Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/152/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118216856
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1118216856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a

sudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti
Prima banka Slovensko, a. s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému V. Ď., narodenému
XX. X. XXXX, O., Š. XX, o zaplatenie 4.593,42 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde
Bratislava IV pod sp. zn. B1-7Csp/44/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 25. januára 2024 sp. zn. 9CoCsp/16/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I, v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo
„prvostupňový súd“) rozsudkom z 31. marca 2022 č. k. 7Csp/44/2018-2016 uložil:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4.593,42 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy
4.593,42 eur od 20. marca 2019 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu zamietol.
III. Úver poskytnutý žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX,
uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa XX. júna XXXX, je bezúročný a bez poplatkov.

IV. Vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.
V. Žalobkyni náhrada trov konania o žalobe nepriznal.
VI. Žalovanému náhradu trov konania o vzájomnej žalobe nepriznal.

1.1. Žalobkyňa ako banka uzavrela so žalovaným ako dlžníkom dňa XX. júna XXXX zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver
5.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s úrokom v sadzbe 8,9 % ročne v 96 mesačných

splátkach po 73,36 eura, a to prvej splatnej 13. júla 2017 a poslednej splatnej 13. júna 2025. Výška
RPMN bola deklarovaná na 11,01 %. Žalovaný žalobkyni zaplatil svojimi splátkami na istinu spolu
406,58 €, čo žalovaným rozporované nebolo. Žalobkyňa v dôsledku nesplácania úveru žalovaného
17. septembra 2018 vyzvala na predčasné splatenie úveru, pričom nezaplatený úrok za obdobie od
poskytnutia úveru do jednorazového vyhlásenia splatnosti predstavoval 129,46 eura a úrok z omeškania
z jednotlivých splátok 1,80 €. Súd najprv posudzoval dôvodnosť vzájomnej žaloby, ktorou sa domáhal
žalovaný určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, pretože išlo o otázku majúcu povahu

predbežnej otázky k nároku žalobkyne. Určenia, či je úver bezúročný a bez poplatkov je žalovaný
oprávnený domáhať sa v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení zákona č. 279/2017 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2017 (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Súddospelkzáveru,žeúverposkytnutýžalovanémujebezúročnýabezpoplatkovvzmysle§11ods.1písm.
d) zákona č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) pretože je v zmluve uvedená nesprávne ročná percentuálna miera

nákladov(RPMN)vneprospechspotrebiteľa.Jenázoru,žedojejvýpočtumalibyťzahrnutéajnákladyna
doplnkovú službu - poistenie, ktoré žalovaný využil. Súd vychádzal z toho, že v zmluve o spotrebiteľskom
úvere je priamo predtlačená informácia, že zmluva sa uzatvára so súborom poistenia: „Súbor A“ (v sume
1,80 eura/mesačne), ktorá nepredpokladá nevyužitie poistenia. Možnosť nepoistiť schopnosť splácať
úver zo zmluvy nevyplýva, teda žalovaný nemal možnosť si vybrať úver nepoistiť. S platbou za poistenie

žalobkyňa automaticky počítala, čo vyplýva aj z prehľadu (napr. na č. l. 32 spisu). Uvedené korešponduje
s obsahom sadzobníka poplatkov (č. l. 28 spisu), z ktorých vyplýva výška poistného mesačne pre daný
typ úveru (2,45 % zo splátky 73,36 eura, čiže 1,80 eura). Ak by niektoré z uvedených poistení nebolo
podmienkou získania úveru alebo jeho získania za ponúkaných podmienok, nie je zrejmé, prečo by
vôbec žalobkyňa uvedené poistenie zahŕňala do svojho sadzobníka, ak by nebolo podmienkou pre
získanie daného úveru za daných podmienok. Ak by mal žalovaný, resp. spotrebiteľ slobodnú možnosť

zvoliť si poistenie (ak by mal o to záujem), mohol by tak urobiť v ktorejkoľvek poisťovni a v takom prípade
by ani nebol dôvod, aby explicitne údaje o poistnom boli súčasťou sadzobníka žalobkyne, ani by nebol
dôvod pre to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa priamo počítalo s využitím súboru poistenia A,
čiže bez možnosti „bez poistenia“, ani by žalobkyňa nevykonávala realizáciu splácania poistného spolu
so splátkou úveru tak, že kalkulovala pri splácaní aj s poistným. Hoci žalobkyňa tvrdila opak (č. l. 109

spisu), súd dospel k záveru, že poistné ako náklad na doplnkovú službu bol nákladom, ktorý s poukazom
na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo v danom prípade takou doplnkovou službou, ktorú žalovaný
navyše musel uzavrieť, aby získal daný úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

1.2. V predloženej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená ročná percentuálna miera nákladov

(RPMN) žalobkyne vo výške 11,01 %. Tento údaj súd považoval za nesprávny a to v neprospech
spotrebiteľa. RPMN má byť žalobkyňou ako bankou uvedená presne a určito, nakoľko táto predstavuje
celkové náklady spojené s úverom, a teda do jej výpočtu bolo potrebné zahrnúť podľa § 19 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. nielen zmluvný úrok, ale aj dojednané poistenie. Pre spotrebiteľa ide o
najdôležitejší údaj, keďže mu umožňuje najjednoduchšie porovnanie ceny jednotlivých spotrebiteľských

úverov. Aj Súdny dvor zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom
pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah
jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok zo 4. marca 2004, Cofinoga Mérignac SA,
C-264/02, EU:C:2004:127, bod 26). Vzhľadom k tomu, že náklady na poistenie žalobkyňa do výpočtu
RPMN nezahrnula, RPMN tak, ako je uvedená v uzavretej zmluve, nie je možné rešpektovať. Ak by

žalobkyňa náklady na poistné v danom prípade do výpočtu RPMN zahrnula, čo ale neurobila, bola
by výška RPMN daného úveru vyššia než je hodnota deklarovaná v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Je teda zrejmé, že RPMN bola v danej zmluve vypočítaná nižšie a teda nesprávne v neprospech
žalovaného ako spotrebiteľa. To s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. viedlo súd
k záveru, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzájomná žaloba žalovaného

bola preto dôvodná.

1.3. Žalobkyňa ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi na základe zmluvy úver 5.000 eur,
ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 96 splátkach po 73,36 eura. Vzhľadom na to, že predmetný úver
je bezúročný a bez poplatkov, pričom došlo k jeho zosplatneniu, je dôvodný nárok žalobkyne proti

žalovanému len v časti o zaplatenie istiny 4.593,42 €, čo je rozdiel medzi poskytnutým úverom 5.000 € a
platbami žalovaného, ktoré boli započítané na istinu 406,58 €, a to podľa § 497 Obchodného zákonníka.
Aj v prípade, že úver je bezúročný a bez poplatkov je dlžník povinný veriteľovi plniť, zmluvný vzťah
je v takomto prípade založený relevantným právnym titulom, na základe ktorého sú zmluvné strany
povinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s

ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch) (nález Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. III. ÚS
43/2020). Žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobkyni dohodnutý zmluvný úrok, ani náklady na poistenie,
keďže dojednaný úver je bezúročný a bez poplatkov. V tejto časti preto súd žalobu zamietol.

1.4. Súd zamietol vzájomnú žalobu vo zvyšku, čiže v časti, v ktorej sa domáhal určenia neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami, nakoľko uzatvorenie takejto zmluvy nebolo
preukázané (v bod 3.1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere na č. l. 7 sa zreteľne uvádza, že žalovaný
nemá záujem o uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy). Rovnako nedôvodná je výhrada, že postúpenie
pohľadávky je nedôvodné vzhľadom na to, že k žiadnemu postúpeniu pohľadávky v danom prípadenedošlo. Súčasne zamietol súd žalobu vo zvyšku o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, resp. jej časti v namietaných zmluvných dojednaniach týkajúcich sa neprijateľných podmienok,
pretože súd nezistil žiadne skutočnosti odôvodňujúce záver, že táto zmluva je neplatná. Zmluva o

spotrebiteľskom úvere obsahuje zákonom vyžadované náležitosti (odhliadnuc od toho, že údaj o RPMN
bol uvedený v zlej výške, čo má vyššie spomenuté následky, že úver je bez poplatkov a bezúročný).
Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa nekonala v rozpore s odbornou starostlivosťou. Z listín na č. l.
35-60 spisu vyplýva, že žalobkyňa zisťovala v príslušných registroch okolnosti týkajúce sa bonity osoby
žalovaného a žalobkyňa zachovala odbornú starostlivosť pri poskytovaní úveru.

1.5. V zmluve o spotrebiteľskom úvere neidentifikoval súd žiadne neprijateľné podmienky, čiže
také zmluvné podmienky, ktoré by vyvolávali v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Samotná predtlač
zmluvy nezakladá prítomnosť neprijateľných zmluvných podmienok. Súd nemôže v tomto smere
akceptovať tvrdenia žalovaného len vo všeobecnej rovine. Vyhlásenie o oboznámení s podmienkami

zmluvy, či jej podpisom tiež nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a to ani podľa § 53 ods. 4 písm.
l) Občianskeho zákonníka, pretože takéto dojednanie nepresúva dôkazné bremeno na žalovaného,
toto dôkazné bremeno zostáva rovnaké akoby bolo aj bez takejto zmluvnej doložky. Rovnako nie
je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka dojednanie, podľa ktorého
sa na daný právny vzťah aplikuje Obchodný zákonník, pretože v zmysle § 52 ods. 2 posledná

veta Občianskeho zákonníka, aj pri použití Obchodného zákonníka sa prednostne použije úprava
Občianskeho zákonníka a takto to súd aj aplikoval v tých otázkach, ktoré nie sú riešené Obchodným
zákonníkom. Súd na otázky, ktoré sú riešené len Obchodným zákonníkom aplikoval Obchodný zákonník
v spojení s osobitnou úpravou zákona č. 129/2010 Z. z. Tiež sa súd stotožnil s názorom, že žalovaný
nárok nie je premlčaný. Predmetný úver bol poskytnutý žalovanému dňa 10. júna 2017, pričom k

mimoriadnej splatnosti došlo 17. septembra 2018 a žaloba bola na súd podaná 19. októbra 2018. Je
zrejmé, že v žiadnom prípade nedošlo k uplynutiu trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Námietka žalovaného preto nebola dôvodná.

1.6. Okrem istiny nároku súd žalobe vyhovel i v časti o zaplatenie úroku z omeškania, pretože žalovaný

sa omeškal so zaplatením svojej povinnosti vrátiť žalobkyni istinu. Preto je žalovaný povinný okrem
úroku žalobkyni zaplatiť i uplatnený úrok z omeškania a to podľa § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka
v spojení § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Nebolo preukázané, že by žalobkyňa niektorú z výziev, pripojených k žalobe, žalovanému aj
preukázateľne doručila. Podľa súdnej praxe splatnosť záväzku nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol

dlžník vyzvaný veriteľom k plneniu. Zákon neobmedzuje veriteľa v tom, kedy má dlžníka o splnenie dlhu
požiadať. Forma výzvy k splneniu dlhu nie je predpísaná, postačí preto aj ústny prejav. Za kvalifikovanú
výzvu sa považuje aj žaloba, v ktorom prípade splatnosť nastáva prvý deň po doručení žaloby dlžníkovi
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2013, sp. zn. 6MCdo/22/2011). Žalovaný záväzok bol
preto splatný až dňom nasledujúcim po dni, kedy bola žalovanému doručená žaloba (k tomu došlo 19.

marca 2019; č. l. 76 spisu). Preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni okrem istiny úrok z omeškania
v sadzbe 5 % ročne až od 20. marca 2019 do zaplatenia. Vo zvyšku požadovaného príslušenstva súd
žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
ods. 2 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). Žalobkyňa a rovnako tak
aj žalovaný boli v konaní o žalobe a o vzájomnej žalobe úspešní v podstate v celom rozsahu, preto by im

v súlade so zásadou úspechu každému patrila náhrada v rozsahu 100 %; keďže z obsahu spisu vyplýva,
že ako žalobkyni tak aj žalovanému žiadne trovy nevznikli, rozhodol súd prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania tak, že ani žalobkyni ani žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (R
72/2018, uznesenie NS SR zo dňa 28. 2. 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. januára 2024 sp. zn. 9CoCsp/16/2023 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých častiach potvrdil a rozhodol o trovách konania. Poukázal, že súd prvej inštancie
správne vychádzal z toho, že ide o zmluvu o úvere, ktorá je primárne upravená v Obchodnom zákonníku;
napokon z úvodného textu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX - Pôžička
vyplýva, že predmetná zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ďalej podľa

Občianskeho zákonníka ako aj zákona č. 129/2010 Z. z., a to spôsobom zmluvy na diaľku, elektronicky
prostredníctvom Internet bankingu (t. j. aj v zmysle zák. č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
pri finančných službách na diaľku). Tiež prvostupňový súd správne posúdil uzavretú zmluvu ako
spotrebiteľskú. Zároveň správne aplikoval pri svojom rozhodovaní aj ustanovenia zákona č. 129/2010Z. z. Uzavretú zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy (dňa 10. 6. 2017), nakoľko spotrebiteľským
úverom sa na účely tohto zákona považuje (o. i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov

na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Keďže išlo o zmluvu uzavretú medzi
stranami sporu ako zmluvu na diaľku, táto v listinnej podobe neobsahuje písomné podpisy fyzických
osôb - t. j. podpis osoby konajúcej za žalobkyňu ani podpis žalovaného - pričom žalovaný z tejto
skutočnosti vyvodzoval neplatnosť danej zmluvy, vzhľadom na podľa neho chýbajúci súhlasný prejav
vôle. Absencia podpisu žalovaného ako fyzickej osoby na písomnej zmluve v listinnej podobe však

neznamená, že žalovaný túto nepodpísal (a neuzavrel) - v danom prípade sa tak stalo prostriedkami
elektronickej komunikácie, keď žalovaný svoju identitu ako aj súhlas s uzatvorením zmluvy prejavil
tak, že zadal identifikačné prihlasovacie údaje, patriace výlučne jemu (prihlasovacie meno, heslo).
Zmluvu uzatvoril žalovaný včítane súvisiacich dokumentov, a síce Poistnou zmluvou, Všeobecnými
obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami, keď zaškrtol vo formulári zmluvy príslušné
políčko, v zmysle ktorého uvedené dokumenty prevzal a oboznámil sa s nimi (opäť prostriedkami

elektronickej komunikácie). Predmetná zmluva bola opatrená podpisom žalovaného prejaveným v
súladesprostriedkamielektronickéhobankovníctva,akoprejavomsúhlasnejvôležalovanéhosoznením
zmluvy, čím došlo k jej uzatvoreniu. To, že žalovaný zmluvu nepodpísal fyzicky - keďže bola uzatvorená
ako zmluva na diaľku - teda nemalo v danom prípade za následok jej neplatnosť; samotný podpis
žalovaného na zmluve neabsentoval, ale bol vyjadrený prostriedkami elektronického bankovníctva.

Neopodstatnená a aj nelogická je potom aj námietka žalovaného o tom, že údajne o poskytnutie úveru
nežiadal (a preto nie je povinný úver ako neobjednané plnenie vrátiť); predmetná úverová zmluva
dokazuje, že bola uzatvorená ako súhlasný prejav vôle oboch zmluvných strán veriteľa (žalobkyne) a
dlžníka (žalovaného, v postavení spotrebiteľa). Napokon nie je sporné, že na základe zmluvy došlo zo
strany žalobkyne aj k plneniu v prospech žalovaného.

2.1. Súd prvej inštancie správne skúmal, či je opodstatnená vzájomná žaloba žalovaného čo do
určenia, že je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov, v zmysle § 11 ods. 4
zák. č. 129/2010 Z. z.; dospel pritom k záveru, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, pretože
obsahuje nesprávne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) v neprospech žalovaného,

ako spotrebiteľa. Nesprávnosť v zmluve uvedenej výšky RPMN súd prvej inštancie videl v tom,
že do výpočtu hodnoty RPMN (11,01 %) neboli zahrnuté náklady na poistenie schopnosti splácať
úver. Žalobkyňa argumentovala v konaní tým, že uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebolo
podmienené aj uzavretím poistenia schopnosti splácať úver, t. j. že žalovaný sa mohol rozhodnúť pre
uzavretie danej zmluvy aj bez poistenia; išlo teda o prípad, kedy sa náklady na poistenie nezahŕňajú do

výšky RPMN. S touto argumentáciou žalobkyne sa ani odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
nemohol stotožniť.

2.2. Odvolacísúdpoukázal,žeročnápercentuálnamieranákladov(RPMN)predstavujecelkovénáklady
spojené so spotrebiteľským úverom (príp. pôžičkou). RPMN je číslo vyjadrené v percentách, ktoré

spotrebiteľoviumožňujejednoduchéporovnaniespotrebiteľskýchúverovapôžičiekvpredzmluvnejfáze.
Do výpočtu RPMN sa zahŕňa nielen výška úrokovej sadzby, ale aj poplatky, ktoré sú spojené s úverom
alebo pôžičkou. Pre spotrebiteľa je potom najvýhodnejším úverom alebo pôžičkou tá, ktorá má najnižšiu
hodnotu RPMN (pri rovnakej sume úveru a dobe, na ktorú je poskytnutý). Ročná percentuálna miera
nákladov (RPMN) je definovaná v zákone č. 129/2010 Z. z.

2.3. Aj podľa odvolacieho súdu predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere (č. l. 6, 7 spisu) mala povahu
štandardnej zmluvy, teda išlo o predtlačený formulár, vypracovaný žalobkyňou. Zo znenia a formulácie
zmluvného dojednania týkajúceho sa poistenia schopnosti žalovaného splácať úver nemožno vyvodiť,
že by poskytnutie úveru, resp. jeho poskytnutie za daných podmienok, nebolo podmienené súhlasom

spotrebiteľa s poistením schopnosti splácať úver. Poistenie úveru bolo pojaté do textu zmluvy (článok 1,
bod 1.2.) pod názvom „Súbor poistenia“ : Súbor A, pod ktorým bol text „Poplatok za poistenie schopnosti
splácať úver“ : 1,80 €/mesačne, pod tým bol text „Počet úhrad poplatku za poistenie schopnosti splácať
úver“ : 96, a napokon pod tým text „Periodicita a termín splatnosti poplatku za poistenie schopnosti
splácať úver“ : Mesačne, v 13. deň kalendárneho mesiaca.

2.4. Odvolací súd je názoru, že z obsahu samotnej formulárovej zmluvy pre priemerného spotrebiteľa
nijako nevyplýva, že by mal na výber aj možnosť nevybrať si žiadny súbor poistenia, t. j., že môže
uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez poistenia schopnosti splácať úver. Zároveň zo zmluvy nie je zrejmé,aký dopad na zmluvné podmienky by malo, ak by sa spotrebiteľ rozhodol uzatvoriť zmluvu o úvere bez
poistenia. Je pravdou, že možnosť uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez poistenia je uvedená vo Všeobecných
obchodných podmienkach banky (ods. 10.1), v Obchodných podmienkach pre úvery (ods. 8), ďalej

osobitne v dokumente „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (čl. 3, č. l. 118, 119
spisu). Žalobkyňa ako veriteľ informáciu, ktorá má významný vplyv na výslednú cenu úveru, a teda
aj na rozhodovanie spotrebiteľa o tom, či úverovú zmluvu uzatvorí alebo nie, v podstate ukryl iba do
pripojených obchodných podmienok a súvisiacich dokumentov, t. j. takúto možnosť do zmluvy samotnej
nepojal. Táto možnosť je uvedená len v texte s úverovou zmluvou súvisiacich dokumentov, ktorý je

pre spotrebiteľa veľmi obsiahly, ťažko prehľadný a zložito formulovaný. V samotnej zmluve o úvere
nie je spotrebiteľovi poskytnutá jednoducho a zrozumiteľne informácia aj takej možnosti, že klient o
poistenieschopnostisplácaťúvernežiada.Potomrozhodnutiespotrebiteľažiadaťopoistenieschopnosti
splácať úver nemožno považovať za slobodné a dobrovoľné, pretože predformulovaný text samotnej
zmluvy v prípade poistenia pre priemerného spotrebiteľa budí dojem, že poistenie je povinnou súčasťou
uzatváranej zmluvy. Poplatky za poistenie tak aj podľa odvolacieho súdu mali byť zahrnuté do celkových

nákladov spotrebiteľa, spojených so spotrebiteľským úverom, a tým aj do výpočtu RPMN. Pôvodný
veriteľ ich tam ale nezaradil, pri výpočte RPMN na ne neprihliadal, keď v zmluve uviedol RPMN banky vo
výške 11,01 %, počítanú bez poistného, keď inak by bola vyššia v neprospech spotrebiteľa. Neuvedenie
RPMN (§ 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z.) v presnej výške má za následok uplatnenie zákonnej
sankcie podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľskom úvere (v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy), t. j. predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

2.5. V odvolaní žalovaný zopakoval svoj argument, že žalobkyňa pri uzatváraní úverovej zmluvy
nepostupovala s odbornou starostlivosťou, t. j. že neskúmala jeho bonitu ako dlžníka, teda jeho
schopnosť splácať úver. Uvedená obrana žalovaného nezodpovedá skutočnosti, nakoľko žalobkyňa si

schopnosť žalovaného splácať úver pred uzatvorením zmluvy preverovala, čo žalobkyňa zdokladovala
písomným listinným dokladom pripojeným k žalobe pod názvom Credit report - analytic (str. 35 a nasl.
spisu). Tento listinný dôkaz bol doručený žalovanému dňa 19. 3. 2019 spolu so žalobou a platobným
rozkazom (doručenka na č. l. 76 spisu).

2.6. Odvolací súd uviedol, že žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že pokiaľ mal pochybnosti o tom,
či bolo alebo nebolo poistenie podmienkou na poskytnutie úveru, ako aj pochybnosti o tom, či a kedy
žalobkyňa doručila žalovanému výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, mal ju vyzvať na doplnenie návrhu
predložením potrebných dôkazov, v zmysle § 129 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal,
že súd prvej inštancie vo veci vytýčil opakovane termín ústneho pojednávania, na ktorý sa obe strany

opakovane ospravedlnili z neúčasti. Súd prvej inštancie tak vec prejednal v ich neprítomnosti na
pojednávaní dňa 31. 3. 2022, na ktorom tiež podal informáciu ako sa mu vec javí, ktoré dôkazy vykoná
a nevykoná, čo je medzi stranami sporné, s tým, že vzhľadom na neprítomnosť strán im nemôže byť
poskytnutý priestor na prípadné návrhy na doplnenie dokazovania, či záverečné prednesy. Súd prvej
inštancie nebol podľa názoru odvolacieho súdu povinný vyzývať žalobkyňu na doplnenie jej žalobného

návrhu, tento bol podporený listinnými dôkazmi, z ktorých súd vyvodil svoje právne závery. Podľa
odvolacieho súdu bolo vecou žalobkyne, aby k svojmu tvrdeniu, že sa žalovaný dostal do omeškania už
od 18. 9. 2018 (od ktorého dátumu si nárokovala priznanie úrokov z omeškania) produkovala aj potrebný
dôkaz - doručenku; keďže takýto dôkaz žalobkyňa súdu nepredložila, súd prvej inštancie správne v
tejto časti jej žaloby nemohol vyhovieť, a teda priznal úroky z omeškania až počnúc 20. 3. 2019, t. j.

nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací
súd, tak že ani jednej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže
ani žalobkyňa ani žalovaný neboli v odvolacom konaní v nárokoch uplatňovaných vo svojich odvolaniach
úspešní (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodnila poukazom na ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací
súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zrušil v rozsahu potvrdenia čiastočného zamietnutia žaloby a
potvrdenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a tiež zrušil
rozsudokprvoinštančnéhosúduvrozsahuvýrokuII.očiastočnomzamietnutížalobyavýrokuIII.ourčení

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vec sa vrátil na ďalšie konanie a žalobkyni priznal náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania.3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietala arbitrárne hodnotenie vykonaných
dôkazov, pretože dojednanie doplnkovej služby - poistenie je v každom obchodnom prípade každého
klienta individuálne dojednávané a vždy dobrovoľné. Je pravdou, že krajský súd uviedol, že možnosť

uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez poistenia je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach banky,
v Obchodných podmienkach pre úvery, ďalej osobitne v dokumente „Štandardné európske informácie o
spotrebiteľskomúvere,avšakpodľajejnázorumalažalobkyňatakútomožnosťpojaťdozmluvysamotnej
a nie ju „ukryť“ do pripojených obchodných podmienok a súvisiacich dokumentov, ktoré sú podľa názoru
súdu obsiahle, ťažko prehľadné a zložito formulované. Odvolací súd ďalej nezohľadnil skutočnosť, že

v rámci vopred pripravených formulárových zmlúv (ktorých používanie má nepochybne svoj zákonný
základ aj hospodárske opodstatnenie) spotrebiteľ môže vždy účelovo a špekulatívne tvrdiť, že banka
nepreukázala, že mal možnosť takéto dojednanie odmietnuť.

3.2. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie taktiež nikdy netvrdil, že by mu nebola doručená
výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 17.9.2018, ktorú žalobkyňa predložila ako prílohu žaloby.

Žalobkyňa má za to, že tvrdenia súdov nižších inštancií o nepreukázaní doručenia danej výzvy
žalovanému a o tom, že záväzok žalovaného voči žalobkyni sa stal splatným až odo dňa nasledujúceho
po doručení žaloby žalovanému (t. j. Odo dňa 20.3.2019), sú tak neopodstatnené a nemali byt' dôvodom
na čiastočné zamietnutie uplatneného úroku z omeškania z istiny. Doručenku k výzve na predčasné
splatenie úveru ako dôkaz o doručovaní síce žalobkyňa predložila až v odvolacom konaní, no z dôvodu,

že nepovažovala za potrebné ju dokladať v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže žalovaný nikdy
netvrdil skutočnosti, ktorými by rozporoval doručovanie výzvy. Pokiaľ by súdy rešpektovali procesné
pravidlá hodnotenia dôkazov a prihliadli na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo, ako aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi stranami
sporu sporné, nemohli by dospieť k takému záveru ohľadom (ne)dobrovoľnosti dojednania poistenia,

či doručovania zosplatňujúcej výzvy, ktorý je evidentne v rozpore s vykonanými dôkazmi. Odvolací súd
(v zhode so súdom prvej inštancie) rezignoval na svoju esenciálnu povinnosť zohľadňovať špecifické
okolnosti každého prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie veci.

3.3. Žalobkyňa ďalej namietala nerešpektovanie princípu právnej istoty a nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia. Uviedla, že v odvolaní poukázala na viaceré rozhodnutia krajských súdov v iných jej
konaniach, ktoré práve vo vzťahu k totožnému úverovému produktu s poistením, ktorý si zvolil aj
žalovaný, zhodne konštatovali, že došlo k dobrovoľnému dojednaniu doplnkovej služby - poistenia
schopnosti splácať úver, teda, že uzavretie úverovej zmluvy nebolo podmienené poistením schopnosti
splácať úver (napr. KS Nitra sp. zn. 8Co/123/2018 z 4.10.2018., KS Trenčín sp. zn. 17Co/72/2020 z

25.2.2021., KS Banská Bystrica sp. zn. 17CoCp/55/2020 z 27.1.2021). Žalobkyňa v odvolaní odkázala
ešte aj na ďalšie rozhodnutia krajských súdov ktoré podporujú jej názor, že v prípade, ak mal súd
prvej inštancie akékoľvek pochybnosti ohľadom dobrovoľnosti poistenia úveru, či doručovania výzvy na
predčasné splatenie úveru, napriek tomu, že v konaní neboli tieto okolnosti sporné, mohol žalobkyňu
vyzvať na doplnenie prípadných vyjadrení a dôkazov. Keďže súd prvej inštancie na doplnenie nevyzval,

aj takýmto postupom odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom a odvolací súd tak svojím rozhodnutím
výrazne narušil legitímne očakávania žalobkyne.

3.4. Žalobkyňa tiež poukázala, že odvolací súd v odseku 41. svojho odôvodnenia len stroho konštatoval,
že možnosť nepoistiť si úver je uvedená len v texte s úverovou zmluvou súvisiacich dokumentoch, ktorý

je pre spotrebiteľa veľmi obsiahly, ťažko prehľadný a zložito formulovaný, pričom z odôvodnenia nie je
zrejmý žiadny bližší relevantný dôvod, prečo z takýchto dôkazných prostriedkov (VOP, OP, formulár)
nemohol čerpať informácie nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu veci. Odvolací súd sa vôbec
ani nevysporiadal s inými rozhodnutiami krajských súdov v obdobných veciach, na ktoré žalobkyňa
poukazovala v odvolaní.

4. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka uviedla, že odvolací súd
nesprávne vyriešil právnu otázku, ktorá ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a
od ktorej záviselo jeho rozhodnutie a to: ,,je potrebné podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. zahrnúť
do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom aj poistné, ktorého uzavretie

nie je podmienkou na získanie spotrebiteľského úveru ani jeho získanie za ponúkaných podmienok,
len preto, že táto nepodmienenosť nie je výslovne obsiahnutá priamo v texte úverovej zmluvy, hoci
jednoznačne vyplýva zo súvisiacej dokumentácie, ktorá je súčasťou úverovej zmluvy?“Žalobkyňa poukázala na ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase,
že celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so

zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa
tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie
za ponúkaných podmienok. Poukázala, že prvoinštančný súd aj odvolací súd mali za to, že poistenie
schopnosti splácať spotrebiteľský úver malo byt' podľa predmetného zákonného ustanovenia zahrnuté

do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a tým pádom aj do výpočtu
RPMN, keďže z predloženej formulárovej zmluvy nevyplýva, že by mal spotrebiteľ na výber aj možnosť
nevybrať si žiadny súbor poistenia, čo budí dojem, že poistenie je povinnou súčasťou uzatváranej
zmluvy. Odvolací súd poukázal na to, že hoci žalobkyňa informáciu o možnosti uzatvorenia zmluvy o
úvere aj bez poistenia uviedla do textu VOP, OP a iných so zmluvou súvisiacich dokumentoch, takúto
informáciu do zmluvy samotnej nepojala a preto mala pri výpočte RPMN prihliadať aj na poplatok za

poistenie úveru. Neuvedenie RPMN v presnej výške má za následok uplatnenie zákonnej sankcie podľa
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. predmetný
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa sa s uvedeným názorom súdov nižších
inštancií nesúhlasí. Má za to, že výška RPMN uvedená v zmluve 11,01 % je v zmluve uvedená v správnej
výške a nemožno sa stotožniť s tvrdením, že do jej výpočtu mali byť zahrnuté aj náklady na doplnkovú

službu - poistenie. Uvedené je v súlade s § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia
zmluvy, podľa ktorého poistenie sa zarátava do celkových nákladov iba vtedy, ak spotrebiteľ musel
poistnú zmluvu uzavrieť.

4.1. Žalobkyňa je názoru, že z konania nevyvstali žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné

zakladať domnienku, že poistenie bolo podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy, či zvýhodnenia jej
podmienok. Žalovaný v úverovej zmluve v bode 2.5. jednoznačne vyhlásil, že prevzal a oboznámil sa
s jej súčasťami: formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, OP, VOP.
Žalovaný bol teda transparentne informovaný o tom, že na získanie úveru nemusí uzavrieť poistenie.
Neobstojí ani námietka ohľadom nesprávnosti výpočtu RPMN, kvôli nezohľadneniu nákladov súvisiacich

s poistením; hodnota RPMN bola vypočítaná správne a v súlade so zákonom. Žalobkyňa zdôraznila,
že zmluva o úvere zároveň nestanovuje, že bez pristúpenia k poisteniu by žalovaný spotrebiteľský úver
nezískal, resp. by ho nezískal za ponúkaných podmienok, preto aj z tohto dôvodu považuje závery súdov
za nesprávne.

5. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že
dovolanie treba zamietnuť.

7. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Dovolateľ namieta existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv nanestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03]. Pod porušením práva

na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. V súvislosti s námietkou dovolateľky o arbitrárnom hodnotení vykonaných dôkazov súdmi nižšieho
stupňa dovolací súd uvádza, že dovolaním nie je zásadne možné úspešne napadnúť hodnotenie

dôkazov. Dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd,
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má dovolací súd
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či

konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP. Dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

11.1.Vposudzovanomsporežalobkyňanamietalaarbitrárnehodnoteniedôkazovsúdminižšiehostupňa

ohľadom dobrovoľnosti dojednania doplnkovej služby - poistenia na zabezpečenie úveru. Mala za to,
že súdom dostatočne preukázala, že poistenie k úveru bolo dojednané na dobrovoľnej báze. V tejto
súvislosti poukázala na svoje všeobecné obchodné podmienky, obchodné podmienky, formulár pre
štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (ďalej ako „formulár“), žiadosť o poskytnutie
spotrebného úveru, úverové zmluvy uzavreté s inými spotrebiteľmi a vyjadrenie NBS. Argumentovala

tým, že žalovaný sa pred uzavretím zmluvy z formuláru dozvedel o tom, že úver nie je podmienený
poistením. Nakoľko si žalovaný sám vybral Súbor A (t. j. úver s poistením), banka následne vyhotovila
zmluvnú dokumentáciu, ktorá už reflektovala rozhodnutie žalovaného, že si vyberá túto doplnkovú
službu. Preto v žiadosti o úver, ako aj v úverovej zmluve nie je právo voľby. Je potrebné prisvedčiť
odvolaciemu súdu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že doplnková služba k úveru

bola dobrovoľná. Oboznámenie klienta o tom, že úver nie je podmienený žiadnou doplnkovou službou,
nestačí.Jepotrebné,abymalspotrebiteľprávosaslobodnerozhodnúť,čisiobjednávadoplnkovúslužbu
k úveru alebo nie. Z dokumentov, ktoré tvoria základnú zmluvnú dokumentáciu úverového vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným: žiadosť o úver a úverová zmluva, nevyplýva, že žalovaný mal právo voľby.
Naopak, vyplýva z nich, že úver je podmienený poistením Súbor A. Vzhľadom na vyššie uvedené, nie

je možné dobrovoľnosť poistenia žalovaným vyabstrahovať ani z ostatných dokumentov predložených
žalobkyňou do konania. Je tak potrebné prijať záver o tom, že poistenie nebolo dobrovoľné a malo byť
započítané do RPMN. Dovolací súd tak konštatuje, že z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu
prvejinštancie)jezrejmýjehomyšlienkovýpostupprihodnotenídôkazov,výsledkomktoréhobolurčujúci
skutkový záver o nedobrovoľnosti poistenia. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob, akým odvolací súd

dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s
ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami
formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.

12. Ani námietka nerešpektovania princípu právnej istoty, nie je spôsobilá založiť dôvodnosť dovolania.

Dovolateľka namietala, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa požiadavku predvídateľnosti
s poukazom na rozsudky Krajského súdu v Nitre zo dňa 4.10.2018 sp. zn. 8Co/123/18, Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 25.2.2021 sp. zn. 17Co/72/2020, Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.1.2021
sp. zn. 17CoCsp/55/2020 ktoré mal odvolací súd zohľadniť ako „vlastnú rozhodovaciu prax“.12.1. Dovolací súd poukazuje, že princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je považovaný za
komponent princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. Právna istota, okrem iného,

znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia štátneho orgánu (teda i súdu, resp. najmä
súdu), v konkrétnej veci a práve ustanovenie § 382 CSP má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Žalobkyňa namieta rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov v skutkovo totožných
veciach. Dovolací súd na margo tejto námietky uvádza, že nie je možné konštatovať, že ide o totožnú
vec. Z pohľadu posúdenia tzv. „protichodnosti“ rozhodovacej praxe sú významné vždy konkrétne

okolnosti vzniku záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy vyplývajúce z obsahu listín a skutkových tvrdení
sporových strán. A tie sú v každom prípade vysoko individuálne. Ako uviedol súd prvej inštancie, súdu
neboli známe podmienky poskytnutia úveru žalobkyňou iným dlžníkom, napr. aká bola ich bonita oproti
žalovanému. Dovolací súd dopĺňa, že z iných rozhodnutí všeobecných súdov nie je možné zistiť, za
akých okolností došlo k dojednaniu doplnkovej služby, a preto nemožno hovoriť o totožnej skutkovej
veci. Je potrebné tak konštatovať, že rozhodnutia odvolacieho súdu v inej veci sú pre toto konanie bez

právneho významu.

13. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne

závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a
jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,

teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Dovolací súd
dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
§ 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých

pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
f) CSP je vo všeobecnosti možné považovať to, že odvolací súd rozhodnutie neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, avšak v tomto prípade tomu tak nie je. Súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na tom skutkovom a právnom závere, že poistenie bolo podmienkou uzavretia úverovej
zmluvy, resp. jej uzavretia za uvedených podmienok. Nakoľko bolo poistenie povinné, mala byť táto

premennásúčasťouvýpočtuRPMN,čosavšaknestalo.Poistnéplnenienebolozapočítanédocelkových
nákladov úveru, a to malo za následok nesprávnosť RPMN. Z uvedeného dôvodu je potrebné úver
považovať za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa v bode 19. - 20. rozsudku vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s obranou žalobkyne, že poistenie úveru bolo dobrovoľné. Trval na tom, že možnosť

uzavrieť zmluvu bez poistenia musí vyplývať z úverovej zmluvy, alebo minimálne zo žiadosti o úver.
Tento záver považuje dovolací súd za správny. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, ktoré dôkazy
vykonal,akoichvyhodnotilaakovecprávneposúdil,atosuvedenímpríslušnýchzákonnýchustanovení.
Ani z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v bodoch 41. napadnutého rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o tom, že v konaní sa nepreukázalo,
že poistenie bolo dobrovoľné, pričom dôkazné bremeno ohľadom tejto právnej skutočnosti zaťažovalo
žalobkyňu.Jehopostup,vovzájomnejsúvislostiskonanímarozhodnutímsúduprvejinštancie,nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré

treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) obsahuje jasné
vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa dostatočne a
logicky vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s jednotlivými odvolacími námietkami
žalobkyne.13. Dovolací súd poukazuje, že nezistil, že by súdy v konaní tendenčne zvýhodňovali spotrebiteľa
na úkor žalobkyne. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v

spotrebiteľských vzťahoch definoval tri dôležité sféry záujmu Európskej únie, v ktorých musia súdy
naplniť cieľ príslušných spotrebiteľských smerníc. To znamená, že vnútroštátny súd je povinný skúmať
ex offo náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, bonitu dlžníka a neprijateľné podmienky v zmluvách. V týchto
prípadochjevnútroštátnysúdzároveňpovinnýposkytnúťspotrebiteľoviexoffoochranu,atoajvprípade,
keď je spotrebiteľ právne zastúpený. V danom spore súdy postupovali správne, keď podrobili úverovú

zmluvu z úradnej moci súdnemu prieskumu z pohľadu spotrebiteľského práva. Poskytnutie zvýšenej
ochrany žalovaného ako spotrebiteľa neznamená automaticky, že súd porušil zásadu „rovnosti zbraní“.
Dokázať,žepoisteniekúverubolodojednanénadobrovoľnejbázevšakzaťažovaložalobkyňu(§53ods.
1-3 OZ). Dovolací súd z obsahu spisu nezistil taký postup súdu, ktorý by vykazoval znaky nevyváženosti,
a to aj s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter konania.

14. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namietala, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

15. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa položila dovolaciemu súdu
jednu otázku: ,,je potrebné podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. zahrnúť do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom aj poistné, ktorého uzavretie nie je podmienkou

na získanie spotrebiteľského úveru ani jeho získanie za ponúkaných podmienok, len preto, že táto
nepodmienenosť nie je výslovne obsiahnutá priamo v texte úverovej zmluvy, hoci jednoznačne vyplýva
zo súvisiacej dokumentácie, ktorá je súčasťou úverovej zmluvy?“

16. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

19. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP (právna otázka
nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená).

20. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky a v situácii, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie
§ 421 ods. 1 CSP, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne je v danom prípade
procesne prípustné. Následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci predmetnej právnej

otázky), keďže nastolená právna otázka nepochybne mala svoj význam pre nosné právne závery nižších
súdov.21. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd

dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav
nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.

22. Podľa § 52 ods.1 Obč. zák., spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,

ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

23. Podľa§52ods.2Obč.zák.,ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,akoajvšetkyinéustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

24. Podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách (v znení ku dňu uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a
náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím
bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.

25. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných

náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.

26. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách (v znení ku dňu uzavretia zmluvy), poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa.

27. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z., spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.

28. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. g) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES (ďalej

len ,,Smernica“), zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza ... ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery.

29. Nosné závery odvolacieho súdu, súvisiace predovšetkým s dovolacou otázkou, spočívali v názore,

že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, pretože obsahuje nesprávne uvedenú ročnú percentuálnu
mieru nákladov (RPMN) v neprospech žalovaného, ako spotrebiteľa. Nesprávnosť v zmluve uvedenej
výšky RPMN súd videl v tom, že do výpočtu hodnoty RPMN (11,01 %) neboli zahrnuté náklady na
poistenie schopnosti splácať úver. Dovolateľka argumentovala v konaní tým, že uzavretie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere nebolo podmienené aj uzavretím poistenia schopnosti splácať úver, t. j. že

žalovaný sa mohol rozhodnúť pre uzavretie danej zmluvy aj bez poistenia; išlo teda o prípad, kedy sa
náklady na poistenie nezahŕňajú do výšky RPMN. S touto argumentáciou žalobkyne sa ani odvolací súd
v zhode so súdom prvej inštancie nestotožnil. Podrobné odôvodnenie je v bodoch 39. - 41. rozsudku
odvolacieho súdu.

30. Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu predovšetkým ustanovenia § 2 písm. g) zákona č. 129/2010
Z. z. považuje najvyšší súd za správnu a právne konformnú.31. Súd prvej inštancie správne ako aj odvolací súd zdôraznili naviazanosť poplatku za poistenie na
čerpanie úveru. Podpisom úverovej zmluvy mala byť automaticky uzavretá aj poistná zmluva. Žalobkyňa
nepreukázala vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, že uzavretie dohody

o poistení, konkrétnom poplatku za poistenie, bolo nezávislé a samostatné. Nedošlo k preukázaniu
skutočnosti,žespotrebiteľnemuseluzavrieťpoistnúzmluvu,abyzískalúverzaponúknutýchpodmienok.
Z úverovej zmluvy vyplýva, že klauzula o poistení bola obsiahnutá priamo vo formulárovej zmluve,
ktorú predložila žalobkyňa ako veriteľ žalovanému ako spotrebiteľovi. Ten potom nemal možnosť vybrať
si, či o poistenie žiada alebo ho odmieta, pričom spotrebiteľovi sa v danom prípade vybral aj druh

poistenia. Spotrebiteľovi má byť daná a navonok preukázaná možnosť slobodne urobiť prejav vôle či
chce uzavrieť okrem úverovej zmluvy aj poistnú zmluvu alebo nie. Poukaz na aj iné zmluvy uzavreté
žalobkyňou bol v tomto smere bez právneho významu. Dohoda o poistení úveru má potom charakter
doplnkového vedľajšieho zmluvného dojednania, uzavretého aby spotrebiteľ získal úver za ponúkaných
podmienok. Argument zmluvnej slobody spotrebiteľa tu nemôže obstáť, pretože takáto sloboda je len
iluzórna,keďžezmluvuvoformulárovejpodobepripravovalažalobkyňaakozmluvnýpartnerspotrebiteľa

asohľadomnanepomervovyjednávacejsilezmluvnéhopartneraaspotrebiteľajezjavné,žespotrebiteľ
sa len s ťažkosťou môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní. V jednotlivých
odboroch podnikania postupujú zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý by sa
rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, by odsúdil sám seba k životu mimo
bežnú spoločnosť, bez využívania jednotlivých služieb. Po spotrebiteľovi nič také požadovať nemožno.

Od jeho zmluvného partnera však naopak je možné požadovať, aby sa vo svojej činnosti choval voči
spotrebiteľovi poctivo. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade
jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) zmluvnú rovnováhu faktickou. Tým je modifikované i
právo zmluvnej strany rozhodnúť, aké zmluvné dojednania budú včlenené do zmluvy. Medzi základné
informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru patrí

nielen úrok z úveru, ale aj všetky poplatky, resp. akékoľvek náklady účtované veriteľom spotrebiteľovi
v súvislosti s poskytnutím úveru. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje porovnateľné číslo,
ktoré má slúžiť spotrebiteľovi pre komparáciu ponúk rôznych finančných inštitúcií, a tým umožniť mu
vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Vypočítava sa z výšky poskytnutého spotrebiteľského
úveru a celkových nákladov spotrebiteľa, ktoré sú so spotrebiteľským úverom spojené. Z dôvodu, že

žalobkyňa nezahrnula náklady na doplnkovú službu súvisiacu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a
to poistné do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (ktorú skutočnosť
žalobkyňa v odvolaní výslovne potvrdila), výška RPMN v predmetnej zmluve obsahovala nesprávnu
hodnotu, keďže ročnou percentuálnou mierou nákladov sa rozumejú celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom. Nebolo teda sporné, že náklady na poistné neboli zahrnuté do

celkových nákladov, v dôsledku čoho údaj o RPMN bol nesprávny v neprospech spotrebiteľa, ako
aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (zahŕňajúcej celkové náklady spotrebiteľa).
Nebol potom daný dôvod zaoberať sa konkrétnou výškou RPMN v tomto prípade a bolo potrebné
považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Spotrebiteľ tu nemal možnosť výberu, či
predmetný úver poistí alebo nie. Dojednané poistné bolo súčasťou formulárovej spotrebiteľskej zmluvy,

ktorej obsah ovplyvniť nemohol a pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ak poistné bolo povinné, žalobkyňou zahrnuté (periodicita, splatnosť
spolu s platbou anuitnej splátky) do splácania pravidelnej mesačnej splátky, podliehalo výpočtom vyššie
uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy, s absenciou ktorých sa spája sankcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej

úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia faktickej zmluvnej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným
spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej
úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy.
Niektoré ustanovené náležitosti a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy) zákonodarca v prospech

ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankcie pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým
spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Vzhľadom na dôsledok absencie obsahovej obligatórnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. ročná
percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť), ktorým je zákonná

sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 1 písm. b), d/ zákona č. 129/2010 Z. z.), na
ktorú súd prihliada ex offo (z úradnej povinnosti). Žalobkyňa odôvodňovala uzavretie poistnej zmluvy
podpisom žalovaného na úverovej zmluve, ktorým potvrdil, že prevzal a oboznámil sa pred podpisom
úverovej zmluvy s poistnou zmluvou a všeobecnými obchodnými podmienkami pre poistenie schopnostisplácať spotrebiteľský úver s tým, že poistenie sa dojednáva pristúpením klienta k rámcovej poistnej
zmluve pre poistenie schopnosti splácať úver, vyplývajúce z čl. 8 obchodných podmienok. Samotné
prehlásenie spotrebiteľa zakomponované v texte zmluvy (podpisom ktorej mal spotrebiteľ súčasne

potvrdzovať prevzatie a oboznámenie sa so zmluvnými dokumentami), nepredstavuje dôkaz o tom,
že si veriteľ splnil svoju povinnosť. Bez ohľadu na takúto klauzulu je veriteľ povinný dôveryhodne
preukázať, že spotrebiteľa s označenými dokumentmi oboznámil. Podľa rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-449/13 CA Consumer Finance SA v. Bakkaus obozretný veriteľ si musí byť vedomý
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti

poskytnúť vysvetlenia. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nepotvrdil, že bol s tak rozsiahlym dokumentom
akým je rámcová zmluva o poistení pred podpisom zmluvy oboznámený, ako aj so všeobecnými
obchodnými podmienkami a zo strany žalobkyne mu bola predložená vopred naformulovaná zmluva o
úvere s pristúpením žalovaného k poisteniu, nebolo uzavretie poistnej zmluvy žalovaným preukázané.
Spotrebiteľ, ktorý má platiť platby poistenia musí dostať všetky informácie o poistení, ktoré má zo zákona
dostať osoba v pozícii poistenej osoby. Úverová zmluva žalovaného ako spotrebiteľa neinformovala

o podmienkach poistenia aspoň v rozsahu minimálnych náležitostí v zmysle § 788 OZ, ktoré musí
obsahovať poistná zmluva (najmä o poistných udalostiach, v dôsledku ktorých mu vzniká nárok na
poistné plnenie a o povinnostiach poisteného, iných ako platenie nákladov za poistenie). Ide o podstatné
informácie, ktoré spotrebiteľ potrebuje pre svoje rozhodnutie o uzavretí poistnej zmluvy a aj pre výkon
svojich zmluvných práv a záväzkov. Podpisom úverovej zmluvy malo dôjsť súčasne k uzavretiu poistenia

k úveru. U priemerného spotrebiteľa veriteľ sa tým dosiahne viazanosť zmluvou, o ktorej uzavretie
nemusí mať spotrebiteľ vôbec záujem, pričom dojednanie napĺňa záujem veriteľa na uzavretí poistnej
zmluvy v prospech jeho zmluvného partnera, poisťovne, ktorú veriteľ vybral. Je to ďalší zmluvný vzťah
a poisteniu by preto mala predchádzať náležitá informačná a poučovacia povinnosť veriteľa. Veriteľ je
povinný preukázať, že obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, tak aby sa mohol pred uzavretím

zmluvy skutočne s nimi oboznámiť, vrátane všetkých svojich práv a povinností. Nepostačuje preto
vyhlásenie spotrebiteľa, že obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi. Každý odkaz na
jednotlivé dokumenty musí byť pritom jasný, zrozumiteľný a transparentný, včleňujúci podmienky do
zmluvy. Dovolací súd uzatvára, že z obsahu samotnej formulárovej zmluvy pre priemerného spotrebiteľa
nijako nevyplýva, že by mal na výber aj možnosť nevybrať si žiadny súbor poistenia, t. j., že môže

uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez poistenia schopnosti splácať úver. Zároveň zo zmluvy nie je zrejmé,
aký dopad na zmluvné podmienky by malo, ak by sa spotrebiteľ rozhodol uzatvoriť zmluvu o úvere bez
poistenia. Je pravdou, že možnosť uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez poistenia je uvedená vo Všeobecných
obchodných podmienkach banky (ods. 10.1), v Obchodných podmienkach pre úvery (ods. 8), ďalej
osobitne v dokumente „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (čl. 3, č. l. 118, 119

spisu). Žalobkyňa ako veriteľ informáciu, ktorá má významný vplyv na výslednú cenu úveru, a teda
aj na rozhodovanie spotrebiteľa o tom, či úverovú zmluvu uzatvorí alebo nie, v podstate ukryl iba do
pripojených obchodných podmienok a súvisiacich dokumentov, t. j. takúto možnosť do zmluvy samotnej
nepojal. Táto možnosť je uvedená len v texte s úverovou zmluvou súvisiacich dokumentov, ktorý je
pre spotrebiteľa veľmi obsiahly, ťažko prehľadný a zložito formulovaný. V samotnej zmluve o úvere

nie je spotrebiteľovi poskytnutá jednoducho a zrozumiteľne informácia aj o takej možnosti, že klient o
poistenieschopnostisplácaťúvernežiada.Potomrozhodnutiespotrebiteľažiadaťopoistenieschopnosti
splácať úver nemožno považovať za slobodné a dobrovoľné, pretože predformulovaný text samotnej
zmluvy v prípade poistenia pre priemerného spotrebiteľa budí dojem, že poistenie je povinnou súčasťou
uzatváranej zmluvy.

32. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne neopodstatnene
smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

33. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, avšak dovolací súd mu náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani mu
nevyplývajú z obsahu spisu (R 72/2018).

34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.