Uznesenie – Nájom a podnájom nebytových… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111214998
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1111214998.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a sudcov
JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: CITY PRESSBURG,
s.r.o., IČO: 35 822 414, so sídlom: Jégeho 16999/8, 821 08 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska
kancelária Chabadová, s.r.o., so sídlom: Pri starej prachárni 13, 831 04 Bratislava, IČO: 36 866 733, proti
žalovanému: V.. B.. Ľ. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom: M. XX, XXX XX K., právne zastúpený: JUDr. Milan

Fulec, advokát, so sídlom: Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, o uloženie povinnosti strpieť nerušený
výkon nájomného práva a uloženie povinnosti vydať kľúče, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B1-4C/69/2011-427 zo dňa 17.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku o trovách konania mení tak, že žalovanému
sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.), žalovanému priznal náhradu trov
konania proti žalobcovi v rozsahu 100% (II.); o výške náhrady trov konania si vyhradil rozhodnúť po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (III.).
2/ Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku zhrnul, že návrhom podaným dňa 10.05.2011

na Okresný súd Bratislava I sa žalobca domáhal proti žalovanému nariadenia predbežného opatrenia,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu
žalobcu, vydať navrhovateľovi kľúče a umožniť vstup do nehnuteľnosti - nebytových priestorov
nachádzajúcich sa v K., na M. F. č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, v katastrálnom území A. M.,
obec K. - m.č. A. M., okres K. T., ako aj vydať hnuteľné veci navrhovateľa, ktoré sa v predmete
nájmu nachádzajú. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 24.05.2011 zobral svoj návrh na nariadenie

predbežnéhoopatreniaspäťvčastiuloženiapovinnostižalovanémuvydaťžalobcovihnuteľnéveci,ktoré
sa nachádzajú v predmete nájmu. Súd o uvedenom návrhu rozhodol uznesením zo dňa 30.05.2011,
č.k. 4C 69/2011-57 tak, že uložil žalovanému, aby sa zdržal rušivých zásahov do realizácie práva
nájmu žalobcu, aby vydal žalobcovi kľúče a umožnil vstup do nehnuteľnosti - nebytových priestorov
nachádzajúcich sa v K., na M. F. Č.. XX, zapísanej na LV č. XXXX, v katastrálnom území A. M., Obec
K. - m.č. A. M., Okres K. T.. Súd zároveň uložil žalobcovi povinnosť do 30 dní odo dňa doručenia

uznesenia podať návrh o uloženie povinnosti žalovanému strpieť nerušený výkon nájomného práva
žalobcu a o náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi žalovaného do realizácie práva
nájmu žalobcu k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti. Súd konanie o nariadenie predbežného opatrenia
v časti uloženia povinnosti žalovanému vydať navrhovateľovi hnuteľné veci, ktoré sa nachádzajú v
predmete nájmu zastavil. Uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave
č.k. 5Co 339/11-121 zo dňa 22.08.2011 a dovolanie žalovaného bolo uznesením Najvyššieho súdu

SR č.k. 5Cdo 78/2013 zo dňa 20.01.2014 odmietnuté. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul, že žalobca sa
žalobou vo veci samej domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti strpieť nerušený výkon nájomnéhopráva žalobcu v nebytových priestoroch nachádzajúcich sa v K. na M. ul. č. XX, zapísané na LV č. XXXX,
kat. územie A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T., vydať žalobcovi kľúče od predmetných nebytových
priestorov, zaplatiť žalobcovi náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi žalovaného do

realizácie práva nájmu žalobcu a zaplatiť bezdôvodné obohatenie. Uznesením č.k. 4C 69/2011-172 zo
dňa 25.09.2012 bolo konanie v časti žalobného návrhu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu
späťvzatia zastavené; uznesením č.k. 4C 69/2011-224 zo dňa 01.07.2014 bol žalobný návrh v časti o
zaplatenie náhrady škody z dôvodu neodstránenia jeho vád v súdom stanovenej lehote odmietnuté.
3/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého žalobca dňa 16.11.2006

uzatvoril s majoritnými spoluvlastníkmi nebytových priestorov (s výnimkou žalovaného) zmluvu o nájme
nebytových priestorov s dobou nájmu na dobu určitú do 15.09.2016 (správne 30.11.2016, poznámka
odvolacieho súdu). Uzatvorenie zmluvy nikto nerozporoval, nikto sa nedomáhal vyslovenia platnosti/
neplatnosti zmluvy súdnou cestou, rovnako zmluvu nikto nevypovedal, ani iným spôsobom neukončil.
Žalovaný je minoritným spoluvlastníkom predmetných nebytových priestorov. Napriek vedomosti
o platne uzatvorenej nájomnej zmluve a napriek nariadenému predbežnému opatreniu žalovaný

znemožňuje žalobcovi predmet nájmu riadne užívať, pričom podľa vyhlásení žalovaného je predbežné
opatrenie nevykonateľné, nakoľko si v čase rozhodovania súdu o nariadení predbežného opatrenia
nahlásil v nebytových priestoroch trvalý pobyt, čím sa stali nebytové priestory jeho obydlím požívajúcim
vyššiuprávnuochranuakodomneléprávasúkromnejspoločnosti.Žalobcamalzato,ženájomnúzmluvu
je potrebné, až do prípadného súdneho rozhodnutia, považovať za platnú. Zo skutkových okolností je

zrejmé, že podstata sporu je v nezhodách spoluvlastníkov o tom, ako hospodáriť so spoločnou vecou,
čo však nemôže byť na škodu tretiemu subjektu, ktorý vystupuje voči podielovým spoluvlastníkom
navonok. V zmysle § 139 ods. 1 Obč. Zák. z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení
a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Pri rozhodovaní o spoločnej veci platí tzv.
väčšinový princíp. Žalobca uzatvoril nájomnú zmluvu s podielovým spoluvlastníkom, ktorého výška

spoluvlastníckeho podielu je majoritná, preto z tohto úkonu sú zaviazaní všetci podieloví spoluvlastníci
spoločne a nerozdielne, teda sú povinní strpieť za odplatu užívanie predmetu nájmu a do tohto práva
nezasahovať. Pokiaľ ide o trvalý pobyt, žalobca bol toho názoru, že nahlásenie trvalého pobytu nemôže
zakladať žiadne osobitné práva k budove a teda nemôže oprávňovať vlastníka, resp. spoluvlastníka ako
prenajímateľa k tomu, aby svojvoľne zasahoval do práva nájmu navrhovateľa a znemožňoval nájomcovi

užívať prenajatú vec.
4/ Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku tiež uviedol, že žalovaný dňa 26.03.2015
požiadal o zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP nariadeného uznesením č.k.
4C/69/2011-57 zo dňa 30.05.2011 dôvodiac absenciou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca je
síce nájomca, ale so žalovaným nemá žiadny zákonný ani zmluvný vzťah. Je pravdou, že z právnych

úkonov sú zaviazaní všetci spoluvlastníci, avšak žalovaný bol vylúčený z rozhodovania o spoločnej
veci, nebol prítomný pri rozhodovaní. Je pravdou, že súd doposiaľ neurčil neplatnosť zmluvy, preto
si musí túto otázku vyriešiť ako predbežnú. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn.
33Odo 1125/2004, z ktorého vyplýva, že pre spoluvlastníka neexistujú žiadne práva a povinnosti voči
nájomcovi z právneho vzťahu, ktorého nebol účastníkom. Zároveň uviedol, že žalobca, resp. p. C., má

umožnený vstup do nehnuteľnosti a môže sa tam pohybovať. Predmetný návrh žalovaného súd prvej
inštancie pre nedôvodnosť zamietol. Skonštatoval, že uzavretie nájomnej zmluvy nevyžadovalo účasť
všetkých spoluvlastníkov nehnuteľnosti, t.j. účastníkov zmluvy, ktorá sa týkala spoločnej veci, nemuseli
byť všetci spoluvlastníci, pre jej platnosť postačilo, ak zmluva bola uzatvorená a podpísaná majoritným
spoluvlastníkom v súlade s väčšinovým princípom uplatňovaným pri nakladaní so spoločnou vecou.

Týmto spôsobom potom následne došlo k vzniku solidárneho záväzku podielových spoluvlastníkov voči
druhému účastníkovi zmluvy (v tomto prípade žalobcovi), pričom každý zo spoluvlastníkov bol povinný
rešpektovať a plniť záväzky vyplývajúce z takto uzavretej zmluvy. Žalovaný navyše nepreukázal tvrdenia
ohľadom jeho vylúčenia z rozhodovania o spoločnej veci, naopak, žalobca predložil viaceré dôkazy
preukazujúce, že žalovaný sa zúčastnil rokovaní ohľadom nakladania so spoločnou vecou (záznam zo

spoločnéhostretnutiaspoluvlastníkovdomovejnehnuteľnostinaM.ul.č.XXzodňa02.11.2006,výpoveď
žalovaného zachytená v zápisnici z pojednávania zo dňa 05.06.2012 v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava II, č.k. 13C 21/2012), ako aj dôkaz preukazujúci, že žalovaný považuje nájomnú zmluvu
za platnú a účinnú, keďže sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, č.k. 21C 135/2011
domáhal (ako žalobca) zaplatenia nájomného z predmetnej zmluvy; (medzičasom pohľadávku, ktorá

bola predmetom uvedeného súdneho sporu postúpil na ďalšie subjekty). Z uvedeného potom vyplýva, že
v konaní doposiaľ nebol preukázaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a zistený skutkový
stav je postačujúci na účely ponechania nariadeného predbežného opatrenia, pričom otázka platnosti
samotnej nájomnej zmluvy bude predmetom preskúmania vo veci samej ako otázky predbežnej. Nazáver súd prvej inštancie skonštatoval, že rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 1125/2004 sa týka právne
a skutkovo odlišnej veci ako je prejednávaná vec, a preto ho nemožno aplikovať. Pokiaľ išlo o tvrdenia
žalovaného, že žalobca, resp. p. C., má umožnený vstup do nehnuteľnosti a môže sa tam pohybovať,

podľa súdu prvej inštancie tieto žalovaný nepreukázal. Ďalej súd prvej inštancie poznamenal, že na
pojednávaní konanom dňa 17.10.2023 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že trvá na žalobe, hoci si
je vedomá skutočnosti, že v priebehu konania nájom zanikol, avšak jej klient trvá na tom, aby sa vo
veci rozhodlo, keďže počas celého konania a účinnosti nájomnej zmluvy je toho názoru, že mu právo
(vec užívať na základe nájomnej zmluvy) patrilo. Žalovaný toto právo nerešpektoval a konal v rozpore

s nariadeným neodkladným opatrením, pričom v zásade sa svojho práva, aj napriek podanej žalobe a
právoplatnému a účinnému neodkladnému opatreniu žalobca nedomohol. Trvala na žalobe z dôvodu
morálnosti, nakoľko žalované právo malo byť žalobcovi právoplatne priznané. Zhrnul aj vyjadrenie
právneho zástupcu žalovaného, ktorý akcentoval, že ak by aj nájomný vzťah, resp. nájomná zmluva,
bola platne dojednaná, tento nájomný vzťah bol ukončený v roku 2016. Povinnosť žalovaného strpieť
nerušený výkon nájomného práva, ako aj jeho povinnosť vydať kľúče od predmetu nájmu, sa odvíjajú od

existencie a platnosti nájomného vzťahu, a keďže tento zanikol, zanikla aj akákoľvek hypotetická vecná
legitimácia žalobcu v tomto konaní, čo je bez ďalšieho dôvodu na zamietnutie žaloby. Preto navrhol
súdu, aby žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5/ Právne odkazujúc na § 123, § 125 Obč. Zák., § 3, § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb., § 127
CSP súd prvej inštancie uzavrel, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca dňa

16.11.2006 uzatvoril s majoritnými spoluvlastníkmi nebytových priestorov zmluvu o nájme s dohodnutou
dobou nájmu na dobu určitú od 10. 11. 2006 do 30. 11. 2016. Zmluva upravovala užívacie vzťahy
medzi prenajímateľmi 1/ - 4/ a nájomcov v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti - nebytových priestorov
nachádzajúcich sa v K., na M. F. č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, v katastrálnom území A. M., obec
K. - m.č. A. M., okres K. T.. Podanou žalobou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému

strpieť nerušený výkon nájomného práva žalobcu vo vyššie označených nebytových priestoroch, ako
aj uloženia povinnosti vydať žalobcovi kľúče od predmetných nebytových priestorov. Medzi stranami
nebolo sporné, že nájomný vzťah bol ukončený v roku 2016, právo strpieť nerušený výkon nájomného
práva ako aj vydanie kľúčov od predmetu nájmu, ktorých sa domáhal žalobca v tomto konaní, sa odvíjajú
od existencie a platnosti nájomného vzťahu. Keďže tento nájomný vzťah zanikol 30. 11. 2016, zanikla

aj vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní, čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.
6/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Uzavrel,
že žalovaný mal v konaní plný úspech, preto zaviazal žalobcu k náhrade trov konania žalovanej
strane v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2/ CSP si o výške náhrady trov konania vyhradil rozhodnúť
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
7/ Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a napadol ním výrok o trovách
konania. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že k náhrade trov
konania zaviaže žalovaného. Dôvodil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Konkrétne
argumentoval tým, že v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko žalobca bol počas

tej časti súdneho konania, kedy sa aktívne vo veci konalo, úspešný jednak pokiaľ ide o úkony, ktoré
vykonával vo vzťahu k neodkladnému opatreniu a to nielen v prvoinštančnom, ale aj v odvolacom
konaní. Má za to, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné prihliadať aj na osobitosti
daného prípadu zohľadniac, že žalovaný sa počas celého konania správal arogantne a rozhodnutie
súdu - nariadené neodkladné opatrenie - ignoroval. Úkony, ktoré žalobca vykonával v čase, keď súd vo

veci aktívne konal, boli dôvodné, pričom konajúci súd niekoľko krát vyslovil predbežný právny názor, z
ktorého možno usudzovať, že ak by konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov, žalobca by bol vo veci
úspešný. Podľa žalobcu treba zohľadniť, že bol úspešný vo vzťahu k návrhu žalovaného na zrušenie
neodkladného opatrenia, ktorý súd zamietol. Nie je preto súladné s ust. § 255 CSP, ani spravodlivé,
aby za tieto úkony, v ktorých bol žalobca úspešný, bol zároveň povinný nahrádzať trovy konania

neúspešnému žalovanému. Po zániku nájomnej zmluvy uplynutím doby nájmu, t.j. 30.11.2006, čo bol
jediný dôvod zamietnutia žaloby, sa vo veci vôbec nekonalo, prebehlo iba jediné pojednávanie, a to 12
rokova5mesiacovpopodanížaloby- dňa17.10.2023.Nejdepritomoveczložitéhoprávnehovýznamu,
naviac predbežne bola vec právne posúdená už pri nariadení neodkladného opatrenia v roku 2011. V
odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že nájomná zmluva upravovala užívacie

vzťahy medzi stranami sporu od 10.11.2006 do 30.11. 2016. Súd prvej inštancie teda právo žalobcu v
čase vedeného súdneho konania potvrdil. Dôvodom zamietnutia žaloby je tak výlučne skutočnosť, že
počas súdneho konania doba nájmu uplynula. Žalobca už v počiatkoch súdneho konania zobral späť
návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj zámerne neodstránil vady podaného návrhu v častinávrhu o zaplatenie náhrady škody. Žalobca takto postupoval práve z dôvodu, aby eliminoval všetky
svoje nároky, ktoré by boli časovo náročné na dokazovanie. Prakticky v začiatku konania sa malo
konať o tom, čo bolo predbežne posúdené súdom prvej inštancie a potvrdené odvolacím súdom - o

práve nájmu žalobcu. Žalobca na poslednom pojednávaní svoje nároky, pokiaľ sa týka rozhodnutia o
trovách konania, uplatnil a navrhol, aby mu bola, vzhľadom na osobitosti prípadu, respektíve s ohľadom
k tomu, že pokiaľ ide o predbežné opatrenie a zamietnutia návrhu žalovaného na jeho zrušenie, priznaná
náhrada trov konania, čo vyplýva zo zápisnice, resp. z protokolácie, zo dňa 17.10.2023. Súd prvej
inštancie uvedené vôbec nevzal v úvahu. Ako výsmech pre žalobcu, pokiaľ ide o ochranu jeho práv z

nájomnej zmluvy, ktorých sa za 12 a pol roka nedomohol, vyznieva neprimeraná otázka kolegyne, ktorá
prišla za konajúcou sudkyňou po pojednávaní do pojednávacej miestnosti s otázkou „Tak čo, zobrali
to späť“? Pre žalobcu to bol dôkaz toho, že úmyslom žalovaného bolo naťahovať čas až dovtedy, kým
jeho právo nezanikne uplynutím času, t.j. nebude už dôvodné o ňom rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené
žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby s prihliadnutím k pomeru úspechu žalobcu v konaní (§ 255
CSP), ako aj s ohľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), rozhodnutie

súduprvejinštancievovýrokuotrováchkonaniazmeniltak,žežalovanéhozaviažekpovinnostinahradiť
trovy konania žalobcovi v plnom rozsahu. Zároveň si žalobca uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.
8/ Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
9/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal

napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že je z časti dôvodné.
10/ Trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť
o veci samej, má aj povinnosť rozhodnúť o trovách konania. Právo na náhradu trov konania vzniká zo
zákona, bez ohľadu na to, či ich strana sporu uplatnila (ustanovenia §§ 258 a 259 CSP tým nie sú

dotknuté). Súd teda o nároku o náhrade trov konania rozhoduje ex offo. Z toho plynie, že súd rozhodujúci
o priznaní náhrady trov konania v zmysle 255 CSP je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov
konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky
pre postup podľa 257 CSP. Nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení.
Judikatúra týkajúca sa rozhodovania o náhrade trov konania podľa OSP v znení účinnom do 30.

septembra2004(napr.5MCdo/21/2009)jepretotožnosťprávnejúpravypoužiteľnáajpreCivilnýsporový
poriadok (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/171/2023 zo dňa 28. novembra 2024).
11/ Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom na vydanie predbežného opatrenia pred začatím
konania vo veci samej (§ 74 a nasl. OSP), domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi
(žalovanému) povinnosť zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu navrhovateľa (žalobcu),

vydaťnavrhovateľovikľúčeaumožniťmuvstupdonehnuteľnosti-nebytovýchpriestorovnachádzajúcich
sa v K., na M. ulici č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie A. M.. Súd prvej inštancie
tomuto návrhu vyhovel a uznesením č.k. 4C 69/2011-57 zo dňa 30.05.2011 uložil žalovanému zdržať
sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu navrhovateľa, vydať žalobcovi kľúče k nehnuteľnosti a
umožniť mu vstup do nej. Zároveň uložil navrhovateľovi (žalobcovi) povinnosť do 30 dní podať voči

odporcovi (žalovanému) žalobu o uloženie mu povinnosti strpieť nerušený výkon nájomného práva
navrhovateľa a o náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi odporcu do realizácie práva
nájmu navrhovateľa k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 339/11-121 zo dňa 22.08.2011. Následne
žalobca (v zmysle pokynu súdu prvej inštancie uloženého v predbežnom opatrení) doručil súdu prvej

inštancie dňa 29.06.2011 žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhal: 1/ strpieť nerušený výkon
nájomného práva v nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K., na M. ulici č. XX, zapísanej na LV
č. XXXX, katastrálne územie A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T.; 2/ vydania kľúčov od nebytových
priestorov nachádzajúcich sa v K. na M. ulici č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie A.
M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T., 3/ zaplatenia škody, vr. úrokov z omeškania, vzniknutej v súvislosti

s rušivými zásahmi odporcu do realizácie navrhovateľovho práva nájmu; 4/ zaplatenia bezdôvodného
obohatenia, vrátane úrokov z omeškania. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.08.2012 vzal
žalobca návrh v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému späť (č.l. 165). Konanie
bolo v tejto časti zastavené uznesením č.k. 4C/69/2011-172 zo dňa 25.09.2012. Z obsahu spisu tiež
vyplýva, že žalobca bol uznesením súdu prvej inštancie č.k. 4C 69/2011-171 zo dňa 25.09.2012 vyzvaný

na odstránenie vád podania v časti požadovanej náhrady škody, ktorá nebola vyčíslená. Uznesením
č.k. 4C 69/2011-224 zo dňa 01.07.2014 súd prvej inštancie žalobný návrh v časti o zaplatenie náhrady
škody odmietol. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nebol úspešný ani v jednom zo štyroch ním
navrhovaných rozsudočných petitoch. V časti bolo konanie zastavené pre správanie samotného žalobcu(čiastočné späťvzatie časti žaloby v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia), v časti bola
žaloba odmietnutá pre neodstránenie vád (vo vzťahu k návrhu na uloženie povinnosti na zaplatenie
vzniknutej škody), vo zvyšných dvoch rozsudočných petitoch bola žaloba zamietnutá z dôvodu uplynutia

doby nájmu dojednaného na dobu určitú.

12/ Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri

zastavenísporovéhokonaniajepotomprevyriešenieotázkynáhradynákladovkonaniakľúčovézistenie,
či, a pokiaľ áno, ktorá zo sporových strán z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Kritérium
procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom

rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť,
a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v
takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti,
ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (viď aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010). Z ohľadom na uvedené je zrejmé, že to

bol žalobca, ktorý svojím správaním - späťvzatím časti žaloby pred rozhodnutím súdu vo veci samej, bez
toho, aby tento procesný úkon bol podporený správaním žalovaného v zmysle jej žalobnej požiadavky,
vzal žalobu späť. Obdobne z pohľadu procesného zavinenia možno posúdiť aj čiastočné odmietnutie
jeho žaloby pre neodstránenie vytknutých vád. Možno teda zhrnúť, že to bol žalobca, ktorý z procesného
hľadiska zavinil zastavenie konania v tejto časti predmetu sporu (§ 256 ods. 1 CSP), a preto v danom

rozsahu nemožno o aplikácii ust. § 257 CSP uvažovať.

13/ Ústavný súd SR v náleze č.k. I. ÚS 387/2019-60 zo dňa 02.04.2020 (ods. 40 a nasl.) uviedol: „z
ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou
civilného sporového konania, a ako také spadá pod č. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa

zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl.
51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na
súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom, určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá
v Občianskom súdnom poriadku účinnom do 30.06.2016, resp. v Civilnom sporovom poriadku od 1.

júla 2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania preto treba vykladať
v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
ďalej uviedol „Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí
byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP

a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo
vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v § 150 OSP. Hranice sudcovskej úvahy sú dané
účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len
ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§
255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať

iba vo výnimočných prípadoch. Ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo
stránnavrhne,musísúdumožniťprotistrane,abysaknemuvyjadrila(kzámeruakdôkazom).Existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť
pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle...“. V uznesení
č.k. IV. ÚS 411/2024-13 zo dňa 27.08.2024 ústavný súd v ods. 16 uviedol: „strana, ktorá sa domáha

aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen
tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP)“.

14/ Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 257 CSP, žalobca použitie tohto zákonného ustanovenia v odvolaní
odôvodňoval tým, že bol počas tej časti súdneho konania, kedy sa aktívne vo veci konalo úspešný,

jednak pokiaľ ide o úkony, ktoré vykonával vo vzťahu k neodkladnému opatreniu, a to nielen v
prvoinštančnom, ale aj v odvolacom konaní. Rovnako bol úspešný aj vo vzťahu k návrhu žalovaného
na zrušenie neodkladného opatrenia, ktorý súd zamietol. Má za to, že pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné prihliadať aj na osobitosti daného prípadu zohľadniac, že žalovaný sa počas celéhokonania správal arogantne a rozhodnutie súdu - nariadené neodkladné opatrenie - ignoroval. Namietal,
ženiejesúladnésust.§255CSP,anispravodlivé,abyzatietoúkony,vktorýchbolúspešný, bolzároveň
povinný nahrádzať trovy konania neúspešnému žalovanému. Po zániku nájomnej zmluvy uplynutím

doby nájmu, t.j. 30.11.2016, čo bol jediný dôvod zamietnutia žaloby, sa vo veci nekonalo, prebehlo iba
jediné pojednávanie, a to dňa 17.10.2023. Poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie,
v ktorom sa konštatovalo, že nájomná zmluva upravovala užívacie vzťahy medzi stranami sporu od
10.11.2006 do 30.11.2016. Súd prvej inštancie teda právo žalobcu v čase vedeného súdneho konania
potvrdil. Dôvodom zamietnutia žaloby bola výlučne skutočnosť, že počas súdneho konania doba nájmu

uplynula.

15/ V súvislosti s argumentáciou odvolateľa ohľadom existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 257 CSP), odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.7.2017,
v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne

neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd
nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu,
ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Keďže použitie tohto
ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí
jeho aplikácia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný

charakter (viď napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257
CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za

ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže

dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba
skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.
Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (viď nálezy
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 a sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je
solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej
protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na

dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

16/ Zohľadniac vyššie uvedené zásady aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania,
odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou odvolateľa, že súd prvej inštancie, pokiaľ ide o napadnutý
výrok, vec nesprávne právne posúdil. Naviac z odôvodnenia napadnutého výroku nie je zrejmé, či

o použití tohto zákonného ustanovenia vôbec uvažoval. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie
odôvodnil len veľmi stručne, s odkazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP (viď ods. 22 odôvodnenia).
Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť aj to, že vo výroku o trovách konania nezohľadnil už skôr
zastavenú (resp. odmietnutú) časť sporu, a pokiaľ ide o túto časť už skončeného konania, výrok o
trovách konania absentuje.

17/ Odvolací súd je názoru, že v prejednávanej veci je pri rozhodovaní o trovách konania použitie ust.
§ 257 CSP namieste. Meritórne bola totiž žaloba skutočne zamietnutá len z dôvodu uplynutia času
doby trvania nájmu. Otázkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov sa súd prvej inštancie v
dôvodoch napadnutého rozsudku síce osobitne nezaoberal, pokiaľ by však táto zmluva nebola v súlade

so zákonom č. 116/1990 Zb. (t.j. súd by vzhliadol jej neplatnosť pre nedostatok písomnej formy alebo
jej podstatných náležitostí), navrhované predbežné opatrenie by nemohlo obstáť (pre neosvedčenie
danosti práva). Naviac, v konaní vedenom pred bývalým Okresným súdom Bratislava II sa žalovaný
domáhal voči žalobcovi dlžného nájomného titulom tejto nájomnej zmluvy, z čoho možno vyvodiť, žesám ju považoval za platne uzavretú. Keďže nájomný vzťah dojednaný na dobu určitú do 30.11.2016 už
v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie (17.10.2023) neexistoval, zanikol aj dôvod žaloby. Žalobca totiž
po 30.11.2016 stratil vecnú legitimáciu v spore, avšak výlučne z dôvodu plynutia času. Ku dňu podania

žaloby (29.06.2011) až do 30.11.2016 však jeho vecná legitimácia v spore nepochybne existovala.
Z tohto dôvodu by bolo z pohľadu žalobcu neprimerane tvrdé a najmä nespravodlivé uzavrieť, že v
tejto časti konania ide o jeho neúspech v spore, naviac sankcionovaný povinnosťou nahradiť trovy
konania žalovanému. Práve stratu vecnej legitimácie v spore výlučne pre uplynutie času (s ohľadom
na neprimeranú dĺžku trvania súdneho konania na súde prvej inštancie) je možné považovať za dôvod

hodný osobitého zreteľa, a teda dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP.

18/ Odvolací súd z dôvodu celkovej dĺžky trvania súdneho sporu (14 rokov) už rozsudok súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutej časti nerušil a vo veci rozhodol sám. V zmeňujúcom rozhodnutí
zohľadnil, že napriek procesnému zavineniu žalobcu za čiastočné zastavenie konania a za odmietnutie
časti žaloby (§ 256 CSP), žalovanému v týchto častiach trovy konania nevznikli (trovy by mu teda

neboli z dôvodu procesnej ekonómie priznané) a pokiaľ ide o ostávajúcu časť predmetu sporu (o ktorej
bolo meritórne rozhodnuté), je namieste o trovách konania rozhodnúť tak, že sa žalovanému nárok
na ich náhradu nepriznáva (z dôvodu dôvodnosti použitia ust. § 257 CSP). Posudzujúc trovy konania
komplexne, odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (§
388 CSP) tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva (§ 256 ods. 1, § 257 CSP).

19/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v odvolacom konaní (žiadal priznať trovy konania
v rozsahu 100%) rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

20/ Záverom odvolací súd v súvislosti s vydaným predbežným opatrením dáva do pozornosti súdu prvej
inštancie ust. § 336 ods. 1, 4 v spojení s § 335 ods. 1 CSP.

21/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).