Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. január 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 42Csp/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423203827
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oxana Kovalová Báreková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1423203827.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred samosudkyňou JUDr. Oxanou Kovalovou Bárekovou v právnej

veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, D., zast.: Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52 635
970, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35
792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zast. AK JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho
16, 811 04 Bratislava o zaplatenie 400,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 400,- EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou 28.07.2023 sa domáhal primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 400 Eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že ako
spotrebiteľ bol úspešný v predchádzajúcom spore spis. zn. 42Csp 144/2017 rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V svojou žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.973,63 eur.
Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 17.06.2013 zmluvu o spotrebiteľskom revolvingovom úvere číslo
XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver. Zmluva sa na podnet

žalobcu stala predmetom súdneho prieskumu v konaní pred Okresným súdom Bratislava V. sp. zn.
42Csp/144/2017, konkrétne v otázke prítomnosti podstatných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zák. č.
129/2010 Z. z. v Zmluve. V označenom konaní súd považoval úver poskytnutý žalobcovi Zmluvou, za
úver bezúročný a bez poplatkov pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch s poukazom na § 11 ods. 1 pre absenciu náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy podľa ust.
§9 ods.2 písm., j), Zákona o spotrebiteľských úveroch ( písmeno j. ) t.j. nesprávny údaj o RPMN) a
to v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného súd konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 42Csp/144/2017 zo dňa 30. marca 2022 potvrdil
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v konaní pod sp. zn. 8CoCsp/29/2022 rozhodnutím z
dňa 30.05.2023. V danom prípade už teda nemôže byť sporné, že žalovaný porušil práva žalobcu
( porušenie bolo právoplatne Krajským súdom potvrdené) ani to, že žalobca bol úspešný v uplatnení
svojich práv. Dôvodnosť žaloby vo veci samej je teda daná tým, že žalobca splnil jediný kvalifikačný
znak pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia - úspešne uplatnil porušenie práva alebo

povinnosti v zmysle hypotézy právnej normy § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. Uvedené bolo napokon
opakovane potvrdené rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR, predovšetkým Najvyššieho súdu
SR (napríklad Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015, rovnako aj Rozhodnutie
Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017). Výška nemajetkovej ujmy v prípadochpodľa § 3 ods.5 ZoOS môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila ( Pozri bližšie
Rozsudok KS Prešov z dňa 02.05.2017, sp. zn. 11Co/56/2016 , KS Prešov z dňa 27.03.2014, sp. zn.
20Co/107/2013, KS Prešov z dňa 11.04.2017, sp. zn. 19Co/169/2016. ) Žalobcovi reálne, ak by ostal

pasívny v bránení svojich majetkových práv by vznikla ujma v celkovej výške (celková suma žabcom
uhradenýchfinančnýchprostriedkov3.307,92EUR–reálneposkytnutásumažalovaným1.258,40EUR)
2.049,52 EUR, pričom rozhodnutím bola žalobcovi súdom priznaná výška bezdôvodného obohatenia
len vo výške 1. 837,92 EUR z dôvodu, že vo vzťahu k časti sumy 135,71 EUR došlo k premlčaniu
žalobcom žiadaného plnenia v súdnom konaní. Žalovaný teda sumu 211,60 EUR žalobcovi nikdy

nevydal ( 3.307,92 – 1.258,40 EUR – 1.837,92 EUR). Potom s prihliadnutím na závažné porušenie
práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde je žalobca
toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 400 EUR. Priznaná
výška primeraného zadosťučinenia by mala byť primeraná závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti,
šírke a oblasti negatívneho dopadu, možnostiam eliminácie dôsledkov a pod.) a mala by zohľadňovať
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo

zasiahnuté, ako aj na strane toho, kto do týchto práv zasiahol. spojení s uvedeným, má žalobca má
za to, že pokiaľ ide o ustálenie výšky súdom priznaného primeraného zadosťučinenia je teda potrebné
prihliadnuť na to, že: - Žalobca musel vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor (aby chránil svoje
majetkové práva) proti žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v
rozpore so zákonom; - Žalobca sa ako spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne

silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že
možno predpokladať, že dodávateľ – žalovaný sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobcovi, už voči
ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite; - Zo strany žalovaného
došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť (a i
privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru a teda

k strate finančných prostriedkov žalobcu; - Žalovaný sa dopustil konania v rozpore so zákonom a
vopred naformuloval zmluvné podmienky tak, že nespĺňali zákonné náležitosti; pritom ide o produkt
žalovaného predkladaný spotrebiteľom len na podpis v stovkách prípadov; - Žalobca mal snahu
zabrániť vzniku sporu a kontaktoval žalovaného zaslaním predsporovej výzvy o vydanie bezdôvodného
obohatenia s cieľom vec mimosúdne vyriešiť. Žalovaný však ostal pasívny; - Je pritom známe, čo

vyplýva z bohatej a dlhodobej rozhodovacej činnosti slovenských súdov, že sa nejedná o ojedinelé
porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného a musí byť nastolená určitá prevencia vo vzťahu k
porušovateľovi spotrebiteľských práv. - Nekalé konanie žalovanej obchodnej spoločnosti pri poskytovaní
pôžičiek a snaha pri pôžičkách nenavodzovať korektné vzťahy, ale presadzovať ekonomickú silu
veriteľa a zneužiť postavenie odkázaného dlžníka, nemôže byť akceptované z dôvodu, že takým

konaním dochádza k poškodeniu práv spotrebiteľa, čo v konečnom dôsledku musí byť reparované a
ZoOS to aj umožňuje. - NS SR v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane potvrdil, že ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov (napríklad rozhodnutia NS SR z dňa 18.02.2015, sp. zn. 6ECdo 147/2014, NS SR
z dňa 19.09.2013, sp. zn. 1MCdo/9/2012, NS SR z dňa 16.01.2013 sp.zn.6MCdo/9/2012 a mnohé

ďalšie). Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria má žalobca za to, že suma vo výške 400 EUR splní všetky
funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter
pre žalobcu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej ale aj generálnej
prevencie a bude zároveň odmenou pre žalobcu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobil, ale
napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii, ako si mohol zabezpečiť žalovaný,

sa pustil do sporu s ním.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Namietal, že z podanej žaloby nevyplývajú
vecné a skutkové okolnosti, na základe ktorých žalobca dospel k záveru o tom, že suma 400,00 Eur
je primeraná a zodpovedá právnej povahe finančného zadosťučinenia. Z podanej žaloby nevyplýva

jediná skutková okolnosť, ktorá by zdôvodnila sumu 400 Eur. Podľa žaloby sa vlastne nedajú ani určiť
skutočnosti, ktoré by túto sumu odôvodnili a preto považuje žalovaný za sporné, ako je vôbec možné
o nej konať. To, že rozhodnutie súdu o výške primeraného finančného zadosťučinenia zahrňuje aj jeho
voľnú úvahu o výške plnenia neznamená, že súd sám má zisťovať a vyhľadávať nejaké okolnosti pre
rozhodnutie. Viaceré tvrdenia uvádzané v žalobe sú nedôvodné a nepravdivé, ako napríklad tvrdenie

o zaslaní predsporovej výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia (opak vyplýva aj z rozsudku
42C/144/2017, kedy žiadna predsporová výzva nebola preukázaná), tvrdení o benefite pre iných
spotrebiteľov (predmetom konania nebol žiadny zdržovací výrok napríklad ohľadne nejakej zmluvnej
podmienky) alebo o nutnosti vyhľadať právne poradenstvo (v skutočnosti žalobca sa obrátil na subjekts kurióznou činnosťou nebuďdlžník s.r.o. a bez toho, aby kontaktoval právneho zástupcu s cieľom
zastupovania na súde bol následne právne zastúpený). Za podstatné ohľadne tvrdení uvádzaných
žalobcom považuje žalovaný, že žalobcovi bol spolu s peňažným nárokom v sume 1837,92 EUR bol

priznaný aj nárok na úrok z omeškania. Priznaním úroku z omeškania boli nahradené všetky ujmy, ktoré
sú spojené s bezdôvodným obohatením (§ 519 Občianskeho zákonníka) a preto ich nie je možné ani
opätovne uvádzať a uplatňovať v rámci uplatňovania požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa žalobcu má uplatňované finančné zadosťučinenie plniť sankčnú funkciu. Uvedené tvrdenie
popierame, pretože nemá oporu v žiadnej právnej norme. To potvrdzuje aj právny názor v uznesení

Krajského súdu v Prešove 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018, podľa ktorého podstatou primeraného
finančného zadosťučinenia nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie, keďže zadosťučinenie podľa §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v
aktívach osoby, voči ktorej nárok smeruje. Podaná žaloba neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia, ktoré
by preukazovali nutnosť priznania finančného zadosťučinenia. Zadosťučinenie“ je chápané ako forma
náhrady ujmy v nemajetkovej oblasti. Právny poriadok pozná takúto formou náhrady či odškodnenia v

rôznych prípadoch a situáciách. Pre porovnanie je možné poukázať na to, že žalobcom požadovaná
suma napríklad dosahuje sumu bolestného v prípade niektorých stredne ťažkých úrazov či poškodení
zdravia. Týmto prímerom poukázal žalovaný na to, že požiadavka žalobcu, ak by bolo oprávnená, je
zjavne neprimeranou. Podaná žaloba neobsahuje žiadne tvrdenia, ktorými by sa v žalobe odôvodnila
suma finančného zadosťučinenia. Existencia ujmy ako predpoklad priznania jej vyrovnania v podobe

zadosťučinenia síce nemusí byť exaktne preukazovaná, ale v rámci racionálnych záverov musí byť
už v žalobe odôvodnená konkrétnymi okolnosťami ako daná; inak by zadosťučinenie nepredstavovalo
žiadnu satisfakčnú funkciu. Právna úprava len uľahčuje postavenie spotrebiteľa v tom, že nie je povinný
dokazovať rozsah ujmy, príčinnú súvislosť a pod.; na strane druhej ale neznamená, že nárok vznikne
za každých okolností, aj keď ujma nevznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v

súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma skutočná.
Samotnýzáver,žežalovanýporušilprávaspotrebiteľavyplývajúcezozmluvy,niejezáveromoskutočnej
existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho, neznamenajú ujmu na strane
žalobcu. Podľa žalovaného je žaloba podaná aj neoprávnenou osobou, pretože na základe rozsahu

splnomocnenia pripojeného k žalobe nebolo toto splnomocnenie udelené na uplatňovanie nároku podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ale bolo presne vymedzené na veci súvisiace so zmluvou o úvere
číslo XXXXXXXXXX zo dňa 17.06. 2013.

3. Žalobca sa prostredníctvom advokáta replikou vyjadril, že v súlade s výkladom jednej z najvyšších

súdnych inštancií (viď. rozsudok Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017),
bolo povinnosťou žalobcu spotrebiteľa domáhajúceho sa primeraného zadosťučinenia od porušiteľa
aby preukázal, že si ako spotrebiteľ, na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (v danej veci zákon č.129/2010 Z. z. , na čo
bolo i v žalobe poukázané). Ako NS SR ustálil, pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo

povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného
obohatenia. Žalobca dôkazom (pripojením právoplatných rozhodnutí) a to rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V. sp. zn. 42Csp/144/2017 zo dňa 30. marca 2022, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu v konaní pod sp. zn. 8CoCsp/29/2022 z dňa 30.05.2023

preukázal, že súd v jeho prospech už judikoval nárok z porušenia práva spočívajúci v povinnosti
žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie, ktorú výšku označil v žalobe o primerané zadosťučinenie
ako reálne vzniknutú ujmu na jeho strane. Žalobca rovnako v žalobe označil, ktoré jej právo ako
spotrebiteľa bolo porušené konaním žalovaného – konkrétne uviedol, že žalovaný pripravil formulárovú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmluve absentovali obligatórne náležitosti v zmysle platnej

právnej úpravy v čase, keď došlo k uzatvoreniu Zmluvy (čo vyplýva z obsahu pripojených rozhodnutí).
Jednoznačne teda došlo zo strany žalovaného k porušeniu spotrebiteľských práv žalobcu, čo je
preukázané právoplatnými rozhodnutiami, v obsahu ktorých bol žalovaný zaviazaný vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor. Žalobca ako spotrebiteľ si uplatnil svoje právo na finančné
zadosťučinenie za vadné poskytnutie finančnej služby a plnenie, ktoré od neho požadoval žalovaný,

a ktoré nebolo zákonné. Bol to žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou a predostrel
žalobcovi formulárové zmluvy, ktoré vopred sám pripravil. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti
poskytovania úverov má poznať zákonnú úpravu poskytovania úverov, vrátane všetkých náležitosti,
ktoré zákon vyžaduje. Napriek tomu ním vopred pripravená formulárová zmluva neobsahovala všetkyzákonom vyžadované náležitosti, čo žalobca ako spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. Úspešnosť žalobcu
pri uplatnení práv, ktoré boli poškodené je daná úspešnosťou v predmetnom spore - právoplatnosťou
rozhodnutí a ich obsahom o tom, že Zmluva ktorá bola predmetom žalobcom označeného konania

skutočne trpela takými vadami, pre ktoré bola prejudiciálne posúdená ako bezúročná a bez poplatkov.
(ii.) výška uplatňovaného nároku a (iii) primeranosť žalovanej sumy ako finančného zadosťučinenia
Z rozsudku Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017 jasne vyplýva, že
zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od
nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa

oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti
alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo
spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré
by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Bolo preukázané, že žalovaný žiadal
od žalobcu zaplatiť nároky z neplatných zmluvných podmienok, čím poškodzoval záujmy žalobcu a
jeho spotrebiteľské práva a preto by bolo primerané, logické a spravodlivé, aby výška primeraného

finančného zadosťučinenia vychádzala z ujmy hroziacej spotrebiteľovi. Samotná existencia hrozby
potenciálnej ujmy, teda okolnosť, že ujma vzniknúť mohla (nie je relevantné, či k vzniku ujmy aj reálne
došlo alebo nie.) by mala podľa názoru žalobcu i rozhodovacej praxe predstavovať bazálne právne
východisko a je jedným z právnych predpokladov pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie.
(napríklad “...Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé,

aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom
na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 663,88 eur.) (por. Krajský súd Prešov sp. zn.: 7Co/350/2015
zo dňa 31. 03. 2016, Krajský súd Trenčín sp. zn.: 5Co/934/2015 zo dňa 29. 06. 2016, Krajský súd
Prešov sp. zn.: 11Co/56/2016 zo dňa 02. 05. 2017, Krajský súd Prešov sp. zn.: 20Co/107/2013 zo
dňa 27. 03. 2014, Krajský súd Prešov sp. zn.: 19Co/169/2016 zo dňa 11. 04. 2017). Súdna prax

všeobecných súdov SR však svojou rozhodovacou činnosťou ustálila kritéria dôležité pri posudzovaní
výškypriznanéhoprimeranéhozadosťučinenia(sprihliadnutímnafunkcieprimeranéhozadosťučinenia),
na ktoré žalobca nižšie poukazuje v spojení s prejednávanou vecou a to: a) nemajetková ujma
žalobcu, najmä vo finančnom obmedzení, ktoré žalobcovi vzniklo neoprávnenými platbami v prospech
žalovaného (najmenej) v celkovej výške 1. 837,92 EUR. Táto skutočnosť je nepochybná a vyplýva

z priložených dôkazov (súdnych rozhodnutí), ktoré uložili žalovanému povinnosť tieto platby vydať
späť. b) psychické napätie a stres – Už len potreba vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor proti
ekonomicky a právne silnejšiemu žalovanému znamená nepochybne pre bežného spotrebiteľa, ktorý bol
nútený trpieť závadný stav vyvolaný žalovaným znamenalo znášanie stresu a neistoty pre žalobkyňu.
Pre žalovaného je zrejme bežnou praxou byť účastníkom sporového konania, avšak v živote bežného

občana ide vždy o ťaživú situáciu, neistým výsledkom a s tým spojenými následkami, teda situáciu
vyvolávajúci pocitový diskomfort (stres) až do právoplatnosti konania. c) sankčnú funkciu primeraného
zadosťučinenia, teda priznaný nárok, hoci závisí od úvahy súdu, musí byť v takej výške, aby bol
spôsobilý odradiť žalovaného od ďalších protiprávnych aktivít. d) Subjektívny prístup oboch strán k
protiprávnemu konaniu je nepochybne preukázateľný. Spotrebiteľ vyhľadal právneho zástupcu, pred

začatím predchádzajúceho sporu mal snahu v podobe predsporovej výzvy urovnať spornú situáciu
s veriteľom a pre bezvýslednosť musel iniciovať spor, v ktorom bol spotrebiteľ zjavne úspešný, a v
ktorom veriteľ až do rozhodnutia vo veci samej tvrdil nezávadnosť svojho produktu. Žalobca tvrdenie
žalovaného o tom, že žiadna predsporová výzva nebola v konaní 42C/144/2017 preukázaná považuje
za zjavne nepravdivé a účelové, pričom poukazuje na bod 59. tretia veta, Rozhodnutia Okresného

súdu Bratislava V., z obsahu ktorého vyplýva, že cit.: „ Ďalej žalobca uviedol, že dňa 18.11.2016
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného na vyhotovenie nového splátkového
kalendára a to do 14 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalovaný tieto skutočnosti v rámci svojej procesnej
obrany nespochybnil preto súd tieto skutkové tvrdenia považoval za nesporné.“ Žalovaný teda zavádza.
Pokiaľ v predchádzajúcom konaní nevyužil prostriedky procesnej obrany dostatočne, tento postup ide

výlučne na ťarchu žalovaného. e) Spôsob zásahu je obsiahnutý priamo v právoplatných rozhodnutiach,
kde súd jasne vyslovil porušenia zákona č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch - absencia
podstatných náležitostí t. j. dezinformovanie resp. klamlivé informácie poskytnuté spotrebiteľovi vo
vzťahu k vlastnému spotrebiteľskému úveru, pritom práve informovanosť spotrebiteľa je ústrednou
myšlienkou úniovej i vnútroštátnej právnej úpravy a zjavná snaha veriteľa – podnikateľa obchádzať

kogentnú právnu úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa s cieľom maximálneho zisku. Dokonca, súd
v konaní 42Csp/144/2017 prejudiciálne posúdil „Dohodu o poskytnutí služby“ uvedenú v článku 8.
zmluvy (č. zmluvy XXXXXXXXXX) ako neprijateľnú zmluvnú podmienku zmluvy o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu. f) časové trvanie závadného konania veriteľa, ktorý pri (a v priebehu jejtrvania) dojednávaní spotrebiteľskej zmluvy nekonal v súlade so zákonom je identifikovateľné priamo z
rozhodnutiazktoréhovyplývažeZmluvaorevolvingovomúvereč.XXXXXXXXXXbolamedzisporovými
stranami uzatvorená dňa 17.06.2013, pričom právoplatne rozhodnuté o nároku žalobkyne bolo vydané

v roku 2023 (rozhodnutie súdu 1. stupňa v predchádzajúcom konaní potvrdené Rozsudkom Krajského
súdu) potom žalobkyňa znášala a závadné konanie žalovaného 10 rokov. Na základe uvedeného,
s prihliadnutím na vyššie uvedené, žalobkyňa považuje za plne primerané (a dokonca podľa ňou
označených kritérií a okolností prípadu i podhodnotené) požadovať od žalovaného sumu 400 EUR ako
satisfakciu a súčasne odradiť žalovaného, aby naďalej uplatňoval plnenia z neprijateľných zmluvných

podmienok a vadných produktov judikovaných slovenskými súdmi už pred viac ako 10 rokmi. Žalobca
na podporu vyššie uvedeného tiež poukazuje na relevantnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR
v otázke výšky priznaného primeraného zadosťučinenia na rovnakom právnom základe, a argumenty
žalobcu na túto v plnom rozsahu reflektujú. Žalobca poukázal na rozdiahlu judikatúru. Žalobkyňa
si v prejednávanej veci uplatnila v ani nie 1/3 zo sumy, ktorú žalovaný na úkor žalobkyne z titulu
bezdôvodnéhoobohateniazískalsprihliadnutímnato,ževočispotrebiteľovižalovanýpoužilneprijateľnú

zmluvnú podmienku, prostredníctvom ktorej od spotrebiteľa vymohol 211,60 EUR. V percentuálnom
vyjadrení spotrebitelia vo vyššie uvedených rozhodnutiach požadovali a bolo im priznané v rozsahu 30
– 90 % zo sumy vymoženého bezdôvodného obohatenia proti porušovateľovi spotrebiteľských práv.
S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti daného prípadu, vychádzajúc i z aplikačnej praxe súdov,
podľa názoru žalobkyne výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná dôsledkom, ktoré

malo platenie neoprávnených súm žalovanému na žalobkyňu, ako aj intenzite zásahu do práv žalobkyne
spôsobeného konaním žalovaného a možno ju považovať za adekvátny nástroj satisfakcie, úlohou
ktorého je vyrovnať narušenú rovnováhu voči tomu, kto právo spotrebiteľa porušil a zároveň bude
slúžiť na odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Na podporu uvedeného žalobca
poukazuje napríklad aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/27/2021-141 z dňa 31.

augusta2021vobsahuktoréhoodvolacísúdvyjadril,že„...Pokiaľideovýškufinančnéhozadosťučinenia
odvolací súd uvádza, že ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. neustanovuje žiadne kritéria na
vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Táto
závisí od úvahy súdu. Súd ju určí podľa svojej úvahy po zhodnotení okolností konkrétneho prípadu. Pri
jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, napr. intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, časové trvanie

závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Podľa názoru odvolacieho súdu za jediné,
objektívne a exaktné kritérium pri určovaní výšky sumy primeraného finančného zadosťučinenia je
suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť, alebo sa v základnom
konaní na úkor spotrebiteľa aj skutočne obohatil.“ Žalobca v podanej žalobe tvrdí, že primerané finančné
zadosťučinenie má plniť sankčnú funkciu, s ktorým poukazom žalovaný nesúhlasí. Pri rozhodovaní

o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu
satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú (viď obsah rozsudku Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019,
sp. zn. 6Cdo/127/2017) tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavaní plnení vyplývajúcich z
bezdôvodného obohatenia a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit

aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa
dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite.
Nie bez právneho významu je tiež to, že z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že žalovaný sa
voči spotrebiteľom dopúšťa recidívy pokiaľ ide o porušovanie práv spotrebiteľov, o ktorej má žalovaný
nepochybne i vedomosť ako aj o mnohopočetnej rozhodovacej praxi slovenských súdov o vadnosti

svojich produktov, v dôsledku čoho sú tieto opakované súdmi stabilne vyhlasované za bezúročné a
bez poplatkov prípadne obsahujú vo výroku rozhodnutia určenie neprijateľných zmluvných podmienok.
Žalovaný zneužíva svoje silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi. Obchodník vie, čo mu zákon
ukladá. Vie, že zmluva musí obsahovať správne RPMN, čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy
predpísané správne a úplné náležitostí nedá a nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva jednak

ich rôznym rozčlenením v zmluve a jednak ich rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál
tak robí preto, že to tak chce urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom. U obchodníka
platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to
jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a
teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním

nedôvodných platieb obohacovať alebo nie. Dodávateľ aj napriek už v minulosti opakovaných záverom
súdov o jeho nezákonnom postupe stále nevie alebo nechce poučiť a toto svoje nezákonné konanie
voči spotrebiteľovi stále opakuje, v ktorom dôsledku tak podľa názoru žalobkyne skoršia judikatúra už
prestala plniť svoju preventívnu a prevýchovnú funkciu, je podľa názoru žalobkyne na mieste, aby ajdodávateľ a to hoc aj opakovane, pocítil ujmu aj vo svojej majetkovej sfére v príčinnej súvislosti s
jeho opakujúcimi sa nezákonnými postupmi tak, ako túto ujmu a to aj opakovane vo svojej majetkove
sfére pociťuje aj spotrebiteľ, keď poskytuje dodávateľovi plnenia na ktoré dodávateľ nemá zákonný

nárok a to s vedomím dodávateľa. Žalovaný sa síce pokúša prostredníctvom svojej argumentácie
presvedčiť súd o tom, že by zadosťučinenie nemal platiť a že takáto platba je nespravodlivá. Na druhej
strane však rovnaký subjekt (žalovaný) nemal v tisícoch prípadov pri poskytovaní úverov problém
postupovať v rozpore so zákonom a tak, aby získal majetkový prospech aj na úkor fyzických osôb –
spotrebiteľov. Ak sa potom v rámci súdneho konania takýto subjekt chce odvolávať na spravodlivosť

alebo slušnosť a na to, aby súd na tieto princípy prihliadal, žalobca mal za to, že tieto princípy by
mali a mohli byť len v neprospech žalovaného, ktorý svojim konaním porušuje právnu úpravu. Navyše
je potrebné uviesť, že len minimálna časť spotrebiteľov, ktorým žalovaný poskytol nezákonné úvery,
sa skutočne aj svojich práv na súde domáha a teda v konečnom dôsledku žalovaný zo svojej praxe
porušovania právnej úpravy ťaží nemalé finančné prostriedky. Nepriznanie finančného zadosťučinenia
ani v takej minimálnej výške, ako sa domáha žalobca v tejto veci, by znamenalo nielen postup v

rozpore so zákonom (ktorý výslovne takýto nárok spotrebiteľovi priznáva), ale aj priame podporovanie
podnikateľských subjektov v tom, aby aj naďalej porušovali právnu úpravu, keďže “to najhoršie čo by
sa mohlo žalovanému stať“ by bola povinnosť vrátiť nezákonne získané finančné prostriedky (žiadna
sankcia alebo iné plnenie –t. j. žiadne finančné zadosťučinenie –by totiž podľa žalovaného nemalo
byť namieste). Podľa žalovaného je žaloba podaná aj neoprávnenou osobou, pretože na základe

rozsahu splnomocnenia pripojeného k žalobe nebolo toto splnomocnenie udelené na uplatňovanie
nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ale bolo presne vymedzené na veci súvisiace so
zmluvou o úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 17.06. 2013. Predmetom konania pred Okresným súdom
Bratislava V. sp. zn. 42Csp/144/2017 ako aj odvolacieho konania pred Krajským súdom v Bratislave
ako odvolacím pod sp. zn. 8CoCsp/29/2022 bol nárok žalobkyne vyplývajúci zo zmluvy o revolvingovom

úvere číslo XXXXXXXXXX so žalovaným uzatvorená dňa 17.06.2013. Označenými rozhodnutiami bolo
právoplatne judikované súdmi, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni vo výške 1.258,40 Eur na
základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.03.2013 je potrebné považovať
za spotrebiteľský úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov pre absenciu náležitostí spotrebiteľskej
úverovej zmluvy podľa zákona č.129/2010 Z. z. Zákon o spotrebiteľských úveroch. V nadväznosti na

uvedené, s prihliadnutím na predmet tohto konania, práve v dôsledku vadnej formulárovej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere došlo zo strany žalovaného k porušeniu spotrebiteľských práv žalobkyne, ktoré
priamo založili právo žalobcu na finančné zadosťučinenie za vadné poskytnutie finančnej služby. Je
teda celkom správne vymedzenie uvádzané žalobcom v predloženom plnomocenstve, pretože nárok
ktorý je predmetom tohto konania je takým ktorý sa priamo a bezprostredne týka Úverovej zmluvy o

revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 17.06.2013, ktorá bola uzatvorená medzi žalobkyňou
a žalovaným. Námietka žalovaného je preto celkom bez právneho významu..

4. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, spisom č.k. 42Csp 144/ 2017 – 260
rozsudok Okresného súdu Bratislava V v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava spis.zn. 8Co

Csp 29/2022 -304 a zistil tento skutkový stav:

5. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca ako dlžník dňa 17.06.2013 a žalovaný ako
veriteľ dňa 13.06.2013 podpísali žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru (úverového limitu) vo výške 1.500

eur, splatnom vždy k 19. dňu v mesiaci v 42 pravidelných mesačných splátkach vo výške 78,76 eur,
s celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník vrátiť (úver + úroky za dobu splácania úveru) 3.307,92 eur,
predpokladanou RPMN (ročnou percentuálnou mierou nákladov) za úver 70,01 %, ročnou úrokovou
sadzbou úveru 70,01 %, priemernou RPMN za úver 48,52 %, poskytnutou čiastkou revolvingu 790,84
eur, celkovou čiastkou revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania)

1.928,88 eur, predpokladanou RPMN úveru pri poskytnutí revolvingu (63,32 % a RPMN revolvingu
76,21 %). Žalobcovi bol poskytnutý úver iba vo výške 1.258.40 eur, a to vzhľadom na započítanie
sumy vyplývajúcej z dohody o poskytnutí služby uvedenej v čl. 8 zmluvy a na účet žalovaného zaplatila
celkovo čiastku 3.307,92 eur. Dňa 15.10.2014 je deň, keď suma, ktorú zaplatila žalobkyňa žalovanému
dosiahla výšku 1.258,40 eur. Poukázal na to, že v bode 6. žiadosti označenej ako "Údaje o schválenom

revolvingovom úvere v eur" sú písaným písmom uvedené údaje: poskytnutá čiastka úveru (úverový
limit) 1.470 eur; splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/19; mesačná splátka
(vrátane úrokov) 78.76 eur; celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu
čerpania úveru) 3.307,92 eur; RPMN za úver 69,55 %; ročná úroková sadzba úveru 70,01 %; priemernáRPMN 48,52 %; poskytnutá čiastka revolvingu 775 eur; celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník
zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.890,24 eur; predpokladaná RPMN
po poskytnutí revolvingu 60,49 %; ročná úroková sadzba revolvingu 76,20 %; ročná úroková sadzba

úrokov z omeškania 5,5%. Z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.06.2013 vyplývajú nasledujúce údaje o schválenom úvere: schválená
výška úveru 1.470,00 eur; splatnosť 42 mesiacov; výška mesačnej splátky úveru 78,76 eur: dátum
splatnosti 1. splátky úveru 19.07.2013; dátum splatnosti poslednej splátky úveru 19.12.2016; periodicita
splácania úveru mesačná; dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania 19.; celková výška

úveru: 1.470,00 eur; RPMN úveru 69,55 %, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy
o RÚ 48,52 %, schválená výška revolvingu 884,92 eur; zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní
revolvingu 884,92 eur; výška mesačnej splátky po vykonaní revolvingu 78,76 eur; RPMN po vykonaní
revolvingu (predpokladaná výška) 60,49 %, úverový limit 1.470,00 eur; celková čiastka, ktorú musí dlžník
vrátiť (úver + úroky za dobu splácania úveru) 3.307,92 eur; doplatok za poskytnutie služby v zmysle čl. 8.
ods. 8.1. písm. a/ Dohody o poskytnutí služby 211,60 eur; ročná úroková sadzba úveru 70,01 %; celková

čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu (t.j. revolving + úroky za celú dobu
čerpania revolvingu) 1.890,24 eur; ročná úroková sadzba revolvingu 76,20 %; ročná úroková sadzba
úrokovzomeškania5,5%;dátumnadobudnutiaplatnostiZmluvyoRU17.06.2013;dátumnadobudnutia
účinnosti Zmluvy o RU 17.06.2013. Dňa 18.11.2016 zaslala žalobkyňa žalovanému list označená ako
"Úverová zmluva - predsporová výzva", v ktorom ho vyzval na určenie (potvrdenie), že úver je bezúročný

a bez poplatkov a zároveň na vyhotovenie nového splátkového kalendára.

6. Tunajší súd rozsudkom č.k. 42csp 144/2017 – 260 zo dňa 30.03.2022 ustálil, že v prejednávanej veci
si žalobca uplatnil svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého z plnia, ktoré nebol povinný
zo zmlúv a dohôd o poskytovaní služieb, predmetom ktorých bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru a

služieb spojených s poskytnutím úveru, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako
aj zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, plniť. V danej veci bol žalobcovi na základe zmluvy č.
XXXXXXXXXX poskytnutý úver „revolvingového typu“, skutkovému tvrdeniu žalobcu o jeho záujme o
jednorazový úver (nie o revolving) nasvedčuje reálne čerpanie finančných prostriedkov len jednorazovo

v sume 1.258,40 Eur ( č.l. 70 v spise). Zároveň v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských
úveroch nebol údaj o RPMN v zmluve uvedený v správnej výške, keď v zmluve bol uvedený údaj o
RPMN vo výške 69,55%, avšak správny údaj o RPMN pri poskytnutej sume úveru vo výške 1.258,40
Eur je vo výške 92,29%. Súd považoval za dôvodné námietky žalobcu smerujúce k nesprávnemu
údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov, keď súd zistil, že daný údaj bol uvedený v nesprávnej

výške nakoľko v podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch sa do celkových
nákladovspotrebiteľaspojenýchsospotrebiteľskýmúveromberúdoúvahyvšetkynákladyvrátaneúroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Súd prejudiciálne posúdil „Dohodu
o poskytnutí služby“ uvedenú v článku 8. zmluvy (č. zmluvy XXXXXXXXXX) ako neprijateľnú zmluvnú
podmienkuzmluvyospotrebiteľskomúvererevolvingovéhotypu.Napriektomu,žetátodohodaobsahuje

vyhlásenieveriteľa,žedohodnutéslužbysúdoplnkovéadobrovoľné,nemajúcharakterpodmienkyalebo
predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi poskytovateľom a zákazníkom napr.
na získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok, avšak samotná
formulácia tohto ustanovenia a následný reálny postup žalovaného - odplata vopred, bez ohľadu na
to, či žalobca vôbec tieto služby následne využije, nasvedčuje tomu, že žalovaný dal podpísať túto

zmluvu žalobcovi len formálne bez bližšieho vysvetlenia jej dopadov pre neho. Zákon môže stanoviť,
že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere
bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku (rozsudok Súdneho dvora - tretia komora z 09.11.2016 vo veci C-42/15).

Pre úplnosť sa uvádza, že pri prípadnom konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu
musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v
sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia
skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne.
Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože

takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem
(porovnaj napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15.05.2017 sp. zn. 23Co/815/2015, Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/336/2017-175 zo dňa 28.2.2018). Vzhľadom na explicitné znenie Zákona
o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom čase v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokova plátky poplatkov nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a E. D. možný, tento
výklad práva by bol výkladom práva contra legem, viedol by k nahradeniu kogentného ustanovenia

zákona predmetnou Smernicou a zároveň by porušoval zásadu právnej istoty. Pre úplnosť sa uvádza,
že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 3 Cdo 146/2017 nie
je pre súd v danom prípade záväzné, s názorom v ňom vysloveným sa nestotožňuje s odkazom na
vyššie uvedené a ustálenú súdnu prax. Predmetné rozhodnutie nebolo uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, nebolo vyjadrením právneho názoru v

rozhodnutí Veľkého senátu podľa § 48 CSP. Naviac i rozhodnutie napr. Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
5Co/336/2017-175zodňa28.2.2018zpredmetnéhorozhodnutiaNSSRnevychádza.Nazákladevyššie
uvedeného ako i vykonaného dokazovania zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti a po starostlivom prihliadnutí na všetko, čo počas konania vyšlo najavo súd dospel k záveru,
že žaloba bola dôvodne podaná v časti vydania sumy 1.837,92 Eur s príslušenstvom. Súd vyvodil ten
právny záver, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni vo výške 1.258,40 Eur na základe Zmluvy

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.03.2013 je v zmysle ust. §9 ods. 3 Zákona o
spotrebiteľských úveroch potrebné považovať za spotrebiteľský úver poskytnutý bez úrokov a bez
poplatkov pre absenciu náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy podľa ust. §9 ods.2 písm., j), Zákona
o spotrebiteľských úveroch ( písmeno j. - nesprávny údaj o RPMN). Z čoho vyplýva, že žalovaný mal
právonaúhradusumyposkytnutéhoúveruvovýške1.258,40Eurasumauhradenánadtentoposkytnutý

úver je bezdôvodným obohatením, keďže žalovaný uvedenú sumu plnil bez právneho dôvodu. Uvedený
záver mal potom za následok vznik bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka)
na strane žalovaného v sume, ktorú žalobca splatil nad rámec istiny úveru. Je zrejmé, že žalobca získal
od žalovaného finančné prostriedky na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX v sume 1.258,40 Eur. Rovnako
bolo preukázané, že žalobkyňa splatila 3.307,92 Eur. Výška bezdôvodného obohatenia vzniknutého na

strane žalovaného tak predstavuje 2.049,52 Eur. Pre úplnosť súd uvádza, že žalobkyňa si uplatňovala
od žalovaného sumu istiny vo výške 1.973,63 Eur..

7. Predmetný rozsudok OS BA V nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom KS BA dňa
06.07.2023.

8. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

9. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

11. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie

porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti
podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o

spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka).13. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v
predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa základ nároku je
daný(napr.uznesenie9Co/50/2018zodňa26.6.2018alebo17Co/17/2018zodňa10.4.2018).Najnovšie

aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom stotožnil a uviedol
nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a
jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom

porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje“.

14. Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd prvej inštancie preto rešpektuje
vyššie uvedený vyslovený právny záver. Keďže žalobca ako spotrebiteľ bol v predchádzajúcom spore
úspešnývočižalovanému,pričomjednoznačnebolikonštatovanéporušeniajehoprávaakospotrebiteľa,
boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku.

15. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, tú určuje voľnou úvahou súd. Krajský
súd v Prešove v už spomínanom rozhodnutí 17Co/17/2018 uviedol nasledovné: „Pri stanovení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy,
okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva

žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi
objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť
na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany“.

16. Súd sa domnieva, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia
je to, o aké vážne porušenia práva spotrebiteľa išlo. Musí sa vychádzať z konkrétnych skutkových
okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Súd
navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť

konštatované vo výroku rozsudku, pretože nevyplýva to znenia ustanovenia § 3 ods. 5 vety tretej zákona
č. 250/2007 Z.z.

17. V tomto prípade súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 400 Eur, ktorú
považuje za dostatočnú satisfakciu pre žalobcu a sankciu pre žalovaného. V tomto konaní si žalobca

uplatnil 400,- EUR ako sumu primeraného zadosťučinenia s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 5
tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z., keďže veriteľ porušil svoju povinnosť a nezdržal sa používania
neprijateľných podmienok, spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie predmetných povinností
a medzi uvedeným existuje príčinná súvislosť, nakoľko spotrebiteľ bol v predmetnom konaní úspešný
práve v dôsledku toho, že veriteľ porušil právne predpisy. Ďalšie podmienky na priznanie finančného

zadosťučinenia zákon nevyžaduje, a takisto výška primeraného zadosťučinenia nie je zákonom
stanovená, ale je ponechaná na rozhodovaciu prax súdu. Súd sa stotožnil so žalobcom navrhovanou
výškou primeraného zadosťučinenia vo výške 400,- EUR, ktorá predstavuje približne jednu tretinu
z bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo žalobkyni priznané v predchádzajúcom konaní na tunajšom
súde v trvaní šesť rokov spolu, s ktorým ako aj s týmto konaním mala žalobkyňa na uplatnenie a obranu

svojho práva preukázateľne vynaložené náklady, ktorých výška ja adekvátna k výške primeraného
zadosťučinenia. Preto sa súd stotožnil s takto navrhovanou sumou primeraného zadosťučinenia.

18. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.V
danom prípade výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu a preto súd vychádzal zo záveru, že

žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania,

19. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.