Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/137/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119010929
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7119010929.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov
JUDr. Mareka Dudíka a JUDr. Mateja Čintalu, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. februára 2026
v trestnej veci obžalovaného A. B. C., pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4
písm. a) Tr.zák. a iné, o odvolaní obžalovaného a poškodeného D. E., B.. F. proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 10.6.2025, sp.zn. 8T/17/2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B. C. a poškodeného D. E. B.. F..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uznal obžalovaného A. B. C. za vinného v bode 1/ rozsudku
z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr.zák. a v bode 2/ rozsudku zo zločinu úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr.zák. na tom skutkovom základe, že

v bode 1
v Košiciach, na ul. G. H. I. XX, v presne nezistenom čase, dňa 21.09.2011 v úmysle získať finančné
prostriedky a zabezpečiť si tak splnenie podmienok pre poskytnutie úveru od B. J. K. E. L., a.s. (ďalej len
SZRB), na ktorý by inak nemal nárok, uzavrel ako štatutárny zástupca spol. M., B.. N. so spoločnosťou D.
E., B.. F. zmluvu o krátkodobej finančnej pomoci, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažnej pôžičky vo
výške 250.000 € na realizáciu akcie „Bytový dom D." katastrálne územie O. D., ktorá mu bola poskytnutá

dňa 21.09.2011 vo výške 150.000 € vo forme zálohy a dňa 16.11.2011 po spísaní Notárskej zápisnice
N405/2011, Nz 44002/2011 zo dňa 10.11.2011 vo výške 100.000 € v prospech B. M., B.. N., pričom už
v čase uzavretia predmetnej zmluvy vedel, že finančnú výpomoc v stanovenej lehote do 30.09.2012
nevráti a peňažné prostriedky použije na iný účel, než mu boli poskytnuté, čím takto spol. D. E., B.. F.
spôsobil škodu vo výške 250.000,- Eur

v bode 2
v Bratislave, v presne nezistenom čase, dňa 18.10.2011, v úmysle vylákať finančné prostriedky,
podal ako štatutárny zástupca spol. M., B.. N. žiadosť o poskytnutie úveru vo výške 602.865 €, v
ktorej deklaroval nepravdivé údaje o vlastných finančných zdrojoch vo výške 200.953 € s doložením
nepravdivej účtovnej závierky k 30.09.2011, na základe ktorej dňa 11.01.2012 uzavrela B. úverovú
zmluvu č 79265-2011 s poskytnutím úveru vo výške 602.865 €, následne v čase po uzavretí úverovej

zmluvy do prvého čerpania úveru dňa 06.02.2012 deklaroval splnenie podmienok na čerpanie úveru
nepravdivými podkladmi a údajmi, a to o poskytnutí C. M. B., vo výške 150.000 €, ktorá však nebola
poskytnutá, ďalej o prijatí 14 záloh od budúcich vlastníkov bytových jednotiek bytového domu v D.,
ktoré v skutočnosti prijaté neboli nakoľko k uzavretiu zmlúv nikdy nedošlo a v účtovníctve spoločnosti
neboli zaúčtované a o preinvestovaní vlastných prostriedkov vo výške 200.953,50 € dokladovaných
faktúrou č. 20111016 zo 16. novembra 2011 od dodávateľa L. B., B., na sumu 246.083,48 €, ktorá v

účtovníctvach oboch spoločností nebola zaúčtovaná a práce, ktoré sú na nej uvedené neboli vykonané
v uvedenom rozsahu, ďalej k čerpaniu úveru predložil B. faktúry spoločnosti C., B., ktorej bol konateľom,ako dodávateľa stavby bytového domu D. za stavebné práce a dodávky stavebného materiálu, ktoré
na stavbe v skutočnosti neboli realizované a v troch prípadoch faktúry v účtovníctve B. M. B., neboli
zaúčtované,čímtaktosvojimkonanímuviedolB.J.K.E.L.,K.,doomyluvotázkesplneniapodmienokna

poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru a spôsobil jej škodu vo výške 562.314,61 Eur, čo predstavuje
sumu reálne vyčerpaných finančných úverových prostriedkov.

Za to prvostupňový súd uložil obžalovanému podľa § 222 ods. 4 Tr.zák., § 38 ods. 2 Tr.zák., § 41 Tr.zák.
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určil
skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obžalovaný čo do výroku o vine
aj o treste a poškodený.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu podané odvolanie odôvodnil tak, že poškodený P. B.,
advokát so skúsenosťami v obchodnom práve ho sám oslovil s ponukou investovať do developerského

projektu podľa zásady „Verba movent, exempla trahunt“. Súd nesprávne aplikoval pojem „vlastné zdroje“
klienta. Absentoval úmysel obžalovaného. Trestné stíhanie za podnikateľské riziko je krajné opatrenie.
V projekte išlo o developerskú činnosť s právom veriteľa vymáhať svoje pohľadávky civilnou cestou.

Výpoveď konateľa, poškodeného v plnom rozsahu aj v prípravnom konaní a taktiež na hlavnom

pojednávaní potvrdila, že zo strany poškodeného išlo o realizáciu investície, ktorú si konateľ preveroval u
starostu obce. Došlo len k zlyhaniu zámeru. Aj zo spôsobu etapovitého poskytnutia pôžičky je zrejmé, že
u neho zlý úmysel nevrátiť pôžičku chýba. Druhú časť pôžičky poškodená spoločnosť výslovne mailom
ponúkala a dožadovala sa jej čerpania

V prípade developerského úveru, kde záložným právom bola zabezpečená budúca stavba a pozemok,
banka mala k dispozícii účinný právny nástroj na ochranu svojej pohľadávky. Nedostupnosť financií a
neúspech projektu nemôžu automaticky viest' k trestnoprávnej zodpovednosti. Pri podnikaní a vývoji
projektov je nutné zohľadniť riziko, ktoré nemožno automaticky trestnoprávne penalizovať.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok mestského súdu v celom rozsahu zrušil. Zároveň žiadal,
aby odvolací súd ho spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr.por. oslobodil, alebo aby vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poškodený v písomných dôvodoch odvolania namietal skutočnosť, že vo výroku rozsudku sa súd vôbec

nezaoberal uplatneným nárokom, aj keď tento bol riadne a včas ním uplatnený.

P. Q. B., v tej dobe splnomocnenec poškodeného D. E., B., pri výsluchu v prípravnom konaní dňa
15.8.2017 sa po poučení podľa § 46 Tr.por. pripojil k trestnému konaniu so škodou vo výške 403.136,65
eur. Aj keď súd v odôvodnení uviedol, že o uplatnenom nároku nerozhodoval pre prekážku res judicata,

nakoľko o nároku poškodenej strany D. E. B. bolo už rozhodnuté v civilnom konaní, a to rozsudkom
OS Levice sp.zn. 11C/269/2013 zo dňa 19.5.20215 v spojení s rozsudkom KS sp.zn. 15Cob/1792015
má za to, že o náhrade škody mal súd rozhodnúť aj vo výroku rozsudku. V tomto rozsahu má za to, že
výrok o náhrade škody absentuje a súd sa s uplatneným nárokom mal vyporiadať vo výroku rozsudku,
a nielen v samotnom odôvodnení.

Navrhol, aby odvolací súd v súlade s ust. § 322 ods. 3 Tr.por. doplnil výrok rozsudku prvostupňového
súdu o výrok o náhrade škody tým, že zaviaže obžalovaného nahradiť škodu spoločnosti D. E. B. vo
výške 403.136,65 €.

Prokurátor v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného uviedol, že prvostupňový súd postupoval
správne a zákonne, keď obžalovaného A. B. C. uznal vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa §
221 ods. 1, ods. 2 Tr.zák. v súbehu so zločinom úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr.zák.a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu
so skúšobnou dobou v trvaní troch rokov.

V odôvodnení rozsudku mestský súd logicky popísal, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera.
Poukázal pritom na celý rad priamych, aj nepriamych, na seba nadväzujúcich dôkazov o vine
obžalovaného. Spáchanie skutkov je objektivizované najmä výsluchmi vypočutých osôb, ako aj
súvisiacimi listinnými dôkazmi, ktoré preukazujú, že skutky uvedené v obžalobe a napadnutom rozsudku
sa stali, sú trestnými činmi a spáchal ich obžalovaný spôsobom tam uvedeným.

Čo sa týka uloženého trestu obžalovanému, tento je potrebné považovať za primeraný a zákonný.

Navrhol, aby Krajský súd v Košiciach predmetné odvolanie obžalovaného zamietol v celom rozsahu ako
nedôvodné, nakoľko odvolaním napadnutý rozsudok mestského súdu považuje za dôvodný a v súlade
so zákonom vo všetkých jeho výrokoch.

Na podklade takto podaných odvolaní odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Prvostupňový súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodeného,
splnomocneného zástupcu poškodenej strany B. J. K. E. L. (R. N. B.), svedkov, znalca, listinnými
dôkazmi a zistil skutočnosti podľa názoru krajského súdu potrebné pre náležité zistenie skutkového
stavu.

V predmetnej trestnej veci bolo vykonané rozsiahle a vyčerpávajúce dokazovanie, pričom krajský súd
nemá pochybnosti o správnosti a zákonnosti skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu.

Obžalovaný svojim konaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu podvodu v bode 1/ napadnutého
rozsudku tak po subjektívnej, ako aj objektívnej stránke.

Od počiatku záväzkového vzťahu, to znamená už od momentu uzavretia zmluvy o pôžičke
s poškodeným P. Q. B. zo dňa 21.9.2011 a 16.11.2011, vo výške 250.000,- eur, mal aj podľa názoru
krajského súdu obžalovaný podvodný úmysel podstatnú časť týchto prostriedkov nepoužiť v súlade
s účelom pôžičky, t.j. na výstavbu bytového domu v D., keď tieto presunul na ďalšie spoločnosti, v

ktorých bol sám alebo s manželkou spoločníkom a konateľom. Spoločnosti L. S. T. B. K. pôvodnému
dodávateľovi poskytol obžalovaný ako konateľ investora z tejto pôžičky len 30.000,- eur a ostatné
finančné prostriedky ešte v októbri a v novembri 2011 presunul na ďalšiu svoju spoločnosť. K zastaveniu
prác došlo v novembri 2011 a k ich obnoveniu došlo až po schválení úveru. Nepochybne pre možnosť
vytvárania prefakturácie zo strany obžalovaného, ktorý z pôvodného hlavného dodávateľa L. S. T. B.

urobil len subdodávateľa a ním ovládanú a vlastnenú spoločnosť C. urobil hlavného dodávateľa. Táto
spoločnosť vystavovala faktúry pre M., ktorý ich od 2/2012 predkladal k čerpaniu úveru B. K.. Vstup
spoločnosti C. B., v ktorej bol jediným spoločníkom a konateľom obžalovaný ako dodávateľa medzi
realizátora prác L. B. a investora Urbareal umožnil obžalovanému vystavovať vlastné faktúry za C.,
predkladané do B., na ktorých upravoval rozsah prác vykonaných a fakturovaných zo strany L. B., aby

čo najskôr vyčerpal úver. Z tohto dôvodu bolo potrebné v účtovníctve M. vykázať vrátenie poskytnutej
zálohy L. B. vo výške 30 000,- eur do pokladne M. k 31.12.2011 a neobdržať žiadnu faktúru od L. B. a
ani ju nepredložiť k čerpaniu úveru v B..

Zo záverov znaleckého posudku z účtovníctva znalca A. L. mal aj krajský súd preukázané, konkrétne že

z poskytnutých 250.000,- eur zo strany spoločnosti D. E. použil na úhradu zálohy pre dodávateľa stavby
spoločnosť L. S. T. len 30.000,- eur, a sumu 110.000,- eur hneď dňa 26.9.2011 presunul na spoločnosť
C. z ktorej sumu 80.000,- eur presunul na ďalšiu svoju spoločnosť U. E. B..

Trestný čin podvodu má dve strany, ktoré sú spojené v jeden celok a vzájomne sa ovplyvňujú. Prvou je

strana páchateľa, t.j. toho, ktorý klame (uvádza nepravdivé skutočnosti, respektíve zamlčí pravdivé sku-
točnosti), teda toho, ktorý poskytuje také informácie, ktoré nie sú v súlade so skutočnosťou. Opakom
(rubom) strany páchateľa, je strana klamaného (klamaná osoba nemusí byť zároveň poškodenou oso-bou, respektíve môže byť osobou rozdielnou od poškodenej osoby), ktorému sú uvádzané nepravdivé
okolnosti a ktorý nevie, že tieto uvádzané okolnosti nie sú v súlade so skutočnosťou.

Finančné prostriedky poskytnuté mu poškodenou spoločnosťou D. E. 2.11.2011 vo výške 100.000,- eur
po ich presunutí na spoločnosť C. B. následne použil na splatenie svojho vyčerpaného kontokorentu v T.
vo výške 120.000,- eur, ktorý bol splatný bezprostredne dňa 30.11.2011. Takže už v momente požiadania
o vyplatenie tranže pôžičky obžalovaný vedel, že ich použije na splatenie kontokorentu, ktorý vyčerpal
z účtu a nevedel zdokladovať a zúčtovať v účtovníctve spoločnosť C.. Čiže tieto prostriedky nemohli byť

použité pri výstave bytového domu D.. Pokladničné operácie deklarujú, že boli neoprávnene odčerpané
a použité pre jeho vlastnú potrebu.

Objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok, bez ohľadu na druh a formu vlastníctva. Majetkom sú
nielen veci, ale aj pohľadávky a iné majetkové práva, pričom cudzím majetkom sa rozumie majetok, ktorý
nepatrí páchateľovi alebo nepatrí výlučne jemu. Objektívna stránka trestného činu podvodu spočíva v

podvodnom konaní, teda v takom konaní páchateľa, ktorým uvedie iného do omylu alebo využije niečí
omyl. Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so
skutočným stavom veci, pričom môže ísť o konanie, opomenutie aj konkludentné konanie. Z hľadiska
subjektívnej stránky je trestný čin podvodu úmyselným trestným činom, pričom k jeho dokonaniu
dochádza momentom obohatenia páchateľa alebo iného.

Krajský súd sa nestotožňuje s obhajobnými námietkami, že poškodený vo vzťahu ku skutku 1/
napadnutého rozsudku nedodržal obvyklú mieru opatrnosti. Obvyklú alebo bežnú mieru opatrnosti je
možné definovať tak, že nejde o „uvedenie do omylu“ v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného
činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák., ak je možné nepravdivosť tvrdenia na prvý pohľad rozpoznať

(podlieha preskúmavaniu klamanou osobou), prípadne nepravdivosť tvrdenia vôbec nie je spôsobilá
vyvolať nesprávnu predstavu subjektu, ktorému je smerovaná.

Uvedením do omylu je potrebné rozumieť nepravdivé tvrdenie, ktorého nepravdivosť nie je možné bez
dôkladnejšieho rozmyslenia alebo pátrania rozoznať a ktoré je spôsobilé vyvolať nesprávnu predstavu,

alebo vzbudiť vieru v pravdivosť tvrdenia u osoby oklamanej najmä tam, kde pátranie v pravidelnom
obchodnom, alebo spoločenskom styku nie je obvyklé. Postačí aj obyčajné nepravdivé tvrdenie a
to hlavne tam, kde presvedčiť sa o pravdivosti tvrdenia nie je možné alebo aspoň neobvyklé, kde
dôvera je buď nutnosťou alebo zvyklosťou. Z dosahu ochrany trestného činu podvodu vybočuje dôvera
klamanej osoby vtedy, ak môže byť oklamanie už v čase klamania rozpoznané klamanou osobou a to

prostriedkami, ktoré má klamaná osoba v čase klamania k dispozícii.

Krajský súd uvádza, že poškodený vykonal a realizoval všetky dostupné zistenia a preverovania, ku
ktorým mal prístup a ktoré si reálne vedel objektivizovať. Osoba poškodeného nebola v čase transakcie
s obžalovaným, ale ani ex post štátnym zamestnancom, resp. zamestnancom nejakej bankovej

inštitúcie, kde by mal prostriedky a možnosti si zisťovať, aká bola finančná kondícia obžalovaného, jeho
bonita,dlhy,exekúcie,úvery,akýchmaltentovčaseposkytnutiapôžičkyinýchveriteľov.Sámpoškodený
uviedol, že obžalovaný je sofistikovaným podvodníkom a tento dokonca pre negáciu nedodržania miery
opatrnosti navštívil starostu D. a pred splatnosťou pôžičky sa bol ešte pozrieť na stavbe v D., kde zistil,
že namiesto štyroch poschodí je postavená len hrubá stavba bez strechy, vystavané sú len múry pre tri

poschodia a stavba namiesto tehál, z ktorých mala byť postavená je postavená z betónových panelov,
v ktorých je zaliaty polystyrén a teda stavba vyzerala veľmi nedôveryhodne až katastrofálne.

Vo vzťahu ku vine obžalovaného pre skutok v bode 1/ napadnutého rozsudku nemal krajský súd žiadne
pochybnosti, pretože bolo dostatočným a jasným zrozumiteľným spôsobom dokázané, že obžalovaný

už v čase transakcie vo forme poskytnutia pôžičky od poškodeného vedel, že predmetné finančné
prostriedky nepoužije na dohodnutý účel, a že tieto ani poškodenému nevráti.

Vo vzťahu ku skutku 2/ v napadnutom rozsudku, tento je úzko prepojený na zmluvu o pôžičke zo dňa
21.09.2011.

V žiadosti obžalovaný podľa názoru krajského súdu v zmysle vykonaného dokazovania skutočne uviedol
nepravdivé údaje a informácie realizované úmyselne s cieľom umelo vytvoriť podmienky pre čerpanie
úveru. V žiadosti o úver neuviedol pohľadávku voči spoločnosti P4Y vo výške 110.000,- eur vzniknutejprevodom finančných prostriedkov dňa 23.9.2011. Jednalo sa o snahu obžalovaného zakryť skutočnosť,
že spoločnosť M. E. disponuje cudzími zdrojmi a nie svojimi vlastnými, resp. ďalších spoločností
ovládaných obžalovaným, čo by zrejme ovplyvnilo poskytnutie samotného úveru, čo v konečnom

dôsledku potvrdila aj spracovateľka žiadosti A. F. ako aj A. F..

Finančné prostriedky od spol. D. E., B. U. účelovo poslúžili predovšetkým na deklaráciu vlastných
finančných prostriedkov, ktoré bolo jednou z podmienok poskytnutia úveru v banke.

Obžalovaný A. B. C., ako štatutárny zástupca spol. M., B. v úmysle získať finančné prostriedky od banky,
pri žiadosti o poskytnutie úveru predložil banke nepravdivé údaje o vlastných finančných prostriedkoch,
úmyselne zatajil skutočnosť, že má záväzky vo výške 250.000,- eur, pretože vedel, že ak by túto
skutočnosť uviedol, banka by mu úver neposkytla, následne po uzavretí úverovej zmluvy opakovane
bankepredkladalfiktívnefaktúry,akoajďalšiepodkladypotrebnénauvoľneniefinančnýchprostriedkovz
banky a týmto svojim konaním vylákal od B. V. prostriedky vo výške 562.314,61 eur, čím naplnil skutkovú

podstatu trestného činu úverového podvodu po objektívnej stránke a konal tak vo forme dolus directus
podľa § 15 písm. a) Tr.zák. ako osoba trestne zodpovedná a vedomá si následkov svojho konania.
Tvrdenia obžalovaného považuje krajský súd za účelové v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti,
pretožeskutočnostizistenévrámcidokazovaniavpredmetnejtrestnejvecisújednoznačnéadostatočne
verifikované.

Trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Tr.zák. sa dopustí ten, kto od iného vyláka úver ale-
bo zabezpečenie úveru tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úve-
ru alebo na splácanie úveru a tak mu spôsobí malú škodu.
Z tejto legálnej definície trestného činu úverového podvodu možno, za pomoci gramatického a logické-

ho výkladu ustáliť, že ak úverový dlžník uvádza banke nepravdivé údaje o svojej bonite (napríklad pred-
kladá banke falošné potvrdenia o zamestnaní, o výške príjmu a podobne s cieľom získať finančné pros-
triedky z úveru, resp. sa vydáva za inú osobu, akou v skutočnosti je), tak napĺňa znaky skutkovej pod-
staty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Tr.zák. v tom smere, že „uvádza iného do
omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru“.

Pre banky, subjekty poskytujúce úvery, či pôžičky, je totiž takmer vždy podstatnou podmienkou na pos-
kytnutie úveru pravdivé zistenie týkajúce sa bonity žiadateľa o úver, t.j. preukázanie žiadateľa, že má za-
mestnanie a tomu zodpovedajúci príjem, ktorý oprávňuje na vyvodenie predbežného záveru o možnos-
ti (schopnosti) žiadateľa uhrádzať zmluvne dohodnuté splátky. Pri posudzovaní „otázky splnenia pod-
mienok na poskytnutie úveru“ tieto subjekty (celkom logicky) môžu vychádzať len z dokladov, ktoré má

k dispozícii pred uzatvorením úverovej zmluvy, pretože len v tomto štádiu môže posudzovať úverové
riziko ohľadne návratnosti finančných prostriedkov zo strany žiadateľa o úver. Banka pritom posudzu-
je „splnenie podmienok na poskytnutie úveru“ spravidla z dlhodobého hľadiska, t.j. z hľadiska niekoľko-
ročnej návratnosti a to bez ohľadu na to, či žiadateľ o úver má, napríklad v čase rozhodovania o úve-
re, nasporenú značnú finančnú čiastku, z ktorej by teoreticky mohol splatiť, dokonca ihneď, väčšiu časť

poskytnutého úveru.
Úverový dlžník pritom vie, že predkladá banke falošné doklady o svojej bonite a že ak by banka poz-
nala všetky rozhodné okolnosti, celkom určite by mu úver neposkytla.
Svedok A. W. sa vyjadril na margo bonity klienta (obžalovaného), že ak by banka vedela, že v žiadosti o
úver sú deklarované cudzie zdroje, čo deklarované nebolo, posudzovala by to inakšie, riziko pre banku

by bolo väčšie, tým by aj bonita klienta bola iná.
Obhajobné námietky vo vzťahu ku tomuto skutku sú teda domnienkami a hypotézami, ktoré však nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Výška poskytnutého úveru zo strany banky tak predstavuje jej škodu, pretože skutočne (reálne) doš-
lo vyplatením úveru k zmenšeniu majetku banky a tento úbytok na jej majetku chcel vyvolať (a vyvolal)

svojím konaním práve úverový dlžník. Takto spôsobená škoda je preto pokrytá úmyselným zavinením
úverového dlžníka, pričom nastala hlavne v dôsledku podvodného konania zo strany úverového dlžní-
ka pri preskúmavaní jeho bonity (z hľadiska posudzovania príčin, ktoré viedli k následku relevantnému
z hľadiska trestného práva, bolo konanie úverového dlžníka rozhodujúcou príčinou, ktorá ho spôsobila).
Úverový dlžník teda následok nielen spôsobil, ale ho aj zavinil.

Ak by aj následne, po obdržaní finančných prostriedkov z úveru, pojme úverový dlžník úmysel úver
splácať (napríklad z dôvodu neodhalenia jeho podvodného konania pri preskúmavaní jeho bonity), prí-
padne následne začne úver splácať, nakoľko sa mu podarilo získať legálnou, či nelegálnou činnosťou
finančné prostriedky na jeho splatenie (napríklad z ďalších podvodne vylákaných úverov) alebo úver za-čne splácať len preto, že si „vstúpil do seba“, nemajú tieto okolnosti na naplnenie formálnych znakov
skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Tr.zák. žiadny vplyv, preto-
že nastali až po dokonaní trestného činu a ide tu v podstate len o náhradu spôsobenej škody zo stra-

ny úverového dlžníka.
Sporným môže byť to, či ide o škodu v prípadoch, keď úverový dlžník uvádzal nepravdivé údaje o svo-
jej bonite a tak vylákal od banky úver, avšak zároveň, v čase podpisu úverovej zmluvy konal v presved-
čení (v úmysle), že úver splácať bude. Aj tu je, podľa názoru krajského súdu potrebné vychádzať z toho,
že primárnym úmyslom (cieľom) úverového dlžníka je vylákať od banky úver a to predstieraním svojej

bonity. Úverový dlžník sa preto chce obohatiť na úkor banky, teda jeho konanie je zamerané na vyvo-
lanie neoprávneného presunu majetku z banky na neho. Vyplatenie finančných prostriedkov zo strany
banky je potom práve tým momentom, kedy dôjde k reálnemu úbytku na majetku banky. Tento „úbytok“
možno označiť za škodu a táto škoda je pokrytá úmyselným zavinením úverového dlžníka a vzniká mo-
mentom vyplatenia finančnej čiastky. To, že úverový dlžník má zároveň aj sekundárny úmysel (cieľ), t.j.
neoprávnene získaný úver splácať, na tom nemôže nič zmeniť, pretože trestný čin úverového podvodu

podľa § 222 ods.1 Tr.zák. bol už dokonaný a tento sekundárny úmysel možno označiť len za tzv. úmy-
sel nahradiť spôsobenú škodu, tak ako to je aj v predmetnej trestnej veci, kde obvinený sa vyjadril, že
úver spláca. Tu však je potrebné dodať, že takéto dodatočné splácanie úverov, či pôžičiek podvodne
vylákaných, je už len náhrada škody spôsobená trestným činom. Banka síce nebola uvedená do omy-
lu v otázke, že finančné prostriedky, ktoré poskytla jej budú vrátené v určitej dobe, ale banka poskyt-

la úver za takých okolností, kedy by ich objektívne nebola poskytla, ak by bola pravdivo informovaná.
Z hľadiska súkromnoprávneho možno klamanie banky zo strany žiadateľa označiť za také konanie, kto-
ré sa vo všeobecnosti medzi poctivými ľuďmi považuje za neprípustné, teda za úmyselné konanie od-
porujúce dobrým mravom. Naviac na vyvodenie trestno-právnej zodpovednosti skutková podstata tres-
tného činu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Tr.zák. nevyžaduje, aby spôsobenie škody bolo trva-

lé (teda, aby išlo o trvalé odňatie majetku veriteľa), na naplnenie formálnych znakov postačí prípadne
aj dočasné odňatie majetku veriteľa.
Možno preto ustáliť, že pravdivé, respektíve nepravdivé informovanie banky zo strany žiadateľa o úver,
ktoré sa týka jeho bonity je takou podstatnou skutočnosťou, ktorá v konečnom dôsledku má výrazný (ak
nie rozhodujúci) vplyv na konečné stanovisko banky v tom smere, či poskytne alebo neposkytne žiada-

teľovi úver. Vedomé nepravdivé informovanie banky žiadateľom o úver o svojej bonite, v dôsledku kto-
rého je s ním uzatvorená úverová zmluva a sú mu následne poskytnuté finančné prostriedky, napĺňa
znak skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Tr.zák. (konkrétne znak
týkajúci sa uvedenia banky do omylu „v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru“) a preto su-
ma získaného úveru predstavuje pre úverového dlžníka neoprávnene získaný prospech (prospech zís-

kaný trestným činom je vždy neoprávnený, nakoľko ide o neoprávnenú majetkovú výhodu žiadateľa na
ktorú by inak nemal nárok). Bez lživého informovania banky by totiž žiadateľovi úver nebol poskytnutý
a preto získanie úveru je v príčinnej súvislosti s uvádzaním nepravdivých údajov banke.
V predmetnej veci obžalovaný aj podľa názoru krajského súdu trestným činom dosiahol vylákanie čias-
tky od úverového veriteľa, na ktorú znie úverová zmluva, a tak naplnil formálne znaky skutkovej pod-

staty trestného činu úverového podvodu.
Po účinnosti zákona č. 40/2024 Z.z. dňom 6.8.2024 (novela Trestného zákona) prvostupňový súd oproti
žalovaným kvalifikáciám skutkov obžalovaného ako obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr.zák. (skutok v bode 1 rozsudku) a obzvlášť závažného zločinu úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Tr.zák. (skutok v bode 2 rozsudku) správne kvalifikoval

konanie obžalovaného v bode 1 rozsudku ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr.zák. a v
bode 2 rozsudku ako zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr.zák..

Vo vzťahu k osobe obžalovaného, tento je z miesta bydliska hodnotený vo všeobecnej rovine a z odpisu
z registra trestov vyplýva, že doposiaľ nebol súdne trestaný.

Vo vzťahu k výroku o treste krajský súd konštatuje, že trest uložený obžalovanému je síce zákonný
a správny, ale odôvodnenie tohto výroku prvostupňovým súdom veľmi strohé, hraničiace s líniou
nepreskúmateľnosti.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery je nutné prihliadať na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy a na jeho správanie po spáchaní trestného činu. Súčasne zohľadniť jeho postoj
ku spáchaniu trestného činu.Krajský súd uvádza, že aj po novele trestných kódexov prijatou zák. č. 40/2024 Z.z. v spojení s Nálezom
Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 3/2024 - 761 zo dňa 03.07.2024 je nutné prihliadať na existenciu

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, i keď tieto nemajú byť súčasťou výroku o treste rozsudku.

Konštatácia existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v napadnutom rozsudku absentuje.
Krajský súd oproti prvostupňovému súdu u obžalovaného konštatuje jednu poľahčujúcu okolnosť
v zmysle § 36 písm. j) Tr.zák. (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život). Priťažujúca okolnosť

u obžalovaného absentuje, a to pre dôvody nižšie uvedené.

Prvostupňový súd opomenul, že trest ukladal ako úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac
úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými
skutkami, a vtedy je nutné použiť tzv. asperačnú zásadu, to znamená, že sa zvyšuje horná hranica
trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu.

V tejto súvislosti vo vzťahu ku asperačnej zásade vyjadrenej v § 41 ods. 2 Tr.zák., nemožno súčasne ako
priťažujúcu okolnosť použiť okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr.zák., t.j. použiť tú istú priťažujúcu okolnosť
spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných činov dvakrát pri uložení toho istého trestu. Uvedené dve
zákonné ustanovenia však s poukazom na § 38 ods.1 Tr.zák. nemožno použiť spoločne, pretože sa

svojou podstatou vylučujú. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prijaté 14. júna 2010 pod sp.zn. Tpj 104/2009, v zmysle
ktorého pojmy „viac“ v slovnom spojení „viac trestných činov“ v § 37 písm. h) Tr.zák. a „dva a viac“ v
slovnom spojení „dva a viac trestných činov“ v § 41 ods. 1 Tr.zák. sú synonymom a ustanovenie § 37
písm. h) Tr.zák. je v tomto rozsahu potrebné vykladať tak, že Trestný zákon považuje za priťažujúcu

okolnosť spáchanie viac ako jedného trestného činu. Spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa však
v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr.zák. nepoužije ako priťažujúca okolnosť
podľa § 37 písm. h) Tr.zák., ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej
sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods.
2 Tr.zák.).

Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd ukladal obžalovanému trest za dva trestné činy, bol správne
uložený trest ako úhrnný.

Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Prvostupňový súd neuviedol, z akého dôvodu považuje ním uložený trest obžalovanému za výchovný
a taký, ktorý splní svoj účel tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

Krajský súd v tomto smere substituuje prvostupňový súd a uvádza, že trest na spodnej hranici trestnej
sadzby, vzhľadom na charakteristiku obžalovaného a absenciu odsúdenia v registri trestov v jeho
podmienečnej podobe považuje za zákonný, správny a výchovný, pričom takýto trest skutočne vytvorí
podmienky na výchovu obžalovaného k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných potencionálnych

páchateľov odradí od páchania trestných činov. Z týchto dôvodov nie je nevyhnutné obžalovaného
prizonizovať, ale uložiť mu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom s primeranou skúšobnou
dobou.

Vo vzťahu k výroku o náhrade škody a samotného uplatneného nároku poškodenej D. E. B.. F.,
prvostupňový súd o uplatnenom nároku správne nerozhodoval pre prekážku „res judicata“, nakoľko o
nároku poškodenej strany D. E. B.. F. už bolo rozhodnuté v civilnom konaní a to rozsudkom Okresného
súdu Levice sp.zn. 11C 269/2013 zo dňa 19.5.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra sp.zn.
15Cob/179/2015.

Pokiaľ sa týka nároku na náhradu škody uplatneného zo strany B. K. T. už bol vymáhaný v exekučnom
konaní, čoho dôkazom je aj uznesenie Krajského súdu Nitra sp.zn. 15CoE/30/2019, ktorým bolo zrušenéuznesenie Okresného súdu Levice sp.zn. 9Er/520/2013, takže ani o tomto nároku prvostupňový súd
správne v adhéznom konaní nerozhodoval, pretože by sa jednalo o duplicitu.

V tomto smere krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na ustanovenia § 46 ods. 4 Tr.por., podľa
ktorého poškodený si nemôže uplatniť v adhéznom konaní nárok na náhradu škody, ak bolo o nároku
už rozhodnuté v civilnom procese alebo inom príslušnom konaní.

Vyššie uvedeným zákonným ustanovením je negovaná odvolacia námietka poškodeného, že

prvostupňový súd sa s uplatneným nárokom mal vysporiadať vo výroku rozsudku, a nielen v samotnom
odôvodnení.

S poukázaním na vyššie uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.