Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/41/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321200632
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1321200632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek

senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcov: X/ U..
L. U.W., O.. XX.XX.XXXX, V. P. XXX/XX, V., X/ U.. V. Č., O.. XX.XX.XXXX, V. P. XXX/X, V., X/
C.. Š.Z. F., O.. XX.XX.XXXX, V. P. XXX/XX, V., všetci žalobcovia 1/, 2/, 3/ zastúpení advokátkou
JUDr. Alexandra Šumichrast Vicová, so sídlom Družstevná 1363/10, Bernolákovo, IČO: 50 118 617,
proti žalovanému: ZELENKA, a.s., so sídlom Pribylinská 12, Bratislava, IČO: 44 134 339, zastúpený
advokátskou kanceláriou FŠ - LEGAL s.r.o., so sídlom Radvanská 1, Bratislava, IČO: 56 279 931, o
odstránenie oplotenia a iné, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp.zn.

B3-45C/16/2021-611 zo dňa 25.01.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. B3-45C/16/2021-611 zo dňa 25.01.2024,
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti uloženia povinnosti žalovanému, aby
odstránil mobilné WC a unimobunku, ktoré by bránili žalobcom 1/, 2/, 3/ v prechode pešo a v prejazde

a parkovaní motorového vozidla na parkovisku nachádzajúcom sa na pozemku parcela registra „N.“,
parc.č.XXXXX/XX vo výmere 106 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie a parc.č.XXXXX/
XX vo výmere 3458 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, okres: Bratislava C., obec: BA -
m.č. E., katastrálne územie: O., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom
Bratislava, katastrálnym odborom, zastavil (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Žalobou zo dňa 29.01.2021, doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava III (od 01.06.2023
MestskýsúdBratislavaIV)dňa01.02.2021,sažalobca1/domáhal,abysúduložilžalovanémupovinnosť
-odstrániť oplotenie, závory, rampy, parkomaty, unimobunku, mobilné WC, prehradenia vstupov (reťaze,
betónové panely), ktoré by bránili žalobcom v prechode pešo a v prejazde a parkovaní motorového
vozidla na parkovisku nachádzajúcom sa na pozemku parcela registra „N.“, parc.č.XXXXX/XX a parc.č.
XXXXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, okres: Bratislava C., obec: BA - m. č. E.,
katastrálneúzemie:O.,evidovanýchnalistevlastníctvač.XXXXvedenomOkresnýmúradomBratislava,

katastrálnym odborom,
- zdržať sa umiestňovania prekážok na parkovisku a vykonávania akýchkoľvek úkonov, ktorých cieľom
by bolo vykonanie zmien na parkovisku znemožňujúcich, či sťažujúcich žalobcom prechod pešo, prejazd
a parkovanie motorového vozidla na parkovisku nachádzajúcom sa na pozemku parcela registra „N.“,parc. č. XXXXX/XX a parc. č. XXXXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, okres: Bratislava
C., obec: BA - m.č. E., katastrálne územie: O., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX vedenom
Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom.

Spolu so žalobou podal žalobca návrh na spojenie vecí, ktoré skutkovo spolu súvisia a to veci vedené na
tunajšom súde pod sp.zn. 12C/16/2021 (žalobca: U.. V. Č. proti žalovanému: ZELENKA, a.s. Bratislava)
a pod sp.zn. 44C/16/2021 (žalobca: C.. Š. F. proti žalovanému: ZELENKA, a.s., Bratislava). Súd prvej
inštancieunesenímpodsp.zn.45C/16/2021-99zodňa02.03.2021spojilvecivedenénaOkresnomsúde
Bratislava III pod sp.zn. 12C/16/2021 a sp.zn. 44C/16/2021 na spoločné konanie, ktoré budú prejednané

pod sp.zn. 45C/16/2021 v zmysle § 166 ods. 1 CSP.

3. Žalobcovia skutkovo odôvodnili žalobu tým, že dňa 01.12.2006 uzavrelo Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava, ako predávajúci a obchodná spoločnosť Consulting BK, a.s. Bratislava, ako
kupujúci, Kúpnu zmluvu č. 04 88 0938 06 00, ktorou došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom
parcela registra „N.“, parc. č. XXXXX/XX o výmere 106 m2, druh pozemku: zastavané plochy a

nádvoria, parc. č. XXXXX/XX o výmere 3458 m2, druh pozemku: zastavané plochy a
nádvoria, okres: Bratislava II, obec: BA - m.č. E., katastrálne územie: O., evidované na LV č. XXXX,
vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom. K prevodu pozemkov došlo napriek
tomu, že na pozemkoch sa v čase prevodu, pred prevodom a aj v súčasnosti, nachádza parkovisko,
čo vyplýva z výpisu LV č. XXXX, na ktorom je uvedené, že pozemky sú vedené ako zastavané plochy

a nádvoria, umiestnené v zastavanom území obce, so spôsobom použitia: pozemok, na ktorom je
postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta,
chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. Uvedené vyplýva z katastrálnej mapy na ktorej je parkovisko
označené mapovou značkou, a z fotografií parkoviska. Napriek tejto skutočnosti, v kúpnej zmluve nie
je parkovisko spomenuté. Mesto Bratislava, ako predávajúci, v článku III. ťarchy kúpnej zmluvy uviedlo,

„Predávajúci prehlasuje, že na predávaných nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, bremená, ani iné
právne povinnosti okrem trás inžinierskych sieti a nájmu dojednaného s kupujúcim na základe zmluvy
o nájme pozemku č. 08-88-16600200 zo dňa 29.11.2002 a jej dodatku č.08-88-1660-0201 zo dňa
8.11.2004.“ Z uvedenej zmluvy o nájme pozemku č. 08-88-16600200 zo dňa 29.11.2002, a konkrétne
zo snímky z katastrálnej mapy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, jednoznačne vyplýva

označenie parkoviska mapovou značkou. To znamená, že ku dňu prevodu pozemkov mesto Bratislava
a spoločnosť Consulting BK a.s. Bratislava museli vedieť, že na pozemkoch sa nachádza parkovisko,
nakoľko táto skutočnosť vyplýva z vyššie uvedeného LV č. 3897, z označenia parkoviska mapovou
značkounasnímkezkatastrálnejmapy,akoajzosamotnejskutočnosti,žeodroku2002bolaspoločnosť
Consulting BK a.s. Bratislava nájomcom pozemkov.

Parkovisko bolo vybudované v rámci komplexnej bytovej výstavby starého Ružinova (v rámci stavby
„I. stavba KBV Starý Ružinov, stavebná skupina C“) a od svojho vzniku slúžilo verejnosti ako verejné
parkovisko. K plánovaniu parkoviska došlo v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, čo vyplýva z
rozhodnutia o umiestnení stavby KBV Starý Ružinov č. ÚPA-716-154/24/76 zo dňa 20.09.1976 a
jeho stavba bola povolená stavebným povolením zn. Výst. 327/149/83/K-4 zo dňa 29.03.1983.Tieto

skutočnosti dokazuje aj dobový nákres výstavby, na ktorom je parkovisko označené ako objekt
C7. Ako vyplýva zo Stavebného povolenia, investorom výstavby bola Výstavba hlavného mesta
SSR Bratislavy ako rozpočtová organizácia Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy, jej
nástupníckou organizáciou sa stal Generálny investor Bratislavy. K ukončeniu a pravdepodobnému
odovzdaniu stavby parkoviska došlo v druhej polovici roka 1993, čo vyplýva z listu Vodární a kanalizácií

Bratislava zn. Kj-Cm/19-93 zo dňa 09.09.1993 adresovaného Pozemným stavbám š. p. NITRA, z listu
Pozemných stavieb š. p. NITRA zn. 05/124/93-Bs/Há zo dňa 13.08.1993 adresovaného KONTRAKT-
ING, a.s. a z Kolaudačného rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Bratislava II zo dňa
11.10.1993, ktorým bolo povolené užívanie objektu verejného osvetlenia parkoviska pri Okrskovom
centre zrealizovaného v rámci stavby OS Bratislava - Starý Ružinov. Žalobcovia poukázali na čestné

prehlásenie C.. W. I. (pracoval pre Pozemné stavby Bratislava, štátny podnik) ktorý potvrdil, že
parkovisko bolo vybudované ako verejné parkovisko v súlade s územným plánom mesta Bratislava.
Po prevode vlastníctva pozemkov na základe kúpnej zmluvy v roku 2006 medzi Hlavným mestom
Bratislava a spoločnosťou Consulting BK a.s., slúžilo parkovisko verejnosti až do 13.10.2008, kedy
došlo prvýkrát k jeho ohradeniu. Spoločnosť Consulting BK a.s. nijakým spôsobom nenamietala

využitie parkoviska na verejné účely, súhlasila s využitím parkoviska pre verejnosť. Dôvodom pre
predaj pozemkov spoločnosti Consulting BK a.s. bola snaha o umiestnenie stavby „Polyfunkčný
objekt Záhradnícka ulica“ na parkovisku (dôvodová správa, ktorá je prílohou uznesenia mestského
zastupiteľstva mesta Bratislava zo dňa 28.09.2006, ktorým bol schválený predaj pozemkov a v ktorejsa uvádza: „Predmetné pozemky sa nachádzajú na Záhradníckej ulici a na pozemkoch je zriadené
parkovisko“. Existenciu parkoviska a jeho plné využívanie verejnosťou vtedy konštatoval aj právoplatný
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1S 25/06-40 zo dňa 03.05.2007, v ktorom sa Združenie

občanov - G. O., P., bránilo umiestneniu stavby a v ktorom sa výslovne uvádza: „Súd zistil, že k
pozemkom parc.č. XXXXX/X a par.č. XXXXX/X v katastrálnom území O. v Bratislave nie je predložené
majetkovoprávne vysporiadanie. Súd zistil, že parkovacie miesta medzi Záhradníckou ulicou a objektom
sporiteľneužexistujúasúuždnesplnevyužívané,pretosalogickynemôžupovažovaťzanovovytvorené
náhradné miesta na parkovanie. Stavebný úrad sa s touto námietkou žalobcu riadne nevysporiadal a

tento rozpor so skutočnosťou neriešil. Takisto sa stavebný úrad nezaoberal umiestnením spevnenej
plochy parkoviska vrátane špecifikácie príslušných pozemkov, tak ako to predpokladá § 39b ods. 3
písm. b) Stavebného zákona. Mesto Bratislava v liste č. MAGS SNM 42140/12-2/310232 zo dňa
21.05.2012adresovanomMestskejčastiBratislava-Ružinovokreminéhouviedlo:„Vzmysleuvedeného
bypredmetnéparkoviskomalobyt'súčasťoumiestnejkomunikácieP.ulica. Pozemokpodkomunikáciou
(teda aj pod predmetným parkoviskom) nie je súčasťou tejto komunikácie.“ Ďalej Mesto Bratislava v

liste č. MAGS OCH42071/2012/2-271971 zo dňa 28.05.2012 adresovanom Mestskej časti Bratislava
- Ružinov okrem iného uviedlo: „Prikláňame sa k Vášmu názoru, že predmetné parkovisko vrátane
spojovacej komunikácie bolo vybudované v súvislosti so stavbou „I. stavba KBV Starý Ružinov, stavebná
skupina.“
Následne došlo k ďalším prevodom pozemkov medzi súkromnými subjektmi, až nakoniec sa ich

vlastníkom stal žalovaný. Dňa 26.04.2016 žalovaný uzatvoril parkovisko, čím znemožnil verejnosti
prístupknemu.Plotboldlhérokypoškodenýaparkoviskobolopretočiastočnevyužívanénaparkovanie.
Dňa 26.08.2020 však žalovaný znova znemožnil verejnosti vstup na parkovisko, ktoré uzavrel oplotením,
reťazami a umiestnil tabuľu „zákaz vstupu“. Žalovaný vykonal na parkovisku stavebné úpravy bez
platného oznámenia o ohlásení stavby, resp. na základe už neplatného oznámenia k drobnej stavbe zo

dňa 11.11.2015. V zmysle usmernenia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa
25.02.2011, stavebník môže začať uskutočňovať ohlásenú stavbu, stavebné úpravy, alebo udržiavacie
práce do dvoch rokov odo dňa doručenia písomného oznámenia stavebného úradu, pokiaľ stavebný
úrad neurčil v písomnom oznámení dlhšiu lehotu. Platnosť písomného súhlasu stavebného úradu s
ohlásením možno predĺžiť len do času, kým jeho platnosť ešte neuplynula.

Dňa 05.10.2020 Mestská časť Bratislava - Ružinov uskutočnila na parkovisku štátny odborný dozor
v zmysle zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon). V čase kontroly bolo
zistené, že parkovisko - inžinierska stavba je oplotené, bolo na ňom inštalované dopravné zariadenie
- závory, parkomaty, na parkovisku sa nachádza kamerový systém, unimobunka, mobilné WC, vstupy
na parkovisko sú prehradené, na parkovisku sú vyznačené parkovacie miesta, rampy, parkovací systém

a kamerový systém sú napojené na elektriku. Mesto Bratislava ako prizvaná osoba skonštatovalo, že
dopravné zariadenie nie je určené.
Dňa 06.10.2020 Mestská časť Bratislava - Ružinov uskutočnila na parkovisku štátny stavebný dohľad v
zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) a okrem
iného skonštatovala, že vlastník pozemku: nepredložil doklad o vlastníctve dopravnej stavby parkoviska

(niepozemku),nepredložiloriginálnydokladopovoleníoploteniaadopravnýchzariadení-2automatické
závory, platobný terminál, nepredložil doklad o povolení osadenia kamerového systému, unimobunky,
nepredložil doklad o povolení elektrickej prípojky pre napájanie ovládania dopravných zariadení,
kamerového systému a unimobunky.
Žalovaný dňa 08.10.2020 vyvesil na oplotení parkoviska oznámenie o spoplatnení vstupu na pozemok

s dodatkom „Platba pred odjazdom z parkoviska“ a následne spoplatnil vstup na parkovisko. Žalovaný
nikdy nemal právo uzavrieť verejné parkovisko, pretože parkovisko je miestnou komunikáciou, resp. jej
súčasťou. Žalovaný nemal právo uzavrieť parkovisko ani v prípade, ak by parkovisko bolo účelovou
komunikáciou, pretože účelovú komunikáciu možno vyhlásiť za neverejnú len so súhlasom jej vlastníka.
Žalovaný nie je vlastníkom parkoviska. Oznámenie žalovaného o spoplatnení pozemku je obchádzaním

zákona a je zrejmé, že jeho cieľom je spoplatňovanie užívania parkovacích miest.
Žalobcovia sú názoru, že pri právnom posúdení veci je potrebné vychádzať z právnych predpisov
účinných v čase plánovania výstavby (druhá polovica 70. rokov 20. storočia), vydania Stavebného
povolenia (r. 1983) a pravdepodobného ukončenia stavby parkoviska v roku 1993. Parkovisko v
čase jeho plánovania a výstavby bolo považované nielen za nevyhnutnú súčasť vybavenia územia v

zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov z oblasti stavebného práva, ale ako súčasť pozemnej
komunikácie plnilo dôležitú funkciu pre zabezpečenie bezpečnej, rýchlej, plynulej a hospodárnej
dopravy. Parkovisko je vlastníctvom mesta Bratislava. V zmysle § 8 ods. 5 zákona o obecnom zriadení,
v znení účinnom ku dňu uzavretia Kúpnej zmluvy, platilo a v rovnakom znení platí dodnes, že majetokobce, ktorý slúži na verejné účely (najmä pre miestne komunikácie a iné verejné priestranstvá), je
verejne prístupný a možno ho obvyklým spôsobom používať, ak jeho používanie obec neobmedzila.
Predajompozemkovnedošlokpredajuparkoviska.Parkoviskovposudzovanomprípadejesamostatnou

vecou sui generis z dôvodu, že všeobecne záväzné právne predpisy správneho práva upravujú otázku
vlastníckeho práva k miestnym komunikáciám osobitne, resp. pripúšťajú, aby vlastníkom pozemku a
vlastníkom pozemnej komunikácie boli dva odlišné subjekty. K prevodu parkoviska tak nemohlo dôjsť
nielen z dôvodu, že nebolo v kúpnej zmluve uvedené, ale najmä preto, že právny poriadok prevod
miestnej komunikácie neumožňuje, pretože sa za vlastníka miestnej komunikácie ex/ lege, určuje obec.

V neposlednom rade k prevodu vlastníckeho práva k parkovisku nemohlo dôjsť preto, že parkovisko
predstavuje súčasť inej veci, miestnej komunikácie P., ktorá je súčasťou komplexnej bytovej výstavby.
Predpisy správneho práva pri úprave otázky vlastníckeho práva vo vzťahu k miestnym komunikáciám
vychádzajú zo skutočnosti, že miestne komunikácie predstavujú samostatný predmet vlastníckeho
práva ako vec sui generis. Vyššie uvedené vymedzenie vlastníckeho práva vo vzťahu k miestnym
komunikáciám svojím obsahom priamo nadväzuje na Čl. 20 ods. 2 Ústavy SR v zmysle ktorého,

zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na
zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a
verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených
fyzických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Na základe uvedeného žalobcovia sú názoru,

že kúpnou zmluvou nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k parkovisku. Aj v prípade, ak by
parkovisko bolo predmetom prevodu vlastníckeho práva v kúpnej zmluve, k prevodu vlastníckeho
práva k parkovisku by nemohlo dôjsť, nakoľko parkovisko je ex lege vlastníctvom mesta Bratislava. K
prevodu vlastníckeho práva k parkovisku by nemohlo dôjsť, nakoľko predstavuje súčasť veci, miestnej
komunikácie Palkovičová a súčasť komplexnej bytovej výstavby. Parkovisko (ako súčasť miestnej

komunikácie Palkovičová) je samostatným predmetom právnych vzťahov, je vecou sui generis a
navyše spĺňa znaky nehnuteľnosti podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nepredstavuje len
obyčajnú spevnenú asfaltovú (betónovú) plochu, ale ide o stavbu komplexnú, pri ktorej je možné presne
určiť, kde končí (horná) hranica pozemku a kde začína stavba parkoviska. Ak by sa pripustilo, že
parkovisko nie je miestnou komunikáciou, hoci účelovou komunikáciou je, jednalo by sa o verejnú

účelovú komunikáciu, ktorú nemožno uzavrieť. Dochádza k nezákonnému obmedzeniu užívania
parkoviska verejnosťou, na parkovisku sa nachádza oplotenie a prekážky znemožňujúce bezplatné
užívanie parkoviska verejnosťou. Žalobcovia sa ako oprávnení užívatelia parkoviska domáhajú ochrany
práva všeobecného užívania pozemnej komunikácie proti žalovanému, ktorý do ich práv neoprávnene
zasahujearušívovýkonepráva.Žalobcoviasúoprávnenínapodaniežaloby,pretožeaktívnulegitimáciu

na podanie negatórnej žaloby má aj oprávnený užívateľ veci.

4. Žalovaný sa vyjadril k žalobe s tým, že nárok žalobcov neuznáva a navrhol žalobu v celom rozsahu
ako nedôvodnú zamietnuť. Nie je sporné, že žalovaný je výlučným vlastníkom predmetných pozemkov,
ku ktorým si žalobcovia uplatňujú svoje právo na užívanie. Žalovaný poukázal, že ako výlučný vlastník

požíva ochranu, ktorú odvodil z Ústavy SR a tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. januára 2011. Žalobcovia netvrdia, že by vlastnili pozemky, alebo
spevnenú plochu na nich, ale tvrdia iba to, že majú právo predmetné pozemky ako verejnosť užívať,
čo však nevyplýva zo žiadnych právnych predpisov a hlavne uvedené tvrdenie je v rozpore s reálnym
skutkovým stavom veci. Z uvedeného dôvodu žalovaný má za to, že žiaden zo žalobcov nedisponuje

aktívnou vecnou legitimáciou na podanie predmetnej žaloby. Žalobcovia svoje právo odvodzujú iba zo
skutočnosti, že sú obyvateľmi mesta, a že parkovisko ako vec odlišná od pozemkov, je vo vlastníctve
mesta. V prípade, ak by sa aj pripustil takýto premis, aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby
by bolo Hlavné mesto SR Bratislava, a nie žalobcovia, keďže žalobcovia nepopierajú, že by parkovisko
malo patriť mestu a nie žalobcom. K samotnej aktívnej vecnej legitimácii, žalobcovia iba uvádzajú,

že sú ako verejnosť oprávnení užívať parkovisko bez spoplatnenia na základe práva všeobecného
užívania pozemnej komunikácie na základe cestného zákona, bez toho, aby v žalobe toto údajné právo
špecifikovali. Ak sa žalobcovia odvolávajú na všeobecné užívanie v zmysle cestného zákona, tak v
zmysle § 6a Cestného zákona, je bez akýchkoľvek pochybnosti zrejmé, že všeobecné používanie
parkovacích miest podlieha spoplatneniu v zmysle nariadenia obce. Žalobcovia tak nemajú akékoľvek

reálne hmotné právo, ktorého ochrany by sa mohli v tomto konaní domáhať, nakoľko zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva, že by žalobcovia mali právo bezodplatne užívať pozemky žalovaného, a
to ani za predpokladu, že spevnená plocha na pozemkoch nie je vo vlastníctve žalovaného. Podľa logiky
žalobcov, by sa tak každý obyvateľ mesta mohol domáhať, aby na akomkoľvek súkromnom spevnenompozemku v meste Bratislava mohol zadarmo parkovať, lebo sa môže jednať o pozemnú komunikáciu,
ktorá patrí mestu. Z uvedeného je zrejmé, že celá žaloba je absurdná a právne neobhájiteľná.
Žalovaný si svoje pozemky legitímne chráni a ich oplotením v žiadnom prípade nikoho

neobmedzil. Žalobcovia úmyselne opomínajú vlastnícke právo žalovaného k pozemkom a skutočnosť,
že žalovaný neobmedzuje prístup a parkovanie obyvateľov, ale iba spoplatnil vstup na svoje pozemky
využívajúc objektívnym právom ustanovenú možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať ňou na
základe vlastnej úvahy a rozhodnutia. Podľa žalobcov, žalovaný síce vlastní pozemky pod spevnenou
plochou, avšak je vylúčený z akejkoľvek dispozície s ňou, čo je absolútne neprípustné v právnom

štáte, ktorý si ctí ochranu vlastníctva. Preto žalovaný považuje žalobu za šikanóznu, zasahujúcu do
jeho ústavného práva na vlastníctvo. Vo vzťahu k šikanóznemu výkonu práva žalovaný poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2895/99, sp.zn. 32Odo 807/2002, sp.zn. 33Cdo
1030/2011, sp.zn. 33Cdo 2247/2013, sp.zn. 25Cdo 874/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Sži/6/2011. Svojvoľným uplatňovaním alebo bránením práva je najmä šikanózny výkon práva
alebo zjavné odďaľovanie splnenia povinností a v tomto prípade je namieste aplikácia čl. 5 CSP. Súd

môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom
zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva,
alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Žalovaný považuje žalobu za šikanóznu aj z dôvodu, že
žalovaný opakovane ponúkol bezplatné parkovanie pre verejnosť v novom projekte, ktorý má záujem
vybudovať na svojich pozemkoch. Žalovaný tak nezasahuje do práv žalobcov ale naopak, nad rozsah

svojichzákonnýchpovinnostíimponúkamožnosťbezplatnéhoparkovaniavnovovybudovanomprojekte
a preto žalobcovia nemajú žiadny dôvod na podanie žaloby. Žalovaný tiež uviedol, že skutočným cieľom
žalobcov nie je zabezpečenie bezplatného parkovania, ale zabrániť žalovanému v plánovanej výstavbe
na jeho pozemkoch a predmetná žaloba je len jedným z prostriedkov aby dosiahli cieľ.
Žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú aj z dôvodu, že dokonca ani Hlavné mesto SR Bratislava

netvrdí, že na pozemkoch žalovaného sa nachádza parkovisko v jeho vlastníctve, ako sa to snažia
žalobcovia podsúvať. Z materiálu na rokovanie Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy
zo dňa 26.11.2020 s názvom „Informácia o plnení časti B bodu 4 uznesenia Mestského zastupiteľstva
hlavného mesta SR Bratislavy č. 692/2016 zo dňa 07.- 08.12.2016 týkajúceho sa stavby parkoviska na
P.D. H. X. V.E.“ vyplýva, že Hlavné mesto SR Bratislava nedisponuje žiadnymi listinami preukazujúcimi

jeho vlastnícke právo k stavbe parkoviska, ktorá sa nachádza na pozemkoch žalovaného (napr.
preberacia zápisnica, hospodárska zmluva o prevode majetku, kolaudačné rozhodnutie a pod.).
Takýmito listinami nedisponuje Generálny investor Bratislavy, Oddelenie správy komunikácií magistrátu
hl. m. SR Bratislavy, ani Mestská časť Bratislava-Ružinov. Parkoviská ani komunikácie nie sú
stavbami, ktoré by boli evidované v katastri, preto stavba parkoviska nemôže byť ani zapísaná na

liste vlastníctva ako vlastníctvo určitej osoby. Vlastnícke právo k takejto stavbe jej vlastník preukazuje
vyššie uvedenými listinami. Žalovaný taktiež poukázal, že slovenská judikatúra je v priamom rozpore s
judikatúrou českej republiky, ktorú na podporu svojho stanoviska uvádzajú žalobcovia.
Hlavné mesto SR Bratislava je názoru, že vlastníctvo spevnenej plochy stavby parkoviska, ktorá
sa nachádza na pozemkoch žalovaného, prešlo na nového nadobúdateľa dňom predaja pozemkov

pod spevnenou plochou. Za týmto účelom si Hlavné mesto SR Bratislava dalo vypracovať nezávislú
externú právnu analýzu k otázke vlastníctva a jeho preukázania k stavbe parkoviska, ktorá sa
nachádza na pozemkoch žalovaného. Právna analýza bola vypracovaná spoločnosťou LEGATE,
s.r.o., ktorá potvrdzuje, že Hlavné mesto SR Bratislava nie je vlastníkom parkoviska na pozemkoch
žalovaného. Parkovisko nebolo výslovne zaradené do siete miestnych komunikácií v čase prevodu

vlastníctva k pozemku pod parkoviskom (t. j. v roku 2006) a ani v súčasnosti nie je výslovne
zaradené do siete miestnych komunikácií, parkovisko je možné považovať za samostatný predmet
občianskoprávnych vzťahov iba v prípade, ak by bolo súčasťou siete miestnych komunikácií, v opačnom
prípade pôjde o súčasť pozemku, na ktorom sa nachádza. Parkovisko nie je možné považovať za
účelovú komunikáciu z dôvodu nenaplnenia zákonných definičných znakov, s účinnosťou od 01.01.1999

platí, že miestnou komunikáciou je (okrem iného) verejné parkovisko vo vlastníctve obce zaradené
do siete miestnych komunikácií. Parkovisko nie je zaradené do siete miestnych komunikácií a jeho
zaradenie do siete miestnych komunikácií nevyplýva ani z pasportu miestnych komunikácií. Parkovisko
je potrebné považovať za súčasť pozemku, na ktorom sa nachádza. Spolu s vlastníctvom pozemku pod
parkoviskom prešlo na základe kúpnej zmluvy v roku 2006 na nadobúdateľa aj vlastníctvo k parkovisku

ako jeho súčasti.
Žalovaný je názoru, že spevnená plocha, ktorá je podľa názoru žalobcov parkovisko, je výlučným
vlastníctvomžalovaného,pretojepochopiteľnéalegitímne,žesiktejtospevnenejplochechceaajmôže
uplatňovať svoje vlastnícke právo. Spevnená plocha nie je a ani nikdy nebola pozemnou komunikáciu,pričom jej vlastnícke právo nespochybňuje v zmysle právnej analýzy, ani žalobcami označený domnelý
vlastník, a preto je nemysliteľné, aby žalobcovia touto žalobou nahrádzali úkony domnelého vlastníka.
Žalovaný uviedol, že pozemky nadobudol z dôvodu, že na spevnenej ploche je možná výstavba

polyfunkčného objektu, čo bolo aj účelom predaja tejto spevnenej plochy na základe Kúpnej zmluvy
zo dňa 01.12.2006 a Uznesenia Mestského zastupiteľstva Bratislava o schválení predaja zo dňa
28.09.2006. Aj v zmysle Územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy na rok 2007, je pre spevnenú
plochu stanovené funkčné využitie územia- viacpodlažná zástavba obytného územia, kód 101 a
občianska vybavenosť celomestského a nadmestského významu, kód 201. V tejto súvislosti žalovaný

poukázal a aj predložil ďalšie listiny, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenie a uvádzané skutočnosti.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 124, § 126 ods. 1, ods. 2, §
119 ods. 1, ods. 2, § 120 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník a vecne tým, že žalobcovia urobili dispozitívny úkon, keď vzali žalobu v časti o odstránenie
mobilného WC a unimobunky späť, nakoľko v období medzi podaním žaloby a súdnym pojednávaním

dňa 14.02.2023 došlo k odstráneniu mobilného WC a unimobunky. O čiastočnom späťvzatí žaloby
rozhodol súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí vo veci samej a konanie v tejto časti zastavil
podľa § 145 ods. 2 CSP (výrok I.). Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že žalovaný
je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, pozemkov parcely registra „N.“, parc.č.XXXXX/XX vo výmere
106 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc.č.XXXXX/XX vo výmere 3458 m2, zastavané plochy a

nádvoria, nachádzajúce sa v okrese: Bratislava II, obec: BA - m.č. Ružinov, katastrálne územie:
Nivy, so spoluvlastníckym podielom 1/1, pozemky evidované na LV č. XXXX, vedenom Okresným
úradom Bratislava, katastrálnym odborom. Právny predchodca žalovaného nadobudol vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou č. 04 88 0938 06 00 zo dňa 01.12.2006, uzatvorenou
medzi predávajúcim Hlavným mestom SR Bratislava a kupujúcim Consulting BK, a.s. Bratislava.

Prevod nehnuteľnosti schválilo Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta SR Bratislava na zasadnutí
dňa 28.09.2006 uznesením č. 1141/2006. Medzi stranami sporu boli sporné skutkové tvrdenia ohľadne
parkoviska, ktoré sa nachádza na predmetných pozemkoch žalovaného, a to, či sa považuje za súčasť
pozemku vo vlastníctve žalovaného alebo či je parkovisko súčasťou miestnej komunikácie Palkovičová
ulica vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava. Súd prvej inštancie poukázal na súdnu prax, že

parkovisko ktorého povrch bol spracovaný spevnením povrchu za účelom parkovania automobilov, nie
je z hľadiska občianskoprávneho stavbou (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 2Cdon 1414/1997). V odseku 98.
napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je vlastníkom predmetných pozemkov
na ktorých sa nachádza parkovisko, pričom za samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov je
možné považovať parkovisko, ak by bolo súčasťou miestnej komunikácie P. ulica vo vlastníctve

Hlavného mesta SR Bratislavy. Z rozhodnutia Odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií
č. OU-BA-OCDPK-2-2021/122358 zo dňa 07.12.2021 mal súd preukázané, že Hlavné mesto SR
Bratislava ako vlastník a správca miestnych komunikácií na území Bratislavy vedie evidenciu miestnych
komunikácií zaradených do siete miestnych komunikácií, o čom svedčí verejne dostupný zoznam
komunikácií na území Hlavného mesta SR Bratislava, ktorý je aktualizovaný na webovej stráne k

05/2021, v ktorom sa P. ulica nachádza pod por. číslom XXXX ako miestna komunikácia III. triedy,
a parkovisko v predmetnom zozname nie je vedené. Parkovisko nie je zaradené ani nepriamo do
siete miestnych komunikácií, t.j. nie je v technickej evidencii (pasporte miestnych komunikácií) takým
spôsobom, že P. ulica zahŕňa aj parkovisko. Aj z informácie Hlavného Mesta SR Bratislava, o možnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva k líniovej stavbe parkoviska zo dňa 27.06.2017 mal súd prevej

inštancie preukázané, že Hlavné mesto SR Bratislava nedisponuje žiadnymi listinami preukazujúcimi
jeho vlastnícke právo k stavbe parkoviska na P.Č. H., ktorá sa nachádza na predmetných sporných
pozemkoch ako sú napr. preberacia zápisnica, hospodárska zmluva o prevode majetku, kolaudačné
rozhodnutie, a takýmito listinami nedisponuje ani Generálny investor Bratislava. Čo sa týka oplotenia
pozemkov parc.č.XXXXX/XX a parc.č.XXXXX/XX v k.ú. O., Bratislava vedené na LV č. XXXX, Mestská

časť Bratislava-E. ako príslušný stavebný úrad, k oznámeniu k drobnej stavbe - oplotenia pozemku zo
dňa 11.11.2015 nedisponoval žiadnymi námietkami. Súd prvej inštancie v odseku 102. napadnutého
rozhodnutiapoukázalnarozhodnutieOkresnéhoúraduBratislava,odborucestnejdopravyapozemných
komunikácií č. OU-BA-OCDPK-2-2021/122358 zo dňa 07.12.2021, ktorý ako odvolací orgán podľa §
3 ods. 5, písm. c) zákona č. 135/1961 Zb. ( Cestný zákon), vo veci podaného odvolania účastníka

konania ZELENKA, a.s., Bratislava, proti rozhodnutiu Hlavného mesta SR Bratislava, č. MAGS ODP
40950/2021 - 105904 zo dňa 19.03.2021, o uložení pokuty vo výške 20.000 eur za umiestnenie
dopravných značiek a dopravných zariadení na miestnej komunikácii - parkovisko na P. H. X. V., bez
povolenia v čase od 05.10.2020 do 23.10.2020, rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie Hlavného mestaSR Bratislava v celom rozsahu, pretože meritórne rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané, nakoľko
skutok, ktorého sa mal dopustiť účastník konania, nie je správnym deliktom. Odvolací orgán mal z
podkladov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli za preukázané, že spevnená plocha parkoviska

na pozemku parc.č. XXXXX/XX a parc.č. XXXXX/XX v k.ú. O., P.D. ulica nie je súčasťou miestnej
komunikácie III. triedy P.Č. ulica, nie je ani stavbou v zmysle občianskoprávneho hľadiska, spevnená
plocha pozemkov tvorí súčasť pozemku. V odseku 103. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie
poukázal na súdnu prax, podľa ktorej za súčasť pozemku sa považujú aj niektoré vonkajšie úpravy na
ňom umiestnené, predovšetkým oporné múry, záhradné vodovody, vodovodné a kanalizačné prípojky,

spevnené a odstavné plochy ( napr. parkovisko). Súčasť veci prechádza na nového nadobúdateľa aj
vtedy, ak v zmluve o prevode takéto veci nie sú vôbec uvedené (uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/18/2011
zodňa30.08.2012).Súdprvejinštancietakdospelkzáveru,že vlastníctvospevnenejplochyparkoviska,
ktorá sa nachádza na pozemkoch parcely registra „C“ parc.č.XXXXXX/XX a parc.č.XXXXX/XX v kat.
území O., prešlo na nového nadobúdateľa, právneho predchodcu žalovaného, na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 01.12.2006. Parkovisko treba považovať za súčasť veci na pozemku na ktorom sa

nachádzalo, aj keď parkovisko v kúpnej zmluve nebolo uvedené, spolu s vlastníctvom predmetných
pozemkov prešlo aj vlastníctvo parkoviska na nového nadobúdateľa, teda žalovaného. V prípade,
že by na predmetných pozemkoch bolo verejné parkovisko, ktoré by bolo miestnou komunikáciou,
nebolo by možné uzavrieť ani nájomnú zmluvu. Z návrhu Hlavného mesta SR Bratislava na predaj
pozemkov, predložený na rokovanie Mestského zastupiteľstva hl. mesta SR Bratislava dňa 28.09.2006,

malsúdprvejinštanciepreukázané,žegeometrickýmplánomč.010/2006boliodčlenenénovovytvorené
pozemky parc.č.XXXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 3458 m2 a parc.č.XXXXX/XX - ostatné plochy
o výmere 106 m2, ktoré boli predmetom predaja, na ktorých bolo zriadené parkovisko, parkovisko bolo
predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.12.2006. V odseku 105. napadnutého rozhodnutia súd
prvej inštancie uviedol právnu teóriu vecnej legitimácie a ďalej konštatoval, že žalovaný je vlastníkom

predmetných nehnuteľností, pozemkov parcely registra “N.“, parc.č.XXXXX/XX a parc.č.XXXXX/XX,
nachádzajúcich v okrese Bratislava II, obec: BA - m . č. Ružinov, katastrálne územie: O., evidované
na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, na ktorom
sa nachádza parkovisko, a ako vlastník veci je zo zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,
užívať, nakladať s ním v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že

žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby ako obyvatelia mesta Bratislava, titulom
všeobecného užívania parkoviska na P.D. ulici podľa Zákona o majetku obcí, podľa ktorého majetok
obce, ktorý slúži na verejné účely (najmä pre miestne komunikácie a iné verejné priestranstvá), je
verejne prístupný a možno ho obvyklým spôsobom používať, ak jeho používanie obec neobmedzila, ani
titulom všeobecného užívania podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 135/1961 Zb. (Cestný zákon) podľa ktorého,

premávku na pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach môže každý
užívať pozemné komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (ďalej len „všeobecné
užívanie“). Cestný zákon upravuje výstavbu, užívanie a ochranu pozemných komunikácií, práva a
povinnosti vlastníkov a správcov pozemných komunikácií a ich užívateľov, ako aj pôsobnosť orgánov
štátnej správy (§ 3) a orgánov štátneho odborného dozoru (§ 3c) vo veciach pozemných komunikácií

podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 135/1961 Zb.. Žalobcovia nepreukázali, že sú v hmotnoprávnom vzťahu
voči žalovanému, na základe čoho by sa mohli domáhať ochrany práva a z hľadiska posúdenia vecnej
legitimácie nie je rozhodujúce, či sa určitá fyzická alebo právnická osoba subjektívne cíti byť účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu. Ak by Hlavné mesto SR Bratislava preukázalo vlastnícke právo k stavbe
parkoviska, ako vlastník parkoviska by mal právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva

neoprávnene zasahuje v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka, pričom Hlavné mesto SR Bratislava,
vlastnícke právo žalovaného ani nespochybňuje, a ani žalobcovia v konaní nenamietali skutočnosť, že
vlastníkom parkoviska by malo byť Hlavné Mesto SR Bratislava. Preto súd žalobu z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie zamietol, a meritom veci sa nezaoberal. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvej inštancie v odseku 112. napadnutého rozhodnutia podľa § 255 ods. 1 v spojení s

§ 262 ods. 1 za použitia čl. 4 ods. 2 CSP.
6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ až 3/ v rozsahu výrokov II. a III.
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP a žiadali, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalobcovia odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnili citáciou § 181 ods. 2 CSP
s tým, že súd prvej inštancie po prednesoch strán sporu v zmysle § 181 ods. 1 CSP neurčil, ktoré
skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktorédôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd sa predovšetkým oboznamoval s predloženými dôkazmi
(na pojednávaní dňa 14.02.2023 s dôkazmi predloženými žalobcami, na pojednávaní dňa 25.04.2023
s dôkazmi predloženými žalovaným). Na pojednávaní dňa 26.10.2023 súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie výsluchom žalobcov a na pojednávaní dňa 26.01.2024 vyhlásil rozsudok. Žalobcom počas
súdneho konania nebolo zrejmé, aké úkony súd prvej inštancie voči stranám uskutočňuje, t.j. či sa
oboznamuje s podaniami strán sporu alebo už vykonáva dokazovanie, strany sporu neboli oboznámené
s tým, čo je predmetom dokazovania, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Žalobcovia
až z rozsudku zistili, z ktorých dôkazov súd pri rozhodovaní vychádzal. Podľa názoru žalobcov, postup

vedenia konania nebol v súlade s obligatórnymi povinnosťami, ktoré súdu ukladá CSP (najmä § 181 ods.
1, ods. 2, § 185 až § 194 CSP). Žalobcovia považujú postup súdu za netransparentný a nepredvídateľný,
čoho následkom bolo, že nemohli adekvátne uplatňovať svoje procesné práva. Žalobcovia považujú
rozsudok za nedostatočne odôvodnený, a teda za nepreskúmateľný keďže podľa názoru žalobcov
odôvodnenie neobsahuje posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov žalobcov,
uvedenie skutočností, ktoré súd považoval za preukázané a ktoré nie a prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy. Z rozsudku tiež nie je zrejmé, ktoré závery súdu sú výsledkom dokazovania a ktoré
sú výsledkom jeho právnej kvalifikácie dokázaných skutočností.

8. Žalobcovia odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) CSP odôvodnili tým, že súd prvej inštancie
nevykonal žalobcami navrhované dôkazy, ktoré majú potenciál preukázať rozhodné skutkové poznatky

tvrdené žalobcami. Najmä ide o listiny ktoré preukazujú, že parkovisko je stavbou a samostatným
predmetom právnych vzťahov, že bolo vybudované v rámci Komplexnej bytovej výstavby Starý Ružinov
(teda pre potreby obyvateľov obytných súborov), že je miestnou komunikáciou/miestnou cestou vo
vlastníctve mesta Bratislava:
- Rozhodnutie o umiestnení stavby KBV F. E. č. ÚPA-716-154/24/76 zo dňa 20.09.1976,

- Stavebné povolenie zn. Výst. 327/149/83/K-4 zo dňa 29.03.1983,
- Dobový nákres výstavby (plán výstavby KBV F. E.),
- Odborné posúdenie znaleckej organizácie,
- List Vodární a kanalizácií Bratislava zn. Kj-Cm/19-93 zo dňa 09.09.1993 adresovaný Pozemným
stavbám š. p. NITRA,

- List Pozemných stavieb š. p. NITRA zn. 05/124/93-Bs/Há zo dňa 13.08.1993 adresovaný KONTRAKT-
ING, a.s.,
- Kolaudačné rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia Bratislava II zo dňa 11.10.1993,
ktorým sa povolilo užívanie objektu verejného osvetlenia parkoviska pri Okrskovom centre
zrealizovaného v rámci stavby OS Bratislava - Starý Ružinov,

- Čestné prehlásenie C.. W. I. zo dňa 30.04.2018,
- Písomné svedectvo pani L. E. zo dňa 22.09.2004,
- List č. MAGS SNM 42140/12-2/310232 zo dňa 21.05.2012,
- List č. MAGS OCH42071/2012/2-271971 zo dňa 28.05.2012,
- Vyjadrenie Ministerstva financií SR zo dňa 06.10.2009,

- Odpoveď mestskej časti Bratislava - E. zo dňa 22.06.2018 na žiadosť spoločnosti ZELENKA, a. s. o
klasifikáciu spevnenej plochy,
- Výsluch splnomocnenca mesta pre parkovaciu politiku - U.. P. B.,
- Návrh na zmenu Uznesenia k Bodu č. 14 Investorský zámer - polyfunkčný bytový dom Zelenka
predložený poslancom U.. P. B. zo dňa 15.02.2022,

- Uznesenie miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Ružinov zo dňa 15.02.2022,
- Zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby zo dňa 30.08.1993,
- Návrh zverovacieho protokolu č. 212/96 o zverení majetku v spojení so sprievodným listom
Generálneho investora Bratislavy adresovanom magistrátu mesta Bratislava zo dňa 03.06.1996 +
Geometrický plán k zverovaciemu protokolu,

- Odpoveď - email mesta Bratislava ohľadom aktuálneho stavu a ďalšieho postupu mesta pri zaraďovaní
parkoviska na P. ulici do majetku mesta Bratislava a do siete miestnych komunikácií zo dňa 27.03.2023.
V dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôležitosti dôkazov, súd prvej inštancie nezistil rozhodujúce
skutočnosti, náležite a presvedčivo neodôvodnil, prečo vylúčil dôležité a podstatné dôkazy, ktoré
spoľahlivo preukazujú skutkový stav veci a naopak, vykonal dokazovanie len niektorých dôkazov, ktoré

samé o sebe bez vzájomnej súvislosti s nevykonanými dôkazmi (naviac pri nerešpektovaní ustanovení
Cestného zákona) logicky viedli k nesprávnym skutkovým zisteniam.9. Žalobcovia odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odôvodnili tým, že súd prvej inštancie
neaplikoval príslušné právne normy vôbec alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval.

V odseku 97. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol „... Pôvodne sa vychádzalo zo
stanoviska, že miestna komunikácia predstavuje len určitý spôsob spracovania pozemku, a teda
miestne komunikácie nemôžu byť zároveň pozemkom a stavbou, preto cestná komunikácia nemohla byť
samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Rozhodovacia prax upustila od týchto záverov,
miestna komunikácia môže byť predmetom samostatných občianskoprávnych vzťahov, čo vyplýva aj zo

Zákona č. 135/1961 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách. ...“ Žalobcovia toto tvrdenie súdu
považujú za právne nesprávne, a to z dôvodu zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
(cestný zákon) (ďalej len „Cestný zákon“) a judikatúry, podľa ktorých miestne komunikácie/miestne cesty
sa vždy považovali za samostatný predmet právnych vzťahov. Len v prípade účelových komunikácií/
účelových ciest sa vyvíjal názor súdov, či účelové komunikácie/účelové cesty predstavujú samostatný
predmet právnych vzťahov, čo bolo dané ich zvyčajne jednoduchším stavebnotechnickým prevedením

(napr. prístupová cestička, štrkové parkovacie státia). V zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb.
„... účelovými komunikáciami sú najmä poľné a lesné cesty, príchodové cesty k závodom, staveniskám,
lomom, baniam, pieskovniam a k iným objektom a cesty v uzavretých priestoroch a objektoch. ...“.

V odseku 103. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „... podľa súdnej praxe za súčasť

pozemku sa považujú aj niektoré vonkajšie úpravy na ňom umiestnené, predovšetkým oporné múry,
záhradné vodovody, vodovodné a kanalizačné prípojky, spevnené a odstavné plochy (napr. parkovisko).
Súčasť veci prechádza na nového nadobúdateľa aj vtedy, ak v zmluve o prevode takéto veci nie sú
vôbec uvedené (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/18/2011 zo dňa 30.08.2012). Na základe uvedených
skutočností súd dospel k záveru, že vlastníctvo spevnenej plochy parkoviska, ktorá sa nachádza

na pozemkoch parcely registra “N.“ parc.č.XXXXXX/XX, parc.č.XXXXX/XX v kat. území O., prešlo
na nového nadobúdateľa, právneho predchodcu žalovaného, na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej
dňa 01.12.2006. Parkovisko treba považovať za súčasť veci na pozemku na ktorom sa nachádzalo,
aj keď parkovisko v kúpnej zmluve nebolo uvedené, spolu s vlastníctvom predmetných pozemkov
prešlo aj vlastníctvo parkoviska na nového nadobúdateľa, teda žalovaného. ...“ Žalobcovia toto tvrdenie

súdu považujú za právne nesprávne, a to z dôvodu, že citované rozhodnutie (uznesenie NS SR
sp. zn. 6Cdo/18/2011 zo dňa 30.08.2012) sa vzťahovalo na účelové komunikácie v uzavretom areáli
živočíšneho hospodárstva a pre prejednávaný prípad je právne irelevantné. Súd sa nevysporiadal s
tým, že parkovisko je súčasťou miestnej komunikácie/miestnej cesty P. a zároveň súčasťou komplexnej
bytovej výstavby. Žalobcovia do pozornosti dali vyhlášku č. 162/1970 Zb. (po jej zrušení vyhláška č.

85/1977 Zb.), ktoré ustanovovali povinnosť pred uskutočnením komplexnej bytovej výstavby uvádzať
množstvo v m2 (neskôr počet) odstavných a parkovacích plôch pre komplexnú bytovú výstavbu. Tieto
údaje boli nevyhnutným predpokladom pre plánovanie a uskutočňovanie stavieb komplexnej bytovej
výstavby. Inak povedané, komplexná bytová výstavba by nemohla byť projektovaná a postavená bez
parkovacích a odstavných plôch, t. j. parkovisko na P. ulici bolo vybudované pre potreby obyvateľov

tejto lokality.

V odseku 98. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „... Za samostatný predmet
občianskoprávnych vzťahov je možné považovať parkovisko, ak by bolo súčasťou miestnej komunikácie
P. ulica vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy. Pričom súd vyhodnotil, že parkovisko nie je

súčasťou miestnej komunikácie P.Á. z dôvodu, že parkovisko nie je vedené v zozname miestnych
komunikácií mesta Bratislava, ani v technickej evidencii (pasporte miestnych komunikácií). ...“.
Žalobcovia toto tvrdenie považujú za právne nesprávne z dôvodu, že tvrdenie súdu prvej inštancie je v
rozpore s Cestným zákonom a vyhláškou č. 35/1984 Zb.. Parkovisko je samostatnou stavbou a súčasťou
miestnej komunikácie/miestnej cesty nie vtedy, keď je zapísané v nejakom zozname či evidencii

(samotnéslovo„evidencia“či„zoznam“naznačuje,žeideosúborinformácií,ktorýmávýlučneevidenčný
charakter, pozn.). Parkovisko sa stáva miestnou komunikáciou/miestnou cestou, resp. jej súčasťou
vtedy, ak spĺňa znaky miestnej komunikácie/miestnej cesty (t. j. ak spĺňa definíciu uvedenú v § 6 ods.
1 vyhlášky č. 35/1984 Zb., a ak parkovisko spĺňa znaky miestnej komunikácie, je ex lege vo vlastníctve
mesta. Cestný zákon v § 3d ods. 3 ustanovuje, že miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí, no súd

prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s kľúčovými ustanoveniami Cestného zákona a
vykonávacích predpisov k nemu. Žalobcovia citovali Čl. 16 ods. 1 CSP a sú názoru, že súd nepostupoval
v súlade s CSP, t. j. nezohľadnil všetky právne normy, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú. Súd
nesprávne vyložil § 4b ods. 1 Cestného zákona, v zmysle ktorého „... Miestnymi komunikáciami súvšeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré
slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. ...“, ktoré hovorí, že miestnymi
komunikáciami sú parkoviská vo vlastníctve obcí (ktoré s odkazom na § 3d ods. 3 Cestného zákona

sú vo vlastníctve obcí ex lege, čo súd pri rozhodovaní vôbec nebral do úvahy, a zároveň sú zaradené
do siete miestnych komunikácií (pričom súčasťou siete miestnych komunikácií sa stávajú ex lege
momentom naplnenia definičných znakov uvedených v § 6 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. bez nutnosti
osobitného konštitutívneho úkonu, čo súd pri rozhodovaní nebral do úvahy. Zaraďovanie miestnych
komunikácií do siete miestnych komunikácií je výlučne deklaratórnym právnym úkonom (konštitutívnym

úkonom je len vtedy, keď dochádza k prekvalifikovaniu účelovej komunikácie na miestnu komunikáciu,
pozn). Prevod miestnej komunikácie (a jej súčastí) na inú osobu teda nie je možný, taký prevod by
bol absolútne neplatným právnym úkonom. Miestne komunikácie v zmysle Cestného zákona nemôže
vlastniť iná osoba, než obec. Žalobcovia poukázali na rozhodnutia súdov Českej republiky, týkajúce
sa zákona č. 135/1961 Sb. o pozemních komunikacích (silniční zákon), ktorý bol v Českej republike
účinný do 31.12.1997 a v rovnakom znení stále platí v Slovenskej republike, uvádzajú, že pozemná

komunikácia sa stáva miestnou komunikáciou naplnením definičných znakov stanovených právnymi
predpismi bez potreby vydania verejnoprávneho aktu (viď. napr. rozsudok Nejvyššího správního soudu
Českej republiky čj. 4 Ao 1/2009-58 zo dňa 29.05.2009). Súd nerešpektuje judikatúru súdov, a to
predovšetkým rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sžk/18/2020 zo dňa 30.11.2021,
v zmysle ktorej je pozemná komunikácia samostatnou vecou oddelenou od pozemku, na ktorom sa

nachádza
„Pozemná komunikácia je podľa § 43a ods. 3 písm. a) stavebného zákona stavbou, ktorá sa okamihom
svojho vytvorenia stáva samostatnou vecou v právnom zmysle (porov. § 119 Občianskeho zákonníka)
a ktorej právne vzťahy sú tak odlišné od právnych vzťahov pozemku, na ktorom je umiestnená.“
„V tejto súvislosti treba pripomenúť už uvedený záver, že pozemná komunikácia ako stavba a pozemky,

na ktorých je položená, sú dva samostatné predmety právnych vzťahov. Podľa § 1 ods. 3 cestného
zákona pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Cestné teleso je ohraničené vonkajšími
hranami priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných a obkladových múrov, pätou oporných
múrov. Žalovanému možno vytknúť, že na posúdenie otázky, čo tvorí pozemnú komunikáciu, sa v prvom
rade zameral na technickú normu, jej obsah je však v zásade rovnaký ako podľa citovaného ustanovenia

cestného zákona. Z neho totiž plynie, že pozemnú komunikáciu netvorí len vrchná asfaltová vrstva,
takže jej hranicu netvorí hranica tejto asfaltovej vrstvy. Naopak, samotné cestné teleso tvoria aj vrstvy
pod asfaltovou vrstvou, ktoré spoločne tvoria pozemnú komunikáciu ako inžiniersku stavbu a predmet
právneho vzťahu.“
„So správnym súdom možno teda súhlasiť, že spôsob využívania pozemku nie je záväzným údajom

katastra nehnuteľností podľa § 70 cit. zák. To však neznamená, že by na tento údaj nebolo možné vôbec
prihliadať alebo že by nebolo možné z neho vyvodiť žiadne závery. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
v súlade s výpisom z katastra nehnuteľností skonštatoval, že parc. reg. O. č. XX síce nie je evidovaná
na liste vlastníctva, ale v katastri nehnuteľností ako takom evidovaná je a je k nej priradený spôsob
využívania s kódom 22 (parcela, na ktorej sú postavené inžinierske stavby - cesty, miestne a účelové

komunikácie). Na základe cit. § 3 ods. 1 a 3 katastrálneho zákona tak z tohto údaja možno vyvodiť, že
takto vymedzená parcela je využívaná práve takto (...).“
Pričom najvyšší správny súd nerozlišoval, či pozemná komunikácia bola miestnou alebo účelovou
komunikáciou/cestou.
Žalobcovia predložili súdu odborné posúdenie znaleckej organizácie, ktorá sa vyjadrila k stavebnej

konštrukcii parkoviska. A ak by súd vykonal predložený dôkaz, zistil by, že parkovisko je „plnohodnotnou“
stavbou, oddelenou od pozemku. Z odborného vyjadrenia znaleckej organizácie vyplýva, že parkovisko
na P. ulici pozostáva z viacerých konštrukčných vrstiev a spĺňa všetky parametre stanovené príslušnými
technickými normami pre parkovisko ako stavbu pozemnej komunikácie.

V odseku 99. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „... Z podanej informácie Hlavného
Mesta SR Bratislava o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k líniovej stavbe parkoviska zo
dňa 27.06.2017 bolo preukázané, že Hlavné mesto SR Bratislava nedisponuje žiadnymi listinami
preukazujúcimi jeho vlastnícke právo k stavbe parkoviska na P. ulici, ktorá sa nachádza na predmetných
sporných pozemkoch, ako sú napr. preberacia zápisnica, hospodárska zmluva o prevode majetku. ...“,

pričom žalobcovia toto tvrdenie považujú za skutkovo a právne nesprávne, a to z dôvodov, že
mesto Bratislava prehodnotilo svoj postoj k vlastníctvu parkoviska. Žalobcovia predložili dôkazy, ktoré
preukazujú, že mesto Bratislava sa prihlásilo k vlastníctvu parkoviska, pričom súd prvej inštancie sa v
rozsudku nevysporiadal s tým, prečo tieto tvrdenia žalobcov nebral do úvahy a ani nezdôvodnil, prečoohľadom týchto skutočností nevykonal navrhované dôkazy. Mesto Bratislava v liste zo dňa 21.05.2012
uviedlo „... parkovisko je podľa názoru mesta súčasťou miestnej komunikácie P.D.. ...“ a v e-maily zo
dňa 27.03.2023 Mesto Bratislava uviedlo, že „... v súčasnosti hlavné mesto SR Bratislava uskutočňuje

všetky potrebné kroky na ochranu predmetného majetku hlavného mesta SR Bratislavy a sprístupnenia
parkovacích plôch v čo najväčšej miere pre rezidentov. Po vyhľadaní dokumentov v archíve mestskej
príspevkovej organizácie - Generálny investor Bratislavy (v skratke „GIB“), bolo zistené, že parkovisko je
zaradené do majetku mesta ....“. Po vyhľadaní dokumentov v archíve mestskej príspevkovej organizácie
Generálny investor Bratislavy bolo potvrdené, že parkovisko je majetkom mesta Bratislava a prešlo

z vlastníctva štátu na mesto v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „Zákon o
majetku obcí“). Parkovisko už v roku 1996 malo byť odovzdané mestom Bratislava do správy mestskej
časti Bratislava - Ružinov, ako vyplýva z návrhu zverovacieho protokolu č. 212/96 o zverení majetku
a z geometrického plánu k nemu v spojení so sprievodným listom Generálneho investora Bratislavy
adresovanom magistrátu mesta Bratislava zo dňa 03.06.1996. Generálny investor Bratislavy (ktorý je
mestskou investorskou a inžinierskou organizáciou mesta Bratislava a právnym nástupcom VHMB)

dňa 25.03.2022 odovzdal mestu Bratislava parkovisko účtovne ako zostatok obstarávacieho účtu, ako
vyplývazProtokoluč.0421/6/502/2022/13ovecnomodovzdaníaprevzatíčastizostatkuobstarávacieho
účtu. Generálny investor Bratislavy, resp. VHMB mal k tomuto majetku len právo hospodárenia, išlo o
štátny majetok, ktorý prešiel ex lege do majetku mesta. Je pritom právne bezpredmetné, či sa zachovali
doklady preukazujúce kolaudáciu parkoviska, nakoľko parkovisko ako stavba nevzniklo kolaudáciou, ale

vytvorením stavby. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/18/2020
zodňa30.11.2021konštatoval,žepozemnákomunikáciasastávastavbouokamihomsvojhovytvorenia.

Žalobcovia citovali ustanovenia §2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 4 ods. 1 vyhlášky č.
119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom v znení účinnom do 31.12.1993 s konštatovaním, že

miestna komunikácia P., ktorej súčasťou je parkovisko, sa stala ex lege (na základe Zákona o majetku
obcí) majetkom mesta Bratislava. Súd prvej inštancie posudzoval vlastníctvo parkoviska takmer výlučne
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka bez toho, aby posudzoval relevantné ustanovenia Cestného
zákona a vykonávacích predpisov k nemu, Zákona o majetku obcí a bez toho, aby bral do úvahy
právne predpisy upravujúce výstavbu parkovísk ako súčastí komplexnej bytovej výstavby. Súd tvrdí,

že právny predchodca žalovaného, parkovisko nadobudol do svojho vlastníctva od mesta Bratislava, z
čoho plynie nelogický záver súdu, že právny predchodca žalovaného kúpil parkovisko od nevlastníka
(čo v našom právnom poriadku nie je možné). V zmysle § 8 ods. 5 Zákona o obecnom zriadení v
znení účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy (ktorý je v rovnakom znení účinný k dnešnému dňu,
pozn.) „... Majetok obce, ktorý slúži na verejné účely (najmä pre miestne komunikácie a iné verejné

priestranstvá), je verejne prístupný a možno ho obvyklým spôsobom používať, ak jeho používanie
obec neobmedzila. ...“ Žalobcovia preukázali svoje právo užívať parkovisko ako pozemnú komunikáciu
(konkrétne ako miestnu komunikáciu/miestnu cestu), konkretizovali a preukázali zásahy žalovaného do
parkoviska a tiež preukázali, že tieto zásahy sú neoprávnené a trvajú. Žalobcovia ako verejnosť sú
oprávnení užívať parkovisko na základe Cestného zákona a vykonávacej vyhlášky č. 35/1984 Zb.:

-vzmysle§6Cestnéhozákona,vjehoods.1jeustanovené„... Premávkunapozemnýchkomunikáciách
upravujú osobitné predpisy; v ich medziach môže každý užívať pozemné komunikácie obvyklým
spôsobom na účely, na ktoré sú určené (ďalej len „všeobecné užívanie“). ...“
-v zmysle § 4b ods. 1 Cestného zákona „... Miestnymi cestami sú všeobecne prístupné a užívané ulice,
parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do

siete miestnych ciest. ...“
-v zmysle vyhlášky č. 35/1984 Zb. § 6 ods. 1 písm. a) „... Sieť miestnych komunikácií pre územie obce
tvoria všeobecne prístupné a užívané pozemné komunikácie nezaradené do cestnej siete, ktoré sú na
území zastavanom alebo určenom na súvislé zastavanie. ...“
-v zmysle vyhlášky č. 35/1984 Zb. § 8 ods. 3 „... Súčasťami miestnych komunikácií sú aj priľahlé

chodníky, verejné parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre
chodcov, podchody a priechodové lávky. ...“

10. V závere podaného odvolania žalobcovia uviedli, že právny poriadok SR im neumožňuje domáhať
sa ochrany svojich práv u iných orgánov, preto sa v súlade so zásadou zákazu odopretia spravodlivosti

obrátili na súd, aby vec prejednal a rozhodol.11. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 08.07.2024 s tým, že považuje
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a navrhol aby odvolací súd tento rozsudok v celom
rozsahu potvrdil.

12. Žalovaný poukázal, že samotní žalobcovia v odvolaní v podstate nijakým spôsobom nenamietali
názor súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na
strane žalobcov. Žalobcovia ani nepredložili žiadnu právnu argumentáciu, ktorá by podporovala ich
tvrdenie, že by mali byť aktívne vecne legitimovaní v tomto konaní. Podmienkou aktívnej legitimácie je,

že žalobca je vlastníkom veci, o ktorú sa vedie spor, a že nie je obmedzený vo svojich právach, pokiaľ
ide o zásah, proti ktorému sa dovoláva ochrany alebo je osobou, ktorá je oprávnená mať vec u seba.
Žalovaný sa k otázke aktívnej vecnej legitimácie už vyjadril vo svojom podaní zo dňa 16.11.2021 ako aj
na pojednávaniach, pričom trvá na svojich doterajších vyjadreniach v tejto veci a v plnom rozsahu týmto
na ne odkazuje. K námietke žalobcov, že súd nepostupoval v súlade s § 182 ods. 2 CSP (odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP), žalovaný s týmto nesúhlasí a to s poukazom na nahrávky a zápisnice

z pojednávaní (napr. nahrávka z pojednávania zo dňa 26.10.2023 v čase od 0:01:00 do 0:04:55). A tiež
žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru z ktorej vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a
nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej
prejednávanej veci (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 20bdo/56/2020).
S námietkou žalobcov, že rozsudok súdu prvej inštancie nebol riadne odôvodnený, žalovaný nesúhlasí,

keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sú
prerozhodnutievovecipodstatné.Navyšeodôvodnenierozhodnutianeznamená,ženakaždýargument
strany je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Stačí, aby súd reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie
(napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05,
sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. US 537/2010).
K námietke žalobcov, k tvrdeniu súdu uvedené v odseku 98. napadnutého rozsudku, „... Za samostatný

predmet občianskoprávnych vzťahov je možné považovať parkovisko, ak by bolo súčasťou miestnej
komunikácie P. ulica vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy. Parkovisko nie je zaradené
ani nepriamo do siete miestnych komunikácií, t.j. nie je v technickej evidencii (pasporte miestnych
komunikácií) takým spôsobom, že P. ulica zahŕňa aj parkovisko. ...“, žalovaný uviedol, že k uvedenému
sa už niekoľko krát v konaní vyjadril, a na svojich vyjadreniach trvá a v plnom rozsahu na ne odkazuje.

Napriek tomu opakovane dáva do pozornosti, že podľa § 4b ods. 1 Cestného zákona, miestnymi
cestami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá,
ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych ciest. Uvedené ustanovenie zákona
jednoznačne vyžaduje pre vznik parkoviska ako miestnej komunikácie zaradenie do siete miestnych
ciest. Až zaradením do siete miestnych ciest je naplnená podmienka zákona potrebná pre vznik

parkoviska ako miestnej komunikácie/cesty. Predmetné spevnené plochy neboli nikdy zaradené do
siete miestnych komunikácií, a neboli evidované v pasporte miestnych komunikácií, tak Hlavné mesto
Bratislava nemá, a ani nemôže mať vlastnícke právo k spevnenej ploche pozemkov žalovaného.
Žalobcovia nepreukázali kto spevnil povrch pozemkov žalovaného, pričom uvedené spevnenie povrchu
pozemkov žalovaného nebolo nikdy skolaudované, a tak nemôže byť ani stavbou. V neposlednom

samotné Hlavné mesto Bratislava nespochybňuje vlastnícke právo žalovaného, a ani netvrdí, že by
sa na pozemkoch žalovaného nachádzala miestna cesta. Práve naopak, Hlavné mesto Bratislava
predmetné pozemky scudzilo na účely výstavby polyfunkčného objektu, pričom v kúpnej zmluve samo
prehlásilo, že na pozemkoch neviaznu žiadne ťarchy. Hlavné mesto Bratislava každoročne vyrubuje
žalovanému daň z pozemkov, čím deklaruje, že na pozemkoch žalovaného nie je miestna cesta. V

zmysle zákona o miestnych daniach a poplatku z komunálneho odpadu a drobného stavebného odpadu,
nie je totiž predmetom dane z pozemku pozemok, na ktorom je postavená pozemná komunikácia.
Tvrdenie žalobcov, že spevnená plocha pozemkov žalovaného predstavuje miestnu cestu, vyvodzujú
žalobcovia z informatívneho zápisu na liste vlastníctva k pozemkom, k čomu žalovaný uviedol, že
zápis má len informatívny charakter. A v zmysle uvedeného zápisu sa má na pozemkoch žalovaného

nachádzať chodník, alebo verejné osvetlenie, alebo miestna komunikácia. Z obsahu uvedeného zápisu
však nie je možné za žiadnych okolností dôjsť k záveru, že na pozemkoch žalovaného je miestna cesta,
pričomniejemožnépreukázať,napodkladeakéhorozhodnutia,aleboinejlistiny,nakohožiadosťakedy,
bol predmetný informatívny zápis do katastra nehnuteľností vykonaný. V zmysle uvedeného zápisu všakvyplýva, ženapozemkochžalovanéhojesituovanýchodník,čovyplynuloajzvykonanéhodokazovania.
Z uvedeného tak vyplýva, že žalobcovia si ignorujúc dôkazy vykonané súdom v tomto konaní, vybrali z
možných dôvodov vykonania informatívneho zápisu na predmetnom liste vlastníctva práve ten, ktorí im

príde vhod, ignorujúc fakt, že predmetná poznámka bola zapísaná v súvislosti s realizáciou chodníka na
predmetných pozemkoch, a táto poznámka má len informatívny charakter. K poukázaniu na rozsudok
NSS SR žalobcami žalovaný uvádza, že tento sa netýka podstaty tu prerokúvanej veci.
K tvrdeniu žalobcov v čl. II. c) písm. d) odvolania, že považujú za nesprávne tvrdenie súdu uvedené
v bode 99. rozsudku, a že v súvislosti s uvedeným sa žalobcovia odvolávajú na Protokol o vecnom

odovzdaní a prevzatí časti zostatku obstarávacieho účtu: „0421 6 502 Investície stavieb“, zo dňa
25.03.2022, ktorý bol žalobcami doručený súdu a v rámci dokazovania súdom ako dôkaz aj vykonaný,
z obsahu ktorého vyvodzujú žalobcovia tvrdenie, že k odovzdaniu spevnenej plochy tvoriacej súčasť
pozemkov žalovaného, došlo dňa 25.03.2022, a to zo strany Generálneho investora Bratislavy, pričom
odovzdávaný majetok v zmysle čl. III protokolu, nebol k dnešnému dňu (25.03.2022) zaradený do
používania. K uvedenému žalovaný konštatoval, že z predmetného Protokolu žiadnym spôsobom

nevyplýva, že by týmto došlo k odovzdaniu spevnených plôch tvoriacich súčasť pozemkov vo vlastníctve
žalovaného. Vyhotovením predmetného Protokolu mohlo dôjsť k zneužitiu právomoci verejného činiteľa,
a zároveň žalovaný zdôraznil, že obsahom predmetného protokolu žalobcovia sami vyvracajú všetky
svoje ostatné skutkové tvrdenia adresované súdu. Žalobcovia predložením predmetného protokolu de
factotvrdia,žedodňa25.03.2022nebolavlastníkomdomneléhoparkoviskaobec,ataktotonemohlobyť

ani miestnou cestou a následne sa miestnou cestou už stať ani nemohlo, pretože pozemky vrátane ich
spevneného povrchu už boli vo vlastníctve žalovaného. Ak žalobcovia tvrdia, že domnelé parkovisko do
dňa 25.03.2022 nebolo vo vlastníctve Hlavného mesta Bratislava, tak ani nemohlo byť miestnou cestou,
a ak nie je miestnou cestou, tak nemôže byť ani samostatným predmetnom občianskoprávnych vzťahov,
ale predstavuje len spevnený povrch pozemku, ktorý tvorí jeho súčasť. Žalobcovia poukázali na list MF

SR, v ktorom má byť uvedené, že pozemné komunikácie, ktoré boli ku dňu 23.-24.1990 (kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení), v práve hospodárenia národných výborov, prešli
do vlastníctva obcí. Žalobcovia zároveň uviedli, že spevnené plochy považujú za verejné parkovisko,
ktoré malo byť zhotovené asi v roku 1993. Z uvedeného tvrdenia na jednej strane vyplýva, že žalobcovia
nemajú vedomosť o tom, kedy bol povrch pozemku vo vlastníctve žalovaného spevnený a na druhej

strane, aj keby predmetné spevnené plochy boli samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov
a boli by zhotovené v roku 1993, tak tieto nemohli prejsť do majetku obcí ex lege účinnosťou zákona o
obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť tri roky predtým ako mali byť predmetné spevnené plochy
zhotovené. V závere svojho vyjadrenia sa žalovaný pridržal všetkých svojich doterajších vyjadrení a v
plnom rozsahu na ne odkázal.

13. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu vyjadrili podaním zo dňa 25.11.2024 (č.l. 690)
a to, že žalobcovia nenamietli záver súdu o nedostatku vecnej legitimácie, žalobcovia uviedli, že takéto
tvrdenie je prejavom formalizovaného a nadmerne extenzívneho prístupu k posudzovaniu náležitosti
podaní. Takýto prístup by v prípade jeho aplikácie v súdnom konaní odoberal účastníkom konania

základné právo na súdnu ochranu. Samotné civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit
curia. Žalobcovia sa k otázke vecnej legitimácie vyjadrili a je úlohou súdu, aby tieto tvrdenia právne
kvalifikoval. Žalobcovia podali odvolanie, ktoré spĺňalo všetky náležitosti v zmysle § 363 CSP a z
odvolania, najmä bod II. c), písm. d) vyplýva, že žalobcovia sa odvolávajú voči záverom súdu prvej
inštancie o posúdení vlastníckeho práva mesta Bratislava k parkovisku a od tohto posúdenia odvodeným

záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Je to práve vlastnícke
právo mesta Bratislava k parkovisku, od ktorého žalobcovia od počiatku odvodzujú svoje právo na
podanie žaloby, t. j. svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Ako žalovaný správne uviedol, preskúmanie vecnej
legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho rozhodnutia, pričom vecnú legitimáciu je súd
povinný skúmať vždy aj bez návrhu. Žalobcovia v odvolaní, ako aj počas konania pred súdom prvej

inštancie zdôvodnili (t. j. uviedli skutkové tvrdenia a právne argumenty ), prečo sú aktívne vecne
legitimovaní na podanie žaloby. Mesto Bratislava, ako žalobcovia opakovane uviedli, priznáva svoje
vlastnícke právo k parkovisku (napr. verejne prejavenými názormi kompetentnými zástupcami mesta,
či podpisom protokolu medzi Generálnym investorom Bratislavy a mestom Bratislava z 25.03.2022.
Žalobcovia sú názoru, že postup vedenia konania nebol len v rozpore s § 181 ods. 1, ods. 2 CSP, ale aj

v rozpore s § 185 až § 194 CSP, t. j. v rozpore s ustanoveniami o dokazovaní a predovšetkým v rozpore
s § 220 ods. 2 CSP. Vo vzťahu k nesprávnemu procesnému postupu súdu, k nevykonaniu navrhnutých
dôkazov a absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, žalobcovia citovali z rozhodnutí: uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019 zo dňa 28.10.2020, uznesenie Krajského súdu Trnava sp.zn. 24CoPr 3/2018 zo dňa 03.10.2028, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/107/2022 zo dňa
29.09.2022 a ďalšie.
Žalobcovia poukázali na správne tvrdenie žalovaného, že ust. § 4b ods. 1 Cestného zákona ustanovuje,

že miestnymi komunikáciami/miestnymi cestami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo
vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych
komunikácií/miestnych ciest. Žalobcovia sú názoru, že predmetné ustanovenie je nutné vykladať v
spojitosti s § 3d ods. 3 Cestného zákona, v zmysle ktorého miestne komunikácie/miestne cesty sú vo
vlastníctve obcí ex lege, a v spojitosti s 6 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb., v zmysle ktorého súčasťou siete

miestnych komunikácií/miestnych ciest sa stávajú ex lege momentom naplnenia definičných znakov
uvedených v § 6 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. bez nutnosti osobitného konštitutívneho úkonu. Ak
by bol nutný konštitutívny úkon pre klasifikáciu pozemnej komunikácie ako miestnej komunikácie/
miestnej cesty, dochádzalo by k privatizácii verejného majetku, napr. opomenutím zaradenia pozemnej
komunikácie do siete miestnych komunikácií/miestnych ciest alebo úmyselných nezaradením do tejto
siete. Zaradenie pozemnej komunikácie do siete miestnych komunikácií/miestnych ciest by tak bolo

závislé na ľubovôli správnych orgánov. Miestne komunikácie/miestne cesty plnia nezastupiteľnú úlohu,
keď v zmysle § 4b ods. 2 Cestného zákona, siete miestnych komunikácií/miestnych ciest sa budujú
a udržiavajú v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou tak, aby uľahčovali osídlenie a vyhovovali
potrebám miestnej dopravy, prípadne poľnohospodárskej dopravy, a ak to vyžadujú všeobecné záujmy,
aj potrebám diaľkovej dopravy a potrebám obrany štátu. Tvrdenie žalovaného, že miestna komunikácia/

miestna cesta vzniká až zaradením do siete miestnych komunikácií/miestnych ciest, je absolútnym
nepochopením zmyslu a účelu Cestného zákona a toto tvrdenie žalovaného možno považovať aj z
pohľadu stavebného zákona za absurdné. Žalovaný svoje oprávnenie užívať parkovisko stavia len na
jedinom argumente, a to, že parkovisko je súčasťou pozemku, na ktorom stojí, avšak žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal svoje vlastnícke právo k stavbe parkoviska. Žalobcovia v tejto súvislosti opakujú,

že zaraďovanie miestnych komunikácií/miestnych ciest do siete miestnych komunikácií/miestnych ciest
je výlučne deklaratórnym právnym úkonom. Miestne komunikácie/miestne cesty v zmysle Cestného
zákona nemôže vlastniť iná osoba, než obec. Prevod miestnej komunikácie/miestnej cesty (a jej súčastí)
na inú osobu teda nie je možný, taký prevod by bol absolútne neplatným právnym úkonom. Aj keby
parkovisko nebolo miestnou komunikáciou/miestnou cestou, ale účelovou komunikáciou, aj v tom

prípade by bolo samostatnou stavbou. Tvrdenie žalovaného, že pre vznik či kvalifikáciu parkoviska ako
stavby sa vyžaduje kolaudačné rozhodnutie, je podľa názoru žalobcov právne nesprávne. Kolaudačné
rozhodnutie nie je dokladom o vzniku stavby, stavba ako predmet právneho vzťahu existuje, bez
ohľadu na existenciu či neexistenciu kolaudačného rozhodnutia. Aj rozostavaná stavba sa považuje za
stavbu v zmysle ustálenej judikatúry. Ak podľa žalovaného parkovisko nie je stavbou, znamená to, že

žalovaný prenajíma parkovacie miesta neoprávnene (prenajíma neexistujúce parkovacie miesta?). V
tejto súvislosti žalobcovia citovali z rozhodnutí: rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/75/2012
zo dňa 26.06.2012, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.zn. 8Co/163/2019 zo dňa 26.05.2020.
Vzhľadom na uvedené, žalobcovia majú za nedôvodné dokazovať pôvod zápisu poznámky 22 „...
pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná

cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti parkoviska ...“, keď táto poznámka na liste
vlastníctva uvádza spôsob využívania pozemku. Na pozemku sa fakticky nachádza výlučne parkovisko,
čo potvrdilo aj odborné vyjadrenie znaleckej organizácie. Pravdou je, že mesto Bratislava predalo
právnemu predchodcovi žalovaného pozemok, o ktorom vyhlásilo, že na ňom neviaznu žiadne ťarchy,
avšakparkoviskoniejeťarchou,alejesamostatnoustavbou.Následnesažalobcoviavenovaliodborným

citáciám k otázke prechodu majetku štátu na obce. V závere svojho vyjadrenia žalobcovia poukázali na
archívne dokumenty mestskej príspevkovej organizácie Generálny investor Bratislavy, ktorý je mestskou
investorskou a inžinierskou organizáciou mesta Bratislava a právnym nástupcom VHMB (ďalej len
„GIB“), ktorými bolo potvrdené, že parkovisko je majetkom mesta Bratislava a prešlo z vlastníctva štátu
na mesto Bratislava v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Dňa 25.03.2022 GIB odovzdal

mestu Bratislava parkovisko účtovne ako zostatok obstarávacieho účtu (nedošlo k prevodu či prechodu
vlastníckeho práva, keďže k prechodu vlastníckeho práva došlo ex lege), ako vyplýva z Protokolu č.
0421/6/502/2022/013 o vecnom odovzdaní a prevzatí časti zostatku obstarávacieho účtu. GIB, resp.
VHMB mala k tomuto majetku len právo hospodárenia, išlo o štátny majetok, ktorý prešiel ex lege
do majetku mesta. Je pritom právne bezpredmetné, či sa zachovali doklady preukazujúce kolaudáciu

parkoviska,nakoľkoparkoviskoakostavbanevzniklokolaudáciou,alevytvorenímstavby.Akokonštatuje
Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 4Sžk/18/2020 zo dňa 30.11.2021, pozemná komunikácia
sa stáva stavbou okamihom svojho vytvorenia. Je pritom právne irelevantné, či stavba parkoviska bola
ukončená, t. j. dostavaná pred nadobudnutím účinnosti zákona o majetku obcí alebo po nadobudnutíúčinnosti tohto zákona. V zmysle zákona o majetku obcí dochádza k prechodu vlastníckeho práva
nielen ku skolaudovaným stavbám, ale aj k rozostavaným stavbám a iným veciam v majetku štátu.
Argumentácia žalovaného je preto právne zmätočná a v rozpore so zákonom o majetku obcí.

14. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu, podaním zo dňa 08.04.2025 (č.l. 712) s tým, že odvolanie
žalobcov považuje v celom rozsahu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za
zákonný, vecne správny aj dostatočne odôvodnený. K otázke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov a k tvrdeniu žalobcov, že namietali v odvolaní aj závery súdu prvej inštancie týkajúce sa

nedostatku ich aktívnej vecnej legitimácie, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcov nie je pravdivé.
Skutočnosť, že žalobcovia nenamietali predmetný pre rozhodnutie najpodstatnejší záver súdu prvej
inštancie vyplýva priamo z obsahu podaného odvolania. V obsahu celého odvolania nie je uvedená
ani len zmienka týkajúca sa predmetného záveru súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd je viazaný
odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní stranou konania, pričom tieto nie je možné po uplynutí lehoty
na podanie odvolania už rozširovať. Už z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že odvolanie nie je

dôvodné, pretože ani len nenapáda právne významné závery súdu prvej inštancie ktoré boli podstatné
pre vydanie samotného rozsudku.
K námietke žalobcov k údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, žalovaný
uviedol, že o priebehu pojednávaní bol vyhotovený zvukový záznam, pričom súd prvej inštancie
vyhotovoval len zjednodušenú zápisnicu o pojednávaní. Na uvedenú skutočnosť upozornila zákonná

sudkyňa strany konania vždy v úvodnej časti pojednávania, pričom samotný zvukový záznam bol
k dispozícii obom sporovým stranám. Z uvedených dôvodov žalovaný poukázal na relevantné časti
zvukových záznamov z pojednávaní, ktoré tendenčné a nepravdivé tvrdenia žalobcov vyvracajú. Z
jednotlivých procesných úkonov súdu prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností vyplýval pre strany
konania jasný, transparentný a v neposlednom rade aj predvídateľný postup súdu prvej inštancie v

súdnom konaní. Procesnému postupu súdu prvej inštancie nie je možné vytýkať žiadne nedostatky.
Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov, ktorí nesprávne posudzujú spevnený povrch pozemkov vo vlastníctve
žalovaného ako samostatnú stavbu, žalovaný poukázal na svoje vyjadrenia v rámci súdneho konania,
najmä na záverečnú reč, v rámci ktorej sa podrobne vyjadril k otázke, prečo spevnený povrch pozemkov
nie je možné považovať za samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, a na strane druhej

k otázke, z akých dôvodov je argumentácia žalobcov opätovne uvedená vo vyjadrení nesprávna,
nemajúca oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Nad rámec uvedeného však považujeme
za podstatné sa vyjadriť k niektorým z tvrdení žalobcov prednesených v uvedenej časti Vyjadrenia.
Skutočnosť, že žalovaný preukázal svoje vlastnícke právo k spevnenému povrchu pozemkov vyplýva
z výpisu listu vlastníctva ako aj zo samotnej kúpnej zmluvy, tvoriacej titul nadobudnutia vlastníckeho

práva právnym predchodcom žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že spevnený povrch tvorí súčasť
pozemkov vo vlastníctve žalovaného, je vlastnícke právo žalovaného k tomuto preukázané, jeho
vlastníckym právom k samotným pozemkom.
K tvrdeniam v ktorých žalobcovia uvádzajú, že spevnený povrch pozemkov vo vlastníctve žalovaného
je stavbou, pretože v opačnom prípade by nemohol žalovaný prenajímať parkovacie miesta, žalovaný

uviedol, že žalovaný neprenajíma parkovacie miesta, ale spoplatňuje vstup a zotrvanie cudzích osôb
na pozemku v jeho vlastníctve.
K otázke správy daní, žalovaný uviedol, že správca dane vyrubí daň na základe vlastnej rozhodovacej
činnosti a nie len na podklade daňového priznania, ako účelovo tvrdia žalobcovia. Uvedená skutočnosť
je vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov podstatná v tom, že Hlavné mesto SR

Bratislava, vyrubením dane žalovanému, predmetom ktorej sú dotknuté pozemky každoročne fakticky
deklaruje, že na týchto sa nenachádza miestna cesta.
Vkonanínebolopreukázané,žebykspevneniupovrchupozemkovvovlastníctvežalovanéhodošlopred
rokom 1993. Z uvedeného dôvodu nemohlo na Hlavné mesto SR Bratislava, prejsť účinnosťou zákona o
majetku obcí, vlastnícke právo k domnelej stavbe, a to ani v prípade, ak by spevnený povrch pozemkov,

vo vlastníctve žalovaného, stavbou bol. Samotné Hlavné mesto SR Bratislava viacnásobne uviedlo, že
k spevnenému povrchu pozemkov vo vlastníctve žalovaného, nedisponuje žiadnou dokumentáciou. Z
Protokolu č. 0421/6/502/2022/013, na ktorý žalobcovia poukazujú vyplýva, že týmto došlo k odovzdaniu
častizostatkuobstarávaciehoúčtukmajetku,ktorýdodňajehoodovzdania(25.03.2022)nebolzaradený
do používania. Z obsahu predmetného protokolu nevyplýva, že by sa týkal spevneného povrchu

pozemkov vo vlastníctve žalovaného, pričom táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho dôkazu, ktorý
žalobcovia predložili súdu. Z uvedeného vyplýva fakt, že žaloba je nielen nedôvodná, ale aj šikanózna.15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaných 1/, 2/,
3/ bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) ako oprávnenou osobou - stranou v neprospech ktorej bolo
rozhodnutievydané(§359CSP),viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380CSP),preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných voči
rozsudku súdu prvej inštancie nemožno priznať úspech, a že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.02.2026; termín verejného vyhlásenia rozsudku

odvolací súd oznámil v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP.

16. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac
v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok

aj v logických súvislostiach presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). V prejednávanej
veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k

prejednávanej veci, citoval právne predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska
princípov spravodlivého procesu, najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a, presvedčivosť
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16.03.2005 uviedol, že
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je

právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (aktuálne v § 220 ods. 2 CSP). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní § 211
Občianskeho súdneho poriadku (aktuálne § 393 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a
jeho argumenty podporujú príslušný záver rozhodnutia o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobcov.

Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne odvolací súd
iba poukazuje a vyjadrí sa len k relevantným odvolacím námietkam žalobcov.

17. Esenciálnou skutočnosťou pre konanie vo veci je vyriešenie otázky aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov v tomto konaní, ktorú žalobcovia, ako samostatné fyzické osoby, odvodzujú od vlastníckeho

práva mesta Bratislava k parkovisku (mesto Bratislava priznáva svoje vlastnícke právo k parkovisku
a to verejne prejavenými názormi kompetentnými zástupcami mesta, ako aj podpisom Protokolu č.
0421/6/502/2022/013 o vecnom odovzdaní a prevzatí časti zostatku obstarávacieho účtu, ktorým štátny
majetok prešiel ex lege do majetku mesta), ktoré ako občania mestskej časti nemôžu užívať, cez
parkovisko prechádzať, a s tým, že právny poriadok SR im neumožňuje domáhať sa ochrany svojich

práv u iných orgánov, preto sa v súlade so zásadou zákazu odopretia spravodlivosti obrátili na súd, aby
vec prejednal a rozhodol. Inak povedané, či žalobcom svedčí uplatnený nárok, ktorým žiadajú uložiť
žalovanému povinnosť odstrániť oplotenie, závory, rampy, parkomaty, ......, ktoré by bránili žalobcom
v prechode pešo a v prejazde a parkovaní motorového vozidla na parkovisku nachádzajúcom sa na
pozemku parc.č.XXXXX/XX a parc.č. XXXXX/XX evidovaných na LV č. XXXX vedenom Okresným

úradom Bratislava, katastrálnym odborom, ako aj zdržať sa umiestňovania prekážok na parkovisku a
vykonávania akýchkoľvek úkonov, ..., tak, ako je špecifikované v odseku 2. tohto rozhodnutia.
17.1. Súd prvej inštancie sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcov zaoberal v celom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, pričom sa podrobne zaoberal všetkými skutkovými a právnymi otázkami
rozhodnými pre prijatie záveru o tom, že žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie

predmetnej žaloby tak, ako uzavrel v odsekoch 105. až 108. napadnutého rozhodnutia.
17.2.Odvolacísúdpovažujezanutnéuviesť,ženato,abysaniektostalstranouvspore,netreba,abybol
účastníkomhmotnoprávnehovzťahu,oktorývsporeide;stačí,akpodážalobu(vtakomprípadesastáva
žalobcom)aleboabybolaprotinemupodanážaloba(vtakomprípadesastávažalovaným).Čivšakbude
žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje

žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je účastník
subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom
konania, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia (napr. uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 517/2011-9 zo dňa 22.11.2011). Z hľadiska posúdenia vecnejlegitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba subjektívne
cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy je rozhodujúce to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že

je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca
tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
o ktorú v konaní ide. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou

súčasťou každého súdneho konania (napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 302/2019-44 zo dňa
20.02.2020).
17.3. V danom prípade, ak sa žalobcovia domáhajú právnej ochrany postupom podľa § 137 písm. a)
CSP,tedasplneniepovinnosti,uloženietakejtopovinnostimôževyplývaťzozákona,zprávnychvzťahov,
vrátane vzťahov deliktných, z medzinárodného, európskeho práva, atď..

18. V preskúmavanej veci je nepochybné, že žalobcovia k nehnuteľnosti-pozemkom parcely registra
„N.“, parc.č.XXXXX/XX vo výmere 106 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc.č.XXXXX/XX vo výmere
3458 m2, zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúce sa v okrese: Bratislava II, obec: BA - m.č. Ružinov,
katastrálne územie: O., evidované na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym
odborom, nemajú žiadny právny vzťah. 18.1. Súd prvej inštancie v odseku 73. napadnutého rozhodnutia

deklaroval zistenie, že dňa 01.12.2006 bola uzavretá kúpna zmluva č. 04 88 0938 06 00 medzi
predávajúcim Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava a kupujúcim Consulting BK, a.s. Bratislava
(právny predchodca žalovaného), predmetom ktorej boli nehnuteľnosti-pozemky nachádzajúce sa v
Bratislave, k.ú. O., novovytvorené pozemky parc.č.XXXXX/XX, ostatná plocha vo výmere 3458 m2,
parc.č.XXXXX/XX, ostatná plocha vo výmere 106 m2, ktoré vznikli geometrickým plánom č. XXX/

XXXX (č.l. 29). Predaj novovytvorených pozemkov v Bratislave, k.ú. O., pozemky parc.č.XXXXX/XX,
ostatná plocha vo výmere 3458 m2, parc.č.XXXXX/XX, ostatná plocha vo výmere 106 m2, bol schválený
mestským zastupiteľstvom hlavného mesta SR Bratislavy dňa 28.09.2006 (č.l. 23).
18.2. V odseku 75. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie z výpisu LV č. XXXX, okres:
Bratislava II, obec: BA-m.č. E., katastrálne územie:O. mal za preukázané, že vlastníkom predmetných

nehnuteľností-pozemkov je žalovaný v podiely 1/1.

19. Sporným medzi stranami sporu je parkovisko, ktoré sa nachádza na predmetných pozemkoch,
a to, či je parkovisko samostatnou stavbou a tým samostatným predmetom právnych vzťahov (je
súčasťou miestnej komunikácie P.D.), alebo či sa považuje parkovisko za súčasť pozemku vo vlastníctve

žalovaného a bolo tak súčasťou kúpnej zmluvy špecifikovanej v odseku 18.1. tohto rozhodnutia.

20. Námietky žalobcov uvedené v odseku 9. tohto rozhodnutia, ktorí nesúhlasia s názorom súdu
prvej inštancie o tom, že miestna komunikácia môže byť predmetom samostatných občianskoprávnych
vzťahov čo vyplýva aj zo zákona č. 135/1961 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách; že podľa

súdnej praxe za súčasť pozemku sa považujú aj niektoré vonkajšie úpravy na ňom umiestnené a súčasť
veci prechádza na nového nadobúdateľa aj vtedy, ak v zmluve o prevode takéto veci nie sú vôbec
uvedené; že za samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov je možné považovať parkovisko, ak by
bolo súčasťou miestnej komunikácie P. vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy, pričom súd prvej
inštancie vyhodnotil, že parkovisko nie je súčasťou miestnej komunikácie P. z dôvodu, že parkovisko nie

je vedené v zozname miestnych komunikácií mesta Bratislava, ani v technickej evidencii; ..., odvolací
súd vyhodnotil ako nedôvodné.
20.1. Podľa § 119 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné.
20.2. Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so
zemou pevným základom.

20.3. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy
patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.
20.4. Podľa § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou
pozemku.
20.5. Pre riešenie právneho problému, či parkovisko je súčasť veci/pozemku, odvolací súd je názoru,

že parkovisko sa spravidla považuje za súčasť pozemku, ak s ním stavebne a funkčne tvorí jeden celok
(napríklad spevnená plocha bez základu). Podľa princípu akcesority, ak nemožno parkovisko oddeliť od
pozemku, vlastnícke právo k pozemku zahŕňa aj toto parkovisko. Princíp akcesority predstavuje jeden
zo základných princípov, na ktorých spočívajú vecné práva, ktoré upravujú vzťah subjektu súkromnéhopráva k veciam v právnom zmysle. Princíp akcesority vychádza z toho, že niektoré veci môžu existovať
samostatne, a iné iba v spojení s inými vecami. Podstatným elementom princípu akcesority je súčasť
veci, ktorá s hlavnou vecou zdieľa rovnaký právny osud. Súčasť hlavnej veci nie je samostatnou vecou

v právnom zmysle, a teda k nej nemožno oddelene nadobúdať ani uplatňovať vecné právo, najmä právo
vlastnícke. Pre posúdenie, či ide o samostatnú vec v právnom zmysle alebo jej súčasť, je jej zachovaná
funkčnosť (úžitková hodnota), (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 537/2010 zo dňa 14.12.2010).
Súčasť veci prechádza na nadobúdateľa veci bez ohľadu na to, či v zmluve o prevode vlastníckeho práva
k tejto veci bola súčasť výslovne uvedená; nemá význam, či si nadobúdateľ uvedomil, že nadobúda aj

túto súčasť veci (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1432/2002 zo dňa 04.11.2003).
20.6. Už v dobách rímskeho práva sa uplatňovala zásada, a uplatňuje sa aj v našom aktuálnom právnom
poriadku, ktorá vychádza z princípu akcesority, že súčasťou pozemku je všetko čo je s pozemkom
prirodzeným alebo umelým spôsobom spojené.
20.7. Z uvedenej právnej teórie a súdnej praxe, rovnako ako súd prvej inštancie tak aj odvolací súd
dospel k záveru, že predmetné parkovisko tvorí súčasť nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej

zmluvy špecifikovanej v odseku 18.1. tohto rozhodnutia.

21. Pokiaľ ide o otázku, či predmetné parkovisko je možné považovať za súčasť miestnej komunikácie
P.C., odvolací súd analyzuje, že ust. § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. (cestný zákon), rozdeľuje
pozemné komunikácie podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na diaľnice, cesty,

miestne komunikácie a účelové komunikácie. Podľa § 43a ods. 3 stavebného zákona, sa diaľnice, cesty,
miestne a účelové komunikácie považujú za inžinierske stavby. Pozemné komunikácie nie sú stavbami
v zmysle súkromnoprávnych predpisov (nie sú stavbou v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka)
a preto sa podľa § 6 ods. 2 katastrálneho zákona, nezapisujú do katastra nehnuteľností.
21.1. So zreteľom na predmetné parkovisko, ktoré má charakter spevnenej asfaltovej plochy, toto

predstavuje určité spracovanie (stavebnej činnosti) povrchu pozemku a táto plocha nemôže byť súčasne
pozemkom a súčasne stavbou v občianskoprávnom zmysle ako dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať
rozdielny právny režim či osud, pretože ich nemožno oddeľovať od pozemku. (napr. rozsudok NS ČR
sp. zn. 30 Cdo 821/2005 zo dňa 19.07.2005)
21.2. V konaní nebolo preukázané, že by predmetné parkovisko malo charakter miestnej komunikácie,

ktoré sú spravidla v správe mesta alebo obce. Predmetné parkovisko nikdy nebolo vedené v technickej
evidencii miestnych komunikácií, čím nemá charakter miestnej komunikácie (verného parkoviska), a
tak je súčasťou pozemku vo vlastníctve žalovaného a otázka jeho užívania je predmetom súkromného
práva žalovaného. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že centrálna technická evidencia pozemných
komunikácii sa vedie v zmysle zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (cestný zákon) v

rozsahudiaľnic,rýchlostnýchciest,ciestI.,II.,III.triedyaod01.01.2017ajevidenciaverejnemotoristicky
prístupných miestnych ciest.
21.3. Uvedenej skutočnosti nasvedčuje fakt, uvedený súdom prvej inštancie v odseku 80. napadnutého
rozhodnutia, že Mestská časť Bratislava-Ružinov vydala dňa 04.12.2008 rozhodnutie SÚ/2008/7860-14/
HOR o umiestení stavby č. XXX „Polyfunkčný objekt K. H. na parc.č.XXXXX/XX, parc.č.XXXXX/XX,

dopravnú vybavenosť a prípojky inžinierskych sietí v kat. území O. v Bratislave (č.l. 381). Z uvedeného
vyplýva, že ak by mestská časť rozporovala skutočnosť, že na parc.č.XXXXX/XX a parc.č.XXXXX/XX
(na jej povrchu) sa nachádza miestna komunikácia vo forme verejného parkoviska, tak by predmetné
rozhodnutie nevydala. Predmetné rozhodnutie o umiestnení stavby bolo vydané v súlade s územným
rozhodnutím v zmysle Územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy rok 2007.

22. Námietku žalobcov, že v zmysle ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 4
ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom v znení účinnom do 31.12.1993,
sa miestna komunikácia P., ktorej súčasťou je parkovisko, stala ex lege (na základe zákona o majetku
obcí) majetkom mesta Bratislava, odvolací súd vyhodnotil ako nadbytočnú a aj nedôvodnú.

22.1. Na tomto mieste odvolací súd apeluje, že riešenie predmetnej otázky nemá žiadny súvis s
predmetom konania v merite veci (žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností-pozemkov titulom
kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel s predchádzajúcim vlastníkom Hlavným mestom SR Bratislava; a
vlastníctvo Hlavného mesta SR Bratislava nebolo pred kúpnou zmluvou a ani po uzavretí kúpnej zmluvy
so žalovaným žiadnym spôsobom spochybnené) a nemá ani žiaden súvis pre preukázanie aktívnej

vecnej legitimácie žalobcov v tomto konaní.
22.2. S poukazom na závery odvolacieho súdu uvedené v predchádzajúcom odseku 21.2. tohto
rozhodnutia, že predmetné parkovisko nemalo charakter miestnej komunikácie, ktoré sú spravidla v
správe mesta alebo obce, a ani nebolo vedené v technickej evidencii miestnych komunikácií, čím nemácharakter miestnej komunikácie (verného parkoviska), bolo by nadbytočné sa zaoberať otázkou, či sa
parkovisko ako súčasť miestnej komunikácie, stalo ex lege majetkom mesta Bratislava.
22.3. V tejto súvislosti odvolací súd apeluje na už vyslovený právny názor, že spevnená plocha/

parkovisko je súčasťou nehnuteľností-pozemkov parc.č.XXXXX/XX vo výmere 106 m2, zastavané
plochy a nádvoria, parc.č.XXXXX/XX vo výmere 3458 m2, zastavané plochy a nádvoria, ktoré
boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2006, ktorých výlučným vlastníkom bol predávajúci
Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, ktorého vlastnícke právo žiadnym subjektom nebolo
spochybnené a táto otázka nie je nastolená ani v predmetnom konaní.

22.4. Napriek uvedenému, odvolací súd len okrajovo konštatuje, že spevnená plocha/parkovisko, ktoré
žalobcovia vnímajú oddelene/samostatne od pozemku, v konaní pred súdom prvej inštancie nebol
legitímne preukázaný časový horizont vzniku uvedenej spevnenej plochy/parkoviska, ani kto ju zhotovil
(je tu len konštatovanie údajného vzniku v roku 1993 na základe „Oznámenia o pripravenosti stavby/
objektu na odovzdanie“ zo dňa 13.08.1993 č.l. 33 a „Kolaudačné rozhodnutie“ o povolení užívania
objektu verejného osvetlenia parkoviska pri Okrskovom centre zrealizovaného v rámci stavby OS-

Bratislava-Starý Ružinov zo dňa 11.10.1993 č.l. 28), čo je obdobie po účinnosti zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.05.1991, ktorého účelom podľa § 1 ods. 1 bolo
ustanoviť,ktorévecizmajetkuSlovenskejrepublikyprechádzajúdovlastníctvaobcí,aupraviťmajetkové
postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom. Uvedené konštituovanie majetku obce upravil zákon
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí, do vlastníctva obcí

prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, ku ktorým patrilo ku dňu 23. a 24.11.1990 právo
hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Z uvedeného je tak možné prijať
jediný záver, že ku dňu 24.11.1990 predmetná spevnená plocha/parkovisko neexistovala (a tak nemohlo
prejsť do vlastníctva obce), nebol dôvod sa s uvedenou námietkou zaoberať.

23. Námietku žalobcov uvedenú v odseku 10. tohto rozhodnutia, že právny poriadok SR neumožňuje
žalobcom domáhať sa ochrany ich práv u iných orgánov, preto sa v súlade so zásadou zákazu odopretia
spravodlivosti obrátili na súd, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
23.1. V predmete tejto žaloby je spornou otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcov a to, či sa môžu
žalobcovia ako samostatné fyzické osoby v kontexte „verejného záujmu“ domáhať uloženia žalovanému

(výlučný vlastník nehnuteľnosti) povinnosti špecifikované v odseku 2. tohto rozhodnutia.
23.2. V prípade verejného záujmu (napr. majetok obce) ide o ochranu práv, ktoré presahujú záujem
jednotlivca, ktoré sú v prevažnej miere spojené s výkonom verejnej moci. Občan ako fyzická osoba môže
iniciovať konanie na odstránenie nezákonnosti, ktorá poškodzuje verejný záujem. Takáto legitimácia
oprávňuje občana konať v záujme ochrany kolektívnych práv a majetku.

23.3. V predmete žaloby však žalobcovia ako samostatné fyzické osoby (bez akéhokoľvek právneho
vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam) žiadajú uložiť povinnosť žalovanému ako právnickej osobe
(výlučný vlastník predmetných nehnuteľností- vrátane parkoviska), pričom tu na strane žalovaného
nastupuje ochrana garantovaná Ústavou SR.
23.4. Podľa Čl.13 ods. 1 písm. a) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, povinnosti možno

ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
23.5. Podľa Čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý
má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
23.6. Podľa Čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23.7. Citovaný článok 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je potrebné chápať najmä
v kontexte s právom na súdnu ochranu (právo na prístup k súdu), avšak s dôrazom, že právo na prístup
k súdu nie je absolútnym právom. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti
podlieha právo na súdnu ochranu obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne
zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých všeobecný civilný súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Všeobecný súd musí vykladať a používať príslušné ustanovenia
Civilného sporového poriadku ako aj príslušné hmotnoprávne predpisy v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

všetkých účastníkov konania.
23.8. Všeobecné súdy v rámci civilného konania sa zaoberajú len súkromnoprávnymi spormi a keďže
podaná žaloba má všetky atribúty súkromnoprávnej žaloby, súd prvej inštancie aj takto k predmetnej
žalobe pristúpil, t.j. pred konaním v merite veci, posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, ktorú skúmasúd ex lege, a túto aj správne právne vyhodnotil, čo odvolací súd podporil v celom odseku 17. tohto
rozhodnutia.
23.9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
sp.zn. I. ÚS 50/04, sp.zn. I. ÚS 97/97, sp.zn. II. ÚS 3/97, sp.zn. II. ÚS 251/03).
23.10. Na tomto mieste nedá odvolaciemu súdu poznamenať získaný dojem, že predmetná žaloba z
hľadiskajejúčeluacieľamározmerverejnéhozáujmu,ktorousažalobcoviaakofyzickéosobydomáhajú

ochrany spoločných záujmov obyvateľov, čím vnútorne žaloba nadobúda verejnoprávny charakter. V
takomto kontexte občan ako fyzická osoba nie je oprávneným subjektom na podanie takto formulovanej
žaloby na všeobecný civilný súd.

24. Námietku žalobcov uvedenú v odseku 8. tohto rozhodnutia, že súd prvej inštancie nevykonal

žalobcami navrhované dôkazy, ktoré majú potenciál preukázať rozhodné skutkové poznatky, odvolací
súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
24.1. Odvolací súd dáva do pozornosti čl. 15 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého nemá žiaden dôkaz
predpísanú dôkaznú silu, t.j. každý dôkaz má rovnocenné postavenie a potenciál presvedčivosti.
Zákonnú silu (tzv. váhu) pripisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej a

presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Právomoc súdu konať o veci, v sebe obsahuje aj právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy

na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie
(I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi procesných strán (ani slabšej
procesnej strany) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy.
Po skončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu
medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce

dôkazy hodnotí z hľadiska pravdivosti.
24.2. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá
kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Dôvody, pre ktoré rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácii žalobcov, súd prvej inštancie riadne ozrejmil, vysporiadal sa so skutočnosťami podstatnými
pre právne posúdenie vecnej legitimácie pre podanie tejto žaloby, ako aj so všetkými relevantnými

argumentamisporovýchstrán,atietonáležitevyhodnotil(rešpektujúczásadyformálnejlogiky).Súdprvej
inštancie riadne ozrejmil svoju právnu úvahu o tom, prečo žalobcovia nie sú vecne aktívne legitimovaní.
24.3.Kodvolaciemudôvodužalobcovpodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s
odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje skutkové zistenia
súdu prvej inštancie pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie za úplné a jej právne posúdenie za

správne.

25. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, týmnemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

26. Krajský súd v Bratislave s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky vymedzujúce posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v tomto konaní. Obsah

odvolania žalobcov nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli
zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového
stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie. Iba skutočnosť, že žalobcovia sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia a ani nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva žalobcov na súdnu ochranu. Na základe
uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1, ods. 2 CSP, potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za
ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec

alebočlen,ktorýzanekoná, mávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.(§429ods.2CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)