Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené, Zmenené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. november 2023

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 9Csp/126/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717207695

Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jenčová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2023:8717207695.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

9Csp/126/2017

Okresný súd Poprad - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, C.
XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, Advokátska kancelária, 089 01 Svidník, ul.
Sovietskych hrdinov 163/66, IČO: 31 954 448, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova
48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpená: Advokátska kancelária Grochová a partneri

s.r.o., so sídlom: Bočná 10, 040 01 Košice 1, IČO: 36 863 017 o vydanie bezdôvodného obohatenia o
ochranu práv spotrebiteľa s prísl. takto

r o z h o d o l :

9Csp/126/2017

I. Súd konanie do sumy 222,91 € z a s t a v u j e.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňa pôvodne žalobou žiadala, aby súd zaviazal žalovanú vydať jej bezdôvodné obohatenie
vo výške 2 403,37 € s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 20.9.2016 do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Uviedla, že medzi stranami bola uzavretá úverová zmluva, ktorú žalovaná vopred pripravila.
Na základe tejto zmluvy č. 049 2982732 zo dňa 19.10.2006 jej boli poskytnuté finančné prostriedky
vo výške 3020,65 €. Za poskytnutý úver zaplatila do 20.9.2016 sumu 5 186,02 €, za vedenie účtu,

správu úveru 238,- €. Uviedla, že zmluva o splátkovom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2
písm. a), § 4 ods. 3 písm. b), d) z. č. 258/2001 Z. z.. Poukázala na rôzne súdne rozhodnutia, Smernicu
Rady 93/19/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Uviedla, že poplatok za poskytnutie úveru a za správu úveru
je tiež neprijateľnou zmluvnou podmienkou, citovala z rozsudkov slovenských súdov, uviedla tiež, žepodriadenie zmluvy pod ustanovenia Obchodného zákonníka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Ročná percentuálna miera nákladov v zmluve je uvedená nesprávne vo výške 5,06 %, pričom podľa jej
výpočtov je 13,34 %. Uviedla, že keďže zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, je neplatná,

úver je bezúročný a bez poplatkov. Žiadala vydať bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi
sumou, ktorú jej žalovaná ako úver poskytla a tým, čo jej ona plnila.

2.Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe poukázala na procesné nedostatky žaloby, uviedla, že
žalobkyňa netvrdí (neuvádza) žiadne konkrétne plnenia, ktoré mali údajne spôsobiť bezdôvodné

obohatenie na strane banky. Poukázala na čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
Poukázalatiežna§132ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku,§150ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku.
Žalovaná namietla, že žalobkyňa nesplnila ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z
bezdôvodného obohatenia, t.j. k uskutočneniu plnenia (plnení) v prospech banky. Nestačí jej totiž tvrdiť,

že zaplatila celkovú sumu 5.424,03 EUR, keď je z jej podania zjavné, že bola realizovaná viacerými
platbami, a nie naraz. Keďže sa jednalo o splátkový úver, má presne určiť vo vzťahu ku každej platbe,
ktorej vrátenia sa dožaduje, kto, kedy a koľko zaplatil a akým spôsobom (napr. v prospech akého
bankového účtu). Len voči takému kvalifikovanému tvrdeniu žalobkyne by mohla následne v postavení
žalovaného rozvinúť náležitú procesnú obranu. Žalovaná tvrdila, že zmluva obsahuje všetky náležitosti

vyžadované všeobecne záväznými právnymi predpismi a bola uzavretá spôsobom plne konformným
s platným právom. Za procesného stavu, keď žalobkyňa zlyhala v riadnom tvrdení rozhodujúcich
skutočností, avšak vzhľadom na čas, ktorý uplynul od plnenia, vzniesla z opatrnosti námietku premlčania
žalobou uplatnenej pohľadávky z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej premlčacej doby.

3. Na pojednávaní žalobkyňa v plnom rozsahu trvala na podanej žalobe. Uviedla, že opakovane sa
chodila informovať do banky, aký majú ešte dlh na tomto úvere. Vždy jej bola povedaná suma, koľko
splátok. Všetko riadne splácali. Stalo sa, že niekedy 3-4 dni boli v omeškaní so splátkou, ale platili vyššie
splátky ako boli zmluvou dohodnuté, tak mali za to, že tieto úroky z omeškania sa hradia z poskytnutej
splátky. Dňa 20.9.2016 bola konečná splatnosť úveru. Keď úver splatili, bola sa pýtať opätovne v

sporiteľni, či je všetko v poriadku, chceli zrušiť účet a pani na priehradke povedala, že nie, že ešte musia
zaplatiť úroky z omeškania. Ona s bankou komunikovala aj e-mailom, aj iným spôsobom. Necítia sa
voči ním ako dlžníci. Niekedy v roku 2017 túto pohľadávku úrokov z omeškania zosplatnili a postúpili
spoločnosti na vymáhanie EOS KSI Slovensko. Títo ich dennodenne atakujú, okrem víkendov, aby sumu
uhradili. Pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky a výhrady, ktoré má voči spotrebiteľskej zmluve

poukázala na žalobu a písomné vyjadrenia v priebehu konania. Žalobu vypracovali spolu s manželom.
On tam nie je uvedený, lebo je momentálne v práci, ale nie je to podstatné. Keď sú manželia, majú
spoločný účet, peniaze, takže to išlo zo spoločného, tie splátky.

4. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní sa v celom rozsahu pridržiaval procesnej obrany tak,

ako ju uplatnili v písomných podaniach. Uviedol, že v spotrebiteľských sporoch súd môže vykonávať
dôkazy, ktoré neboli navrhnuté, ale nemôže nahrádzať pasivitu žalobkyne pri splnení povinnosti tvrdenia
a opätovne poukázal aj na ustanovenie §132 ods.2 C.s.p., podľa ktorého tvrdenie nie je možné
nahrádzať odkazom na dôkazné prostriedky. Poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít,
ktoré sú uplatňované aj v rozhodovacej praxi Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého v prípade,

že sa plnenie uskutočňuje po častiach, tak každé jednotlivé plnenie predstavuje samostatný záväzok
z bezdôvodného obohatenia. Nie je úlohou žalovanej a už vôbec nie úlohou súdu, aby hádal, ktoré
jednotlivé plnenia žalobkyne vo svojom úhrne zodpovedali tej sume, ktorej sa domáha v žalobe. Zo
zmluvy je zrejmé, že žalobkyňa nie je jedinou dlžníčkou. Ak nešpecifikuje v žalobe, čo chce vrátiť, tak
sa nedá posúdiť, či vôbec ona uskutočnila príslušné plnenie a nie napríklad druhý dlžník. Aj sama

priznáva, že sa dostávali do omeškania s platením splátok, to znamená boli generované aj úroky z
omeškania, ale keď nešpecifikuje, čo chce vrátiť, nedokážu posúdiť, či do toho napríklad nespadajú
práve aj úroky z omeškania, ktoré by s prípadnou bezúročnosťou nemali vôbec nič spoločné. Za týchto
okolností ani vôbec nevedia špecifikovať už vznesenú námietku premlčania, keďže vôbec nevedia o
akom bezdôvodnom obohatení žalobkyňa hovorí. Čo sa týka bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru,

žaloba na 9. stranách vypočítava nespočet domnienok a špekulácií, prečo by príslušná zmluva mal
byť postihnutá takouto sankciou, však úplne ignoruje, že v čase jej uzavretia t.j. 19.10.2006 zákon č.
258/2001 Z.z. spájal sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti výlučne s jediným nedostatkom, a to je
neuvedenie tzv. ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“). Ide o ustanovenie § 4 ods.2písm. g, uvedeného zákona vo vtedy účinnom znení a k tejto problematike je v žalobe napriek jej
rozsiahlosti uvedená jedna jediná veta.. Žalobkyňa v súvislosti s RPMN v žalobe uviedla, že v zmluve
uvádzaná RPMN je 5,06 % podľa výpočtu prevedenom žalobkyňou je RPMN 13,34 %. Prvá časť tohto

tvrdenia je zjavne nepravdivá, pretože v zmluve rozhodne nie je uvedená RPMN vo výške 5,06 % a po
druhé opäť platí, že žalobkyňa neuviedla žiadne tvrdenia vo vzťahu k tomu záveru, ktorý presadzuje t.j.,
že RPMN je uvedená nesprávne. Žalovaná poukázala na to, že vzorec pre výpočet RPMN bol výslovne
prílohou zákona č. 258/2001, a teda žalobkyňa bola povinná uviesť, ako pri jeho aplikácii dospela k
inému výsledku než k tomu, ktorý je uvedený v zmluve. Zo strany žalobkyne nebolo unesené ani nie

že bremeno dôkazu, ale ani bremeno tvrdenia. Na výzvu súdu predložila žalovaná kompletnú platobnú
históriu v súvislosti s predmetným úverom. Žalobkyňa sa k nej mohla kedykoľvek dostať, ale žalovaná
tvrdí, že jej boli zasielané výpisy z úveru, ak by aj nie, tak mohla o ne požiadať.

5. Po vykonanom dokazovaní súd Rozsudkom sp. zn. 9Csp/126/2017 zo dňa 12.2.2020 rozhodol
nasledovne:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 2 403,37 € s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od
16.11.2017 do zaplatenia, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti úroku z omeškania a finančného zadosťučinenia súd žalobu z a m i e t a.

III. Trovy konania súd stranám n e p r i z n á v a.“

Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná.

6. Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 13CoCsp/28/2020 – 142 zo dňa 20. apríla 2021 zrušil
rozsudok vo výroku I. a III. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, pokiaľ ide o posudzovanie námietky premlčania v

kontexte plynutia subjektívnej, ako aj objektívnej lehoty z titulu bezdôvodného obohatenia, poukázal
na ustálenú rozhodovaciu prax súdov (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 169/2017), kde bolo zaujaté
stanovisko k výkladu z ust. § 107 ods. 1 OZ v tom znení, že pre začiatok behu 2-ročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, zo zistení skutkového stavu,

pričom pre účely preskúmavaného prípadu je potrebné preukázať, že to, kedy sa oprávnený dozvedel,
žejehonárokvyplývajúciztýchtoskutkovýchokolnostímožnoprávnekvalifikovať,niejepriposudzovaní
okamihu začatia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil (podľa § 107 ods. 1
OZ) vtedy, keď získa znalosť o skutkových okolnostiach, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za

bezdôvodné obohatenie, a to s odkazom na rozhodovaciu prax počítania premlčacej doby vo veciach
nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Uvedenou problematikou plynutia premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení sa zaoberá aj uznesenie
NS SR zo dňa 31.03.2020 sp. zn. 4Cdo 116/2019, v ktorom Najvyšší súd SR dospel k záveru, že otázka
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie

je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu posudzovaná rozdielne. Zo záverov rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR (3Cdo/169/2017, ako aj 5Cdo/121/2009) vyplýva, že v zmysle § 107 ods. 1 OZ pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní 2 rokov je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. V
uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR nepovažoval rozhodnutie KS v Žiline pod sp. zn.6Co/205/2018

zo dňa 30. januára 2019 v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou, pokiaľ súd v zmysle § 107
ods. 1, 2 OZ uviedol, že pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska
premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré
vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké
subjekty a rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Vedomosť dlžníka o

bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatku úveru vzniká v zásade v okamihu
prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.
Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa so začiatkom plynutia premlčacej doby dostatočne
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôslednenezaoberal a jeho rozhodnutie je v bode 26 pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Súd prvej
inštancie iba konštatoval, že „(žalobkyňa) žalobu podala do dvoch rokov od termínu, kedy sa mal skončiť
predmetný úverový vzťah dňom 20.09.2016“. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal, kedy v danom

prípade začala plynúť objektívna premlčacia doba, a kedy subjektívna premlčacia doba. Súd neprihliadal
na argumentáciu žalovaného, podľa ktorej majú zásadný význam časové údaje o uskutočnených
plneniach, ktoré majú byť vrátené pre určenie okamihu vzniku pohľadávky z bezdôvodného obohatenia
a následným uplatnením námietky premlčania.
V súvislosti s dôkaznou povinnosťou a unesením dôkazného bremena odvolací súd uviedol, že žalobou

sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy vo výške 2.403,37 eur titulom bezdôvodného obohatenia na
skutkovom základe, že spotrebiteľská zmluva zo dňa 19.10.2006, uzavretá medzi stranami sporu, na
základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 3.020,65 eur obsahuje množstvo neprijateľných
zmluvných podmienok, zároveň neobsahuje obligatórne náležitosti ustanovené zákonom, preto je
potrebné považovať predmetnú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom na jej tvrdenia,
podľa ktorých mala na úver zaplatiť sumu vo výške 5.424,03 eur, na strane žalovaného vzniklo

bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu sumy poskytnutej žalobkyni na základe úveru a sumy
zaplatenej žalovanému na tento úver (2.403,37 eur). Žalobkyňa ale nepreukázala, výšku bezdôvodného
obohatenia tak, ako je uvedená v žalobe. V spise sa nenachádzajú žiadne listinné dôkazy, ktoré
by potvrdzovali tvrdenia žalobkyne o vykonaných platbách na účet žalovaného za účelom splácania
spotrebiteľského úveru, preto nie je jasné, na základe čoho mal súd tvrdenia žalobkyne uvedené v

žalobe za preukázané a žalobe vyhovel. Navyše rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo vzťahu k
posúdeniu úveru ako bezúročného a bez poplatkov vzhľadom na aplikáciu zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch neodôvodnené, keďže predmetná zmluva bola uzavretá dňa 19.10.2006, teda
nepodlieha právnej úprave účinnej až od roku 2010.
Vzhľadom na vyššie uvedené, ohľadne nepreskúmateľnosti začiatku plynutia subjektívnej a objektívnej

premlčacej doby, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že pri určovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky súd
prvej inštancie v rozsudku použil právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť omnoho neskôr po uzavretí
samotnej zmluvy, došlo postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) k tomu, že odvolací súd rozhodnutie súdu
prvejinštanciezrušilauložilsúduprvejinštanciepovinnosťvďalšomkonaníposúdiťplynutiesubjektívnej
a objektívnej premlčacej lehoty tak, aby bol zrejmý začiatok ich plynutia v zmysle skutočnosti, že každá

z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj samostatný právny osud a premlčuje sa
samostatne pri zohľadnení tej skutočnosti, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere. Zároveň súd
prvej inštancie mal nanovo posúdiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s tým, že túto posúdi v zmysle
právnej úpravy platnej v čase uzatvárania zmluvy. Ak sa po dôslednom preskúmaní bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a námietky premlčania uplatneného nároku rozhodne súd prvej inštancie žalobe

v plnej výške alebo v jej nepremlčanej časti vyhovieť, musí mať tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe
o konkrétnej výške bezdôvodného obohatenia bezpochyby za preukázané z listinných dôkazov, ktoré
by potvrdzovali tvrdenia žalobkyne o konkrétnych (číselne a dátumovo špecifikovaných) vykonaných
platbách na účet žalovaného za účelom splácania spotrebiteľského úveru.

7. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie sa
obe strany sporu zastúpené právnymi zástupcami vo veci podrobne vyjadrovali, či už písomne, alebo
na súdnych pojednávaniach a svoje stanoviská opierali o odborné publikácie, o judikatúru a ustálenú
rozhodovaciu prax vnútroštátnych súdov v obdobných veciach, ako aj o rozsudky Súdneho dvora
Európskej únie.

8. Žalobkyňa zastúpená právnym zástupcom zobrala žalobu v časti uplatneného bezdôvodného
obohatenia späť vo výške 222,91 € a žalobu rozšírila o určenie, že zmluvná podmienka uvedená v
Zmluve o splátkovom úvere č. 0492982732, z 19.10.2006, v čl. I. Základné podmienky, bod 1. zmluvy v
znení: „Poplatok za správu Úveru: 60 Sk / mesačne“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a rovnako,

že je neprijateľnou aj zmluvná podmienka uvedená v čl. II. Záverečné ustanovenia, bod 2. zmluvy v
znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové
podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle
Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa
VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2022 a Úverovými

podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov
a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Dlžník ďalej
vyhlasuje, že bol Bakou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“, a tiež
že je neprijateľnou aj zmluvná podmienka uvedená v čl. II. Záverečné ustanovenia, bod 4. zmluvy vznení:: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného
zákonníka,spravovaťpodľapríslušnýchustanoveníObchodnéhozákonníka.“.Zmenažalobnéhonávrhu
bola pripustená uznesením na pojednávaní konanom dňa 9.9.2022.

Žalobkyňa špecifikovala uplatnené bezdôvodné obohatenie tak, že pozostáva z časti splátky vo výške
42,89 € zaplatenej 14.9.2012 vo výške 39,61 € a zo splátok zaplatených od 20.9.2012 do 20.9.2016
spolu vo výške 2 140,85 €, spolu 2 180,46 €, ako sú tieto splátky špecifikované v e-maily žalovanej,
zaslanom súdu dňa 6.6.2019.
Námietku premlčania s poukazom na ňou uvedenú judikatúru považovala za nedôvodnú a uviedla, že

jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný ani v subjektívnej dvojročnej, ani v
desaťročnej objektívnej premlčacej dobe. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, tak žalobu podala
v roku 2017, pričom takto postupovala po informáciách od pána E., ktorý bol predsedom občianskeho
združenia na ochranu spotrebiteľa v Martine, ktorý jej s podaním žaloby pomohol. Doklady o tom
nemá a p. E. to už nemôže potvrdiť, nakoľko zomrel. Ako vyplýva aj z jednotlivých úhrad, posledné
splátky žalobkyňou boli uhrádzané v septembri v roku 2016, žaloba bola podaná v roku 2017, pričom

aj z hľadiska elementárnej logiky je zrejmé, že žalobkyňa sa v čase pred podaním žaloby v roku 2017
dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe poukázala na
súdu predložené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktorým bola konštatovaná potreba aplikácie
10 ročnej objektívnej premlčacej doby, pričom žalovaná sa prvýkrát bezdôvodne obohatila v roku 2012
a to v časti splátky zaplatenej dňa 14.09.2012. Vo vzťahu k desaťročnej objektívnej premlčacej dobe

poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/21 až C-82/21, z 08.09.2022,
z ktorého vyberám bod 4. rozsudku: „Smernica 93/13, v spojení so zásadou efektivity, sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá stanovuje, že desaťročná premlčacia lehota, v rámci
ktorej môže spotrebiteľ podať žalobu o vrátenie peňažných súm neoprávnene zaplatených predajcovi
alebo dodávateľovi na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, začína plynúť odo

dňa jednotlivých plnení zo strany spotrebiteľa, aj keď spotrebiteľ k tomuto dňu sám nemohol posúdiť
nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo o nekalej povahe tejto podmienky nevedel, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že táto zmluva stanovila lehotu splatnosti, v tomto prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa
dlhšia ako zákonná desaťročná premlčacia lehota.“
V súvislosti s neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorých vyslovenia sa domáhala, žalobkyňa

uviedla, že ich neprijateľnosť už bola súdmi judikovaná vo vzťahu k rôznym dodávateľom, a poukázala
na aplikačnú prax vo vzťahu priamo k žalovanému. Citovala o.i. z publikácie Števček, M., Ficová,
S., Bari-cová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1037, 1038 s.: „Napriek tomu, že vyhlásenie zmluvnej podmienky za
neprijateľnú v jednom individuálnom spotrebiteľskom spore nie je záväzné pre posúdenie tejto zmluvnej

podmienky v inom individuálnom spotrebiteľskom spore, za predpokladu obdobných skutkových
okolností by mal súd rozhodnúť obdobne. Zaväzuje ho k tomu požiadavka právnej istoty vyjadrená v
článku 2 CSP, ako aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR.“
K procesnej stránke dokazovania neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorých neprijateľnosť už bola
judikovaná, zase poukázala na publikáciu: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,

F., Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 635
s., 636 s.: „Ak by však dodávateľ opätovne uplatnil žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej
podmienky, pre ktorú mu už súd raz plnenie z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu
bez ďalšieho môže zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky.
Stačí poukázať už na právoplatný rozsudok súdu. Súd nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak sa

domáha plnenia v rozpore so zákonom.“
Žalobkyňa citovala aj právnu vetu uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/27/2018, z 28.3.2019:
„Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa)
domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich
neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) C. s. p. Ide

o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho
práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods.
1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto
žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem.“
Kjednotlivýmneprijateľnýmzmluvnýmpodmienkam,ktorýchvysloveniasažalobkyňadomáhala,uviedla

spisové značky rozhodnutí jednotlivých súdov, ktoré tieto konkrétne zmluvné podmienky za neprijateľné
vyslovili. Ide o notoricky známe neprijateľné zmluvné podmienky používané žalovanou, ktoré už boli
ako neprijateľné judikované všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Žalovaná ani nijako nepreukázala
ich individuálne dojednanie, čo taktiež vedie k záveru o ich neprijateľnosti. Uviedla, že už aj súd I.inštancie v zrušenom rozsudku uviedol, že RPMN bola uvedená nesprávne, čo odvolací súd nijako
nevyvrátil, poukázal iba na chybu v nesprávnom aplikovaní právneho predpisu. Z tohto dôvodu sa
stotožnila s názorom súdu I. inštancie o nesprávnosti výšky RPMN, čo vedie k záveru o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru. Predložila výpočet RPMN podľa oficiálnej internetovej interaktívnej kalkulačky
Ministerstva financií SR, z Portálu finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF SR, ktorá
vyžaduje aj zadanie dátumu uzatvorenia zmluvy. Podľa tejto oficiálnej kalkulačky MF SR je hodnota
RPMN 13,16 %, oproti podhodnoteného RPMN uvádzaného žalovanou v Zmluve, vo výške 12,69 %.
Uviedla, že tak podstatný rozdiel vo výške RPMN má ten istý dôsledok ako neuvedenie RPMN.

9. Žalovaná zastúpená právnou zástupkyňou pokiaľ ide o otázku premlčania poukázala na rozhodnutie
odvolaciehosúduaspoukazomna§215Civilnéhosporovéhoporiadkuuviedla,žeaksubjekty,sktorými
žalobkyňa údajne komunikovala, mali mať potrebnú odbornosť, aby nimi poskytnutá informácia viedla
k vzniku jej právne relevantnej vedomosti, je zároveň úplne legitímne od nich očakávať a vyžadovať,
aby sa to udialo postupom, ktorý možno hodnoverne zdokumentovať pre potreby prípadného súdneho

konania. A ak sa tak nestalo, zlyhanie príslušného subjektu mohlo síce založiť jeho zodpovednostné
povinnosti voči žalobkyni, určite však nemôže viesť k procesnému vyústeniu, že tvrdená skutočnosť,
ktorániejeakokoľvekpreukázaná,sabudepodieľaťnasformovanízistenéhoskutkovéhostavusúdneho
rozhodnutia.
VotázkezmluvnejnáležitostiRPMN,akojedinéhomysliteľnéhodôvodubezúročnostiabezpoplatkovosti

úveru poskytnutého žalobkyni na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 19. 10. 2006, takisto
namietla absenciu akýchkoľvek relevantných prostriedkov procesného útoku zo strany žalobkyne.
Žalovaná poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu SR v súvislosti s povinnosťou tvrdenia
a neunesenia bremena tvrdenia a uviedla, že ak bol žalobný argument údajného podhodnotenia RPMN
bezprostredne spojený so vzorcom, ktorý je priamym obsahom právnej normy, bolo úplne samozrejmou

povinnosťou žalobkyne uviesť vlastné tvrdenia, ako tento vzorec počítala a na základe akého
postupu dospela k inému výsledku ako uvedenému v zmluve. Je to navyše umocnené okolnosťou, že
žalobkyňajeužajzastúpenákvalifikovanýmprávnymzástupcom,naktoréhoplnedopadánevyvrátiteľná
domnienka odbornosti s poukazom na čl. 11 ods. 3 Základných princípov Civilného sporového poriadku.
A teda, ak by aj žalobkyňa v úverovom vzťahu s bankou figurovala v postavení tzv. slabšej strany, z

procesného hľadiska (teda napr. vo vzťahu k povinnosti tvrdenia) o žiadnej nerovnosti (nerovnovážnom
postavení) nemôže byť ani reči.
Vzorec, na základe ktorého žalobkyňa vypočítala RPMN sa používal iba v období od nadobudnutia
účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z. do dňa 30. 06. 2006. Dňa 01. 07. 2006 nadobudla účinnosť novela
predmetného zákona (zákon č. 264/2006 Z. z.), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, ktorou bol zavedený úplne iný vzorec na výpočet RPMN. V čase uzavretia zmluvy
so žalobkyňou (19. 10. 2006) sa už teda aplikoval úplne iný postup pri výpočte RPMN, než podľa
vzorca ňou výslovne označeného, a aj táto okolnosť sama osebe kategoricky demonštruje nesprávnosť

a neudržateľnosť jej právnych úvah. Žalovaná predložila vlastné tvrdenia, aké hodnoty boli použité na
vloženie do správneho a zákonu zodpovedajúceho vzorca na výpočet RPMN, a ktoré preukazujú, že
údaj o RPMN v uzavretej zmluve je úplne správny.
Ohľadom určenia neprijateľnosti rôznych zmluvných podmienok v podobe, v akej boli uplatnené,
žalovaná namietla v prvom rade ich procesnú neprípustnosť. Uviedla, že v individuálnom

spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou, ktorá je zásadne prostriedkom slúžiacim na ochranu
konkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva žalobcu (čl. 1 Základných princípov, §
131 Civilného sporového poriadku),prichádza do úvahy vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
iba v prípade, ak jej obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo má vplyv na právo, na ochranu
ktorého je taký spor vedený. Súd teda môže posudzovať a následne prípadne určiť za neprijateľnú iba

takú zmluvnú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom konkretizované právo, ktorého ochrany sa
domáha. V opačnom prípade, ak ide o podmienku, ktorá nie je prepojená na konkrétne subjektívne
právo spotrebiteľa, teda nezávislú od okolností konkrétneho prípadu, je možné iba konanie o abstraktnej
kontrole (§§ 301 a nasl. Civilného sporového poriadku), na ktoré však musia byť splnené úplne
iné zákonné podmienky. Žalobkyňa vo vzťahu k ňou vypočítaným, údajne neprijateľným zmluvným

ustanoveniam, neuviedla žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu
so žalovanou, najmä neprodukovala žiadne tvrdenia, ako sa tieto majú negatívne premietať do jej
právneho postavenia. Miesto toho je jej podanie zahltené množstvom všeobecne formulovaných
právnych domnienok a úvah, ktoré sú navyše sprevádzané odkazmi na rozhodnutia súdov nižšíchinštancií (t. j. bez kvality ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít). Preto prieskum
spotrebiteľskej prijateľnosti, ako ho požaduje žalobkyňa, vykazuje všetky parametre prieskumu
abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych okolností konkrétneho prípadu (žalobkyňa netvrdí

žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa nedomáha vrátenia žiadnych plnení prípadne
uskutočnených na namietané zmluvné podmienky).

10. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z výsluchu žalobkyne, z vyjadrení právnych zástupcov, zo
Zmluvy o splátkovom úvere č. 0492982732 z 19.10.2006, z platobnej histórie, ako aj z ďalších listinných

dôkazov v spise mal súd preukázané, že medzi žalobkyňou a jej manželom E. B., ako dlžníkmi a
žalovaným ako veriteľom bola uzavretá Zmluva o splátkovom úvere č. 0492982732 zo dňa 19.10.2006
(ďalej aj ako „Zmluva“). Na základe tejto Zmluvy bol obom dlžníkom poskytnutý úvere vo výške 91 000,-
Sk, teda 3020,65 €. Úver sa dlžníci zaviazali splácať v 119-tich mesačných splátkach po 1 313,-Sk,
teda cca 43,58 €. V zmluve bol dohodnutý poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk/ 1,99 € mesačne.
Úroková sadzba v zmluve bola dohodnutá na 10,80 % a RPMN uvedená vo výške 12,69 %.

11. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12.2.2020 odvolacím súdom a vrátení veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bola predmetom konania už len suma 2403,37 € s 5,05 %
úrokom z omeškania ročne od 16.11.2017 do zaplatenia (I.výrok) a nadväzujúce rozhodnutie o trovách
konania (III.výrok). II.výrok rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti úroku z omeškania a finančného

zadosťučinenia žalobu zamietol odvolaním napadnutý nebol, a teda nadobudol právoplatnosť.
Žalobkyňa po vrátení veci zobrala žalobu späť do sumy 222,91 €, a preto súd konanie v tejto časti
v súlade s § 144 a nasl. Civilného sporového poriadku zastavil.

12. Súd v prvom rade, vzhľadom na počet a charakter účastníkov zmluvy na strane dlžníka skúmal,

či v žalobe nejde na strane žalobcu o nerozlučné procesné spoločenstvo a zistil, že tomu tak nie
je, čo už konštatoval (a žalovaná to ďalej namietala) aj vo svojom prvom meritórnom rozhodnutí
a odvolací súd takýto záver súdu nespochybnil . Žalovaného nároku je oprávnený domáhať sa každý
účastník zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 26. októbra 2016 sp. zn. 6 Cdo
544/2015 uviedol, že k otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už

Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 203/2005 uviedol, že
„žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil,
že právny základ záväzku každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého
spoločníka posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov
spätých iba totožnosťou plnenia či predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať

totožným obsahom, rôznosť práv a povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o
samostatné záväzky, ktoré nemusia byť ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že
by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na
všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné
spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých

alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude
celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž
vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že
o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o
tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli

žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému z nich
prislúchajú jeho (resp. aj jeho) osobné námietky, ktoré budú posudzované iba vo vzťahu k nemu
samému“. Analogicky teda má súd za to, že žalobkyňa bola oprávnená podať žalobu samostatne,
aj keď zmluvu uzavreli ako dlžníci obaja s manželom. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo
nerozlučné spoločenstvo je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva;

tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne
voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo. Napriek tomu, že postavenie žalobkyne
a jej manžela vyplývajúce zo zmluvy je postavením solidárnych dlžníkov zaviazaných spoločne a
nerozdielne, ich procesné postavenie je vždy samostatné. Ak z hmotného práva plynie „spoločne a
nerozdielne“, resp. plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého, tak sa nikdy nejedná

o nerozlučné procesné spoločenstvo .Keďže záväzok žalobkyne a jej manžela z predmetnej úverovej
zmluvy je solidárny, pretože k jeho splneniu boli zaviazaný spoločne a nerozdielne, plnenie niektorého
z dlžníkov tak spôsobuje zánik záväzku ostatných spoludlžníkov. Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ
totiž samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celomrozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne
alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov
ostatných spoludlžníkov. Vychádzajúc z uvedeného je nepochybné, že žalobkyňa má aktívnu legitimáciu

na podanie predmetnej žaloby a nie je nevyhnutné, aby druhým žalobcom bol jej manžel, ako druhý
dlžník z uzavretej zmluvy o splátkovom úvere.

13. Predmetnú Zmluvu o splátkovom úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, keďže žalovaná
ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalobkyni a jej manželovi ako fyzickým

osobám, ktorí nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Charakter
Zmluvy v konaní sporný nebol.

14. Súd vo svojom predchádzajúcom meritórnom rozhodnutí v danej veci konštatoval, že všeobecne je
prijatýnázor,žeplnenieprávnejpovinnostisamusíuskutočňovaťnazákladeprávaplatnéhovčase,kedy
dochádza k plneniu danej právnej povinnosti a obdobné že platí aj pre spôsob uplatňovania nárokov,

ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase, kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Z
uvedeného mal zato, že každé pôsobenie neskoršieho zákona do minulosti sa v teórií nepovažuje za
spätné pôsobenie. Súd uviedol, že sa jedná o nepravú retroaktivitu, ktorá sa nemusí striktne považovať
za retroaktivitu. Na základe princípu aretroaktivity, ako súd zdôvodnil, nesmie dôjsť k zrušeniu alebo
zhoršeniu ochrany nadobudnutých práv. Môže dôjsť iba k ich zlepšeniu pro futuro, ktoré sa môže

uskutočniť priznaním účinnejších garancií. Ku strate právnej ochrany by mohlo dôjsť vtedy, ak by sa
preukázateľne potvrdilo, že dané práva boli nadobudnuté v rozpore s dobrými mravmi a medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (Prusák, J. Temporalita a retroaktivita právnych
noriem. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 1996, roč. 3, s. 182). V súvislosti s uvedeným súd považoval
tvrdenia žalovanej o tom, že zákon č. 258/2001 Z. z. platný a účinný v čase uzavretia zmluvy spájal

sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti výlučne s jediným nedostatkom, a to je neuvedenie tzv. ročnej
percentuálnej miery nákladov, za právne irelevantné, a že neskoršia právna úprava, ktorá posilnila
ochranu spotrebiteľa je takisto aplikovateľná na daný zmluvný vzťah, ktorý medzi stranami sporu vznikol
ešte v roku 2006 na základe zmluvy o splátkovom úvere.

15. Súd prvého stupňa je však viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým sa aj dôsledne riadil,
a teda pri určovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky už súd nepoužil právnu úpravu, ktorá nadobudla
účinnosť omnoho neskôr po uzavretí zmluvy o úvere medzi žalovanou a žalobkyňou s manželom.
Neuvedenie RPMN bolo v zmysle platnej právnej úpravy platnej v čase uzavretia Zmluvy jediný dôvod,
ktorý by spôsoboval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru poskytnutého žalobkyni a jej manželovi na

základe Zmluvy z 19. 10. 2006. V danom prípade však RPMN v Zmluve uvedená bola, a to, že by
mala byť uvedená nesprávne, žalobkyňa v konaní nepreukázala. Vzorec, na základe ktorého vypočítala
RPMN sa používal iba v období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z. do dňa 30. 06. 2006.
Dňa 01. 07. 2006 nadobudla účinnosť novela predmetného zákona (zákon č. 264/2006 Z. z.), ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
a o zmene zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorou bol zavedený úplne iný vzorec na
výpočet RPMN. Naviac predložený výpočet RPMN podľa oficiálnej internetovej interaktívnej kalkulačky
MinisterstvafinanciíSR,zPortálufinančnejosvetyaochranyfinančnéhospotrebiteľaMFSR,naktorýsa
žalobkyňa tiež odvolala pri argumentácii o nesprávne uvedenej výške RPMN v Zmluve, nie je pre právne

účely použiteľný a jasne sa tam uvádza, že „uvedená kalkulačka RPMN má nezáväzný charakter a slúži
výlučne na informatívne účely“. Žalobkyňa teda neuniesla ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno,
ohľadom údajného podhodnotenia RPMN v zmysle vzorca, ktorý bol priamym obsahom právnej normy.

16.ŽalovanápredložilasvojvýpočetRPMNauviedla,žetátojevypočítanáauvedenávZmluvesprávne.

V čase uzavretia Zmluvy dňa 19. 10. 2006 sa teda aplikoval úplne iný postup pri výpočte RPMN, než
podľa vzorca žalobkyňou označeného. Vzorec pre výpočet RPMN bol v čase uzavretia Zmluvy jasný
a bol prílohou zákona č. 258/2001 Z. z.. Žalobkyňa nepreukázala, žeby žalovanej výpočet v zmysle
uvedeného bol nesprávny, resp. aký by mal byť podľa tohto zákonného postupu v zmysle uvedenej
prílohy. Predmetná zmluva bola uzavretá dňa 19.10.2006, teda nepodlieha právnej úprave účinnej až

od roku 2010.

17.Vzhľadom k uvedenému má súd zato, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich
tvrdení, že by mal byť poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, a teda že by mala nárok na vydaniebezdôvodného obohatenia spočívajúceho v sume zodpovedajúcej rozdielu medzi poskytnutým úverom
a ňou uskutočnenými plneniami v prospech žalovanej, ktorá sa mala takto bezdôvodne obohatiť. Súd
žalobu preto ohľadom požadovanej výšky údajného bezdôvodného obohatenia zamietol. Aj odvolací súd

konštatoval,žežalobkyňanepreukázalavýškubezdôvodnéhoobohateniatak,akojeuvedenávžalobea
v spise sa nenachádzajú žiadne listinné dôkazy, ktoré by potvrdzovali tvrdenia žalobkyne o vykonaných
platbách na účet žalovaného za účelom splácania spotrebiteľského úveru. Ani po zrušení rozsudku
a vrátení veci odvolacím súdom sa na tejto dôkaznej absencii žalobkyne nič nezmenilo. Tvrdenia
žalobkyne uvedené v žalobe o konkrétnej výške bezdôvodného obohatenia bezpochyby naďalej ostali

nepreukázané listinnými dôkazmi, ktoré by potvrdzovali jej tvrdenia o konkrétnych (číselne a dátumovo
špecifikovaných) vykonaných platbách na účet žalovaného za účelom splácania spotrebiteľského úveru
tak, ako to vyžadoval odvolací súd. Žalobkyňa sa odvolávala na e-mail žalovanej zaslaný súdu dňa
6.6.2019, ktorý sa však v spise nachádzal už aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

18. Súd zamietol žalobu aj v časti návrhu na vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v Zmluve.

V predmetnom individuálnom spotrebiteľskom spore má žalobou uplatnený nárok slúžiť na ochranu
konkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva žalobkyne (čl. 1 Základných princípov,
§ 131 Civilného sporového poriadku) a vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky prichádza do
úvahy v prípade, ak ich obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo má vplyv na právo, na ochranu
ktorého je taký spor vedený. Žalobkyňa však vo vzťahu k ňou vypočítaným neprijateľným zmluvným

podmienkam neuviedla žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa tohto konkrétneho záväzkového
vzťahu a neprodukovala žiadne tvrdenia, ako sa tieto majú negatívne premietať do jej právneho
postavenia a netvrdila žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa nedomáha vrátenia
žiadnych plnení z tejto neprijateľnosti plynúcich.

19. Z opatrnosti vznesená námietka premlčania žalovanou v konaní nemohla byť relevantne posúdená,
a to ani pokiaľ ide o plynutie subjektívnej, ani objektívnej premlčacej doby, nakoľko v kontexte s vyššie
uvedeným nie je zrejmý začiatok ich plynutia v zmysle skutočnosti, že každá z čiastkových platieb
plnených bez právneho dôvodu má svoj samostatný právny osud a premlčuje sa samostatne pri
zohľadnení tej skutočnosti, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere. Súd sa prikláňa k názoru

žalovanej, že ak subjekty, s ktorými žalobkyňa údajne komunikovala, mali mať potrebnú odbornosť, aby
nimi poskytnutá informácia viedla k vzniku jej právne relevantnej vedomosti, je zároveň úplne legitímne
od nich očakávať a vyžadovať, aby sa to udialo postupom, ktorý možno hodnoverne zdokumentovať
pre potreby prípadného súdneho konania. A ak sa tak nestalo, čo je daný prípad, zlyhanie príslušného
subjektu mohlo síce založiť jeho zodpovednostné povinnosti voči žalobkyni, určite však nemôže viesť k

procesnému vyústeniu, že tvrdená skutočnosť, ktorá nie je akokoľvek preukázaná, sa bude podieľať na
sformovaní zisteného skutkového stavu súdneho rozhodnutia. Premlčanie nároku žalobkyne by bolo len
ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby, ktorá bola zamietnutá už z dvoch vyššie uvedených dôvodov.

20. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy (19.10.2006)

spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods. 2 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods. 3 spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia
alebo cenu plnenia.

Podľa ods. 4 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.Podľa § 2 zák.č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy (19.10.2006) na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

c) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou
1. sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o
spotrebiteľskom úvere,
2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru
alebo kúpnej ceny služieb,

3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na
úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ
nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými
poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb
bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,

4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,
5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby
veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej
alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru,

d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 1 z
hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého
spotrebiteľského úveru,
e)poplatkamiakákoľvekplatba,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťveriteľovipriposkytnutíúveru,okrem
úrokov.

Podľa § 3 ods.1 zák.č.258/2001 Z. z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; 3) v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. 4)

Podľa § 3 ods.2 zák.č.258/2001 Z. z. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 4 ods.1 zák.č.258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak
je neplatná.

Podľa § 4 ods.2 zák.č.258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
6) obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto

možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,

e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná

percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

Podľa § 151 ods.1 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné.

Podľa § 151 ods.2 C.s.p. ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Podľa § 131 Civilného sporového poriadku žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu
ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.

Podľa čl. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku spory vyplývajúce z ohrozenia alebo
porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie

je zákonom zverená inému orgánu.

21. V kontexte vyššie uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, teda konanie v časti späťvzatia žaloby
zastavil a v prevyšujúcej časti ohľadom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a vyslovenia

neprijateľnosti zmluvných podmienok žalobu zamietol.

22. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že úspešnej
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.

Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnésúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,
aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).