Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5CoPr/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318207097
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Šupa
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1318207097.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr.JanyRichterovejaMgr.JaroslavaŠupuvprávnejvecižalobcu:D..E.C.,F..XX.X.XXXX,Q.T.H.P.
XX,U.,právnezastúpeného:JUDr.EsterBujnovská,advokátkasosídlomZáhorácka15B,Malacky,proti
žalovanému: PRO-BAU, s.r.o., so sídlom Závod 1049, IČO: 31 383 564, právne zastúpenému: TAX LAW,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Radlinského 23A, Malacky, o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV č. k. B3-15Cpr/10/2018-174 zo dňa 4. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru doručeného žalobcovi dňa 25.9.2018 a náhrady
mzdy. Žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 68 ods. 1 písm. b), § 68
ods. 2, § 70, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 a 4 Zákonníka práce. Vecne svoj rozsudok odôvodnil tým, že
z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 18.5.2018 uzavreli žalobca

ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ písomnú pracovnú zmluvu, v ktorej si dohodli druh
práce: vodič, miesto výkonu práce: PRO-BAU, s.r.o., 908 72 Závod, Závod 1049 a jej prevádzky. Dňom
21.5.2018 bol na základe nej žalobca prijatý do pracovného pomeru u žalovaného, mesačná mzda bola
dojednaná vo výške 480,- €, zamestnanec bol povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce
osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Podľa
predmetnej zmluvy za nedodržanie pracovnej disciplíny sa zamestnancovi môže udeliť pokarhanie

nasledovne: 1. pokarhanie - písomné, 2. pokarhanie - zrážkou zo mzdy 20 € (netto), 3. pokarhanie -
zrážkou zo mzdy 50 € (netto), 4. pokarhanie - okamžité rozviazanie pracovného pomeru. Listom zo
dňa 20.9.2018 označeným ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68“ adresovaným
žalobcovi oznámil zástupca žalovaného žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 18.5.2018 pre hrubé
a opakované porušovanie pracovnej disciplíny špecifikované nasledovne: (1.) „Za posledný mesiac,

teda august až september 2018 sme zistili, že dochádzalo na Vašej strane k manipulácii s meracími
elementmi, v čoho dôsledku dochádza k skresľovaniu údajov o časoch, kedy je vykonávaná doprava ako
hlavná činnosť zamestnávateľ, teda k porušovaniu zákona.“ (2.) „Dňa 18.9.2018 o cca 11.00 hod. ste
paralyzovali činnosť zamestnávateľa tým, že ste nenastúpili riadne do práce, ako aj zablokovali využitie
nákladného automobilu, ktoré máte pridelené. Závažnosť porušenia je o to väčšia, že automobil, ktorý
ste zablokovali, bol naložený tovarom určeným na prepravu a spôsobili ste tak nezvratnú škodu, ktorú

sa v týchto dňoch snažíme vyčísliť.“ (3.) „Za ostatný týždeň ste sa snažili naviesť zamestnávateľa na
skreslenie údajov Vašej pracovnej zmluvy s účelom získať tak nenáležitý úver z banky. Takéto praktikykategoricky odmietame, nakoľko majú trestnoprávny charakter.“ Listom zo dňa 12.11.2018 označeným
ako Vyjadrenie zamestnanca k oznámeniu zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru
adresovaným žalovanému oznámila zástupkyňa žalobcu, že žalobca považuje okamžité skončenie

pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené dňa 25.9.2018, za neplatné. Podľa žalobcu dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom. Rovnako skutkové dôvody, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení
okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie sú pravdivé a nezodpovedajú skutočnosti. Žalobca
poprel tvrdenia o tom, že by manipuloval s meracími elementmi v úmysle skresľovať akékoľvek údaje

o časoch, kedy je vykonávaná doprava a taktiež odmieta úmyselné porušovania zákona z jeho strany.
O udalostiach zo dňa 18.9.2018 o cca 11:00 hod., ktoré mali mať údajne za následok „paralyzovanie
činnosti zamestnávateľa“ žalobca nemá vedomosť. Taktiež nemal vedomosť o tom, že by dňa 18.9.2018
nenastúpil riadne do práce. Faktom je, že pracovný výkon zamestnanca začal dňa 17.9.2018 o 22:00
hod. a trval do 18.9.2018 do 11:00 hod., čiže po 13-hodinovom výkone práce zamestnanec dňa
18.9.2018o11:00hod.ukončilsvojpracovnývýkon(vzmyslevšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov

upravujúcich podmienky výkonu práce vodičov nákladnej cestnej dopravy). Žalobca si nebol vedomý
skutočnosti, že by žalovanému spôsobil nezvratnú škodu, nebol si vedomý spôsobenia žiadnej škody
voči svojmu zamestnávateľovi. Vzhľadom na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
sa pracovný pomer neskončil a žalobca trval na ďalšom zamestnávaní. K tomu súd prvej inštancie
poznamenal, že zástupkyňa žalobcu nepredložila súdu vyššie uvedenú listinu.

3. Podľa súdu prvej inštancie zamestnávateľ môže uviesť viacero dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru so zamestnancom, každý pritom musí riadne skonkretizovať a vyšpecifikovať,
aby súd mohol posúdiť, či ide o dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp. výpovede z
pracovného pomeru. Súd posudzuje len vety, ktoré zamestnávateľ uvádza, ako dôvody okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Nie je možné ich na pojednávaní „dovysvetľovávať“, avšak predkladať
dôkazy žalovaný ako zamestnávateľ v rámci procesnej obrany súdu môže. „Dovysvetľovávanie“ bolo
to, čo robil žalovaný vo vzťahu k 1. a 3. dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda
„vysvetľoval“ to, čo bolo nejasne formulované, resp. nevyšpecifikované, nekonkretizované, v liste
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca,

akozamestnávateľ,žiadnedôkazynepredkladal,pričomtietodôvodyokamžitéhoskončeniapracovného
pomeru boli aj sporné. Vyššie uvedené sa ale podľa súdu prvej inštancie netýkalo 2. dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo „nenastúpenie do práce.“ Prvoinštančný súd konštatoval,
že nie je právne významná tá skutočnosť, či žalobca mal alebo nemal pravdu v súvislosti s tým, či
žalovaný požadoval oprávnene nástup žalobcu do práce. Právne významné je to, že túto skutočnosť,

teda nenastúpenie do práce, žalobca nespochybnil, a to z toho pohľadu, že či žalobca upozorňoval
žalovaného na neoprávnenosť takého konania, alebo nie, o tom žalobca dôkazy nepredkladal, ani ich
súd prvej inštancie sám nevykonával. Teda, či takýto postup žalovaný robil pravidelne, resp. často,
už od jeho nástupu do práce, teda v priebehu štyroch mesiacov. Ďalej, či žalovaného upozorňoval
žalobca na neoprávnenosť takého počínania písomne, resp., či má tieto upozornenia k dispozícii, či

to bola u žalobcu bežná prax, teda, či to žiadal aj od ostatných vodičov, ktorých mohol navrhnúť ako
svedkov a či sa žalobca, resp. aj ostatní vodiči, obrátili na zástupcu zamestnávateľov, ak ho mali,
resp. či sa obrátili na Inšpektorát práce v súvislosti s takouto praxou žalovaného. Súd prvej inštancie
nemal poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi, keďže bol zastúpený advokátom. Rovnako tak
nebolo právne významné ani to, že žalovaný, ako zamestnávateľ, mal najskôr „karhať“ žalobcu v

zmysle pracovnej zmluvy, nič mu nebránilo okamžite skončiť so žalobcom pracovný pomer, pokiaľ
nenastúpenie do práce považoval za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre úplnosť súd
prvej inštancie poukázal na to, že nie je právne významné, či žalobca nenastúpením do práce spôsobil
škodu,pretožetátoskutočnosťtaktiežnebolajasneformulovaná,resp.vyšpecifikovaná,konkretizovaná,
v liste okamžitého skončenia pracovného pomeru. Prvoinštančný súd považoval teda skutočnosť, že

žalobca nenastúpil do práce za oprávnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným
ako zamestnávateľom so žalobcom ako zamestnancom.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal
žalovanému plnú náhradu trov konania, teda v rozsahu 100 %, keďže mal v konaní plný úspech. V

zmysle § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania žalovanému rozhodne súd prvej inštancie v
lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca, ktorý navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalobca

považovalskutkovézisteniasúduprvejinštanciezanesprávneanezákonné.Záverysúduprvejinštancie
vovzťahuk2.dôvoduokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeružalobcapovažovalzanemajúceoporu
vo vykonanom dokazovaní, ale zároveň išlo podľa jeho názoru aj o nesprávne právne posúdenie veci.
Napadnutý rozsudok je zmätočný a arbitrárny. Súd prvej inštancie vzal do úvahy len tvrdenia žalovaného
(bez akýchkoľvek dôkazov), keď na jednej strane konštatoval, že najzásadnejším dôvodom bol ten,

že žalobca údajne nenastúpil do práce, pričom na strane druhej v ods. 23 odôvodnenia napadnutého
rozsudku súd uviedol vyjadrenie žalobcu, ktorý jednoznačne konštatoval, že dňa 18.9.2018 v práci bol
až do 11.00 hod, keď mu končil 13-hodinový výkon práce. Na potvrdenie tejto skutočnosti bol navrhnutý
dôkaz, ktorým mal byť výpis z tachografu predmetného vozidla (ktorým žalobca ako vodič jazdil ako
vodič z povolania). Žalobca ako zamestnanec takýto dôkaz objektívne predložiť nemohol, lebo tachograf
je umiestnený vo vozidla patriacom žalovanému ako zamestnávateľovi. Žalovaný žiadny takýto dôkaz

(výpis z tachografu) ohľadom pohybu vozidla v predmetný deň (18.9.2018) počas celého súdneho
konania nepredložil. Takýto dôkaz mohol predložiť jedine žalovaný, ktorý v priebehu celého súdneho
konania uvedený dôkaz nezabezpečil, resp. nesprístupnil (navyše ani neprejavil žiadnu snahu takýto
dôkazzabezpečiťapredložiť).Jemožnépredpokladať,žežalovanýtak(ne)urobilzdôvodu,ževprípade
sprístupnenia tohto dôkazu by zaznamenané údaje v zariadení (tachografe) boli vyzneli v neprospech

žalovaného, t. j. potvrdilo by sa, že žalobca naozaj odo dňa 17.9.2018 od 22.00 hod do 18.9.2018 do
11.00 hod. odpracoval v prospech zamestnávateľa riadny výkon práce vodiča (13-hodinovú zmenu).
Dôvod, o ktorý súd prvej inštancie oprel výrok o zamietnutí žaloby, a ktorým má byť nenastúpenie
do práce zo strany žalobcu, bolo potrebné považovať za absurdný a nepravdivý, ktorý nebol žiadnym
spôsobom preukázaný. Navyše je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno ohľadom tohto tvrdenia zostalo

na žalovanom, ktorý toto dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Pokiaľ by aj išlo o pravdivý dôvod, bolo
by možné celkom prirodzene predpokladať, že zamestnávateľ by sa v uvedený deň, alebo najbližšie
nasledujúci deň, snažil zistiť, čo sa stalo na strane zamestnanca, a to najmä, či na strane zamestnanca
nedošlo ku vzniku náhlej prekážky nenastúpenia do práce (napr. náhle ochorenie, vážna prekážka
v rodine zamestnanca, nečakaná udalosť a pod.) Nič podobné zamestnávateľ nevykonal, ani o tom

nepredložil žiadny dôkaz. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní zjavne nesprávne vyhodnotil otázku
dôkazného bremena a s ňou súvisiacimi okolnosťami. Odvolateľ zároveň poukázal na zjavne nepravdivé
tvrdenia právneho zástupcu žalobcu o tom, že žalobca mal údajne z vozidla (ktorým vykonával prácu
vodiča) demontovať a odcudziť tachograf. Uvedené tvrdenie je natoľko absurdné, pretože to jednak nie
je technicky možné urobiť zo strany vodiča (bez nevyhnutého odborného zásahu) a zároveň o tejto

skutočnosti žalovaný opäť nepredložil žiadny dôkaz, ani žiadny dôkaz nenavrhol vykonať. Žalovaný
ako zamestnávateľ už v samotnom písomnom podaní označenom ako Okamžité skončenie pracovného
pomeru nesplnil zákonné podmienky, aby takéto okamžité skončenie pracovného pomeru mohlo byť
považované za platné. Najmä z toho dôvodu, že žalovaný v predmetnom podaní uvádza viacero
dôvodov, ktoré údajne mali viesť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru bez toho, aby ich riadne

špecifikoval tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Žalovaný teda ani neuviedol, ktorý
dôvod má byť tým dôvodom, pre ktorý mohol postupom v súlade so zákonom a okamžite skončiť
pracovný pomer so žalobcom. Naopak, žalovaný postupoval tak, že uvádzal rôzne fiktívne dôvody
tak, aby si zamestnanec mohol „vybrať“, ktorý dôvod má byť údajne dôvodom na okamžité skončenie
pracovného pomeru. Takýto postup zamestnávateľa rozhodne nemožno považovať za zákonný. Napriek

tomu, súd prvej inštancie tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil, čo spôsobuje
nezákonnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1
CSP, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že je nutné rozsudok súdu prvej
inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť, a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pretože odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.9. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je

neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
19.11.2018 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo oznámené
listom zo dňa 20.9.2018, ktorý mu mal byť doručený dňa 25.9.2018. Predmetný pracovnoprávny úkon

zamestnávateľa bol odôvodnený s poukazom na § 68 ods. 1 písm. b) zákonníka práce, a to konkrétne
tým, že žalobca sa podľa žalovaného dopustil hrubého a opakovaného porušovania pracovnej disciplíny,
po čom nasledovalo vymedzenie troch skutkov, ktoré za takéto porušenie pracovnej disciplíny žalovaný
považoval, a to: (1.) „Za posledný mesiac, teda august až september 2018 sme zistili, že dochádzalo
na Vašej strane k manipulácii s meracími elementmi, v čoho dôsledku dochádza k skresľovaniu
údajov o časoch, kedy je vykonávaná doprava ako hlavná činnosť zamestnávateľ, teda k porušovaniu

zákona.“ (2.) „Dňa 18.9.2018 o cca 11.00 hod. ste paralyzovali činnosť zamestnávateľa tým, že ste
nenastúpili riadne do práce, ako aj zablokovali využitie nákladného automobilu, ktoré máte pridelené.
Závažnosť porušenia je o to väčšie, že automobil, ktorý ste zablokovali, bol naložený tovarom určeným
na prepravu a spôsobili ste tak nezvratnú škodu, ktorú sa v týchto dňoch snažíme vyčísliť.“ (3.) „Za
ostatný týždeň ste sa snažili naviesť zamestnávateľa na skreslenie údajov Vašej pracovnej zmluvy s

účelom získať tak nenáležitý úver z banky.

11. Súd prvej inštancie pri skúmaní otázky, či predmetná okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa
náležitosti ustanovené v § 70 Zákonníka práce zaujal v zásade názor, že ak zamestnávateľ zahrnul do
tohto právneho úkonu viac dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, postačuje, ak obstojí

jeden z nich. Odvolací súd však poukazuje na to, že žalovaný odôvodňoval uplatnenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý zákon definuje ako
výnimočné, tým, že žalovaný nielen hrubo, ale aj opakovane porušoval pracovnú disciplínu, pričom
následne skutky, ktoré za takéto opakujúce sa a súčasne hrubé porušovanie pracovnej disciplíny
považoval, vymedzil, resp. sa o to aspoň pokúsil.

12. Z judikatúry, ktorá je v tejto otázke ustálená, vyplýva, ako má zamestnávateľ k vymedzeniu dôvodu
skončenia pracovného pomeru pristupovať. Možno citovať napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1 M Cdo 2/2008 zo dňa 28. júla 2008 (nie je podstatné, že v danej veci išlo o vymedzenie
dôvodu výpovede, nie okamžitého skončenia pracovného pomeru): „Vo výpovedi z pracovného pomeru

je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný
dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod
výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo
výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými
skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú

účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce je
nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol
uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto
konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú
pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný

dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje.
Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností
(detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru
neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi
výpoveď. Výklad prejavu vôle môže však smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho,

čo bolo skutočne prejavené, nemožno ním doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v čase dania výpovede
síce aj mohol mať, ale ju neprejavil (neuviedol do výpovede).

13. Pokiaľ ide o 1. skutok, žalovaný v zásade uviedol že žalobca mal manipulovať s meracími elementmi
a tak skresľovať údaje o časoch, kedy vykonával dopravu. Z takto vymedzeného dôvodu nie je zrejmé, s

akýmielementmi,koľkokrát,akýmspôsobomavakomrozsahumalžalobcamanipulovaťadoakejmiery
tým bola skreslená evidencia časových údajov o vykonávanej doprave. Skutkové vymedzenie dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru si síce nevyžaduje zachádzanie do úplných podrobností, ale
miera potrebných detailov závisí od povahy konkrétneho skutku a pomerov u daného zamestnávateľa.Záver o tom, či je tento skutok dostatočne nezameniteľne vymedzený, si vyžaduje hlbšie pochopenie
najmä pomerov u zamestnávateľa, toho, akým spôsobom mala byť uvádzaná manipulácia odhalená,
prípadne či bol žalobca na túto skutočnosť upozornený a pod., teda či je možné aspoň výkladom zistiť,

čo je v tomto prípade dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru.

14. V prípade 2. skutku súd prvej inštancie považoval za dostatočne nezameniteľne vymedzenú tú
jeho časť, podľa ktorej žalobca dňa 18.9.2018 o cca 11:00 nenastúpil do práce. K tomu odvolací súd
predovšetkým uvádza, že tento skutok bol formulovaný širšie, jeho podstatou nebolo iba nenastúpenie

do práce, ale aj dôsledky, ktoré malo mať. Tie mali spočívať až v paralyzovaní činnosti zamestnávateľa.
Čo je to paralyzovanie činnosti zamestnávateľa, nebolo obsahom tohto prejavu vôle zamestnávateľa
špecifikované ani v hrubých rysoch. Tento bod navyše v sebe obsahuje aj ďalší skutok (podľa
žalovaného zvyšujúci závažnosť porušenia pracovnej disciplíny), ktorým je zablokovanie automobilu
naloženého tovarom určeným na dopravu, čím mala vzniknúť bližšie nešpecifikovaná nezvratná škoda.
Logickým výkladom sa javí, že aj zablokovanie automobilu zrejme malo mať za následok alebo

malo prispieť k tvrdenému paralyzovaniu činnosti zamestnávateľa. Odvolací súd v súvislosti s takto
vymedzeným skutkom zdôrazňuje, že samotné nenastúpenie do práce môže, ale aj nemusí byť v súlade
s povinnosťami (resp. pracovnou disciplínou) zamestnanca. Odhliadajúc nateraz od tvrdení žalobcu,
ktorý v zásade skutok popieral a uvádzal, že v tom čase nedošlo k nenastúpeniu do práce, ale k
podľa neho riadnemu ukončeniu práce, žalovaný vôbec nešpecifikoval, či malo ísť o neospravedlnenú

absenciu alebo iný dôvod neprítomnosti v práci. Pre posúdenie toho, či vôbec ide o porušenie pracovnej
disciplíny, je prirodzene kľúčový dôvod nenastúpenia do práce. Pokiaľ ide o paralyzovanie činnosti
zamestnávateľa, ide o hodnotenie dôsledkov, nie konkrétne vymedzenie skutku. Pokiaľ by azda malo byť
dôsledkom nenastúpenia do práce zablokovanie tovarom naloženého automobilu (kde by ale príčinnú
súvislosti vzhľadom na konkrétne správanie sa žalobcu a pomery u zamestnávateľa bolo treba skúmať,

pretože nenastúpenie do práce samé o sebe nemá nevyhnutne za následok zablokovanie automobilu),
ani tým sa nič nemení na neurčitosti a viacznačnosti tvrdenia o paralyzovaní činnosti zamestnávateľa.
Navyše zjavne išlo v tom čase ešte ani o predbežne neuzavretú vec, keď aj žalovaný uviedol, že škodu
saibasnažívyčísliť.Tentoskutoktedanarozdielodsúduprvejinštanciesaodvolaciemusúdunejavíako
vymedzený spôsobom, ktorý ho robí nezameniteľným. Bremeno tvrdenia ohľadom skutočností, z ktorých

by prípadne bolo možné výkladom prejavu jeho vôle dospieť k opačnému záveru, ťaží žalovaného.
Vykladať ale možno len vôľu, ktorá bola prejavená, nie vôľu, ktorá v tomto právnom úkone zachytená
nebola.

15. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ak by aj išlo o neospravedlnenú absenciu

zamestnanca, tá v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR môže byť pre zamestnávateľa dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu,
nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v
kratšej, inokedy v dlhšej dobe (rozsudok sp. zn. 5Cdo/81/2010 zo dňa 27. apríla 2011). Individuálna

neospravedlnená absenciu teda spravidla nie je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Iba ak by k nej pristúpili ďalšie špecifické okolnosti, tak by aj jedna neospravedlnená absencia mohla
predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval, že
samotná neospravedlnená absencia je dôvodom, pre ktorý je okamžité skončenie pracovného pomeru
platné, aj keď ostatné dôvody v ňom uvedené nemal súd prvej inštancie za dostatočne vymedzené,

vec nesprávne právne posúdil. Navyše, ako už bolo uvedené, žalovaný formuloval dôvod pre okamžité
skončenie pracovného pomeru ako „hrubé a opakované porušovanie pracovnej disciplíny“. Pokiaľ súd
prvej inštancie mal za to, že dostatočne určitý je iba jeden zo žalovaným uvedených skutkov, bolo
potrebnésaotoviacvysporiadaťsjehozávažnosťou,tedačisámosebepredstavujezávažnéporušenie
pracovnej disciplíny.

16. V súvislosti s 3. skutkom je možné súhlasiť so súdom prvej inštancie, že jeho vymedzenie sa nejaví
byť dostatočne konkrétne na to, aby neumožňovalo jeho zámenu. Z jeho formulácie nie je zrejmé, čo
vôbec by malo skreslenie údajov pracovnej zmluvy predstavovať, ani v čom malo spočívať konanie
žalobcu „navádzajúce“ zamestnávateľa na takéto skreslenie. Ide vo svojej podstate viac o hodnotenie

určitéhoúdajnéhokonaniažalovaného,nežjehoskutkovýopis.Dotaktoformulovanejčastiodôvodnenia
je možné si projektovať rôzne konkrétne správanie sa žalobcu, takéto dopĺňanie dôvodu okamžitého
skončeniapracovnéhopomeruzamestnávateľomvšakniejeprípustné.Opätovneajtubremenotvrdenia
v súvislosti s výkladom tohto skutku zaťažuje žalovaného.17. Postupu súdu prvej inštancie možno dôvodne vytknúť aj to, že ak už aj mal určitý dôvod pre okamžité
skončenie pracovného pomeru za riadne vymedzený, táto skutočnosť sama o sebe nepostačuje na

zamietnutie žaloby zamestnanca v situácií, keď sú medzi stranami sporné skutkové okolnosti, za ktorých
malo dôjsť k naplneniu dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Na platnosť tohto právneho
úkonu sa nevyžaduje len jeho dostatočne precízna formulácia, ale musí najmä materiálne vychádzať
zo skutočného skutkového stavu. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie je to v tomto prípade strana
žalovaného, koho primárne zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie dôvodov pre

okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže od žalobcu, ktorý jemu zamestnávateľom vytýkané
konanie popiera, nemožno požadovať, aby preukazoval neexistencie určitého svojho správania sa.
Konkréte záver súdu prvej inštancie, ktorým uznal spornosť nenastúpenia do práce žalobcom dňa
18.9.2018 o cca 11.00 hod., resp. dôvodov, pre ktoré zamestnanec v zmysle svojej interpretácie nemal
potomtočasepokračovaťvpráci,aleajtakbezďalšiehoskúmaniapovažovalzapreukázanúskutočnosť
nenastúpenia do práce, je potrené považovať až za nepochopiteľný. Odvolací súd dodáva, že hoci

spravidla bude hospodárnejšie najskôr identifikovať zamestnávateľom riadne vymedzené dôvody pre
skončenie pracovného pomeru a následne sa zamerať pri vykonávaní dokazovania na otázku, či sú
preukázané, v tomto konaní sa vzhľadom na pomerne nízku mieru procesnej aktivity žalovaného a
zásadu koncentrácie konania môže ukázať ako hospodárnejší prístup zamerať sa na otázku, či je vôbec
niektorý zo skutkov zakladajúcich dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru preukázaný.

18. Súd prvej inštancie teda nielen vec nesprávne právne posúdil čo do riadneho vymedzenia
dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom jeho názor o platnosti tohto právneho
úkonu je prinajmenšom predčasný a bude si vyžadovať opätovné vyhodnotenie jednotlivých skutkov
odôvodňujúcich okamžité skončenie pracovného pomeru z hľadiska ich vymedzenia, ale aj z hľadiska

ich reálnej existencie, keďže sú všetky sporné. Prípadný záver súdu prvej inštancie o tom, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné, si bude vyžadovať ďalšie dokazovanie ohľadom vzniku
nároku na náhradu mzdy (súčasne s tým aj o otázke doručenia oznámenia žalobcu žalovanému o
tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní; pokiaľ jej spornosť nebude odstránená, odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie publikované pod č. R 36/1979) a eventuálne jeho výšky. Okrem toho bude potrebné

procesne ustáliť, čo je predmetom konania v časti nároku na náhradu mzdy vzhľadom na neurčitú
formuláciu tejto časti žalobného petitu v žalobe podanej dňa 19.11.2018 a podanie žalobcu zo dňa
3.5.2022 (č. l. 113 spisu). Súd prvej inštancie teda v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, pričom nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom (§ 389 ods.
1 písm. c) CSP).

19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

20. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný rešpektovať záväzný právny názor vyjadrený

odvolacím súdom podľa § 391 ods. 2 CSP. Jeho hlavnou úlohou bude ustáliť skutkový stav ohľadom
pre vec podstatných skutkových okolností špecifikovaných odvolacím súdom vyššie vyhodnotením
vykonaného dokazovania a jeho prípadným doplnením v prípade, že na to budú dôvody a svoje
úvahy preniesť aj do písomného vyhotovenia rozsudku. Po prípadnom doplnení dokazovania bude súd
prvej inštancie povinný vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí musí zabezpečiť, aby boli

splnené všetky náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Rozhodnutie musí byť nielen presvedčivé a
preskúmateľné, ale musí obsahovať aj riadne odôvodnenie všetkých svojich výrokov. Výrok rozhodnutia
musí byť podložený konkrétnym a zrozumiteľným zdôvodnením, ktoré jasne vysvetlí, ako súd dospel
k daným záverom, a to tak, aby bolo možné jeho úvahy preskúmať v inštančnom postupe. V novom
rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).