Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/130/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124261281
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6124261281.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. E. XXX/XX, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,
CSc, s.r.o., Košice - mestská časť Myslava, Ku potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanej: Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o

zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica, pracovisko Brezno č. k. 3C/23/2024-560 zo dňa 22.09.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno č. k. 3C/23/2024-560 zo dňa
22.09.2025 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej

inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu žalobcu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak,
že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (výrok II.).
1.1 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.04.2024
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 8.000,- Eur a náhrady trov konania z dôvodu
porušenia práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), keď do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola
správne transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES. Právomoc žalobca

odôvodnil ust. § 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), keď spory
o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
vnútroštátne súdy. Škoda vznikla žalobcovi v mieste výkonu jeho služby v okrese F.. Žalobca žalobu
odôvodnil tým, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republiky (ďalej len „HaZZ“), sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých
nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto
naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Právo EÚ záväzne určuje

dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
zo dňa 04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia
smernice93/104/ES)(ďalejlen„Smernica“),ktorejcieľomjezaručiťlepšiuochranubezpečnostiazdravia
pracovníkovgarantovanímminimálnehodennéhoatýždennéhočasuodpočinku,primeranýchprestávok
v práci a stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca je príslušníkom HaZZ, pričom
vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o

Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“). Štátnu službu vykonáva v hodnosti
práporčík na Okresnom riaditeľstve HaZZ v F., Hasičská stanica F., vo funkcii technik - strojník. Žalobca
uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie necelých 3 rokov pred podaním žaloby, a tood 01.05.2021 do 29.02.2024. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v období máj 2021 až február
2024 - máj 2021 - 41,53 hod./týždenne, jún 2021 - 52,48 hod./týždenne, júl 2021 - 50,64 hod./týždenne,
august 2021 - 42 hod./týždenne, september 2021 - 50,12 hod./týždenne, október 2021 - 54,54 hod./

týždenne, november 2021 - 34,22 hod./týždenne, december 2021 - 46,45 hod./týždenne, január 2022
- 46,31 hod./týždenne, február 2022 - 52,77 hod./týždenne, marec 2022 - 44,38 hod./týždenne, apríl
2022 - 57,69 hod./týždenne, máj 2022 - 35,58 hod./týždenne, jún 2022 - 42,56 hod./týždenne, júl 2022
- 60,97 hod./týždenne, august 2022 - 38,08 hod./týždenne, september 2022 - 46,67 hod./týždenne,
október2022-43,35hod./týždenne,november2022-43,56hod./týždenne,december2022-51,06hod./

týždenne, január 2023 - 47,13 hod./týždenne, február 2023 - 45,23 hod./týždenne, marec 2023 - 47,32
hod./týždenne, apríl 2023 - 54,43 hod./týždenne, máj 2023 - 47,07 hod./týždenne, jún 2023 - 56,73 hod./
týždenne, júl 2023 - 48,72 hod./týždenne, august 2023 - 60,20 hod./týždenne, september 2023 - 42,25
hod./týždenne, október 2023 - 40,42 hod./týždenne, november 2023 - 41,65 hod./týždenne, december
2023 - 44,77 hod./týždenne, január 2024 - 50,38 hod./týždenne, február 2024 - 43,56 hod./týždenne.
Ako vyplýva z uvedeného, priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol v referenčnom období jún -

september 2021: 48,81 hod./týždeň, v referenčnom období január - apríl 2022: 50,29 hod./týždeň, v
referenčnom období január - apríl 2023: 48,53 hod./týždeň, v referenčnom období máj - august 2023:
53,18 hod./týždeň. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý nerovnomerne - pracovná zmena v trvaní 16
resp. 17 hodín a bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť na pracovisku v trvaní 8 resp.
7 hodín (v rokoch 2019 - 2021 bola služobná pohotovosť od 22:30 hod. do 05:30 hod. a v rokoch 2022 -

2024 od 22:00 hod. do 06:00 hod.). Pracovná pohotovosť sa nezapočítava do fondu pracovného času,
preto sa mu reálne vykazuje menej hodín, ako je skutočne v práci (napr. v mesiaci júl 2022 strávil 270
hodín, v rámci pracovného času mu bolo vykázaných len 182 hodín). Žalobca nemá dostatočný čas na
regeneráciu a odpočinok, čo je v rozpore s právom EÚ a k porušeniu práv žalobcu dochádzalo výkonom
služobnej pohotovosti. Žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným

úradom), musel tam byť fyzicky prítomný, musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti. Bol oddelený od svojho vlastného súkromného, sociálneho prostredia, jeho rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať svoj
súkromný čas a program bola prakticky vylúčená. Došlo tak u neho k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, keď účelom stanovenia maximálneho týždenného

pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, a
súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, keď musel reálne odpracovať viac, ako
bol povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas,

ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
1.2 Ďalej súd uviedol dôkazy predložené v konaní a závery z nich vyplývajúce a taktiež judikatúru
ESD predloženú sporovými stranami a jestvujúcu judikatúru slovenských súdov v obdobných veciach.
Súd konštatoval na pojednávaní vykonané dokazovanie a na vec aplikoval ustanovenie § 85 ods. 1, 2,

§ 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 a § 103 a § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. a
ustanovenia smernice EP a Rady 2003/88/ES a taktiež ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.
1.3 Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca pracuje ako hasič na pozícii technik
- špecialista na E. G. H. E. F.. Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne. Z doloženého
dochádzkového systému za obdobie od 05/2021 do 02/2024 súd zistil, že žalobca reálne odpracoval

(tedaskutočnenapracoviskustrávil)vrámcislužobnéhočasuapracovnejpohotovostivrátanenadčasov
v mesiaci 05/2021 - 178 hod., v mesiaci 06/2021 - 234 hod. 54 min., v mesiaci 07/2021 - 193 hod.,
v mesiaci 08/2021 - 172 hod., v mesiaci 09/2021 - 179 hod., v mesiaci 10/2021 - 250 hod. 45 min.,
v mesiaci 11/2021 - 144 hod., v mesiaci 12/2021 - 192 hod. 27 min., v mesiaci 01/2022 - 172 hod., v
mesiaci 02/2022 - 196 hod., v mesiaci 03/2022 - 155 hod. 24 min., v mesiaci 04/2022 - 247 hod., v

mesiaci 05/2022 - 135 hod., v mesiaci 06/2022 - 183 hod. 20 min., v mesiaci 07/2022 - 270 hod., v
mesiaci 08/2022 - 144 hod., v mesiaci 09/2022 -162 hod. 30 min., v mesiaci 10/2022 - 139 hod. 30
min., v mesiaci 11/2022 - 168 hod., v mesiaci 12/2022 - 182 hod. 22 min., v mesiaci 01/2023 - 195 hod.
15 min., v mesiaci 02/2023 - 168 hod., v mesiaci 03/2023 - 177 hod., v mesiaci 04/2023 - 228 hod., v
mesiaci 05/2023 - 195 hod., v mesiaci 06/2023 - 215 hod. 30 min., v mesiaci 07/2023 - 201 hod. 51 min.,

v mesiaci 08/2023 - 265 hod., v mesiaci 09/2023 - 177 hod., v mesiaci 10/2023 - 104 hod., v mesiaci
11/2023 - 124 hod. 57 min., v mesiaci 12/2023 - 183 hod. 25 min., v mesiaci 01/2024 - 203 hod., v
mesiaci 02/2024 - 168 hod. Uvedený celkový čas súd zistil podľa počtu celých zmien (ktoré súd počítal
v rozsahu 24 hodín vrátane pracovnej pohotovosti), pohotovostí a nadčasov, ktoré vykonal mimo celýchzmien; zmien, ktoré žalobca neodpracoval v rozsahu 24 hodín, ale iba sčasti. Pri zisťovaní priemerného
týždenného pracovného času súd vychádzal z počtu dní v mesiaci, kde zohľadnil v súlade s čl. 16 písm.
b) Smernice neutrálne obdobia (teda riadnu dovolenku (DOV) a práceneschopnosť (PN, PNK): v mesiaci

05/2021 - 31 dní, v mesiaci 06/2021 - 30 dní, v mesiaci 07/2021 - 31 dní, v mesiaci 08/2021 - 30 dní,
v mesiaci 09/2021 - 30 dní, v mesiaci 10/2021 - 31 dní, v mesiaci 11/2021 - 28 dní, v mesiaci 12/2021
- 29 dní, v mesiaci 01/2022 - 26 dní, v mesiaci 02/2022 - 26 dní, v mesiaci 03/2022 - 25 dní, v mesiaci
04/2022 - 29 dní, v mesiaci 05/2022 - 31 dní, v mesiaci 06/2022 - 30 dní, v mesiaci 07/2022 - 31 dní,
v mesiaci 08/2022 - 26 dní, v mesiaci 09/2022 - 29 dní, v mesiaci 10/2022 - 31 dní, v mesiaci 11/2022

-27 dní, v mesiaci 12/2022 - 26 dní, v mesiaci 01/2023 - 29 dní, v mesiaci 02/2023 - 28 dní, v mesiaci
03/2023 - 30 dní, v mesiaci 04/2023 - 30 dní, v mesiaci 05/2023 - 29 dní, v mesiaci 06/2023 - 26 dní,
v mesiaci 07/2023 - 30 dní, v mesiaci 08/2023 - 31 dní, v mesiaci 09/2023 - 30 dní, v mesiaci 10/2023
- 31 dní, v mesiaci 11/2023 - 22 dní, v mesiaci 12/2023 - 29 dní, v mesiaci 01/2024 - 29 dní, v mesiaci
02/2024 - 29 dní. V jednom mesiaci (v žalovanom období) žalobca reálne odpracoval 11 celých zmien
(júl 2022), v ostatných mesiacoch odpracoval od 4 do 10 celých zmien.

1.4 Súd ustálil, že predmetom tohto konania je nárok žalobcu uplatnený voči žalovanej titulom
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu prekročením maximálneho limitu týždenného
pracovného času stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice od mája 2021 do februára 2024 z dôvodu
porušenia práva EÚ, keď do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná
Smernica. Súd sa v odseku 49. odôvodnenia vysporiadal s aktívnou a pasívnou vecnou legitimáciou

a konštatoval, že žalovaná - Slovenská republika je v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom,
za ktorý koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský
a záchranársky zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v posudzovanom období. Ministerstvo vnútra je
zároveň štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie
a riadenia Hasičského a záchranného zboru, právna úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré

súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu Smerníc EÚ do slovenského
právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii
pracovnéhočasupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboru.Vprípade,žežalovanýštátakoadresát
Smernice po vstupe SR do EÚ si povinnosť prijať všetky opatrenia v legislatívnej a aj faktickej povahy

s cieľom dosiahnutia účelu Smernice nesplní, je zodpovedný aj za jej nesprávnu aplikáciu. Aktívna
legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný
čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice, sa môže
dovolávať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať

náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súdny dvor EÚ tak judikoval,
že článok 6 písm. b) Smernice 2 má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
1.5 Ďalej sa súd zaoberal tým, či v rámci žalovaného obdobia absentovali v slovenskom právnom
poriadku také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný

čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Článok 1 ods. 3
Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností verejné i súkromné, pričom
výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EH. Táto sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje
na všetky odvetvia činnosti, a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas a pod.) a podľa ods. 2 prvej vety sa neuplatňuje

tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Cieľ Smernice 89/391/EHS je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, rozsah jej pôsobnosti je potrebné chápať
širšie, a výnimky pôsobnosti naopak zužujúco, teda nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej
ochrany, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb. Výnimka bola prijatá iba za účelom zabezpečiť

riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak
nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu – napr. katastrofa, pre ktorú je
typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba
civilnej ochrany v užšom zmysle slova sa odlišuje od štandardnej obsahovej náplne činnosti a plnenia
úloh žalobcu ako hasiča, ktorá sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami odporujúcimi použitiu právnych

noriem EÚ v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje
vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 veta prvá Smernice 89/391/EH. Služobná činnosť
žalobcu ako hasiča tak patrí do pôsobnosti Smernice.1.6 Ďalej sa súd zaoberal posúdením, či Smernica bola správne transponovaná do slovenskej právnej
úpravy, pričom vychádzal zo zákona č. 315/2001 Z.z. Súd konštatoval, že žalovaná v rámci preberania
Smernice nezohľadnila skutočnosť, že pracovná (služobná pohotovosť) predstavuje pracovný čas

pracovníka, keď pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismia(alebo)praxouačasodpočinkujeakýkoľvekčas,ktorýniejepracovnýmčasom.Časurčenej
služobnej pohotovosti hasiča tak má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku
a zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje

čas určenej služobnej pohotovosti. Slovenská republika pri tvorbe zákona č. 315/2001 Z.z. výslovne
implementovala Smernicu, čo vyplýva z prílohy 4 bod 6 zákona. V rámci tvorby zákona, respektíve
jeho následnej novelizácie bol štát povinný okrem iného zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu
48 hodín ako maximálneho týždenného pracovného času, vrátane nadčasov (vychádzajúc z článku 6
písm. b/ Smernice), pričom referenčné obdobie, za ktoré sa tento limit vyčísľuje, je Smernicou stanovené
na maximálne 4 mesiace, ale pre protipožiarne služby je možná odchýlka vyplývajúca z článku 17

ods. 3 písm. iii Smernice nepresahujúca 6 mesiacov. V zákone č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom
do 31. októbra 2024 nebol pre hasičov takýto limit výslovne stanovený. Bol iba uvedený týždenný
služobný čas ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu, pričom je to 40 hodín týždenne, a pri nerovnomerne rozvrhnutom služobnom čase nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín s tým, že celková

dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni, a podľa zákona je možné
prikázať prácu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín v kalendárnom v roku. Zákon tak nestanovil časový
limit pre priemerný týždenný pracovný čas hasičov (na rozdiel napríklad od Zákonníka práce). Z toho
potom vyplýva, že vnútroštátna úprava v rozhodnom období umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať

neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii
služobnému úradu), a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom č. 6 písm. b) Smernice, čo je v rozpore s právom EÚ.
1.7 V ďalšom súd uviedol, že nepovažoval za správny postup žalobcu uvedený v žalobe pri vyčíslení
priemerného týždenného pracovného času, keď použil údaje jednotlivých hodín práce (keď sčítal

položky v prvom, druhom a treťom riadku), a v mesiacoch ich spriemeroval pre hodnotu týždenného
pracovného času a vytvoril vlastné štvormesačné referenčné obdobie, prípadne následne mesačné
referenčné obdobia. Tým v skutočnosti použil referenčné obdobie jedného kalendárneho mesiaca, čo
ale pre účely porovnania s úniovou úpravou nemá oporu vo vnútroštátnej právnej úprave, a ani Smernica
o jednom mesiaci nehovorí. Z uvedeného dôvodu považoval súd za potrebné pre posúdenie dôvodnosti

uplatnených nárokov u žalobcu zvoliť hypotetické referenčné obdobie, ktoré by bolo rozhodujúce
pri týchto výpočtoch v prípade správnej implementácie predmetnej Smernice. Súd dospel k záveru,
že takýmto obdobím by malo byť obdobie 6 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov počítaných
v rámci jedného kalendárneho roka. I kolektívne zmluvy týkajúce sa hasičov sa v Slovenskej
republike uzatvárajú na obdobie kalendárneho roka, prípadne daňové a odvodové povinnosti sa určujú

v rámci kalendárneho roka, taktiež nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas sa rozvrhuje na obdobie
šiestich mesiacov. Toto obdobie nie je pohyblivé, ale riadne stanovené (v jednotlivých rokoch sa
nemení, neposúva sa jeho začiatok, je stále rovnako určený). Toto zároveň zabezpečuje ich určitú
predvídateľnosť a možnosť plánovania nielen u samotného žalobcu, ale aj u žalovanej. Ak by súd
bral do úvahy iba mesačné obdobia, mohla byť tiež nastať situácia, že žalobca by v niektorom

mesiaci neodpracoval ani len zákonom stanovený týždenný pracovný čas bez závažných dôvodov,
ktoré by mu to neumožňovali, a táto skutočnosť by nemala žiadny vplyv na to, že iný, napríklad
hneď nasledujúci mesiac by síce došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času,
teda k porušeniu, ale v konečnom dôsledku by v danom období napríklad dvoch nasledujúcich
mesiacov odpracoval iba maximálne stanovený priemerný týždenný pracovný čas, prípadne ešte menej.

Uvedený záver súdu pritom nie je len hypotetický, ale aj z dochádzky SAP je zistiteľné, že žalobca
v niektorých mesiacoch neodpracoval ani zákonom stanovený priemerný týždenný pracovný čas. Súd
preto vzhľadom na uvedené považoval za správne a spravodlivé, aby zisťoval porušenie, respektíve
prekročenie priemerného týždenného pracovného času v pevnom šesťmesačnom období od januára
do júna a od júla do decembra, keď žalobca odpracoval celé kalendárne roky.

1.8 Súdpotomnásledneposudzoval,čiužalobcuvrámcižalovanéhoobdobiadochádzalokprekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t.j. nad 48 hodín. Súd bral pritom do úvahy
reálne odpracovaný čas žalobcu (tak ako bolo uvedené v bode 44. odôvodnenia tohto rozhodnutia
- celkový čas súd zistil podľa počtu celých zmien, ktoré súd počítal v rozsahu 24 hodín vrátanepracovnej pohotovosti; pohotovostí a nadčasov, ktoré vykonal mimo celých zmien; zmien, ktoré žalobca
neodpracovalvrozsahu24hodín,aleibasčasti)napriektomu,žedopracovnéhočasusazapočítavajúaj
iné položky (napr. návšteva lekára a pod.), kde však žalobca prácu reálne nevykonáva, keď iba v prípade

reálne stráveného času v práci je možné hovoriť, že žalobca prichádza o svoj voľný čas a dochádza u
neho k nemajetkovej ujme a to tým, že nemôže disponovať so svojím voľným časom, resp. by mohlo
dôjsť k zásahu do jeho zdravia, resp. súkromia. Súd pritom vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že hasiči majú
nárok okrem zákonom stanovenej doby dovolenky aj napr. na dodatkovú dovolenku, služobné voľno
a rekondičné pobyty, tieto dni však nie je možné zarátať pre účely výpočtu pracovného času v tomto

konaní, keď práve uvedené dni slúžia na oddych, príp. ich žalobca môže využiť na čas s rodinou alebo
venovanie sa koníčkom. Vzhľadom na to, že žalobca si nárok uplatňoval od mája 2021, kde obdobie
máj až jún 2021 nebolo kompletné a január až február 2024 nebolo ukončené, súd bral do úvahy celé
kalendárne polroky žalovaného obdobia, teda 07 - 12/2021 (priem. týžd. prac. čas 44,24 hod.), 01 -
06/2022 (priem. týžd. prac. čas. 45,63 hod.), 07 - 12/2022 (priem. týžd. prac. čas 43,90 hod.), 01 -
06/2023 (priem. týžd. prac. čas 47,98 hod.) a 07 - 12/2023 (priem týžd. prac. čas 42,74 hod.) a dospel

k záveru, že v žiadnom z týchto období nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času.
1.9 Žalobca v konaní tvrdil a nárok na nemajetkovú ujmu odôvodnil tým, že bolo zasiahnuté do jeho
práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život tým, že mal pracovať viac ako stanovovala
Smernica, čo sa malo prejaviť v jeho nemajetkovej sfére. Pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

musí žalobca preukázať, že skutočne došlo k neoprávnenému zásahu do jeho nemateriálnej sféry (napr.
osobnostných práv) a že v dôsledku tohto zásahu mu vznikla konkrétna ujma. Súd s ohľadom na vyššie
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že síce došlo k nesprávnej transpozícii Smernice, no uvedené
nie je možné považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky vznikol nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch najmä za toho stavu, ak mal súd v konaní za preukázané, že

v žalovanom období žalobca reálne neodpracoval viac ako určuje Smernica. Súd sa preto nezaoberal
ďalšími tvrdeniami žalobcu ohľadom nemajetkovej ujmy, keďže k prekročeniu priemerného týždenného
pracovného času v žalovanom období u žalobcu nedošlo. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.
1.10 O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu, pričom rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu
a odvolanie zdôvodnil poukazom na odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedol,
že konajúci súd si v otázke reálne odpracovaného času žalobcu vytvoril vlastné prepočty priemerného

týždenného pracovného času. Uvedené konajúci súd stranám sporu na pojednávaní konanom dňa
25.08.2025 neoznámil. Vysvetlenie podal konajúci súd až vo svojom rozsudku v bode 55. V uvedenom
vzhliadol žalobca porušenie prejednacej zásady, a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/1/2017, nález Ústavného súdu SR I. ÚS 24/2019 a III. ÚS 120/2020. Súd prvej
inštancie rozhodol na základe vlastnej konštrukcie skutkového stavu, ktorú žiadna zo strán netvrdila

a ani nenavrhovala, a nebola účastníkom predložená na vyjadrenie. Takýto postup je v priamom
rozpore z prejednacou zásadou, ako je upravená v CSP. Taktiež sa súd rozhodol pre vlastné výpočtové
metódy rozhodujúce pre výsledok sporu, a mal umožniť stranám sporu k nim zaujať stanovisko, len
potom ich mohol aplikovať. V opačnom prípade ide o rozhodnutie mimo rámca tvrdeného skutkového
stavu a zároveň o porušenie zásady kontradiktórnosti. Takýto postup nemožno napraviť v rámci

odôvodnenia rozsudku. Súd zvolil nový skutkový základ, čím odňal žalobcovi možnosť účinne sa brániť a
predložiťprotiargumenty.Takýmtopostupomsúdprekročilsvojeoprávnenia,porušilprejednaciuzásadu,
ako aj právo žalobcu na spravodlivý súdny proces.
2.1 Žalobca poukázal na to, že konajúci súd sa v bode 54. svojho rozsudku vyjadroval k stanoveniu
hypotetického referenčného obdobia v trvaní 6 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov

počítaných v rámci jedného kalendárneho roka. Žalobca však poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo
veci C-303/98, z ktorého vyplynulo, že ustanovenia o referenčnom období neboli v prípade zásahových
hasičov do 01.11.2024 transponované do slovenského právneho poriadku; preto tieto ustanovenia
Smernice majú pre jednotlivcov priamy účinok; iba jednotlivci majú na základe priameho účinku právo
na dodržiavanie maximálneho referenčného obdobia, ktoré nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Inak

povedané, len žalobca ako jednotlivec sa môže dovolávať priameho účinku ustanovení Smernice
ohľadne referenčného obdobia do 12 mesiacov, t.j. aj jedného mesiaca. Navyše ustanovenie Smernice
2003/88/ES o referenčných obdobiach predstavujú fakultatívnu odchýlku od článku 16 písm. b)
Smernice (Kapitola 5 Smernice). U odchýlok platí, že ustanovenie Smernice sa musí transponovaťdo vnútroštátneho práva, aby sa mohlo uplatňovať. Z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-227/09 o.i.
vyplýva: „napriek tomu treba zdôrazniť, že pokiaľ právo únie ponecháva členským štátom možnosť
odchýliť sa od niektorých ustanovení Smernice, členské štáty sú povinné vykonávať diskrečnú právomoc

v súlade so všeobecnými zásadami práva únie, medzi ktoré patrí aj zásada právnej istoty. Preto sa
musia ustanovenia umožňujúce fakultatívne odchýlky zo zásad zakotvených Smernicou vykonať s
požadovanou presnosťou a jasnosťou, aby sa vyhovelo požiadavkám vyplývajúcich z uvedenej zásady“.
2.2 Žalobca tak zhrnul, že svojvoľné použitie šesťmesačného referenčného obdobia je zásadným
pochybenímkonajúcehosúdu,ktorénemážiadnuoporuvprávnomporiadkuSR.Súdvysloveneuvádza,

že referenčné obdobie nebolo transponované do vnútroštátneho práva, čo potvrdzuje aj popis žalobcu.
Smernica2003/88/ESsícepripúšťapoužitiešesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia,avšaklenvprípade,
ak je takéto obdobie výslovne transponované do vnútroštátneho práva, čo sa v tomto prípade nestalo.
Súd si tak svojvoľne doplnil legislatívnu medzeru, čo je neprípustné a v priamom rozpore s princípmi
právneho štátu a právnej istoty. Takýto postup predstavuje porušenie zásady zákonnosti.
2.3 K posudzovaniu pracovného času žalobca poukázal na bod 55. odôvodnenia rozsudku a poukázal

na výkladové oznámenie komisie o Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (Korigendum
k oznámeniu komisie, 26.04.2023), v ktorom bolo uvedené, čo nie je zahrnuté v referenčnom období
a čo môže byť zahrnuté v referenčnom období. Podľa žalobcu z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že doby uvádzané súdom (iné druhy voľna okrem platenej ročnej dovolenky 4 týždne a doby
práceneschopnosti) spadajú do výkonu právomoci, ktorú si členské štáty ponechali, a nie sú upravené

Smernicou, ani nespadajú do jej pôsobnosti. Započítanie alebo nezapočítanie týchto dôb do pracovného
času závisí výlučne od vnútroštátnej právnej úpravy. Preto žalobca odkázal na ustanovenie § 85 a § 97
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy SR sa do odpracovaného
času ako výkon práce započítavajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce, aj keď počas nich
pracovník nepracuje (§ 97 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore). Rovnaký právny režim je

upravený aj v Zákonníku práce, napríklad pre ustanovenie § 144a ods. 1 Zákonníka práce. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veciach C-609/17 spojená s vecou
C- 610/17.
2.4 Z uvedeného vyvodil záver, že započítanie tzv. iných druhov voľna do pracovného času je vecou
výlučne vnútroštátnej právnej úpravy. Táto možnosť je v plnom súlade s právom únie, ktoré ustanovuje

iba minimálne požiadavky v oblasti organizácie pracovného času, pričom ponecháva členským štátom
priestor na prijatie priaznivejších opatrení v prospech zamestnancov. Zákon o Hasičskom a záchrannom
zbore výslovne stanovuje, že určité doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna sa považujú
za výkon práce. Preto je postup žalobcu, ktorý tieto doby zohľadňuje pri výpočte týždenného pracovného
času v súlade s právom EÚ, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, aj platnou vnútroštátnou právnou úpravou.

Postup súdu tak odporuje vyššie uvedenému. Uvedenú argumentáciu už vo svojom vyjadrení uviedol
žalobca, avšak konajúci súd sa s ňou pri svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a úniovú úpravu doslova
odignoroval. Uvedené žalobca považuje za porušenie práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy.
2.5 Ďalej žalobca namietal, že konajúci súd sa pri metóde svojho vlastného výpočtu priemerného

týždenného pracovného času žalobcu opiera výlučne o znenie Smernice 2003/88/ES a vôbec neberie
do úvahy vnútroštátnu právnu úpravu. Týmto postupom dochádza k závažnému porušeniu práva
Európskej únie v neprospech jednotlivca, pričom členský štát sa nemôže voči jednotlivcovi dovolávať
Smernice v zmysle zásady, že Smernica nemôže byť použitá proti jednotlivcovi, ako vyslovil i Súdny dvor
EÚ v rozsudku A. C-152/84 a tiež v rozsudku C-80/86. Uvedené potvrdil i ústavný súd v uznesení III. ÚS

666/2016. Na základe princípu práva EÚ Smernica môže byť použitá iba na ochranu práv jednotlivca, nie
na ich obmedzenie. I z tohto hľadiska je výpočet vykonaný súdom prvej inštancie nesprávny.

3. Taktiež žalobca namietal, že súd zvolil hypotetické pevné šesťmesačné referenčné obdobie na účely
posúdenia dodržania maximálneho týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice

2003/88A/ES. Žalobca sa však s uvedeným názorom nestotožnil a považuje ho za nesprávny, pričom
poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-254/18, keď najmä z odseku 25. vyplynulo, že „treba
vzhľadom na znenie a kontext článkov 16 a 19 Smernice 2003/88/ES, ako aj jej ciele určiť, či referenčné
obdobia môžu byť definované ako obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych
dátumoch, teda pevné referenčné obdobia alebo ako obdobia, ktorých začiatok a koniec sa neustále

posúvajú počas plynutia času, teda pohyblivé referenčné obdobia“. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
vyplýva, že konajúci súd opomenul pri svojom rozhodnutí vziať na vedomie aj tzv. pohyblivé referenčné
obdobia. Konajúci súd ustálil v prípade žalobcu použitie šesťmesačného pevného referenčného obdobia
pre overenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hodín. Uvedenésa zhoduje s prípadom posudzovaným Súdnym dvorom EÚ vo veci C-254/18: „v prejednávanej
veci Francúzska republika nielen vyčerpala rezervu, ktorú jej ponúka Smernica 2003/88, pokiaľ ide
o maximálny týždenný pracovný čas, keď ho stanovila na 48 hodín, ale uplatňuje tiež výnimku uvedenú

v článku 17 ods. 3 tejto Smernice v spojení s jej článkom 19 prvým odsekom, aby rozšírila referenčné
obdobie používané na výpočet priemernej dĺžky týždenného pracovného času na 6 mesiacov. V týchto
podmienkach použitie pevných referenčných období neumožňuje zaručiť, že priemerný maximálny
týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín je rešpektovaný v priebehu akéhokoľvek obdobia šiestich
mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období“. Z

uvedeného žalobcovi vyplynulo, že je nesporné, že právny názor súdu odporuje judikatúre Súdneho
dvora, a preto nie je správny. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná konajúca povereným zamestnancom podaním zo dňa
28.10.2025. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správny, zákonný

a spravodlivý. Má za to, že rozhodnutím súdu, ani postupom súdu súd neporušil prejednací princíp,
keďže súd dospel k iným skutkovým záverom na základe dokazovania, aké navrhli účastníci, na základe
dôkazov, ktoré samy strany predložili alebo ktoré boli vykonané v ich prítomnosti. Z bodu 17.
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd pri rozhodovaní vychádzal z tabuľkového prehľadu o dochádzke
SAP žalobcu, písomných vyjadrení strán sporu a prednesu právneho zástupcu žalobcu, výsluchu

žalobcuaprednesužalovanejnapojednávaní.Zuvedenéhovyplýva,žejezjavnenesprávnakonštrukcia
žalobcom napádaného prejednacieho princípu, nakoľko súd vychádzal z vyššie uvedeného na základe
náležitého právneho posúdil. Súd nemusí prevziať skutkovú verziu niektorej strany a touto nie je viazaný,
ale je viazaný len rozsahom skutkových tvrdení a návrhov. Podľa § 191 CSP súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, teda môže z tých istých dôkazov vyvodiť iné skutkové závery, než strany sporu.

Ak sú tieto dôkazy riadne vykonané a prejednané, nejde o porušenie prejednacieho princípu, ale len
o rozdiel v hodnotení dôkazov. Žalovaná poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu
SR III. ÚS 120/2020, v ktorom bolo konštatované, že strany nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení
ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej
miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Žalovaná ďalej uviedla,

že má zato, že súd nevychádzal z vlastnej konštrukcie skutkového stavu a žalobcu v predmetnom konaní
zaťažovalo bremeno tvrdení a dôkazu preukázať údajne spôsobenú škodu, čo sa žalobcovi v súdenej
veci nepodarilo.
4.1 K otázke pracovného času neutralizácie a referenčným obdobiam žalovaná zvýraznila, že žalobca
abstrahuje len tie časti prameňov práva, ktoré sú pre neho priaznivé, a nie všetky, ktoré sú v uvedených

prameňoch práva spomínané. Žalovaná dala do pozornosti súdu i okolnosti uvádzané v Korigende,
ktoré žalobca zámerne neuvádza, keď na strane 21. Korigenda stojí, že ak sú vnútroštátne súdy
vyzvané, aby rozhodli o tom, či sa príslušný čas považuje za pracovný čas alebo „čas odpočinku“,
nesmú obmedziť svoju analýzu na ustanovenia vnútroštátneho práva. Mali by preskúmať podmienky,
ktoré sa v praxi vzťahujú na pracovný čas dotknutého pracovníka. Taktiež na strane 8. Korigenda stojí,

že „dôležité je, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín. V oznámení
sa okrem zdôraznenia, že sa do tohto limitu musí započítať všetok pracovný čas pripomína, že tento
limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace, dokonca
aj v situáciách, na ktoré sa nevzťahujú žiadne odchýlky“. Na strane 34. Korigenda zas stojí, že „Súdny
dvorusúdil,žečlánok6ods.2vspojenísustanoveniamioreferenčnomobdobíspĺňavšetkypredpoklady

na to, aby vyvolal priame účinky“. Žalovaný tak považoval za správne zistenie skutočne odpracovaných
hodín, a nie všetkých hodín, ktoré žalobca považoval za pracovný čas. SD EÚ jasne rozdelil, čo je
a čo nie je pracovným časom. Pracovný čas a čas odpočinku sú antonymá, teda sú protichodnými
skutočnosťami. Neexistuje žiadny ekvivalent nejakého „medzičasu“ alebo „medziodpočinku“. § 97 nikdy
neslúžil na rozšírenie pojmu pracovného času v zmysle Smernice, konkrétne článku 6, ale slúžil

na posudzovanie daných časov, ako výkonu služby zo mzdových dôvodov.
4.2 Cieľom § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. je naplnenie pracovnoprávnych a
sociálnoprávnych benefitov pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru týkajúcich sa náhrady
mzdy za čas odpočinku. Uvedené nemá žiaden súvis s tým, že by bolo možné dané časy považovať
za pracovný čas, respektíve výkon štátnej služby. Systematickým výkladom predmetného ustanovenia

možno dospieť k rovnakému záveru, keďže § 97 zákona č. 315/2001 sa nachádza v druhej časti
„štátna služba príslušníkov“ v piatej hlave s názvom „služobné voľno“, a teda vyslovene upravuje
čas odpočinku a jeho pracovnoprávne a sociálnoprávne benefity. Ako už uviedlo viacero odvolacích
súdov, fond pracovného času je iba teoretickým číslom, ktoré predstavuje počet hodín v rámci mesiaca,s ktorými žalobca disponuje, no tieto nemožno považovať všeobecne za pracovný čas podľa článku
2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, pretože v sebe jednoznačne zahŕňa aj hodiny času odpočinku, ktoré
sa v zmysle pracovnoprávnych nárokov posudzujú ako služobný čas, keďže žalobcovi patrí za nich

náhrada mzdy. Z tohto dôvodu neexistuje možnosť, aby pre záver o dôvodnosti odvolania boli v tomto
považované argumenty za relevantné. K pojmu neutralizácia žalovaná uviedla, že ide o dni času
odpočinku, ktoré sa v referenčnom období „preskočia“ ako keby neexistovali, pretože nemôžu byť
použité na priemerovanie pracovného času pracovníka, teda nemôžu byť použité na kompenzáciu
vyššieho rozsahu práce v inej časti toho istého referenčného obdobia. Uvedené sa týka všetkých dní

práceneschopnosti priznanej vnútroštátnym právom (PN, PNK, OČR) a štyroch týždňov riadnej ročnej
dovolenky podľa článku 7 Smernice. Uvedeným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená forma
ochrany bezpečnosti a zdravia, keďže „preskočením neutrálnych dní v referenčnom období sa počet
odpracovaných hodín nemení, pretože ide o dni voľna, kedy odpracuje 0 hodín, ale poníži sa počet
dní v referenčnom období, a teda sa umelo povyšuje celkový priemer“. Z tohto dôvodu je správny
záver obsiahnutý v bode 44. rozsudku, keď súd konštatoval, že pri zisťovaní priemerného týždenného

pracovného času súd vychádzal z počtu dní v mesiaci, kde zohľadnil v súlade s článkom 16 písm. b)
Smernice neutrálne obdobia (teda riadnu dovolenku a práceneschopnosť). K referenčnému obdobiu
žalovaná uviedla, že Súdny dvor EÚ požaduje, aby vnútroštátne súdy v zmysle eurokonformného
výkladu prihliadli na vnútroštátny právny poriadok ako celok pred tým, ako pristúpia ku konštatovaniu
ohľadompriamehoúčinku.Členskéštátysúpovinnévykladaťsvojezákonyvsúladescieľmieurópskeho

práva, predovšetkým pri Smerniciach. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovením
vnútroštátneho zákona špeciálne vydaného s cieľom vykonať ustanovenia Smernice musí vnútroštátny
súd vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu Smernice s cieľom dosiahnuť výsledok
uvedený v článku 288 ZFEU. Žalovaná zotrvala na tom, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. jasne
stanovuje, že služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne v obdobiach šiestich mesiacov. Je

preto irelevantné, že žalobca nepovažuje predmetné ustanovenie za transpozičné. Názor žalobcu je tak
v rozpore i s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Poukázala na rozhodnutia vo veci C-303/98 a C-254/19,
kde žalobca poukázal najmä na bod 23. rozhodnutia: „výpočet priemerného týždenného pracovného
času z týchto referenčných období má podľa odôvodnenia 15 Smernice 2003/88 za cieľ poskytnúť určitú
pružnosť pri uplatňovaní článku 6 písm. b) tejto Smernice tak, aby akékoľvek prekročenie maximálneho

týždenného pracovného času v určitých momentoch referenčného obdobia mohlo byť kompenzované
zodpovedajúcim skrátením v iných častiach tohto obdobia. Nevyžaduje sa teda rovnomerné rozdelenie
počtu pracovných hodín počas celej doby referenčného obdobia. Takýto záver bol vyslovený i viacerými
rozhodnutiami odvolacích súdov, ktoré majú za to, že ak je služobný čas plánovaný nerovnomerne
do období šiestich mesiacov v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., tak jediný eurokonformný

výklad predmetného ustanovenia je ten, že predstavuje transpozíciu referenčného obdobia v zmysle
Smernice, a keďže sa jedná o pružne stanovené referenčné obdobie, tak je potrebné rozdeliť žalované
obdobie do šiestich šesťmesačných referenčných období, a tak skontrolovať jeho priemerný pracovný
čas. Uvedené vyplýva i z logiky a charakteru nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, že pracovný
čas v jednotlivých týždňoch bude kolísavý, a teda sa dá predpokladať, že v určitých týždňoch bude

žalobca pracovať viac, zatiaľ čo v iných menej. Žalovaná mala tak za to, že žiadne relevantné odvolacie
dôvody žalobca nepreukázal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, zákonné a v súlade s
judikatúrou súdov EÚ. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny.

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 08.12.2025 prostredníctvom právneho
zástupcu. Zotrval na skutočnostiach uvádzaných v odvolaní a zvýraznil v nadväznosti na vyjadrenie
žalovanej, že nenamieta samotné hodnotenie dôkazov, ale tvorbu nového skutkového základu
rozhodnutia zo strany súdu, ktorý nebol tvrdený ani jednou zo strán, nebol predmetom dokazovania,
nebol účastníkom oznámený a nebolo im umožnené sa k nemu vyjadriť. Súd prvej inštancie nevychádzal

z výpočtov žalobcu, nevychádzal ani z výpočtov žalovanej, ale si vytvoril vlastný výpočtový algoritmus
priemerovania pracovného času vrátane vlastnej konštrukcie referenčného obdobia, vlastného modelu
neutralizácie a vlastnej kombinácie započítavaných a nezapočítavaných časov. Uvedené nie je
hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP, ale tvorba nového skutkového rámca, pričom takýto postup je
v rozpore s § 150 ods. 2 CSP. K svojvoľnej konštrukcii referenčného obdobia žalovaná uviedla, že sám

súd v rozhodnutí uviedol, že referenčné obdobie nebolo transponované do vnútroštátneho práva, z
čoho vyplývajú nasledovné dôsledky - ustanovenia Smernice o referenčnom období majú priamy účinok
výlučne v prospech jednotlivca - členský štát, ani vnútroštátny súd sa na ne nemôže odvolávať v jehoneprospech, a súd nemá právomoc doplniť chýbajúcu transpozíciu vlastnou konštrukciou. Použitie 6
mesačného referenčného obdobia nebolo ani transponované zákonom, ani vybrané žalobcom.
5.1 K právnemu omylu pri vylúčení mimoriadnych druhov voľna z výpočtu priemeru žalobca poukázal

na to, že Smernica 2003/88/ES vôbec neupravuje, teda sa nevzťahuje na iné druhy voľna, akými sú
v prípade žalobcu ako hasiča, napríklad náhradné voľno, služobné voľno, či dovolenka za sviatok,
či dodatková dovolenka nad rámec štyroch týždňov. Súdny dvor vo veciach C-609/17 a C-610/17
rozhodol, že právo na platenú dovolenku nad rámec minima stanoveného v článku 7 ods. 1 Smernice
2003/88 sa nespravuje touto Smernicou, ale výlučne vnútroštátnym právom, teda je v jeho pôsobnosti.

Uvedené dni mimoriadneho voľna môžu, ale nemusia byť zahrnuté v referenčnom období pri výpočte
priemerného týždenného pracovného času a to v závislosti od toho, ako to upravuje vnútroštátna
legislatíva konkrétneho členského štátu. Zákon č. 315/2001 Z.z. v žalovanom období vôbec neupravoval
mechanizmus výpočtu priemerného týždenného služobného času, a ani výslovne neriešil to, ktoré
časy sa do referenčného obdobia pre účel tohto výpočtu zahŕňajú a ktoré nie. Pred 01. novembrom
2024 sa všetky časy podľa § 97 ods. 1 započítavali do služobného času pre výpočet priemerného

týždenného služobného času. Taktiež žalobca poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 258/2024,
konkrétne na bod 2 a uviedol, že do účinnosti predmetnej novely (teda od 01.11.2024 platilo, že § 97
ods. 1 obsahoval taxatívny zoznam časov, ktoré sa posudzujú ako vykonávanie štátnej služby; zákon
neobsahoval žiadne ustanovenie, ktoré by vylučovalo niektoré z týchto časov z výpočtu služobného
času alebo priemerného týždenného pracovného času, a zákon nepoznal žiadny „druhový rozdiel“

medzi výkonom služby pre účely odmeňovania a výkonom služby pre účely služobného času. Dôvodová
správa k zákonu č. 258/2024 Z.z. potvrdzuje, že dovtedy sa na účely výpočtu priemeru započítavali
všetky časy podľa ustanovenia § 97 ods. 1. Predmetná novela zákona HaZZ zavádza nové pravidlo,
ktoré dovtedy neexistovalo, pričom zákonodarca výslovne uvádza, prečo nové ustanovenie zavádza -
lebo pri výpočte priemerného týždenného služobného času treba určiť, ktoré časy sú výkonom služby

a ktoré nie, a do účinnosti novely sa všetky časy podľa § 97 ods. 1 považovali za výkon služby aj na účely
výpočtu priemeru. Uvedená novela zákona o HaZZ mení právny stav a nie ho vysvetľuje.
5.2 K pohyblivému referenčného obdobiu žalobca opätovne zvýraznil, že súd prvej inštancie sa
vôbec nezaoberal aplikáciou pohyblivého referenčného obdobia, hoci ide o kľúčový metodologicky
inštitút vyplývajúci z judikatúry Súdneho dvora EÚ, pričom žalovaný na túto odvolaciu námietku

nereagoval žiadnym vecným spôsobom. Neuviedol žiadny právny názor na pohyblivé referenčné
obdobie, a nevysvetlil, prečo by sa nemalo aplikovať. Ak súd prvej inštancie posudzoval pracovný
čas výlučne cez staticky zvolené uzavreté časové bloky bez preskúmania pohyblivých úsekov, v
ktorých mohlo dochádzať k systematickému prekračovaniu 48 hodinového limitu. Takýto rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže chýba posúdenie jednej z rozhodujúcich právnych

otázok veci. Pridržal sa odvolacieho návrhu a opätovne navrhol odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok súdu
prvej inštancie a vrátiť vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je

prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správny.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po

preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vo veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania (§ 191 CSP) v dostatočnej
miere zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje
a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie.

9. Na úvod odvolací súd konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie
priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členskýštát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. čl. 6 písm. b) Smernice je dôležitým právom

únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za
situácie,keďzákonodarcanedostatočnýmtransponovanímSmerniceumožnil,abyzamestnanecvrámci
posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. V prípade uplatnenia
práva nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice, ale je potrebné mať preukázaný aj
Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe prekročenia stanoveného priemerného

limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice).

10. Z toho potom vyplýva, že pre záver o dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade
zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali
také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre
účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre zodpovedanie tejto

otázky je potrebné vychádzať z právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá normovala pracovnoprávne
postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že je potrebné na vec
nahliadať cez zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra
2024 (ďalej aj len „Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) a cez Zákonník práce v znení účinnom
do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b) Smernice stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Podľa § 85 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024,
služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
do 31. októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86
ods. 4 veta prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne

rozvrhnutým služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92
ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času. Z citovaných ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom

do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného
času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná
pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča
sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný

čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou
a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť,
že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o
čas odpočinku. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 tak

jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia § 122 ods. 3 uvedeného zákona (v
znení účinnom do 31. októbra 2024), z ktorého tiež vyplýva rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej
pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu), až takéto vykonanie je štátnou službou.
Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu

„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol, že členské
štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva
záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať

neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii
služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29.
februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátanepráce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa
zamestnaneczdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýkonpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívna
časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až §

93 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času
a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022).
V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie

v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského
azáchrannéhozboru,neprijalavrozhodnomobdobíopatrenianevyhnutnénazabezpečeniepožiadavky,
aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice pre účely
dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento
záver je na úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný.

11. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného
obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad
48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý
služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje
dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

11.1 Zákonník práce, ako i Zákon o Hasičskom záchrannom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia
pracovnéhočasuzamestnanca.Jednouzpodmienokjeajrešpektovaniepravidielprerovnomernealebo
nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten
podľa potreby rozvrhuje buď na jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol
v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré

je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu
rozvrhnutia pracovného času.
11.2 Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
do 31. októbra 2024 „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd
konštatuje, že podstata rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný
čas, v tomto období aj sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k
referenčnému obdobiu pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času odvolací súd
uvádza, že ak zákon pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak

potom z právnej logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje
sa odchýliť od čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie
referenčného obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda pre
účelyvýpočtupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasusúdprerozhodnutievovecisprávnevychádzal
zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne rozvrhnutého

pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia môže byť
rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v povahe
(charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom vytvára aj
racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované obdobie.
Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť rozvrhové

obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu vykonávania
služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla rozvrhuje na
obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely eurokonformného
výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke rozvrhového obdobia
služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie služobných povinností),

a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto konštatuje, že pre zistenie,
či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesťmesačného referenčného obdobia.
11.3 K námietkam žalobcu o neexistencii referenčných období a potrebe skúmania prekročenia 48
h v jednotlivých týždňoch odvolací súd uvádza, že referenčné obdobie v zmysle čl. 16

Smernice predstavuje obdobie, za ktoré sa zbierajú údaje o týždennom pracovnom čase, ktoré sa
následnespriemerujúnaúčelykontrolydodržiavaniamaximálneholimitupriemernéhopracovnéhočasu.
Odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-303/98, ktoré je možné, vzhľadom
na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektochorganizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor v danom
rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade neexistencie
vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej Smernice,

možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom priznávajú
právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného
času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad vyabstrahovať,
že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR v rozsahu
ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne (čo do rozsahu alebo kvality), tak vzhľadom

na priamy účinok Smernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou
Smernicou, ktorou je zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o
vyjadrenie minimálnej miery ochrany, ktorá sa Smernicou priznáva, a s ktorou je spojený prípadný
priamy účinok Smernice (tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný
vo Výkladovom oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI.

písm. c/). Priama aplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy,
ak cieľ Smernice nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez
eurokonformný výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom
prípade platí, že Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť
(čl. 288 ZFEU). Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia

dôvodu prijať záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne
ustanovenie vyložiť eurokonformným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice.

12. V treťom rade, nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia, či u žalobcu v rámci rozhodného
obdobia došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné

si ustáliť, čo tvorí, resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako
čl. 2 bod i., ii., Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom“, tak i čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej

dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri
výpočte priemeru neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia
vo Výkladovom oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru
Súdneho dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti,

alebo je k dispozícii zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas
zamestnanca nespĺňa uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu
V. Výkladového oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje,
že „neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas
ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné

dané články Smernice vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného
pracovného času nemôže použiť (zahrnúť) čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter
pracovného času tak, ako to má na mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva,
že to automaticky neznamená, že s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli
neexistencii výkonu práce) vnútroštátny právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne, či

sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a
pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy
zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské
štáty určitá miera diskrečnej právomoci. Uvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia ust. § 97

ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, ktorú je potrebné
vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a účelom Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené. V
nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto smere
správnepostupoval,keďpreúčelyprekročeniamaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu
reflektoval na uvedené kritérium.

13. V súdenej veci súd prvej inštancie pracovný čas žalobcu, jeho napĺňanie, respektíve prekračovanie
posúdil v rámci šesťmesačných referenčných období, ktorý postup bol z vyššie uvedených dôvodov
odvolacím súdom vyhodnotený ako správny, súladný s právom EÚ, a teda eurokonformný a vychádzajúcz uvedeného posúdenia v rámci šesťmesačného rozvrhu súd prvej inštancie dospel k záveru,
že za obdobie od júla do decembra 2021 bol priemerný týždenný pracovný čas 44,24 hod., za obdobie
odjanuáradojúna2022bolpriemernýtýždennýpracovnýčasvrozsahu45,63hod.,odjúladodecembra

2022 priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 43,90 hod. a v období od januára do júna 2023
priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 47,90 hod., a napokon od júla do decembra 2023 priemerný
týždenný pracovný čas v rozsahu 42,74 hod. Pokiaľ bolo v konaní pred súdom prvej inštancie zistené,
že maximálny týždenný pracovný čas žalobcu nebol v rozhodnom popisovanom období prekračovaný,
nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu tým spôsobom, že zjednodušene povedané

pracoval viac, než v zmysle právnych predpisov bol povinný. V dôsledku uvedeného nebola v konaní
preukázaná dôvodnosť podanej žaloby a preto ak súd prvej inštancie žalobu zamietol, jeho rozhodnutie
je vecne správne.

14. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobca namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces
postupom súdu, keď žalobca namietal, že súd si vytvoril a použil vlastné prepočty priemerného

týždenného pracovného času a sám vykonal výpočty, čím „vytvoril skutkový základ, ktorý nebol
predmetom tvrdení ani jednej strany“, v dôsledku čoho podľa názoru žalobcu prekročil súd svoje
oprávnenia, odvolací súd k uvedenému uvádza, že z obsahu spisu predmetnej veci vyplýva, že súd
vykonal dokazovanie navrhované stranami a vychádzal z dôkazov predložených sporovými stranami,
najmä z listinných dôkazov preukazujúcich dochádzku žalobcu a jeho pracovný čas. Vychádzal z

písomných vyjadrení a prednesov oboch sporových strán a skutkový stav v konaní zisťoval na základe
skutkových tvrdení a dôkazov predložených sporovými stranami. Pre posúdenie dôvodnosti nároku
však súd prvej inštancie musel sám posúdiť a zodpovedať otázku, či skutočne došlo k zásahu
do práv žalobcu tvrdeným spôsobom, a teda súd (prejudiciálne) bol povinný sám zodpovedať otázku
ustálenia naplnenia, respektíve prekročenia maximálne prípustného pracovného času. V tejto časti nie

je konajúci súd povinný bezvýhradne akceptovať a stotožniť sa so závermi vyplývajúcich z predložených
dôkazov podľa názoru jednej zo sporových strán, spravidla žalobcu, ktorý svoje skutkové tvrdenia
podporuje dôkazmi. Pokiaľ v súdenej veci žalobca tvrdil, že odpracoval viac, ako je prípustný
priemerný týždenný pracovný čas, uvedené predstavuje skutkové tvrdenie, na podporu ktorého predložil
žalobca listinné dôkazy svedčiace o dochádzke a fonde pracovného času žalobcu, avšak súd v rámci

procesu dokazovania a predovšetkým jeho vyhodnotenia verifikuje správnosť a dôvodnosť žalobcom
prednesených skutkových tvrdení, a sám si vytvára podklad skutkových zistení v konaní, na základe
ktorých následne učiní právne posúdenie.

15. Súd v súdenej veci postupoval v súlade s ustanovením § 191 CSP, v zmysle ktorého súd hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Uvedený postup súdu, keď na základe
žalobcom predložených dôkazov súd objasňoval a ustaľoval otázku, či v rozhodnom období žalobca
v dôsledku konania žalovaného prekročil maximálne prípustný týždenný pracovný čas, predstavuje
činnosť súdu, v rámci ktorej súd vyhodnocoval dôkazy a pre potreby rozhodnutia ustaľoval skutkový

stav zistený v konaní. Povedané inak, zo žalobcom predložených dôkazov konajúci súd prvej inštancie
vyvodil iné, skutkové (a následne i právne) závery, než tvrdil žalobca vo svojich skutkových tvrdeniach.
Napriek tomu, že uvedené závery nie sú v zhode s očakávaniami žalobcu, uvedený postup je súladný s
ustanoveniami § 191 CSP. Obdobný záver vyslovil ústavný súd v rozhodnutí III. ÚS 120/2020, v ktorom
bolo o.i. konštatované: „všeobecný súd preto nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli

(substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia integrovať do sporu. Strany tak
nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený
skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom
sporových strán“.
15.1Právonaspravodlivýsúdnyprocesjejednýmzozákladnýchľudskýchprávadoobsahutohtopráva

patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, II. ÚS 3/97/, II. ÚS 251/03).15.2 Pokiaľ teda súd prvej inštancie mal od žalobcu tvrdené a podporené dôkazmi, že žalobca v ňom
vymedzenom období odpracoval, včítane pohotovostí, určitý počet hodín, bolo na posúdení súdu, aby
zodpovedal i tú otázku, či odpracovaním žalobcom uvádzaného objemu pracovného času v časovom

období troch rokov, dochádzalo i k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času
stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice. Aby uvedené mohol konajúci súd zistiť a zodpovedať, musel
postupovať spôsobom legislatívne určeným a to zisťovaním priemerného týždenného času v rámci
určených referenčných období. Uvedené už predstavuje právne posúdenie súdu.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. S poukazom na uvedené dôvody, odvolaciu argumentáciu žalobcu o prekročení oprávnení súdom
prvej inštancie odvolací súd neuznal za dôvodnú. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnom, žalobu zamietajúcom výroku I. potvrdil
ako vecne správny.

18. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej ako plne úspešnej strane sporu priznal
voči žalobcovi, ako procesne neúspešnej strane sporu, nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 100 %. Odvolací súd preskúmal vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku
o trovách prvoinštančného konania a konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o plnom procesnom

úspechu žalovanej v prvoinštančnom konaní je vecne správny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil i vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 CSP a §
255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, nakoľko odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, potvrdil ako vecne správny. Procesný úspech
v odvolacom konaní v celom rozsahu tak v celom rozsahu prináleží žalovanej. Odvolací súd preto o
trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, hoc plne procesne
úspešnej strane v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanej
v konaní žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28. februára 2018).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).