Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoEk/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110209748
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4110209748.3

Uznesenie

KrajskýsúdvNitre,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.RomanaGregušaačlenovsenátuJUDr.
Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX C. XXX, o sťažnosti oprávneného podanej proti uzneseniu Okresnému súdu Nitra vydanému
vyššímsúdnymúradníkomdňa06.06.2023,sp.zn.23Er/262/2010–63ozastaveníexekúcie,oodvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/262/2010 – 83 zo dňa 22. októbra 2025,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/262/2010 – 83 zo dňa 22. októbra 2025
potvrdzuje.

II. Odvolací súd povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol
tak, že uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 23Er/262/2010 – 63 zo dňa 06.06.2023 sa zrušuje
(výrok I.); exekúcia sa zastavuje (výrok II.); uložil povinnosť oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie 39,83 eura do 3 dní od doručenia uznesenia (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie uznesenie právne založil primárne na ustanoveniach: § 39 ods. 4, § 243f ods.
1, 5, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“).

3. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie v podstate odôvodnil tým, že dňa 22.03.2010 sa začalo
exekučné konanie spísaním zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie pred pôvodným súdnym

exekútorom. Pôvodnému súdnemu exekútorovi bolo dňa 21.05.2012 udelené poverenie na vykonanie
exekúcie. Súd prvej inštancie pôvodné rozhodnutie vydané súdnym úradníkom zrušil z dôvodu, že nebol
oprávnený na vydanie takéhoto rozhodnutia, keďže voči nemu bolo prípustné odvolanie. Ďalej poukázal
na to, že opätovne preskúmal doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 243f ods. 1
Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie konštatoval, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie
exekúcie v súlade s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 243f ods.

1 Exekučného poriadku v lehote do 22.01.2016, ale až 03.02.2016, teda po uplynutí zákonnej lehoty,
pričom túto skutočnosť považoval za dôvod na zastavenie exekúcie. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku odkazuje na fyzickú osobu ako takú a nekonkretizuje,
či ide o spotrebiteľa alebo o osobu oprávnenú prevádzkovať živnosť. Súd prvej inštancie vyjadril názor,
že do predmetného ustanovenia spadá aj fyzická osoba oprávnená prevádzkovať živnosť, avšak v tomto
prípade zo zmluvy o úvere nevyplynulo, že by povinný bol podnikateľom, keď bol označený údajmi

typickými pre fyzickú osobu a nie podnikateľa. Pretože súd prvej inštancie mal preukázaný dôvod
zastavenia exekúcie, tak sa ďalej nezaoberal kauzálnym vzťahom medzi oprávneným a povinným.4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako
odvolateľ.

5. Oprávnený považoval napadnuté uznesenie za nesprávne podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
CSP. Napadnuté uznesenie považoval za nepreskúmateľné a neodôvodnené. Opravný konštatoval, že
hlavný kauzálny vzťah nie je spotrebiteľským vzťahom. Ďalej konštatoval, že povinnému bol poskytnutý
úver na výkon podnikania, pričom povinný v zmluve o úvere prehlásil a aj osobitne podpísal vyhlásenie,

že poskytované finančné prostriedky budú využité na tento účel. Oprávnený poukázal na to, že novela
Exekučného poriadku, na ktorej je postavené napadnuté uznesenie, sa týka len konaní, kde povinný
vystupuje ako spotrebiteľ, a preto sa tieto ustanovenia nemôžu aplikovať na daný prípad. Bol toho
názoru, že povinný nevystupuje v pozícii spotrebiteľa na základe týchto skutočností, ale aj keby sa
odvolacísúdnestotožnilstoutoargumentáciou,takboloprávnenýtohonázoru,žeknávrhunavykonanie
exekúcie priložil všetky potrebné podklady (exekučný titul, zmenka, zmluva o úvere). Teda bol toho

názoru, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným vrátane
dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli súčasťou exekučného spisu. Oprávnený preto zastával názor, že si
splnil povinnosť podľa ust. § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok – ďalej

len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené procesné podmienky prípustnosti
odvolania a jeho vecného prejednania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2
a contrario CSP), a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že odvolaním napadnuté

uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa ust, § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 22.03.2010, kedy bola
pred pôvodným súdnym exekútorom (JUDr. Rudolfom Krutým, PhD.) spísaná zápisnica o návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej

inštancie doručené dňa 23.04.2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade
vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 20242/09 zo dňa 25.01.2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 08.03.2010 a vykonateľnosť dňa 11.03.2010. Medzi oprávneným a povinným bola
dňa 10.03.2009 uzavretá zmluva o úvere č. 4033028 (ďalej len „zmluva o úvere“). Oprávnený a povinný

zabezpečili svoj záväzkový vzťah zmenkou z totožného dňa. Súd prvej inštancie vydal poverenie
na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. č. 5403 112051 zo dňa
21.05.2012.Dňa03.02.2016oprávnenýprostredníctvomsúdnehoexekútoradoručilsúduprvejinštancie
doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Následne
súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením tak, ako je uvedené vyššie (odsek 1.).

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

11. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré
sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pripodaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh
na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

12. Podľa § 243f ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 23.12.2015, na exekučné konania podľa
odseku 1, v ktorých do účinnosti tohto zákona nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia sa
ustanovenia § 39 ods. 4 a § 40 použijú rovnako.

13. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v

lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

14. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci
pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

15. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015, v návrhu na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je
fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným.
Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým

radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti
osvedčujú.

16. Podľa § 52 ods. 1, ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (dňa 10.03.2009 – ďalej len „v čase

uzavretia zmluvy o úvere“), (1) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
(4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej
len "neprijateľná podmienka"). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s

ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

18. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere,
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého
uznesenia dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom
pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení

tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvej
inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

20. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd uvádza a dopĺňa nasledovné:

21. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná v § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
obchodník a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného

vzťahu s obchodníkom, za podmienok, ktoré si vopred určil obchodník bez možnosti spotrebiteľa tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.22. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom Občiansky zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a

rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť
sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa
zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri
ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.

23. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za obchodníka (v čase uzavretia zmluvy za dodávateľa).
Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena, priezviska, rodného čísla, adresy
trvalého pobytu ako aj čísla občianskeho preukazu – teda s uvedením údajov, ktorými sa spravidla
označuje fyzická osoba, ktorá v danom zmluvnom vzťahu nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti,

zároveň však uviedol že predmetný úver má slúžiť na účely podnikania. Za spotrebiteľa sa pritom podľa
ustanovenia § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom od 01.01.2009 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere)
považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že zo samotného označenia povinného v zmluve o úvere by
mohli vyvstať pochybnosti o tom, či mal v danom záväzkovo-právnom vzťahu pri jeho vzniku postavenie
spotrebiteľa alebo nie (od čoho sa potom odvíja záver o tom, či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo
nespotrebiteľskú), avšak v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy obchodník (veriteľ). Nespotrebiteľský

charakter zmluvy o úvere musí byť preukázaný bezpečne – spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť – resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy
(poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny
súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom podnikateľskej činnosti odberateľa vôbec

uzavretie príslušnej zmluvy má. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že povinný je v zmluve označený
údajmi, akými sa zvyčajne označuje fyzická osoba – nepodnikateľ. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil
v exekučnom konaní žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak (teda nepredložil žiadne dôkazy
preukazujúce, že povinný nie je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom, pretože v rámci neho konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda nevyvrátil nespotrebiteľský charakter zmluvy).

S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je súd povinný pri
pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že jednak je dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý fyzickej osobe v súvislosti s výkonom jej
podnikateľskej činnosti (a teda, že nemala postavenie spotrebiteľa), na oprávnenom (ako veriteľovi) a
jednak,ževprípadedôvodnýchpochybnostíotom,čizmluvamáalebonemáspotrebiteľskýcharakter,je

nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 19.08.2015 sp. zn. 8Sžo/45/2014).

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potom nutné konštatovať, že povinný je v danom zmluvnom
vzťahu spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú

skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet
spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide
teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. V dôsledku vyššie
uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere z 10.03.2009, je
právnymvzťahomzospotrebiteľskejzmluvy,atedanatentoprávnyvzťahjetrebaaplikovaťustanovenia,

ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (najmä príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníkaospotrebiteľskýchzmluvách),ktorémajúkogentnúpovahuasúsúčasťouobsahuzáväzkovo-
právneho vzťahu bez ohľadu na dohodu strán, teda bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo
či sa jedná o tzv. absolútny obchod [ktorým je podľa ust. § 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka aj zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere, o aký ide aj v prejednávanej

veci]. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú
zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia – teda v
prejednávanej veci aj na právny úkon – rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky,
inkorporovanej do čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťouzmluvy o úvere. Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu,
ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej
doby trvania jeho existencie.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť
podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere je aj
samotná rozhodcovská zmluva (vo forme rozhodcovskej doložky). Neprijateľnou podmienkou je podľa
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek podmienka, ktorá bez ohľadu na jej formu a znenie

obsiahnuté v zmluve (pričom je bez právneho významu, či je táto zmluvná podmienka obsiahnutá už
v samotnej spotrebiteľskej zmluve, alebo či je obsiahnutá v samostatnej zmluve, ktorá je závislá na
hlavnej spotrebiteľskej zmluve, a preto sa aj na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva) uzatvorenej
medzi obchodníkom a spotrebiteľom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
obchodníkom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto
rozhodcovská zmluva je preto podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy o úvere neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad.

27. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola
spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a
podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, ktoré je základným právom

spotrebiteľa upraveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah oprávneným predloženej formulárovej
rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť. Povinný tak predmetnú rozhodcovskú zmluvu celkom zjavne nemohol

reálne nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu o úvere (vrátane jej súčasti – rozhodcovskej doložky)
iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť. Odvolací súd dopĺňa, že o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorou je rozhodcovská zmluva, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto rozhodcovskej zmluvy začalo
rozhodcovské konanie na návrh obchodníka, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, pričom
je naviac všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto
odvolacieho súdu, že sú to práve obchodníci, ktorí iniciujú rozhodcovské konania v spotrebiteľských
veciach. Takto dojednaná rozhodcovská zmluva (uzavretá v danej veci vo forme rozhodcovskej doložky)
je z uvedeného dôvodu (keď v prípade, ak si oprávnený zvolí spôsob riešenia sporu v rozhodcovskom

konaní, nemôže už spotrebiteľ tento výber ovplyvniť) takou, ktorou spotrebiteľa núti podrobiť sa riešeniu
sporu v rozhodcovskom konaní. Už táto skutočnosť je sama o sebe dôvodom na zastavenie exekúcie.
28. S účinnosťou od 23.12.2015 bol (novelizačným) zákonom č. 438/2015 Z. z. novelizovaný Exekučný
poriadok, okrem iného najmä zavedením § 243f, § 39 ods. 4 a zmenou § 44 ods. 2. Cieľom uvedenej
novely bola ochrana spotrebiteľov v exekučných konaniach, ktoré prebiehajú na podklade exekučného

titulu vydaného v konaní, v ktorom im nebola poskytnutá primeraná ochrana.

29. Z ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že nová právna úprava účinná od
23.12.2015 sa vzťahuje na všetky ku dňu nadobudnutia účinnosti novelizačného zákona č. 438/2015
Z. z. – t. j. k 23.12.2015 prebiehajúce exekučné konania, v ktorých sa odo dňa účinnosti uvedeného

novelizačného zákona vyžadujú náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od
23.12.2015 (do 31.03.2017) – teda na všetky exekučné konania prebiehajúce k 23.12.2015, v ktorých
oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky
proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

30. Nová právna úprava sa teda vzťahuje tak na tie exekučné konania (ktoré sa začali návrhom na
vykonanie exekúcie na podklade uvedeného rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti
povinnému, ktorý je fyzickou osobou), v ktorých sa už vykonáva exekúcia, ako aj na tie, v ktorých sa
ešte exekúcia nevykonáva z dôvodu, že exekučný súd ešte nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uvedené vyplýva jednak zo samotného ustanovenia §

243f ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorom je obsiahnutý pojem „exekučné konania“ bez ich bližšieho
vymedzenia a jednak uvedený výklad výslovne potvrdzuje ustanovenie § 243f ods. 2 Exekučného
poriadku. Odvolací súd vychádzajúc z doktríny racionálneho zákonodarcu, dospel k záveru, že ak by
úmyslom zákonodarcu bolo povinnosť stanovenú v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku vztiahnuť lenna tie exekučné konania, v ktorých už prebieha exekúcia (teda už bolo vydané poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), túto skutočnosť by
v ustanovení § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne uviedol.

31. Exekučné konanie v prejednávanej veci je exekučné konanie, v ktorom oprávnený podal súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu – vykonateľného rozhodnutia
rozhodcovského súdu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
Teda, exekučné konanie v tejto veci je exekučným konaním v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku

(a rovnako tak aj v zmysle § 243f ods. 2 Exekučného poriadku). Preto aj v prejednávanej veci bolo
v prvom rade nutné posudzovať vec podľa § 243f v spojení s novým § 39 ods. 4 a novelizovaným § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení novelizačného zákona č. 438/2015 Z. z.

32. Exekučný poriadok následne v ustanovení § 243f ods. 5 ustanovuje právny následok porušenia
povinnosti ustanovenej v § 243f ods. 1 – teda povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39

ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 do 31.03.2017 oprávneným v stanovenej
lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia účinnosti novelizačného zákona č. 438/2015 Z. z. Týmto právnym
následkom je zastavenie exekúcie (exekučným) súdom.

33. Posledným dňom lehoty uvedenej v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku na splnenie stanovenej

povinnosti oprávneného bol 22.01.2016, kedy najneskôr musel oprávnený urobiť úkon – doplnenie
návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1, ods. 2 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku
na exekučnom súde alebo odovzdať toto podanie adresované exekučnému súdu na poštovú prepravu.
Oprávnený predmetné doplnenie doručil súdu prvej inštancie až 03.02.2016.

34. V prejednávanej veci odvolací súd zo spisu, rovnako ako súd prvej inštancie (konajúci ako exekučný
súd), zistil, že oprávnený v lehote stanovenej v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku nedoplnil svoj
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015
– teda oprávnený (a to platí aj pre oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom
indosamentov) nepodal doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, obsahom ktorého by bolo opísanie

rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným s tým, že by k tomuto doplneniu
súčasne pripojil dôkazy, ktoré skutočnosti ním uvádzané osvedčujú. V prejednávanej veci tak boli
splnené všetky zákonné podmienky na to, aby súd prvej inštancie ako exekučný súd za tejto procesnej
situácie exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Odvolací súd sa tak nestotožňuje
s argumentáciou oprávneného o tom, že samotný návrh na vykonanie exekúcie obsahoval všetky

rozhodujúce skutočnosti ako aj dôkazy ich preukazujúce. Oprávnený si v prvom rade mal splniť
povinnosť a doplniť tieto skutočnosti včas, respektíve mal zachovať zákonnú lehotu. Teda mal podať
podanie v rámci zákonnej lehoty, kde by sám popísal rozhodujúce skutočnosti a pripojil dôkazy (aj keby
mali byť rovnaké ako v návrhu na vykonanie exekúcie).

35. Keďže odvolací súd dospel z uvedených dôvodov k záveru o vecnej správnosti napadnutého
uznesenia súdu prvej inštancie, uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol

nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len
o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po
právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už

v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, v zmysle čl. 17 CSP
rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

37. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona
č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z.
k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12.

apríla 2018).