odvolania podľa § 365 CSP, čo predstavuje jeho neodstrániteľnú vadu, a preto
navrhol odvolanie žalobcu odmietnuť v zmysle § 386 písm. d) CSP.

13. S uvedeným výkladom § 365 CSP v spojitosti s § 386 písm. d) CSP sa odvolací súd nestotožňuje,
nakoľko dôvodom na odmietnutie odvolania pretože nemá náležitosti podľa § 363 CSP (medzi inými

odvolacie dôvody) by mohla byť skutočnosť, že odvolanie neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod
a tento nemožno z obsahu odvolania ani vyvodiť. Avšak z obsahu odvolania podaného v predmetnej veci
jasne vyplýva, čo žalobca namieta, čoho sa domáha a z akých dôvodov. Preto neuvedenie odvolacieho
dôvodu v predmetnom odvolaní výslovne v paragrafovom znení, prípadne odkazom na konkrétne
ustanovenie odvolací súd nepovažuje za neodstrániteľnú vadu odvolania, pre ktorú by mal odvolanie

odmietnuť.

14. Odvolací súd v zmysle § 124 ods. 1 CSP posúdil odvolanie žalobcu podľa obsahu a dospel k záveru,
že žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu

vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z
podradenia zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach strán.

16. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku o náhrade trov konania a dospel k záveru,
že žalobcom uplatnený odvolací dôvod je v posudzovanom spore naplnený.

17. Žalobca svojimi odvolacími námietkami učinil predmetom odvolacieho prieskumu otázku správnosti
rozhodnutia o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP a možnosti aplikácie zmierňujúceho

sudcovského oprávnenia podľa § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania.

18. V danom prípade sa žalobca žalobou domáhal určenia, že rozhodnutie o okamžitom zrušení
pracovnéhopomerupodľa§68ods.1písm.b)Zákonníkaprácezodňa29.3.2017jeneplatnéapracovný
pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu mzdy a náhradu trov

konania. O žalobe rozhodol viacerými rozhodnutiami súd prvej inštancie v spojení s rozhodnutiami
odvolacieho súdu tak, že určil okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa
29.3.2017 dané žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za neplatné (I.), vyslovil, že
od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a pracovný pomeržalobcu u žalovaného založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.10.2015 skončil dňom 4.4.2017
(II.), zamietol návrh žalobcu na určenie, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá (III.), zamietol nárok
žalobcu na náhradu mzdy (IV.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 1/3 (V.).

19. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku strán na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, teda
vychádzajúc z výsledku konania, v ktorom každá zo strán dosiahla v konaní čiastočný úspech (žalobca
vo výške 1/3 a žalovaný vo výške 2/3). Na základe toho priznal žalovanému nárok na náhradu trov

konania voči žalobcovi podľa pomeru jej úspechu vo veci, a to v rozsahu 1/3.

20. Žalobca nesúhlasil so spôsobom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej
inštancie delil nároky strán sporu na tretiny, nakoľko takéto rozhodnutie nevychádza z obsahu celého
pracovnoprávneho sporu. Poukázal predovšetkým na to, že nosný dôvod podania žaloby (neplatnosť
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného) bol právoplatne rozhodnutý v prospech žalobcu,

pričom ostatné časti nároku, ktoré súd zamietol (vrátane nároku na náhradu mzdy v uplatnenej výške
166,08 €), boli v zjavnom hodnotovom nepomere k tomuto základnému nároku žalobcu.

21. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové
konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy
konania (trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené), ktoré jej vznikli v súvislosti s

uplatňovaním alebo bránením práva. Uvedená zásada sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne
kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu
veci a čo do výšky priznaného nároku. Zisťuje sa porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým
sa rozhodlo vo veci samej. Pri žalobách so zloženým petitom či eventuálnym petitom je žalobca plne
úspešný, ak bolo vyhovené jeho primárnemu petitu alebo v prípade zamietnutia primárneho petitu, ak

bolo vyhovené petitu sekundárnemu. Pri alternatívnom petite, keď voľba žiadaného plnenia je na strane
žalovaného, ide o úspech žalobcu, ak je vyhovené jednej z uplatnených alternatív. V prípade alternativy
facultas je procesný úspech na strane žalobcu, pokiaľ bolo vyhovené aspoň jednému petitu. Žalovaný
má plný úspech v spore, ak bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá.

23. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana
plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný
úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti
úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov
pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť

prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte
suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Ak sa v spore navzájom
vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu.

24. Po zistení skutkových okolností v danom prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie

pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dospel k správnemu záveru, že žiadna zo strán
nedosiahlavkonaníplnýúspech,apretoprirozhodovaníotrováchkonaniasprávneaplikoval§255CSP.
Súd však veľmi zjednodušene posúdil mieru úspechu strán sporu v jednotlivých uplatnených nárokoch
a podľa toho vyrátal výšku trov konania, na ktorých náhradu vo vzťahu k žalovanému zaviazal žalobcu
(1/3). Nezohľadnil pritom osobité okolnosti konkrétneho prípadu, povahu tohto (pracovnoprávneho)

sporu ako ani hodnotu jednotlivých uplatnených nárokov. Taktiež neskúmal a nezhodnotil z hľadiska
aplikácie § 257 CSP postoj strán sporu v konaní, majetkové pomery strán vrátane osobných pomerov
žalobcu ako ani dopad rozhodnutia o prípadnom nepriznaní náhrady trov konania (úplne alebo
čiastočne) na stranu sporu, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania.

25. Odvolací súd podotýka, že sám žalobca v odvolaní navrhol aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie
o trovách konania a podľa obsahu jeho odvolacej argumentácie za zreteľa hodné považuje svoje
nepriaznivé osobné, zdravotné a majetkové pomery, dlhodobú práceneschopnosť i liečenie v ústavnom
zariadení kvôli psychiatrickým diagnózam vrátane autizmu, čo zdokladoval viacerými listinnými dôkazmi.26. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

27. Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania, ak má preukázané dôvody uvedené
v § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Ide o výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania, príp. zodpovednosti za zavinenie. Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy vo
výnimočných prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak
súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania stane
sporu celkom (alebo sčasti) neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť
tohto prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov
konania. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych. Vždy je pritom potrebné zvažovať

okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho účastníka, v prospech ktorého má byť toto ustanovenie
použité, ako aj na strane oprávneného účastníka. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti zákona, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, vždy musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha
a okolnosti sporu, postoj a správanie strán v priebehu konania, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky
príjem a podobne (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 5/2006).

28. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) § 257 CSP nie je možné považovať za ustanovenie,
ktorébyzakladalojehovoľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktorého
súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

29.Splneniepodmienokpreaplikáciu§257CSPsúdskúmaexoffo,tedabeznávrhustranysporu,akoto
boloajvdoterajšejpraxi,zvlášťvzhľadomnasituáciu,žeod1.7.2016súdrozhodujeonárokunanáhradu
trov konania ex offo. Z úradnej povinnosti preto musí skúmať aj prípadné (ne)splnenie podmienok v
zmysle § 257 CSP. Uvedené je zároveň aj odpoveďou pre žalovaného, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu

namietal, že žalobca mal dôvody hodné osobitného zreteľa prezentovať už súdu prvej inštancie a nie až
v odvolacom konaní, vzhľadom na čo ich posúdil ako neprípustnú novotu.

30. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania rozhodol nepreskúmateľne (a teda nesprávne), nakoľko jednak dostatočne

nezhodnotil a neodôvodnil všetky okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na určenie miery úspechu strán sporu
a zároveň opomenul náležite posúdiť a vyhodnotiť, či v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by v zmysle § 257 CSP odôvodňovali nepriznať žalovanému (a žiadnej zo
strán sporu) náhradu trov konania.

31. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách
konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

32. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vysporiadať sa s námietkami žalobcu a žalovaného

uplatnenými v priebehu odvolacieho konania, ako aj posúdiť možnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP
v korelácii s konkrétnymi skutkovými okolnosťami posudzovaného sporu. Za tým účelom súd preskúma
aktuálne osobné, majetkové, zárobkové a sociálne pomery žalobcu, zistí majetkové pomery žalovaného
a vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. povahu sporu, postoj sporových strán
v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti. Následne opätovne rozhodne o trovách

konania medzi stranami sporu a rozhodnutie o trovách konania odôvodní v súlade s ustanovením § 220
ods.2CSPaustálenýmizásadamisúdnejpraxe,obsahomktoréhobudújasnéazrozumiteľnéodpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania.33. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o všetkých trovách konania, vrátane trov konania
odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

34.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).