Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124213297
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4124213297.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX/XXX, D. A., zast.: JUDr. Štefan Mesároš, advokát, so sídlom Štefánikova 84, Nitra, proti
žalovaným v 1. rade: A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, v 2. rade: G. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXX, obaja zast.: Advokátska kancelária Gabriel Orlík, s.r.o. so sídlom Žitavanská 20, Topoľčianky, IČO:
36 858 722, o určenie neplatnosti časti darovacej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nitra č. k. 12C/120/2024-239 zo dňa 09. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal
náhradu trov konania v plnej výške, ktorú je povinný zaplatiť žalobca s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil s poukazom na ust. § 40a, § 41, § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„OZ“), § 117, § 137, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“).

1.1. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na obsah žaloby doručenej súdu prvej inštancie
dňa 16.12.2024, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že darovacia zmluva zo dňa 27.3.2024 a dodatok
č.1 k darovacej zmluve zo dňa 30.4.2024, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Zlaté Moravce,
katastrálny odbor pod V 542/2024 je neplatná, v časti týkajúcej sa prevodu spoluvlastníckeho podielu
žalovanej v 1. rade na žalovaného v 2. rade na nehnuteľnosti reg. E, nachádzajúcich sa v obci F.,

kat. úz. F. a to parc. č. 354 trvalý trávny porast o výmere 162 m2, zapísaná na LV č. XXX, podiel 1 k
celku, parc. č. 2892/3 trvalý trávny porast o výmere 743 m2, zapísaná na LV č. XXX, podiel 1 k celku,
parc. č. 861 orná pôda o výmere 32 m2, zapísaná na LV č. XXX, podiel 2/6 k celku, parc. č. 1621
trvalý trávny porast o výmere 65 m2, zapísaná na LV č. XXX, podiel 2/4 k celku, parc.č. 2532/1 trvalý
trávny porast o výmere 16 693 m2, zapísaná na LV č. XXXX, podiel 37/5022 k celku, parc. č. 120 trvalý
trávny porast o výmere 1 120 m2, zapísaná na LV č. XXXX, podiel 37/5022 k celku, parc. č. 744 trvalý
trávny porast o výmere 1 601 m2, zapísaná na LV č. XXX, podiel 37/5022 k celku a 630/351540 k

celku, parc. č. 999 trvalý trávny porast o výmere 1 4761 m2, zapísaná na LV č. XXX, podiel 37/5022
k celku a 630/351540 k celku. Vo vzťahu k podanej žalobe súd prvej inštancie uviedol, že v prípade
učenia neplatnosti zmluvy, či už z dôvodu absolútnej alebo relatívnej neplatnosti, ide nepochybne o
určenie právnej skutočnosti s odkazom na ustanovenie § 137 písm. d) CSP, ktorá je prípustná len vprípade, ak oprávnenie podať takúto žalobu vyplýva z osobitného právneho predpisu. Žalobný návrh
znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý nevyplýva z osobitného právneho predpisu, je potrebné
považovať za vadný. Podľa názoru súdu ustanovenie § 40a OZ je normou, ktorá umožňujú podanie

žaloby o určenie právnej skutočnosti zmysle § 137 písm. d) CSP (obdobne uznesenie Najvyššieho súd
SR sp. zn. 4Cdo/238/2022 zo dňa 24.01 2024).
1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že sa musel v konaní vysporiadať so spornou otázkou, či sú žalovaní 1,2
blízkymi osobami v zmysle ustanovenia § 116 OZ, teda či bola alebo nebola žalovaná v1. rade povinná
ponúknuť svoje podiely ostatným spoluvlastníkom na odkúpenie. Medzi žalovanými 1,2 sa nejedná

o príbuzných v priamom rade, jedná sa o iné osoby v rodinnom pomere - existencia príbuzenského
pomeru medzi žalovanými je daná, keď žalovaná v 1. rade je sesternicou starej mamy žalovaného v
2. rade. Ak by sa malo jednať o blízke soby, tak by musela byť splnená podmienka, pociťovania ujmy
inej osoby ako ujmy vlastnej, to svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby
medzi sebou majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, to znamená, že nestačí, ak jedna z osôb by
pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť aj opačne. Pokiaľ ide o subjektívne pocity

žalovaných spočívajúce v ich vnímaní vzájomného vzťahu, žalovaná sa vyjadrila tak, že žalovaný je ako
jej vnuk, rovnako aj žalovaný sa vyjadril tak, že vzťah so žalovanou považuje za blízky, oslovoval ju A..
Obaja potvrdili, že sa v minulosti stretávali často, v podstate od detských čias žalovaného, pravidelne
sa navštevujú, pomáhajú si, stretávajú sa, bývajú blízko seba, ich kontakt a vzťah je blízky, hoci nikdy
nezdieľali spoločnú domácnosť. Je možné vychádzať z toho, že osoby, ktoré spolu trávia určitý čas, si

rozvinúmedzisebouputo,ktoréhoobsahomjevzájomnánáklonnosť,pomoc,solidarita.Vtakomprípade
potom aj z objektívneho hľadiska je možné konštatovať, že medzi takýmito osobami ide kvalitatívne o
blízky vzťah. Popísaný stav je možné naozaj porovnať so vzťahom starej mamy a vnuka, okrem toho so
žalovaným udržiavajú blízky vzťah aj synovia žalovanej. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver,
že ujma jedného z nich sa u druhého prejavila ako jeho ujma, a teda ide o osoby blízke podľa definície

v ustanovení § 116 OZ.
1.3. Súd prvej inštancie k takémuto záveru dospel na základe vykonaného dokazovania, a to s
poukazom na výpovede žalovaných 1/ a 2/ a na skutočnosti uvádzané v čestných vyhláseniach,
keď H. C. prehlásila, že má mimoriadny vzťah so svojou sesternicou A. E., ich vzťah môže nazvať
súrodeneckým, ktorý preniesli aj na ich deti, pretrváva silná citová väzba medzi rodinami. Uviedla, že

vzťah A. k G. je rovnako emočne pozitívny ako k jej deťom, bývajú od seba 6 domov, G. a A. si často
pomáhajú pri rodinných oslavách. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na čestné vyhlásenie A.
A., ktorá uviedla, že vzťah medzi ňou a A. je mimoriadne blízky, A. ju aj jej brata zahŕňala materinskou
láskou, keďže ich rodičia pracovali v Čechách, mala ich na starosti, bola mimoriadne nápomocná jej
bratovi počas jeho štúdia v seminári a tento vzťah sa preniesol aj na jej syna G., A., jej manžel a G. si

rozumejú, trávia spolu veľa času, v záhrade, na káve, G. chodí na zájazdy s ich synmi. Rovnako I. G. v
čestnom vyhlásení uviedol, že písal darovaciu zmluvu, pričom nemal pochybnosť, že by nešlo o osoby
blízke medzi G. A. a tetou A. E., uvedené osoby sú v príbuzenskom pomere, považuje ich za osoby
navzájom blízke, ktoré spolu trávia mimoriadne chvíle v živote. Okrem toho súd poukázal aj na vykonané
dokazovanie v obdobnom prejednávanom spore na tunajšom súde vedenom pod sp.zn. 8C/115/2024.

Vzhľadom na zistené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že išlo o prevod medzi blízkymi osobami
s odkazom na ustanovenie § 116 OZ, keď dospel k záveru, že žalovaní 1,2 sú si sebe navzájom osoby
blízke, pretože by ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich, druhý dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu, čo
potom znamená, že žalovaná 1/ ako podielový spoluvlastník, nebola obmedzená v nakladaní s jej
spoluvlastníckym podielom a nebola povinná svoj spoluvlastnícky podiel ponúknuť všetkým ostatným

podielovým spoluvlastníkom, pretože medzi žalovanými sa jednalo o prevod spoluvlastníckeho podielu
ako medzi blízkymi osobami a teda žalobca sa nemôže s úspechom dovolať relatívnej neplatnosti vo
vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ z dôvodu uvedeného v ustanovení § 140 OZ, keď žalobca si uplatnil nárok
pri porušení predkupného práva v súlade s príslušným ustanovením OZ § 40a. Preto súd prvej inštancie
žalobu zamietol.

1.4. K obrane žalovaných, že žalovaný 2/ bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností skôr ako
bola uzatvorená darovacia zmluva, konkrétne že spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXX nadobudol na základe kúpnych zmlúv uzatvorených
v roku 2021, pričom darovacia zmluva bola uzatvorená v roku 2024, a teda nešlo o darovanie medzi
podielovým spoluvlastníkom /žalovanou 1/ a treťou osobou, ale medzi podielovým spoluvlastníkom /

žalovanou 1/ a podielovým spoluvlastníkom /žalovaným 2/ súd prvej inštancie uviedol, že takáto
argumentácia je bezpredmetná, pretože s odkazom na ustanovenie § 140 OZ, spoluvlastník, ktorý chce
svoj podiel previesť na inú osobu, musí ostatným spoluvlastníkom urobiť ponuku na odkúpenie podielu /
ibaže ide o prevod blízkej osobe/ a takúto ponuku na odkúpenie musí zaviazaný spoluvlastník urobiťvšetkým ostatným spoluvlastníkom bez ohľadu na veľkosť ich podielov. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalovaní 1,2 boli v konaní úspešní v celom rozsahu, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, súd
prvej inštancie im priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške v zmysle zásady

úspechu vo veci. Strany sporu nenavrhli a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, pre ktoré by mal postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov konania žalovaným 1,2 nepriznať.

2. Proti tomuto rozsudku, voči výrokom I. a II. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu I. inštancie

zmenil, a to s poukazom na § 388 CSP tak, že žalobu zamietne a prizná žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. V podanom odvolaní uviedol, že je zapísaný ako podielový spoluvlastník
na nehnuteľnostiach nachádzajúcich v obci a kat. úz. F., pričom ide o LV č. XXX, XXX, XXX, XXX. V
roku 2024 zistil, že v uvedených LV došlo k zmene zápisu ďalších podielových spoluvlastníkov a to
na základe darovacej zmluvy zo dňa 27.03.2024. Z darovacej zmluvy zistil, že na strane darujúcich
vystupovali A. E., teda žalovaná v 1. rade, H. C. a na strane obdarovaného G. A., žalovaný v 2. rade.

Žalobca písomne všetkých vyzval, na vrátenie do pôvodného stavu a dovolával sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu podľa § 140 OZ, avšak od žiadneho z oslovených odpoveď neobdržal. Jedinou reakciou
bol email žalovaného v 2. rade z 01.07.2024, v ktorom nereagoval na to, čo bolo účelom dovolania
sa relatívnej neplatnosti, teda navrátenie veci do pôvodného stavu, ale jeho právnemu zástupcovi iba
oznámil, že H. C. je jeho stará mama a A. E. jej sesternica. Zdôraznil, že čo sa týka vzťahu žalovaných 1.

a 2. rade, tento nemohol považovať za preukázanie blízkeho vzťahu odôvodňujúc výnimku z dodržania
podmienok zákonného predkupného práva. K tejto skutočnosti žalovaní nedoložili žiadny dôkaz, ktorý
by túto skutočnosť preukazoval a taktiež neuviedli ani iné skutočnosti, z ktorých by bol tento vzťah
blízkych osôb zrejmý. Prvýkrát až na pojednávaní dňa 07.04.2025 na súde prvej inštancie boli zo strany
žalovaných predložené čestné vyhlásenia a to žalovanej v 1. rade, H. C. – starej matky žalovaného

v 2. rade, A. A.. Je teda zrejmé, že až do podania žaloby, žalovaní dovolanie sa relatívnej neplatnosti
nespochybnili tvrdením o tom, že by sa malo medzi nimi jednať o vzťah medzi blízkymi osobami a že
by malo ísť o blízke osoby s poukazom na § 116 OZ.
2.1 Zastal názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Pri ust. § 116 veta za bodkočiarkou OZ, ide

o právnu normu z relatívne neurčitou hypotézou a posúdenie toho, či sa medzi určitými osobami jedná
o vzťah blízkych osôb, je v každom prípade individuálne. V závere uviedol, že z obsahu čestných
vyhlásení predložených v rámci dokazovania a ani z výsluchu žalovaných nemožno vyvodiť záver,
že by sa v ich prípade malo jednať o taký vzťah, ktorý by mohol byť považovaný za vzťah blízkych
osôb. Medzi žalovanými nejde o osoby majetkovo prepojené, ani o osoby, ktoré by zdieľali spoločnú

domácnosť. Z čestných vyhlásení a vyjadrení síce vyplývajú skutočnosti, ktoré potvrdzujú dobré vzťahy
medzi žalovanými, avšak podľa jeho názoru, nedosahujú úroveň kedy by takýto vzťah mohol byť
považovaný za vzťah blízkych osôb a to i vzhľadom na rozhodný čas, teda čas, kedy došlo k uzatvoreniu
odporovateľného právneho úkonu. To že sa žalovaní vzájomne navštevujú, že sa radia a pomáhajú si pri
zabíjačkách a oslavách, nie je dôvodom pre taký záver, aký z tohto vzťahu vyvodil súd prvej inštancie.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/271/2019 zo dňa 13.02.2020 a uviedol, že
v prejednávanej veci došlo k nerešpektovaniu zákonného predkupného práva vlastníka nehnuteľnosti,
ktoré bolo spôsobom tak, ako to žalovaní zrealizovali obídené.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí uviedli, že napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie považujú za správny a riadne odôvodnený a odvolanie žalobcu vychádza
z nepresných a nepravdivých tvrdení a teda z tohto dôvodu je celé odvolanie nedôvodné. Uviedli, že už
v e-maily zo dňa 01.07.2025 žalovaný v 2. rade žalobcovi uviedol, že darkyne sú jeho príbuzné – a teda
ztohovyplýva,ženedošlokporušeniupredkupnéhopráva.Okremtohoprebehliajtelefonickérozhovory
a žalobca jednal so žalovaným v 2. rade ako s majiteľom pozemkov – chcel zámenu a rozprávali sa

o cene (výsluch žalovaného v 2. rade zo dňa 07.04.2025) – toto tvrdenie nebolo popreté zo strany
žalobcu a teda je nesporné. Uviedli, že predložili viac čestných prehlásení, ako je uvedené v odvolaní,
bolo tam aj čestné prehlásenie obce Lovce – čo je takisto relevantný dôkaz, keď nestranná osoba –
obec potvrdila blízky vzťah. Zdôraznili, že zo všetkých dôkazov – listinných, ako aj výsluchov vyplýva, že
žalovaní v 1. a 2. rade sa považujú za blízke osoby počas celého života žalovaného v 2. rade – odkedy

sa narodil a trvá to až do súčasnosti. Blízky vzťah bol popísaný aj ústne vysvetlený jasne a zrozumiteľne
a preto súd prvej inštancie rozhodol správne a na základe vykonaných dôkazov. Okrem toho medzi
žalovanými sú aj iné vzťahy a vzájomné interakcie, nie len tie, ktoré účelovo vypichol žalobca v odvolaní
(zabíjačky a oslavy) – všetko toto bolo dokázané v konaní pred súdom prvej inštancie. Taktiež uviedli, žežalobca v odvolaní nepresne uviedol, že v prípade osôb uvedených v § 116 za bodkočiarkou OZ, by sa
malo jednať o osoby majetkovo prepojené a mali by zdieľať spoločnú domácnosť. Ako už uviedli, v tomto
prípade je potrebné rozlišovať dve skupiny osôb – osoby v rodinnom pomere a osoby v obdobnom

pomere a majetková prepojenosť, prípadne zdieľanie spoločnej domácnosti sa týka osôb v obdobnom
pomere (napr. druh a družka), kde nie je pomer rodinný. V prípade tohto súdneho konania ide medzi
žalovanými o pomer rodinný a preto nie je potrebné mať majetkovú prepojenosť, prípadne zdieľať
spoločnú domácnosť. Vzhľadom na uvedené majú za to, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích
dôvodovuvádzanýchžalobcomvodvolaníapretonavrhli,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokvplnom

rozsahu potvrdil a priznal žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP
a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP

potvrdiť.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne

odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ust. § 387 CSP opakovať tie
isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov
vzťahujúcich sa na tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav a z neho vyvodil aj správny právny záver pričom do dôvodov rozhodnutia zrozumiteľne
uviedol akými závermi a myšlienkovými postupmi sa riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí uviedol, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu vo vykonanom
dokazovaní.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia

neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 27.03.2024, v znení dodatku č. 1 k darovacej zmluve zo dňa
30.04.2024, v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovanej v 1. rade na žalovaného v 2. rade, na
nehnuteľnostiach evidovaných Okresným úradom Zlaté Moravce, ako parcela reg. E, nachádzajúcich
sa v obci Lovce, kat. úz. F., evidované na LV č. XXX, J. XXX, J. XXX, J. XXXX K. J. XXXX. Neplatnosti sa
žalobca domáhal z dôvodu, že je podielovým spoluvlastníkom na vyššie označených nehnuteľnostiach a

žalovaná v 1. rade, ktorá bola taktiež spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, darovacou zmluvou
previedla svoje vlastnícke práva na žalovaného v 2. rade s odôvodnením, že ide o blízku osobu v zmysle
§ 116 OZ. Týmto prevodom malo byť porušené predkúpne právo žalobcu, ktoré mu vyplýva priamo zo
zákona. Po vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak,
že žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.

9. Podľa § 116 OZ, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna
z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

10. Podľa § 140 OZ, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže
ide o prevod blízkej osobe (§ 116, § 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva,
majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov

11. Ustanovenie § 116 OZ obsahuje legálnu definíciu pojmu „blízka osoba“, ktorá je vyjadrením

vzájomného vzťahu dvoch fyzických osôb, Občianskym zákonníkom reflektovaná vo viacerých
súvislostiach, napr. v súvislosti s odporovateľnými právnymi úkonmi (§ 42a OZ), prevodom
spoluvlastníckeho podielu (§ 140 OZ), obmedzením alebo vylúčením jedného z manželov z užívania
domu alebo bytu (§ 146 ods. 2 a § 705a OZ) či vyhotovovaním závetu (§ 476f OZ). Z hľadiskadokazovania rozdeľuje Občiansky zákonník blízke osoby do dvoch kategórií, a síce na osoby, pri ktorých
sa blízkosť prezumuje a na také, pri ktorých je potrebné blízkosť dokazovať.
11.1 Za blízke osoby sa v zmysle Občianskeho zákonníka považujú okrem prezumovaných osôb

akékoľvek iné fyzické osoby, pri ktorých je na základe vykonaného dokazovania možné konštatovať
vzájomnú blízkosť. Na preukázanie blízkosti je nevyhnutné kumulatívne splnenie nasledujúcich
predpokladov, a to existencia rodinného alebo obdobného pomeru, alebo pociťovanie ujmy druhej osoby
ako ujmy vlastnej – spočíva v preukázaní skutkových okolností odôvodňujúcich záver o tom, že osoba
súcití s druhou osobou, a to nielen v rovine materiálnej, ale aj emocionálnej, teda empaticky pociťuje

ujmu druhej osoby ako ujmu vlastnú. (Občiansky zákonník, 1. vydanie, 2025, s. 211-212, A. L.)
11.2 K tomu, aby konajúci súd mohol vyvodiť pozitívny záver o tom, že strany sporu skutočne preukázali
pociťovanie ujmy druhej osoby ako ujmy vlastnej, je potrebné preukázať súžitie osôb v dostatočnej
vzájomnej intenzite, teda nestačí, ak by jedna z osôb pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale
musí to platiť aj opačne. Posudzovať by sa preto malo, či si osoby vzájomne prejavujú záujem, či si
pomáhajú, ak žijú v spoločnej domácnosti, skúmať aj pomery, v akých spoločne žijú a pod. Súd sa

teda musí zaoberať vzťahom posudzovaných osôb komplexne – z hľadiska objektívneho a z hľadiska
spoločenskej morálky.

12. Odvolací súd, po zohľadnení odvolacích námietok žalobcu o tom, či bolo porušené jeho predkúpne
právo tým, že žalovaná v 1. rade darovala sporné nehnuteľnosti žalovanému v 2. rade, sa stotožnil so

zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, ako aj jeho právnym posúdením o tom, že vzťah
žalovaného v 2. rade a žalovanej v 1. rade, je natoľko intenzívny a vzájomný, že ho možno hodnotiť
v zmysle ust. § 116 OZ ako vzťah dvoch blízkych osôb (iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom
sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne
pociťovala ako vlastnú ujmu.)

13. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že v prípade porušenia predkupného práva spoluvlastník,
ktorý je oprávnený z predkupného práva, má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka, ktorý je
povinný z predkupného práva, na výber z viacero možností, medzi ktoré patrí aj možnosť domáhať sa
žalobou vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu

(§ 40a OZ). Tento názor je ustálený v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (rozhodnutia NS SR sp.
zn. 3Cdo/173/2010 z 11.decembra 2012, sp. zn. 2Cdo 13/2018 z 29.novembra 2018, sp. zn. 7Cdo
46,47/2013 z 14.mája 2014). Predkúpne právo sa však neuplatní, ak ide o prevod blízkej osobe, a preto
súd prvej inštancie správne postupoval, keď skúmal vzťah medzi žalovanými a teda, či sa jednalo
o prevod vlastníckeho práva v súlade s § 116 OZ. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vzťahy

medzi žalovanými boli dlhodobo založené na intenzívnom vzájomnom kontakte a ich vzťahy vykazujú
značnú silu vzájomnej dôvery, pomoci a spolupatričnosti. Rovnaký charakter majú aj vzájomné vzťahy
medzi žalovanou v 1. rade a H. C., ktorá je jej sesternicou a zároveň starou matkou žalovaného v 2.
rade. O tejto skutočnosti a vzájomných rodinných väzbách informoval žalovaný v 2. rade aj žalobcu
v e-maily zo dňa 01.07.2025, v ktorom uviedol, že H. C. je jeho stará mama, M. N. je švagriná starej

mamy a A. E. je jej sesternica. Okrem vzájomnej pomoci, žalovaní deklarovali, že spoločne zdieľajú aj
širšie rodinné súžitie tým, že synovia žalovanej v 1. rade spoločne so žalovaným v 2. rade absolvovali
spoločné výlety a pravidelne sa stretávajú. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
podrobne poukázal na výpovede žalovaných, ktorí spoločne tvrdili, že ich vzťah berú ako vzťah starej
matky a vnuka. V konaní bolo tak preukázané, že žalovaní spoločne zdieľajú zásadné životné momenty,

už od detstva žalovaného v 2. rade (výpoveď žalovaného v 2. rade) čo žalovaná v 1. rade potvrdila vo
svojej výpovedi. Z výpovedí je tak zrejmé, že ich vzťah je taký, ako ho opisujú, je intenzívny a stály, čo
je podporené aj čestnými vyhláseniami H. C. (stará matka žalovaného v 2. rade a sesternica žalovanej
v 1. rade) a I. G. (starosta obce).

14. Na základe vyššie uvedeného možno prijať záver, že žalovaní skutočne preukázali, že sú osoby
navzájom blízke, z ktorých by jedna z osôb pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú. Zhodnými
výpoveďami a životnými okamihmi, ktoré spolu zdieľajú, uniesli dôkazné bremeno o preukázaní blízkeho
vzťahu podľa § 116 OZ, pričom žalobca žiadnym dôkazom nespochybnil tento vzťah, ktorí majú medzi
sebouvytvorený. Žalobcovevyjadreniaotom,že vzťahžalovanýchnedosahujeúroveňblízkychosôbsú

nedostatočné, pokiaľ ostanú iba v rovine tvrdení, bez náležitého preukázania týchto tvrdení. Pre účinné
spochybnenie záverov, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, nestačilo iba takéto konštatovanie,
ale žalobca mal navrhnúť na vyvrátenie týchto tvrdení dôkazy, ktoré sú spôsobilé preukázať opak,
k čomu však v konaní nedošlo. To, aký vzťah žalovaní vzájomne pociťujú, nemôže konajúci súdspochybňovať. Ide totiž o vnútorný emočný pocit, ktorý sa posudzuje na základe určitých vonkajších
prejavov správania sa. Zároveň nie je relevantná ani námietka žalobcu o tom, že žalovaní nie sú
majetkovo prepojení a ani nejde o osoby, ktoré by zdieľali spoločnú domácnosť, nakoľko zo znenia

zákona (§ 116 OZ) nevyplýva, že takáto podmienka spoločnej domácnosti alebo majetkového prepojenia
sa vyžaduje. Skutočnosť blízkeho vzťahu žalovaných deklaruje aj fakt, že žalovaný v 2. rade nadobudol
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy. Tým, že žalobkyňa v 1. rade
nepožadovala žiadne finančné plnenie z tohto prevodu, nakoľko nehnuteľnosti nepredala, ale darovala,
tiež svedčí o významnej intenzite vzájomných vzťahov.

15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil,
a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny. O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, ods. 2 CSP tak, že v konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi, ktorý
v odvolacom konaní úspech nemal, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

16. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).