Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201117
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8619201117.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T. F., narodeného D. zastúpeného advokátom JUDr.
Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, IČO: 35510722, proti žalovanej obchodnej spoločnosti
Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35697270, zastúpenej spoločnosťou Advokátska
kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46759875, o ochranu osobnosti,
vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-6C/23/2019, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2024 sp. zn. 2Co/51/2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Svidník (aktuálne Okresný súd Bardejov), (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo

„okresný súd“) rozsudkom z 21. septembra 2021 č. k. 6C/23/2019-154 zamietol námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II.
výrok) a žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu (III. výrok).
1.1. V súdenom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej
zaplatiť mu sumu 5.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za

neoprávnený zásah do súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.
Súd prvej inštancie po zistení, že je miestne príslušným v prejednávanej veci, keďže spor považoval za
spotrebiteľský, mal za preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané
v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k bezpečnostnému incidentu,
ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej aj „Úrad“). V jeho právoplatnom rozhodnutí je konštatované, že sprostredkovateľ ELSIG,

s.r.o. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii dokumentov
obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a priezvisko
klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo
SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka, ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou“. Následne Úrad uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinností súvisiacich s

bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000 eur. Keďže
Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky
(Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) súd prvej inštancie konštatoval, že aj v predmetnej právnej veci
došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a
to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa

článku10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,čímboloneprípustnezasiahnutédosúkromiažalobcu.
K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutýchosôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr.
rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 3.300 eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu

táto suma napĺňa preventívnu, satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna
náhrada spĺňať. Súčasne priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu,
pretože v prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom
výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

2. KrajskýsúdvPrešove(ďalejaj„krajskýsúd“alebo„odvolacísúd“),naodvolaniežalovanej,rozsudkom
z 18. januára 2023 sp. zn. 2Co/31/2022 potvrdil rozsudok vo výroku II. o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi 110 eur, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok vo výroku II. tak, že žalobu o zaplatenie
nemajetkovej ujmy nad sumu 110 eur zamietol. Priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100
% s tým, že o trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov konania s

tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa §
262 ods. 2 CSP.

3. Najvyšší súd SR uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 2Cdo/85/2021, na dovolanie žalovanej
napadnutý rozsudok v časti trov konania zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací

súd uviedol, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal s námietkou žalovanej,
že aj keď bol žalobca v spore úspešný iba čiastočne, resp. takmer minimálne, bol mu priznaný nárok
na náhradu trov konania v plnej výške a rovnako nedal žiadnu odpoveď na navrhovanú aplikáciu ust.
§ 257 CSP, ktorú námietku žalovaná uplatnila v odvolaní a v tomto smere uviedla svoje dôvody. Preto
dovolací súd považoval napadnuté rozhodnutie pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné, a to do

takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k
procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP. Z toho dôvodu dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej je prípustné a dôvodné, preto rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania zrušil podľa
§ 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie podľa § 450 CSP.

4. Odvolací súd následne uznesením z 20. novembra 2024 sp. zn. 2Co/51/2024 o odvolaní žalovanej
rozhodol tak, že žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací
súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti výroku o trovách konania dôvodné nie
je. Vo veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým

skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník z dôvodu, ktorý aj v
prejednávanejvecibolnepochybneustálenýsúdomprvejinštancie,aktorýboldôvodomprerozhodnutie
ÚOOÚ SR zo 16. 08. 2017, číslo: 00777/2017-Os-17, v ktorom tento orgán konštatoval porušenie
zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v
rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP,

pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj
informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Táto okolnosť, teda porušenie
zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej
ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že otázka náhrady
trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z 24. 05. 2022 uvedenej
spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu
do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný
nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd konštatoval,
že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Rovnako poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.4.1.Konštatoval,žerozhodujúcouokolnosťouvpreskúmavanejvecijeto,žežalobcamalvoveciúspech,
nakoľko zásah do jeho osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jeho osobnými
údajmi, bol zistený, a preto má nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

na plnú náhradu trov konania. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobcovi ako
plne úspešnej strane, čo do základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o
štandardný a zaužívaný výrok o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška
plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný
úspech nemal.

4.2. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, ktorej sa dožaduje žalovaná (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných údajov GDPR)
pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation,
skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla
2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov,
ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej

únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov. V slovenskom právnom
poriadku je nariadenie premietnuté aj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov z 29. novembra 2017. Nariadenie chráni základné práva a slobody
fyzických osôb so zameraním na právo ochrany osobných údajov.
4.3. Pre porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 - násobné porušenie ochrany

GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu L. a L. by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok
bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov
so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú za
porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je
neakceptovateľné. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie

od legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na
ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom
rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech
obchodnej spoločnosti neaplikovateľné. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak

úspešnej strane sporu, by došlo k porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru.
4.4. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká
skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s

identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny
zástupca. Rovnako sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného
zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku
uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť
sa tomuto súdnemu konaniu.

4.5. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb,
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť

nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania
úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre
sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.
4.6. Z týchto dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho

ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie
osobných údajov podliehajúcej ochrane úniovému právu. Rozhodol o trovách prvoinštančného a
odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na
ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní,
pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Je nepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok

na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez ohľadu na to, že v konečnom dôsledku
bola priznaná suma 110 eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď táto uplatňovala pôvodne vo výške
5.000 eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do
základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanievýsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného
aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania. V rámci výroku tohto uznesenia
odvolací súd rozhodol aj o trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaná síce bola úspešná v rámci dovolacieho konania, keď dovolací súd
zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by jej nárok na náhradu trov
dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však zohľadnil v tomto prípade dôvody
hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na žalovanej strane ide o osobu
zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov a bolo by rozpore

s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej bola priznaná
náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po vrátení veci dovolacím
súdomopätovnerozhodoltak,žepriznalžalobkynináhradutrovprvoinštančnéhoaodvolaciehokonania.
Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

5. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodňovala § 420 písm. f) CSP majúc za to, že odvolací súd jej nesprávnym procesným
postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v miere porušujúcej právo na
spravodlivý proces. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou.
5.1. Poukázala na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko) s tým, že len objektívnym postupom sa v

rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potencionálnom uplatnení
ničím (objektívne) nepodloženej úvahy súdu bez akýchkoľvek objektívnych limitov (napr. II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02) a tiež na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04, IV.
ÚS 296/09, I. ÚS 2/08). Zosumarizovala priebeh doterajšieho konania pred súdmi nižších inštancií
s poukazom na tú skutočnosť, že odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal v odôvodnení

svojho rozsudku v napadnutej časti o trovách konania s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej aj keď
rozhodnutie o výške plnenia závisí finálne od úvahy súdu, musí niesť aj žalobca nejakú zodpovednosť
(aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych), či
dokonca premrštených nárokov. Zásada úspechu vo veci, resp. jej aplikácia v rozhodovacej činnosti
súdov, na ktorej je postavená právna úprava náhrady trov konania CSP, by mala mať aj preventívny

účinok, to jest, aby strany zámerne nenadhodnocovali výšku sporu takým spôsobom, aby bola vylúčená
možnosť mimosúdnej dohody a následne, aby odmena advokáta bola čo najvyššia (nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011 zo dňa 29. marca 2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 23. júla 2020 sp. zn. 10Co/21/2020). Žalobcovi bola priznaná suma predstavujúca 2 % sumy
uplatnenej žalobou. Odvolací súd mal minimálne uviesť, prečo žalovanou uvedenú odbornú literatúru

a súdne rozhodnutia nezohľadnil.
5.2. Dovolateľka tiež poukázala na to, že v odvolaní požiadala odvolací súd, aby v prípade, ak dôjde
k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov
konania,ktorévtomtoprípadespočívajúvýlučnevtrováchprávnehozastúpenia,svojemoderačnéprávo
podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil, (uznesenie

ÚS SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. júna 2019, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.
ÚS 3923/2011 zo dňa 29. marca 2012, uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/5/2013 zo dňa 19. marca
2014, ktoré rozhodnutie NS SR prešlo dokonca aj kontrolou ústavnosti, kedy ÚS SR uznesením II. ÚS
739/2014 zo dňa 06. novembra 2014 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú). Odvolací súd sa
s argumentáciou žalovanej ohľadom jej návrhu, aby v prípade ak dôjde k záveru, že žalobcovi vznikol

proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade
spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy
konania žalobcovi nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil, vôbec nevysporiadal, len všeobecne
skonštatoval, že nezistil dôvod pre aplikáciu § 257 CSP. Odvolací súd tiež neuviedol, z akého dôvodu
nebolo spojených 166 skutkovo identických vecí žalobcov, ktorí podali žalobu na ochranu osobnosti z

titulutohoistéhobezpečnostnéhoincidentu.Rozhodnutieodvolaciehosúduotrováchkonania,(ohľadom
vzniku samotného nároku žalobcu na náhradu trov konania a jeho rozsahu, ako aj naplnenia dôvodov
pre uplatnenie moderačného práva podľa § 257 CSP), nemožno akceptovať, pretože tieto vôbec
neboli podrobené konfrontácii s argumentami prezentovanými žalovanou k tejto otázke. Rozhodnutie
odvolacieho súdu k otázke trov konania je potom v rozpore s právom odvolateľa na prístup k súdu

(denegatio iustitiae) v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Riadne zdôvodnenie
súdneho rozhodnutia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu (IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05).Keďže odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s vyššie uvedenou argumentáciou žalovanej,
žalovaná má za to, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti arbitrárne a z vyššie uvedených dôvodov
aj ako také nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie je tak podľa názoru žalovanej

zaťažené významnou procesnou vadou takej intenzity, že celé konanie pôsobí ako nespravodlivé, a
ktorejexistencianapĺňadovolacídôvodpodľa§420písm.f)CSPajedôvodomnazrušenienapadnutého
rozsudku dovolacím súdom.
5.3. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. januára
2024sp.zn.8Cdo/37/2023,ktorýnazákladedovolaniažalovanejzrušilrozsudokKrajskéhosúduPrešov

vo výroku o trovách konania v skutkovo a právne identickej veci (na tunajšom súde vedené pod sp.
zn. SK-5C/29/2019), a to práve z dôvodu, že sa odvolací súd s touto právne identickou argumentáciou
žalovanej nevysporiadal. Obdobne poukázala na uznesenie NS SR zo dňa 24. januára 2024 sp. zn.
8Cdo/36/2023 v skutkovo a právne identickej veci, uznesenie NS SR zo dňa 27. februára 2024 sp. zn.
1Cdo/119/2023, alebo najnovšie uznesenie NS SR zo dňa 25. apríla 2024 sp. zn. 4Cdo/154/2023.
5.4. S poukazom na uvedené dôvody dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

vo výroku II. o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a aby jej priznal nárok na náhradu
trov dovolacieho konania.

6. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že považuje dovolanie žalovanej za nedôvodné. Poukázal
nanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa27.08.2020sp.zn.II.ÚS225/2020.Vpredmetnej

veci je vedené konanie o ochranu osobnosti. V konaniach o ochranu osobnosti je vždy základným
konštatovanie zásahu do osobnostných práv, pričom priznanie nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je
okolnosťou sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní žiadnej nemajetkovej ujmy za súčasného konštatovania
zásahu do osobnostných práv žalobcu má žalobca nárok na plnú náhradu trov konania (rozdiel je len vo
výške trov vychádzajúc z rôzneho výpočtového základu - § 10 ods. 8 advokátskej tarify). Práve z tohto

dôvodu je konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou
trov konania bez právneho významu a rovnako je bez právneho významu aj konštatovanie žalovanej o
nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu“. Žalovaná zámerne,
účelovo a tendenčne podsúva v dovolaní naratív o „platení trov právnemu zástupcovi“, ktorý už „má
zarobené“, pričom podľa názoru žalobcu jej musí byť celkom zrejmé, že trovy v súdnom konaní patria

strane (účastníkovi konania), ktorá bola v konaní úspešná. Taktiež argumentácia o opakujúcich sa a
obsahovo rovnakých právnych úkonoch môže platiť len pre samotnú žalovanú, keďže práve ona je
účastníčkou (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a
vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Proti žalovanej v týchto konaniach
stojí vždy iný žalobca. Žalovaná ani v tomto konaní, ani v žiadnom inom konaní s identickým skutkovým a

právnym základom neponúkla žalobcovi, ani žiadnej z dotknutých osôb, ani len symbolickú nemajetkovú
náhradu. Žalovaná sa jednoducho nechcela dohodnúť na žiadnej sume nemajetkovej náhrady, pretože
až do skončenia posledného sporu vyplývajúceho z rovnakého bezpečnostného incidentu namietala
nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ
nároku dotknutých osôb, a preto tvrdošijný postoj žalovanej, ktorá popierala samotný základ nároku

žalobcu napriek už spomínanému mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi, priamo
vylučuje aplikáciu § 257 CSP. V skutkovo a právne identickej právnej veci nebola žalovaná spokojná
s rozhodnutím Okresného súdu Svidník o výške náhrady trov konania, ktorej základ nároku sa odvíjal
od rovnakého bezpečnostného incidentu - sp. zn. 6C/29/2018 (KS Prešov 13Co/7/2021), preto podala
proti uzneseniu Okresného súdu Svidník z 20. 01. 2022 č. k. 6C/29/2018-616 ústavnú sťažnosť. Ústavný

súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24. 05. 2022 č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť
žalovanej odmietol. V citovanom uznesení Ústavný súd SR argumentoval takto: „...pokiaľ príslušný súd
skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na
náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne
v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

6.1. Dovolaním napadnutý výrok o trovách z rozsudku Krajského súdu v Prešove je naviac pomerne
podrobne odôvodnený a reaguje na všetky podstatné a relevantné námietky žalovanej. Neexistuje
procesné právo strany konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa jej predstáv. Poukazujúc na
uvedené považoval dovolanie žalovanej za nedôvodné a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalovanej podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej

náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Dovolateľka vo vyjadrení zotrvala na svojej argumentácii a uviedla, že žalobca sa vo svojom vyjadrení
kjejdovolaniunijakýmspôsobomnevyjadrilksamotnýmdôvodomdovolania.VsúvislostisjejdovolanímvočivýrokurozsudkuodvolaciehosúduotrováchkonaniapoukázalanauznesenieNSSR8Cdo/16/2023
zo dňa 26. októbra 2023, uznesenie NS SR 1Cdo/119/2023 zo dňa 27. februára 2024 a uznesenie NS
SR 4Cdo/158/2023 zo dňa 27. marca 2024, ktoré v inej skutkovo a právne identickej veci konštatovali

prípustnosť dovolania žalovanej voči výroku odvolacieho súdu o trovách konania a zrušili rozsudok
odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania, a to z dôvodu, že po preskúmaní veci tieto dospeli k
záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia
rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), ktorú skutočnosť žalovaná vo svojom
dovolaní namieta, a preto ho treba považovať za nepreskúmateľné. Zopakovala svoju argumentáciu

ohľadom jej návrhu na použitie moderačného oprávnenia vo vzťahu ku trovám konania podľa § 257
CSP. Argumentáciu o možnej mimosúdnej dohode považovala za účelovú. Žalobca aj napriek tomu, že
krajský súd priznal F. a ďalším 42 žalobcom právoplatne ako primeranú peňažnú náhradu sumu 110
eur, naďalej požadoval na žalovanej zaplatenie sumy 5.000 eur, a to aj za situácie, že pribúdali ďalšie
rozsudky krajského súdu, ktorým tento priznával žalobcom v skutkovo a právne identických veciach
sumu 110 eur. Žalovaná bola teda v sporoch s dotknutými osobami nútená pokračovať, keďže súd prvej

inštancie aj napriek viacerým existujúcim rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktorý žalobcom priznával v
drvivej väčšine sumu peňažnej náhrady vo výške 110 eur. V záujme ochrany svojich práv bola nútená
napadnúťvecodvolaním,pretobybolovočinejnespravodlivé,abymuselavtejtosúvislostiniesťnáklady
odvolacieho konania. Predmetom dovolania žalovanej je rozhodnutie odvolacieho súdu o samotnom
nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, nie samotnej výšky trov konania,

ktorých spôsob určenia súdom prvej inštancie bol predmetom ústavnej sťažnosti žalovanej s tým, že v
takomto prípade dovolateľka iný prostriedok nápravy podľa zákonnej úpravy CSP k dispozícii nemá.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427

ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. V danom prípade žalovaná podaným dovolaním napadla rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o
trovách konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, i keď je obsiahnuté
vo výrokovej časti rozsudku, má vo svojej podstate vždy povahu uznesenia. Prípustnosť dovolania proti

takémuto rozhodnutiu pre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd už
vo viacerých svojich rozhodnutiach (8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020,
4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020 a iné). Rovnako sa k tejto otázke vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení zo 17. septembra 2019 č. k. I. ÚS 387/2019-26 a v uznesení z 15. augusta 2018
sp. zn. I. ÚS 275/2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného

súdu Slovenskej republiky 2018).

12.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

13. Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nedostatočné odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces ab/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť

fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo

zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o
riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces

v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov.
I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019,
3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

15.Vdanomprípadezobsahuspisuvyplýva,žezhľadiskavýsledkusporubolžalobcasosvojoužalobou

o náhradu nemajetkovej ujmy čiastočne úspešný, keď odvolací súd na rozdiel od prvoinštančného súdu
bral do úvahy vo väčšej miere okolnosti danej veci, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom
prvej inštancie je neprimeraná. Rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 387 ods. 1 CSP v časti
uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur potvrdil; vo zvyšnej
časti ho podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol. Napadnutým výrokom žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

16. Odvolací súd správne uviedol, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok. K predmetnému najvyšší súd poznamenáva, že súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí

zaviazať neúspešnú stranu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody osobitného zreteľa ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.
To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej
judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010,

sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného
zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Tento dôvod je

teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech)
alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o
určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť
na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov.
V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na

osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by
postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného
ustanovenia dotknutá (v preskúmavanej veci ide o právnickú osobu pôsobiacu na telekomunikačnom
trhu). Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku (žalovaná bola
zodpovednou osobou za porušovanie osobných údajov (GDPR), avšak odmietla uznať základ nároku

žalobcu a ponúknuť mu akúkoľvek výšku nemajetkovej náhrady) a prihliadnuť i na postoj účastníkov
v konaní. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v danom prípade rozhodne nemožno
súhlasiť s námietkami žalovanej, že odvolací súd dostatočne nevysvetlil, prečo nevidel v konaní dôvody
hodné osobitného zreteľa. Opak je pravdou. Rovnako tak nemožno súhlasiť, že by sa s argumentamipredostretými žalovanou v kontexte okolností danej veci nezaoberal, resp. ich neposudzoval (k tomu
viď bod 32. rozhodnutia). To, že sa s nimi nestotožnila neodôvodňuje záver o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia. Dovolací súd zdôrazňuje, že na strane žalovanej neexistujú (vzhľadom k výške úkonu

právnej služby) ani žiadne ekonomické a hospodárske dôvody, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť
jej finančnú stabilitu alebo jej pôsobenie na telekomunikačnom trhu. Okolnosti, ktoré viedli k podaniu
žaloby a postoj žalovanej v konaní, (kedy ani po opakovanom mnohonásobnom judikovaní základu
nárokudotknutýchosôbniejeprístupnánaakúkoľvekdohodu)použitieustanovenia§257CSPvylučuje.

17. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky
rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP.
Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaná
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama
osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie
veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi

neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou
tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

19.Dovolacísúdpovažujezapotrebnétieždodať,žedovolanienepredstavujeopravnýprostriedok,ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
aúplnosťskutkovýchzistení,užlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi
závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady

voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak
dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

20. Pokiaľ dovolateľka poukazovala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/37/2023 zo dňa 24.
januára 2024 (obdobne ako aj uznesenia najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/119/2023 zo dňa 27.
februára 2024, 4Cdo/158/2023 zo dňa 25. apríla 2024), ktorým bol v skutkovo a právne identickej
veci zrušený rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania z dôvodu nevysporiadania sa sargumentáciou žalovanej, toto rozhodnutie nie je použiteľné v tomto prípade, pretože rozhodnutie bolo
zrušené z dôvodu, že odvolací súd i napriek citácii ustanovenia § 257 CSP, jeho výkladu ako výnimky
zo zásady úspechu vyplývajúcej z § 255 CSP, sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom v súlade s § 387

ods. 3 CSP nevysporiadal s uplatnenými podstatnými námietkami vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách
konania. Len konštatovanie o nedôvodnosti námietok nemožno považovať za splnenie povinnosti súdu
vyplývajúcej mu z § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP. V uznesení najvyššieho súdu sp.
zn. 8Cdo/36/2023 zo dňa 24. januára 2024 sa konštatuje, že dôvodom zrušenia výroku odvolacieho
súdu o trovách konania je, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal s

navrhovanou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP dovolateľkou v odvolaní, i napriek tomu, že žalovaná
námietku proti priznanému nároku na náhradu trov konania uplatnila, ako aj uviedla dôvody. Preto ani
jedno z dovolateľkou citovaných rozhodnutí nie je obdobné ako prejednávaný prípad, a preto nemôže
predstavovať odklon od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

21. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,

ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

22. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods.
1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.