Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3223200449
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3223200449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F. G.
v spore žalobkyne H. I., J. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. K. B., L. M. XXX/XX proti žalovaným 1)
A. N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., G. K. Q. XXX/X, 2) R. F. O., J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., G.
K. Q. XXX/X, obaja žalovaní zastúpení JUDr. Ľudovítom Surmom, advokátom, so sídlom Pavlice 183,
IČO 50 120 671, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných 1) a 2) proti rozsudku Okresného

súdu Trenčín, č.k. BN-4C/21/2023-376 zo dňa 20. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom návrh žalobkyne zo dňa 10.09.2024 na prerušenie konania
zamietol (výrok I.), určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území B. K. B., obci B. K. B., okrese B. K. B., zapísaných na LV č. XXXX, a to bytu č.

X nachádzajúceho sa na prízemí, vchod č. XX, v objekte nachádzajúcom sa na ulici
L. M. XXX/XX, súpisné číslo stavby XXX evidovaná na parcele registra KN „C“ č. XXX popis objektu
„obytný dom“ a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
spoluvlastníckeho podielu na pozemku par. reg. „C“ č. XXX vo výške 42/1206-in (výrok II.) a žalovaným
1) a 2) určil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu, v lehote troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po

právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III.).
Súd prvej inštancie v spore rozhodol podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 132 ods. 1, § 588 Občianskeho
zákonníka, § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a o trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2, 262 ods. 2 CSP.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území B. K. B., obci
B. K. B., okrese B. K. B., zapísaných na LV č. XXXX, a to bytu č. X nachádzajúceho sa na prízemí,
vchod č. XX, v objekte nachádzajúcom sa na ulici L. M. XXX/XX, súpisné číslo stavby XXX evidovaná
na parcele registra KN „C“ č. XXX popis objektu „obytný dom“ a podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc. reg. „C“ č. XXX vo výške
42/1206-in (ďalej ako predmetný byt) z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 31.05.2017

medzi ňou ako predávajúcou a žalovanými ako kupujúcimi podľa § 37, § 39, § 41, § 40a a § 49a
Občianskeho zákonníka. Tvrdila, že bola v nepriaznivej finančnej situácii, ktorú mienila riešiť pôžičkou vo
výške2.000euraž3.000eurnapreklenutieobdobia,kýmsinájdezamestnanie.Nemalazáujempreviesťnatrvalo vlastnícke právo k bytu, v ktorom býva a užíva ho a takto s jednotlivými osobami komunikovala.
V rámci procesu jej bolo navrhnuté riešenie dočasného prepisu jej bytu na investora s tým, že neexistuje
iné riešenie a následne do dvoch rokov si mala odkúpiť byt späť prostredníctvom úveru.

Tretími osobami bola zneužitá situácia, v ktorej sa ocitla. Konajúce osoby tento jej omyl systematicky
navodili a využitím ľsti účelovo využili na obohatenie sa vo svoj prospech. Takéto konanie považovala
za konanie v zjavnom rozpore s dobrými mravmi, zákonom a vykazujúce črty trestnej činnosti.
Žalovaný 1) a H. H. O. konali takýmto spôsobom opakovane po celom Slovensku a prebiehajú voči nim
trestné konania. Tvrdila, že navrhnuté vyplácanie kúpnych cien žalovanými bolo urobené bez akejkoľvek

konzultáciesňouakúpnuzmluvusiprvýkrátprečítala,ažkeďbolonapísanévlastníckeprávovprospech
žalovaných. Nikto s ňou nikdy nekonzultoval výšku kúpnej ceny, tá bola svojvoľne uvedená žalovanými
a spôsob vyplácania kúpnych cien je v predmetnej zmluve uvedený účelovo, pričom nikdy nedala
výslovnú žiadosť žalovaným na spôsob vyplácania kúpnych cien. Celý proces vnímala ako úverový
vzťah tak, ako jej to bolo prezentované H. H. O. a žalovaným 1). Pri podpise nájomných zmlúv bola tiež
postavená pred hotovú vec s tým, že je to súčasť procesu. Notársku zápisnicu podpísala pod tlakom

a nedobrovoľne. Považovala za nelogické, že by sa dobrovoľne chcela vysťahovať z bytu, pretože byt
mal byť prepísaný len dočasne, nie na trvalo. Na podpis notárskej zápisnice bola vylákaná žalovaným
1) s klamlivým tvrdením, že sa zmenil zákon. Celý proces, ktorý prebiehal za organizácie žalovaného
1) a H. H. O., bol vopred naplánovaný, vedeli, čo svojím konaním chcú docieliť, boli o tom uzrozumení.
Uviedla, že je ako priemerný spotrebiteľ vystavená hrozbe vysťahovania a vylúčenia z riadneho užívania

bytu, je vystavená svojvôli žalovaných a reálne jej hrozí, že príde o svoje jediné obydlie. Žalovaní sú
toho času zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, ku ktorým určenia
vlastníckeho práva sa domáha, preto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem z dôvodu,
že vyslovením neplatnosti predmetnej zmluvy sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy strán sporu
a dosiahne sa odstránenie neistoty v právnom postavení žalobkyne voči žalovaným.

3. Žalovaní 1) a 2) žalobou uplatnený nárok žalobkyne v celom rozsahu neuznávali a tvrdili, že
na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, uzatvorenej dňa 31.05.2017 medzi žalobkyňou ako
predávajúcou a nimi ako kupujúcimi, sa stali výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného
bytu. Žalovaný 1) tvrdil, že v máji 2017 ho oslovil jeho dlhoročný známy a klient H. H. O. s ponukou

kúpy bytu v B. K. B. s tým, že v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou sa naňho nakontaktovala
žalobkyňa, ktorá mala záujem predať byt, vyplatiť si záväzky, získať hotovosť a podľa možnosti
pokračovať v bývaní v uvedenom byte formou prenájmu. Žalovaný 1) v tom videl vhodnú investičnú
príležitosť a s ponukou súhlasil. H. O. mu k vypracovaniu kúpnej zmluvy poskytol všetky
potrebné údaje o žalobkyni, predmetnom byte a záväzkoch, ktoré bude potrebné vyplatiť a údaje o výške

a spôsobe úhrady kúpnej ceny. Žalovaný 1) v zmysle takto poskytnutých informácií od H.
O. vypracoval kúpnu zmluvu. Kúpnu zmluvu podpísal v P. dňa 30.05.2017 a podpísanú zmluvu žalovaný
1) odovzdal H. O., aby zabezpečil jej podpísanie a overenie podpisu žalobkyne. Podľa žalovaných nie
sú dané žiadne zo žalobkyňou uvádzaných dôvodov neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37, § 39, § 41,
§ 40a a § 49a Občianskeho zákonníka, žiadnym spôsobom neodporuje zákonu, ani zákon neobchádza

a ani sa neprieči dobrým mravom. K tvrdeným dôvodom neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu
uviedli, že podmienky uzatvorenia kúpnej zmluvy a prevodu vlastníckeho práva k bytu zo
žalobkyne na žalovaných nedojednával so žalobkyňou nikto zo žalovaných, ale zrejme sprostredkovateľ
kúpy bytu, ktorým bol H. O., ktorý žalovanému 1) predložil ponuku na odkúpenie bytu, poskytol
mu osobné údaje žalobkyne, informácie o byte, dokonca aj kópiu staršieho znaleckého posudku k

bytu a kópiu nadobúdacej zmluvy, ktorou žalobkyňa predmetný byt pôvodne nadobudla, poskytol mu
bližšie informácie o ťarchách a záväzkoch viaznucich na byte, informáciu o dohodnutej výške kúpnej
ceny a spôsobe jej úhrady a poskytol mu aj čísla bankových účtov žalobkyne, na ktoré jej mala byť
vyplatená kúpna cena. Žalovaní, vychádzajúc z takto poskytnutých informácií a najmä dokladov, ktorými
H. O. disponoval od žalobkyne, nemali a ani mať nemohli pochybnosti o tom, že by žalobkyňa nemala

skutočnú vôľu byt predať. Žalovaní nikdy neboli pri rokovaniach H. O. a žalobkyne, preto pokiaľ bola
žalobkyňa zavádzaná tvrdeniami H. O., alebo uvádzaná do omylu, ide o skutočnosti, ktoré nastali mimo
sféry žalovaných, a za ktoré žalovaní nemôžu niesť zodpovednosť, keďže vôľa žalovaných od počiatku
smerovala k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a takýto prejav ich vôle je zrejmý aj z opísaného
konania. Do podpísania kúpnej zmluvy sa so žalobkyňou nestretli, čo potvrdzuje

aj žalobkyňa. Z uvedeného dôvodu preto nie sú na mieste tvrdenia žalobkyne, že
by jej žalovaný 1) prezentoval proces ako úverový vzťah, keďže ani sám žalovaný 1) situáciu nevnímal,
ako by malo ísť o úverový vzťah, žiadne úvery nikomu nikdy neposkytoval. Žalovaní 1) a 2) žalobkyňu
do žiadneho omylu neuviedli, ani takýto jej údajný omyl nevyužili. Žalobkyňa vie presne pomenovať,akú zmluvu podpisovala na notárskom úrade a muselo jej byť zrejmé, že podpisuje kúpnu zmluvu v
pozícii predávajúceho, a teda, že niečo predáva a nie si požičiava. Necelé dva týždne po podpise
kúpnej zmluvy uzatvorila v pozícii nájomcu so žalovanými ako prenajímateľmi nájomnú zmluvu, ktorej

predmetom bol prenájom bytu, ktorý predtým žalobkyňa odpredala žalovaným a túto nájomnú zmluvu
následne podpísala ešte dvakrát a uznala aj svoj záväzok na vypratanie bytu po
skončení dohodnutej doby nájmu vo forme notárskej zápisnice. Zároveň vzniesli námietku premlčania
práva žalobkyne dovolať sa neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Z tvrdení
žalobkyne podľa žalovaných nie je tiež zrejmé, v čom by sa mala kúpna zmluva priečiť dobrým mravom

a odmietali tvrdenia žalobkyne, že by mali systematicky navodiť omyl žalobkyne a využitím ľsti účelovo
tento jej omyl využiť na obohatenie sa vo svoj prospech, pričom ak tak voči žalobkyni konal niekto iný
(napr. H. O.), žalovaní nemôžu za to niesť zodpovednosť. Žalobkyňa pred žalovaným 1) nikdy nevzniesla
výhrady voči výške a spôsobu úhrady kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve, pričom až po vyše dvoch
rokoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy žalovanému 1) povedala, že H. O. ju oklamal a zobral jej peniaze,
ktoré jej žalovaný 1) vyplatil za kúpu bytu. Opísané skutočnosti nezapríčinili žalovaní a nastali mimo

žalovaných, preto nemôžu mať vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, ani na posúdenie splnenia povinnosti
žalovaných uhradiť žalobkyni kúpnu cenu. Za spôsob, akým žalobkyňa naložila s prijatými finančnými
prostriedkami, nemôžu žalovaní zodpovedať. Pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny, žalobkyňa tvrdila, že
túto s ňou nikto nikdy nekonzultoval a bola uvedená svojvoľne, na druhej strane však žalobkyňa aj po
takmer šiestich rokov od uzatvorenia kúpnej zmluvy v podanej žalobe uvádza, že „trhová hodnota bytu

žalobkyne bola v tom čase cca 30.000, eur.“, pričom táto suma korešponduje s výškou kúpnej ceny
uvedenou v kúpnej zmluve. Výška kúpnej ceny nebola uvedená svojvoľne, ale vychádzala z trhovej
hodnoty bytu v čase uzatvárania kúpnej zmluvy.

4. Žalobkyňa návrhom zo dňa 10.09.2024 žiadala konanie prerušiť do právoplatného skončenia trestnej

veci vedenej bývalým Úradom špeciálnej prokuratúry SR, sp.
zn. VII/3Gv/122/19/1000 s odôvodnením, že prevod vlastníctva predmetného bytu je v tomto trestnom
konaní, kde má žalobkyňa postavenie poškodenej, vyšetrovaný ako obzvlášť závažný zločin podvodu,
a ak sa preukáže, že skutok je trestným činom, potvrdí sa v celom rozsahu, že kúpna zmluva je absolútne
neplatná a je vlastníčkou predmetného bytu. Žalovaní 1) a 2) s návrhom žalobkyne na

prerušenie konania nesúhlasili s odôvodnením, že v danom prípade
neexistuje žiaden zákonný dôvod na prerušenie konania v zmysle § 162 CSP. Predmetom trestného
konania, vedeného voči žalovanému 1), nie je posúdenie platnosti a neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a ani výsledok tohto trestného konania nebude riešiť
otázku platnosti alebo neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú je ako prejudiciálnu otázku oprávnený riešiť len

súd konajúci v tomto spore.

5. Súd prvej inštancie výrokom I. svojho rozhodnutia návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol
z dôvodu, že v rámci trestného konania sa bude voči žalobkyni riešiť len otázka výšky vzniknutej škody
pre toho času dôvodné podozrenie na podvodné konanie žalovaného 1) a H. H. O., čo nemá v konečnom

dôsledku vplyv na tento súdny spor o určenie vlastníckeho práva. Súd v občianskom súdnom konaní
vykonáva vlastné dokazovanie, ktoré je oprávnený hodnotiť nezávisle od výsledkov trestného konania.
Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal rozpor konania so zákonom pri uzatváraní zmluvy medzi
žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) za preukázaný z výpovede žalobkyne, ako aj
H. H. O. v trestnom konaní, ktorý podrobne vypovedal v trestnom konaní a obsah

jeho výpovede bolo možné použiť v tejto prejednávanej veci a posúdiť takto nadobudnuté okolnosti
uzatvárania zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným 1) a 2), preto nepovažoval za potrebné konanie
prerušiť do právoplatného skončenia trestnej veci.

6. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná. V

danom prípade súd prvej inštancie zistil, že v súlade s § 137 písm. c) CSP žalobkyňa preukázala, že na
požadovanom určení vlastníckeho práva má naliehavý právny záujem, pretože na podklade žalobkyňou
požadovaného určenia by bolo možné dosiahnuť zmenu v katastri nehnuteľností,
nakoľko v súčasnej dobe sú ako vlastníci predmetného bytu evidovaní žalovaní 1) a 2) a len rozsudkom
o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne je možné tento stav zmeniť. Pri rozhodovaní o žalobe

na určenie vlastníckeho práva súd prvej inštancie musel vyriešiť ako predbežnú otázku platnosť kúpnej
zmluvy-zmluvuoprevodevlastníctvabytuzodňa31.05.2017uzavretejmedzižalobkyňouažalovanými.7. Žalobkyňa ako dôvody neplatnosti zmluvy uviedla skutočnosť, že mala záujem riešiť svoju nepriaznivú
finančnú situáciu pôžičkou vo výške 2.000 eur až 3.000 eur na preklenutie obdobia do času, kým sa
zamestná, nikdy nemala záujem previesť natrvalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré

obýva a užíva,a takto s jednotlivými osobami komunikovala. Bolo jej navrhnuté riešenie dočasného
prepisujejnehnuteľnostinainvestorastým,ženeexistujeinériešenieanáslednedodvochrokovsimala
odkúpiť nehnuteľnosť späť prostredníctvom úveru. Vyplácanie kúpnych cien žalovanými bolo urobené
bez akejkoľvek konzultácie so žalobkyňou. Uvedenú zmluvu si prvýkrát prečítala až vtedy, kedy bolo už
napísané vlastnícke právo v prospech žalovaných. Nikto s ňou nikdy nekonzultoval výšku

kúpnej ceny, tá bola svojvoľne uvedená žalovanými. Spôsob vyplácania kúpnych cien je v predmetnej
zmluve uvedený účelovo.

8. Podľa súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala vôľu
uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť ňou vlastnícke právo k bytu na žalovaných 1)
a 2) tak, že vlastníctvo k tomuto bytu stratí. V spore bolo preukázané, že žalobkyňa svoj byt

chcela použiť na to, aby jej bola poskytnutá pôžička na preklenutie jej dočasnej zlej finančnej situácie,
a to takým spôsobom že „Pán O. jej sľúbil pôžičku, a povedal jej pán O. (žalovaný 1/) aj p. O., že to bude
dočasne prepísané, a že byt sa prepíše naspäť na ňu“. O úmysle získať pôžičku a nie prevádzať byt
svedčíajokolnosť, žežalobkyňacelýproceszačalatým,žekontaktovalaosobunainternetes
inzerátom „AZ-pôžičky“ktoráponúkala„zbaveniesadlhov“stým,žeinzerentponúkal„vyriešim

komplexne všetky vaše dlhy, zachránim bývanie, vyplatím exekúcie, banky a nebankové spoločnosti...“,
čo podľa súdu prvej inštancie len preukazuje, že úmyslom a vôľou žalobkyne nebolo previesť vlastnícke
právo k bytu, ale získať finančné prostriedky na základe pôžičky. O tom, že žalobkyňa nechcela previesť
vlastnícke právo k bytu na žalovaných, svedčí aj tá skutočnosť, že ide o byt, ktorý je jej jediným obydlím.
Sama žalobkyňa pred súdom uviedla, že to, čo jej oni povedali, im proste verila, povedali jej „podpíšte

toto“, a preto podpísala všetky dokumenty, ktoré je boli predložené. Súd prvej inštancie mal preukázané,
že všetky tieto úkony – podpisovanie listín, vykonala v úmysle získať pôžičku a nie s úmyslom „stratiť“
vlastnícke právo k predmetnému bytu. Na uvedený záver nemá žiaden vplyv ani okolnosť, že následne
žalobkyňa so žalovanými 1) a 2) podpísala viaceré nájomné zmluvy a notársku zápisnicu ako exekučný
titul, v ktorej sa zaviazala byt vypratať, pretože jej žalovaný 1) uviedol, že „to tak musí byť“ alebo že „sa

zmenil zákon“. Žalovaná nikdy nemala v úmysle na žalovaných previesť vlastníctvo k bytu, a to za kúpnu
cenu, ako je uvedená v zmluve o prevode vlastníckeho práva bytu zo dňa 31.05.2017, čo preukazuje
nielen výpoveď žalobkyne pred súdom dňa 11.09.2024 a aj v trestnom konaní dňa 09.02.2021, ale aj
výpoveď osoby H. H. O. vypočutého v trestnom konaní, kde táto osoba vypovedá, že „bol (žalovaný 1/)
na stretnutí s pani I., kde sa vyplácala fiktívne v dvoch častiach do dvoch bánk na účty pani I. fiktívna

kúpna cena, aby mal krytú kúpu nehnuteľnosti“.

9. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že medzi stranami sporu nevznikla dohoda o cene.
Uvedený záver vyplýva z výpovede žalobkyne a H. H. O. vypočutého v trestnom konaní, ktorý k prípadu
„I.“ vypovedal tak, že išlo o „fiktívnu kúpnu cenu“. Jeho výpoveď súd prvej inštancie považoval pre

posúdenie, či medzi zmluvnými stranami došlo k dohode o kúpnej cene, ako podstatnej náležitosti
tejto zmluvy, za dôveryhodnú, pretože v spore nebol predložený hodnoverný dôkaz, že medzi stranami
sporu, ale ani medzi osobou H. H. O. mala prebiehať akákoľvek predzmluvná komunikácia ohľadom
výšky kúpnej ceny a spôsobu jej uhradenia žalovanými 1) a 2) žalobkyni. Aj keď žalobkyňa vo svojich
výpovediach nepoprela, že peňažné prostriedky vo výške 8.900 eur a 5.000 eur obdržala na

svojeúčty,nikdytietopeňažnéprostriedkyneprijalaakoúhradučastíkúpnejcenyzaprevodvlastníckeho
práva k bytu, ale ako postup, ktorý je potrebný na to, aby mohla získať pôžičku, pretože to bol jej prvý
zámer, prečo začala komunikovať s H. H. O., ktorý jej poskytnutie pôžičky „prisľúbil“. Je zrejmé zo znenia
samotnej zmluvy zo dňa 31.05.2017 a z údajov o účte vedený v UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, číslo účtu: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a o účte

vedený vo VÚB, a.s., číslo účtu: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, že dňa 31.05.2017 na tieto účty
žalovaný 1) poslal finančné prostriedky vo výške 8.900 eur a 5.000 eur, ktoré žalobkyňa vybrala, pričom
ich bezprostredne odovzdala H. H. O. a netvrdila, že ich prevzala ako časť kúpnej ceny.

10. V danej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala

vôľu uzatvoriť zmluvu, ktorej dôsledkom bolo previesť vlastnícke právo na žalovaných 1)
a 2) za kúpnu cenu 30.000 eur a v skutočnosti len mala záujem získať pôžičku podmieneným „dočasným
prevodom bytu“ so spätným odkúpením, „prostredníctvom úveru“. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi
žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) nebol zhodný prejav vôle ani o prevode vlastníckeho práva bytus účinkami podľa § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a § 588 Občianskeho zákonníka a ani o kúpnej
cene uvedenej v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej vôli strán, a preto súd prvej inštancie dospel
k záveru, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka.

11. K obrane žalovaných v spore súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nikdy nemala vôľu na
žalovaných 1) a 2) na základe zmluvy s účinkami natrvalo previesť (vzdať sa, stratiť) svoje vlastnícke
právo, čo mal za preukázané nielen tvrdeniami žalobkyne, ale aj listinnými dôkazmi predloženými

orgánmi činnými v trestnom konaní vo veci ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019, z ktorých, a najmä obsahu
výpovede H. H. O., ktorý ako žalovaní tvrdia, bol ich sprostredkovateľom kúpy, v ktorej trestnej veci
vypovedal, a to nielen vo vzťahu ku konaniu pri obvinených (aj iných, ako je on sám
a žalovaný 1/) všeobecne, ale aj k postupu voči žalobkyni pri uzatvorení zmluvy o prevode vlastníctva
bytu, pričom sami žalovaní tvrdenia H. H. O. o tom, že „bol (žalovaný 1/) na stretnutí s pani I., kde sa
vyplácala fiktívne v dvoch častiach do dvoch bánk na účty pani I. fiktívna kúpna cena, aby mal (žalovaný

1/) krytú kúpu nehnuteľnosti“ žiadnym spôsobom nespochybnili, nevyvrátili. Žalovaní tvrdili, že kúpnu
zmluvu vypracoval žalovaný 1) na základe všetkých informácií a pokladov, ktoré mu predložil H. O. ako
sprostredkovateľ kúpy, pričom H. H. O. vo výpovedi uviedol, že poskytol žalovanému 1) len
to, že žalobkyňa má finančné problémy a prezistenie približnej hodnoty podľa jeho popisu o miestnych
realitách, ale žiadne informácie, že žalobkyňa má v úmysle „previesť na základe zmluvy“ svoje vlastnícke

právo k bytu a práve za kúpnu cenu vo výške a spôsobom tak, ako je uvedená v čl.
III zmluvy. Skutočnosť, že išlo o kúpnu cenu fiktívnu, potvrdil v rámci výpovede sám H. H. O., v ktorej
uviedol, že časť „bola na dva účty H. I. v dvoch rôznych bankách vložená a p. I. ich vybrala a odovzdala
im ich“ a takým spôsobom „sa vyplácala fiktívna časť kúpnej ceny“.

12. V tejto súvislosti a z doteraz zistených skutočností v trestnom konaní t.č. vedenom Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, pod CVS:PPZ-345/NKA-ZA2, s ktorými sa
súd prvej inštancie oboznámil, je preto podľa súdu prvej inštancie potrebné prisvedčiť útoku žalobkyne,
že kúpna zmluva, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanými, je neplatná aj podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzavretiu došlo

podvodným konaním kupujúceho - žalovaného 1), resp. H. H. O., resp. iných osôb,
ktoré sprostredkovali uzavretie kúpnej zmluvy v prospech kupujúcich, t. j. žalovaných 1) a 2). Súd prvej
inštancie dodal, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v rámci vyšetrovacieho
spisu ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019 viacerým osobám, medzi ktorými sú okrem iných aj žalovaný
1) aH.H.O., kdevbode23jepopisovanýskutoktýkajúcisapoškodenejH.I.(žalobkyne)

a uzavretia zmluvy so žalovanými 1) a 2) ohľadom prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu,
pričom spáchaním tohto skutku poškodenej H. I. spôsobili obvinený A. N. O. a obvinený H. H. O.
škodu v doposiaľ nezistenej výške minimálne vo výške 14.000 eur. Z uznesení o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia vyplýva toho času dôvodné podozrenie, že nielen žalovaný 1) a H.
H. O. a aj ďalšie tam uvedené osoby jednotlivými citovanými skutkami „najmenej od roku 2012 až

doposiaľ, pravdepodobne v meste P., založili zločineckú skupinu s rozsahom pôsobenia na rôznych
miestach na západnom Slovensku, prevažne v oblasti L., P., I., G. a K. F., v rámci ktorej došlo v štruktúre
skupiny v priebehu rokov 2010, 2012 a 2015 k postupnému, celkovo trojitému vystriedaniu najvyššieho
člena skupiny na najvyššej úrovni riadenia spojeného s prebraním starých členov skupiny a rozšírením
o jej nových členov so zachovaním pôvodne rozdelených úloh činnosti v tejto skupine a prerozdelením

nových úloh, pri plnení ktorých vystupujú jednotliví členovia samostatne podľa ich začlenenia do
skupiny a koordinovane podľa predchádzajúcich osobných príkazov, usmernení alebo iných pokynov
najvyšších riadiacich členov skupiny, za účelom sústavného páchania prevažne majetkovej trestnej
činnosti a získania z nej vyplývajúcich iných finančných alebo peňažných výhod na úkor značného počtu
poškodených fyzických osôb, priebežne vytvárali, prispôsobovali aktuálnym potrebám a zdokonaľovali

svoju činnosť spočívajúcu na nimi vytvorenom podnikateľskom pláne pri poskytovaní finančnej výpomoci
a rôznych na seba nadväzujúcich administratívnych a právnych postupov založených na záujme
cielene nadobudnúť alebo získať rozhodné právne oprávnenia na dispozície s predmetom vlastníctva
poškodeného k jeho nehnuteľnosti, prevažne domu alebo bytu, v rámci čoho postupovali tak, že
v každom individuálnom prípade si osobitne rôznymi formami vyhľadania členovia skupiny cez osobné

kontakty alebo elektronické a printové inzeráty vytipovali poškodené osoby, ktoré pri osobnom kontakte
najnižšieho člena skupiny a pod prísľubom vyriešenia ich nepriaznivej finančnej situácie, uhradenia
peňažných dlhov a získania finančnej hotovosti naviedli do uzatvorenia kúpno-predajnej zmluvy,
vyplatenia kúpnej ceny a prevodu vlastníckych práv k nehnuteľnosti na člena skupiny alebo iné tretiefyzické osoby alebo v prospech a na účet právnickej osoby Expres reality, s.r.o., pričom kúpnu cenu
vyplatenú poškodenému v hotovosti alebo poukázanú na jeho bankový účet pod rôznymi predstieranými
dôvodmi vylákali a prevzali od poškodeného v rôznych výškach spätne najnižší členovia skupiny“. Z

uvedeného vyplýva, že existovala skupina ľudí, ktorá koordinovaným konaním vytvorila a uplatňovala
podvodnú schému s cieľom odkúpiť nehnuteľnosti od osôb v nepriaznivej finančnej
situácii, ktorým bola zo strany tejto organizovanej skupiny nepravdivo prezentovaná schéma riešenia ich
zlej finančnej situácie a prostriedkov na prefinancovanie dlhov a odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva
straty nehnuteľnosti. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Na toto konanie však súd v rámci

voľného hodnotenia dôkazov iba poukazuje, keďže v trestnom konaní nebolo doteraz rozhodnuté a
podľa zásady prezumpcie neviny nie je možné závery vyšetrovania prijať ako nezvratné a súd v tomto
konaní nemôže byť nimi viazaný.

13. K obrane žalovaných 1) a 2), že v predmetnej veci súd prvej inštancie vykonával dokazovanie
(výsluchom žalobkyne a listinami z vyšetrovacieho spisu), a to aj napriek tej skutočnosti, že ich žiadna

strana nenavrhla, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa vo svojej žalobe
dovolávala absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že k jeho uzatvoreniu došlo konaním v
zjavnom rozpore s dobrými mravmi, zákonom a vykazuje tiež črty trestnej činnosti a svojich práv sa
domáhala s ohľadom na svoje postavenie spotrebiteľky (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka), ktoré
postavenie jej súd priznal, a to z dôvodu, že z rozhodných skutočností, uvedených

žalobkyňou, vyplýva, že sa obrátila so svojou potrebou – získať pôžičku – na subjekt prostredníctvom
inzerátu v presvedčení, že ide o podnikateľa, ktorú skutočnosť podnikania H. H. O. potvrdili vo svojich
podaniach aj žalovaní 1) a 2). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v zmysle príslušných
ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP a § 295 CSP nie je viazaný len návrhmi spotrebiteľa
na vykonanie dokazovania. Ďalším dôvodom, že súd vykonal aj iné návrhy, okrem tých, ktoré označili

apredložilistranysporu,jeskutočnosťuvádzanážalobkyňouvžalobemedzirozhodnýmiskutočnosťami,
že právny úkon, majúci vzťah k prejednávanej veci, je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý
nepožíva v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka ochranu, a preto v zmysle čl. 3 ods. 1 Zásad civilného
sporovéhopriadkumusíajustanovenie§185CSPustúpiť,pretožesúdprihliadanaabsolútnuneplatnosť
právnehoúkonuajbeznávrhu(exoffo) zapodmienky,aksaonejdozvieprocesnekorektným

spôsobom. O absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa súd dozvedel z tvrdení žalobkyne v žalobe
s odkazom na trestné stíhanie žalovaného 1) a osoby H. H. O. a z listiny predloženej žalobkyňou –
zápisnicou o jej výsluchu ako svedkyne – poškodenej, z ktorého dôvodu pristúpil aj k vykonaniu dôkazov,
ktoré súdu doručili orgány činné v trestnom konaní, aplikujúc ust. § 185 ods. 2, posledná časť odseku
v spojení s ust. čl. 3 ods. 1 CSP (základné princípy).

14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 262 ods. 2 CSP a v konaní
úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania od žalovaných.

15. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie

žalovaní 1) a 2) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a navrhli odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a podanú žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu
na náhradu trov konania žalovaným, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil
a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

16. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie svojvoľne priznal žalobkyni postavenie spotrebiteľky podľa
§52ods.4Občianskehozákonníkabezakejkoľvekoporyvdokazovaní, vplatnýchprávnychpredpisoch
a v judikatúre. Mali za to, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobkyni postavenie spotrebiteľa
v spore, ktorý nie je sporom spotrebiteľským podľa § 290 CSP, kúpna zmluva, uzatvorená medzi
žalobkyňou a žalovanými, nie je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá by zakladala spotrebiteľský charakter

tohto sporu a postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie malo
za dôsledok to, že týmto nesprávnym procesným postupom im súd prvej inštancie znemožnil, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý
proces a tiež, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd prvej inštancie nezákonným priznaním žalobkyni postavenia spotrebiteľa porušil princíp

kontradiktórnosti konania, porušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces rešpektujúci rovnosť
zbraní, ako aj zodpovednosť každej strany sporu za výsledok konania, čo sa prejavuje najmä v tom, že
v nespotrebiteľskom spore je na strane sporu, v tomto prípade žalobkyni, aby realizovaním
prostriedkov procesného útoku preukázala ňou tvrdené rozhodujúce skutočnosti a dôvodnosť ňoupodanej žaloby bez toho, aby túto jej procesnú povinnosť suploval súd zo svojej úradnej moci, čo je
neprípustné. V danom prípade v podstate celé dokazovanie viedol súd prvej inštancie, sústavne sa
staval do pozície žalobcu, resp. pôsobil ako právny zástupca žalobkyne, suploval procesnú pasivitu

žalobkyne, sám si navrhoval a vykonával dôkazy, dokonca z vlastnej iniciatívy zisťoval dôvody neúčasti
žalobkyne na pojednávaní, čím konal v rozpore so zákonom a porušil právo žalovaných na spravodlivé
súdne konanie. Za nesprávny procesný postup považovali aj tvrdenie súdu, že
vykonanie dôkazov, ktoré strany nenavrhli, je odôvodnené skutočnosťou, že žalobkyňa v žalobe uviedla,
že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nepožíva podľa § 39 Občianskeho

zákonníka súdnu ochranu, a preto v zmysle čl. 3 ods. 1 Zásad CSP musí ustúpiť ustanovenie § 185
CSP, pretože súd prihliada na neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu ex offo za podmienky, že sa o
nej dozvie procesne korektným spôsobom, pričom o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy sa súd údajne
dozvedel z tvrdení žalobkyne s odkazom na trestné stíhanie žalovaného 1) a
H. O., a preto pristúpil k vykonaniu dôkazov, ktoré súdu doručili OČTK. V danom prípade nejde o
spotrebiteľských spor, t. j. spor s ochranou slabšej strany, preto platia pre

navrhovanie a vykonávanie dôkazov ustanovenia CSP týkajúce sa tzv. klasického sporového konania a
možnosť súdu vykonať v týchto klasických konania aj iné ako navrhnuté dôkazy, je obmedzená a týka
sa len dôkazov uvedených v ustanoveniach § 185 ods. 2 a ods. 3 CSP, medzi ktoré nepatrí možnosť
vykonávania nenavrhnutých dôkazov súdom v prípade, kedy má súd prihliadať na neplatnosť právneho
úkonu aj bez návrhu, čo by znamenalo oprávnenie súdu vykonávať dôkazy aj bez návrhu v každom

spore, ktorého predmetom je posudzovanie platnosti právnych úkonov, čo zákon neumožňuje. Takýmto
výkladom a zdôvodnením možnosti vykonávania nenavrhnutých dôkazov si súd prvej inštancie v tomto
konaní nezákonným spôsobom rozšíril svoje oprávnenia a v kontexte vyššie uvedeného je absolútne
zrejmé, že tak konal vyslovene účelovo a s cieľom viesť konanie a rozhodnúť v prospech žalobkyne.
Súd prvej inštancie počas konania neuviedol, že žalobkyni priznáva postavenie spotrebiteľa a bude viesť

tento spor ako spor spotrebiteľský.

17. Žalovaní ďalej namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď súd prvej inštancie konštatoval, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom

podľa § 37 ods. 1 z dôvodu, že žalobkyňa nemala vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť predmetný byt
do vlastníctva žalovaných, ako aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že kúpna zmluva svojím
účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzatvoreniu malo dôjsť údajne podvodným konaním žalovaného
1). Žalovaní namietali to, že k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy podľa
§ 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel na základe dôkazov získaných

a vykonaných v rozpore s CSP (najmä článkom 8 základných princípov CSP, § 132, § 149, § 167 ods.
3, § 185, § 295 a § 296 CSP). Namietali, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam,
o ktoré následne oprel aj svoje právne posúdenie neplatnosti kúpnej zmluvy o dôkazy, ktorým boli
listiny zvyšetrovaciehospisuČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019,ktorébolisúdudoručené
vyšetrovateľkou PZ nad rámec žiadosti súdu zo dňa 02.08.2024 adresovanej Generálnej prokuratúre

SR, ktorou súd prvej inštancie žiadal o poskytnutie informácie, či žalobkyňa vystupuje v tomto trestnom
konaní ako poškodená a aké nároky si uplatnila (čo samo osebe predstavuje nezákonný postup súdu,
keďže vyžiadanie už len tejto informácie ako dôkazu žiadna zo strán sporu nenavrhla), pričom konkrétne
išlo o listiny – zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného – žalobkyne zo dňa 09.02.2021, zápisnice
o výsluchu obvineného H. H. O. zo dňa 29.11.2020, 11.12.2020 a 11.03.2021 spolu s jej prílohami a

všetky uznesenia o vznesení obvinenia vydané v tomto trestnom konaní, na takéto dôkazy nemožno v
konaní prihliadať, keďže ich zabezpečenie, ani vykonanie nenavrhla žiadna strana sporu. Namietali, že
dôkaz – výsluch žalobkyne ako strany sporu bol v konaní vykonaný nezákonne, v rozpore s
príslušnými ustanoveniami CSP, keďže žiadna zo strán sporu v konaní nenavrhla ako dôkaz vykonať
výsluch žalobkyne a v predmetnom spore neboli splnené podmienky, aby súd vykonával dôkazy, ktoré

strany nenavrhli. K záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka podľa žalovaných súd prvej inštancie dospel na základe nesprávne zisteného skutkového
stavu veci a výsledkov vykonaného dokazovania, a pokiaľ by sa v spore vychádzalo len z dôkazov
získaných a vykonaných v súlade s CSP, tzn. len na podklade žaloby a nej pripojených
listinných dôkazov, vyjadrenia žalovaných a k nemu pripojených dôkazov a dôkazov

navrhnutých právnym zástupcom žalovaných na pojednávaní konanom dňa 11.09.2024
(t. j. dopyt na príslušnú správu katastra o zaslanie doručenky rozhodnutia o povolení vkladu D. a tiež
doručenku o doručovaní rozhodnutia o tom, že nadobudla žalobkyňa byt), keďže žiadne iné dôkazy
žiadna strana sporu nenavrhla, súd prvej inštancie by nemohol dôjsť k záveru o údajnej preukázanejabsencii vôli žalobkyne uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastníctvo bytu na žalovaných. Žalovaní
rozporovali výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 11.09.2024 s tým, že bola v mnohých tvrdeniach
protirečivá, čím je táto výpoveď nedôveryhodná a nezrozumiteľná. Poukazovali na to, že

žalovaná nevedela súdu prvej inštancie vysvetliť, prečo podala žalobu po šiestich rokoch od uzatvorenia
kúpnej zmluvy, rozporuplne uvádzala miesto podpisu zmluvy, zavádzala tvrdením, že kúpnu zmluvu
nemala a až po usmernení súdom prvej inštancie priznala, že ju mala k dispozícii od jej uzatvorenia,
taktiež nepravdivo tvrdila, že o tom, že žalovaní sú vlastníkmi nehnuteľnosti, sa dozvedela tak, že sa
bola na to spýtať na katastri, pričom k žalobe predložila rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho

práva, ktoré jej bolo riadne doručené, rovnako žalobkyňa najskôr tvrdila, že nájomnú zmluvu podpísala,
lebo jej bolo údajne povedané, že to tak musí byť, pričom v žalobe tvrdila, že návrh nájomnej zmluvy
jej prišiel od žalovaného poštou a ona mu ju po jej podpise poslala späť. Žalobkyňa tiež
zavádzala, že žalovaným nikdy nič neplatila za užívanie bytu a na inom mieste tvrdila,
že im posielala nájom, pričom podľa výpisu z účtu vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovaným nájomné
v celkovej sume 2.000 eur. Uvedené dokazuje vedomosť žalobkyne, že byt predala žalovaným, keď

následne titulom nájomnej zmluvy, ktorú uzatvorila so žalovanými trikrát po sebe, im platila nájomné.
Uvedené správanie žalobkyne predstavuje objektívne skutočnosti nasvedčujúce o existencii jej vôle
uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastnícke právo k bytu na žalovaných. Žalobkyňa si sama utvorila
predstavu, že mala byť podvedená konaním žalovaného 1), pričom všetky jej vyjadrenia potvrdzujú,
že jediný, kto ju mal, resp. mohol pred uzatvorením kúpnej zmluvy uviesť do omylu, bol

p. O.. Žalovaný 1) pred podpisom kúpnej zmluvy neuvádzal žalobkyňu do omylu, keďže s ňou, ako
aj sama potvrdila, pred podpisom zmluvy nekomunikoval. Ďalej poukázali na
skutočnosti, ktoré vylučujú absenciu vôle žalobkyne uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastnícke právo
k bytu na žalovaných, a to, že žalobkyňa overila podpis na kúpnej zmluve u notára,
žalobkyni bolo riadne doručené rozhodnutie katastra zo dňa 15.06.2017 pod V XXX/XXXX o povolení

vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaných, žalobkyňa od počiatku disponovala kúpnou zmluvou,
napriek tomu, že sa jej neplatnosti, resp. určenia vlastníckeho práva domáha po
šiestich rokoch od jej uzatvorenia, pri podpise žalobkyne v kúpnej zmluve a v návrhu na
vklad je jej označenia ako predávajúci, žalobkyňa dva týždne po uzatvorení kúpnej zmluvy uzatvorila
ako nájomca so žalovanými nájomnú zmluvu, ktorú následne uzatvorila ešte ďalšie dva razy a hradila na

účet žalovaných nájomné. Uvedené skutočnosti vylučujú tvrdenia žalovanej o absencii jej vôle uzatvoriť
kúpnu zmluvu. Podľa žalovaných súd prvej inštancie dezinterpretoval obsah výpovede žalobkyne a
vytvoril si z jej výsluchu závery, ktoré z jej tvrdení nevyplynuli a účelovo sa v odôvodnení zaoberal,
vyhodnocoval a poukazoval selektívne len na tie dôkazy, ktoré majú podporiť záver súdu o neplatnosti
kúpnej zmluvy. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je podľa žalovaných tendenčné a svedčí

o úplnej dôkaznej núdzi žalobkyni.

18. Žalovaní tiež poukázali na to, že v prípade výsluchu obvineného nejde o výsluch svedka, na ktorý
by po jeho zákonnom zabezpečení z vyšetrovacieho spisu bolo možné prihliadať, ale
ide len o tvrdenia obvineného H. O., ktorý môže na svoju obranu uvádzať čokoľvek, čo považuje za

potrebné bez ohľadu na pravdivosť týchto tvrdení. Žalovaný 1) bol v trestnom konaní ako obvinený tiež
vypočutý a tvrdenia obvineného H. O. popieral a uvádzal vlastné skutkové tvrdenia, čím sa ale súd prvej
inštancie nezaoberal.

19. Tvrdili, že im s ohľadom na všetky nimi opísané skutočnosti a okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy

nebolo a ani nemohlo byť známe, že prejav vôle žalobkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy nie je vážny,
teda, že žalobkyňa neprejavovala vôľu smerujúcu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Po celý čas konali a
prejavovali svoju vôľu spôsobom smerujúcim k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, keď 1. súhlasili s ponukou na
kúpu bytu, ktorú žalovanému 1) predložil H. O., 2. žalovaný 1) sám vypracoval kúpnu zmluvu na
základe všetkých informácií a podkladov, ktoré mu predložil H. O. ako sprostredkovateľ kúpy

bytu, 3. žalovaní ako kupujúci uzatvorili a podpísali kúpnu zmluvu, 4. žalovaní vyplatili kúpnu cenu podľa
kúpnej zmluvy žalobkyni, 5. žalovaní uzatvorili so žalobkyňou nájomnú zmluvu, ktorou jej predmetný byt
po jeho kúpe prenajali, 6. žalovaní sú od momentu kúpy bytu až dodnes vedený u správcu bytového
domu ako vlastníci bytu a až do kedy žalobkyňa nezačala v byte neoprávnene bývať, aj uhrádzali platby
správcovi bytového domu, 7. žalovaní dodnes uhrádzajú za predmetný byt daň z nehnuteľnosti, a teda

celé ich konanie od počiatku jednoznačne svedčí o ich skutočnej a vážnej vôli smerujúcej
k nadobudnutiu a vlastneniu predmetného bytu. Prejav vôle žalovaných smeroval k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy a nadobudnutiu bytu, pričom do momentu podpísania kúpnej zmluvy žalobkyňou sa s ňou ani
jeden zo žalovaných nestretol a z jej správania po uzatvorení kúpnej zmluvy nebolo a ani nemohlo byťžalovaným zrejmé, že na strane žalobkyne absentuje vážnosť vôle smerujúca k predaju
bytu, preto je záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vecne nesprávny.

20. V podanom odvolaní súdu prvej inštancie vytýkali záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (§ 39
Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzatvorenie
malo dôjsť údajne podvodným konaním žalovaného 1) a H. O., ktorý v napadnutom rozsudku súd prvej
inštancie bližšie nezdôvodnil a obmedzil sa len na poukaz na prebiehajúce trestné stíhanie, ktorý

následne negoval s tým, že o vine žalovaného 1) a H. O. nebolo rozhodnuté a
rešpektuje prezumpciu neviny.

21. Ďalšie písomné vyjadrenia strán sporu v konaní podané neboli.

22. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, zistiac, že odvolanie žalovaných bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP)
po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363
CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h)
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov podľa § 379 a §

380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. potvrdiť
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

23. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie

súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak
nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu,
ktoráodôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Ústavnoprávnadoktrínapovažuje
právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo

nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako
celku, atď.).

24. Odvolací dôvod, uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP, dopadá na akékoľvek pochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za

predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. Podstata odvolacieho dôvodu, vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

26. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnému bytu
z dôvodu neplatnosti uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.2017 podľa § 37, § 39, § 41, §
40a a § 49a Občianskeho zákonníka, nakoľko jej vôľou nebolo uzavretie kúpnej zmluvy za účelom
prevodu vlastníckeho práva, ale uzavretie dohody, ktorej skutočným zmyslom bolo poskytnutie pôžičky

zabezpečenej dočasným prevodom vlastníckeho práva. Žalobkyňa tvrdila, že medzi zmluvnými stranami
nevznikla ani dohoda o kúpnej cene a jednalo sa o fiktívnu kúpnu cenu. Podľa žalobkyne kúpna zmluva
odporuje zákonu a k jej uzavretiu došlo podvodným konaním.28. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podanej žalobe vyhovel, pričom predmetnú kúpnu zmluvu
posúdil ako neplatnú podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.

29. V odvolaní žalovaných, podanom proti rozsudku súdu prvej inštancie, bola jednou z rozhodujúcich
odvolacích námietok námietka, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobkyni postavenie
spotrebiteľky a priznal jej procesnú ochranu slabšej strany v spore nedôvodne, v dôsledku čoho vykonal
v konaní dôkazy svedčiace v prospech žalobkyne, hoci ich žalobkyňa v spore nenavrhla.

30. Súd prvej inštancie vykonanie dôkazov, ktoré v konaní neboli navrhnuté, odôvodnil v bode 35
odôvodnenia svojho rozhodnutia dvomi argumentmi, a to priznaním postavenia spotrebiteľky žalobkyni,
t. j. slabšej strany sporu v zmysle § 185 ods. 2, 3, § 295 CSP a z dôvodu namietania absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy. K týmto dvom dôvodom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, keď žalobkyni priznal postavenie spotrebiteľky a v konaní vykonal i dôkazy,
ktoré sporové strany nenavrhli, nakoľko ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd

prvej inštancie pri posúdení žalobkyne ako spotrebiteľky vychádzal z jej tvrdení uvedených v podanej
žalobe, keď uviedla, že mala záujem riešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu pôžičkou 2.000 eur až
3.000 eur na preklenutie obdobia, kým si nájde prácu, pričom s uvedenou požiadavkou
kontaktovala inzerenta inzerujúceho na webovom prehliadači ponuku pôžičiek bez registra označenú
ako Okamžité zbavenie sa dlhov s textom: „Vyriešim komplexne všetky vaše dlhy. Zachránim bývanie.

Vyplatím exekúcie, banky, nebankové spoločnosti, ale aj súkromných veriteľov. Riešenia šité na mieru.
Individuálny prístup. Neváhajte a kontaktujte ma.“ Žalobkyňa sa preto so žalovaným 1) skontaktovala
prostredníctvom sprostredkovateľa H. O., ktorý uvedenou ponukou na internete ponúkal neurčitému
množstvu záujemcov poskytnutie pôžičiek. Napriek tomu, že žalobkyňa uzavrela so žalovanými ako
fyzickými osobami kúpnu zmluvu na prevod vlastníckeho práva k bytu, súd prvej inštancie

správne právne posudzoval tento vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko žalobkyňa, reagujúca na zverejnený
inzerát na internete ponúkajúci pôžičky, sa obrátila na dodávateľov (resp. obchodníkov v zmysle § 290
Občianskeho zákonníka), ktorými boli H. O. spolu so žalovaným 1). H. O. so žalovaným 1) sú
v danom prípade jednoznačne považovaní za dodávateľov (resp. obchodníkov)
pre účely posudzovania spotrebiteľského charakteru vzťahu so žalobkyňou,

nakoľko, hoci sú fyzickými osobami, ktoré navonok vystupujú ako nepodnikatelia, konali ako súčasť
organizovaného systému poskytovania úverov, pričom si sprostredkovali kontakt o žalobkyni a pripravili
celú zmluvnú dokumentáciu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vec C105/17 (Kamenová), podľa ktorého pojem „obchodník“ (dodávateľ) je funkčný pojem. Na
určenie, či fyzická osoba koná ako obchodník, treba posúdiť všetky okolnosti, ako napríklad: či predaj/

pôžička prebieha organizovane, či je cieľom zisk, a či má predávajúci technické informácie alebo výhody,
ktoré spotrebiteľ nemá. Z tvrdení žalobkyne a výpovede žalovaného 1) vyplýva, že žalovaný 1) konal
s H. O. organizovane, s cieľom zisku (tvrdenie žalovaného o výhodnej investičnej príležitosti) s tým, že
všetky dokumenty a realizáciu uzavretia spornej zmluvy pripravili H. O. so žalovaným 1), je
preto rovnako ako pre súd prvej inštancie aj pre odvolací súd preukázané, že vo vzťahu so žalovanými

vystupovala žalobkyňa ako spotrebiteľka. Pokiaľ by tak súd prvej inštancie nepostupoval a žalobkyni ako
spotrebiteľke by nepriznal postavenie slabšej strany v spore a neposkytol jej potrebnú ochranu, došlo
by k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď
v zmysle § 295 CSP vykonal aj dôkazy, ktoré žalobkyňa nenavrhla (výsluch žalobkyne, oboznámenie
listinných dôkazov z vyšetrovacieho spisu), a tieto boli podľa názoru odvolacieho súdu v konaní získané

a vykonané zákonným spôsobom.

31. Námietka absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy ako dôvod, pre ktorú malo dôjsť k prelomeniu
prejednacieho princípu v konaní, nebola podľa odvolacieho súdu daná, a to
s poukazom na závery Najvyššieho súdu SR v uznesení 5Obdo/352023 (R51/2024), podľa ktorého na

absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada vždy len cez vedomosť o skutočnosti jemu známe
z vykonaného dokazovania, nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán, nie je jeho úlohou
nahradiť vôľu strán, pokiaľ určité skutočnosti sami nerozporujú, prirodzene, pokiaľ nejde napr. o očividný
postup zodpovedajúci obchádzaniu zákona alebo neplatnosť, ktorá je zjavná prima facie. Vychádzajúc
z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ak majú súdy prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho

úkonu, musí byť táto stranou sporu tvrdená a musí byť zrejmá z vykonaného dokazovania, t. j. či
z vykonaného dokazovania vyšla najavo. Súd prvej inštancie preto nemôže bez ďalšieho modifikovať
prejednacíprincípvsporovomkonaníazvlastnejiniciatívyvykonaťdôkazybezichnavrhnutiasporovými
stranami na preukázanie ich tvrdení o absolútnej neplatnosti právneho úkonu a sporové strany tak nesúv tejto otázke bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno (pokiaľ nejde o očividný dôvod neplatnosti právneho
úkonu).

32. Vzhľadom k tomu, že záver súdu prvej inštancie o priznaní postavenia spotrebiteľky žalobkyni
bol správny, nemalo nesprávne právne posúdenie námietky absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy ako
dôvodu pre modifikáciu prejednacieho princípu v konaní vplyv na správny postup súdu prvej inštancie,
ktorý iniciatívne v súlade s § 295 CSP vykonal potrebné dôkazy ex offo, nakoľko to bolo pre rozhodnutie
vo veci nevyhnutné.

33. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v prvom rade (bod 25 odôvodnenia)
zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení vlastníctva
a podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, pretože na jeho podklade by bolo možné dosiahnuť zmenu v katastri
nehnuteľností, nakoľko v súčasnej dobe sú ako vlastníci predmetných nehnuteľností zapísaní žalovaní

1) a 2) a len rozsudkom o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne je možné tento stav zmeniť,
pričom zmenou v zápise v katastri nehnuteľností sa odstráni neisté právne postavenie žalobkyne.

34. Pri rozhodovaní o určení vlastníckeho práva ako predbežnú otázku riešil súd prvej inštancie
platnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), na základe ktorej sa títo stali

aktuálnymivlastníkmipredmetnýchnehnuteľností.Vprípadekúpnejzmluvy,uzavretejmedzižalobkyňou
ažalovanými1)a2),dospelsúdprvejinštanciekzáveru, žepriuzatváraníkúpnejzmluvy
žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť zmluvu, ktorej dôsledkom bolo previesť vlastnícke právo na žalovaných
za kúpnu cenu 30.000 eur a nebol zhodný prejav vôle o prevode vlastníckeho práva bytu a ani o
kúpnej cene uvedenej v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej vôli strán, a preto posúdil predmetnú

kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na
základe ktorého nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol
uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S týmto záverom súdu prvej inštancie
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti
(výrok II.) ako vecne správy potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj

rozsudok v napadnutej časti v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol
svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa s
týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, a preto na správnosť dôvodov rozsudku
v napadnutej časti ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

35. K záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalobkyňou
a žalovanými 1) a 2), odvolací súd uvádza, že súdom prvej inštancie zistený skutkový stav jednoznačne
svedčí tomu, že podmienky platnosti právneho úkonu, ktoré sa týkajú vôle konajúcej osoby podľa § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka pri kúpnej zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2),
splnené neboli.

36. Vôľa je základným prvkom právnych úkonov, a preto sa na ich vznik vyžaduje danosť vôle, ktorá
má právnu relevanciu len vtedy, ak je slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná. Vôľa, ktorá tieto zákonom
stanovené podmienky nespĺňa, nemôže byť vôbec základom právneho úkonu, a preto ide o absolútne
neplatný právny úkon. Existenciu vôle k právnemu úkonu je možné posúdiť z objektívnych skutočností,

za ktorých bol úkon urobený, najmä, ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú
pochybnosti, že subjekt, prejavujúci vôľu, zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takým prejavom
vôle spája. Pokiaľ vzniknú pochybnosti o vážnosti vôle, je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti
prípadu a na ich základe a z hľadiska ich vzájomných súvislostí je potom potrebné urobiť príslušný záver.

37. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobkyňa reagovala na inzerát, ktorý ponúkal vyrovnanie dlhov na
nehnuteľnostiach, avšak návrh, podľa ktorého budú dlhy vyrovnané v spojení s kúpou
predmetnej nehnuteľnosti, ktorú si do dvoch rokov bude môcť odkúpiť späť, jej predložil žalovaný 1)
prostredníctvom sprostredkovateľa H. O., ktorý žalovaného 1) v komunikácii so žalobkyňou označoval
za svojho kolegu a vo svojich výpovediach v trestnom konaní podrobne ozrejmil ich spoločný postup pri

uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobkyňou. V danej veci, vzhľadom na skutočnosti zistené súdom
prvej inštancie, jednak výsluchom žalobkyne, z uznesení Prezídia PZ, Národná kriminálna agentúra
Nitra ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 17.02.2020 a 08.12.2020 a z výpovedí obvineného H. H. O.
v trestnom konaní (posudzovaných nie ako svedecká výpoveď, ale ako listinné dôkazy), ajodvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala vôľu uzatvoriť kúpnu
zmluvu a previesť vlastnícke právo k predmetnému bytu na žalovaných 1) a 2) za kúpnu cenu 30.000
eur, v skutočnosti len mala záujem získať pôžičku podmienenú dočasným prevodom bytu so spätným

odkúpením prostredníctvom úveru. Uvedená vada vôle bola takým zásadným nedostatkom právneho
úkonu, ako prejavu vôle založiť občianskoprávny vzťah, že ho postihuje zo zákona (ex
lege) sankciou absolútnej neplatnosti s účinkami od počiatku (ex tunc). Keďže pri uzatváraní
kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) nebol zhodný prejav vôle o prevode vlastníckeho
práva bytu s účinkami podľa § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a § 588 Občianskeho zákonníka

a ani o kúpnej cene uvedenej v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej vôli strán, nakoľko žalobkyňa
nemala vôľu odpredať predmetný byt a nadobudnúť zaň kúpnu cenu, odvolací súd, zhodne so súdom
prvej inštancie, dospel k záveru, že uvedená kúpna zmluva je absolútne neplatným
právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O tom, že žalobkyňa nemala
vôľu nadobudnúť kúpnu cenu, ale pôžičku, svedčí nielen jej výpoveď, ale aj výpovede
obvineného H. H. O. v trestnom konaní a výpisy z účtov žalobkyne, ktorá po pripísaní sumy 8.900 eur

a 5.000 eur na jej účty dňa 31.05.2017 v rovnaký deň v hotovosti tieto sumy vybrala a bezprostredne
ich odovzdala žalovanému 1) a H. O., ktorí jej uvedený postup prezentovali ako potrebný pre získanie
ňou žiadanej pôžičky. Na základe záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého je kúpna zmluva uzavretá
medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), absolútne neplatným právnym úkonom, s ktorým sa odvolací
súd stotožnil, nebolo možné, aby na jej základe žalovaní 1) a 2) platne nadobudli vlastnícke právo

k predmetnému bytu.

38. Súd prvej inštancie v bode 34 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že
predmetná kúpna zmluva je neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzavretiu došlo podvodným konaním s poukazom na

skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019, z ktorých súd prvej
inštancie vyvodil záver, že existovala skupina ľudí, ktorá koordinovaným konaním vytvorila a uplatňovala
podvodnú schému s cieľom odkúpiť nehnuteľnosti od osôb v nepriaznivej finančnej situácii, ktorým
bola zo strany tejto organizovanej skupiny nepravdivo prezentovaná schéma riešenia ich zlej finančnej
situácie a prostriedkov na prefinancovanie dlhov a odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva

straty nehnuteľnosti, pričom takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie dodal,
že na toto konanie v rámci voľného hodnotenia dôkazov iba poukazuje, keďže v trestnom konaní nebolo
doteraz rozhodnuté a podľa zásady prezumpcie neviny nie je možné závery vyšetrovania prijať ako
nezvratné a súd v tomto konaní nemôže byť nimi viazaný. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že predmetná kúpna zmluva je neplatná aj z dôvodu podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, nakoľko záver súdu prvej inštancie o tom, že by mala táto zmluva odporovať zákonu
spoukazomnaskutočnostivyplývajúcezvyšetrovaciehospisuvtrestnejveci,považujepredčasnýpráve
s poukazom na to, že v predmetnom trestnom konaní nebol doposiaľ žalovaný
1) právoplatne odsúdený, a preto sa naňho hľadí ako na nevinného. Až po tom, ak by sa zistilo, že
žalovaný 1) spáchal uvedeným konaním pri uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy trestný čin podvodu,

za ktorý by bol právoplatne odsúdený v trestnom konaní, bolo by možné uzavrieť, že právny úkon, ktorý
je rozhodujúcou súčasťou skutku, za ktorý by bol žalovaný 1) uznaný vinným zo spáchania trestného
činu podvodu právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, je neplatný pre rozpor so zákonom.
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.05.2007, sp.
zn. 30Cdo/2705/2006).

39. Žalovaní v odvolaní ďalej namietali aj inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR I.
ÚS 736/2016. Uvedená argumentácia svedčí tomu, že namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ktoré malo spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť,

že vada konania, vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje

ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoréskutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam
uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia,
existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad,
keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú
a len všeobecné súhrnné zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia

vyvodené. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie
obsahuje skutkové zistenia, súdom prvej inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré
nemožno konštatovať jeho nepreskúmateľnosť, a tým inú vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II.

výroku a súvisiacom výroku III. o trovách konania, ktorý nebol odvolateľmi vecne spochybnený, podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

41. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1
CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní procesne úspešnou stranou

sporu, preto by jej patril nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že žalobkyni
v odvolacom konaní žiadne trovy v konaní nevznikli, odvolací súd jej nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

42. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).