Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/10/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2625011035
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2625011035.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci obžalovanej A. A., nar. XX.XX.XXXX v B.,
pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §
139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní
okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 2T/91/2025-338 zo dňa 22.12.2025,

na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.02.2026, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 2T/91/2025-338 zo dňa 22.12.2025 bola
obžalovaná A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B. C. XXXX/XX, B., uznaná vinnou zo spáchania
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §

139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa
dopustila na tom skutkovom základe,

že

dňa 12.07.2025 v presne neustálenom čase po 15:00 hod. na adrese B. D., E. F. XXX/X, vo vnútorných

priestoroch bytu číslo X, kde žila v spoločnej domácnosti so svojim druhom - poškodeným D. G., pod
vplyvom alkoholu a po predchádzajúcej slovnej hádke v úmysle spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu
na zdraví zobrala kuchynský nôž o dĺžke čepele 19 cm a týmto nožom bodla poškodeného do oblasti
pravej strany hrudníka v mieste, kde sa nachádza životne dôležitý orgán - pľúca, ktorý týmto bodnutím
priamo ohrozila, pričom v dôsledku tohto bodnutia poškodený D. G. utrpel zranenie, a to bodnú ranu
na pravej prednej stene hrudníka, v oblasti III. medzirebria, ktorá bola vertikálne až šikmo uložená s

dĺžkou asi 2 cm a hĺbkou 4 cm, pričom prenikla do hrudnej dutiny a spôsobila pneumothorax vpravo
malého rozsahu a haemothroax vpravo malého rozsahu, pričom toto zranenie si vyžiadalo lekárske
ošetrenie a následne liečenie v trvaní 2 až 4 týždne spojené s práceneschopnosťou, zároveň po dobu
2 až 4 týždne bol sťažený obvyklý spôsob života poškodeného D. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
H. XXXX/XX, B., ktorý sa týkal sťaženej fyzickej záťaže, manuálnej práce a činnosti, výraznejšieho
obmedzenia v pohybe a v chôdzi, pričom tohto konania sa obvinená dopustila, pretože očakávala menší

odpor od poškodeného, keďže s ním žila v druhovskom pomere, ako aj z dôvodu rastúcej antipatie voči
poškodenému v súvislosti s ich konfliktným partnerským vzťahom,

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanej podľa § 155 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36
písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 39 ods. 5 Trestného zákona
trest odňatia slobody vo výmere 4 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods.

1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanej výkon trestu podmienečne odložil s probačným dohľadom
a ustanovil obžalovanej skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Zároveň súd podľa § 51 ods. 3 písm. b)Trestnéhozákonauložilobžalovanejobmedzeniespočívajúcevzákazepožívaniaalkoholickýchnápojov
a iných návykových látok. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 74 ods. 1
Trestného zákona obžalovanej uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Podľa §

60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanej uložil aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks nôž s
označením „Stainless steel“ o celkovej dĺžke 32,5 cm, s dĺžkou čepele 19 cm a dĺžkou rukoväte 13,5 cm.

O náhrade škody rozhodol okresný súd podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku tak, že poškodených D.
G.,nar.XX.X.XXXX,trvalebytomH.XXXX/XX,B.,atiežpoškodenúSociálnupoisťovňu,IČO:30807484,

Záhradnícka 31, Bratislava, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 338-341.

Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie
okresný prokurátor, ktoré následne písomne odôvodnil na č.l. 344-346.

Okresný prokurátor v odvolaní namietal voči výroku o treste napadnutého rozsudku, ktorý považoval za
neprimerane mierny vzhľadom na okolnosti spáchania skutku ako aj osobu obžalovanej a v závislosti
o namietanej neprimeranosti a nezákonnosti uloženého trestu aj voči uloženiu ochranného opatrenia.
Rovnako namietal aj voči výroku o náhrade škody vo vzťahu k poškodenému D. G., ktorý si nárok

na náhradu škody v konaní riadne upaltnil. Prokurátor sa stotožnil s právnou kvalifikáciou skutku,
zohľadnením poľahčujúcej okolnosti, ako aj aplikovania ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona.
Pokiaľ však ide o samotnú výmeru trestu, podľa názoru prokurátora súd vec v tomto rozsahu
nesprávne právne posúdil a nezohľadnil všetky vo veci zadovážené dôkazy. Netreba opomínať fakt, že
obžalovaná útočila ostrým nožom o dĺžke čepele 19 cm, pričom nôž smerovala na pravú stranu hrudníka

poškodeného, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány. Zranenia, ktoré utrpel poškodený boli
z medicínskeho hľadiska vyhodnotené ako stredne ťažké, vyžadujúce si dobu liečby dva až štyri týždne.
Ak by intenzita pichnutia nožom bola silnejšia, mohlo dôjsť k priamemu ohrozeniu života poškodeného.
Nemožno sa preto stotožniť so záverom súdu o tom že miera vpichu bola slabá, poškodený absolvoval
krátku liečbu a nemal trvalé následky. Nie je pravdou, že by zranenia poškodeného vyžadovali krátku

liečbu, keďže práceneschopnosť poškodeného trvala takmer tri mesiace. Úvaha súdu o tom, že
poškodený sa mal dlhodobo voči obžalovanej dopúšťať násilného konania nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, táto skutočnosť nebola iným dôkazom ako výpoveďou obžalovanej preukázaná. Treba
uviesť, že poškodený nebol v minulosti odsúdený ani priestupkovo postihnutý, či už za násilné konanie
voči obžalovanej alebo za verbálne útoky voči jej osobe. Svedkyňa G. uviedla, že nikdy nevidela, že by

sa poškodený voči obžalovanej negatívne prejavoval, fyzicky ju napádal, obžalovaná sa jej na hádky
s poškodeným ani nesťažovala. Mala to byť práve obžalovaná, kto v domácnosti ničil veci, nestarala sa
o domácnosť a sústavne klamala. Prokurátor poukázal na trestné oznámenie podané obžalovanou na
poškodeného, ktoré následne obžalovaná znegovala, čo v konečnom dôsledku nasvedčuje tomu, že jej
tvrdenia o násilnom konaní poškodeného voči jej osobe boli len formou obrany s cieľom zlepšiť svoje

postavenie vo vzťahu k ukladaniu trestu. Súd tak nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy k otázke súžitia
medzi poškodeným a obžalovanou. Súd pri ukladaní trestu nezohľadnil skutočnosť, že obžalovaná bola
v minulosti trikrát súdne trestaná, hoci ide o tresty zahladené, súd to nezbavuje povinnosti prihliadať na
ne. Aj keď nešlo o odsúdenia za násilné skutky, tieto mali v minulosti viesť k náprave obžalovanej, aby sa
v budúcnosti vyhla páchaniu trestnej činnosti. Vo všetkých predchádzajúcich prípadoch bol obžalovanej

ukladaný podmienečný trest, ktorý evidentne neviedol k náprave, preto je v tomto prípade nutné ukladať
trest nepodmienečný. Obžalovaná sa v tejto veci dopustila omnoho závažnejšej trestnej činnosti, než
tá, pre ktorú bola v minulosti trestne stíhaná, navyše mohlo dôjsť k fatálnemu následku. Trest ukladaný
okresným súdom sa vymyká aj všeobecným zásadám ukladania trestov, a to zásade spravodlivosti
a úmernosti trestu. Ďalej poukazuje na obdobné prípady trestných činov, kedy pri vyhlásení o vine

obžalovanej súd ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o výrok o uložení ochranného
opatrenia, vzhľadom na nesprávne uložený trest je nutné tento výrok považovať za nezákonný. Keďže
mal byť obžalovanej ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody, neboli splnené podmienky na
uloženie ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou. V danej veci tak bolo nutné
popri nepodmienečnom treste odňatia slobody ukladať ochranné liečenie ústavnou formou. Vo vzťahu

k výroku o náhrade škody poškodeného D. G., poškodený si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody
vo výške 500,-Eur, pričom bolo zrejmé z akého dôvodu si nárok uplatnil. Ďalej jeho nárok vyplynul aj zo
Znaleckého posudku č. 150/2025, ktorým boli zranenia poškodeného ohodnotené bodovo na 125 bodov,
čo predstavuje sumu 3.810,-Eur. Ide o zákonný nárok poškodeného za bolesti, ktoré boli spôsobenév priamej príčinnej súvislosti so spáchaným trestným činom. Preto mal byť poškodenému priznaný nárok
na náhradu škody aspoň v čiastočnej výške 500,-Eur. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhol, aby
odvolací súd napadnutá rozsudok vo výroku o treste, výroku o ochrannom opatrení a výroku o náhrade

škody zruší a obžalovanej uloží trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, na výkon trestu ju zaradí do
ústavu s minimálnym stupňom stráženia, popri tom jej uloží ochranné protialkoholické liečenie ústavnou
formou a zaviaže ju na náhradu škody poškodenému D. G. vo výške 500,-Eur.

Obžalovaná sa vyjadrila k odvolaniu okresného prokurátora prostredníctvom svojej obhajkyne, pričom

uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za správny, zákonný a spravodlivý, zohľadňujúci všetky
podstatné skutočnosti týkajúce sa trestnej veci ako aj priznanie sa obžalovanej ku spáchaniu skutku.
Uviedla, že doteraz sa nedopustila žiadnej násilnej trestnej činnosti, predchádzajúce odsúdenia má
zahladené. V súčasnosti si veľmi dobre uvedomuje nebezpečnosť a protiprávnosť svojho konania,
uložený nepodmienečný trest je pre obžalovanú dostatočným ponaučením. Už samotné pojednávanie
a väzobné stíhanie malo na obžalovanú významný vplyv, čo potvrdzuje aj pozitívne hodnotenie z výkonu

väzby. Pobyt vo väzbe prinútil obžalovanú uvedomiť si závažnosť svojho konania, svoj čin oľutovať.
Uložený trest vníma ako postačujúci, odôvodnený aj strachom z poškodeného a jej doterajším životom.
Súd tiež správne vyhodnotil konanie obžalovanej ako ojedinelým vybočením spôsobeným toxickým
vzťahom s poškodeným a vplyvom alkoholu. Pokiaľ ide o trestnú vec, na ktorú poukázal prokurátor
v odvolaní, uviedla, že nešlo o skutkovo totožnú vec, nakoľko poškodenému spôsobila len jedno

bodnutie, pričom zranenia boli stredne ťažkého charakteru. Skutok sa odlišoval aj tým, že obžalovaná
bola poškodeným dlhé roky týraná, týranie potvrdila aj svedkyňa E.. Argumentácia prokurátora o tom, že
ak by obžalovaná vyvinula väčšiu silu, došlo by k smrti poškodeného sa zakladá len na domnienkach.
Rovnako nesúhlasí ani s názorom prokurátora na trestnú minulosť poškodeného, nakoľko ten sa dopustil
násilného konania, partnerský vzťah bol sprevádzaný konfliktmi a agresívne správanie poškodeného

bolodôvodomstrachuobžalovanej,ktorédospeliaždospáchaniaskutku.Obžalovanánavrhlaodvolanie
prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 10.02.2026 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovanej a jej obhajkyne. Zástupca krajskej prokuratúry zotrval na podanom

odvolaní, dôvody odvolania nežiadal zmeniť ani doplniť. Odvolací súd oboznámil prítomných
s napadnutým rozsudkom, odvolaním okresného prokurátora, vyjadrením obžalovanej k odvolaniu
okresného prokurátora, odpisom registra trestov na obžalovanú a príslušnými lustráciami na osobu
obžalovanej. Strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu. Zástupca
krajskej prokuratúry sa pridržal písomných dôvodov odvolania a skutočností v ňom uvedených. Navrhol

zrušiť napadnutý výrok o treste, ochrannom opatrení a náhrade škody a rozhodnúť v zmysle odvolacieho
návrhu. Obhajkyňa obžalovanej sa v celom rozsahu pridržala písomného vyjadrenia k odvolaniu
okresného prokurátora, navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol ako nedôvodné. Obžalovaná sa
pridržala prednesu svojej obhajkyne. Vyjadrila ľútosť nad svojim konaním, skutok nechcela vykonať,
bola dostatočne poučená, viackrát sa nechce dostať do výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho

zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd jasne, zrozumiteľne a zákonne súladným spôsobom
presvedčivo vysvetlil svoje úvahy o uložení trestu, primeranosti uloženého trestu, jeho zákonnosti
a spravodlivosti vzhľadom na okolnosti prípadu a osobné pomery obžalovanej. V nadväznosti na

to, a to najmä na okolnosti spáchania skutku a osobu obžalovanej ako páchateľky trestného činu
správne a dôvodne rozhodol o uložení ochranného opatrenia. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, ani
v tomto rozsahu odvolací súd nevzhliadol pochybenie. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku vo vzťahu
ku všetkým napadnutým výrokom, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na
konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že obžalovaná na hlavnom pojednávaní dňa 22.12.2025 učinila
vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinná zo spáchania skutku,
ktorý sa jej kládol za vinu, preto okresný súd so súhlasom prokurátora vyhlásenie obžalovanej prijal.
Pretože inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného
výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovanej podľa §

257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho
zákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok
nie je prípustné, tento výrok je právoplatný. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011
zo 7. februára 2012)

Vzhľadom na vyhlásenie o vine obžalovanej na hlavnom pojednávaní, bol skutok bez námietok

obžalovanej, a tiež námietok prokurátora v odvolaní správne právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Pri ukladaní trestu
správne okresný súd vychádzal z trestnej sadzby 5 rokov až 12 rokov, za súčasného zohľadnenia
jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, bez zistenia priťažujúcej okolnosti.

Odvolací súd sa rovnako stotožnil aj s aplikáciou zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného
zákona, nakoľko trest ukladaný v rámci zákonnej trestnej sadzby sa javil v tomto prípade neprimerane
prísny.

Odvolací súd preskúmajúc odvolaciu argumentáciu okresného prokurátora konštatuje, že vecne ide

o námietky voči skutkovým záverom učineným okresným súdom vo vzťahu k výroku o treste. Okresný
prokurátor v odvolaní namieta voči záverom súdu, prezentuje pritom svoje vlastné hodnotenie dôkazov
vo vzťahu k primeranosti uloženého trestu, snaží sa presadiť práve svoje skutkové závery a tými
odôvodniť zmenu rozhodnutia súdu uložením prísnejšieho trestu obžalovanej.

Odvolací súd primárne považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v
trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké

pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov.

Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom.
Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné

presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného
presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj

v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe
hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospieť aj k
iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. (judikát R 53/1992)

V súvislosti s výrokom o treste odvolací súd považuje za potrebné poukázať na základné pravidlá
dôležité pri ukladaní trestu, najmä na ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorý zakotvuje účel
trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život
a súčasne iných odradí od spáchania trestných činov. Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou. Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v
medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný
čin. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu,
v čom sa odráža zásada individualizácie trestu. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účeluTrestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na
ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorého sa prejavuje prvok represie
(zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu) a jednak aj

voči ďalším členom spoločnosti, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej
prevencie.

Ochrana spoločnosti sa pritom uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia, teda represiou
a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na

zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trest musí vyjadrovať
tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie,
negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické.

Pri úvahách o druhu a výmery trestu je nutné aplikovať tiež ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona,
podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a

jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Výmerou trestu sa pritom rozumie nielen určenie trestu v rámci
trestnej sadzby tam, kde je trest takto kvalifikovaný, ale určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov,
ak je toto určenie vyhradené súdu. Rozpätie zákonom stanovenej trestnej sadzby umožňuje a zároveň
ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu

zohľadniť všetky okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona.

Osobu páchateľa je pritom potrebné hodnotiť vo všetkých súvislostiach a nemožno obísť ani možnosť
jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára, či už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy

páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitosti so spáchaným trestným činom vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Záver súdu o
možnosti nápravy páchateľa musí byť pritom vždy v súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje, záujmom spoločnosti, štátu, občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným

pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri ukladaní trestov je nutné vychádzať zo spojenia a
vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to princípu zákonnosti trestu a princípu individualizácie trestu.

Aj napriek odlišnému vyhodnoteniu dôkazov vzťahujúcich sa k uloženiu trestu odvolací súd po
preskúmaní obsahu spisu nenašiel dôvod, pre ktorý by mal obžalovanej, a to aj napriek typovo vyššej

závažnosti spáchaného skutku ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorým by ju izoloval od
spoločnosti.

Obžalovaná je trestne stíhaná pre zločin, a teda typovo závažnejšie konanie, pričom práve zločin
ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1

písm. c) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona je úmyselným trestným
činom. Obžalovaná v stave opitosti, v rámci situačného konfliktu s poškodeným, ktorý bol rovnako pod
vplyvom alkoholu, po predchádzajúcich verbálnych útokoch poškodeného, bodla poškodeného nožom
do pravej oblasti hrudníka, pričom poškodený utrpel bodnú ranu na pravej prednej stene hrudníka, v
oblastiIII.medzirebria,ranabolavertikálneažšikmouloženásdĺžkou2cmahĺbkou4cmpričomprenikla

do hrudnej dutiny a spôsobila pneumothorax vpravo malého rozsahu a haemothorax vpravo malého
rozsahu. Podľa slov obžalovanej mal bezprostredne pred skutkom poškodený napádať obžalovanú, mal
sa na ňu zaháňať, naznačoval jej škrtenie, nútil ju hajlovať. V dôsledku vyhrotenej situácie, výrazne
ovplyvnenej požitím alkoholu obžalovaná vzala kuchynský nôž, pričom najskôr sa vyhrážala, že sa ním
zabije sama, napokon však nožom bodla poškodeného.

Obžalovaná skutok spáchala so zbraňou v ruke, útočila na životne dôležitý orgán, útok smeroval voči
blízkej osobe, ktorej bola spôsobená ťažká ujma na zdraví. Pri posudzovaní konania páchateľa, ktorým
útočil proti zdraviu inej osoby, však nie je možné vychádzať len z toho, aká ujma na zdraví poškodeného
bola týmto útokom spôsobená, ale je treba prihliadať aj k okolnostiam, za akých sa útok stal, akým

predmetom bolo zaútočené a aké nebezpečie pre napadnutého z útoku hrozilo (judikát R 16/1964).
Správne potom okresný súd pri ukladaní trestu prihliadal a osobitnosti skutku, a to v rovine okolností jeho
spáchania ako aj v rovine posudzovania osoby obžalovanej ako páchateľky násilného trestného činu.Pokiaľ ide o okolnosti spáchania skutku, už znaleckým dokazovaním bolo konštatované, že v čase
skutku zohralo významnú rolu požitie alkoholu obžalovanou, pričom u obžalovanej bol objektivizovaný
syndróm závislosti od užívania alkoholu. Pod vplyvom alkoholu došlo k uvoľneniu brzdových

mechanizmov, obžalovaná si v momente útoku zrejme neuvedomovala aký následok na živote a zdraví
poškodeného môže spôsobiť, čo ju však nijakým spôsobom neospravedlňuje. Obžalovaná však útočila
na poškodeného prvýkrát, nikdy predtým sa, aj napriek výrazne konfliktnej povahe ich vzájomného
vzťahu neuchýlila k fyzickému útoku na poškodeného. Obžalovaná bodla poškodeného jedenkrát,
bezprostredne po tom si uvedomila následok svojho konania, poškodenému sa snažila poskytnúť

pomoc, zotrvala pri ňom do príchodu záchrannej služby a rovnako do príchodu polície. Ako už podotkol
okresný súd, obžalovaná bola počas vzťahu s poškodeným objektom fyzického a verbálneho násilia
zo strany poškodeného, uchyľovala sa skôr k zakrývaniu konania obžalovaného, počas útokov sa
schovávala, ako k útokom naň. O konfliktnom vzťahu vypovedala nielen obžalovaná, ale aj svedkyňa
E., ktorá si všimla neprimerané a agresívne správanie obžalovaného voči poškodenej aj v práci, kedy
poškodený fyzicky zaútočil na obžalovanú aj pred svedkami na pracovisku a rovnako na obžalovanú

verbálne útočil. Z fotodokumentácie vyplýva, že obžalovaná mala na rukách modriny, ktorých vznik
pripísala konaniu poškodeného, čo opätovne nasvedčuje jej výpovedi o dlhodobo nevhodnom správaní
sa poškodeného voči obžalovanej. Vyjadrila sa, že v minulosti ju poškodený fyzicky napadol tak, že
mala monokel, v dôsledku čoho nemohla ísť do práce. O monokli sa zmienila aj svedkyňa E. a dokonca
aj svedkyňa G. v prípravnom konaní. Obžalovaná mala tendenciu zakrývať konanie poškodeného,

svedkyni G. sa vyjadrila, že spadla v práci, svedkyňu E. zas prosila, aby konanie obžalovaného neriešila.
Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že vzťah obžalovanej a poškodeného sa niesol v duchu
násilných nielen fyzických ale aj verbálnych prejavov, obaja holdovali alkoholu, čo významnou mierou
prispelo aj k spáchaniu skutku. Nemožno sa tak stotožniť s námietkou prokurátora o tom, že konfliktnosť
vzťahu nevyplynula zo žiadneho dôkazu, a osvojiť si záver, ktorým poukázal aj na výpoveď svedkyne

G. (matky obžalovaného), podľa ktorej to bola práve obžalovaná, ktorá ničila veci a nestarala sa
o domácnosť. Svedkyňa G. prezentovala výrazne negatívny postoj k obžalovanej, sama sa vyjadrila,
že bola od začiatku proti vzťahu obžalovanej a poškodeného, avšak vyjadrila sa aj o tom, že medzi
obžalovanou a poškodeným boli hádky a konflikty. Tak isto svedkyňa však mimo iného vypovedala, že
spozorovala u obžalovanej monokel, tá jej však uviedla, že sa udrela v práci. Násilné správanie bolo

preukázané práve na strane poškodeného, ktorý bol už v minulosti odsúdený pre druhovo rôznu trestnú
činnosť, a to aj násilnú, a teda nie je pravdivá ani námietka prokurátora, ktorý uviedol, že poškodený
nebol trestne stíhaný ani priestupkovo postihnutý.

Ako dôvod sprísnenia trestu odvolací súd nevzhliadol ani predchádzajúce odsúdenia obžalovanej,

ktorá bola v minulosti trikrát súdne trestaná pre prečin zanedbania povinnej výživy k vyživovanému
dieťaťu. Jednak, všetky odsúdenia má obžalovaná zahladené, a tiež, nešlo o násilnú trestnú činnosť,
ale o trestnú činnosť podstatne menej závažného charakteru, ktorá nenaznačuje, že by mala byť
obžalovaná nebezpečná pre spoločnosť. Z predchádzajúcich odsúdení nemožno vyvodzovať násilnú
povahu obžalovanej, riziko ponechania obžalovanej na slobode za súčasného uloženia podmienečného

trestu, či riziko, že by sa mohla v budúcnosti dopustiť obdobného, či iného konania. Ako už uviedol
súd vyššie, reakcia obžalovanej na konfliktné situácie spočívala práve naopak v defenzíve v podobe
obrany, zamykania sa v kúpeľni, zatajovania konania poškodeného, nie v útokoch naneho. Rovnako aj
odvolací súd zastáva názor, že v predmetnej veci išlo o skrat, ojedinelé vybočenie konania obžalovanie
významne ovplyvnené užívaním alkoholu, konfliktným až násilným charakterom vzťahu obžalovanej

a poškodeného ako aj reakciou na správanie poškodeného, ktoré skutku predchádzalo.

Pokiaľ ide o osobu obžalovanej, od začatia trestného stíhania sa ku skutku priznávala (spočiatku
opísala priebeh skutku mierne odlišne, obžalovaný „...sa napichol na nôž...“), následne sa v celom
rozsahu doznala k činu. Vyjadrila ľútosť nad svojim konaním, odvolací súd považoval prejavenú

ľútosť za úprimný prejav, nielen formálne učinené vyhlásenie s cieľom zlepšenia svojho postavenia.
Obžalovaná v minulosti pracovala, mala záujem osamostatniť sa a odlúčiť od poškodeného. V prípade
obžalovanej možno konštatovať skutočný exces spôsobený dlhodobým nevhodným zaobchádzaním
zo strany poškodeného, užitím alkoholu a tiež pravidelným užívaním alkoholu. V tomto prípade nie je
nutné obžalovanú izolovať od spoločnosti, práve naopak, je nutné posilniť výchovný prvok trestu tým,

že obžalovaná bude na slobode, kde bude mať možnosť zamestnať sa, zabezpečovať si pravidelný
príjem, podrobiť sa liečbe závislosti od užívania alkoholu a dodržiavať podmienky probačného dohľadu.
Podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom a skúšobnou dobou v trvaní 3 roky je
pre obžalovanú dostatočne odstrašujúcim na to, aby sa (nielen) podobného konania v budúcnostinedopustila, ale aby ju motivoval k vedeniu riadneho života. Trest totiž nemožno vnímať ako revanš, čo
by viedlo k väčšiemu bezpráviu a absencii kritického postoja. Rovnako znaleckým dokazovaním bolo
konštatované, že obžalovaná na slobode nepredstavuje pre spoločnosť riziko.

Ak prokurátor poukazuje na spôsob spáchania skutku, a to útok zbraňou na životne dôležitý
orgán, pričom pokiaľ by útočila obžalovaná silnejšou intenzitou, došlo by k fatálnemu následku, túto
argumentáciu odvolací súd vyhodnotil ako domnienku. Súd hodnotil skutkový stav a z neho vyvodil
skutkové a práve závery na vykonaných dôkazoch tak, ako boli zabezpečené v konaní a aké závery

z nich plynuli. Dôkaznú situáciu neohýbal, a nevytváral domnienky v zmysle „...čo keby..“, pretože výrok
o vine má byť založený na preukázaných dôkazov, nie na domnienkach a hypotézach skutkového deja.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky prokurátora v tom rozsahu, keď dôvodnosť uloženia prísnejšieho
(rozumej v tomto prípade nepodmienečného trestu odňatia slobody) odvodzuje od rozhodnutia iného
všeobecného súdu v obdobnej trestnej veci, odvolací súd neprijal ako dôvodnú ani túto časť odvolacej

argumentácie.

Len marginálne pritom v tejto súvislosti uvádza, že každé konanie páchateľa napĺňajúce skutkovú
podstatu tohto trestného činu nemožno generalizovať, a preto ukladanie trestu je potrebné riešiť
jednotlivo pri každom trestnom čine s ohľadom na všetky okolnosti spáchania trestného činu, a najmä

s ohľadom na osobu páchateľa, jeho motív, mieru postihu rodinných príslušníkov, a ďalšie.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR, ktorý sa už opakovane vyjadril
k problematike odlišnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov tak, že právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, a to aj napriek tomu, že protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere verejnosti v spravodlivé
súdne konanie a v súdny systém ako taký (IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Trestná vec, na ktorú poukazuje prokurátor má s trestnou vecou prejednávanou v tomto prípade
spoločného menovateľa len v žalovanom skutku. Každá vec sa vyznačovala inými okolnosťami, za
ktorých k spáchaniu skutku došlo, a tiež inými pomermi na strane páchateľa a možnosti jeho nápravy.
Okresný súd v tomto prípade svoje rozhodnutie o uložení trestu celkom zreteľne individualizoval, všetky
špecifiká trestnej činnosti boli materializované na tu prejednávanú vec, čím sa zároveň odlišovala od

trestných vecí, na ktoré prokurátor poukázal. Eventuálna odlišnosť sa týkala len výšky uloženého trestu,
pričom ako už bolo uvedené v odôvodnení vyššie, trest reflektuje individuálne na toho ktorého páchateľa
askutkovéokolnostikaždejprejednávanejvecibezakejkoľvekgeneralizáciesinými,skutkovototožnými
vecami. Takýto postup pritom plne zodpovedá princípu nezávislosti súdu ako aj jednej zo základných
zásad pre ukladanie trestu, a to zásade sudcovskej individualizácie trestu.

Súd má poznať predovšetkým svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu)
toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu
poukazujú alebo nie. Postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným
veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle,

ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017) O takýto prípad sa však v prejednávanej veci
nejedná, pretože súd rozhodoval plne v súlade s judikatúrou tunajšieho súdu, v súlade so zásadami
pre ukladanie trestu, a napokon svoj záver o ukladaní podmienečného trestu odôvodnil náležite nielen
okresný súd, ale aj odvolací súd doplňujúcimi úvahami, ktorými podporil skutkové a právne závery

vedúcektomu,ženanápravuobžalovanejvtomtoprípadepostačíajpodmienečnýtrestodňatiaslobody.

Možno preto uzavrieť, že okresným súdom uložený podmienečný trest s probačným dohľadom
a určením primeraných obmedzení, vrátane uloženia ochranného opatrenia (ochranného
protialkoholického liečenia ambulantnou formou) je nielen zákonný, ale je aj primeraný a preto

spravodlivý, od ktorého možno dôvodne očakávať, že splní svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej,
aleajgenerálnejprevencie.Zároveňvyjadrujeajmorálneodsúdeniekonaniaobžalovanejspoločnosťou.Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu, ktorým sa stotožnil s ukladaným trestom
a jeho výmerou, a teda ponechaním obžalovanej na slobode, potom bolo správne aj ukladanie
ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou, ktorú povinnosť bude obžalovaná v rámci

procesu svojej nápravy absolvovať.

Pokiaľ ide o námietky prokurátora voči výroku o náhrade škody, a to vo vzťahu k poškodenému D. G.,
ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 500,-Eur, ktorý odôvodnil tým, že ide o ujmu, ktorá
mu vznikla ako následok toho, že nemohol chodiť o práce a tiež nárokom vyplývajúcim z bodového

ohodnotenia zranení v zmysle Znaleckého posudku č. 150/25 znalca MUDr. Mariána Pamulu, odvolací
súd nevzhliadol dôvod vyhovieť námietky ani v tomto rozsahu.

Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Trestného poriadku) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade
v odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu
aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem

„morálna škoda" vo vzťahu ku škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom
treba vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma" v občianskom konaní.

Škodou na účely § 287 ods. 1 Trestného poriadku nie je iba majetková škoda, ale treba ňou rozumieť aj
nemajetkovú ujmu ako dôsledok porušenia, či ohrozenia iných zákonom chránených práv alebo slobôd

trestným činom. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať
hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený, a ktorými sa
tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah,
spôsobnáhrady.Potomajprirozhodovaníoneoprávnenýchzásahochdoosobnostnýchprávaprávnych
prostriedkoch nápravy sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl.

V tomto smere poukazuje odvolací súd na to, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú v
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovené iba dve kritériá: závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a 2) okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pokiaľ ide o okolnosti
porušenia práva, tie sú spoľahlivo preukázané vo vzťahu k výroku o vine obžalovanej, a teda príčinná

súvislosť medzi konaním obžalovanej a vzniknutými zraneniami poškodeného bola preukázaná. Pokiaľ
však ide o ustálenie náhrady škody, ustálenie škody by v tomto prípade presahovalo rámec dokazovania
v trestnom konaní, preto bolo dôvodné rozhodnúť tak, ako učinil okresný súd, a síce odkázať
poškodeného D. G. ako aj poškodenú Sociálnu poisťovňu, a.s. s uplatnenými nárokmi na náhradu škody
na civilný proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie okresného prokurátora podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného

poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.