Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/18/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123449038
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6123449038.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: S&M partners s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Jantárová 1508/8, IČO, zastúpený JUDr. Rolandom Kovácsom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Mäsiarska 30, proti žalovanej: Správa ciest Košického samosprávneho kraja, so sídlom v Košiciach,
Námestie Maratónu mieru 68/1, o zaplatenie 2.107,72 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Košice z 02. decembra 2025, sp. zn. 15C/2/2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice z 02. decembra 2025, č.k. 15C/2/2024 – 238.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým (v
poradí druhým) rozsudkom zamietol žalobu (I.) a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (II.).

2.1. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu
2.107,72 € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.107,72 € od 22.11.2023 do zaplatenia
a nahradiť mu trovy konania. Tento nárok si uplatnil titulom náhrady škody spôsobenej porušením

zákonnej povinnosti žalovanej zakotvenej v § 9 ods. 1 a § 9a ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách. Skutkovým základom takto podanej žaloby bolo tvrdenie žalobcu, že A. A. B. ako jeho
jediný spoločník a jediný konateľ, dňa 25. 5. 2023 viedol motorové vozidlo zn. Škoda Superb Combi EČ:
C. XXX D., č. karosérie: E., v smere od F. do G. po ceste č. III.3325, kedy došlo k poškodeniu motorového
vozidla tak, že na motorové vozidlo spadli konáre stromov nachádzajúcich sa pri vozovke, a to v čase
o 15:30 h, čím došlo k poškodeniu týchto častí motorového vozidla: predný nárazník, maska chladiča,
predná kapota, čelné sklo a strecha motorového vozidla. Na miesto škodovej udalosti boli okamžite

privolané záchranné zložky policajného ako aj hasičského zboru. Záznam o poškodení motorového
vozidla bol podrobne zdokumentovaný hliadkou OR PZ Košice - okolie. Následne Hasičský a záchranný
zbor odprataním padnutých konárov sprejazdnil vozovku na spomínanom úseku. V dôsledku vyššie
uvedených skutočností žalobcovi vznikla na motorovom vozidle škoda, ktorej oprava si vyžadovala
zaplatenie sumy vo výške: 4 357,72 € bez DPH. Žalobca si objednal opravu predmetného motorového
vozidla v spoločnosti MARCO CAR, s.r.o., Popradská 88, Košice a škodovú udalosť nahlásil v poisťovni
UNION, ktorá ju viedla pod číslom: 32954-2023. Poisťovňa, v rámci likvidácie poistnej udalosti, uhradila

časť škody vo výške 2 250,- € (po odrátaní spoluúčasti vo výške 10 %) priamo na bankový účet
spoločnosti MARCO CAR, s.r.o.. Žalobca vyzval žalovanú ako správcu komunikácie, na ktorej došlo ku
škode, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na náhradu zvyšnej časti škody listom zo dňa 14.
9. 2023, ktorý žalovaná prevzala dňa 18. 9. 2023. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcudoplnil svoju výzvu písomným podaním zo dňa 21. 9. 2023, ktorú si žalovaná prevzala dňa 21. 9.
2023. Žalovaná ku dňu podania žaloby nijakým spôsobom nereagovala na výzvu žalobcu, jeho nárok
neuhradila ani sčasti.

2.2. Na podporu svojich tvrdení žalobca pripojil k žalobe výzvu na náhradu škody zo dňa 14. 9. 2023,
doplnenie výzvy zo dňa 21. 9. 2023, záznam o preverení oznámenia - škodovej udalosti zo dňa 25. 5.
2023 OR PZ Košice-okolie, faktúru od spoločnosti MARCO CAR, s.r.o. na sumu 5.229,26 EUR, posudok
- kalkuláciu nákladov na opravu vozidla, oznámenie o likvidácii a úhrade plnenia poisťovňou UNION a.s.
zo dňa 19. 6. 2023.

3. O tejto žalobe rozhodol Mestský súd Košice (v poradí prvým) rozsudkom zo 06.03.2025 tak, že ju
zamietol a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Košiciach uznesením z 29.07.2025 sp. zn. 6Co/61/2025-208 tento rozsudok pre jeho
predčasnosť a nepreskúmateľnosť zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie s tým, aby objasňoval zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu podľa § 420 a § 415 OZ
a nie len podľa ustanovení Cestného zákona. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
že pád konárov stromu na osobné motorové vozidlo nie je možné považovať za závadu v zjazdnosti, za
ktorú by zodpovedala žalovaná s odkazom na ustanovenia cestného zákona v spojení s vykonávacou
vyhláškou, nakoľko v danej veci sa jednalo o bezprostredne vzniknutú situáciu, keď padajúce konáre

stromu zasiahli prechádzajúce vozidlo – vozidlo v pohybe, nie o existujúcu prekážku na komunikácii,
predstavujúcu zmenu/závadu v zjazdnosti, ktorá nebola včas odstránená a na ktorú by žalobca alebo
žalovaná mohli včas reagovať. Odvolací súd dal do pozornosti súdu prvej inštancie, že ak príčinou
škody nie je chyba v zjazdnosti, teda ak nie je daná zodpovednosť správcu komunikácie za škodu podľa
Cestného zákona, nie je tým vylúčená jeho prípadná všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420

OZ alebo podľa § 415 OZ. Keďže súd prvej inštancie zodpovednosť žalovanej podľa § 420 a § 415
OZ vôbec neposúdil, a to napriek tomu, že to žalobca v priebehu konania alternatívne navrhoval a na
podporu svojich tvrdení aj označoval a predkladal dôkazy, odvolací súd v kasačnom uznesení uložil súdu
prvej inštancie v ďalšom konaní vyhodnotiť, či relevantná právna norma ukladá (práve a len) žalovanej
povinnosť tvrdenú žalobcom (okliesňovanie a orezávanie stromov nachádzajúcich sa pri ceste), či došlo

k jej porušeniu, či je medzi takýmto porušením a vznikom škody príčinná súvislosť, ako aj zavinenie
žalovanej.

5. Súd prvej inštancie v napadnutom (v poradí druhom) rozsudku vyšiel zo zistení bezo zvyšku
zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu uvedeným v bode 2.1. tohto rozsudku. Žalobca po zrušení veci

odvolacím súdom navyše predložil fotokópiu webovej stránky žalovanej, z ktorej je zrejmé, že medzi
bežné činnosti žalovanej (bežná údržba) patrí aj starostlivosť o stromy, kry, trávnaté porasty (č.l. 217
spisu). Z prehľadu úkonov na č.l. 224 súd zistil, ako žalovaná zabezpečovala starostlivosť o stromy,
kry a trávnaté porasty na ceste č. III/3325, kde došlo ku škodovej udalosti, v období od 01.01.2023 do
27.08.2025.

6. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval § 1 ods. 1, § 3c ods. 1, § 3d ods. 6, § 10
ods. 1, § 11 ods. 3, § 14 ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „cestný zákon“), § 47 ods. 2 zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov, § 415, § 420 ods. 1 OZ a dospel k opätovnému záveru o nedôvodnosti

podanej žaloby, pretože nezistil, že by žalovaná porušila prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ, alebo
právnu povinnosť podľa § 420 ods. 1 OZ. Pri formulovaní tohto záveru súd prvej inštancie vyšiel z
prehľadu denných výkonov zamestnancov žalovanej, ktoré boli uskutočnené od 1. 1. 2023 do 30. 9.
2025, z ktorého ustálil, že žalovaná vykonávala riadnu starostlivosť o rizikové porasty vrátane priebežnej
kontroly stavu porastov, a preto jej nie je možné vytknúť akékoľvek zanedbanie náležitej starostlivosti,

na ktorú bola podľa Cestného zákona povinná. Súd prvej inštancie nepovažoval za sporné, že dňa 25.
5. 2023 utrpel žalobca škodu na úseku cesty III/3325 medzi obcami F. H. G.. Súd nemal pochybnosti
ani o priebehu škodovej udalosti a mal za to, že na motorové vozidlo žalobcu spadli konáre stromov a v
dôsledku tejto škodovej udalosti vznikla žalobcovi škoda, ktorej oprava si vyžiadala zaplatenie sumy 4
357,72 €. Nebolo tiež sporné, že vlastníkom cesty III/3325 je Košický samosprávny kraj a že táto cesta

je v správe žalovanej na základe Zriaďovacej listiny zo dňa 23. 10. 2010 v znení dodatkov. Žalovaná
bola zriadená za účelom vykonávania správy a údržby ciest II. a III. triedy vrátane ich prejazdných
úsekov cez obce, ktoré sú vo vlastníctve Košického samosprávneho kraja a nachádzajú sa na jeho
území. Výrub stromov v úseku cesty medzi obcami F. H. G. v dňoch od 1. 1. 2023 do 30. 9. 2025bol vykonaný na základe rozhodnutia Okresného úradu Košice - okolie, odboru cestnej dopravy a
pozemných komunikácií so súhlasom orgánu ochrany prírody a životného prostredia. Výrub stromov
bol povolený na základe žiadosti Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice - okolie z dôvodu

dopravnej nehody v predmetnom úseku cesty (ku ktorej došlo po vzniku škodovej udalosti – pozn.
odvolacieho súdu). Z takto zistených skutočností súd ustálil, že žalovaná nie je oprávnená vykonať
výrub len na základe vlastného rozhodnutia, ale o výrube drevín musí rozhodnúť príslušný cestný
správny orgán po dohode s orgánom životného prostredia. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná zanedbala
svoje prevenčné povinnosti, a to tým, že nevykonávala potrebné škodám predchádzajúce opatrenia súd

preto považoval za nedôvodné. Popri ceste III/3325 sa nachádzajú stromy, pričom nebolo žalobcom
preukázané, kto je vlastníkom, správcom alebo nájomcom pozemku, na ktorom sa strom, ktorého konár
spadol na motorové vozidlo, nachádzal. Správca cesty nie je automaticky zodpovedný aj za dreviny
nachádzajúce sa popri ceste bez ohľadu na vlastníctvo priľahlých pozemkov. Povinnosť starať sa, najmä
ošetrovať a udržiavať drevinu má v zmysle § 47 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a
krajiny vlastník, správca alebo nájomca pozemku, na ktorom sa nachádza drevina. Z uvedeného teda

podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že práve vlastník, resp. správca alebo nájomca dotknutého
pozemku, zanedbal starostlivosť o bujnejúcu vegetáciu popri cestách, čím porušil povinnosť vyplývajúcu
z § 10 ods. 1 Cestného zákona ako aj prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ. Vlastník, správca alebo
nájomca pozemku, na ktorom sa nachádzajú stromy, v rámci všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa §
415 OZ mal povinnosť spravovať svoj majetok tak, aby nespôsobil škodu inému, a teda dbať o to, aby

na jeho pozemku boli vykonané opatrenia zamedzujúce, či znižujúce možnosť vzniku škody a pokiaľ
škoda hrozí, urobiť potrebné opatrenia k jej odstráneniu.

7. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1, §
262 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a na plný úspech žalovanej v spore.

8.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie a prizná mu proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%, alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil pritom
odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

8.2. Poukázal na vzájomne odporujúce si názory súdu prvej inštancie, kedy súd na jednej strane uvádza,
že žalovaný nebol povinný starať sa o dreviny pri ceste a preto nie je ani zodpovedný za stav drevín
a prípadné škody, avšak na druhej strane tvrdí, že žalovaný túto činnosť priebežne vykonával, čím si
splnilsvojeprevenčnépovinnosti.Vtejtosúvislostipoukázalnaargumentáciužalovanej,žejeoprávnená
a povinná aj upravovať dreviny pri cestách, ktoré spravuje, a to bez povolenia akýchkoľvek orgánov.

Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že žalovaná nie je povinná starať sa o vegetáciu popri
ceste, ani záver, že za prípadný vznik škody (pádom konárov stromu) nezodpovedá. Má za to, že
prevenčná povinnosť žalovanej v rámci správy cesty je širším pojmom ako je výrub drevín. V tejto
súvislosti ozrejmil, že starostlivosť o dreviny v tesnej blízkosti cesty neznamená len výrub stromov,
ale aj ich okliesňovanie, prerezy a iné úpravy drevín bez potreby ich výrubu, čo vyplýva aj z prehľadu

úkonov, ktoré predložila žalovaná. Nikdy pritom netvrdil, že stromy, z ktorých na jeho osobné motorové
vozidlo spadli konáre a spôsobili škodu, mali byť vyrúbané, resp. odstránené, ale to, že tieto stromy
presahovali cez cestu a predstavovali potencionálne riziko vzniku škody, čo je viditeľné aj na fotografiách
z miesta nehody. Pádu konárov sa mohlo (a aj malo) predísť tým, že by žalovaná dreviny upravila, resp.
prerezala tak, aby konáre presahujúce cez cestu nemohli ohrozovať účastníkov cestnej premávky. Zo

žalovanou predloženého denného záznamu o výkone zamestnancov nie je zistiteľné, v ktorých častiach
predmetnej cesty vykonávala starostlivosť o dreviny. V roku 2023 žalovaná vykonávala rez a prerezávku
stromov iba raz, a to dňa 05.10.2023 (4 kusy). V rokoch 2024 a 2025, teda po vzniku škodovej udalosti,
už vykonávala rozsiahly rez a prerezávku stromov, a to v dňoch 17.02.2024 (7 kusov), 14.03.2024
(21 kusov) a nespočetné množstvo vo februári a v marci roku 2025. V roku 2025 došlo aj k výrubu

niektorých stromov na základe rozhodnutí príslušného úradu. Z takto zistených skutočností možno podľa
názoru žalobcu vyvodiť, že žalovaná bola oprávnená vykonávať úpravu drevín (rez a prerezávku) aj
bez rozhodnutia príslušného orgánu a bola to jej povinnosť v rámci správy cesty. Žalovaná tak bola
povinná priebežne monitorovať a upravovať konáre stromov, aby predchádzala vzniku akýchkoľvek
škôd. V deň škodovej udalosti nebolo nepriaznivé počasie, v dôsledku ktorého by sa žalovaná mohla

vyviniť. Skutočnosť, že žalovaná vykonáva úlohy, ktoré je povinná vykonávať ešte neznamená, že
tým z hľadiska prevenčnej povinnosti vykonala všetko, aby predchádzala škodám. Dôkazom porušenia
prevenčnej povinnosti žalovanej, resp. nedostatočného plnenia jej prevenčnej povinnosti je práve vznik
škodovej udalosti na jeho motorovom vozidle.9. Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu ozrejmila, že v rámci zachovania bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky pravidelne kontroluje stav ciest, ktoré má v správe. To všetko však

len v rámci cestného telesa a pomocných cestných pozemkov, nie však v rámci celého ochranného
cestného pásma ako sa domnieva žalobca. V tejto súvislosti poukázala na rozdiel medzi šírkou
pomocného cestného pozemku, ktorá je 60 cm po oboch stranách vonkajšieho telesa, kým šírka
cestného ochranného pásma je pri miestnych cestách 15 až 25 metrov. Vyjadrila presvedčenie, že
na ňu v rámci prevenčnej povinnosti nemožno klásť neprimerané nároky a prenášať zodpovednosť,

ktorú má vlastník, resp. správca pozemku nachádzajúceho sa v cestnom ochrannom pásme. Riziko
nebezpečenstva na cestách predstavujú predovšetkým poškodené stromy, u ktorých hrozí, že sa ich
konáre zlomia a spôsobia tak škodu. Na základe fotografií z miesta škodovej udalosti predložených
žalobcom možno z vizuálneho hľadiska konštatovať, že strom nevykazoval žiadne známky poškodenia.
Bolo by preto nespravodlivé od nej požadovať, aby do budúcna predvídala riziko, ktoré hrozí zo zdravých
stromov a aby v rámci prevenčnej povinnosti zostrihávala konáre aj zdravých stromov, resp. ich vyrúbala.

Kládla by sa tak na ňu neprimeraná povinnosť, čo by v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že by musela
odstraňovať aj zdravé stromy, aby nepredstavovali riziko nebezpečenstva do budúcna. Na ceste, na
ktorejdošlokuškodovejudalosti,nemalapredtýmhlásenéžiadneškodovéudalosti.Doplnila,žekontrolu
na pozemných komunikáciách vykonáva za účelom zvýšenia bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
aj príslušný dopravný inšpektorát. V období predchádzajúcom vzniku škodovej udalosti jej dopravný

inšpektorát neuložil opatrenia na úpravu drevín a v rámci generálnej prevencie jej nebola uložená
prípadná povinnosť označiť miesto ako rizikové. Nie je jej zrejmé, aké ďalšie úkony by v rámci svojej
prevenčnej povinnosti ešte mala vykonať za situácie, keď má v správe vyše 2000 km ciest a je minimálne
na zamyslenie, či by to reálne aj bolo v jej možnostiach. Považuje za nespravodlivé požadovať od nej
ako správcu cesty, aby nad rámec svojej činnosti vykonávala údržbu drevín na okolitých pozemkoch

azbavilatakakejkoľvekzodpovednostivlastníkapozemku,naktoromsadrevinanachádza.Zopakovala,
že je to práve vlastník, resp. správca dotknutého pozemku, ktorý zanedbaním starostlivosti o bujnejúcu
vegetáciu popri cestách porušuje povinnosť vyplývajúcu mu z § 10 ods. 1 Cestného zákona a jeho
prevenčnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 415 OZ.

10. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní. Domnieva sa, že žalovaný nesprávne
zužuje rozsah svojich zákonných povinností, keď tvrdí, že sa o strom, z ktorého spadli konáre,
nemusel starať, keďže sa nenachádzal v cestnom telese. Ozrejmil, že správca cesty nie je povinný
zabezpečovať bezpečnosť iba striktne v hraniciach cestného telesa, ale v celom priestore, kde môže
vzniknúť ohrozenie bezpečnosti cestnej premávky. Rozhodujúce nie je umiestnenie kmeňa stromu,

ale reálny vplyv vegetácie na cestu a premávku. Z predložených fotografií jednoznačne vyplýva, že
konáre stromov presahovali nad vozovku, teda do priestoru, ktorý je určený na cestnú premávku. Takéto
presahovanie vytvára pre vodičov objektívne riziko najmä v dôsledku poveternostných vplyvov a zakladá
povinnosť správcu cesty konať. Argumentuje, že sa nevyžaduje, aby bol strom v zjavne havarijnom
stave, postačuje, že je spôsobilý ohroziť bezpečnosť cestnej premávky. Ak žalovaná vedela, alebo

mohla vedieť, že konáre veľkých stromov presahujú nad vozovku, a napriek tomu neprijala žiadne
opatrenia, ide o zanedbanie preventívnej povinnosti, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody.
Právna zodpovednosť správcu cesty pritom nie je viazaná výlučne na viditeľnú suchosť alebo hnilobu
stromu, nakoľko pád konára môže nastať aj pri zdanlivo zdravom strome, najmä pri nepriaznivých
poveternostných podmienkach. Už samotné presahovanie konárov nad cestu predstavuje stav, ktorý

si vyžaduje zásah správcu cesty. Vysvetlil že touto argumentáciou sa nesnaží prisúdiť žalovanému
zodpovednosť vlastníka pozemku. Predmetom sporu je výlučne bezpečnosť cestnej premávky a plnenie
zákonných povinností žalovaného ako správcu cesty v rozsahu, v akom vegetácia reálne zasahuje
do cestného priestoru alebo ho ohrozuje. Zodpovednosť správcu cesty a vlastníka pozemku existujú
popri sebe a navzájom sa nevylučujú. Požiadavka, aby správca cesty monitoroval a riešil zjavné

presahovanie konárov nad vozovku, nie je neprimeraným nárokom, ale základným štandardom výkonu
správy cesty. Žalovaná sa snaží vykladať preventívnu povinnosť reštriktívne, a to spôsobom, ktorý
by viedol k faktickému zbaveniu sa zodpovednosti za bezpečnosť cestnej premávky vždy, keď zdroj
nebezpečenstva pochádza z priľahlého pozemku. Takýto výklad by bol však v rozpore so zmyslom
preventívnej povinnosti, ako aj s účelom právnej úpravy správy ciest, a najmä so zásadou ochrany

„slabšieho účastníka“ cestnej premávky.

11. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na svojom vyjadrení.12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario

CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. marca 2026 o 09.25
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 11. marca 2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (h).

15. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, spočíva v tom, že nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

17. Odvolací súd po preskúmaní obsahu odvolania a napadnutého rozsudku konštatuje, že nezistil z

obsahu súdneho spisu taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo žalobcovi znemožnené
uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

18.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a §
205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil

svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery. Rozsudok nie je
nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdrozsudokakovecnesprávnypodľaust.§387ods.1CSPpotvrdil.

20. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku je dostatočné, pretože súd sa v ňom jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a právne významné. Stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové
pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom,
aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany
sporu nemuseli hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými

závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale
aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné a rozsudok je preskúmateľný.

21. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, uviedol v odôvodnení napadnutého

rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:23. Vychádzajúc z odvolacích námietok žalobcu, zásadným pre rozhodnutie vo veci nesporne bolo
posúdenie otázky, či je daná zodpovednosť žalovanej za škodu pre porušenie právnej povinnosti

v zmysle § 420 OZ v spojení s § 415 OZ.

24. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa odseku 3 tohto zákonného ustanovenia, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

25.Podľa§415OZ,každýjepovinnýpočínaťsitak,abynedochádzalokuškodámnazdraví,namajetku,
na prírode a životnom prostredí.

26. Prevenčná povinnosť podľa § 415 OZ prichádza do úvahy vtedy, ak určitý spôsob správania nie je
zákonom zakázaný. Vzhľadom na osobitnú interakciu prevenčnej povinnosti a zavinenia (vykladaného

objektívne) dochádza vo väčšine prípadov, kedy sa aplikuje § 415 OZ, k faktickému obráteniu dôkazného
bremena vo vzťahu k otázke vynaloženia potrebnej starostlivosti. Pri porušení konkrétnej zákonnej
normy bude škodca zodpovedať za škodu týmto spôsobenú, ibaže sám preukáže, že nekonal zavinene,
a to ani nevedome nedbanlivo. To znamená, že musí preukázať, že nevedel a ani nemal vedieť o tom,
že jeho konanie je protiprávne, a ani to, čo môže jeho konanie spôsobiť. Musí teda preukázať, že

vynaložiltakúmierustarostlivosti,ktorúbyvynaložilapriemernározumnáosobaprivykonávanejčinnosti.
V konečnom dôsledku to zároveň znamená, že sa správal tak, ako to ukladá § 415 OZ, s prihliadnutím na
jeho osobnú situáciu (subjektívnu schopnosť naplniť objektívny štandard správania). Avšak, v prípade,
ak nebude správaním škodcu porušená konkrétna právna norma, tak škodca bude zodpovedať
iba vtedy, ak poškodený preukáže, že škodca pri svojej činnosti nevyvinul (objektívne) dostatočnú

starostlivosť, vyžadovanú § 415 OZ. Škodcovi ostáva možnosť preukázať, že škodu nezavinil, a teda
že vzhľadom na svoje osobné pomery od neho nemožno očakávať, že by túto starostlivosť bol schopný
dodržať (subjektívny štandard posudzovania zavinenia). Prevenčnú povinnosť dohliadať nad zdrojom
nebezpečenstva nemožno vykladať veľmi široko, ale vždy s ohľadom na rozumnú mieru dohľadu
(Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník

I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019,1431 – 1434 s.).

27. Pokiaľ ide o posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej za škodu podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, súd prvej inštancie správne právne ustálil, že povinnosť starať sa, najmä ošetrovať a
udržiavať drevinu má v zmysle § 47 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny vlastník,

správca alebo nájomca pozemku, na ktorom sa nachádza drevina a nie vlastník, respektíve správca
cesty, pri ktorej sa drevina nachádza.

28. Povinnosť udržiavať komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené, ukladá
vlastníkovi a správcovi pozemných komunikácií (teda žalovanej) Cestný zákon v § 3d ods. 6. V rámci

tejto povinnosti nebolo sporné, že žalovaná mala vykonávať bežnú údržbu komunikácií (cesty č. III/3325,
kde došlo ku škodovej udalosti) aj tým, že sa starala o stromy, kry a trávnaté porasty, ktoré sa nachádzali
popri ceste, a to aj formou ich rezu a prerezávky, bez rozhodnutia príslušného orgánu. Skutočnosť
ako si žalovaná túto povinnosť plnila preukazovala denným výkonom svojich zamestnancov, ktoré
boli uskutočňované v období od 1.1.2023 do 30.9.2025. Žalovaná neučinila sporným, že v roku 2023

vykonávala rez a prerezávku stromov iba raz, a to dňa 05.10.2023 (4 kusy), pričom v ďalších rokoch,
po vzniku škodovej udalosti, tieto úkony vykonala v dňoch 17.02.2024 (7 kusov), 14.03.2024 (21 kusov)
a nespočetné množstvo vo februári a v marci roku 2025.

29. Spornou a súčasne i kľúčovou v danej veci ostalo posúdenie otázky, či žalovaná mala povinnosť

starať sa aj o dreviny (konkrétne stromy), ktoré sa nachádzali mimo cestnej komunikácie v ochrannom
cestnom pásme.

30. Žalovaná v tomto smere tvrdila, že povinnosť starať sa o stromy, kry a trávnaté porasty má len
v rámci cestného telesa a pomocných cestných pozemkov, ktorých šírka je 60 cm po oboch stranách

vonkajšieho telesa, a nie v rámci celého cestného ochranného pásma, ktoré je pri miestnych cestách 15
až 25 metrov. V danej veci nebolo sporné, že strom, z ktorého spadli konáre na motorové vozidlo žalobcu
sa nachádzal mimo cestného telesa a pomocných cestných pozemkov v cestnom ochrannom pásme
a hoci sa jeho konáre nachádzali nad cestným telesom, nebolo preukázané a ani tvrdené, že by predškodovou udalosťou predstavovali (vo svojej výške nad cestou – bezpečná prejazdná výška) prekážku
v zjazdnosti alebo v rozhľade. Vychádzajúc z takto nesporne zistenej skutočnosti, dospel i odvolací
súd k záveru, že žalovaná nemala povinnosť vykonávať prerezávku a rez tohto stromu, pretože sa

nenachádzal na pomocných cestných pozemkoch a jeho konáre nepredstavovali prekážku v zjazdnosti
a v rozhľade.

31. Inými slovami, žiadna právna norma neukladá správcovi ciest povinnosť vykonať zásah len pri
samotnom presahovaní konárov cudzieho nerizikového stromu nad cestu ako sa nesprávne domnieva

žalobca. Opačný záver by spôsobil doslova absurdnú situáciu, kedy by pod hrozbou vyvodenia
zodpovednostných následkov podľa § 420 a 415 OZ, kládol na správcov ciest neprimerané nároky
(preventívne) orezať všetky konáre presahujúce nad cestu zo zdravých cudzích stromov nachádzajúcich
sa (až) v cestnom ochrannom pásme, aj keď netvoria prekážku v zjazdnosti alebo v rozhľade len preto,
že potencionálne môžu v budúcnosti predstavovať nebezpečenstvo pre plynulosť a bezpečnosť cestnej
premávky.

32. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danej veci
nebolo preukázané, že by žalovaná svojím správaním porušila konkrétnu zákonnú právnu normu.

33. Vzhľadom k tomu, že správaním žalovanej nebola porušená konkrétna právna norma, bolo potrebné

vysporiadať sa s ďalšou odvolateľom nastolenou spornou otázkou, a síce, či žalovaná pri svojej
činnosti vyvinula (objektívne) dostatočnú starostlivosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám,
vyžadovanú ustanovením § 415 OZ o generálnej prevenčnej povinnosti.

34. V danej veci nebolo preukázané a ani tvrdené, že by na dotknutom úseku cesty pred vznikom

škodovej udalosti dochádzalo k padaniu konárov zo stromov, ktoré sa nachádzali nad cestou. Rovnako
tak nebolo preukázané a ani tvrdené, že by strom, z ktorého spadli na osobné motorové vozidlo žalobcu
konáre, javil známky poškodenia, či choroby. Možno preto zhrnúť, že žalovaná v čase pred vznikom
škodovej udalosti nemala dôvod predpokladať rizikovosť dotknutého stromu, a teda ani potencionálnu
hrozbu nebezpečenstva pre plynulosť a bezpečnosť cestnej premávky.

35. Za tejto situácie odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovanej nie je možné
vytknúť zanedbanie náležitej starostlivosti a porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ.

36. Keďže súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania, odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

37. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnej

žalovanej, preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci ( § 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).