Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/140/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7725010254
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7725010254.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov

JUDr. Stanislava Sojku, PhD. a JUDr. Mateja Čintalu, v trestnej veci obžalovaného A. A., pre prečin
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na verejnom zasadnutí
konanom dňa 4. februára 2026, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce
zo dňa 17.9.2025, sp. zn. 8T/42/2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia
slobody a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o treste zákazu činnosti.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému A. A., nar. XX.X.XXXX v A., trvale bytom B. XXX,
C. ukladá podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák. peňažný trest vo
výmere 600,- (šesťsto) EUR.

Podľa § 57 ods.3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť všetky druhy
motorových vozidiel v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. A. za vinného z prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 23.2.2024 v čase okolo 19:45 hod., aj napriek tomu, že mal právoplatným rozhodnutím Okresného
dopravného inšpektorátu v Michalovciach pod číslom ORPZ-MI-ODI2-272/2023-P uložený zákaz
činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 12 mesiacov, teda od 13.12.2023 do

13.12.2024, viedol osobné motorové vozidlo D. B., EVČ: A., po ulici D. v smere na ulicu E. B. C., kde bol
pri budove pošty zastavený ku kontrole hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru v Strážskom.

Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 348 ods. 1 za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia
slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Tr. zák. mu výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú

dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na dobu 2 (dvoch) rokov.Proti tomuto rozsudku, bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku
zahlásil odvolanie obžalovaný, ktoré prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil tak, že

odvolanie smeruje proti všetkým výrokom rozsudku, teda voči výroku o vine a treste, ako aj proti postupu,
ktorý predchádzal samotnému vyhláseniu rozsudku. Napadnutý rozsudok pokladá za nezákonný a
nespravodlivý.
Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí nesprávne vysporiadal s jeho obhajobou. Má za to, že
rozhodnutie súdu je vecne nesprávne, súdom nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom v

rozhodnutí o vine, ako aj o treste.
Súd podľa jeho názoru odmietnutím návrhu na vykonanie výsluchu svedkyne C. A. nedokázal úplne a
správne zistiť skutkový stav. Jeho obranu pokladal za nepravdivú len na základe výpovedi policajnej
hliadky F. G. a A. G.. Bagatelizoval vysvetlenie rozporu vo výpovedi svedka F. G. od svojej skoršej
výpovede v prípravnom konaní zo dňa 15.4.2025, kde opisuje pohyb jeho vozidla po celkom inej
ceste, ako to uvádzal neskôr na hlavnom pojednávaní. Z výpovedi tohto svedka vyplýva, že na otázku

prokurátora, či sa vyjadril, prečo šoféroval, jednoznačne odpovedal, že spomínal nejakého rodinného
príslušníka, že musel ísť za ním. V tomto kontexte je nelogické konštatovanie súdu, že nepravdivosť
jeho tvrdenia v neposlednom rade preukazuje aj výpoveď svedka A. G., ktorý jedno bez akýchkoľvek
pochybností dvakrát pri výsluchu na hlavnom pojednávaní zopakoval, že po zastavení jeho vozidla
povedal, že bol pri svojom otcovi, lebo bol chorý a vracal sa od otca domov. Nevie, z čoho súd usúdil,

že jeho tvrdenie, resp. jeho obrana, že po zastavení vozidla sa rozprával výhradne so svedkom G., je
absurdná a svedok G. s najväčšou pravdepodobnosťou to počul tiež, lebo vraj stál celý čas nepochybne
pri nich. Túto skutočnosť viackrát namietal a jednoznačne tvrdil , že svedok A. G. pri tomto rozhovore,
resp. riešení priestupku vôbec v tom čase nebol, vôbec sa s ním nerozprával a jednoznačne popiera
pravdivosť výpovede svedka G., ktorý na hlavnom pojednávaní vypovedal „obžalovaný mi vravel, že bol

u otca, lebo je chorý a vracal sa naspäť domov.“ Následne na otázku obhajcu tento svedok si nepamätal,
kto vyhotovoval zápisnicu o podaní vysvetlenia. Nemožno súhlasiť, že pochybnosti ohľadom toho, kto
a kedy vyhotovil zápisnicu o podaní vysvetlenia zo dňa 23.2.2024 sú absolútne bezpredmetné, nemajú
žiaden význam vo vzťahu k spáchanému skutku. Z listinného dôkazu náčrtku z miesta priestupku zo
dňa 23.2.2024 A. G. je zaznamenaný čas obhliadky dňa 23.2.2024 o 19.55 hod. a koniec obhliadky dňa

23.2.2024 o 20.10 hod., a preto je nepravdivé a logicky nemožné, aby zápisnicu o podaní vysvetlenia v
čase 20.05 hod. v sídle Obvodného oddelenia PZ Strážske spracoval ten istý príslušník polície svedok
A. G..

V ďalšom citoval ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. a uviedol, že súd nevykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom pre objektívne rozhodnutie o vine, resp. o jeho nevine, resp. k zaujatiu jeho zákonného
postoja, ktorý v rámci svojej obhajoby poukázal na stav krajnej núdze, v rámci ktorej konal tak, ako je to
popísané vo výrokovej časti samotného rozhodnutia, teda mal sa dopustiť skutku kladeného mu za vinu.
Vo vzťahu k predmetnému trestnému konaniu v ďalšom uviedol, že pokiaľ v súlade so základnými
zásadami špecifikovanými v ustanovení § 2 Tr. por. má právo obstarávať dôkazy i on sám, orgány činné

v trestnom konaní boli a sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace v jeho
prospech a to tak, aby všetky dôkazy súhrne umožnili súdu konečné spravodlivé rozhodnutie, to však
zákonnýmspôsobom(vpredmetnejtrestnejvecivrozporesuvedenýmorgánypolície,resp.prokuratúry,
ale ani samotný súd s rovnakou starostlivosťou neobstarávali dôkazy a nevykonali dôkazy svedčiace
v jeho prospech, keď ani jeden z týchto štátnych orgánov sa ani len okrajovo nezaoberal okolnosťami

vylučujúcimi jeho trestnú zodpovednosť).
Uvedený skutok, z ktorého bol uznaný vinným, nie je prečinom vzhľadom na spôsob vykonania činu,
následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku, jeho závažnosť, ktorá
je nepatrná. Nejde teda o prečin z dôvodu, že skutok po objektívnej a subjektívnej stránke nenapĺňa
pojmové znaky prečinu podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2

Tr. zák.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť
nepatrná.

Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. To znamená,
že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie mohlo byť
kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. aj pozitívny záver o tom, že
závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu je vyššiaako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného
konania.
Kritéria, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania, následku a okolnosti

spáchania prečinu (trest objektívnej stránky); miery zavinenia a pohnútky k činu (trest subjektívnej
stránky).
Zmienené kritéria sú tak rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne
rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu.
Uvedené kritéria nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované,

resp. silnejšie na úkor ostatných.
Posudzovanie závažnosti prečinu zo strany súdu a orgánov činných v trestnom konaní nie je založené
na ľubovôli týchto orgánov, ale závažnosť prečinu musí byť obligatórne zvažovaná pri rozhodovaní o
každom čine vykazujúcom formálne znaky prečinu.
Z uvedeného vyplýva, že stupeň závažnosti nemožno konkrétne vyjadriť, je na zvážení súdu, ako
všetky tieto taxatívne vymedzené okolnosti vymedzujúce závažnosť prečinu posúdi, a či teda na základe

materiálneho znaku (materiálneho korektívu) uzná, že ide o prečin alebo nie.

Vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti sa súd nedostatočným právnym spôsobom vysporiadal s
právnou otázkou krajnej núdze poukazujúc na dikciu ustanovenia § 24 Tr. zák.
Poukázal na to, že existovalo priame hroziace nebezpečenstvo, teda bezprostredne nebezpečenstvo

ohrozenia života a zdravia jeho otca H. A., ktorý bol práve v uvedený deň po dvojtýždňovej hospitalizácii
prepustený a prevezený z nemocnice domov do svojho bytu B. C., kde býva sám. Po jeho telefonáte,
keď mu rozrušeným hlasom oznámil „rýchlo príď, je mi veľmi zle, asi mám znova porážku a odpadnem“
a následne prestal komunikovať, nadobudol odôvodnenú obavu, že otcov život bez okamžitého zásahu
je bezprostredne ohrozený. Keďže jeho otec sa naďalej do telefónu prestal ozývať, bol presvedčený,

že odpadol. V tom čase bol doma sám a manželka bola na návšteve u jeho svokry. Za takejto situácie
nasadol do auta a urýchlene išiel k svojmu otcovi s úmyslom mu poskytnúť rýchlu bezprostrednú pomoc,
ktorý býva asi 400 – 500 metrov od jeho bydliska.
Má za to, že konal v ospravedlniteľnom, silnom citovom rozrušení, keďže sa oprávnene domnieval, že
jemu otcovi ide o život.

Závažné pochybenie súdu prvého stupňa vidí v tom, že pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmery súd
nevykonal žiadne dokazovanie, k tomu sa ani nemohol žiadnym spôsobom vyjadriť, bolo teda porušené
právo obhajoby. Podľa § 278 ods. 2 Tr. por. súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti,
ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní
vykonávané. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie za situácie, keď nevykonal súd tieto dôkazy, rozsudok

v tejto časti je nezákonný, nesprávny a nepreskúmateľný.

Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a po
zrušení napadnutého rozsudku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju znova prejednal a rozhodol.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného

trestného činu (prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.) je
napadnutýrozsudokvýsledkomkonania,vktoromsapostupovalopodľaustanoveníTrestnéhoporiadku,
a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového
stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú
uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného

na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na
správne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho
správne skutkové zistenia.

Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval
dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom
dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam. V rámci skutku je konanieobžalovaného súčasne dostatočne konkretizované tak, že toto napĺňa zákonné znaky skutkovej
podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Takto v skutku popísané protiprávne konanie
obžalovanéhomáoporuvdokazovanívykonanomnahlavnompojednávanípredprvostupňovýmsúdom,

ako na to v podrobnostiach a s odkazom na konkrétne vykonané dôkazy poukázal súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení dôkazov.

Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ako sa vyrovnal s podstatnou
obhajobou obžalovaného A. A., a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny.

Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom
súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a

neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.

Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v

prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

Skutočnosť, že obžalovaný A. A. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť krajský súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní
nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ ide
o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A. A. a jeho

obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva zakotvené
v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a
spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k
tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce. Reagujúc na odvolacie
námietky obžalovaného, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal
sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla „in dubio pro reo“ (v

pochybnostiach v prospech obžalovaného). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,návrhmiahodnotenímdôkazov.Právo
na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší
žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov

a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov. Aj keď obžalovaný v celom priebehu
trestného konania nepopiera to, že dňa 23.2.2024 v čase okolo 19.45 hod. s vozidlom skutočne jazdil aj
napriek tomu, že mal právoplatným rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu v Michalovciach
pod číslom ORPZ-MI-ODI2-272/2023-P uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov
na dobu 12 mesiacov teda od 13.12.2023 do 13.12.2024, svoje konanie odôvodňuje tým, dňa 23.2.2024

prepustili jeho otca z nemocnice, kde bol hospitalizovaný asi 2 týždne z dôvodu príznakov na mozgovo
cievnu príhodu. Niekedy okolo 19.30 hod. mu otec telefonoval a povedal mu, aby rýchlo prišiel za ním,
lebo mu je zle a že má podobné príznaky na porážku ako predtým. Potom sa otec v telefóne odmlčal a on
sazľakol,čosastalo,pretosadoldoautaneuvedomujúcsi,žemáuloženýzákazčinnosti,nakoľkosabálo život svojho otca, a išiel za ním z miesta svojho bydliska na ul. B. XXX/XX B. C., a teda konal v krajnej
núdzi, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú
vinu obžalovaného a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich
a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že
obžalovaný A. A. spáchal žalovaný skutok prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Z vykonaných
dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že
obžalovaný spáchal žalovaný skutok prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia v zmysle podanej

obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru. Konanie obžalovanému kladené obžalobou za vinu spočívajúce
v tvrdení obžaloby, že dňa 23.2.2024 aj napriek tomu, že mal právoplatným rozhodnutím Okresného
dopravného inšpektorátu v Michalovciach uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkých
druhov priznáva a nepopiera, toto svoje konanie ale ospravedlňuje skutočnosťami, ktoré charakterizuje
ako konanie v krajnej núdzi.
Aj krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa poukazuje na sumu dôkazov, ktoré obžalovaného bez

akýchkoľvek vážnejších pochybnostíusvedčujúzospáchaniažalovaného skutku.Krajskýsúdprimárne
poukazuje na výpovede svedkov A. F. G. a A. G. - členov hliadky, ktorá zastavila vozidlo obžalovaného,
ako aj na Mapu z internetovej stránky Google Maps a náčrtok z miesta priestupku, z ktorého vyplýva,
že vozidlo obžalovaného, ktoré hliadka zastavila, sa nachádzalo pri pošte na ulici E. na pravej strane
cesty v smere jazdy.

Po tom, čo prvostupňový súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne protiprávne konanie
obžalovaného správne právne kvalifikoval ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §
348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., nakoľko obžalovaný maril výkon rozhodnutia orgánu verejnej moci tým, že
vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie štátneho orgánu o zákaze činnosti. Obžalovaný

konalvpriamomúmyslepodľa§15písm.a)Tr.zák.,nakoľkochcelspôsobomuvedenýmvtomtozákone
porušiť záujem chránený týmto zákonom. V súvislosti s právnou kvalifikáciou protiprávneho konania
obžalovaného krajský súd na okraj poznamenáva nasledovné:

Objektom trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. je záujem na

riadnom výkone rozhodnutí súdov alebo iných orgánov verejnej moci. Objektívna stránka tohto trestného
činu spočíva v niektorej forme konania páchateľa, ktoré sú taxatívne uvedené v písm. a) až i), ktoré
spočíva v marení alebo podstatnom sťažovaní výkonu niektorých rozhodnutí súdov alebo iných
orgánov verejnej moci. V prípade špecifikovanom v § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., ide o zákaz výkonu
určitej činnosti, ktorý je uložený buď rozhodnutím súdu (§ 61), alebo rozhodnutím príslušného orgánu v

správnom konaní (napr. priestupkovom konaní podľa zákona o priestupkoch). Marením sa rozumie, že
rozhodnutie, ktoré má byť v čase činu vykonané, fakticky v dôsledku konania páchateľa nie je vykonané.
Rozhodnutím súdu sú akékoľvek rozhodnutia deklarujúce práva alebo ukladajúce povinnosti, o marenie
ktorých pôjde spôsobom predpokladaným v § 348 Tr. zák. Subjektom tohto trestného činu môže byť
ktokoľvek (všeobecný subjekt), na koho sa vzťahuje jedna z tam (§ 348 Tr. zák.) uvedených povinnosti

spravidla vo forme rozhodnutia súdu. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie
(§ 15).V nadväznosti už aj na odvolacie argumenty obžalovaného, ktoré sú v prevažnej miere v podstate
opakovaním v celom priebehu trestného konania prezentovanej obhajoby (obrany) obžalovaného,
krajský súd na okraj uvedeného v rovine teoreticko-právnej poznamenáva aj nasledovné:

Podľa § 24 ods. 1 Tr. zák. čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace
záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Podstata krajnej núdze spočíva v odvracaní
nebezpečenstva na záujem chránený Trestným zákonom (chránený záujem) na úkor iného záujmu
chráneného Trestným zákonom (obetovaný záujem). Nebezpečenstvo teda hrozí chránenému záujmu
priamo a nedá sa odstrániť inak ako obetovaním iného záujmu. Záujmy obetované v krajnej núdzi sú tiež

záujmami chránenými Trestným zákonom. Krajnú núdzu možno v zásade použiť na ochranu všetkých
záujmov chránených Trestným zákonom (spadajúce pod všeobecný objekt Trestného zákona). Použitie
krajnej núdze je časté najmä pri ochrane života a zdravia.
Nebezpečenstvo, na odvrátenie ktorého možno použiť krajnú núdzu, je moment, alebo stav, ktorý
obsahujeznačnúmožnosťporuchyhroziacejzáujmuchránenémuTrestnýmzákonom.Nebezpečenstvo,

proti ktorému je prípustná krajná núdza, môžu spôsobiť i fyziologické procesy v ľudskom tele, akými sú
rôzne choroby, úrazy, alebo nedostatok uspokojenia niektorej základnej fyziologickej potreby, ak tento
nedostatok priamo ohrozuje život alebo zdravie (napr. nedostatok vzduchu a pod. R 4532/1932).Konanie v krajnej núdzi nie je možné, keď možnosť poruchy ešte hrozí vo vzdialenejšej budúcnosti napr.
zdravotný stav osoby ešte nevykazuje známky potreby akútnej lekárskej pomoci (NR 11 Tdo 417/2009).

Podľa§24ods.2Tr.zák.,nejdeokrajnúnúdzu,akbolomožnénebezpečenstvopriamohroziacezáujmu
chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne
závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo
hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať. Forma krajnej núdze nie
je zákonom nijako určená. Osoba konajúca v krajnej núdzi si ju, za splnenia všetkých podmienok krajnej

núdze, môže zvoliť podľa potrieb konkrétneho druhu chráneného záujmu (napr. či ide o ochranu života
alebo majetku), charakteru nebezpečenstva (napr. zdravotné problémy dieťaťa) a jeho intenzity, podľa
prostriedkov, ktoré má k dispozícii (motorové vozidlo, telefón), ako aj podľa fyzického a psychického
potenciálu osoby konajúcej v krajnej núdzi. Princíp subsidiarity krajnej núdze kladie podmienku, že
konať v krajnej núdzi obetovaním záujmu chráneného Trestným zákonom možno až vtedy, keď
neexistujú iné možnosti odvrátenia priamo hroziaceho nebezpečenstva, ktoré by neobetovali záujmy

chránené Trestným zákonom, teda konať v krajnej núdzi možno, až keď nebezpečenstvo nemožno
odvrátiťinak.Pri hodnotení, či nebezpečenstvo bolo možné odvrátiť inak, treba brať do úvahy len tie
možnostiobžalovaného, ktorými bolo možné nebezpečenstvo odvrátiť včas, t.j. ešte pred porušením
záujmu chráneného Trestným zákonom, ktorému nebezpečenstvo hrozilo (R 26/1972). Pri spätnom
posudzovaní, či boli splnené podmienky krajnej núdze, sa musí prihliadať tiež na objektívne hľadisko,

na reálnu situáciu, v ktorej sa konalo v krajnej núdzi, ako aj na subjektívne hľadisko. V prospech osoby
konajúcej v krajnej núdzi treba zohľadniť, že prevažne danému nebezpečenstvu bežne nečelí, môže ním
byť zaskočená, prestrašená a navyše môže konať pod časovým stresom. O exces z krajnej núdze ide
vtedy, keď sa osoba pokúša konať v krajnej núdzi, avšak nie sú splnené všetky podmienky pre konanie
v krajnej núdzi. V takomto prípade (ak zároveň boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu)

osoba zodpovedná za exces z krajnej núdze je zodpovedná aj trestnoprávne. Fakt, že pôvodne mala
zámer konať v krajnej núdzi, sa zohľadní iba ako poľahčujúca okolnosť (§ 36 písm. i) Tr. zák.). O exces z
krajnej núdze ide vtedy, keď konanie nebolo vykonané v čase hroziaceho nebezpečenstva (extenzívne
exces). Exces z krajnej núdze je protiprávnym konaním. O prípad krajnej núdze by sa nejednalo, pokiaľ
by nebezpečenstvo už pominulo, alebo by hrozilo až v budúcnosti, ale nie v bezprostrednej

budúcnosti. Za priamo hroziace nebezpečenstvo treba považovať taký stav, kde vývoj udalostí
rýchlosť po poruche alebo síce tento vývoj je prerušený, nepokračuje, ale sú splnené temer všetky
podmienky potrebné na to, aby hroziaca porucha nastala, keď na uskutočnenie zostávajúcej podmienky
postačí náhoda, ktorá môže kedykoľvek bezprostredne a s veľkou pravdepodobnosťou nastať.

S poukazom na vyššie uvedený výklad krajský súd ohľadne právnej kvalifikácie protiprávneho
konania obžalovaného tak, ako je toto popísané v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku
a ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, uzatvára, že zo strany obžalovaného sa vo
vzťahu k nerešpektovaniu rozhodnutia Okresného dopravného inšpektorátu v Michalovciach č. ORPZ-
MI-ODI2-272/2023-P zo dňa 23.8.2023 o zákaze činnosti (vodiča) nepochybne jednalo o také konanie,

ktorévžiadnomprípadenevykazovaloznakykrajnejnúdzevzmysle§24ods.1Tr.zák.,alejednoznačne
o konanie, ktorým obžalovaný chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone (§ 348 ods. 1 písm. d) Tr.
zák.) porušiť záujem spoločnosti na riadnom výkone rozhodnutia súdu, a takéto porušenie aj spôsobil
(priznal,žesvozidlomjazdilajnapriektomu,žemubolrozhodnutímokresnéhodopravnéhoinšpektorátu
uložený trest zákazu činnosti; tvrdenie o ohrození života a zdravia jeho otca, resp. o domnienke, že

život a zdravie jeho otca je ohrozený, nepotvrdzujú listinné dôkazy náčrtok z miesta priestupku zo dňa
23.2.2024 a mapa vytlačená z internetovej stránky Google Maps).

Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd zistil dôvodnosť odvolania obžalovaného v tejto časti.

Podľa správy A. I. C. je obžalovaný ženatý, pričom jeho správanie na verejnosti nebolo riešené
pracovníkmi mestskej polície. Na verejnosti požíva dobrú povesť.

Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že
obžalovaný sa okrem vyššie uvedeného priestupku doposiaľ od roku 2020 dopustil ďalších 9 dopravných

priestupkov, za ktoré mu boli uložené blokové pokuty vo výške od 10 ,- € do 150 ,- €.

Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ iba raz súdne trestaný trestným rozkazom
Okresného súdu Michalovce zo dňa 2.10.2012, sp. zn. 4T/185/2012, za prečin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. e), ods. 3 písm. a) Tr. zák. v znení účinnom do 5.8.2024, za čo mu bol uložený peňažný trest vo
výške 444,- €, ktorý zaplatil dňa 27.1.2013 a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí krajského súdu v záverečnom návrhu uviedol, že je živnostníkom.
Posledné 4 roky je v permanentnom strese zo zdravotného stavu svojho otca, ktorý žije sám. Stará sa
o neho. Je odkázaný na jeho pomoc. Otec prekonal 2 mozgové príhody, momentálne chodí s barlami
a musí ho sprevádzať na rôzne vyšetrenia, a keďže jeho manželka veľmi nešoféruje a v zime vôbec, tak
pre neho zákaz činnosti je ten najprísnejší trest, aký by mohol dostať.

Krajský súd považuje za potrebné pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie
trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných
pre ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., podľa ktorých trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania

trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a
jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť úmerný k
spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj

pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiideoprečin,
zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti
nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje
záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným

pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie

ostatných potenciálnych páchateľov najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého
následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na
dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva
významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky
v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh

a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali
všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne)
tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit
s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako
celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ

oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť
(bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.
Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže
nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii

trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj
za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. Osobitné kritériá
určovania druhu a výmery trestu zákon definuje v súvislosti s trestnými činmi spáchanými v jednotlivých
formách účastníctva, a taktiež pokiaľ nedošlo k dokonaniu trestného činu. Pri spolupáchateľoch síce
platí, že každý je zodpovedný akoby trestný čin spáchal sám, je však potrebné rozlišovať, v akej miere

konanie jednotlivých spolupáchateľov prispelo k vzniku trestnoprávne relevantného následku.

V tomto smere prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom tu nebola zistená
žiadna zmena oproti stavu, ktorý tu existoval v čase rozhodovania prvostupňového súdu. Aj keďprvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na zásady ukladania trestov
a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré bolo potrebné aplikovať pri uložení trestu obžalovanému, v
konečnom dôsledku pri určení druhu trestu a jeho výmery sa týmito dôsledne nespravoval, čo malo

za následok uloženie neprimerane prísneho trestu. Za takto zisteného stavu potom odvolací
krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok na podklade
odvolania obžalovaného zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu, ako aj o treste
zákazu činnosti a následne sám postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. uložil obžalovanému peňažný
trest vo výmere 600,- EUR za spáchanú trestnú činnosť (podľa § 348 ods. 1 Tr. zák.), keďže

na uloženie takéhoto druhu trestu boli splnené všetky zákonné podmienky, a pre prípad úmyselného
zmarenia výkonu peňažného trestu stanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov, ktorý
trest považoval za zákonný a primeraný, ktorý splní účel trestu sledovaný individuálnou i generálnou
prevenciou.Pri ukladaní trestu krajský súd dôsledne prihliadol na všetky vyššie uvedené skutočnosti
dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku,osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti nápravy. Narozdielodprvostupňovéhosúdu

vzhliadol u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., t.j., že obžalovaný
pred spáchaním trestného činu viedol riadny život.

Vo vzťahu k trestu zákazu činnosti krajský súd uvádza, že trest zákazu činnosti, ukladaný v súvislosti s
trestnými činmi v doprave, je svojou povahou trestom viac preventívnym než represívnym. Tento druh

trestu má ochrániť spoločnosť pred tými, ktorí z dôvodu svojho ľahkovážneho alebo nezodpovedného
prístupu k tejto činnosti, či z dôvodu požitia alkoholu alebo iných návykových látok pred jazdou
bezprostredne ohrozujú ostatných účastníkov cestnej premávky. Pri úvahách, v akej výmere trest
zákazu činnosti obžalovanému uložiť, by teda súd mal zohľadňovať najmä to, či možno počas doby
trvania zákazu činnosti riadenia motorového vozidla dôvodne očakávať dosiahnutie vyššej ochrany

spoločnosti pred týmto konkrétnym páchateľom trestného činu oproti stavu, aký by tu bol v prípade
neuloženia tohto trestu, resp. uloženia tohto trestu v nižšej výmere.

Krajský súd v zhode s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že obžalovanému je nevyhnutné
ukladať trest zákazu činnosti, avšak nie v takej výmere ako ukladal prvostupňový súd. Pri určovaní

výmery trestu zákazu činnosti krajský súd zohľadnil sociálne pomery obžalovaného, konkrétne fakt, že
vedenie motorového vozidla je nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie jeho príjmu na pokrytie
životných nákladov seba ako aj svojej rodiny, zdravotný stav otca, o ktorého sa stará, ako aj závažnosť
jeho konania. Takto uložený trest zákazu činnosti vo výmere 18 mesiacov považuje krajský súd pri
zohľadnení všetkých zákonných hľadísk za zákonný a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením

spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej ako aj generálnej
prevencie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.