Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. apríl 2025

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 2C/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7921202409
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ing. Ladislav Burda

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2025:7921202409.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov, sudcom Mgr. Ing. Ladislavom Burdom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, C. D. B. XXXX/XX, XXX XX A., zast. A. A. E., advokát, Kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce
proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava o zaplatenie 26 599,39 Eur s príslušenstvom, takto:

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 8 599,83 Eur, 5,00 % úrok z omeškania ročne zo sumy
5 000,-- Eur od 01.07.2021 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % na súde prvej inštancie,
ako aj v odvolacom konaní, a to z priznanej sumy súdom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 02.07.2021 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
26 599,39 Eur spolu s 5,00 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 26 599,39 Eur od 01.07.2021 do
zaplatenia, ako aj trov konania.

2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že poverený príslušník policajného zboru uznesením zo dňa

24.12.2006 pod ČVS: ORP-2564/1-OSV-MI-2006 začal trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a/ Tr. zákona, ktorá vec bola vedená pred OR PZ Michalovce, úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor
skráteného vyšetrovania.
Poverený príslušník OO PZ Trebišov uznesením zo dňa 08.07.2007 pod ČVS: OPP- 111/OO -TV-2007
vzniesol žalobcovi obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu
s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa mal žalobca dopustiť na

skutkovom základe tak, ako je to uvedené v odôvodnení predmetného uznesenia.
Voči predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť dňa
13.07.2007, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia.
O predmetnej sťažnosti rozhodol ako nadriadený orgán prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce,
pričom v uznesení prokurátora okresnej prokuratúry zo dňa 13.08.2007 pod číslom 1 Pv 1576/2006 - 51
bola sťažnosť žalobcu zamietnutá ako nedôvodná.
Na základe výsledkov vyšetrovania došlo dňa 07.12.2009 zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry

v Michalovciach k podaniu obžaloby zo dňa 04.12.2009 pod sp. zn. 1 Pv 1576/2006 voči žalobcovi
ako obvinenému pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona.Dňa 27.03.2018 bol žalobca ako obžalovaný rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach dňa
27.03.2018 pod č. k. 15T/230/2009 oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že
skutok spáchal obžalovaný - žalobca. Rozsudok OS v Michalovciach zo dňa 27.03.2018 nadobudol

právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 12.04.2018.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. a/, ust. § 6 ods. 1 a ods. 3 Zákona č. 514/2003
Z. z..
Právnym titulom na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok na náhradu škody, vrátane
nemajetkovej ujmy špecifikovaných v žalobe, je uznesenie povereného príslušníka OO PZ Trebišov o

vznesení obvinenia zo dňa 08.07.2007 pod ČVS: OPP-111/OO-TV- 2007.
Žalobca ďalej uviedol, že rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že
ten proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa
§ 1 až 4 Zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo
ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4

Zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje
sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a
škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok
tohto konania. Z uvedeného žalobcovi vyplynulo, že Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu

zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže štát zbaviť a v zmysle ktorej sa neposudzuje správnosť
rozhodnutia orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil, ale
rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci, je výsledok tohto konania.
(Predmetný právny názor bol vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011 pod sp. zn.
3Cdo/194/2010). V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného

súdu SR zo dňa 13.12.2016 pod sp. zn. I. ÚS 540/2016 - 33.
Na základe vyššie uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že uznesením o vznesením obvinenia zo dňa
08.07.2007 bolo vznesené obvinenie žalobcovi, voči ktorému bola podaná sťažnosť zo dňa 13.07.2007.
Z dôvodu oslobodenia spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.03.2018 pod
č. k. 15T/230/2009 žalobca považoval uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 08.07.2007, ktorým bolo

žalobcovi vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s
prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona za rozhodnutie nezákonné, pričom je toho
názoru, že sú splnené podmienky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňuje žalobou.
Pokiaľ ide o špecifikáciu škody žalobca poukázal na ust. § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a ods. 3 Zákona č.
514/2003 Z. z. a uviedol, že v rámci trestného konania bol žalobca za účelom ochrany svojich práv a

právom chránených záujmov zastúpený obhajcom JUDr. Jozefom Fajčákom, advokátom, Michalovce na
základe plnomocenstva zo dňa 28.05.2007, ktorý advokát si za poskytnutie právnych služieb v trestnej
veci účtoval trovy vo výške 1 099,39 Eur, ktoré žalobca uhradil dňa 08.03.2009. Ďalej žalobca uviedol, že
zostranyžalobcubolaďalšiemujehoobhajcoviC.F.G.,advokátovi,Michalovcezaposkytnutieprávnych
služieb v trestnej veci poskytnutá úhrada za poskytnuté právne služby v celkovej výške 5 500,- Eur,

ktoré žalobca uhradil advokátovi C. G. dňa 14.01.2013. V súlade s týmto žalobca poukázal na § 18 ods.
1 a ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. a žalobca si uplatnil nárok na náhradu účelne vynaložených trov
konania vo výške 6 599,39 Eur, ktoré uhradil svojím obhajcom na základe riadneho vyúčtovania tarifnej
odmeny v zmysle § 12 ods. 3 písm. a/ Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov,
ako aj hotových výdavkov v súvislosti s trestným konaním žalobcu a náhrady za stratu času v zmysle

§ 15 a nasledujúcich Vyhlášky č. 655/2004 Z. z..
Žalobca ďalej v žalobe špecifikoval aj nemajetkovú ujmu, kde poukázal na § 17 ods. 2 a § 17 ods. 3
písm. a/ až d/ Zákona č. 514/2003 Z. z., kde vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu jemu spôsobenej
nemajetkovej ujmy poukázal na to, že do času, kedy bolo žalobcovi vznesené obvinenie uznesením
poverenéhopríslušníkaPZ,viedolžalobcariadnyživotabolosoboubezúhonnou,čovyplývaajzregistra

trestov žalobcu. Žalobca prevádzkoval a do súčasnosti aj prevádzkuje kultúrno-spoločenské ako aj
stravovacie zariadenie Motel Kamenec v obci B. XXX a to ako konateľ a jediný spoločník obchodnej
spoločnosti MARKOS SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Kaluža 225, 072 36 Kaluža, IČO: 36 212 610. Ďalej
uviedol, že poskytuje služby pre množstvo zákazníkov, kde sa u neho jedná o osobu všeobecne známu.
Nepriaznivý dopad vedeného trestného stíhania a nadväzujúceho trestného konania spočíval v tom, že

množstvo osôb a to známych i neznámych malo vedomosť o tom, že voči žalobcovi je vedené trestné
stíhanieatýmdošlokdehonestáciíjehoosoby.Otrestnomstíhanímalovedomosťmnožstvozákazníkov,
známych, priateľov, či rodina žalobcu. S tým boli spojené i osočovanie zo strany spoločnosti, ktorá
osobu žalobcu odsudzovala. Žalobca je ženatý, pričom je otcom dvoch dcér, jeho manželka muselachodiť vypovedať v súvislosti s predmetnou vecou na príslušné orgány a pokiaľ ide o rodinu žalobcu,
táto ťažko znášala stíhanie žalobcu v uvedenej veci. Ďalej žalobca uviedol, že je ťažko opísateľné ako
veľmi trpel, kvôli nedôvodnému vzneseniu obvinenia, aj z dôvodu, že niektorí príbuzní žalobcu ako aj

jeho známi sa mu začali vyhýbať a ignorovať ho. V tejto súvislosti žalobca ďalej uviedol, že celé konanie
trvalo nesmierne dlho a to až 11 rokov, počas ktorých došlo na strane žalobcu k značným útrapám, ktoré
mali za následok zhoršenie jeho psychického stavu, kvality života a príjmu žalobcu. Vzhľadom na všetky
tieto skutočnosť a s prihliadnutím na osobitosti daného prípadu, si žalobca uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 20 000,- Eur.

Ďalej žalobca poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 a ods. 2, a § 16 ods. 4 Zákona č.
514/2003 Z. z. a uviedol, že prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu požiadal príslušný
orgán Generálnu prokuratúru SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava svojím listom zo dňa 26.03.2021 - žiadosť
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., aby
uspokojil jeho nárok na náhradu škody pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vo výške 6 599,39
Eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000,- Eur, t. j. spolu 26 599,39 Eur, ktorá žiadosť

žalobcu bola doručená na Generálnu prokuratúru SR dňa 26.03.2021.
Generálna prokuratúra SR svojim listom zo dňa 17.06.2021 č. VI/4Ge39/21/1000-5, ktorý bol
právnemu zástupcovi žalobcu doručený 30.06.2021 oznámila, že uplatnený nárok nebude ani čiastočne
uspokojený a uplatnený nárok považujú za premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej 10 ročnej
premlčacej doby a nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy a dôvodnosť jej výšky, ktorej v súvislosti

Generálna prokuratúra SR poukazuje na Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a preto
Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu ako nedôvodnú odmietla.
Pokiaľ ide o vznesenie námietky premlčania zo strany Generálnej prokuratúry, tu žalobca uviedol, že
túto považuje za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko samotná lehota 10 rokov
uplynula už počas prebiehajúceho trestného konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález

Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 - 25 zo dňa 21.11.2017, kde uviedol, že je toho názoru, že vznesená
námietka s ohľadom na uvedené skutočnosti je v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalobca nezavinil
márne uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty a považuje výklad a argumentáciu Generálnej
prokuratúry za účelovú, pričom s takýmto výkladom by sa žiaden poškodený nemohol domáhať škody
voči štátu.

Žalobca ďalej poukázal na § 19 ods. 1 a ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že je toho
názoru, že momentom vzniku škody, teda momentom začiatku plynutia premlčacích lehôt žalobcu na
uplatnenie jeho nároku podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. je deň právoplatnosti rozsudku Okresného súdu
Michalovce zo dňa 27.03.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným 12.04.2018.
Až momentom právoplatnosti vyššie citovaného rozsudku sa žalobca dozvedel o vzniku škody a teda

nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu.
Žalobcasizároveňuplatnilvzmysle§517ods.1Občianskehozákonníkaajnároknaúrokyzomeškania,
čo odôvodnil tým, že list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 17.06.2021 č. IV/4Ge39/21/1000-5, ktorým
Generálna prokuratúra SR mu oznámila, že žiadosť ako nedôvodnú odmieta, bol právnemu zástupcovi
žalobcu doručený 30.06.2021, z uvedeného dôvodu si preto žalobca uplatňuje nárok na úroky z

omeškania od 01.07.2021 a to vo výške 5,00 % zo sumy 26 599,39 Eur.

3. Vo veci bol dňa 10.08.2021 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému v zákonnej lehote podala
odpor Generálna prokuratúra SR zastúpená Okresnou prokuratúrou v Trebišove, na základe opatrenia
generálneho prokurátora SR o poverení prokurátora zastupovaním Generálnej prokuratúry SR zo dňa

24.10.2016.
V odpore žalovaný uviedol, že nárok uplatňovaný v žalobe je premlčaný. Zákon č. 514/2003 Z.
z. upravuje pre uplatnenie si práva na náhradu škody dvojitú kombinovanú premlčaciu lehotu a to
subjektívnu, ktorá je 3 ročná a objektívnu, ktorá je 10 ročná a právo na uplatnenie si nároku na náhradu
škody zanikne uplynutím niektorej premlčacej lehoty.

Začiatok objektívnej premlčacej lehoty je všeobecne určený v § 19 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.,
podľa ktorého sa právo premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda.
Za nezákonné rozhodnutie možno považovať uznesenie o vznesení obvinenia z 08.07.2007, kde
objektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody uplynula najneskôr 12.07.2017.

Popri objektívnej lehote Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovil k uplatneniu nároku zo zodpovednostných
práv za škodu spôsobenú rozhodnutiami štátnych orgánov, lehotu subjektívnu, u ktorej je smerodajný
subjektívne určený začiatok. Obe lehoty začínajú plynúť a končia nezávisle na sebe. Všeobecne platí, ženárok na náhradu škody je treba uplatniť v dobe, kedy ešte plynú obe lehoty, t. j. objektívna a v jej rámci
aj subjektívna lehota. Márnym uplynutím jednej z lehôt sa nárok premlčí, aj keď ešte plynie druhá lehota.
Objektívna lehota je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorú nie

je možné v žiadnom prípade prekročiť, nakoľko je stanovená kogentnými predpismi. Premlčanie nároku
má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti.
Vzhľadom na uvedené preto žalovaný navrhol, aby návrh navrhovateľa ako nedôvodný bol zamietnutý.

4. K odporu žalovaného žalobca doručil súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že námietku premlčania

vznesenú zo strany žalovaného považuje žalobca za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko samotná lehota 10 rokov uplynula už počas prebiehajúceho trestného konania. Ďalej uviedol,
že má za to, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a to z dôvodu, na
ktorý poukázal aj žalovaný, t.j. z dôvodu, že 10 ročná objektívna premlčacia lehota stanovená v §
19 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov uplynula počas prebiehajúceho trestného konania, t. j. skôr než bolo

vo veci právoplatne rozhodnuté. Žalobca nezavinil márne uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej
lehoty, pričom oslobodenie spod obžaloby a to na základe rozsudku Okresného súdu Michalovce bolo
nevyhnutnou podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody.
Žalobca ďalej uviedol, že samotné trestné konanie vedené proti žalobcovi prebiehalo viac ako 10
rokov a jeho výsledkom bolo oslobodenie spod obžaloby a žalobca objektívne nemohol uplatniť právo

na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. pred uplynutím 10 ročnej lehoty od oznámenia
nezákonného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Žalobca má za to, že takáto žiadosť, resp.
návrh by musel byť zamietnutý a to z dôvodu jeho predčasného podania, nakoľko vo veci nebolo
právoplatne rozhodnuté.
Žalobca ďalej uviedol, že má za to, že v prípade akceptácie námietky premlčania by došlo v danom

prípade k situácii, že by sa žiaden poškodený nemohol domáhať škody voči štátu.
Ďalej uviedol, že pokiaľ by skoršie uplatnenie nároku na náhradu škody pred rozhodnutím súdu o
oslobodení spod obžaloby znamenalo jeho odmietnutie pre predčasnosť a neskoršie uplatnenie je už
premlčané, znamenalo by to, že štátne orgány by po uplynutí 10 rokov od oznámenia nezákonného
rozhodnutia neboli za svoje nezákonné postupy a rozhodnutia žiadnym spôsobom sankcionované a

žalobca by okrem viac ako 10 ročného nezákonného stíhania nedosiahol žiadnu satisfakciu zo strany
štátu za nezákonné postupy a rozhodnutia, čo ale podľa neho nebolo úmyslom zákonodarcu a v
neposlednom rade by takýto výklad zákona bol pre sťažovateľa neprimerane prísny a tvrdý (nález
Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 - 25 zo dňa 21.07.2017). Ďalej žalobca uviedol, že v uvedenom
náleze Ústavného súdu SR sa presne uvádza a v konkrétnom prípade sa uvádza, kedy je, resp. kedy

môže byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalobca má za to, že v danom
prípadesajednáototožný,resp.rovnakýskutkovýstavvzmyslektorejjevznesenánámietkapremlčania
v rozpore s dobrými mravmi.

5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to žalobou doručenou súdu dňa 02.07.2021,

uznesením zo dňa 24.12.2006 Okresného riaditeľstva Policajného zboru, úrad justičnej a kriminálnej
polície, odbor skráteného vyšetrovania Michalovce (č.l. 15), uznesením Obvodného oddelenia
Policajného zboru v Trebišove zo dňa 08.07.2007 (č.l. 16), sťažnosťou žalobcu zo dňa 13.07.2007
(č.l. 18), uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce zo dňa 13.08.2007 (č.l. 19), rozsudkom v mene
Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2018 pod sp. zn. 15T/230/2009 (č.l. 21-59), príjmovým pokladničným

dokladom zo dňa 08.03.2009 (č.l. 60), vyúčtovaním trov obhajoby C. H. (č.l. 61), vyúčtovaním
trov obhajoby C. G. (č.l. 62-67), príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 14.01.2013 (č.l. 68),
výpisom z Obchodného registra (č.l. 69), nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 - 25 zo dňa
21.11.2017 (č.l. 114-131), výpoveďami svedkov, pripojeným trestným spisom vedeným na Okresnom
súde v Michalovciach.

6. Po vykonaní dokazovania súd rozhodol rozsudkom vyhláseným 24.10.2023 pod sp. zn.
2C/28/2021-242, proti ktorému podal odvolanie žalovaný dňa 04.01.2024 a žalobca dňa 19.01.2024.

7. O odvolaní žalobcu a žalovaného rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30.10.2024

pod sp. zn. 3Co/71/2024-325, ktorým zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Uznesenie krajského súdu bolo prvoinštančnému súdu doručené 14.11.2024.8. Krajský súd v Košiciach v odseku 33 predmetného uznesenia uviedol: „Keďže preskúmavané
rozhodnutie v časti určenia výšky adekvátnej nemajetkovej ujmy celkom nezohľadňovalo relevantné
právne predpisy slovenského právneho predpisu upravujúce odškodnenie, ako ani judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodovaciu prax v iných obdobných veciach, spočívalo na
nesprávnom právnom posúdení veci a tak súd prvej inštancie po opätovnom preskúmaní príčinnej
súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a ním uplatnenou škodou znovu rozhodne o nároku na
náhradunemajetkovejujmy,ajonárokunanáhradutrovtrestnéhokonaniaasvojerozhodnutieodôvodní
úplne a presvedčivo, keď zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.“

9. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

10. Po zrušení rozsudku Krajským súdom v Košiciach Okresný súd Trebišov postupoval v intenciách
uznesenia Krajského súdu v Košiciach a opakovane vykonal dokazovanie vo veci.

11. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to žalobou doručenou súdu dňa 02.07.2021,
uznesením zo dňa 24.12.2006 Okresného riaditeľstva Policajného zboru, úrad justičnej a kriminálnej
polície, odbor skráteného vyšetrovania Michalovce (č.l. 15), uznesením Obvodného oddelenia
Policajného zboru v Trebišove zo dňa 08.07.2007 (č.l. 16), sťažnosťou žalobcu zo dňa 13.07.2007

(č.l. 18), uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce zo dňa 13.08.2007 (č.l. 19), rozsudkom v mene
Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2018 pod sp. zn. 15T/230/2009 (č.l. 21-59), príjmovým pokladničným
dokladom zo dňa 08.03.2009 (č.l. 60), vyúčtovaním trov obhajoby C. H. (č.l. 61), vyúčtovaním trov
obhajoby C. G. (č.l. 62-67), príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 14.01.2013 (č.l. 68), výpisom
z Obchodného registra (č.l. 69), nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 - 25 zo dňa 21.11.2017

(č.l. 114-131), výpoveďami svedkov, pripojeným trestným spisom vedeným na Okresnom súde v
Michalovciach a zistil tento skutkový stav veci:

12. Súdu bola dňa 02.07.2021 doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 26
599,39 Eur, ktorú odôvodnil tým, že poverený príslušník PZ uznesením zo dňa 24.12.2006 pod

ČVS:ORP-2564/1 OSV-MI-2006 začal trestné stíhanie za prečin ublíženie na zdraví v jednočinnom
súbehusprečinomvýtržníctva.ĎalejpoverenýpríslušníkOOPZTrebišovuznesenímzodňa08.07.2007
pod ČVS:OPP-111/00-TV-2007 vzniesol žalobcovi obvinenie za prečin ublíženie na zdraví v súbehu s
prečinom výtržníctva. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť,
o ktorej rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce, ktorý uznesením prokurátora okresnej

prokuratúry zo dňa 13.08.2007 sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Dňa 07.12.2009 prokurátor Okresnej
prokuratúry Michalovce podal obžalobu zo dňa 04.12.2009. Dňa 27.03.2018 bol žalobca ako obžalovaný
rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach pod č. k. 15T/230/2009 oslobodený spod obžaloby
prokurátora, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 12.04.2018. Právnym
titulom, na základe ktorého si žalobca uplatnil a uplatňuje svoj nárok na náhradu škody vrátane

nemajetkovej ujmy je uznesenie príslušného povereného príslušníka OO PZ v Trebišove o vznesení
obvinenia zo dňa 08.07.2007.

13. Žalobca si vyčíslil škodu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s trestným konaním a táto predstavuje
2 položky, a to trovy trestného konania vo výške 6 599,39 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 20 000,--

Eur. Následne žalobca podaním zo dňa 26.03.2021 označeným ako žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci si túto uplatnil u Generálnej prokuratúry SR, ktorá reagovala podaním zo dňa 17.06.2021,
ktorej list bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 30.06.2021. Generálna prokuratúra v tomto podaní
uviedla,ženárokuplatnenýzuzneseniaovzneseníobvineniapovažujezapremlčanýzdôvoduuplynutia

objektívnej premlčacej lehoty. Takto reagovala na doručenie žaloby aj Okresná prokuratúra Trebišov,
poverená GP SR na zastupovanie v tomto konaní, ktorá v odpore proti platobnému rozkazu uviedla,
že nárok uplatňovaný žalobcom je premlčaný. Na uvedenú námietku premlčania žalobca reagoval tým,
že túto považuje za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a poukázal na nález ÚS SR III.
ÚS44/2017-25 zo dňa 21.11.2017, kde uviedol, že námietka je v rozpore s dobrými mravmi, pričom

žalobca nezavinil márne uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty (s tým, že uvedenú vetu, že
nezavinil márne uplynutie aj zvýraznil).14. Vo veci bol dňa 10.08.2021 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému v zákonnej lehote podal odpor
žalovaný, v ktorom uviedol: „Vo veci bol dňa 10.08.2021 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému v
zákonnejlehotepodalaodporGenerálnaprokuratúraSRzastúpenáOkresnouprokuratúrouvTrebišove,

na základe opatrenia generálneho prokurátora SR o poverení prokurátora zastupovaním Generálnej
prokuratúry SR zo dňa 24.10.2016.“
V odpore žalovaný uviedol, že nárok uplatňovaný v žalobe je premlčaný. Zákon č. 514/2003 Z.
z. upravuje pre uplatnenie si práva na náhradu škody dvojitú kombinovanú premlčaciu lehotu a to
subjektívnu, ktorá je 3 ročná a objektívnu, ktorá je 10 ročná a právo na uplatnenie si nároku na náhradu

škody zanikne uplynutím niektorej premlčacej lehoty.
Začiatok objektívnej premlčacej lehoty je všeobecne určený § 19 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého sa právo premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda.
Za nezákonné rozhodnutie možno považovať uznesenie o vznesení obvinenia z 08.07.2007, kde
objektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody uplynula najneskôr 12.07.2017.

Popri objektívnej lehote Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovil k uplatneniu nároku zo zodpovednostných
práv za škodu spôsobenú rozhodnutiami štátnych orgánov, lehotu subjektívnu, u ktorej je smerodajný
subjektívne určený začiatok. Obe lehoty začínajú plynúť a končia nezávisle na sebe. Všeobecne platí, že
nárok na náhradu škody je treba uplatniť v dobe, kedy ešte plynú obe lehoty, t. j. objektívna a v jej rámci
aj subjektívna lehota. Márnym uplynutím jednej z lehôt sa nárok premlčí, aj keď ešte plynie druhá lehota.

Objektívna lehota je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorú nie
je možné v žiadnom prípade prekročiť, nakoľko je stanovená kogentnými predpismi. Premlčanie nároku
má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti.
Vzhľadom na uvedené preto žalovaný navrhol, aby návrh navrhovateľa ako nedôvodný bol zamietnutý.“.

15. Žalobca sa vyjadril k odporu žalovaného, v ktorom uviedol: „že námietku premlčania vznesenú
zo strany žalovaného považuje žalobca za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
samotná lehota 10 rokov uplynula už počas prebiehajúceho trestného konania. Ďalej uviedol, že
má za to, že vznesená námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a to z dôvodu, na ktorý
poukázal aj žalovaný, t.j. z dôvodu, že 10 ročná objektívna premlčacia lehota stanovená v § 19

ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov uplynula počas prebiehajúceho trestného konania, t. j. skôr než bolo
vo veci právoplatne rozhodnuté. Žalobca nezavinil márne uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej
lehoty, pričom oslobodenie spod obžaloby a to na základe rozsudku Okresného súdu Michalovce bolo
nevyhnutnou podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody.

Žalobca ďalej uviedol, že samotné trestné konanie vedené proti žalobcovi prebiehalo viac ako 10
rokov a jeho výsledkom bolo oslobodenie spod obžaloby a žalobca objektívne nemohol uplatniť právo
na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. pred uplynutím 10 ročnej lehoty od oznámenia
nezákonného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Žalobca má za to, že takáto žiadosť, resp.
návrh by musel byť zamietnutý a to z dôvodu jeho predčasného podania, nakoľko vo veci nebolo

právoplatne rozhodnuté.
Žalobca ďalej uviedol, že má za to, že v prípade akceptácie námietky premlčania by došlo v danom
prípade k situácii, že by sa žiaden poškodený nemohol domáhať škody voči štátu.
Ďalej uviedol, že pokiaľ by skoršie uplatnenie nároku na náhradu škody pred rozhodnutím súdu o
oslobodení spod obžaloby znamenalo jeho odmietnutie pre predčasnosť a neskoršie uplatnenie je už

premlčané, znamenalo by to, že štátne orgány by po uplynutí 10 rokov od oznámenia nezákonného
rozhodnutia neboli za svoje nezákonné postupy a rozhodnutia žiadnym spôsobom sankcionované a
žalobca by okrem viac ako 10 ročného nezákonného stíhania nedosiahol žiadnu satisfakciu zo strany
štátu za nezákonné postupy a rozhodnutia, čo ale podľa neho nebolo úmyslom zákonodarcu a v
neposlednom rade by takýto výklad zákona bol pre sťažovateľa neprimerane prísny a tvrdý (nález

Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 - 25 zo dňa 21.07.2017). Ďalej žalobca uviedol, že v uvedenom
náleze Ústavného súdu SR sa presne uvádza a v konkrétnom prípade sa uvádza, kedy je, resp. kedy
môže byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalobca má za to, že v danom
prípadesajednáototožný,resp.rovnakýskutkovýstavvzmyslektorejjevznesenánámietkapremlčania
v rozpore s dobrými mravmi.“.

16. Z uznesenia zo dňa 24.12.2006 Okresného riaditeľstva Policajného zboru, úradu justičnej a
kriminálnej polície, odbor skráteného vyšetrovania Michalovce konajúci súd zistil, že podľa § 199 ods.
1 Tr. zákona začalo trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 a§ 156 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona proti žalovanému (č.l. 15).

17. Z unesenia zo dňa 08.07.2007 vydaným Obvodným oddelením Policajného zboru v Trebišove
pod ČVS: OPP-111/OO -TV-2007 konajúci súd zistil, že žalobcovi bolo podľa § 206 ods. 1 Tr.
poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/
Tr. zákona (č.l. 16-17).

18. Zo sťažnosti zo dňa 13.07.2007 podanej žalobcom na Obvodné oddelenie Policajného zboru v
Trebišove konajúci súd zistil, že žalobca v tejto sťažnosti uviedol, že dňa 12.07.2007 mu bolo doručené
uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin ublíženia na zdraví a preto proti tomuto uzneseniu podal
sťažnosť, lebo s touto vecou nemá nič spoločné. Ďalej uviedol, že v kritický deň sa s poškodeným vôbec
nestretol a poukázal na svoju výpoveď a žiadal, aby toto uznesenie bolo zrušené. Obvodné oddelenie

Policajného zboru v Trebišove uvedenú sťažnosť prijalo 16.07.2007.

19. Z uznesenia zo dňa 13.08.2007 vedeného pod č. k. 1 Pv 1576/06 - 51 vydaného Okresnou
prokuratúrou Michalovce konajúci súd zistil, že sťažnosť žalobcu bola zamietnutá.

20. Z rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 27.03.2018 vedeného pod sp. zn.
15T/230/2009,ktorýnadobudolprávoplatnosťavykonateľnosť12.04.2018konajúcisúdzistil,žežalobca
bol oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce zo dňa 04.12.2009 pod sp.
zn. 1 Pv 1576/06 pre skutok právne kvalifikovaný ako pokus o zločin ublíženia na zdraví podľa § 14 ods.
1 Tr. zákona k § 155 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť vo forme spolupáchateľstva podľa §

20 Tr. zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť vo
forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.

21. Z vyúčtovania trov obhajoby C. H. konajúci súd zistil, že tento si vyúčtoval trovy vo výške 1 099,39
Eur (č.l. 61) a zároveň z príjmového dokladu zo dňa 08.03.2009 konajúci súd zistil, že zo strany žalobcu

bola uvedená suma vyplatená v prospech advokáta JUDr. Fajčáka (č.l. 60).

22. Z vyúčtovania trov C. F. G. konajúci súd zistil, že tento si vyúčtoval trovy vo výše 5 088,31 Eur,
ktoré boli v jeho prospech zo strany žalobcu uhradené dňa 14.01.2023 ako to vyplýva z príjmového
pokladničného dokladu (č.l. 62-68).

23. Na pojednávaní konanom dňa 28.02.2023 konajúci súd predniesol svoje predbežné právne
posúdenie veci v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP, na ktoré reagoval zástupca žalovaného a preto konajúci
súd v zmysle ust. § 181 ods. 4 CSP poskytol žalovanej lehotu na vyjadrenie.

24. Zo strany žalovaného bolo konajúcemu súdu dňa 30.03.2023 doručené podanie, v ktorom sa
žalovaný opakovane vyjadril k námietke premlčania a uviedol, že naďalej zotrváva na vznesenej
námietke premlčania a to pre uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej doby, kde poukázal na ust. §
19 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, kde uviedol, že z gramatického výkladu daného ustanovenia je zrejmé, že

premlčacia lehota sa ráta od vydania rozhodnutia, od ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok.
Ďalej žalovaný sa v tomto vyjadrení vyjadril aj k neexistencií právneho titulu, t.j. k neexistencií
nezákonného rozhodnutia, kde uviedol, že žalobca si žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu
uznesenia povereného príslušníka OO PZ Trebišov o vznesením obvinenia zo dňa 08.07.2007 a v tejto
súvislosti poukázal žalovaný na skutočnosť, že žalobca len samotným konštatovaním o vydaní tohto

rozhodnutia, následne podanej sťažnosti, jej zamietnutí, podania obžaloby a vydania oslobodzujúceho
rozsudku nepreukázal dostatočným spôsobom existenciu nezákonného rozhodnutia v zmysle Zákona
č. 514/2003 Z. z..
V neposlednom rade sa žalovaný vo svojom podaní vyjadril aj k opodstatnenosti uplatňovaných trov
trestného konania, v ktorom uviedol, že je potrebné uviesť, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie

uznesením povereného príslušníka Policajného zboru v Trebišove zo dňa 08.07.2007 pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a/ Tr. zákona, pri ktorých trestná sadzba trestu odňatia slobody neprevyšuje 5 rokov. V prípravnomkonaní došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku na zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr.
zákona v štádiu pokusu s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody prevyšujúcou 5 rokov.
Obidvaja obhajcovia pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny tak vychádzali z 1/8 výpočtového

základu a nie z 1/12 výpočtového základu pri určovaní ich odmeny. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na § 12 ods. 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, podľa ktorého na zmenu kvalifikácie trestného činu v trestnom konaní sa neprihliada. Podľa
žalovaného z citovaného znenia vyhlášky tak vyplýva, že v praxi nie je prípustné akýmkoľvek spôsobom
upravovať výšku tarifnej odmeny obhajcu.

Ďalej žalovaný uviedol, že s poukazom na uvedené všetky uplatnené úkony právnej služby u JUDr.
Jozefa Fajčáka ako aj C. F. G. boli vypočítané nesprávne a v rozpore s Vyhláškou č. 655/2004 Z. z..
Ďalej uviedol, že z pripojeného trestného spisu vyplýva, že C. G. bol obhajcom aj pre spoluobvineného
E. I., na základe plnej moci zo dňa 29.05.2007 a C. G. predložil na hlavnom pojednávaní dňa 02.11.2012
odvolanie plnej moci, ktoré adresoval E. I., vzhľadom na nevykázanie doručenia sa aj na tomto hlavnom
pojednávaní C. G. posudzoval ako obhajca obvineného A. B..

Z uvedeného vyplýva, že C. G. v období od 05.02.2012 do 14.12.2012 zastupoval oboch
spoluobvinených.
V roku 2012 bol výpočtový základ vo výške 763,- Eur a v predmetnej trestnej veci vzhľadom na trestné
činy, pri ktorých hranica trestnej sadzby neprevyšovala 5 rokov, bola základnou sadzbou tarifnej odmeny
1/12výpočtovéhozákladu,t.j.63,58Euravzhľadomnazastupovaniedvochosôbvzmysleust.§13ods.

2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny znižuje o 50 %, t.j. na sumu 31,79 Eur.
Ďalej žalovaný uviedol, že rovnaký záver platí aj v prípade účasti na hlavnom pojednávaní, ktoré
bolo z dôvodu neprítomnosti predvolávaných osôb odročené, teda opätovne k otvoreniu hlavného
pojednávania nedošlo, toto sa nevykonalo, ako to vyplýva aj z jednotlivých zápisníc z hlavných
pojednávaní, ktoré trvali 15 minút a preto podľa žalovaného nemožno ako úkon právnej služby

posudzovať účasť obhajcu na takýchto pojednávaniach, kde uvedené sa vzťahuje na hlavné
pojednávanie dňa 10.07.2012, 03.09.2012, 14.12.2012, 17.05.2013 a verejné zasadnutie 14.10.2014
a 09.12.2014.
Ďalej žalovaný považoval za nepreukázaný úkon právnej služby prevzatie, príprava, zastúpenie, porada
s klientom dňa 05.02.2012 C. G., ako aj obdobný úkon právnej služby vzťahujúci sa na C. H. dňa

28.05.2007, ktoré tieto v trestnom spise neboli preukázané žiadnou listinou potvrdzujúcou skutočnosť,
že k porade s klientom došlo.
Ďalej žalovaný rozporoval aj následne ďalšie porady C. G. s klientom - žalobcom, ktoré boli uplatnené,
t.j. porady s klientom zo dňa 10.06.2012, 02.09.2012, 31.01.2013, 16.10.2013 a 13.10.2014, nakoľko
tieto podľa názoru žalovaného neboli žiadnym spôsobom preukázané.

25. Na pojednávaní konanom dňa 11.11.2022 vypovedal samotný žalobca, ktorý uviedol, že trvá na
podaní, ktoré doručil tunajšiemu súdu. V čase, keď bol obvinený, mal dosť zvláštne pocity z toho, že
vôbec je obvinený a že je vedený v spoločnosti ako závadová osoba. V spoločnosti ho začali kastovať
ako závadovú osobu a dostal sa do problémov, čo sa týka spoločenského styku, finančnej situácie, stálo

ho to nemalé finančné prostriedky, čo sa týka nákladov na advokátov a ďalších nákladov spojených s
ušlým ziskom vo firme. Bol človekom, ktorý bol zvyknutý na úctu a spoločenský štandard a v tejto situácií
bol odsunutý na okraj spoločnosti ako agresor a bitkár. Ďalej uviedol, že trpela jeho rodina, trpela jeho
manželka a jeho deti. V rodine ho začali odsudzovať, obviňovať, začali sa mu strániť, jeho kamaráti
známi sa s nimi nechceli stretávať, čo ho frustrovalo.

26. Napojednávaníkonanomdňa11.11.2022bolavypočutáakosvedokmanželkap.J.B.,ktoráuviedla,
že nie veľmi dobre sa jej spomína na uvedené obdobie, na tieto časy, kedy doma prežívali peklo, čo sa
týka psychického stavu jej manžela ako aj jej, ako aj ich samotných detí. Uviedla, že prišli o dosť veľa
finančných prostriedkov, jej manžel chodil po súdoch a musel platiť advokátov. Bol nervózny, búchal

dverami, požíval alkohol. Ďalej uviedla, že ich deti museli v škole počúvať výsmechy, boli odsudzované.
Takisto bol kritizovaný zo strany rodiny, jeho brata a bol odmietaný.

27. Na pojednávaní konanom dňa 11.11.2022 bol vypočutý svedok J. C. I., ktorý uviedol, že ako bývalý
zamestnanec p. B. pracoval ako vedúci prevádzky, kde jeho úlohou bolo zabezpečovanie celého chodu

prevádzky Motel Kamenec, ktorého je žalobca majiteľom. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o to obdobie,
nebolo to veľmi dobré obdobie, pretože predtým tam pracoval ako brigádnik a bolo na ňom vidno, že v
tomto období chodil do práce nervózny. Radšej sa mu vyhýbal a bol tam vtedy, keď tam nebol žalobca. V
uvedenom zariadení sa usporadúvali rôzne svadby, rôzne oslavy a v období, kedy bolo vedené trestnékonanie voči žalobcovi, ľudia už nechceli v tomto podniku si objednávať svadby, pretože to brali tak, že
majiteľ je kriminálnik, nakoľko Michalovce nie sú veľké mesto. Tým, že neboli akcie, neboli tržby, tak sa
dostal žalobca aj do finančných problémov a s tým súvisel problém aj s výplatami.

28. Žalovaná po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach doručila prvoinštančnému súdu dňa
04.12.2024 podanie, v ktorom uviedla, že má za to, že pri správnom, úplnom a zákonnom vyhodnotení
dôkazov je nutné dospieť k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a sumou
uplatňovanou žalobcom a v tejto súvislosti tak zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

29. Zo strany žalobcu bolo súdu doručené podanie, v ktorom uviedol, že vykonaným dokazovaním
bola objektívne preukázaná aj nemajetková ujma a to nielen skutočnosťami uvedenými v písomných
podaniach žalobcu, ale aj vykonaním dokazovania formou výsluchu žalobcu a nepochybne aj
výpoveďami svedkov a má za to, že žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi stíhaním žalobcu a nemajetkovou ujmou, ale len tvrdí, že táto neexistuje.

30. Na základe vykonaného dokazovania konajúci súd dospel k tomuto právnemu záveru:

31. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z. z., Štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím.

32. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,

ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

33. Podľa § 6 Zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
„Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej

mzdy.“.

34. Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

35. Podľa § 6 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak

bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

36. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

37. Podľa § 15 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

38. Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z., Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu

škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a ztitulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

39. Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

40. Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

41. Podľa § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ Zákona č. 514/2003 Z. z. „Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä za
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.“.

42. Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods.
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.“.

43. Podľa § 18 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

44. Podľa § 18 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta.9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom.

45. Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

46. Podľa § 19 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., Lehota neplynie počas predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich
mesiacov.

47. Podľa § 38 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre „Prokuratúru
tvoria tieto štátne orgány za
a) Generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou spôsobnosťou pre celé územie SR je Úrad
špeciálnej prokuratúry,
b) Krajské prokuratúry,

c) Okresné prokuratúry.“

48. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v
omeškaní.“.

49. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a
poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.“.50. Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z., Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

51. Podľa Článku 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

52. Podľa Článku 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ústavnej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

53. Súdu bola dňa 02.07.2021 doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 26

599,39 Eur, ktorú odôvodnil tým, že poverený príslušník PZ uznesením zo dňa 24.12.2006 pod
ČVS:ORP-2564/1 OSV-MI-2006 začal trestné stíhanie za prečin ublíženie na zdraví v jednočinnom
súbehusprečinomvýtržníctva.ĎalejpoverenýpríslušníkOOPZTrebišovuznesenímzodňa08.07.2007
pod ČVS:OPP-111/00-TV-2007 vzniesol žalobcovi obvinenie za prečin ublíženie na zdraví v súbehu s
prečinom výtržníctva. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť,

o ktorej rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce, ktorý uznesením prokurátora okresnej
prokuratúry zo dňa 13.08.2007 sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Dňa 07.12.2009 prokurátor Okresnej
prokuratúry Michalovce podal obžalobu zo dňa 04.12.2009. Dňa 27.03.2018 bol žalobca ako obžalovaný
rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach pod č. k. 15T/230/2009 oslobodený spod obžaloby
prokurátora, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 12.04.2018. Právnym

titulom, na základe ktorého si žalobca uplatnil a uplatňuje svoj nárok na náhradu škody vrátane
nemajetkovej ujmy je uznesenie príslušného povereného príslušníka OO PZ v Trebišove o vznesení
obvinenia zo dňa 08.07.2007.

54. Žalobca si vyčíslil škodu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s trestným konaním a táto predstavuje

2 položky, a to trovy trestného konania vo výške 6 599,39 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 20 000,--
Eur. Následne žalobca podaním zo dňa 26.03.2021 označeným ako žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci si túto uplatnil u Generálnej prokuratúry SR, ktorá reagovala podaním zo dňa 17.06.2021,
ktorej list bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 30.06.2021. Generálna prokuratúra v tomto podaní

uviedla,ženárokuplatnenýzuzneseniaovzneseníobvineniapovažujezapremlčanýzdôvoduuplynutia
objektívnej premlčacej lehoty. Takto reagovala na doručenie žaloby aj Okresná prokuratúra Trebišov,
poverená GP SR na zastupovanie v tomto konaní, ktorá v odpore proti platobnému rozkazu uviedla,
že nárok uplatňovaný žalobcom je premlčaný. Na uvedenú námietku premlčania žalobca reagoval tým,
že túto považuje za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a poukázal na nález ÚS SR III.

ÚS44/2017-25 zo dňa 21.11.2017, kde uviedol, že námietka je v rozpore s dobrými mravmi, pričom
žalobca nezavinil márne uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty (s tým, že uvedenú vetu, že
nezavinil márne uplynutie aj zvýraznil).

55. Súd vykonal vo veci dokazovanie a to ako samotnou žalobou, tak aj písomnými podaniami

strán konania, pripojeným trestným spisom vedeným na Okresnom súde v Michalovciach, výsluchom
samotného žalobcu, ako aj navrhnutých svedkov. Ako už súd uviedol, žalobca si svoje právo, resp.
nárok na náhradu škody vrátane nemajetkovej ujmy uplatňoval právnym titulom, ktorým je uznesenie
povereného príslušníka OO PZ Trebišov o vznesení obvinenia zo dňa 08.07.2007. Súd sa stotožnil s
argumentáciou GP SR, zastúpenou Okresnou prokuratúrou SR, ktorú uviedli vo svojom podaní zo dňa

17.06.2021, ako aj vyjadrením uvedeným v odpore, ako reakciou na žiadosť žalobcu o predbežnom
prerokovaní nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci,ktorúpotvrdilaajOkresnáprokuratúra,kdebolavznesenánámietka
premlčania nároku uplatňovaného žalobcom, že k jeho premlčaniu došlo najneskôr 12.07.2017. V tejtosúvislosti, ale súd uvádza, že z dôvodu oslobodenia spod obžaloby žalobcu rozsudkom Okresného
súdu v Michalovciach zo dňa 27.03.2018 pod č. k. 15T/230/2009 súd považuje uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 08.07.2007 za rozhodnutie nezákonné a preto súd považuje vznesenú námietku

premlčania za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko samotná lehota 10 rokov uplynula
počas prebiehajúceho trestného konania, t. j. uplynula počas trestného konania skôr, než bolo vo
veci právoplatne rozhodnuté. Tu je potrebné uviesť, že samotný žalobca nezavinil márne uplynutie
objektívnej premlčacej 10 ročnej lehoty, nakoľko oslobodenie spod obžaloby rozsudkom Okresného
súdu Michalovce bolo nevyhnutnou podmienkou na to, aby si mohol žalobca uplatňovať svoj nárok. To

znamená samotné trestné konanie trvalo viac ako 10 rokov, čo žalobca nemohol žiadnym spôsobom
ovplyvniť a objektívne si nemohol uplatniť právo na náhradu škody pred uplynutím 10 ročnej lehoty od
oznámenia nezákonného rozhodnutia a v tejto súvislosti konajúci súd poukazuje aj na samotný nález
ÚS SR III. ÚS 44/2017 zo dňa 21.11.2017, ako aj na ďalšie rozhodnutia ÚS SR a NS SR.

56. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby

v primeraných dobách uplatnili svoje právo a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po
časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania zabraňuje dlhodobému
trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba

nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v
občianskom-súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo priznať.
Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie
k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie

napr. zostatku dlžnej sumy alebo bezdôvodného obohatenia. Otázka premlčania dobrých mravov bola
riešená dovolacími súdmi, ÚS SR vo viacerých prípadoch. Z hľadiska vývoja aplikačnej praxe súdov je
možné sledovať postupné odkláňanie sa od právneho názoru NS SR v uvedenom rozhodnutí pod sp. zn.
11Cdo/184/2004, v ktorom vyslovil, že dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom-súdnom
konaní podľa § 100 ods. 1 OZ nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi

v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia
premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom v nich
uplatňovaného práva a z dôvodu pre ktoré svoje právo neuplatnil včas.

57. Otázka premlčania dobrých mravov bola riešená dovolacím, či ústavným súdom vo viacerých iných
prípadoch a to nasledovne:

58. Z hľadiska vývoja aplikačnej praxe súdov je možné sledovať postupné odkláňanie sa od právneho

názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozhodnutí pod sp. zn. 1Cdo/148/2004, ktorým vyslovil, že
„Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), je možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka.“.

59. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo41/2012 (ZSP 1/2015) uvádza: Dobrým mravom
zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút
premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo
zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho
hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania

práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.1
OZ.

60. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie) samotná dôvodnosť
vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by

mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona -t. j. neznalosť plynutia premlčacích
dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -
vigilantibus iura scripta sunt -právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie
námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporus dobrými mravmi v súlade s § 3 ods.1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru
predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone

svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

61. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 137/2017 z 22. marca 2018 - Súlad dobrých mravov s
námietkou premlčania vznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., v ktorom sa posudzuje
jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu - uvádza: „Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských,

kultúrnychamravnýchnoriem,ktorévhistorickomvývojipreukazujúistúnemennosť,vystihujúpodstatné
historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky
uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol
súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s
dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou

tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon
práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti
nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho
konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i
keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom

nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je
výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon
dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby.“

62. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 249/2014 z 30. júla 2015 (náhrada škody

z nezákonného rozhodnutia) - Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v
dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakteromnímuplatňovanéhoprávaasdôvodmi,prektorésvojeprávoneuplatnilvčas.Znakykonania

vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za
ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je
vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej

istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.

63. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 z 3. októbra 2012 -Námietka premlčania
zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či
spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia

práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorému by
za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým
mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie

premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3
ods.1OZ).

64. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. apríla 2011 - Vo všeobecnosti nie je
vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký
výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by

za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.65. Z vyššie uvedenej početnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít je zrejmé, že uvedená
judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke premlčania a dobrých mravov je v zásade

ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými
mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva
na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods.1 OZ má
miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku
súdomvdôsledkuuplynutiapremlčacejdobyboloneprimeranetvrdýmpostihomvporovnanísrozsahom

a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, kedy hlavnou
alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny
výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V
tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -vigilantibus
iurascripta sunt -právo patrí bdelým.

66. Je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi
skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods.1 OZ,
postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen

pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností
z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich
rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania
uplatnená(rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 203/2018, publikované pod R 31/2020).

67. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uvádza, že z dôvodu oslobodenia spod obžaloby žalobcu
rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 27.03.2018 pod č. k. 15T/230/2009 súd považuje
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 08.07.2007 za rozhodnutie nezákonné a preto súd považuje
vnesenú námietku premlčania za námietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko samotná
lehota 10 rokov uplynula počas prebiehajúceho trestného konania, t.j. uplynula počas trestného konania

skôr, než bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Tu je potrebné uviesť, že samotný žalobca nezavinil
márne uplynutie objektívnej premlčacej 10 ročnej lehoty, nakoľko oslobodenie spod obžaloby rozsudkom
Okresného súdu Michalovce bolo nevyhnutnou podmienkou na to, aby si mohol žalobca uplatňovať svoj
nárok. To znamená, samotné trestné konanie trvalo viac ako 10 rokov, čo žalobca nemohol žiadnym
spôsobom ovplyvniť a objektívne si nemohol uplatniť právo na náhradu škody pred uplynutím 10 ročnej

lehoty od oznámenia nezákonného rozhodnutia a v tejto súvislosti konajúci súd poukazuje aj na samotný
nález Ústavného súdu III. ÚS 44/2017 zo dňa 21.11.2017, ktorý vo svojom náleze v bode 27 uviedol:
„Ústavný súd už vyslovil názor, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania
žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon
žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne.

V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu
vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkom premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych

okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013).“.

68. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.

69. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

70. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.71. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

72. Podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na
prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu.

73. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci,GenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky,akškoduspôsobilštátnyorgánpodľa

osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

74. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

75. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.

76. Podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v
konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola

vec postúpená inému orgánu.
Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s
nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú
účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena

advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.

77. Zákon č. 514/2003 Z. z, upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri jej výkone, ak sú splnené podmienky zodpovednosti podľa tohto zákona. Vznik zodpovednosti štátu

predpokladá: a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, b/ existenciu škody, c/ príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a existenciou škody.
Predpokladom zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou poškodeného, ako i následkom a
rozhodnutím,ktorébolozrušenéprenezákonnosť,niemedziujmouaskutočnosťou,ktoráboladôvodom
zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu

objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná ani žiadny
liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť.

78. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Aj v tomto prípade

všaktrebamaťnazreteli,žezmysluprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškoduzodpovedá,abykaždá
majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená.

79. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím

a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to
z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia,ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v
tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

80. Z výpovedi svedkov mal súd za preukázané, že trestné stíhanie žalobcu bolo v mieste bydliska
všeobecne známe, že táto okolnosť zasiahla do osobnostných práv žalobcu. Súd mal za preukázané,
že žalobca aj s celou svojou rodinou túto situáciu musel prežívať stresujúco. V prejednávanom prípade
došlokporušeniuprávažalobcutým,ževdôsledkunezákonnéhorozhodnutiabolažalobcovispôsobená

nemajetková ujma. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na
hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy,
ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Vo vzťahu
k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného trestného stíhania žalobcu je nepochybné,
že nezákonné rozhodnutie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj
ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahuje do súkromného života, do jeho cti, do dobrej

povesti a nezákonné rozhodnutie spôsobilo porušenie práva garantované Ústavou SR, ako je právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti tak, ako
to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zisteného skutkového stavu
mal súd za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad nezákonného rozhodnutia vznesenia
obvinenia voči jeho osobe v rodinnom i súkromnom živote.

81. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného
života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna
ujma. Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry,
v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k

súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho
ochranu sú súčasťou súkromia. Súčasťou súkromného života je bezpochyby rodinný život, zahŕňajúci
nielen sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími príbuznými, bez ohľadu na to, či trvale
žijú alebo nie, ako aj vzťahy medzi prarodičmi a vnukmi alebo medzi dospelými deťmi, žijúcimi vo
vlastných rodinách a ich rodičmi. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v rodinných vzťahoch voči

iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy
do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do
rodinného súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života
jednotlivca dosahujú určitú intezitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou
vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na

ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé
do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom
do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

82. Občiansky zákonník neupravuje maximálnu ani minimálnu výšku poskytovaného zadosťučinenia. V
zmysle § 13 ods. 1 OZ sa vyžaduje iba primeranosť tohto zadosťučinenia s prihliadnutím na závažnosť
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Zmyslom zadosťučinenia nemá byť
zábezpeka, zdroj obživy ani náhrada príjmu a nemôže viesť k neprimeranému obohateniu. Výška
priznaného zadosťučinenia musí zohľadňovať závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobcu, teda trvalú

citovú traumu.

83. Súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy mal za to, že vo veci bolo
vykonané rozsiahle dokazovanie. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu je možné pri hodnotení
nemajetkovej ujmy vychádzať zo všeobecne známych a akceptovaných skutočností, že trestné konanie

predstavuje vždy závažný zásah do života jednotlivca, vystavuje ho stresu, emocionálnej, finančnej a
časovej záťaži, ktorá sa dĺžkou stíhania umocňuje.

84. Podľa článku 2 ods. 1, 2, 3 CSP ochrana ohrozených, alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty

85. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.86. Nárok na náhradu škody, ktorý bol spôsobený začatím a vedením trestného stíhania (konania),
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona

č. 514/2003 Z. z., pri ktorom je treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie
spod obžaloby, pričom skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie
je bez významu. Súd má teda za to, že ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, tak ako tomu bolo

v predmetnej veci, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia po splnení
ďalších podmienok vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z., i napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia
o vznesení obvinenia nedošlo.

87. Súd dodáva, že na vznik zodpovednosti titulom nemajetkovej ujmy stačí už ohrozenie príslušných,
chránených práv a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch sa chápe ako nástroj na odstránenie

spôsobenej ujmy, ktoré ani zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nebude môcť odčiniť alebo zvrátiť.
Dôkazné bremeno v tomto prípade nesie žalobca, ktorý tvrdí, že mu bola spôsobená nemateriálna ujma
neoprávneným zásahom a žalobca musí dokázať existenciu zásahu, ako aj súvislosť medzi zásahom a
vzniknutou ujmou. Z učinených svedeckých výpovedí vyplynulo, že trestné stíhanie malo vplyv na trvalé
priateľské, ako aj súkromné vzťahy. Žalobca v tomto smere uniesol dôkazné bremeno. Jednoznačne

bolo preukázané, že došlo k zásahu do súkromnej sféry žalobcu, a to výpoveďou svedkov.

88. Súd má za to, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na
ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného,
avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie

výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako
ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny,
a to tým viac, pokiaľ sa jedná o obvinenie nepravdivé. Samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať

dokoncavzniknemateriálnejujmy.Týmviacještátpovinnýreparovaťmateriálnuškodu,ktorávsúvislosti
s trestným stíhaním jednotlivca vznikla.

89. Ľudskádôstojnosťpredstavujenajvyššiuhodnotuvzákladochceléhoprávnehosystémuiústavného
poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou

ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

90. Trestné stíhanie žalobcu trvalo niekoľko rokov. V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať
situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer 11 rokov trestné konanie, kedy je takáto osoba
vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní(ako osoba
podozrivá a obvinená), toto sa skončí zastavením trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa nestal,

že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek
tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie
nemajetkovej ujmy.

91. Základnýmipredpokladmizodpovednostištátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocivprípade

nezákonného rozhodnutia je
a) existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
b) existencia škody
c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, pričom dôkazné bremeno
preukázania týchto predpokladov v súdnom sporovom konaní nesie poškodený, t. j. žalobca.

Už len samotné trestné stíhanie predstavuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených
v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby
najmä, ak je obvinená zo závažného trestného činu predstavuje závažný zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby chránených v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka. Každé trestné stíhaniepredstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv
a slobôd, a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným
záujmomnaochranespoločnostipredpáchateľmitrestnejčinnosti.Súdnajudikatúraužviackrátvyslovila

názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie
negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod
obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou
pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti
a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práv na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť, či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie
a ochranu jeho súkromného, rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je
garantované v článku 10 Listiny.

92. K zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo z dôvodu nedôvodného trestného stíhania žalobcu
po dobu 10 rokov a 8 mesiacov, kedy musel byť žalobca v strese, úzkosti, došlo k jeho ohováraniu, čo sa

negatívne odrazilo v spôsobe jeho života, nakoľko už len samotné trestné stíhanie muselo žalovaného
deprimovať.

93. Súd pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval v intenciách uznesenia
Krajského súdu v Košiciach, ako aj v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR

v súlade s článkom 2 ods. 1, 2 základných princípov CSP, keďže štát zodpovedá aj za škodu, ktorá
bola spôsobená poškodenému začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje
správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia,
rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný

výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie NS SR
sp. zn. 4MCdo/15/2009).

94. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2016, ako aj

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, z ktorého vyplýva právny
názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania,
ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania je potrebné hľadať
nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy SR a článku 36 Listiny, ale vo všeobecnej rovine a v princípoch
materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca. V tejto
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány činné v trestnom konaní dospejú
krozhodnutiu,ktorésaneskôrukážeakonezákonné,idevovzťahukstíhanejosobeopostup porušujúci
základné práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí existovať

garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky
úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.

95. Nárok na náhradu škody spôsobený vedením trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia,

či vedenia trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného konania, ktorý sa v danom prípade
zohľadňuje v tom smere, že žalobca trestný čin nespáchal.

96. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané,

s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

97. Súd má za to, že vzhľadom na pretrvávajúce negatívne dôsledky nezákonného rozhodnutia o
vzneseníobvinenia,začatítrestnéhostíhaniaakoajvedeniasamotnéhotrestnéhokonanianaOkresnom
súde v Michalovciach a porušenie práva, nie je dostatočným zadosťučinením. Výška nemajetkovej ujmy
je daná úvahou súdu. Súd dospel k názoru o potrebe odškodniť žalobcu za morálne poškodenie jehoosoby v dôsledku vedenia trestného konania. So zreteľom na vek poškodeného, jeho osobu, doterajší
život (bezúhonnosť) a prostredie v ktorom žije, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov, ktoré
mu vznikli v súkromnom živote v spoločenskom uplatnení, ktoré sa nepochybne zhoršilo, ako aj

vzhľadom na pretrvávajúce negatívne dôsledky nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, začatí
trestného stíhania, samotné konštatovanie, porušenia práv nie je dostatočným zadosťučinením. Výška
nemajetkovej ujmy je daná úvahou súdu. Súd dospel k názoru o potrebe odškodniť žalobcu za morálne
poškodenie jeho osoby v dôsledku trestného stíhania so zreteľom na vek poškodeného, na jeho osobu,
doterajší život a prostredie v ktorom žije, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov, ktoré mu

vzniklivsúkromnomživoteavspoločenskomuplatnení,ktorésanepochybnezhoršilo,kdesúdpovažuje
priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- Eur za primerané finančné zadosťučinenie.

98. Pokiaľ ide o výšku žalobcom uplatňovanej nemajetkovej ujmy, súd rozhodol v intenciách uznesenia
Krajského súdu v Košiciach, ako aj v súlade s § 17 ods. 3 písm. a, b, c, d zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a k tomuto uvádza, že už

len samotné trestné stíhanie predstavuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených §
11 Občianskeho zákonníka a keďže je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby najmä ak je
obvinená zo závažného trestného činu predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby
chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie
súhrnu osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek

tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane
spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné
stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva jej ďalšie negatívne
dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby
síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého

obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti
a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd je spôsobilé obmedziť, či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho
súkromného, rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v článku
10 Listiny. Súd prehodnotil všetky aspekty a výsledok vykonaného dokazovania a dospel k záveru,

že suma 5 000,- Eur je v danom prípade dostačujúcou sumou na odškodnenie žalovaného za trestné
konanie, ktoré sa proti nemu viedlo a ktoré skončilo jeho oslobodením.

99. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

100. Podľa§18ods.1 zákonač.514/2003Z.z.,náhradaškodyzahŕňaajnáhraduúčelnevynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo

trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

101. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody pred príslušným orgánom.

102. Žalobca bol v trestnom konaní zastúpený obhajcom JUDr. Jozefom Fajčákom, advokátom AK
Michalovce a to na základe plnomocenstva zo dňa 28.05.2007 a C. F. G., advokátom Michalovce. Pokiaľ
ide o obhajcu JUDr. Jozefa Fajčáka, advokátovi za poskytnutie právnych služieb v trestnej veci bola

poskytnutá úhrada za poskytované právne služby v celkovej výške 1 099,39 Eur a pokiaľ ide o advokáta
C. F. G., tomuto žalovaný vyplatil za poskytnutie jeho právnych služieb sumu v celkovej výške 5 500,--
Eur (č. l. 60 až 68).

103. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie trov trestného konania spočívajúcich v zaplatených trovách

právneho zastúpenia, zo strany žalovaného bolo konajúcemu súdu doručené podanie dňa 30.03.2023,
ktorý takto uplatnené trovy považoval za uplatnené neodôvodnene a neoprávnene a to z dôvodu,
že žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením povereného príslušníka PZ v Trebišove zo dňa
08.07.2007 za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinomvýtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pri ktorých trestná sadzba trestu odňatia
slobody neprevyšuje 5 rokov. V prípravnom konaní došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku na zločin
ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu s trestnou sadzbou trestu

odňatia slobody prevyšujúcou 5 rokov.
Podľa žalovaného obaja obhajcovia pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny tak vychádzali z 1/8
výpočtového základu, pričom mali vychádzať z 1/12 z výpočtového základu pri určovaní ich odmeny. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 12 ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v zmysle ktorého na zmenu kvalifikácie trestného činu v

trestnomkonanísaneprihliada,kdeďalejuviedol,žezuvedenéhozneniavyhláškytakvyplýva,ževpraxi
nie je prípustné akýmkoľvek spôsobom upravovať výšku tarifnej odmeny obhajcu a uviedol, že tak všetky
uplatnené úkony právnej služby ako u JUDr. Jozefa Fajčáka, tak aj u C. F. G. boli vypočítané nesprávne
v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. (vytýkané rozpory pri výpočte trov právneho zastúpenia sú na
č. l. 199 a 200).

104. Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní vo veciach, v ktorých súd 1. stupňa rozhoduje na
neverejnom zasadnutí, je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby 1/24 výpočtového
základu.

105. Podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pri obhajobe v trestnom konaní okrem veci
podľa ods. 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý
zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 rokov, 1/12 výpočtového
základu.

106. Podľa § 12 ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., na zmenu kvalifikácie trestného činu v trestnom
konaní sa neprihliada.

107. Pokiaľ ide o druhú časť uplatňovaného nároku žalobcom a to o uplatňovanie trov trestného
konania tu sa súd stotožnil s námietkou žalovaného, že uplatnené trovy boli uplatnené neodôvodnene

a neoprávnene zo strany C. H. a C. G., nakoľko v zmysle vyššie uvedených a citovaných zákonných
ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. si títo mali tarifnú odmenu uplatňovať vo výške 1/12 výpočtového
základu.
V roku 2012 bol výpočtový základ vo výške 763,-- Eur, kde v predmetnej trestnej veci vzhľadom na
trestné činy pri ktorých hranica trestnej sadzby neprevyšovala 5 rokov bola základnou sadzbou tarifnej

sadzby 1/12 výpočtového základu, t. j. 63,58 Eur. Vzhľadom na zastupovanie dvoch osôb v zmysle
ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny znížila o 50 %
t. j. na sumu 31,79 Eur.

108. Pokiaľ ide o vyúčtovanie trov obhajoby u JUDr. Fajčáka (č. l. 61), tento si za úkony právnej služby,

a to:
- príprava a prevzatie obhajoby 28.05.2007,
- výsluch obvineného A. B. dňa 22.08.2007,
- výsluch svedka K. I. dňa 28.08.2007,
- výsluch svedka D. E. dňa 05.09.2007 10.30 - 11.00,

- výsluch svedka L. K. dňa 05.09.2007 11.20 - 11.50,
- výsluch svedka A. K. dňa 18.09.2007
vyúčtoval za 5 úkonov sumu 399,35 Eur, kde pri výpočtovom základe 1/12 v zmysle § 12 ods. 3 písm.
a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. bola 1/12 výpočtového základu 49,29 Eur, si mal uplatniť trovy vo výške
276,-- Eur.

Ďalej si C. H. uplatnil trovy za:
- výsluch svedka A. K. dňa 03.01.2008 09.10 - 9.30,
- výsluch svedka A. H. dňa 03.01.2008 09.50 - 10.20,
- výsluch obvineného E. I. dňa 30.01.2008,
- výsluch obvineného E. I. dňa 07.02.2008,

- výsluch svedka C. M. dňa 11.03.2008 09.00 - 09.25,
- výsluch svedka C. B. dňa 11.03.2008 09.45 - 10.15,
- preštudovanie vyš. spisu dňa 15.05.2008,
- preštudovanie vyš. spisu dňa 19.09.2008a vyúčtoval si sumu vo výške 512,28 Eur. V tomto prípade pri výpočtovom základe 1/12 zo sumy 52,71
Eur si mal uplatniť trovy vo výške 354,12 Eur.
Ďalej si C. H. uplatnil trovy za:

- konfrontáciu medzi obvineným B. a poškodeným H. dňa 16.02.2009 09.05 - 09.35,
- konfrontáciu medzi obvineným I. a poškodeným H. dňa 16.02.2009 09.50 - 10.20,
- preštudovanie vyš. spisu dňa 26.02.2009 vo výške 187,76 Eur a vyúčtoval si sumu 187,76 Eur,
kde pri výpočtovom základe 1/12 a sume 57,95 Eur si mal uplatniť trovy vo výške 129,80 Eur a zároveň
si mal uplatniť aj DPH vo výške 151,90 Eur, z čoho vyplýva, že JUDr. Fajčák si mal vyúčtovať trovy

obhajoby vo výške 911,90 Eur a nie vo výške 1 099,39 Eur, ako si ich uplatnil.

109. Advokát C. F. G. si trovy trestného konania uplatnil u žalobcu v sume 5 088,31 Eur (č. l. 62 až 67).
C. F. G. si uplatnil trovy za:
- prevzatie a prípravu zastúpenia, porada s klientom dňa 05.02.2012 - 95,37 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 06.02.2012 - 08.30 - 12.25 hod. - 190,74 Eur,

- účasť na hl. pojednávaní dňa 09.03.2012 - 08.30 - 12.00 hod. - 190,74 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 16.04.2012 - 08.30 - 10.15 hod. - 95,37 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 14.05.2012 - 95,37 Eur,
- porada s klientom dňa 10.06.2012 - 95,37 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 11.06.2012 - 95,37 Eur,

- účasť na hl. pojednávaní dňa 13.06.2012 - 95,37 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 10.07.2012 - 95,37 Eur,
- porada s klientom dňa 02.09.2012 - 95,37 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 03.09.2012 - 95,37 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní dňa 12.11.2012 - 95,37 Eur,

- účasť na hl. pojednávaní dňa 14.12.2012 - 95,37 Eur.
Výpočtovýzáklad1/12vroku2012bol63,58Eur.Vzhľadomnavznesenúnámietkuzostranyžalovaného
došlo k prepočtu uplatnených trov advokátom zo strany súdu a súd priznal žalobcovi trovy konania za
7 úkonov po 63,58 Eur, 3 úkony po 15,89 Eur v zmysle § 14 ods. 5 písm. b), a to v celkovej sume
492,73 Eur.

C. F. G. si ďalej uplatnil trovy trestného konania za:
- porada s klientom, dňa 31.01.2013 - 97,62 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 04.02.2013 - 97,62 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 08.03.2013 - 97,62 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 15.04.2013 - 97,62 Eur,

- účasť na hl. pojednávaní, dňa 17.05.2013 - 97,62 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 03.09.2013 - 97,62 Eur,
- porada s klientom, dňa 16.10.2013 - 97,62 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 17.10.2013 - 97,62 Eur.
Pokiaľ ide o tieto uplatnené trovy konania v roku 2013 bol výpočtový základ 1/12 pri sume 65,08 Eur a

súd mu priznal za 5 úkonov sumu po 65,08 Eur a 1 úkon sumu 16,27 Eur, spolu trovy v sume 341,67 Eur.
C. F. G. si ďalej uplatňoval úkony za:
- porada s klientom, dňa 13.10.2014 - 100,50 Eur,
- účasť na VZ - KE, dňa 14.10.2014 - 33,50 Eur,
- účasť na VZ - KE, dňa 09.12.2014 - 100,50 Eur,

- podanie na súd, dňa 23.05.2014 - 100,50 Eur.
Konajúci súd za tieto úkony za rok 2014 pri výpočtovom základe 1/12 vychádzajúc zo sumy 67,-- Eur
priznal žalobcovi sumu za 1 úkon vo výške 67,-- Eur a 2 úkony vo výške 16,75 Eur spolu vo výške 100,50
Eur. Konajúci súd v tejto súvislosti uvádza, že všetky porady s klientom, ako to vyplýva z pripojeného
trestného spisu sú nedokladované (ide o porady, ktoré namietala žalovaná v podaní doručenom súdu

dňa 30.03.2023. To znamená, že ide o úkony, ktorých vykonanie nebolo zo strany žalobcu preukázané,
preto ich súd nemohol priznať.
Advokát C. F. G. si ďalej uplatnil úkony za:
- účasť na VZ KS - KE, dňa 05.02.2015 - 104,87 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 12.10.2015 - 104,87 Eur,

- porada s klientom, dňa 09.ll.2015 - 104,87 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 09.ll.2015 - 104,87 Eur,
kde výpočtový základ v roku 2015 vo výške 1/12 je zo sumy 69,91 Eur a súd za 4 úkony v sume 69,91
Eur priznal žalobcovi 279,64 Eur.C. F. G. si ďalej uplatnil u žalobcu úkony právnej služby za:
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 15.0l.2016 - 107,25 Eur,
- porada s klientom, dňa 10.0l.2016 - 107,25 Eur,

- účasť na hl. pojednávaní dňa 11.11.2016 - 107,25 Eur.
Pokiaľ ide o tieto úkony v roku 2016 pri výpočtovom základe 1/12 zo sumy 71,50 Eur, súd priznal 3 úkony
po 71,50 Eur vo výške 214,50 Eur.
C. F. G. si ďalej uplatnil u žalobcu úkony právnej služby za:
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 15.0l.2018 - 100,50 Eur,

- účasť na hl. pojednávaní, dňa 05.02.2018 - 100,50 Eur,
- porada s klientom, dňa 26.03.2018 - 100,50 Eur,
- účasť na hl. pojednávaní, dňa 27.03.2018 - 100,50 Eur.
Pokiaľ ide o tieto úkony za rok 2018 pri výpočtovom základe 1/12 zo sumy 76,75 Eur,
konajúci súd priznal trovy za 4 úkony sumu 307,-- Eur, čo spolu za všetky úkony predstavuje sumu 1
736,04 Eur, pričom C. G. si uplatnil sumu 3 689,74 Eur.

110. V súvislosti s vyššie uvedenými úkonmi patrí advokátovi žalobcu režijný paušál v zmysle § 16 ods.
3 vyhlášky za rok 2012 v sume 76,30 Eur, za rok 2013 v sume 46,86 Eur, za rok 2014 v sume 24,12 Eur,
za rok 2015 v sume 33,44 Eur, za rok 2016 v sume 25,74 Eur, za rok 2018 v sume 36,84 Eur, čo spolu
tvorí sumu 243,30 Eur, kde advokát si vyúčtoval sumu 289,85 Eur.

Pokiaľ ide o uplatnenie si náhrady za stratu času v sume 163,12 Eur, túto súd priznal žalobcovi v rovnakej
výške. Pokiaľ ide o cestovné náhrady za účasť na vyšetrovacích úkonoch v sume 33,28 Eur, súd taktiež
priznal žalobcovi ním uplatňovanú sumu a spolu tak priznal žalobcovi sumu za cestovné náhrady vo
výške 97,55 Eur. Spolu tak konajúci súd za žalobcom uplatňované trovy trestného konania priznal sumu
2 175,74 Eur + 20 % DPH vo výške 448,-- Eur, čo spolu predstavuje sumu 2 688,01 Eur.

111. Pokiaľ ide o druhú časť uplatňovaného nároku žalobcom, ako už bolo uvedené, zo strany žalovanej
bola vznesená námietka, ktorú žalovaná vyjadrila v podaní doručenom súdu 30.03.2023, ktorou sa
súd zaoberal a žalobcovi priznal po prepočte, ako to vyplýva z trestného spisu sp. zn. 15T/230/2009
v zmysle ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb sumu vo výške 3 599,83 Eur, nakoľko položky, ktoré boli namietané v podaní žalovanej
doručenom súdu považoval súd za trovy takto uplatnené za neodôvodnené a neoprávnené.

112. Keďže žalovaný uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody dobrovoľne neuspokojil a žalobcovi
spôsobenú škodu neuhradil, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobca si uplatnil

úroky z omeškania odo dňa 01.07.2021 s poukazom na § 16 ods. 4 posledná veta zákona č. 514/2003
Z. z. v zmysle ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 17.06.2021 č. IV/4Ge39/2021/1000-5, ktorý právnemu
zástupcovi žalobcu doručila dňa 30.06.2021 oznámila, že uplatnený nárok nebude ani čiastočne
uspokojený a žiadosť žalobcu ako nedôvodnú odmietla.
Z uvedeného vyplýva, že nasledujúcim dňom 01.07.2021 vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania,
ktorý mu súd priznal.

113. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

114. Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

115. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

116. Podľa § 263 ods. 1 CSP, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v
uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.117. Pokiaľ ide o trovy konania, súd návrh nad rámec priznanej výšky nemajetkovej ujmy zamietol.
Pokiaľ ide o trovy konania súd žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania, aj keď mu
priznal nižšiu sumu, akú žalobou žiadal, a to vzhľadom na to, že výška priznanej sumy súdom závisela

od úvahy súdu. Konajúci súd o trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ustanovení CSP a v tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že zásada úspechu vo veci sa vždy skúma, čo do správneho základu
veci a čo do výšky priznaného nároku. Uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť
v spore úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelné vynaložené trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konaniach, ktorých výška plnenia závisí od

úvahy súdu, to je tzv. sudcovské právo alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o
procesne neúspešného žalobcu, aj keď mu bola priznaná časť žalobou uplatňovaného nároku, nemožno
ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť čo je základné a
čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté a otázka
výšky nemajetkovej ujmy bola potom druhoradá a nadväzujúca. Z uvedeného dôvodu preto konajúci

súd žalobcovi priznal plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znova od doručenia opravného uznesenia, len v rozsahu vykonanej opravy. V odvolaní sa popri

všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (§ 127 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1,
2, 3 CSP len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený

môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch v exekučnom konaní.