Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123241783
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:4123241783.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej

a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar.
X.X.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, D., proti žalovanému: GL, s.r.o., IČO: 36 688 801, so sídlom
Šafárikova 429, Galanta, zastúpenému právnym zástupcom: JUDr. Ondrej Bartošovič, advokát, IČO:
42 335 299, so sídlom Pázmaňa 2020/30, Šaľa, v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe a o určenie skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 106Cpr/1/2023-127 zo dňa 24. apríla 2025
vydaného v spojení s opravným uznesením č. k. 106Cpr/1/2023-146 zo dňa 27. mája 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 106Cpr/1/2023-127 zo dňa 24. apríla 2025 vydaného
v spojení s opravným uznesením č. k. 106Cpr/1/2023-146 zo dňa 27. mája 2025 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. V záhlaví identifikovaným napadnutým rozsudkom vydaným v spojení s opravným uznesením
súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa ku dňu 30.9.2023 zamietol. Výrokom II. žalobu o určenie
skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany zamestnanca ku dňu 28.9.2023

zamietol a výrokom III. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Opravným uznesením č.k.106 Cpr/1/2023 - 146 zo dňa 27. mája 2025 súd prvej inštancie
opravil po odôvodnení chyby v písaní. Proti opravnému uzneseniu odvolanie podané nebolo.

1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca sa domáhal: 1.
určenia, že skončenie pracovného pomeru podľa § 72 Zákonníka práce v skúšobnej dobe bez udania
dôvodu výpoveďou ku dňu 30.9.2023 zo strany žalovaného je neplatné, a 2. určenia, že pracovný pomer

žalobcu skončil okamžite dňa 28.9.2023, dňom doručenia okamžitého skončenia z dôvodu nevyplatenia
mzdy podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

1.3. Žalobný nárok odvodzoval žalobca: 1. od pracovného pomeru strán sporu vzniknutého dňa
20.8.2023, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 18.8.2023, na pracovnú pozíciu pracovník čerpacej
stanice s miestom výkonu práce: GL čerpacia stanica Šurany, ďalej 2. od listu žalovaného zo dňa
25.9.2023, ktorým oznámil žalovaný žalobcovi skončenie pracovného pomeru podľa § 72 zákona č.

311/2001 Z. z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov (ďalej ako len „ZP“ alebo „Zákonník
práce“) v skúšobnej dobe bez udania dôvodu výpoveďou, a teda pracovný pomer, ktorý vznikol dňa
20.8.2023, tak mal skončiť dňom 30.9.2023. Ďalším dôvodom podanej žaloby bolo tvrdenie žalobcu, že
3. predmetný pracovný pomer končil už dňom 28.9.2023 okamžitým skončením zo strany žalobcu, t. j.dňomdoručenialistužalobcuzodňa27.9.2023žalovanému,ktorýmlistomoznámilžalobcažalovanému,
že s ním okamžite končí pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP pre nevyplatenie časti mzdy
v lehote 15 dní po výplatnom termíne, pretože tento bol v čl. 4 pracovnej zmluvy stanovaný mesiac

dozadu, k 10. - 11. dňu, pričom mzdu za august 2023 zaplatil žalovaný žalobcovi v dvoch častiach, z
toho jednu dňa 11.9.2023 a druhú dňa 27.9.2023.

1.4. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že pre potreby tohto konania je
podstatné, že pracovný pomer skončil platne skončením zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe,

ktorá bola datovaná dňa 25.9.2023, a doručená žalobcovi do vlastných rúk dňa 26.9.2023, ktorú
skutočnosť nepopieral ani samotný žalobca. Žalobcom doručované okamžité skončenie pracovného
pomeru, ako aj nadväzujúce listy považoval za právne irelevantné, a jeho pracovný pomer skončil prvým
právnym úkonom zo strany zamestnávateľa, teda výpoveďou v skúšobnej dobe ako jednostranným
právnym úkonom. Svojimi podaniami, ktoré predchádzali výpovedi, alebo ju nasledovali, sa snažil
žalobca bez právneho základu získať od žalovaného finančné plnenia, na ktoré nemal právny nárok,

podľa § 69 ods. 4 ZP.

1.5. Predmetný spor súd prvej inštancie posúdil ako individuálny pracovnoprávny spor, a žalobu ako
prípustnú podľa § 137 písm. d) CSP a ust. § 77 Zákonníka práce, ktorú podal žalobca včas, v zákonnej,
2-mesačnej, prekluzívnej lehote.

1.6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej ZP), § 45 ods. 1
ZP, § 46 ZP, § 59 ods. 1 a 2 ZP, § 69 ods. 1, 3 a 4 ZP, § 72 ods. 1 a 2 ZP, § 129 ods. 1 ZP, § 130 ods.
8 ZP, § 38 ods. 1 a 2 ZP, § 77 ZP, § 11a ods. 1 ZP, § 229 ods. 6 ZP, § 1 ods. 4 ZP (v znení účinnom ku
dňu výpovede), § 35 ods. 2 Obč. zák., § 37 ods. 1 Obč. zák. , čl. 8 CSP, § 150 ods. 1 a 2 CSP, § 151

ods. 1 a 2 CSP, § 215 ods. 1 CSP, § 216 CSP a § 217 ods. 1 CSP.

1.7. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav.

1.8. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.8.2023 bol žalobca zamestnaný u žalovaného odo dňa

20.8.2023 do 30.9.2023 v pracovnom pomere na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace,
na pracovnej pozícii pracovník GL, s.r.o. Čerpacej stanice v Šuranoch na ul. SNP 179. Listom zo
dňa 25.9.2023 oznámil žalovaný žalobcovi skončenie pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu v
skúšobnej dobe podľa § 72 ZP s tým, že pracovný pomer končí dňom 30.9.2023. Oznámenie o
skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo žalobcovi doručené zásielkou do vlastných rúk dňa

26.9.2025. Súd prvej inštancie uzavrel, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe spĺňa všetky
formálne aj obsahové náležitosti, bolo urobené počas trvania pracovného pomeru a počas plynutia
skúšobnej doby.

1.9. Deň bezprostredne nasledujúci po doručení oznámenia žalovaného o skončení pracovného

pomeru v skúšobnej dobe, konkrétne dňa 27.6.2025, odoslal žalobca žalovanému na poštovú prepravu
oznámenie o okamžitom skočení pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods. 1 písm.
b) ZP z dôvodu, že mu žalovaný zamestnávateľ nevyplatil časť mzdy za mesiac 8/2023 v lehote 15
dní po termíne splatnosti, teda do 26.8.2023, keďže vychádzal z termínu splatnosti mzdy do 11. dňa
nasledujúceho mesiaca podľa čl. 4 pracovnej zmluvy. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného

pomeru bolo doručené žalovanému zamestnávateľovi dňa 28.9.2023.

1.10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že slovné spojenie v čl. 4 pracovnej zmluvy žalobcu: „mzda
je splatná mesiac dozadu, vyúčtovanie v dňoch 10. - 11. nasledujúceho mesiaca“ nie je dohodou
o konkrétnom výplatnom termíne, ale informáciou o tom, kedy bude zrealizované vyúčtovanie mzdy,

ktoré dni však nemožno stotožňovať s výplatným termínom. Zo zmluvy je nepochybné, že mzda je
splatná mesiac dozadu, avšak dátum splatnosti nie je v zmluve výslovne uvedený. Rovnakú formuláciu
o „výplatnom termíne“ mali aj pracovné zmluvy uzatvorené žalovaným s inými zamestnancami, ktoré
zmluvy boli predložené žalovaným na výzvu súdu.

1.11. Súd prvej inštancie v ďalšom dôvodil, že iba od skutočnosti, že žalovaný mal vo zvyku vyplácať
svojim zamestnancom mzdu do 11. dňa v bezprostredne nasledujúcom kalendárnom mesiaci, nemožno
vyvodiť, že výplatný termín bol dohodnutý 11. deň v bezprostredne nasledujúci kalendárny mesiac.
Splatnosť mzdy do 11. dňa v bezprostredne nasledujúci mesiac nemožno vyvodiť ani od skutočnosti,že žalovaný vyplatil žalobcovi časť mzdy dňa 11.9.2023 a zvyšnú časť mzdy dňa 27.9.2023. Splatnosť
mzdy v danom prípade nebola riadne dohodnutá ani v pracovnej zmluve, ani v kolektívnej zmluve,
keďže u žalovaného nepôsobila žiadna odborová organizácia, a preto nastala splatnosť mzdy zo zákona

(§ 129 ods. 1 ZP), podľa ktorého mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do
konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak. Posledným dňom bezprostredne nasledujúceho kalendárneho mesiaca pre výplatu
mzdy za mesiac 8/2023 bol deň 30.9.2023, ktorý bol posledným dňom pre výplatu mzdy žalobcovi
žalovaným. Z piatich pracovných zmlúv uzatvorených medzi tým istým zamestnávateľom a inými

zamestnancami na rovnakú pracovnú pozíciu (č. l. 98 až 102 súdneho spisu) súd prvej inštancie zistil, že
vovšetkýchzmluváchjeakovýplatnýtermínuvedenáveta„Mzdajesplatnámesiacpozadu,vyúčtovanie
v dňoch 10.-11. nasledujúceho mesiaca.“ Všetkým týmto zamestnancom odoslal žalovaný mzdy v dňoch
5.5.2023, 7.6.2023, 6.7.2023, 7.8.2023, 8.9.2023, 10.10.2023, 8.11.2023 a 6.12.2023.

1.12. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že skočenie pracovného pomeru

v skúšobnej dobe urobil žalovaný zamestnávateľ počas plynutia skúšobnej doby, počas ktorej aj doručil
oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe druhej zmluvnej strane. Žalovaný tak
postupoval podľa § 72 ZP, a preto je tento jeho právny úkon platným právnym úkonom skončenia
pracovného pomeru. Žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe bola
preto už len z tohto dôvodu skutkovo a právne nedôvodná, preto ju súd prvej inštancie zamietol (I. výrok).

1.13. Bolo nepochybné, že žalobca doručil žalovanému oznámenie o skončení pracovného pomeru ako
reakciu na doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pretože oznámenie
žalovaného o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo doručené žalobcovi do vlastných
rúk dňa 26.9.2023, pričom hneď v deň bezprostredne na to nasledujúci odoslal žalovaný na poštovú

prepravu oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru pre nevyplatenie časti mzdy, pričom
vykonaným dokazovaním nebolo možné zistiť, či tak žalobca urobil potom, či zistil, že mu bola vyplatená
zvyšná časť mzdy v ten istý deň alebo potom, ale nepochybne tento právny úkon urobil tak, aby pracovný
pomer stihol skončiť skôr z iného dôvodu než skončením v skúšobnej dobe, v danom prípade z dôvodu,
ktorý by pre žalobcu predstavoval ďalšie peňažné nároky od žalovaného zamestnávateľa, v danom

prípade podľa § 69 ods. 4 ZP, na ktoré by nemal nárok, ak by nestihol skončiť predmetný pracovný
pomer do 30.9.2023, kedy mali nastať účinky skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany
žalovaného zamestnávateľa.

1.14. Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný sa viackrát pokúšal využiť svoje zákonné právo skončiť

pracovný pomer so žalobcom v skúšobnej dobe, avšak dvakrát sa mu nepodarilo úspešne doručiť
žalobcovi oznámenie o skončení pracovného pomeru do vlastných rúk. Z uvedených okolností možno
dospieť k záveru, že žalujúci zamestnanec priebežne sťažoval svojmu zamestnávateľovi (žalovanému)
jeho snahu skončiť s ním pracovný pomer v skúšobnej dobe. Keďže skoršie oznámenie o skončení
pracovného pomeru (nie to, ktoré je predmetom tohto sporu), adresované žalobcovi, bolo poštou

doručené, mal spočiatku žalovaný za to, že žalobca si riadne toto oznámenie prevzal, a že pracovný
pomer v skúšobnej dobe skončil, a preto urobil žalovaný všetky opatrenia smerujúce k vyradeniu
žalovaného z evidencie jeho zamestnancov. Až neskôr žalobca argumentoval, že toto skončenie
pracovného pomeru bolo neplatné, keďže oznámenie o skončení pracovného pomeru bolo doručené
osobe odlišnej od osoby žalujúceho zamestnanca, a nie do vlastných rúk žalobcovi, následkom

čoho žalovaný opätovne prihlásil žalobcu do Sociálnej poisťovne aj do iných poisťovní ako svojho
zamestnanca, ktorá skutočnosť bola pravým dôvodom, pre ktorý bola žalobcovi vyplatená zvyšná časť
mzdy až dňa 27.9.2023.

1.15. Súd prvej inštancie uzavrel, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe spĺňa všetky

zákonné náležitosti, bolo uskutočnené počas trvania pracovného pomeru a počas plynutia skúšobnej
doby. Predmetný pracovný pomer v danom prípade neskončil skôr, teda okamžitým skončením
pracovného pomeru zo strany zamestnanca, pretože na okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnanca neboli v danom prípade splnené všetky zákonné podmienky, konkrétne nebola
splnená podmienka omeškania zamestnávateľa s výplatou časti mzdy po dobu 15 dní po uplynutí jej

splatnosti, keďže jej splatnosť nebola riadne dohodnutá v pracovnej zmluve, nebola dohodnutá ani v
kolektívnej zmluve, a žalobca tak vychádzal z nesprávneho presvedčenia o tom, že termín splatnosti
mzdy bol totožný s termínom vyúčtovania mzdy.1.16.Vtejtosúvislostisúdprvejinštanciepoukázalnaskutočnosť,žečasťmzdybolažalobcovivyplatená
neskôr (ale stále v termíne splatnosti) iba preto, že žalovaný zamestnávateľ pochybil, keď pretým
nesprávne vychádzal z predpokladu, že bol u neho žalobca zamestnaný iba do 23.8.2025, a od tohto

pochybenia sa odvíjala úhrada časti mzdy dňa 27.9.2023, teda v termíne, na ktorý neboli zamestnanci
žalovaného zvyknutí, keďže im žalovaný zvykol vyplácať mzdu do 11. dňa nasledujúceho mesiaca,
od čoho však nemožno odvodzovať dojednanie splatnosti mzdy, keďže riadne dojednanie výplatného
termínu v pracovnej zmluve absentuje. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 21Cdo/3676/2010 zo dňa 1.10.2012, v ktorom bol vyslovený názor, že inštitút okamžitého

skončenia pracovného pomeru nie je, a nemôže byť právnym prostriedkom, prostredníctvom ktorého
by bolo možné postihovať zamestnávateľa za chyby, omyly, alebo iné zrejmé nesprávnosti pri výpočte
alebo výplate mzdy, platu, náhrady mzdy alebo náhrady platu . Keďže bolo preukázané, že neboli
splnené všetky zákonné podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom podľa
§ 69 ods. 1 písm. b) ZP pre nevyplatenie časti mzdy v lehote 15 dní po termíne jej splatnosti, súdu prvej
inštancie neostávalo nič iné, iba žalobu zamietnuť aj v časti o určenie skončenia pracovného pomeru

okamžitým skončením zo strany zamestnanca ku dňu 28.9.2023 (II. výrok).

1.17. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie obsahom odborných článkov zverejnených na
internete, na ktoré poukazoval žalobca na poslednom pojednávaní, pretože súd je viazaný ústavou,
ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná

(čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), a nie odbornými článkami. Ďalším dôvodom nevykonania dokatovania
obsahom týchto článkov bola skutočnom, že nesprávnosť vyčíslenia mzdy netvrdil žalobca v 2-mesačnej
zákonnej lehote na podanie žaloby, pretože v tejto lehote nestačí iba podať žalobu o skončenie
pracovného pomeru, ale v tejto lehote je nevyhnutné uviesť aj všetky skutkové tvrdenia, pre ktoré
považuježalobcaskončeniepracovnéhopomeruzaneplatné,ktorúneplatnosťzrejmechcelodvodzovať

od zistenia, že mu mala byť reálne vyplatená vyššia mzda, než ktoré bola uvedená vo výplatných
páskach. Išlo teda o skutkové tvrdenia uplatnené žalobcom po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, na
ktoré oneskorenie musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti. Predmetom sporu bolo pritom neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, a nie nesprávnosť vyčíslenia mzdy, ani žalobný nárok o doplatenie
nevyplatenej časti mzdy.

1.18. K tvrdeniam žalobcu o nedostatku náležitostí výplatnej pásky konajúci súd prvej inštancie
poznamenal, že predmetnom sporu nie je skúmanie dodržania účtovných predpisov zamestnávateľom
(žalovaným), pričom ani prípadné pochybenia náležitosti výplatnej pásky (ktoré boli iba žalobcom
tvrdené) nemajú priamy vplyv na platnosť alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru

zamestnávateľom.

1.19.Ďalšieargumentystránsporukonajúcisúdpovažovalprerozhodnutievovecisamejzanerozhodné
a ďalšiu argumentáciu strán sporu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, zachádzajúcu do
zbytočných podrobností, z ktorého dôvodu nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou,

ako napríklad pohnútka, ktorá viedla žalobcu k podaniu žaloby, t. j. či ňou sledovala alebo nesledoval
finančné nároky, ktoré by mu patrili, ak by pracovný pomer zanikol okamžitým skončením pracovného
pomeru zo strany žalobcu ako zamestnanca, ďalej, či výplatná páska obsahovala alebo nedosahovala
všetkynáležitostipodľaúčtovnýchpredpisov,čimzdavyplatenážalobcovipozaplatenípovinnýchzrážok
(odvodov a dane z príjmov) bola alebo nebola vypočítaná žalovaným správne, že žalovaný sa pokúšal

dvakrát neúspešne skončiť pracovný pomer so žalobcom.

1.20.Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodol podľa§262ods.1CSPvspojenísust.§255ods.1
CSP . Nakoľko žalovaný bol v tomto spore vo veci plne úspešný, a súd prvej inštancie nezistil existenciu
žiadneho dôvodu hodného osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, priznal

žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (III. výrok).

2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), písm. g), písm. e), písm. f), písm. h) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2. V odvolaní namietal, že rozhodnutie NS ČR 21Cdo/3676/2010 nemožno aplikovať na súdenú vec
nakoľko riešila iný skutkový stav. V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie odseku 5. napadnutého
rozsudku citoval z listín ktoré sa elektronickom súdnom spise nachádzajú ako nepodpísané listiny, alebotaké, ktoré nemajú naskenovanú druhú stranu. Namietal, že vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa
14.8.2024 nie je podpísanou listinou, obsahuje klamstvá a nezmyselné tvrdenia. Rovnako listina zo dňa
19.10.2023 a oznámenie ku konaniu zo dňa 20.8.2024 nie sú podpísané, obsahujú chyby a neboli mu

doručené právnym zástupcom žalovaného.

2.3. V ďalšom namietal konštatovanie a závery súdu prvej inštancie uvedené na pojednávaní a v
napadnutom rozsudku týkajúce sa dvoch neúspešných pokusov žalovaného o skončenie pracovného
pomeru so žalobcom, ako aj následnej odhlášky žalobcu zo Sociálnej poisťovne v dôsledku neúčinného

skončenia pracovného pomeru zdôrazňujúc, že sám žalovaný vytvoril prekážku v práci žalobcovi a k
oprave odhlášky zo Sociálnej poisťovne pristúpil až po vykonaní kontroly zo strany Inšpektorátu práce
Nitra. V tejto časti žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádzal nepravdivé údaje.

2.4. Namietal odôvodnenie súdu prvej inštancie odsekoch 50. až 52. napadnutého rozsudku
argumentujúc, že slovné spojenie, vyúčtovanie mzdy, je nespochybniteľná časť mzdy po odrátaní

preddavku. Namietal, že napriek tomu, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaného doručiť súdu prvej
inštancie pracovné zmluvy iných zamestnancov a výpisy z účtu preukazujúce poukázanie mzdy týmto
zamestnancom za účelom posúdenia zhody dátumov vyplácania mzdy, na ďalšom pojednávaní súd
prvej inštancie vydal uznesenie že: „od skutočnosti, že žalovaný mal vo zvyku vyplácať mzdu do 10. -
11. dňa v bezprostredne nasledujúcom mesiaci nemožno vyvodiť, že výplatný termín bol dohodnutý.“

Mal zato, že táto skutočnosť je uvedená v texte pracovnej zmluvy.

2.5. Na záver odvolania uviedol, že žalovaný sa s ním snažil skončiť pracovný pomer protizákonne s
úmyslom ho poškodiť, a preto nie sú správne závery súdu prvej inštancie uvedené v odsekoch 58. až
60. napadnutého rozsudku, s ktorými závermi polemizoval.

2.6. Spolu s odvolaním predložil listiny: individuálny účet poistenca, mailovú komunikáciu s riaditeľom
zo dňa 26.8.2023 až 31.8.2023, podnet adresovaný Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 5.9.2023, dohodu o
skončení pracovného pomeru zo dňa 23.8.2023, upozornenia na porušenie povinnosti zamestnávateľa
zo dňa 15.9.2023, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.9.2023, odpoveď Inšpektorátu

Nitra, odpoveď na podanie Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 3.10.2023, doporučený list zo dňa 5.10.2023
- predžalobná výzva a upozornenie na opakované porušenie povinností zamestnávateľa zo dňa
16.10.2023.

3. Ďalšie písomné podanie vo veci doručené neboli.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.b),d),e),f),h)Civilnéhosporovéhoporiadku),preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

5. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to
nevyžadoval dôležitý záujem.

6. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,

c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k
rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového

poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

13. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom
prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady

zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

14. Odvolací súd ďalej skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom
smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho

procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením
základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie

rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

15.1. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa kuvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

15.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady

nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

15.4. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto

dôkaz nevykonal.

15.5. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

15.6. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnenej požiadavky, ktorý vo dostatočnom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci
samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie

sa potom žiada dodať už len nasledovné.

17. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo, že súdom prvej inštancie aplikované uznesenie NS
ČR sp. zn. 21Cdo/3676/2010 vychádzalo z iného skutkového stavu, z ktorého dôvodu nemohli byť jeho
závery relevantné pre súdenú vec, že v elektronickom spise sa nachádzajú neúplné oskenované listiny,

vyjadrenie k žalobe nie podpísané právnym zástupcom žalobcu, že súd prvej inštancie si nevyžiadal
Protokol o kontrole Inšpektorátu práce Nitra, že splatnosť mzdy bola medzi stranami dohodnutá
v uzatvorenej pracovnej zmluve, ako aj polemika so závermi súdu prvej inštancie. Spolu s odvolaním
žalobca predložil listiny uvádzané v ods. 2.6. tohto rozhodnutia.

18. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté

závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

19. Námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred
súdom prvej inštancie, a ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, správne a vyčerpávajúco sa s nimi
vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené
a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto
dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa

stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP poukazuje.

20. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom
prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán
prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá

veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II.
ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

21. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

22. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie

odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II., ktorými žalobu zamietol
je vecne správne. Je nielen dostatočne podrobné, presvedčivé, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritériá
odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP, je v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou súdov
Slovenskej republiky ako aj príslušnou judikatúrou. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,takakotonamietažalobca
vo svojom odvolaní. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne a v celom
rozsahu, aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

23. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd došiel k zhodnému
záveru so súdom prvej inštancie, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.8.2023 bol žalobca
zamestnaný u žalovaného od 20.8.2023 do 30.9.2023 v pracovnom pomere na dobu neurčitú so
skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace, na pracovnej pozícii pracovník GL, s.r.o. Čerpacej stanice v

Šuranoch na Ulici SNP 179. Listom zo dňa 25.9.2023 oznámil žalovaný žalobcovi skončenie pracovného
pomeru bez uvedenia dôvodu v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer
končí dňom 30.9.2023. Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo žalobcovi
doručené do vlastných rúk dňa 26.9.2023. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie
uzavrel, že uvedené skončenie pracovného pomeru žalovaným skúšobnej dobe spĺňa všetky formálne

a obsahové náležitosti, bolo urobené počas trvania pracovného pomeru a počas plynutia skúšobnej
doby, bolo riadne doručené a teda platné. Zároveň žalovaný dodržal aj ust. § 72 ods. 2 ZP a oznámenie
o skončení pracovného pomeru doručil žalobcovi aj v poriadkovej lehote 3 dni pred dňom, keď sa mal
pracovný pomer skončiť. Na základe uvedeného právneho úkonu došlo k skončeniu pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného ku dňu 30.9.2023. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie správne žalobu

v celom rozsahu zamietol.

24. K odvolacej námietke žalobcu o odlišnom skutkovom stave a súdenej veci v súdom prvej
inštancie uvádzanom uznesení NS ČR sp. zn. 21Cdo/3676/2010 odvolací uvádza, že súd prvej inštancie
z uvedeného rozhodnutia abstrahoval jeho právny záver, nie skutkový stav, na uvedené rozhodnutie

poukázal ako na podpornú argumentáciu, pričom svoje rozhodnutie primárne založil na platnosti
skončeniapracovnéhopomerunazákladeoznámeniaoskončenípracovnéhopomeruvskúšobnejdobe
zo dňa 25.9.2023 ktorý žalovaný riadne doručil žalobcovi. Z uvedeného dôvodu nebola táto odvolacia
námietka žalobcu správna.25. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že vyjadrenie k žalobe žalovaného nie je podpísané
právnym zástupcom žalovaného, odvolací súd uvádza, že riadny podpis listín zo strany právneho

zástupcu žalovaného sa nachádza na čl 57 spisu. Za nespôsobilú privodiť zmenu napadnutého
rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil aj argumentáciu žalobcu týkajúcu sa oskenovania jednotlivých
listín, nakoľko tieto listiny neboli pre rozhodnutie vo veci ťažiskovými, a súd prvej inštancie na týchto
svoje rozhodnutie nezaložil. Pokiaľ tieto súd prvej inštancie uviedol v ods. 5. napadnutého rozsudku,
urobil tak správne, v úvodnej časti napadnutého rozsudku, v ktorej zhrnul podstatnú argumentáciu

žalovaného v konaní. Rovnako ďalšiu argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní, v ktorej žalobca
polemizoval s vyjadreniami žalovaného v spore ako aj s rozhodnutím prvoinštančného súdu týkajúcich
sa okolností predchádzajúcich neúspešných pokusov žalovaného skončiť so žalobcom pracovný pomer
v skúšobnej dobe, nepovažoval odvolací súd za relevantnú, schopnú privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Tieto totiž nemali žiaden vplyv na záver súdu prvej inštancie o platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 25.9.2023. Rovnako pre rozhodnutie vo veci nebolo

potrebné vyžiadaťProtokolokontroleInšpektorátupráceNitra.Tentosarovnakotýkalpredchádzajúcich
pokusov žalovaného o skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Odvolací súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v ods. 61. až 63. napadnutého rozsudku uviedol
dôvody pre ktoré nevykonal ďalšie dôkazy, pričom v tejto časti svoje rozhodnutie dostatočne podrobne
odôvodnil, čím naplnil ust. § 220 CSP.

26. Ako už odvolací súd v predchádzajúcich odsekoch uviedol, považuje za správny záver súdu
prvej inštancie o platnom skončení pracovného pomeru medzi stranami a to úkonom žalovaného
– Okamžitým skončením pracovného pomeru skúšobnej dobe zo dňa 25.9.2023. Pre rozhodnutie
vo veci a - to o celom predmete konania, bol tento záver súdu prvej inštancie dostačujúci. V tejto

súvislosti odvolací súd analogicky poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/2/2024 z 20. februára
2025 ( ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti III.ÚS/416/2025) zverejnené v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí súdov SR 6/2025, v zmysle záverov ktorého: „Ak pre priznanie nároku je relevantné
naplnenie viacerých hmotnoprávnych predpokladov súčasne, pričom v konaní súd zistí neexistenciu čo
i len jednej z nich, postačuje v odôvodnení zrozumiteľne vysvetliť túto skutočnosť a nie je potrebné sa

s ďalšími predpokladmi v odôvodnení rozhodnutia zaoberať“.

27. Nad rámec tohto sa súd prvej inštancie, sa zjavne pre právnu istotu a snahu zodpovedať stranám
sporu nastolené otázky, zaoberal – a to veľmi dôsledne, tiež úkonom žalobcu zo dňa 27.9.2025 -
Oznámením žalobcu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že mu žalovaný, zamestnávateľ, nevyplatil časť mzdy za
mesiac 8/2023 v lehote 15 dní po termíne splatnosti, ktorý podľa tvrdenia žalobcu bol dohodnutý vždy
11. deň nasledujúceho mesiaca podľa článku 4 pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie vyhodnocoval aj
tento právny úkon, jeho platnosť, dôvodnosť, ako aj argumentáciu strán, ktorej podstata spočívala vo
vyriešení otázky, či medzi stranami sporu bol v zmysle ust. § 129 Zákonníka práce v pracovnej zmluve

dohodnutý deň splatnosti mzdy. Odvolací súd sa preto, v snahe zodpovedať jeden z odvolacích dôvodov,
venoval aj tejto časti argumentácie žalobcu uvedenej v odvolaní.

28. Súd prvej inštancie v odsekoch 11. - 15., 18., 49. - 52. napadnutého rozsudku po preskúmaní
medzi stranami sporu uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 18.8.2023 dospel k záveru , že slovné

spojenie v čl. 4 pracovnej zmluvy: „mzda je splatná mesiac dozadu, vyúčtovanie v dňoch 10. - 11.
nasledujúceho mesiaca“ nie je dohodou o konkrétnom výplatnom termíne, ale informáciou o tom, kedy
bude zrealizované vyúčtovanie mzdy, ktoré dni však nemožno stotožňovať s výplatným termínom. Zo
zmluvy je nepochybné, že mzda je splatná mesiac dozadu, avšak dátum splatnosti nie je v zmluve
výslovne uvedený. Rovnakú formuláciu o „výplatnom termíne“ mali aj pracovné zmluvy uzatvorené

žalovaným s inými zamestnancami, ktoré zmluvy boli predložené žalovaným na výzvu súdu. Iba od
skutočnosti, že žalovaný mal vo zvyku vyplácať svojim zamestnancom mzdu do 11. dňa v bezprostredne
nasledujúcom kalendárnom mesiaci, nemožno vyvodiť, že výplatný termín bol dohodnutý 11. deň v
bezprostredne nasledujúci kalendárny mesiac. Splatnosť mzdy do 11. dňa v bezprostredne nasledujúci
mesiac nemožno vyvodiť ani od skutočnosti, že žalovaný vyplatil žalobcovi časť mzdy dňa 11.9.2023 a

zvyšnú časť mzdy dňa 27.9.2023.

29. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje, keď po preskúmaní
obsahu spisu, napadnutého rozsudku ako aj podaného odvolania dospel k zhodnému záveru so súdomprvej inštancie a to, že nemožno stotožňovať pojem vyúčtovanie a dohodnutá splatnosť mzdy, z čoho
vyplýva, že pokiaľ bol v pracovnej zmluve uvedený termín „vyúčtovanie v dňoch 10. - 11.“ tento nemožno
považovať za dohodu o splatnosti mzdy tak ako to má na mysli ust. § 129 Zákonníka práce . Preto mzdu

za mesiac august 2023 bol žalovaný oprávnený vyplatiť žalobcovi v zmysle ust. § 129 ZP do konca
septembra 2023, čo aj vykonal. V konaní nebola tvrdená ani preukázaná existencia kolektívnej zmluvy,
ktorá by upravovala splatnosť mzdy, z priložených pracovných zmlúv ostatných zamestnancov žalobcu
vyplývali rôzne dátumy výplat zamestnancom a preto súd prvej inštancie správne žalobu aj v tejto časti
zamietol.

30. Odvolací súd považuje v kontexte uplatnenej argumentácie žalobcu v odvolaní zdôrazniť, že
pre výsledok sporu nie sú relevantné okolnosti predchádzajúcich neúspešných pokusov žalovaného
o skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Žalobcom predložené listiny v odvolacom konaní neboli
spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia odvolacieho súdu a netýkali sa podstaty sporu

31. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať

špecifickou odpoveďou.

32. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s napadnutým rozsudkom a jeho polemikou so
závermi súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a
predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez

znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza
z odlišných skutkových záverov, než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne
závery týkajúce sa uplatneného nároku. Odvolacie námietky žalobcu ohľadne nesprávnych skutkových
zistení a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

33. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu
prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len
zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského
súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09

zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného
súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania. Uvedený záver je zhodný so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu
prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

34. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku

o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady
zodpovednosti za výsledok a miery úspechu. Úspešnému žalovanému súd prvej inštancie správne
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody.35. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho
právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti,
s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
Nakoľko žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil,

ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom konštatuje správnosť jeho dôvodov
a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za
dodržania zásad podľa § 251 CSP.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. má dovolateľ
právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa
podmienky na jej poskytnutie. Podľa § 10 ods. l z. č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie
právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom
územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci

www.legalaid.sk. Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že
žiadateľ sa nachádza v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v
stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko
žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).