Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/146/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109200468
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1109200468.5

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a člnov senátu
JUDr. Romana Majerského a Mgr. Adely Unčovskej v spore žalobcu: E.. K. P., nar. XX. R. XXXX,
bytom H. R. XX, V., zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Hargaš, so sídlom Košická 56, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore

so zásadou rovnakého zaobchádzania, o upustenie od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou
rovnakéhozaobchádzaniaaozaplatenie223.818,86eura,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Bratislava I zo dňa 20. apríla 2023, č.k. 17C/4/2009-300, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že

odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného
trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho
súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný
Špecializovanýtrestnýsúdpodľa§69ods.2zákonač.385/2000Z.z.jevrozporesozásadourovnakého

zaobchádzania, ako aj uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a tiež uloženia povinnosti
žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 223.818,86 eura žalobcovi do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Prvoinštančný súd poukázal, na to, že žalobca v žalobe tvrdil, že je sudcom Vyššieho vojenského

súdu v Trenčíne a zákonom č. 122/2005 Z. z. došlo od 15. apríla 2005 k novelizácii zákona č. 385/2000
Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmenené bolo aj ustanovenie
§ 69 ods. 2, ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch
vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Po tejto zmene zákona sa výška
príplatku rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR

za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa štatistických údajov bola priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnanca v hospodárstve SR v roku 2005 vo výške 17.274 Sk, v roku 2006 vo výške 18.761 Sk
a v roku 2007 vo výške 20.146 Sk. Vychádzajúc z uvedeného bol potom funkčný príplatok: v roku
2005 vo výške 103.644 Sk mesačne, v roku 2007 vo výške 112.566 Sk mesačne, a v roku 2008 vo
výške 120.876 Sk mesačne. Pri porovnaní sumy príplatku podľa § 69 ods. 2 s príplatkami sudcov a
funkcionárov súdov vyplývajúcimi z § 68, 69 zákona č. 385/2000 Z. z. v sumách od 33,19 € (1.000

Sk) do 205,80 € (6.200 Sk) treba konštatovať ich ničím neodôvodnený a veľmi výrazný rozdiel. Za
týchto okolností možno vyvodiť, že suma tohto „príplatku“ vo svojej podstate a od samého začiatkunemá povahu príplatku k základnému platu sudcu. Rozdiel v odmeňovaní sudcov možno považovať za
protiústavný, lebo Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Ústava“) pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje ich na sudcov špeciálnych a sudcov ostatných.

Požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké a aj zodpovednosť za rozhodovaciu
činnosť nesie sudca v každej veci rovnako, nielen sudca ktorý rozhoduje o špeciálnej agende. Toto
rovnaké ústavné postavenie sudcov tiež neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Sudcovia
Špeciálneho súdu majú na rozdiel od sudcov všeobecných súdov zabezpečené podstatne výhodnejšie
pracovné zázemie, a to nie len v materiálnom a technickom vybavení, ale aj v počte a ohodnotení

administratívnych pracovníkov Špeciálneho súdu a ostatného aparátu. Z uvedených skutočností vyplýva
záver, že nielen samotný príplatok má jednoznačne diskriminujúcu povahu a medzi sudcami robí
neodôvodnené rozdiely. Žalobca ako sudca sa preto domáha ochrany svojich práv podľa zákona č.
365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 365/2004 Z. z.“). V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania

sa predovšetkým však v odbornej verejnosti značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť preto, že vzniká
dojem, že ako sudca všeobecného súdu nemá odborné kvality, dostatočné vzdelanie a prax ako
sudcovia Špeciálneho súdu a že veci, na rozhodovaní ktorých sa doteraz podieľal neboli rozhodnuté s
dostatočnou odbornosťou. Negatívny dojem je umocnený medializovanými názormi niektorých politikov
a novinárov, že len sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne bezúhonní, neúplatní a spoľahliví, čím sa

verejnosti podsúva, že sudcovia všeobecných súdov sú skorumpovaní, nie sú nestranní, majú väzby
na podsvetie a na regionálne mocenské štruktúry. Reštitučnú náhradu uplatňuje za roky 2006 až 2008,
pričom vychádza z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky. Žalovaný najprv tvrdil, že žalobca môže dôvodne cítiť zásah do svojich osobnostných práv a
že zákon č. 365/2004 Z. z. je špeciálnou právnou normou oproti všeobecnej úprave. Ponechal na úvahu

súdu, akým spôsobom rozhodne. Neskôr nárok výslovne neuznal a žalobu žiadal zamietnuť. V rámci
procesnej obrany sa bránil, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. sa bránil
námietkou nesprávneho označenia žalovaného, namietal nedôvodnosť určovacej časti žaloby (namietal
absenciunaliehavéhoprávnehozáujmuanesplneniepožiadavieksúčasnejprocesnejúpravy),namietal,
že nie je možné upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,

namietol premlčanie žalovaného nároku na zaplatenie 223.818,86 €, a v prípade, ak by súd tieto
námietky neuznal ako dôvodné, poukazoval aj na vecnú nedôvodnosť nároku žalobcu a výkon práva
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi.

3. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení strán a vykonal dokazovanie listinami,

ktoré predložil žalobca (uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 566/2009 z 26. mája 2009)
a žalovaný (ústavno-právne stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave spracované Mgr. Bc. Luciou
Berdisovou, PhD. z 30. novembra 2010). Žalobca v podaniach uvádzal, že predložil štatistiku výkonu
sudcov ŠS, ŠTS, NS, resp. že pripája ako dôkazy: kópia rozsudku vo veci Bucheň proti Českej republike,
kópia informácie Špecializovaného trestného súdu č. I. Spr 14010/11 z 18 júla 2011, kópia informácie

riaditeľa kancelárie predsedu NS SR č. Spr. 700/2011 zo 6. júla 2011, resp. uznesenie č. 1324 z 8. marca
2012 Súdnej rady Slovenskej republiky k Stanovisku Súdnej rady Slovenskej republiky k diskriminačným
žalobám. Tieto dôkazy však v súdnom spise založené nie sú, preto ich súd nemohol ako dôkazy vykonať.
AkodôkaznevykonaltiežsúdnálezÚstavnéhosúduSRsosp.zn.PL.17/08(ďalejlen„nálezč.290/2009
Z. z.“), na ktorý poukazoval žalobca, pretože nejde o dôkaz, ale o rozhodnutie zverejnené v Zbierke

zákonov, ktoré súd zaväzuje podľa § 41 ods. 2 predošlého zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov. Žalobca tiež navrhol, aby súd pribral do konania znalca z odboru
účtovníctva a uložil mu vypočítať sumy starobného dôchodku žalobcu k 31.12.2011 z reálne vyplatených
príjmov a odvodov na dôchodkové poistenie a určiť sumu starobného dôchodku žalobcu k 31. decembra

2011 v prípade, ak by poberal funkčný plat sudcu Špecializovaného trestného súdu (Špeciálny súd)
od jeho vzniku. Nie je zrejmé, prečo tento dôkaz nepredložil sám žalobca, keďže možnosť obstarať
takýto dôkaz mal, no s ohľadom na prijaté závery súdu uvedené nižšie by vykonanie takéhoto dôkazu
bolo nadbytočné a nehospodárne. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že v
rozhodnom čase ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým bol do zákona č.

385/2000 Z. z. vložený § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. bol žalobca sudcom, pričom nebol nikdy
pridelený na Špeciálny súd, resp. Špecializovaný trestný súd. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca
ako sudca bol počas rozhodného obdobia výkonu funkcie sudcu odmeňovaný v súlade s § 69, § 71
zákona č. 385/2000 Z. z., čiže odlišne ako sudcovia Špeciálneho súdu, ktorým sa priznával príplatok §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR bola pritom v roku 2004 vo výške

15.825 Sk, v roku 2005 vo výške 17.274 Sk, v roku 2006 vo výške 18.761 Sk, v roku 2007 vo výške
20.146 Sk, v roku 2008 vo výške 21.782 Sk, v roku 2009 745 €, v roku 2010 769 €, v roku 2011 786
€, v roku 2012 805 €.

4. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci dospel po jeho právnom posúdení k záveru,

že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 137, § 315
a § 470 C.s.p., § 25, § 66, § 69 ods. 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., § 9 a § 11 zákona
č. 365/2004 Z. z., § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, ako aj nálezu č. 290/2009 Z. z., podľa
ktorého ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy, čl. 148 ods. 1 a 2
Ústavy a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii. Primárne sa zaoberal

otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobca za žalovaného označil štát, čiže Slovenskú
republiku. Štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti
(§ 21 Občianskeho zákonníka), je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a
orgánov štátnej správy, či už ústredných alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych (alebo
obchodných)vzťahochvmeneštátu.Štátvystupujeakosamostatnýsubjektobčianskoprávnychvzťahov

len tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V
zákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených
v Občianskom zákonníku, napríklad v § 462, kde je uvedené, v ktorom prípade nadobudne dedičstvo

štát, v § 135 ods. 1, v ktorom prípade stratená vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456, v ktorom
prípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu, či v § 879i ods. 2, v ktorom sa uvádza, že zostatky zo
zrušenýchvkladovprechádzajúnaštát.Idetiežoprípadyvtrestnýchveciach,kdezákonstanovuje,kedy
prepadnutý majetok alebo vec nadobúda štát. Za štát potom koná právnická osoba, organizácia a orgán
štátnejsprávy,ktorésúktomuoprávnenénazákladeprávnehopredpisu,t.j.prinárokochuplatňovaných

podľa týchto úprav je štát pasívne legitimovaným. Je pravdou, že § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.
stanovuje, že vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k
štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Žalobca si však
neuplatňuje právo na základe zákona č. 385/2000 Z. z., ale opiera svoje nároky o zákon č. 365/2004
Z. z., z ktorého však nevyplýva, že by za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania mal a mohol byť

zodpovedný v určitých prípadoch štát. Zo zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že za následok porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania zodpovedá ten, kto porušenie práva spôsobil. Tým, s ohľadom na
tvrdenia žalobcu, je štát ako subjekt zodpovedný za prijatie predmetného protiústavného zákona (od
neho odvodzuje žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania). Zo žiadneho právneho predpisu
ale nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za prijatie protiústavného zákona zo strany

zákonodarného orgánu. Podľa súdu v súlade s uvedeným pasívne legitimovaným subjektom môže
byť len ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania (§ 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.).
Podľa súdu prvej inštancie nemožno tiež z ničoho odvodiť záver, prečo by malo ministerstvo, ktoré
žalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a účinných právnych
predpisov,akoorgánkonajúcizažalovanéhozodpovedaťzaprijatieprotiústavnéhozákona.Ministerstvo

konajúce za žalovaného postupovalo správne, keď žalobcovi vyplácalo plat v tej výške, v ktorej mu
ho vyplácalo, pretože až do doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou (nález
č. 290/2009 Z. z.) sa zákon považuje za platný a účinný, preto až do doby vyhlásenia ústavného
nálezu k diskriminácii žalobcu z dôvodu nevyplácania platu v rovnakej výške ako sudcom špeciálneho
súdu nemohlo dôjsť. Navyše ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti zákona, na základe ktorého

bol žalobcovi vyplácaný plat, ale o protiústavnosti zákona, na základe ktorého bol vyplácaný plat
sudcom špeciálneho súdu. Zástupca žalovaného sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania
nevyplácanímplatuvnesprávnejvýškežalobcoviatýmhodiskriminovať,pretožeprivyplácanížalobcovi
postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru prvoinštančného súdu ministerstvo
nie je zodpovedné za prijatie protiústavného zákona. Z Desiatej časti (§ 67 až § 97) zákona č. 350/1996

Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyplýva,
že na legislatívnom procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú (výbory, poslanci, vláda), ďalej
Národná rada Slovenská republika, ktorá návrh zákona prerokúva, a napokon predseda Národnej rady
Slovenskej republiky, predseda vlády Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky, ktorí zákonpodpisujú. Žalobca neoznačil ako zodpovedný subjekt žiaden z vymenovaných. Žalovaný označený
žalobcom preto za jeho nárok nezodpovedá a preto štát nie je v spore pasívne legitimovaným. Preto
zamietol žalobu už len z tohto dôvodu a tento dôvod zamietnutia dopadá na všetky petity žaloby. Nad

rámec toho však existujú pre zamietnutie žaloby aj ďalšie dôvody. Po prvé, žalobca sa domáhal určenia,
že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona
č. 385/2000 Z. z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66
ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných
prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa §

69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. V zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že
je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primerané zadosťučinenie. S poukazom na slovo „najmä“ v druhej vete citovaného ustanovenia treba

uvedené vnímať ako demonštratívny výpočet, preto nemožno vylúčiť, aby sa ochrany pred nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania žalobca domáhal aj prostredníctvom určovacej žaloby. V súvislosti
s určovacím petitom žalobca poukazoval na to, že nie je potrebné skúmať existenciu naliehavého
právneho záujmu v zmysle § 315 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má prednosť úprava v § 9 ods. 2
zákona č. 365/2004 Z. z., ktorý nevylučuje možnosť domáhať sa pri ochrane pred porušením zásady

rovnakého zaobchádzania ochrany aj určovacím petitom. Predmetné konanie začalo pred účinnosťou
C.s.p. Novú právnu úpravu prípustnosti žalôb podľa § 137 C.s.p. je potrebné v zmysle § 470 ods. 1
C.s.p. aplikovať aj na konania začaté a neskončené predo dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., ak nie
je v C.s.p. uvedené inak (napr. v § 470 ods. 2 C.s.p.). S poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. sa na dané
konanie uplatňujú ustanovenia C.s.p., aj keď konanie začalo pred jeho účinnosťou. Oproti pôvodnej

právnej úprave v Občianskom súdnom poriadku rozlišuje C.s.p. žaloby na určenie práva [§ 137 písm.
c) C.s.p.] a žaloby na určenie právnej skutočnosti [§ 137 písm. d) C.s.p.]. U žalôb na určenie práva
nová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
(s výnimkou, ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu). U žalôb na určenie právnej
skutočnosti však podmienila nová právna úprava možnosť ich podania len vtedy, ak požadované určenie

právnejskutočnostivyplývazosobitnéhopredpisu.Zatakýtoosobitnýpredpistrebapodľasúdu,vsúlade
s názorom žalobcu, považovať aj ustanovenie § 315 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 9 ods. 2 zákona č.
365/2004 Z. z. Inými slovami, predmetnú žalobu je potrebné považovať za žalobu podľa § 137 písm.
d) C.s.p., v prípade ktorej nie je potrebné preukazovať danosť naliehavého právneho záujmu, nakoľko
tento vyplýva priamo z ustanovení § 315 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.

Takýto výklad je podľa súdu zlučiteľný s požiadavkami na poskytnutie súdnej ochrany zaručenej čl. 6
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb., pretože opačný výklad by
zakladal existenciu prekážky v práve žalobcu na prístup súdu. To ale bez ďalšieho súčasne neznamená,
že žaloba je dôvodná. Dôvodom je, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie „je“ (t. j. nie,
že „bolo“) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Takémuto petitu nemohol vyhovieť, pretože

v čase rozhodovania súdu nie je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená
novelou vykonanou zákonom č. 122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., nakoľko
protiprávny (diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č.
291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 291/2009 Z. z.“). Za stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť

záver, že by odmeňovanie žalobcu bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú
zákonom č. 122/2005 Z. z., keďže táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Navyše Ústavný
súd v citovanom náleze č. 290/2009 Z. z. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre
sudcov špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť
výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. upravený v

ustanovení § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve SR. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia,
ktorou je výška príplatku upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR. Z toho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu
(aktuálne špecializovaného trestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného

súdnictva. Po druhé, žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania
žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Takýto výrok na plnenie je síce v súlade s úpravou § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., no z povahy veci
takýto výrok má účinky do budúcnosti. Inými slovami, predpokladom úspechu uvedeného žalobnéhopetitu je v tomto prípade preukázanie trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovanej ako aj jeho
vykonateľnosť.Podľažalovanejvšakanijednazuvedenýchpodmienokniejevprípadežalobcusplnená.
Predmetný zásah voči žalobcovi vykonávaný nie je, okrem iného, aj preto, že žalobcom namietaný

protiprávny (diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. odstránený
prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. Žalovanému preto nemožno uložiť žalovanú povinnosť upustenia
od odmeňovania žalobcu, pretože nebolo preukázané, že by súčasné odmeňovanie žalobcu bolo v
rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Nič také nebolo zrejmé ani zo žalobných tvrdení,
ktoré by odôvodňovali aplikovanie tzv. obráteného dôkazného bremena podľa § 11 ods. 2 zákona

č. 365/2004 Z. z., ktoré preto nebolo možné aplikovať. Po tretie, žalobca sa domáhal aj uloženia
povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 223.818,86 eura v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalovaný namietol, že tento nárok žalobcu je premlčaný. Základným účelom
inštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené osoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje
práva (nároky), a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeraný čas vystavené nutnosti
splniť svoje povinnosti. Inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty takto bráni dlhodobému

trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie,
spojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi.
Ak zákonom stanovená premlčacia doba uplynula a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom
na súde svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a
spôsobiťtakstav,žesaoprávnenáosobanemôžesúspechomdomáhaťnasúdesvojhopráva.Dôvodné

vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže
oprávnenej osobe nárok priznať. V dôsledku toho nezostáva súdu, ktorý zistí, že námietka premlčania
je dôvodná, nič iné ako žalobu oprávnenej osoby bez ďalšieho zamietnuť (R 29/1983, stanovisko senátu
Najvyššieho súdu ČSSR k zaisteniu jednotného výkladu zákona, sp. zn. Sc 2/83 z 26.4.1983). Súd sa
preto prednostne zaoberal otázkou dôvodnosti tejto námietky. Aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby a rovnako
tak ochrany pred diskrimináciou je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/278/2007). To platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych
práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa

premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §
101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V danej veci žalobca tvrdil, že neoprávneným

konaním žalovaného (diskrimináciou v odmeňovaní) bolo zasiahnuté do osobnostných práv (mala byť
znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie v značnej miere) samotného
žalobcu. Zásah do práv žalobcu nastal momentom účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa
novelizoval zákon č. 385/2000 Z. z. (okrem iného aj § 69 ods. 2), podľa ktorého za výkon funkcie
sudcu patrí sudcovi špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo

veciach, na ktoré je v 1. stupni príslušný špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa
šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok. Túto úpravu považuje žalobca za diskriminačnú. Predmetná novela
nadobudla účinnosť dňa 15. apríla 2005. Následky tohto zásahu v podobe nemateriálnej ujmy u žalobcu
podľa jeho tvrdenia stále pretrvávajú, preto sa domáhal aj upustenia od týchto zásahov. Žalobca mohol

svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 16. apríla 2005. Týmto dňom
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá
skončila dňom 16. apríla 2008. Žalobca však podal žalobu na súd až 8. januára 2009, teda po uplynutí
premlčacejdoby(napr.rozhodnutieNSSR,sp.zn.2Cdo/194/2011).Začiatokplynutiapremlčanianároku
na náhradu nemajetkovej ujmy sa teda neodvíja od dĺžky trvania diskriminačného konania (uvedené je

len kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy), ale od okamihu, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. S ohľadom na uvedené závery
sa javí nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj ako premlčaný v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznal preto námietku premlčania vznesenú

žalovaným za dôvodnú a ďalej sa nezaoberal argumentáciou týkajúcou sa odôvodnenosti žalovaného
nároku na zaplatenie sumy 223.818,86 eura po vecnej stránke. Vzhľadom na uvedené potom žalobu ako
nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak hoci
by žalovanému patrila náhrada trov konania v rozsahu 100%, vzhľadom na skutočnosť, že mu žiadnetrovy nevznikli a súčasne náhradu trov konania ani priznať nežiadal, náhrada trov konania mu nepriznal
(R 72/2018, uznesenie NS SR z 28. februára 2018, sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť napadnutý rozsudok a následne aby odvolací súd sám vyhovel žalobe v celom rozsahu a
na podklade vyhovenia žalobe žalovaného zaviazal aj k náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil tým,
že odôvodňuje tým, že napadnutý rozsudok trpí vadami v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), c), d), f), h) C.s.p.
V prvom rade poukázal na to, že pred vyhlásením napadnutého rozsudku vzniesol v prejednávanej veci

námietku porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ktoré základné právo je
garantované každému v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“, ak nie je uvedené
inak). Porušenie tohto jeho práva spočíva v odňatí predmetnej veci zákonnej sudkyni okresného súdu
a pridelenie tejto veci inému sudcovi okresného súdu. Uvedený článok a ani žiadny iný článok ústavy
neobsahuje žiadne splnomocnenie, aby zákon mohol upraviť odňatie už pridelenej veci zákonnému
sudcovi,ktorývykonávasúdnictvonapríslušnomsúdeanáslednevecprideliťinémusudcovipríslušného

súdu. Žalobca pripomína, že uvedené základné právo je tak významné, že zabezpečenie jeho ochrany
je zakotvené aj v ustanovení § 342 Trestného zákona, s tým že v odseku 2 porušenie tohto práva
verejným činiteľom alebo osobou vykonávajúcou právomoc orgánu riadenia a správy súdov zakladá
kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu. Tým, že konajúci sudca napriek dôvodnosti žalobcom
vznesenej námietky (dodatok 1. k rozvrhu práce na rok 2023 neobsahuje žiadne dôvody odňatia tejto

veci zákonnej sudkyni a jej pridelenie inému sudcovi okresného súdu) konal a rozhodol napadnutým
rozsudkom vo veci samej, bol napadnutý rozsudok vyhlásený nesprávne obsadeným súdom v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne
úvahy konajúceho sudcu, ako sa vysporiadal s uvedenou námietkou žalobcu, v dôsledku čoho žalobca
nedostal žiadnu odpoveď na rozhodnú otázku, ako sa vysporiadal so žalobcom namietaným porušením

jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu napadnutým rozsudkom bolo
porušené aj základné právo žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
(viď dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p. v zmysle druhej vety stanoviska, publikovaného v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 /ďalej len R
2/2016, ak nie je uvedené inak/). Namietal tiež, že pri postupe okresného súdu na pojednávaní podľa §

181 ods. 2 C.s.p. v rámci predbežného právneho posúdenia veci súdom došlo k porušeniu povinnosti
súdu uviesť zákonné ustanovenia, z ktorých vyvodil svoj predbežný záver o nedôvodnosti žaloby
napriek záveru o nepochybnosti skutkových tvrdení žalobcu v žalobe. V predmetnej veci je zrejmé,
že pred pojednávaním obe strany konania viacerými písomnými podaniami prezentovali rozsiahlym a
podrobným spôsobom svoje právne názory na nesporné žalobcom tvrdené skutkové okolnosti prípadu.

Na výslovnú otázku právneho zástupcu žalobcu, na základe aplikácie akých konkrétnych zákonných
ustanovení dospel sudca k predbežnému právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby, žalobca nedostal
žiadnu konkrétnu odpoveď (viď zvukový záznam z pojednávania). Týmto postupom bolo žalobcovi pri
existencii rozsiahlych protichodných právnych argumentov strán znemožnené kvalifikovaným spôsobom
právne protiargumentovať voči predbežným právnym názorom súdu na prejednávanú vec už na

pojednávaní pred vyhlásením napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bolo žalobcovi odňaté právo
využiť možnosť kvalifikovanej právnej argumentácie na (neznáme) predbežné právne názory súdu
pred rozhodnutím súdu a realizovať tak svoje procesné práva, vyplývajúce z materiálneho účelu
procesného inštitútu podľa § 181 ods. 2 C.s.p.. Z uvedených dôvodov procesný postup okresného
súdu v prejednávanej veci podľa § 181 ods. 2 C.s.p. zavinením konajúceho sudcu nesplnil materiálny

účel, pre ktorý bol tento procesný inštitút zákonodarcom zakotvený do ustanovení Civilného sporového
poriadku. Hoci okresný súd v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, že vec bude okrem
iného posudzovať aj podľa úpravy zákona č. 365/2004 Z. z., nepochybne odmietol zdôrazniť, že pri
svojich záveroch o absencii pasívnej legitimácie nebude aplikovať ustanovenia § 3 a § 6 ods. 1, 2 najmä
písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z., znenie ktorých ustanovení (podľa názoru žalobcu pre posúdenie

veci podstatných - viď ďalej odôvodnenie odvolania) neuviedol ani v odôvodnení napadnutého rozsudku
medzi obsahom ustanovení, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. S poukazom na povinnosť súdu podľa
§ 220 ods. 2 C.s.p. uviesť odôvodnení rozsudku okrem iného aj to, ako posúdil právne argumenty
strán, postupom súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. v rozpore s procesným účelom tohto ustanovenia
bolo žalobcovi pred vynesením napadnutého rozsudku upreté procesné právo uplatniť kvalifikovanú

právnu protiargumentáciu voči predbežným právnym záverom okresného súdu, čím došlo v takej miere
k znemožneniu žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Uviedol tiež, že považuje za správne
skutkové závery okresného súdu, podľa ktorých za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znenízákona č. 122/2005 Z. z. dochádzalo k rozdielnemu odmeňovaniu sudcov všeobecných súdov oproti
sudcom (v súčasnosti už bývalého) Špeciálneho súdu. Okresný súd správne a v súlade s objektívnou
realitou skutkovo ustálil, že sudcovia bývalého Špeciálneho súdu v dobe účinnosti uvedenej právnej

úpravy poberali plat za výkon súdnictva vo výške cca 300% platu sudcov ostatných všeobecných
súdov. Nesprávny, teda skutočnosti celkom zjavne nezodpovedajúci, je však skutkový záver okresného
súdu, podľa ktorého žalobca k momentu účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., teda ku dňu 15.4.2005,
vykonával funkciu sudcu. Žalobca v žalobe a ani v žiadnom inom svojom podaní vo veci nikdy netvrdil,
že ku dňu 15.4.2005 vykonával funkciu sudcu (k uvedenému dňu vykonával advokátsku prax). Žalobca

nemal k tomu žiadny dôvod, pretože žalobca žalobou časovo vymedzil skutkové okolnosti, o ktoré
opiera uplatnené nároky, na dobu od začiatku roku 2006, kedy už vykonával funkciu sudcu. Z priebehu
pojednávania vyplýva, že k otázke doby výkonu funkcie sudcu žalobcom napriek úradnej povinnosti
súdu podľa § 311 C.s.p. vykonať nevyhnutné dokazovanie aj bez návrhu okresný súd nevykonal žiadne
dokazovanie. Ak teda okresný súd pri svojich právnych záveroch o premlčaní nároku na peňažnú
satisfakciu žalobcu vychádzal zo skutočnosti, že žalobca mohol svoje právo na peňažnú satisfakciu

uplatniť prvý krát 16.4.2005 (viď bod 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku), vychádzal zo skutkového
záveru, ktorý nemá žiadnu oporu ani v tvrdeniach strán a ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania.
Ide o vadu napadnutého rozsudku v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. V odvolaní žalobca tiež namieta,
že právne závery okresného súdu ohľadne absencie pasívnej legitimácie žalovaného (Slovenskej
republiky) v prejednávanom prípade vychádzajú z celkom zjavne nesprávneho (arbitrárneho) právneho

posúdenia veci. Poukázal na to, že okresný súd v bode 19. odôvodnil svoj záver o absencii pasívnej
legitimácie žalovaného tým, že štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov vystupuje len tam, kde je
to výslovne uvedené. Podľa názoru okresného súdu si žalobca neuplatňuje právo na základe zákona
č. 385/2000 Z. z. a zo zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že za následok zodpovedá ten, kto porušenie
spôsobil. Z toho okresný súd vyvodil, že štát nie je zodpovedný za prijatie predmetného protiústavného

zákona zákonodarným zborom štátu (pozn. žalobcu - napriek tomu, že všetky štátne orgány v rámci
zákonom zverenej právomoci konajú v mene štátu - viď aj úvod napadnutého rozsudku „ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY“). Keďže podľa názoru okresného súdu zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za prijatie protiústavného zákona zo strany
zákonodarcu, podľa názoru okresného súdu pasívne legitimovaným subjektom môže byť len ten, kto

porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Podľa názoru žalobcu uvedené právne závery okresného
súdu sú tak arbitrárne, že by mohli byť subsumovateľné aj pod pojem „svojvoľné uplatňovanie práva“
v zmysle § 326a Trestného zákona. Ak by okresný súd dôsledne aplikoval ustanovenie § 25 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z. z. musel by dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého z právneho vzťahu medzi
štátom (v danom prípade žalovanou Slovenskou republikou) a žalobcom vyplýva aj zákonná právna

povinnosťžalovanéhoposkytovaťsudcovi(žalobcovi)odmenuzavykonanúprácu.Akbyokresnýsúdna
vec aplikoval aj ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. (v odôvodnení napadnutého rozsudku
neuvedené), musel by dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého každý (bez akejkoľvek výnimky) je
povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch, a
teda aj štát, ako nositeľ zákonnej právnej povinnosti poskytovať odmenu sudcovi za vykonanú prácu,

je podľa tohto ustanovenia zo zákona povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania. Ak by
okresný súd na vec aplikoval aj ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. (tiež v odôvodnení
napadnutého rozsudku neuvedené), musel by nepochybne dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého
povinnosťdodržiavaťzásadurovnakéhozaobchádzaniajeobjektívna,keďžepodľatohtoustanoveniapri
posudzovaní,čiideodiskrimináciualebonie,saneberiedoúvahy,čidôvody,ktoréknejviedli,vychádzali

zo skutočnosti alebo mylnej domnienky. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že okresný súd opäť
v neprospech žalobcu vôbec neaplikoval pre posúdenie pasívnej legitimácie podstatné ustanovenie § 6
ods. 1, 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. (znovu v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvedené),
podľa ktorého je zákonnou povinnosťou každého (teda aj štátu vo vzťahu k sudcovi) uplatňovať zásadu
rovnakého zaobchádzania okrem iného aj v oblasti odmeňovania. V tejto súvislosti žalobca dodáva,

že právo na odmenu sudcu od štátu je majetkovým (občianskoprávnym) právom sudcu voči štátu v
zmysle § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v ktorom majetkovom vzťahu je štát právnickou osobou
ako subjekt práva podľa § 21 Občianskeho zákonníka. Ak teda súčasťou vzťahu medzi sudcom a
štátom podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. je aj majetkový vzťah, týkajúci sa odmeňovania a
ustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. ukladajú štátu právnu povinnosť

dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj v odmeňovaní žalobcu pri objektívnej zodpovednosti
podľa § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., právny záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie
žalovaného celkom zjavne vykazuje znaky arbitrárnosti pri aplikácii platného a účinného právneho
poriadku Slovenskej republiky na prejednávaný prípad. Tu treba dodať, že s poukazom na uvedenénemá žiadnu oporu v zákone poukaz okresného súdu v bode 20. napadnutého rozsudku na to, že
žalobca neoznačil za zodpovedný subjekt výbory, poslancov, vládu, Národnú radu Slovenskej republiky,
predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, predsedu vlády Slovenskej republiky a prezidenta

Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukazom okresný súd nedokázal ani označiť konkrétne
zákonné ustanovenie, z ktorého by vyplýval majetkový právny vzťah odmeňovania medzi sudcom a
niektorým z vymenovaných štátnych orgánov žalovaného (Slovenskej republiky). Keďže žalobca v
tomto konaní namieta porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s jeho odmeňovaním pri
zákonom stanovenej právnej povinnosti žalovaného odmeňovať žalobcu, jediným záverom, súladným s

platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, je bez akýchkoľvek pochybností jedine právny záver,
podľa ktorého pasívne legitimovaným v danom spore je práve a jedine štát, teda žalovaný. Z uvedených
dôvodov žalobca považuje právny záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie žalovaného
v prejednávanej veci za celkom zjavne nesprávny, až arbitrárny v zmysle § 365 ods. 1 písm. h), b)
C.s.p. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje so správnosťou právnych záverov okresného
súdu v bode 21. a 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorých na podklade imperatívu v

ustanovení § 315 ods. 1, 2 C.s.p. vo vzťahu k určovaciemu petitu žaloby nie je možné aplikovať cenzus
preukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 137 písm. c) C.s.p.. Žalobca k tomu považuje za
potrebné dodať, že podľa § 11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. aj za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku bolo zakázané aplikovať cenzus preukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm.
c) OSP vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona š. 365/2004 Z. z.,

čo zrejme podľa obsahu predložených písomných podaní ušlo pozornosti nielen žalovaného, ale aj
súdom v rozhodnutiach, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojich vyjadreniach. Podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku sa okresný súd zaoberal dôvodnosťou určovacieho petitu v bode 23. Týmto
petitom sa domáhal, aby súd určil, že odmeňovanie žalobcu vo funkcii sudcu v rokoch 2006 až 2008
uskutočňované za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je

v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Určovacím petitom tak žalobca nespochybniteľným
spôsobom vymedzil udalosti, ktoré sa udiali v objektívnej realite, v dôsledku ktorých udalostí žalobca v
tomto súdnom konaní žiadal rozhodnúť o určení porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (určovací
petit). Je tomu tak preto, že označenie účinnosti zákonného ustanovenia v určovacom petite jasne
časovo vymedzuje udalosti, ktoré žalobca žiada právne posúdiť žalobou, keďže pri zákonnej fikcii „iura

novit curia“ konajúci sudca musí poznať nielen znenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení
zákona č. 122/2005 Z. z., ale aj dobu účinnosti uvedeného ustanovenia v žalobcom formulovanom
znení určovacieho petitu. Rovnako žalobca v určovacom petite jednoznačne a nespochybniteľne označil
sudcov (teraz už bývalého) Špeciálneho súdu (nie Špecializovaného trestného súdu). V zmysle zásady
„iura novit curia“ je teda nespochybniteľné, že žalobcom vymedzený určovací petit sa týka odmeňovania

v dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., ktorá sa
prekrýva s dobou výkonu funkcie sudcu žalobcom. Žalobca v tejto súvislosti pripomína, že podľa
skutkových zistení v odôvodnení napadnutého rozsudku, majúcich oporu v zhodných tvrdeniach strán
a vo vykonanom dokazovaní, okresný súd v zhode s objektívnou skutočnosťou skutkovo ustálil, že v
dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. dochádzalo k

rozdielnemu odmeňovaniu sudcov všeobecných súdov oproti sudcom bývalého Špeciálneho súdu, a
teda že sudcovia bývalého Špeciálneho súdu v dobe účinnosti uvedenej právnej úpravy poberali plat
za výkon súdnictva vo výške cca 300% platu sudcu ostatných všeobecných súdov (teda aj sudcov
bývalého Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, na ktorom bol žalobca pridelený k výkonu funkcie sudcu
v rozhodnom, žalobou vymedzenom období rokov 2006 až 2008, od 1. apríla 2009 sa zo zákona stal

sudcom Krajského súdu v Trenčíne). Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k dôvodom
zamietnutia aj určovacieho petitu uviedol, že vyššie uvedené bez ďalšieho súčasne neznamená, že
žaloba je dôvodná. Dôvodom je, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie „je“ (t. j. nie, že
„bolo“) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Takémuto petitu súd nemôže vyhovieť, pretože
v čase rozhodovania súdu nie je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená

novelouvykonanouzákonomč.122/2005Z.z.v§69ods.2zákonač.385/2000Z.z.,pretožeprotiprávny
(diskriminačný) stav bol po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. o
Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009
Z. z.“). Za stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť záver, že by odmeňovanie
žalobcu bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú zákonom č. 122/2005 Z. z.,

keďže táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Navyše Ústavný súd v citovanom náleze
č. 290/2009 Z. z. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes
špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v
čase pred vydaním nálezu Ústavného súdu č. 290/2009 Z. z. upravený v ustanovení § 69 ods. 2 zákonač. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
SR. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné znenie uvedeného ustanovenia, ktorou je výška príplatku
upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Z

toho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu (aktuálne špecializovaného
trestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. K tomu žalobca
uviedol, že po prečítaní úvodnej časti daného odôvodnenia napadnutého rozsudku zostal doslova v
šoku, ako mohol sudca v rozpore so svojim právnym záverom o protiprávnosti stavu (o diskriminácii)
za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. zamietnuť žalobu

vo vzťahu k žalobou vymedzenému určovaciemu petitu. Z hľadiska práva žalobcu podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, teda práva na to, aby súd rozhodol o jeho občianskych právach, tak nastala mierne povedané
absurdná situácia, keď okresný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého v žalobou vymedzenej
dobe došlo k porušeniu žalobcovho práva na rovnaké zaobchádzanie, k diskriminácii (k inému právnemu
záverunazákladeviazanostinálezomústavnéhosúdupodľa§193C.s.p.aninemoholdospieť)anapriek
tomu okresný súd zamietol žalobu v časti určovacieho petitu na základe právneho posúdenia skutkových

okolností, daných až v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, ktorých právneho posúdenia sa žalobca
podanou žalobou vôbec nedomáhal vo vzťahu k určovaciemu petitu. Z absurdity takéhoto postupu
okresného súdu sa mu doslova zastavuje rozum, keďže okresný súd dospel k záveru, že skutkové
okolnosti a právne posúdenie v žalobe vo vzťahu k určovaciemu petitu je správne a napriek tomu
v tejto časti žalobu zamietol, dôvodiac posúdením skutkového stavu, existujúceho v čase vyhlásenia

napadnutého rozsudku, posúdenia ktorého skutkového stavu sa nedomáhal. S poukazom na uvedené
konštatoval, že okresný súd zamietnutím žaloby v časti určovacieho petitu napriek svojmu správnemu a
zákonnému právnemu záveru o diskriminácii v dobe vymedzenej žalobou flagrantným spôsobom poprel
jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktoré
popretie základného práva zakladá vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., pretože okresný súd

zamietol žalobu vo vzťahu k určovaciemu petitu v rozpore s vlastným správnym právnym záverom na
správne ustálený skutkový stav, vymedzený v určovacom petite žaloby. Uvedené hrubé porušenie jeho
základných práv na súdnu ochranu nemôže ospravedlniť ani poukaz okresného súdu vo vyššie citovanej
časti napadnutého rozsudku na to, že v navrhovanom určovacom petite žalobca použil slovo „je“ a nie
slovo „bolo“. Pozornosti okresného súdu zrejme ušlo, že žaloba bola podaná v čase účinnosti (!!!) § 69

ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Nikdy žiadnym spôsobom nezmenil
žalobu v zmysle § 140 ods. 2 C.s.p. vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vymedzeným vo vzťahu k
určovaciemu petitu, iba vo vzťahu k peňažnej satisfakcii rozšíril žalobu o porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania o skutkové okolnosti, ku ktorým došlo až po podaní žaloby do straty účinnosti § 69
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Ak sa teda okresný súd nepochybne

mylne domnieval, že v čase rozhodovania súdu by mala byť žalobou navrhovaná formulácia určovacieho
petitu v žalobe rozporná s obsahom žaloby vzhľadom na (ním „nezavinenú“) stratu účinnosti § 69 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., bol okresný súd povinný pred rozhodnutím
vo veci postupovať podľa ustanovení § 129 C.s.p., keďže nejasnosť podania vo veci samej, prípade
rozpor petitu s obsahom žaloby je odstrániteľná prekážka konania. Ak sa teda okresný súd domnieval,

že určovacím petitom sa žalobca domáha rozhodnutia o porušovaní zásady rovnakého zaobchádzania v
čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, musel si byť vedomý toho, že takýto výklad určovacieho petitu
je v rozpore s dôvodmi žaloby. V takom prípade pred rozhodnutím vo veci samej preto podľa § 129 ods.
1, 2 C.s.p. by bol povinný uznesením vyzvať žalobcu, aby žalobu doplnil alebo opravil v určenej lehote s
uvedením, v čom je žaloba v časti určovacieho petitu neúplná alebo nezrozumiteľná a ako teba žalobu

doplniť alebo opraviť s poučením o možnosti odmietnutia žaloby v časti určovacieho petitu. Preto ak
okresný súd dospel k záveru, že právna skutočnosť, nezávislá od jeho vôle, ktorá nastala po podaní
žaloby, mala za následok nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť určovacieho petitu, bol povinný postupovať
podľa § 129 C.s.p. a v prípade neodstránenia nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti určovacieho petitu
bol povinný rozhodnúť o odmietnutí žaloby v časti určovacieho petitu a nie bez dodržania uvedeného

zákonného postupu žalobu v tejto časti zamietnuť. Ak sa teda okresný súd (bezdôvodne) domnieval,
že sa v časti určovacieho petitu na rozdiel do skutkových okolností, označených v žalobe, domáha
posúdenia skutkového stavu, existujúceho v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku a nepostupoval
podľa ustanovenia podľa ustanovenia § 129 C.s.p., zakladá to vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
V priebehu predmetného súdneho konania nikdy neprejavil vôľu, aby súd určovacím výrokom vyslovil

rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k odmeňovaniu žalobcu v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku. Logicky by sa takéhoto posúdenia nemohol nikdy opodstatnene domáhať,
keďže v súdnom konaní nie je možné žalobou úspešne sa domáhať práv z právnych skutočností, ktoré
majú nastať v budúcnosti po podaní žaloby. Na základe čítania s porozumením je preto nepochybné, žesloveso „je“, použité žalobcom v určovacom petite žaloby, má z hľadiska vetnej skladby (z gramatického
hľadiska) vzťah k navrhovanému právnemu posúdeniu odmeňovania v čase vymedzenom žalobou
(„je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania“) za účinnosti § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000

Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z., teda použité sloveso „je“ sa vzťahuje na právne posúdenie
udalostí, ktoré nastali pred podaním žaloby (v minulom čase), nie na právne posúdenie udalostí v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku. V rozhodovacej praxi súdy dlhodobo ustálene používajú sloveso „je“
v určovacích výrokoch vo vzťahu k právnemu záveru posúdeniu právnych skutočností v minulosti (viď
napr. „odstúpenie od zmluvy je neplatné“, „výpoveď nájmu je neplatná, v pracovnoprávnych veciach

„výpoveď je neplatná“, skončenie pracovnoprávneho vzťahu je neplatné“), ktorá súdna prax by mala
byť každému sudcovi známa. Vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania žalobca v odvolaní namieta, že
okresný súd v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec
neuviedol, ako posúdil jeho právne argumenty na aplikáciu ustanovení o premlčaní na prejednávaný
prípad, uvedené v jeho rozsiahlych vyjadreniach k veci. Porušením uvedenej povinnosti podľa § 220
ods. 2 C.s.p. v napadnutom rozsudku okresný súd porušil aj jeho právo dostať rozhodné odpovede

na rozhodné otázky, čo podľa ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená
porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa ustálenej súdnej praxe
Európskeho súdu pre ľudské práva to zakladá porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené pochybenie
okresného súdu tak samo osebe zakladá existenciu vady podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. v zmysle
druhej vety stanoviska R 2/2016. Odcitoval v tejto súvislosti v odvolaní svoju právnu argumentáciu proti

žalovaným vznesenej námietke premlčania, v rámci ktorej poukázal na to, že v prípade posudzovania
premlčania práva na kompenzáciu ujmy obete porušenia zákazu diskriminácie, ktoré premlčanie nie
je osobitne upravené ani Občianskym zákonníkom a ani iným zákonom, je nevyhnutné aplikovať
analogicky podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovenia o premlčaní nároku na náhradu
škody, keďže ujma z porušenia práva je svojim obsahom najbližšie škode z porušenia práva (viď

vyvíjajúca sa judikatúra v zmysle komunitárneho výkladu pojmu ujma, prezentovaná publikovaným
rozhodnutím R 61/2018, podľa ktorej judikatúry satisfakcia nemajetkovej ujmy nesie osud náhrady
škody). V obidvoch prípadoch nepochybne ide o kompenzačné nároky z titulu deliktuálneho konania.
Nejde o práva, ktoré vznikli zo zákona alebo z právneho úkonu (§ 34 Občianskeho zákonníka), ale
ide o práva vzniknuté z protiprávneho (deliktuálneho) konania. Pre začiatok a dobu plynutia premlčacej

doby je preto správne a zákonné aplikovať ustanovenie § 853 ods. 1 v spojení s ustanovením § 106
Občianskeho zákonníka. Keďže v čase uplatnenia nárokov na súde podanou žalobou stále dochádzalo
k jeho diskriminácii zo strany žalovanej, žaloba bola podaná v lehote podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, lebo diskriminácia v čase podania žaloby stále trvala, z ktorého dôvodu sa logicky rozsah
vznikajúcej ujmy obete z diskriminácie (z deliktuálneho konania) stále zväčšoval. Uplatnenie nároku

žalobcu na plnenie v čase podania žaloby zodpovedalo rozsahu tejto ujmy, rozsah ktorej ujmy bol
žalobcovi známy k momentu podania žaloby na súd. Na rozširovanie ujmy z dôvodu pokračovania
diskriminácie zo strany žalovanej aj po podaní žaloby reagoval rozšírením nároku z titulu zväčšujúcej sa
ujmy na základe pokračovania v diskriminácii aj po podaní žaloby až do doby jej odstránenia v dôsledku
právnych účinkov nálezu ústavného súdu. Až momentom skončenia tejto diskriminácie na základe

diskriminačného ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. preto mohla začať plynúť subjektívna
lehota premlčania podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo až po skončení diskriminácie
mohol byť objektívne známy žalobcovi celkový rozsah kompenzácie ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla
v dôsledku trvajúcej diskriminácie, zistenie ktorého rozsahu je nevyhnutné na posúdenie rozsahu
satisfakcie za dobu trvania diskriminácie. Až momentom ukončenia predmetného diskriminačného

konania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi na základe aplikácie 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.
začala plynúť aj objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo do tohto
momentu trvala udalosť, z ktorej žalobcovi kontinuálne vznikala ujma. Okresný súd však podľa žalobcu
v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol žiadne
vysvetlenia, ako posúdil jeho vyššie uvedené právne argumenty o nedôvodnosti žalovaným vznesenej

námietky premlčania žalobcom uplatneného právneho nároku na peňažnú satisfakciu za okresným
súdom zistené porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania v dobe účinnosti § 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Žalobca naďalej trvá na právnom názore, podľa
ktorého porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania je deliktuálnym (protiprávnym) konaním. Preto
ujma z takéhoto pokračovacieho (jednotiaci zámer odmeňovania na základe účinnosti protiústavného

právneho predpisu) deliktuálneho konania podľa eurokonformného výkladu a podľa v súčasnosti už
ustálenej súdnej praxe nesie osud škody. Preto v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesie
osud škody aj právne posúdenie otázok premlčania nároku na peňažnú satisfakciu z titulu porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania. Preto právne posúdenie premlčania v odôvodnení napadnutéhorozsudku trpí vadami porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. a
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Právny záver okresného
súdu, podľa ktorého mohol svoje právo na peňažnú satisfakciu prvý krát vykonať 16.4.2005, vychádza z

nesprávnych skutkových záverov okresného súdu v otázke jeho doby výkonu funkcie sudcu, nemajúcich
oporu ani v jeho tvrdeniach a ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania (dňa 16.4.2005 vykonával
ešte advokátsku prax). Odhliadnuc od uvedených nesprávnych skutkových zistení je nesprávny právny
záver okresného súdu, podľa ktorého sudcovia všeobecných súdov, činní v čase nadobudnutia zákona
č. 122/2005 Z. z., mohli prvý krát vykonať právo na peňažnú satisfakciu za porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania v odmeňovaní už dňa 16.4.2005. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania môže
dôjsť až momentom vyplatenia rozdielnej odmeny. Ak teda zákon č. 122/2005 Z. z. nadobudol účinnosť
dňa 15.4.2005 a sudcovia dostávajú odmenu za vykonanú prácu mesiac pozadu, prvý krát mohli
vykonať právo na peňažnú satisfakciu za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní
až v mesiaci máj 2005 po vyplatení odmeny za prácu v mesiaci apríl 2005, teda nie už 16.4.2005,
ako je to tvrdené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca považuje za arbitrárny právny záver

„žalobcu“, podľa ktorého aj v prípade, že by vykonával funkciu sudcu k dňu 15.4.2005, by mohol prvý
krát už dňa 16.4.2005 úspešne uplatniť nárok na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 eur, v
žalobe vyvodený z rozdielu v odmeňovaní od roku 2006 do podania žaloby. Je tomu tak preto, že
právny nárok na peňažnú satisfakciu čo do dôvodu a výšky môže vzniknúť až v príčinnej súvislosti s
reálnym, nie budúcim možným, porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Preto objektívne nemohol

úspešne uplatniť vznik práva na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 v príčinnej súvislosti s
diskriminačným odmeňovaním eur už dňa 16.4.2005, teda predtým než vôbec mohlo dôjsť k ujme v
príčinnej súvislosti s porušovaním jeho základného práva na rovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní od
roku 2006 do podania žaloby. Z uvedených dôvodov v priebehu konania rozšíril svoj nárok na peňažnú
satisfakciu o ďalšiu sumu, odvodenú z každomesačne sa opakujúceho porušovania zásady rovnakého

zaobchádzania v odmeňovaní v dobe po podaní žaloby do straty účinnosti § 69 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z. v znení zákona č. 122/2005 Z. z. Aj z uvedených dôvodov je v zmysle § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p. arbitrárny právny záver okresného súdu, podľa ktorého už dňa 16.4.2005 mohol prvý
krát vykonať v žalobe uplatnený nárok na peňažnú satisfakciu vo výške 156.648,87 eur, ktorý nárok
vznikol a rozširoval sa až v príčinnej súvislosti s každomesačným opakovaním porušovania zásady

rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní žalobcu v rokoch 2006 až 2008. Napokon žalobca uviedol, že
doterajší celý priebeh tohto súdneho konania v ňom vzbudzuje názor, že okresný súd vykonal všetko
pre to, aby žalobcovi uprel jeho právo na súdnu ochranu vo vzťahu k ním žalobou uplatneným právam
voči žalovanému. Odvodzuje to od toho, že od podania žaloby ho Okresný súd Bratislava I v tomto
antidiskriminačnom spore opakovane zaťažoval diskriminačne nezákonnou poplatkovou povinnosťou

po dobu takmer 11 rokov, napriek tomu že o rovnakých právnych nárokoch, uplatnených žalobou
inými sudcami, rozhodovali sudcovia Okresného súdu Bratislava I po zaplatení súdneho poplatku vo
výške 66 eur. V prejednávanej veci pod hrozbou zastavenia konania zaplatil súdny poplatok veci vo
výške 4.765 eur, ktorý po jeho zaplatení žiadal vrátiť s poukazom na to, že v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania boli rovnaké uplatnené nároky iných sudcov Okresným súdom Bratislava I

prejednané a rozhodnuté vo veci po zaplatení súdneho poplatku vo výške 66 eur. Jeho žiadosti žalobcu
o vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške presahujúcej 66 eur nebolo vyhovené. Poplatkové
diskriminačné „besnenie“ v predmetnej veci ďalej pokračovalo a vyvrcholilo výzvou na doplatenie
súdneho poplatku v sume 8.796 eur pod hrozbou zastavenia konania. Poplatkové „konanie“, trvajúce
temer 11 rokov, bolo zastavené rozhodnutím odvolacieho súdu až zo dňa 11.11.2019. Jeho názor o

postupe okresného súdu, upierajúceho mu právo na súdnu ochranu, potvrdzujú aj arbitrárne právne
názory okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku na skutkové okolnosti nevymedzené v
žalobe a arbitrárne ignorovanie zisteného porušovania zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu ku
skutkovým okolnostiam, vymedzeným v žalobe. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.

6. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a
nakoľko dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, predmetný rozsudok svojim rozsudkom
zo dňa 06.08.2024, č.k. 8Co/114/2023-385, ako vecne správny potvrdil.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 06.08.2024, č.k. 8Co/114/2023-385, podal žalobca

dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.08.2025, sp.
zn. 2Cdo/169/2024, napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení zrušujúceho uznesenia dovolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie ako aj
odvolací súd v predmetnej veci konštatovali viacero dôvodov, ktoré odôvodňujú zamietnutie žaloby.Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie Slovenskej
republiky v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR sa podľa vyjadrenia samotného súdu týkal všetkých
výrokov a sám osebe postačoval na odôvodnenie zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Popritom („nad

rámec“) súd prvej inštancie vymedzil ku každému z výrokov petitu ešte ďalší dôvod na zamietnutie (z
dôvodu nesprávnej textácie žaloby pokiaľ ide o konštatovanie „určenie“ porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, z dôvodu nemožnosti uložiť povinnosť upustiť od odmeňovania, či premlčania peňažnej
časti nároku žalobcu). Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil, ku každému sa osobitne vyjadril.
Ako žalovanú označil žalobca v podanej žalobe Slovenskú republiku, v menej ktorej koná Ministerstvo

spravodlivosti SR, teda štát. Súd prvej inštancie odôvodnil záver o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej tým, že žalobca opiera svoje nároky o zákon č. 365/2004 Z. z., z ktorého však nevyplýva, že
by za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania mal a mohol byť zodpovedný v určitých prípadoch
štát a zo žiadneho právneho predpisu ale nevyplýva, že by štát bol a mohol byť zodpovedný za
prijatie protiústavného zákona zo strany zákonodarného orgánu. Podľa súdu v súlade s uvedeným
pasívne legitimovaným subjektom môže byť len ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Súd

prvej inštancie ďalej pokračoval vo svojich záveroch o nedostatku pasívnej legitimácie, spochybnil, či
ministerstvo, ktoré žalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a
účinných právnych predpisov, ako orgán konajúci za žalovanú zodpovedá za prijatie protiústavného
zákona. ... Zástupca žalovanej sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania nevyplácaním platu
v nesprávnej výške žalobcovi a tým ho diskriminovať, pretože pri vyplácaní žalobcovi postupoval v

súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru súdu ministerstvo nie je zodpovedné za prijatie
protiústavného zákona. Prvoinštančný súd ďalej naznačil, ktoré iné štátne orgány by za prijatie zákona
mohli zodpovedať, ale žalobca nikoho z nich za žalovaného neoznačil. Odvolací súd v tejto súvislosti
uviedol, že súd prvej inštancie tiež správne vychádzal z toho, že Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré
žalobcovi len vyplácalo prostredníctvom služobného úradu plat podľa platných a účinných právnych

predpisov, ako orgán konajúci za žalovanú, nemôže zodpovedať za prijatie protiústavného zákona, keď
ministerstvo konajúce za žalovanú žalobcovi vyplácalo plat. Ďalej rozvíjal svoju argumentáciu v tom
smere, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu
činnosť Národnej rady Slovenskej republiky. Napokon odvolací súd opätovne poukázal na to, že žalobca
sa domáha nápravy protiprávneho stavu, ktorý mal byť spôsobený jeho diskrimináciou, proti žalovanej,

ktorou je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR spôsobom, ktorý je zo strany orgánu
konajúceho v danom prípade za štát (právne) nemožný, pretože ak by malo dôjsť k uspokojeniu nároku
zo strany žalovanej, bolo by to objektívne možné iba ak by žalovaná hrubým spôsobom porušila právne
predpisy upravujúce nakladanie s rozpočtovými prostriedkami. V nadväznosti na uvedené dovolací
súd konštatoval, že zástupca štátu bol nesprávne označený a mal byť ako zástupca štátu označený

iný (štátny) orgán s tým, že podľa rozhodnutia zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR č. 1/2021 pod č. R 11/2021, „Nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene
štátu konať, v žalobe o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť na ujmu žalobcovi a
nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je vecou súdu, aby ustálil, ktorý orgán uvedený v § 4 tohto zákona
má v mene štátu konať.“ Podľa názoru dovolacieho súdu aj keď v predmetnej veci nejde o žalobu podľa

zákona č. 514/2003 Z. z., podstata právneho problému je identická a možno primerane použiť závery
citovaného judikátu aj na súdenú vec. Z tohto judikátu vyplýva, že skutočnosť, ktorý štátny orgán je
podľa žaloby oprávnený zastupovať štát v konaní a samotná pasívna legitimácia štátu sú dve odlišné
veci a zamietnutie žaloby pochybnosťami o tom, ktorý orgán má zastupovať štát nemôže obstáť. V tejto
súvislosti dovolací súd zdôraznil povinnosť pri rozhodovaní prihliadať na ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít a konštatoval, že odkaz na nesprávne zastúpenie žalovaného štátu nie je
správny a nemôže byť v predmetnom konaní relevantný. Ďalej dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že
hoci súd prvej inštancie nedostatok pasívnej legitimácie štátu odôvodnil aj tým, že zo zákona č. 365/2004
Z. z. ani z iného predpisu nevyplýva, že by štát mohol byť zodpovedný za porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania prijatím protiústavného zákona, napriek námietkam žalobcu a dôležitosti tejto otázky

pre meritórne rozhodnutie sporu, sa k týmto právnym názorom okresného súdu nevyjadril, pričom sa
zaoberal prevažne argumentáciou, ktorá nie je pre rozhodnutie vôbec podstatná. Podľa dovolacieho
súdu je preto napadnutý odvolací rozsudok zmätočný, nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný
pokiaľ ide o potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby z dôvodov nedostatku
pasívnej legitimácie. Odvolací súd sa totiž nevyjadril jasne a zrozumiteľne k tejto právnej otázke (vecná

legitimácia štátu ako takého a nie jeho zastúpenia správnym štátnym orgánom), ani nereagoval na
argumentáciu odvolateľa - žalobcu k tejto problematike. Okrem uvedeného dovolací súd konštatoval,
že pokiaľ ide o určovací petit, je síce pravdou, že žalobca viackrát menil textáciu požadovaných petitov
v žalobe, ale napokon sa domáhal určenia, že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods.1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) v
porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods.

2 zákona č. 385/2000 Z. z. a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch
vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, bolo úlohou konajúcich
súdov, pokiaľ nevideli rozpor tohto znenia petitu s obsahom žaloby, posúdiť súčasnú právnu úpravu,
keďže žalobca sa domáha určenia porušenia zákazu diskriminácie jeho odmeňovaním v porovnaní

so sudcami Špecializovaného trestného súdu, ktorý vznikol po vydaní nálezu ústavného súdu PL.
ÚS 17/2008 a zároveň použil prítomný čas. Nič samo osebe nevylučuje konštatovanie diskriminačnej
povahy aj súčasnej právnej úpravy, pokiaľ by bola v konaní na základe dokazovania preukázaná a
tento požadovaný výrok by vyplýval z podanej žaloby. V tomto prípade by bola textácia určovacieho
výroku prostredníctvom slova „je“ a nie „bolo“ namieste. Súd prvej inštancie sa však podľa dovolacieho
súdu takouto možnou interpretáciou nezaoberal, keďže konštatoval, že v čase rozhodovania súdu nie

je preukázaná žiadna diskriminácia v odmeňovaní žalobcu zavedená novelou vykonanou zákonom č.
122/2005 Z. z. v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., pretože protiprávny (diskriminačný) stav bol
po prijatí nálezu č. 290/2009 Z. z. odstránený prijatím zákona č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom
trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“). Za
stavu existujúceho v čase rozhodnutia súdu teda nemožno urobiť záver, že by odmeňovanie žalobcu

bolo diskriminačné s poukazom na úpravu odmeňovania zavedenú zákonom č. 122/2005 Z. z., keďže
táto úprava odmeňovania už v súčasnosti neexistuje. Súd prvej inštancie sa teda zaoberal inou
interpretáciou žaloby a to takou, že žalobca žiadal určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
jeho odmeňovaním v porovnaní so sudcami ešte Špeciálneho súdu pred vydaním nálezu ústavného
súdu PL. ÚS 17/2008 a keďže tento právny stav už v súčasnosti neexistuje, nemohol sa domáhať

určenia, že jeho odmeňovanie „je“ v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Tento záver je ale
podľa dovolacieho súdu v priamom rozpore s navrhnutým (a súdom schváleným) petitom, ktorý sa má
týkať platových pomerov sudcov Špecializovaného trestného súdu. Dovolaciemu súdu z okolností veci
vyplýva rozpor nielen medzi petitom a obsahom žaloby, ale aj medzi rozhodnutím súdu prvej inštancie
(žalobca mal žalovať určenie slovíčkom „bolo“, keďže podľa žaloby bol diskriminovaný pred zrušením

Špeciálneho súdu) a rozhodnutím odvolacieho súdu (vždy žaloval v prítomnom čase). Ak by bolo petitom
žalované určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania myslel žalobca v prítomnom čase, chýba
interpretácia v tomto zmysle (určenie diskriminácie v terajšom právnom stave), pričom ale v tomto
prípade by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, resp. z tohto pohľadu vec neposudzoval ani jeden
z konajúcich súdov. Pokiaľ sa obsah žaloby týka obdobia pred zrušením Špeciálneho súdu a jej petit

obdobia po zrušení Špeciálneho súdu, ako interpretoval žalobu súd prvej inštancie, ide o rozpor, ktorý je
napriek viacerým pokusom samotného žalobcu potrebné odstraňovať. Na tom podľa dovolacieho súdu
nič nemení ani záver odvolacieho súdu, že na poskytnutie zadosťučinenia určovacím výrokom neboli
splnené podmienky z dôvodu, že toto už bolo žalobcovi poskytnuté.

8. Po zrušení a vrátení veci odvolací súd opätovne prejednal odvolanie žalobcu, preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru,
že vzhľadom na záväzné právne závery vyslovené dovolacím súdom nezostáva iné, než napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

9. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na záväzné právne závery
vyslovené dovolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 06.08.2024, č.k. 8Co/114/2023-385,
bolo v ďalšom konaní nevyhnutné posúdiť, či tieto umožňujú odvolaciemu súdu rozhodnúť v merite veci.
Odvolací súd pritom po starostlivom zvážení všetkých okolností, no najmä dôvodov zrušenia (v poradí

prvého) rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom, dospel k záveru, že v intenciách zrušujúceho
uznesenia dovolacieho súdu a ním vyslovených záväzných právnych záverov to možné nie je. Viaceré
dôvody zrušenia napadnutého rozsudku (podľa dovolacieho súdu mal byť ako zástupca štátu označený
iný (štátny) orgán a tiež je napriek viacerým pokusom samotného žalobcu potrebné odstrániť rozpory v
určovacom petite žaloby) sa totiž netýkajú iba rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak rovnako sa týkajú

napadnutého prvoinštančného rozsudku a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Najmä je však
potrebné konštatovať, že nápravu pochybení, ku ktorým v danej veci podľa dovolacieho súdu došlo,
nemožno procesne prípustným spôsobom dosiahnuť v odvolacom konaní. Najvyšší súd SR totiž dospel
k záveru, že doposiaľ nedošlo k správnemu ustáleniu (štátneho) orgánu, ktorý za štát v danej veci koná(na tom nič nemení ani to, že v odôvodnení zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu záver o tom,
s ktorým orgánom mal súd konať, chýba), pričom takáto procesná zmena nemôže byť uskutočnená
až v odvolacom konaní, no je nevyhnutné, aby so správnym orgánom štátu bolo riadne konané už v

prvoinštančnom konaní. Naviac však dovolací súd jednoznačne konštatoval pochybenie spočívajúce
v neodstránení rozporu žalobného petitu z hľadiska, či sa žalobca domáha určenia porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania jeho odmeňovaním v minulosti alebo v prítomnosti s tým, že ak by určenie
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania myslel žalobca v prítomnom čase, bolo by potrebné
vykonať ďalšie dokazovanie, avšak z tohto pohľadu vec neposudzoval ani jeden z konajúcich súdov.

Zmena žaloby pritom v odvolacom konaní nie je prípustná (§ 371 C.s.p.).

10. Za tohto stavu by meritórne rozhodnutie v spore odvolacím súdom vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti, najmä so zreteľom na záväzné právne závery vyslovené dovolacím súdom, ktorými sú oba
súdy nižšieho stupňa viazané, viedlo k závažnému porušeniu práva strán sporu na súdnu ochranu a
spravodlivý proces, pričom dôsledné rešpektovanie tohto práva možno v preskúmavanej veci dosiahnuť

iba kasačným rozhodnutím, ktoré umožní riadne vec prejednať v súlade so záväzným právnymi závermi
vyslovenými v predmetnej veci dovolacím súdom.

11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.
zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom prvoinštančný súd spor

opätovne prejedná a znovu rozhodne, pričom sa sústredí aj na relevantné sporné otázky vyplývajúce zo
záväzných právnych záverov vyslovených dovolacím súdom, teda v prvom rade na opätovné ustálenie
orgánu, ktorý v danej veci koná za štát a odstránenie rozporov v žalobnom petite v časti určovacej časti,
a následne aj na posúdenie všetkých ďalších otázok významných pre rozhodnutie v spore, v intenciách
zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu.

12. O náhrade trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmena)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).