Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/136/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125013244
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7125013244.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej
a sudcov Ing. JUDr. Milana Husťáka a JUDr. Dominiky Volkaiovej, LL.M., na verejnom zasadnutí
konanom dňa 15. januára 2026, v trestnej veci obžalovaného A. B., trestne stíhaného pre prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 19.11.2025 sp. zn. 2T/14/2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. zamieta odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom dňa 19. novembra 2025 sp. zn. 2T/14/2025 obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A. C. XX, A., t. č. v D. E. D. F., uznal vinným zo skutku právne
kvalifikovaného ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e) Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom
skutkovom základe, že

v F. v priestore medzi bytovými domami číslo XX E. C. XX G. H. I. G., dňa 17.08.2025 v čase okolo 06:10
hod., vo vzdialenosti približne 10 metrov od poškodenej A. J. K. si stiahol nohavice tak, aby odhalil svoj
pohlavný úd a následne držiac si odhalený pohlavný úd začal kráčať smerom ku poškodenej, čím takto
odhaľovaním svojho pohlavného údu vyvolal u poškodenej okrem strachu aj verejné pohoršenie.

Súd mu za to uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím s použitím § 38 ods. 2, § 36
písm. l), § 37 písm. m) Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie
ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný podal odvolanie prostredníctvom svojej obhajkyne, ktorá uviedla v písomných
dôvodoch odvolania nasledovné.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.11.2025 v zmysle ustanovenia § 257 ods. 1,
písm.b)Trestnéhoporiadkuvyhlásil,žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovobžalobeprokurátora,
pričom svoje konanie úprimne oľutoval. Podľa názoru obžalovaného vyhlásenie viny podľa ustanovenia
§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nesie so sebou osobitne významný hmotnoprávnym dôsledok,
a to možnosť aplikácie postupu podľa § 39 Trestného zákona, t. j. možnosť použitia ustanovení o

mimoriadnom znížení trestu. Obžalovaný totiž tým, že na hlavnom pojednávaní vykonal vyhlásenie ovine, podstatne uľahčil súdu dokazovanie jeho trestnej činnosti, čo možno postaviť na úroveň dohody
o vine a treste s prokurátorom.

Vyhodnotiť tento postoj obžalovaného iba ako poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní páchateľa a
oľutovaní trestného činu by bolo nepostačujúce, pretože ide o pomerne výraznejší postoj ku spáchanej
trestnej činnosti. Súd prvého stupňa v rámci odôvodnenia rozsudku na str. 3 a str. 4 prezentoval svoj
právny a skutkový názor na dôvodnosť a primeranosť uloženia výšky trestu v trvaní 12 mesiacov
nepodmienečne.

Obžalovaný sa s uvedeným názorom súdu prvého stupňa o primeranosti uloženej výšky trestu v celom
rozsahu nestotožňuje a má za to, že uložený trest je neprimerane prísny. Podľa názoru obžalovaného
súd prvého stupňa úplne opomenul argumentáciu obhajoby prezentovanú v záverečnej reči o naplnení
dôvodu pre aplikáciu ustanovenia § 39 Trestného zákona, a to inštitútu mimoriadneho zníženia trestu,
pričom sa s predmetnou argumentáciou ani okrajovo nevysporiadal v písomnom odôvodnení rozsudku,

resp. z akého dôvodu je aplikácia daného ustanovenia vylúčená v prejednávanom prípade.

Vzhľadom na uvedené má obžalovaný za to, že uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov
nepodmienečne sa javí ako neprimerane prísny.

Súd prvého stupňa sa podľa názoru obžalovaného nevysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami
majúcimi vplyv na správnosť výroku o treste, a to tak pri určovaní druhu trestu ako aj jeho výmery
v zmysle ustanovení Trestného zákona. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo
závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých
skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej

sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny.

Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa ustanovenia § 34
ods. 2 a ods. 6 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako
je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj

viac trestov popri sebe, avšak súd musí uložiť trest odňatia slobody (okrem iného) za trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje
osem rokov. Trestný čin výtržníctva podľa ustanovenia § 364 ods. 1, písm. e) Trestného zákona je
trestným činom, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody až na tri roky,
t.j. ide o prečin.

V prípade spáchania tohto trestného činu teda zákonodarca ustanovil s poukazom na už uvádzané
ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona, že súd nemusí povinne ukladať trest odňatia slobody.
Prvostupňový súd uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov
so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pri zistení jednej poľahčujúcej

okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona.

Z uvedeného vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bol u obžalovaného rovnaký.
Obžalovaný je toho názoru, že z pohľadu uloženého druhu trestu je vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti zrejmé, že obžalovaný:
- spáchal trestný čin v skúšobnej dobe podmienečného trestu odňatia slobody uloženého za odlišný
druh trestnej činnosti a
- spáchal prečin, za ktorý Trestný zákon neustanovuje minimálnu výmeru trestu odňatia slobody, a
tak je nielen možné, ale aj potrebné z pohľadu účelu trestu obžalovanému uložiť iný druh trestu ako

nepodmienečný trest odňatia slobody.

V tomto smere súd prvého stupňa nepostupoval v súlade so všeobecnými zásadami ukladania sankcií
podľa ustanovenia § 33a Trestného zákona, keď sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a
závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery a tam, kde

postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia,
ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na
osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na
osobnej slobode páchateľa.Vzhľadom na zjavné uprednostnenie uloženia trestu odňatia slobody nepodmienečne v odôvodnení
rozhodnutia úplne absentujú úvahy o možnosti uloženia trestu, ktorý nie je spojený s ujmou na osobnej

slobode obžalovaného. Súd sa nezaoberal žiadnou alternatívnou sankciou, hoci Trestný zákon takýto
postup vyžaduje a teda, aby súd prednostne zvažoval miernejšie tresty, ak sú dostatočné na splnenie
účelu trestu.

V odôvodnení rozsudku absentuje úvaha súdu, či by ochrana spoločnosti, individuálna prevencia či

resocializácia páchateľa mohli byť dosiahnuté podmienečným trestom, či navrhovaným trestom povinnej
práce. Absentuje aj úvaha o tom, že obžalovaný v súčasnosti prejavuje ochotu podstúpiť liečbu, čím sa
výrazne zvyšuje potenciál jeho nápravy mimo výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takéto
neúplné a jednostranné odôvodnenie vyvoláva pochybnosti o tom, či sa súd riadil zásadou subsidiarity
trestu a zásadou individualizácie trestu.

Bez riadneho zdôvodnenia nemožno preskúmať, prečo bol alternatívny trest vylúčený, čo spôsobuje
nepresvedčivosť a nedostatočnosť rozhodnutia v tejto časti. Z pohľadu výmery trestu je podľa názoru
obžalovaného uložený trest trestom nezákonným a neprimeraným. Súd prvého stupňa opomenul na
relevantné hodnotenie osoby obžalovaného a jeho pomerov pri ukladaní trestu a tak prísnym formálnym
ponímaním uložil trest v rozpore s cieľom individuálne pôsobiť na páchateľa trestného činu, t.j. súd

svojím rozhodnutím nenaplnil cieľ individuálnej prevencie trestu.

Vzhľadom na uvedené obžalovaný poukazuje na viaceré skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa pri
ukladaní druhu a výmery trestu opomenul vyhodnotiť, a to predovšetkým závery znaleckého posudku
č. 177/2025 zo dňa 09.10.2025 vypracovaného L. A. L. H., M., A., ktorý uviedol, že obžalovaný nie je

duševne chorý, v dobe spáchania trestného činu netrpel duševnou poruchou, poruchou ani sexuálnou
deviáciou, netrpí sexuálnou deviáciou, z hľadiska sexuologického nie je jeho pobyt na slobode pre
spoločnosť nebezpečný a nie je potrebné mu nariadiť ochranné sexuologické liečenie, a rovnako
nediagnostikoval u obžalovaného prítomnosť sexuálnej deviácie exhibicionizmu.

V tomto smere obžalovaný vyjadruje presvedčenie, že absolvovanie liečby mu umožní vyhnúť sa
opakovaniu konania, ktoré viedlo k trestnému stíhaniu, a prispeje k jeho osobnému i spoločenskému
začleneniu.

Súd v odôvodnení uviedol, že pri hodnotení páchateľa prihliadal aj na jeho právoplatné odsúdenie

súdom iného členského štátu Európskej únie podľa ustanovenia § 7b ods. 2 Trestného zákona, avšak z
rozhodnutia nijako nevyplýva, akým spôsobom sa s touto skutočnosťou konkrétne vysporiadal. Hoci súd
citoval zákonné ustanovenie, nevysvetlil v čom bolo významné pre hodnotenie osoby obžalovaného, a
najmä aký konkrétny vplyv malo na úvahu súdu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vo vzťahu k
závažnosti a povahe konania obžalovaného.

Z Trestného zákona vyplýva, že zahraničné odsúdenie má byť zohľadnené „rovnako, ako keby bolo
vydané súdom Slovenskej republiky“. To však predpokladá, že súd musí aj konkrétne vyložiť, či ho
považoval za priťažujúcu okolnosť, ako ho hodnotil z hľadiska recidívy, prípadne či ovplyvnilo zaradenie
páchateľa do určitého stupňa stráženia alebo pri ukladaní konkrétneho druhu trestu.

Keďže konajúci súd uvedené skutočnosti neuvádza, odôvodnenie pôsobí neúplne a nepreskúmateľne.
Bez uvedenia týchto úvah nie je možné preskúmať, či súd zahraničné odsúdenie zohľadnil zákonným
spôsobom a primerane, alebo či mu pripísal väčšiu váhu, než by bolo na mieste. To predstavuje
nedostatok v odôvodnení, ktorý môže mať význam nielen pre posúdenie zákonnosti uloženého trestu,

ale aj pre posúdenie jeho spravodlivosti a proporcionality.

Obžalovaný nesúhlasí s tvrdením, že je mu potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. Má za
to,žesamotnýfaktpredchádzajúcehovýkonutrestuodňatiaslobodyčiurčeniaskúšobnejdobynemožno
automaticky vykladať ako dôvod na opätovné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Každé

konanie je potrebné posudzovať individuálne, v kontexte aktuálnych okolností, osobnostných pomerov
obžalovaného a jeho súčasnej motivácie k náprave.Obžalovaný zdôrazňuje, že v súčasnosti prejavuje aktívnu snahu riešiť príčiny svojho konania, najmä v
oblasti závislosti, pričom sám sa pozitívne v konaní vyjadril k možnosti uloženia ochranného liečenia.
Takýto postup predstavuje primerané a efektívnejšie opatrenie vzhľadom na jeho resocializáciu, ktoré

je zároveň schopné adekvátne chrániť spoločnosť.

Z uvedených dôvodov sa obžalovaný domnieva, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
by nebolo primerané a nespĺňalo by požiadavku individualizácie trestu, keďže existujú miernejšie, ale
účinné prostriedky, ktoré môžu viesť k náprave aj bez jeho ďalšej izolácie.

Záverom obžalovaný poukázal na ustanovenie § 34 ods. 4 Trestného zákona a navrhol odvolaciemu
súdu, aby po prejednaní odvolania podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b), d) a e) Trestného
poriadku zrušil výrok o treste a nadväzujúci výrok o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 2T/14/2025 z
19.11.2025 a následne podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol, a to tak, že podľa

ustanovenia § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Trestného
zákona ukladá obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, s podmienečným
odkladom výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bude opatrený primeranou skúšobnou dobou alebo uložil
obžalovanému trest povinnej práce v primeranom rozsahu ako alternatívny trest k trestu odňatia slobody.

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr. por. prvostupňový súd

jasne a zreteľne vyložil, o ktoré dôkazy oprel svoje zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadnepochybnostiozáverochprvostupňovéhosúduakeďžesasozávermimestskéhosúdustotožňuje,

tak na ne ako na správne v podrobnostiach poukazuje a toto odôvodnenie dopĺňa v potrebnom rozsahu
v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného.

Obžalovaný v podanom odvolaní v podstate namieta výlučne to, že uložený trest je neprimerane prísny
a prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil neuloženie alternatívneho trestu povinnej práce, ktorý

považuje za primeraný a vhodný spolu s uloženým ochranným liečením, prípadne trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu a má za to, že je dôvodné uloženie trestu
s využitím ust. § 39 Trestného zákona.

Prvostupňový súd presvedčivo odôvodnil svoje právne úvahy, pre ktoré rozhodol o uložení

nepodmienečného trestu odňatia slobody. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na spáchanie skutku
obžalovaným v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, čo v zmysle ust. § 49 ods. 3 Tr. zák. vylučuje
uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu.

Pokiaľ ide o neuloženie alternatívneho trestu, súd prvej inštancie správne zohľadnil osobu obžalovaného

a možnosti jeho nápravy, keď bolo v konaní preukázané, že obžalovaný opakovane vykonal v minulosti
nepodmienečný trest odňatia slobody, bol pätnásťkrát súdne trestaný za rôznorodú úmyselnú trestnú
činnosť a napriek tomu sa dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, preto je odôvodnený záver, že
miernejší trest nemá potenciál naplniť v danom prípade účel trestu vyjadrený v ust. § 34 Trestného
zákona.

Obžalovaný namieta, že súd prvého stupňa nevyužil ust. § 39 Trestného zákona pri ukladaní trestu,
aj keď spravil vyhlásenie o vine, tu odvolací súd zvýrazňuje, že na postup podľa zmierňovacieho
ustanovenia § 39 ods. 5 Tr. zák. nie je právny nárok, toto ustanovenie je fakultatívnym oprávnením
súdu a súd má v každom jednotlivom prípade povinnosť uložiť trest, ktorý naplní účel trestu podľa §

34 Tr. zák. tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie a morálneho odsúdenia páchateľa
spoločnosťou, a nie automaticky pri vyhlásení viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. ukladať trest
pod spodnú hranicu trestnej sadzby ( ktorá bola v danom prípade 0- 3 rokov, teda nie je zrejmé, akého
zníženia trestnej sadzby sa obhajoba domáha). Vyhlásenie o vine predstavuje relevantnú poľahčujúcuokolnosť so samostatným normatívnym efektom, ktorá v danom prípade bola súdom prvej inštancie
priznaná a zohľadnená pri určení konkrétnej výšky trestu.

Na základe uvedeného odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319
Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.