Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cob/74/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1123204495
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Gubová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1123204495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek senátu

JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v spore žalobcu: LRK Services s.r.o., so sídlom
Domiciánova 1651/13, 851 10 Bratislava - mestská časť Rusovce, IČO: 48 206 199, zast.: JUDr. Laura
Bíróová, advokátka, so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: DIELO - GRAPH
s.r.o., so sídlom Skalná 11, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 17 324 688, zast.:
AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Pri Habánskom mlyne 16, 811 04 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 52 998 215, o zaplatenie 4.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudkuMestskéhosúduBratislavaIIIč.k.B1-36Cb/35/2023-130zodňa13.03.2025,jednohlasnetakto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k.B1-36Cb/35/2023-130 zo dňa
13.03.2025 potvrdzuje.

II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 %
ročne zo sumy 4.000,- eur od 31.01.2023 do zaplatenia. Výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 3 ods. 1, 2, 3 a 4
zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej aj „stavebný zákon“), § 37 ods. 2, § 39, § 457, § 458
ods. 1, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. § 1 ods. 2, § 261 ods. 9 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „ObZ“), § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 178 ods. 1 a 2, § 186 ods. 2, § 191 ods. 1 a 2, § 204, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), príloha

č. 10 vyhlášky č. 461/2009 Z.z.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- eur s príslušenstvom. Žalobca podanú
žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je výlučným vlastníkom (v podiele 1/1) nebytového priestoru č.
NP19 na prízemí vo vchode Židovská 21 domu sup. č. 299 postavenom na parc. reg. „C“ č. 680 a
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve

domu vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 207/10000, zapísaný na LV. č. 6107, k.ú. Staré Mesto.
Nebytový priestor má určený druh nebytového priestoru 12, čo podľa Prílohy č. 10 k vyhl. č. 461/2009
Z.z. znamená „iný nebytový priestor“. Strany sporu uzavreli dňa 23.08.2022 nájomnú zmluvu podľa
zákona č. 116/1990 Zb., ktorou žalovaný ako prenajímateľ prenechal žalobcovi ako nájomcovi do nájmunebytový priestor č. NP19 na prízemí stavby č. 299 na dobu určitú do 31.08.2027 na účel „zriadenia a
prevádzky pekárne a s tým súvisiaci účel.“ Nebytový priestor bol odovzdaný žalobcovi dňa 30.08.2022
prázdny a nezariadený ako holopriestor a nikdy ho nezačal užívať. Žalobca uhradil žalovanému depozit

vo výške 4.000,- eur. Žalobca sa dovoláva toho, že nebytový priestor nebol stavebne určený na účel
„prevádzka pekárne“ podľa § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. a § 85 stavebného zákona, keďže mal
druh „iný nebytový priestor“, a nie druh „zariadenie obchodu“ alebo „zariadenie služieb“ podľa vyhl. č.
471/2009 Z.z. Z tohto dôvodu považuje nájomnú zmluvu za absolútne neplatnú podľa § 39 OZ, prípadne
pre nemožné plnenie podľa § 37 ods. 2 OZ. Žalobca listom z 02.01.2023 vyzval žalovaného na vrátenie

depozitu 4.000 eur ako bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ. Žalovaný list prevzal a
listom z 27.01.2023 vrátenie depozitu odmietol. Žalobca zaslal ďalšiu výzvu 09.02.2023, ktorá sa vrátila
ako nedoručená; následne ju zaslal e-mailom 21.02.2023. Uvedené vyhlásenie o vypovedaní zmluvy,
obsiahnuté v liste z 09.02.2023, považuje žalobca za právne irelevantné, keďže podľa jeho názoru ide
o absolútne neplatnú zmluvu. Pre nečinnosť žalovaného žalobca ukončil odber elektrickej energie k
10.03.2023. Za začiatok plynutia lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje žalobca deň

27.01.2023 a za začiatok omeškania deň 31.01.2023. Uplatnil si úrok z omeškania vo výške 7,5 % ročne
podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobca sa domáha, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Žalovaný k podanej žalobe uviedol, že žalobcovi pred uzavretím nájomnej zmluvy umožnil riadnu
obhliadku nebytového priestoru na jeho posúdenie z hľadiska vhodnosti na zamýšľaný účel. Žalobcovi

bola poskytnutá aj možnosť vyjadriť sa k textu nájomnej zmluvy a navrhnúť jej úpravy s ohľadom na
technické požiadavky jeho podnikania, ktoré ako prenajímateľ nemusel poznať. Pri osobnom prevzatí
NP19 dňa 30.08.2022 žalobca nenamietal žiadne nedostatky a podpisom protokolu potvrdil, že priestor
bol odovzdaný v stave zodpovedajúcom zmluvným dohodám. Žalovaný poukázal na to, že žalobcovi
poskytol v súlade s čl. 5 bod 3 nájomnej zmluvy zľavu z nájomného vo výške 100 % za mesiace

september a október 2022 na účely prípravy a zariadenia priestoru, a na základe ústnej dohody aj za
mesiac november 2022. Faktúry vystavené za december 2022 a január 2023 žalobca neuhradil, čo
podľa žalovaného predstavuje pre prenajímateľa stratu, keďže všetky náklady spojené s priestorom
znášal on. Žalovaný uviedol, že žalobca svoju argumentáciu opiera výlučne o to, že v katastri je
priestor evidovaný ako „iný nebytový priestor“. Podľa žalovaného z tejto evidencie nemožno vyvodzovať

absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy ani nespôsobilosť priestoru na prevádzku pekárne. Žalobca
nepreukázal, že by druh evidovaný na liste vlastníctva bránil splneniu požiadaviek príslušných orgánov
na prevádzkovanie jeho podnikania. Žalovaný so záverom o absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy
nesúhlasí a žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu.

4. Žalobca v podanej replike uviedol, že žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by vyvrátili
tvrdenie žalobcu, že NP19 bol prenajatý v rozpore s účelom, na ktorý bol stavebne určený a že je
nájomná zmluva uzavretá dňa 23.08.2022 absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ.
Poukazuje, že na absolútnu neplatnosť súd prihliada ex offo a nič na nej nemení ani skutočnosť, že
žalobca podpísal protokol o odovzdaní nehnuteľnosti. Z dôvodu absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy

sa žalobca nikdy neujal užívania NP19, nakoľko tento nebol spôsobilý na užívanie na účel „prevádzka
pekárne“. Žalobca záverom poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31Cob/75/2020
zo dňa 18.01.2022. S poukazom na uvedené žiadal súd, aby zaviazal žalovaného na úhradu sumy
4.000,- eur s prísl.

5. Žalovaný v duplike zdôraznil zásadu zmluvnej voľnosti, ochranu dobrej viery, nadobudnutých práv
a právnej istoty, pričom uviedol, že absolútna neplatnosť právnych úkonov predstavuje mimoriadne
závažný zásah do právnych vzťahov a má byť použitá len ako krajné riešenie. Podľa žalovaného
neplatnosť zmluvy nemožno vyvodzovať len zo spôsobu či okolností jej uzavretia a absolútna neplatnosť
podľa § 39 OZ prichádza do úvahy len pri kvalifikovanom rozpore so zákonom, ktorý spôsobuje ujmu,

porušuje verejný poriadok alebo sleduje účel, pre ktorý zákon sankciu stanovuje. Ak normu porušenia
nesprevádza takýto následok, aplikácia § 39 OZ je podľa žalovaného neopodstatnená. Namietal tiež, že
žaloba je zmätočná, keďže žalobca nejasne určuje, akej neplatnosti sa dovoláva, raz podľa § 39 OZ a
potom podľa § 37 ods. 2 OZ, pričom tieto dôvody nemožno kumulovať. Žalovaný poukázal na čl. 3 bod 1
nájomnej zmluvy, uviedol, že si splnil všetky zmluvné povinnosti, predmet nájmu existoval a bol žalobcovi

riadne odovzdaný a žalobca priestor užíval. Nájomná zmluva je podľa žalovaného platná a účinná, a
preto má žalovaný voči žalobcovi nárok na zaplatenie nezaplateného nájomného. Žalovaný tvrdí, že
žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalobca neuhradil vystavené
faktúry a žalovaný započítal žalobcom uhradený depozit 4.000 eur proti pohľadávkam na nezaplatenomnájomnom a zálohových platbách podľa čl. 5 bod 8 nájomnej zmluvy. Namieta aj tvrdenie, že žalobca
nebol riadne oboznámený so zmluvou, poukazujúc na čl. 11 bod 5 nájomnej zmluvy. Podľa žalovaného
žalobca priestor riadne užíval, no neuhrádza nájomné, a preto je v skutočnosti žalovaný veriteľom voči

žalobcovi. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

6. Na pojednávaní konanom dňa 13.02.2025 právna zástupkyňa žalobcu zopakovala, že nájomná
zmluva je podľa žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom, a preto sa má uplatniť § 457 OZ.
Uviedla, že žalovaný má k dispozícii depozit 4.000 eur a žalobcovi bol odovzdaný kľúč od NP19,

ktorý však pre nemožnosť komunikácie so žalovaným nebolo možné odovzdať späť. Žalobca preto
zložil kľúč do notárskej úschovy dňa 02.06.2023, o čom predložil notársku zápisnicu; zásielka, ktorou
bola zápisnica zaslaná žalovanému, sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Žalobca uviedol, že
synalagmatický charakter záväzku bol zo strany žalobcu splnený zložením kľúča do úschovy. Doplnila,
že žalobca mohol žiadať úrok z omeškania podľa Obchodného zákonníka, avšak zotrváva na výške
úrokov uplatnených v žalobe. Právny zástupca žalovaného uviedol, že ide o obchodnú vec. Podľa

žalovaného nie je zrejmé, v čom má spočívať absolútna neplatnosť zmluvy, keď žalobca priestor pred
uzavretím zmluvy osobne obhliadol, dobrovoľne zmluvu podpísal a zaplatil depozit. Tvrdil, že žalobca
nebol uvedený do omylu a nedošlo k porušeniu právnych predpisov upravujúcich nájom nebytových
priestorov. Pokiaľ žalobca neskôr zistil, že priestor nevyhovuje jeho potrebám, mohol zmluvu vypovedať,
nie však namietať absolútnu neplatnosť. Poukázal na špecifikáciu predmetu nájmu v čl. 2 zmluvy

a uviedol, že ak žalobca so špecifikáciou nesúhlasil, mal žiadať úpravu zmluvy. Podľa žalovaného
zmluva obsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti a žalobca sa s predmetom nájmu riadne
oboznámil. Namietal, že žalobca mal hľadať priestor zodpovedajúci jeho prevádzkovým potrebám, a
keďže sám uviedol, že odpovedajúci priestor našiel a uzavrel o ňom zmluvu, následné tvrdenie o
absolútnej neplatnosti je podľa žalovaného neodôvodnené. Strany sporu nemali návrhy na doplnenie

dokazovania.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, ako nesporné, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu nájomnej
zmluvy, že bol odovzdaný kľúč od predmetu nájmu NP19. Spornou bola platnosť samotnej nájomnej
zmluvy a nárok na zaplatenie sumy 4.000,- eur. Súd prvej inštancie poukázal na prílohu č. 10 k vyhláške

č. 461/2009 Z.z. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady
SR č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam.
Pod kódom 1, ktorý označuje druh nebytového priestoru na príslušnom liste vlastníctva, je uvedené
„zariadenie obchodu“, pod kódom 4 „ zariadenie služieb“ a pod kódom 12 „iný nebytový priestor“.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že náležitosťou zmluvy o nájme nebytových priestorov je aj vymedzenie
účelu nájmu nebytových priestorov, a to v súlade s ich stavebným určením. Nebytové priestory možno
v zmysle zákona o nebytových priestoroch prenajať len na účely, na ktoré sú stavebne určené, a to
tak, aby to vyhovovalo podmienkam stavebného zákona. I keď stavebný zákon neustanovuje žiadnu
sankciu, avšak porušenie tohto ustanovenia má ten právny následok, že zmluva uzavretá v rozpore

s uvedenou požiadavkou je absolútne neplatná podľa § 39 OZ. Súd uzavrel, že medzi účelom nájmu
a druhom nebytového priestoru zapísaným na liste vlastníctva existuje nesúlad. Ak žalovaný tvrdil,
že priestor je vhodný na prevádzku pekárne, mal povinnosť túto skutočnosť preukázať, keďže z nej
pre seba vyvodzoval výhody. To, či sa v tomto konkrétnom priestore dala alebo nedala prevádzkovať
pekáreň, nebolo predmetom sporu a súd to neposudzoval - rovnako ani otázku klimatizačnej jednotky.

Podstatné je, že ak priestor právne nespĺňa náležitosti a svojím stavebným určením je na iný účel než
ten, ktorý si strany dohodli v nájomnej zmluve, spôsobuje to neplatnosť tejto zmluvy. Súd prvej inštancie
vysvetlil, že podľa § 37 ods. 2 OZ musí byť predmet právneho úkonu možný a dovolený. Ak je úkon
nedovolený, ide o neplatnosť podľa § 39 OZ, teda ak plnenie odporuje zákonu, obchádza ho alebo
je v rozpore s dobrými mravmi. Možnosť plnenia znamená, že predmet zmluvy je v čase jej uzavretia

objektívne uskutočniteľný; ak nie je, právny úkon je neplatný pre počiatočnú nemožnosť plnenia, ktorá
môže byť fyzická alebo právna. V tomto prípade však súd už dospel k záveru, že nájomná zmluva je
absolútne neplatná podľa § 39 OZ. Preto sa už nemusel zaoberať ustanovením § 37 ods. 2 OZ. V
tomto prípade súd dospel k záveru, že verejný poriadok je priamo chránený ustanovením § 85 ods. 1
stavebného zákona. Toto ustanovenie bráni svojvoľnej zmene účelu užívania stavby (napr. nebytového

priestoru) bez riadneho posúdenia príslušnými orgánmi. Dôvodom je prevencia rizík ohrozenia života,
zdravia či životného prostredia. Ochrane týchto hodnôt slúži aj § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb.,
ktorý vytvára rámec pre to, aký účel môžu mať prenajímané nebytové priestory. Súd preto odmietol
argument žalovaného, že zmluvná voľnosť strán umožňuje dohodnúť aj využívanie priestoru v rozpore sjeho právne určeným účelom. Práve naopak - zmluvná voľnosť je limitovaná právnymi predpismi, ktoré
chránia verejný záujem. Súd prvej inštancie uviedol, že účastníci neplatnej zmluvy o nájme nebytových
priestorov sú v intenciách ust. § 457 OZ povinní vrátiť druhému všetko, čo dostali, teda nájomca

je povinný vydať majetkový prospech, ktorý získal užívaním nebytových priestorov a prenajímateľ
prospech nadobudnutý zaplatením nájomného. Súd prvej inštancie uzavrel, že zo skutkových okolností
vyplynulo, že žalobca síce dostal kľúče od nebytového priestoru a formálne mu bol umožnený vstup
a užívanie (30.08.2022), no podľa jeho tvrdenia priestor reálne nikdy neužíval, pretože od začiatku
nebol spôsobilý na účel dohodnutý v zmluve. Toto tvrdenie žalovaný nepoprel, a preto ho súd považoval

za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP a ako také zohľadnil pri rozhodovaní (§ 186 ods. 2 CSP). Súd
prvej inštancie zároveň doplnil, že pojem „zhodné tvrdenia“ je obsahovo totožný s pojmom „nesporné
tvrdenia“podľa§151CSP.Súdprvejinštanciekonštatoval,žemedzistranaminebolosporné,žežalobca
uhradil žalovanému len návratný depozit vo výške 4 000 eur. Žiadne nájomné žalobca nikdy nezaplatil.
Žalovaný však nárok na vrátenie depozitu poprel v duplike aj v liste zo dňa 27.01.2023 uviedol, že
si tento depozit jednostranne započítava voči údajnému dlhu žalobcu na nezaplatenom nájomnom a

na neuhradených zálohových platbách (107,17 eur mesačne podľa čl. 5 bod 8 zmluvy). Tvrdil teda,
že depozit pokrýva pohľadávky z vystavených faktúr a záloh, ktoré podľa jeho názoru vznikli. Súd
k tomuto uviedol, že z listinného dôkazu - podania žalovaného zo dňa 27.01.2023 - jasne vyplýva
postoj žalovaného k depozitu a k údajným pohľadávkam. Žalovaný v tomto podaní tvrdil, že nájomná
zmluva je „nespochybniteľne platná“ a preto podľa neho oprávnene disponuje depozitom 4.000 eur.

Zároveň navrhoval mimosúdne riešenie: podpísať dohodu o okamžitom ukončení nájomnej zmluvy
podľa čl. 9 bod 1 písm. b/ a vykonať jednostranné započítanie všetkých ním tvrdených pohľadávok (z
neuhradených faktúr a zálohových platieb 107,17 eur mesačne) voči zloženému depozitu. V prípade, že
byžalobcastýmtopostupomnesúhlasil,žalovanýavizovalďalšípostuppodľazmluvyzaslanievýpovede
bez udania dôvodu s trojmesačnou výpovednou lehotou a následné vymáhanie svojich domnelých

nárokov súdnou cestou po započítaní vzájomných pohľadávok. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie
nepreukázal svoje tvrdenie, že mal voči uhradenému depozitu započítať akékoľvek svoje pohľadávky,
naopak súd prvej inštancie poukazuje na to, že skutkové tvrdenia o tom, že si mal zaplatený depozit
započítať proti nezaplatenému nájomnému v zmysle listu zo dňa 27.01.2023 je v rozpore s vykonaným
dokazovaním. Žalovaný skutkovo nešpecifikoval, kedy a či vôbec došlo k prejavu, ktorým mali byť

vzájomne započítané pohľadávky žalobcu a žalovaného. S poukazom na uvedené platí, že ak nárok,
ktorý si žalobca uplatňuje v tomto konaní, nezanikol započítaním, v čase rozhodovaniu súdu existuje
a je potrebné o ňom rozhodnúť. Užívanie nebytového priestoru má nesporne majetkovú hodnotu, ak
by teda žalobca užíval bez právneho dôvodu nebytový priestor, získal by užívaním tohto nebytového
priestoru majetkový prospech. Žalobca sa však nikdy reálne neujal užívanie NP19, keďže tento bol od

počiatku nespôsobilý na užívanie ako predmet nájmu definovaný v nájomnej zmluve, čo je nesporené
skutkové tvrdenie žalobcu. Zároveň žalobca ani neplatil nájomné, a to vzhľadom k nemožnosti užívania
predmetu nájmu na účel stanovený v zmluve. Na základe uvedeného teda nie je možné hovoriť o vrátení
si vzájomných plnení, keďže k vzájomným plneniam ani nedošlo. Súd prvej inštancie s poukazom na
uvedené zastáva názor, že pokiaľ sa jedná o vrátenie si akéhokoľvek plnenia, či ďalšieho prospechu v

zmysle konkrétnej neplatnej nájomnej zmluvy v zmysle § 458 ods. 1 OZ, žalobca svoj nárok na vrátenie
depozitu vo výške 4.000,- eur skutkovo jednoznačne nevymedzil. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že
záložný depozit nie je nájomným, ktoré je ekvivalentom prípadného užívania nebytového priestoru, keď
depozit mal v zmysle nájomnej zmluvy plniť charakter zabezpečenia splatných nárokov prenajímateľa
voči nájomcovi, jedná sa práve o prospech, ktorý získal žalovaný z predmetnej zmluvy a je povinný

ho v zmysle § 458 ods. 1 OZ vydať. S poukazom na uvedené má súd prvej inštancie za to, že aby
medzi stranami došlo k úplnému vysporiadaniu podľa § 457 a § 458 ods. 1 OZ, je potrebné zaviazať
žalovaného na vrátenie depozitu, ktorým disponuje v zmysle neplatnej nájomnej zmluvy neoprávnene.
Preto súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na úhradu sumy 4.000,- eur
spolu s príslušenstvom tak, ako si ho žalobca uplatnil vo výške 7,5 % ročne zo sumy 4.000,- eur od

31.01.2023 do zaplatenia s poukazom na ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., keďže začiatok omeškania žalovaného s vydaním bezdôvodného obohatenia bol
žalobkyňou preukázaný a nebol žalovaným rozporovaný. O nároku na náhradu trov konania súd prvej
inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý
mal vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 13.03.2025 pod sp. zn. B1-36Cb/35/2023 podal
v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie v celom rozsahu. Žalovaný ho odôvodnil s poukazom
na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Žalovaný uviedol, že v Slovenskej republike neexistujezákon, ktorý by upravoval povinnosť mať prevádzku pekárenskej výroby v skolaudovanom nebytovom
priestore, ktorý by bol skolaudovaný na pekárenskú výrobu. Pekárenská výroba je predmetom činnosti
podnikania, ktorý je možné vykonávať vo všetkých nebytových priestoroch, ale podľa žalovaného aj v

bytových priestoroch. Žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal, že zmluva by bola v rozpore so
zákonom alebo s dobrými mravmi. Podľa žalovaného súd svojim rozhodnutím neprimeranie zasiahol
do súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, pretože žalobcovi priznal nárok za
bezdôvodné obohatenie zo zmluvy, ktorá do dnešného dňa nebola platne a účinne skončená. Súd
podľa žalovaného postupuje proti zásade preferencii platnosti právnych úkonov. Žalovaný poukazuje

na nález Ústavného súdu SR pod č.k. I. ÚS 242/2007-29. Podľa žalovaného súd prvej inštancie v
konaní postupoval podľa zásady materiálnej pravdy, čo je podľa CSP neprípustné, pretože sudca sám
vyhľadával dôkazy, a to v neprospech žalovaného. Ak by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
nezrušil, žalovanému by spôsobil škodu na jeho majetkových právach, pretože ako podnikateľský
subjekt by prenajímal svoju nehnuteľnosť zadarmo, čo by bolo v rozpore s právom na podnikanie.
Podľa žalovaného sa nejedná o občianskoprávny spor, ako deklaruje žalobca vo svojej žalobe, ale o

obchodnoprávny spor. Žalovaný uvádza, že žalobu a rozsudok považuje v celom rozsahu za nedôvodné
a zmätočné, pretože žalobca ani presne neurčuje, akej neplatnosti sa dovoláva, pretože najskôr
tvrdí, že zmluva je neplatná podľa ustanovenia § 39 OZ a potom tvrdí, že zmluva je neplatná podľa
ustanovenia § 37 ods. OZ. V nájomnej zmluve si strany dohodli predmet nájmu a podľa čl. 3 bodu 1
bol predmet nájmu dohodnutý nasledovne: „Prenajímateľ sa zaväzuje prenechať nájomcovi v rozsahu

tejto zmluvy do užívania Predmet nájmu špecifikovaný v čl. 2 tejto zmluvy a nájomca sa zaväzuje
pravidelne uhrádzať prenajímateľovi nájomné uvedené v článku 5 tejto zmluvy.“ Žalovaný uvádza, že
si splnil všetky povinnosti, pretože žalobcovi prenechal nebytový priestor tak, ako boli dohodnuté v
zmluve. Zmluva by podľa žalovaného mohla byť neplatná iba v tom prípade, že by predmet nájmu
vôbec neexistoval alebo by žalovaný porušil inú zmluvnú alebo zákonnú normu. Ani samotný žalobca

nepopiera, že by mu žalovaný predmet nájmu nikdy neodovzdal a že by ho nemohol užívať.. Žalobcov
nárok je v celej výške neopodstatnený, pretože mu proti žalovanému nevznikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nemá doposiaľ od žalobcu uhradené nájomné a aj vo svojej
odpovedi zo dňa 27.01.2023 uviedol, že zaplatený depozit vo výške 4.000,-eur si započítava proti
nezaplatenému nájomnému od žalobcu. Žalovaný uvádza, že žalobca nemôže rozporovať zmluvu z

dôvodu, že nebol s ňou oboznámený a poukazuje na čl. 11 bod 5 zmluvy. Súd prvej inštancie pri
vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami a nevykonal podstatné
dôkazy, ktoré žalovaný navrhol. Súd prvej inštancie najskôr pochybil tým, že vec nesprávne právne
posúdil a zároveň následkom tohto pochybenia nevykonal navrhované dokazovanie. Žalovaný podáva
odvolanie aj proti výroku II. rozsudku, ktorým súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

Žalovaný je toho názoru, že žalobný nárok žalobcu nie je oprávnený, čo do dôvodu a výšky, a preto
žiada, aby súd priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že podstatná časť odvolania je zhodná s
čl. II vyjadrenia žalovanej zo dňa 20.09.2024. Uvádzané argumenty boli súdu prvej inštancie známe v

čase rozhodovania a súd prvej inštancie sa s nimi vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. K tvrdeniu
žalovanej, že v SR neexistuje zákon, ktorý by upravoval povinnosť mať prevádzku pekárenskej výroby
v skolaudovanom nebytovom priestore, ktorý by bol skolaudovaný na pekárenskú výrobu, žalobkyňa
uvádza, že takýto zákon existoval a existuje (v rozhodnom čase to bol stavebný zákon č. 50/1976 Zb.,
§ 85). Žalobkyňa poukazuje na fakt, že k takémuto záveru dospel aj súd prvej inštancie, čo podrobne

a zrozumiteľne uviedol aj v bodoch 26 a 27 odôvodnenia rozsudku. Podľa žalobcu rozsudok súdu prvej
inštancie nie je ani arbitrárny, ani nepreskúmateľný, ani nedostatočne odôvodnený, ako to tvrdí žalovaný
vo svojom odvolaní. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a riadne odôvodnený.

11. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP v spojení s § 379 a § 380 CSP, po
preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 CSP), následnými vyjadreniami, po oboznámení sa s procesným postupom
súdu prvej inštancie, obsahom súdneho spisu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k

záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny, nakoľko
odvolacie dôvody neboli naplnené. Odvolací súd oznámil dňa 12.11.2025 termín verejného vyhlásenia
rozsudku na deň 25.11.2025.13. Podľa § 387 CSP: (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd
sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd
sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Odvolací súd sa
v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej

inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa
musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

14. Podľa § 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (1) prenajímateľ
môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len „nájomca“) zmluvou o nájme (ďalej len
„zmluva“). Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.(3) Zmluva musí

mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob
jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových
priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno
zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (účinnom
k 23.08.2022), stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v
stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby,
jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré
by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu

o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia
§ 76 až § 84.

16. Podľa § 37 ods. 2 OZ, právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

17. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

19. Podľa § 458 ods. 1 OZ, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to
nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná
náhrada.

20.Odvolacísúdkonštatujevecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudku,pričomsúdprvejinštanciesprávne
vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný
dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým
stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Súd prvej inštancie
sa podrobne a presvedčivo vysporiadal s podstatnými skutočnosťami. Rozhodnutie spĺňa zákonné

požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolaním napadnuté rozhodnutie je odôvodnené
zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a k
podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému na

zaplatenie sumy 4.000,- eur. Medzi stranami nebolo sporné, že strany medzi sebou uzavreli nájomnú
zmluvu, ktorou žalobca prenechal do nájmu nebytový priestor č. NP 19. Medzi stranami nebolo sporné,
že žalobca prevzal od žalovaného kľúče od predmetného nebytového priestoru a zaplatil sumu 4.000,-
eur ako depozit, návratnú zálohovú platbu.

22. Sporným medzi stranami bol uplatnený nárok žalobcu na vrátenie predmetného depozitu v
nadväznosti na posúdenie platnosti predmetnej nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru, že nárok žalobcu je dôvodný, keď konštatoval absolútnu neplatnosť predmetnej
nájomnej zmluvy podľa § 39 OZ a z toho vyplývajúci nárok žalobcu na vrátenie vzájomných poskytnutýchplnení podľa § 457 OZ. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že podstatnou náležitosťou zmluvy o
nájme nebytových priestorov podľa § 3 ods. 3 zákona 116/1990 Zb. je aj účel prenájmu. Podľa § 3 ods.
2 zákona č. 116/1990 Zb. nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.

Porušenie tejto požiadavky, a teda rozpor so zákonom je podľa súdu prvej inštancie sankcionované
absolútnou neplatnosťou takého právneho úkonu. Podľa § 85 stavebného zákona totiž stavbu možno
užívať len na účely určené v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne stavebnom povolení. Vzhľadom ku
skutočnosti, že ako účel predmetnej nájomnej zmluvy bol dohodnutý účel, ktorý nezodpovedá druhu
nebytového priestoru zapísanému na príslušnom LV predmetnej nehnuteľnosti, súd prvej inštancie

konštatoval rozpor s § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., a teda rozpor zmluvy so zákonom, čoho
následkom je konštatovanie absolútnej neplatnosti. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej
inštancie v celom rozsahu stotožňuje.

23. Žalovaný namietal, že v Slovenskej republike neexistuje zákon, ktorý by upravoval povinnosť mať
prevádzku pekárenskej výroby v skolaudovanom nebytovom priestore, ktorý by bol skolaudovaný na

pekárenskú výrobu. Podľa žalovaného pekárenská výroba je predmetom činnosti podnikania, ktorý je
možné vykonávať vo všetkých nebytových priestoroch, ale podľa žalovaného aj v bytových priestoroch.
Žalobca podľa žalovaného nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal, že zmluva by bola v rozpore so
zákonomalebosdobrýmimravmi.Odvolacísúduvádza,žeuvedenáodvolacianámietkaniejedôvodná.
Ustanovenie § 85 ods. 1 stavebného zákona jasne vyjadruje, že stavbu možno užívať len na účel

určenývkolaudačnomrozhodnutí,prípadnevstavebnompovolení.Všetkyzmenyúčeluvyužívaniatakej
stavby, rozširovanie výroby a prevádzkovanie činnosti v takej stavbe, ktoré môžu ohroziť život a zdravie
ľudí, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu. Uvedenú právnu normu nie je možné posudzovať, len
ako administratívnu evidenciu alebo obmedzovane, ale zmyslom predmetnej právnej úpravy je práve
ochrana zdravia a života, ku ktorej môže dôjsť pri obchádzaní štátom regulovaných povoľovacích,

kolaudačných konaní. Možno teda konštatovať, že nebytové priestory nemožno užívať na akýkoľvek
účel, ale len na ten, ktorý bol určený, a to podľa ustanovenia § 85 stavebného zákona. Rozpor nájomnej
zmluvy s predmetným zákonným ustanovením súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako dôvod
absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo nepreukázané,
že by predmetný nebytový priestor bol schválený na užívanie, ktoré bolo predmetom nájomnej zmluvy.

Podľa žalovaného súd prvej inštancie postupoval v rozpore so zásadou preferencie platnosti právnych
úkonov a poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 242/2007-29, I. ÚS
640/2014-34). Uvedená odvolacia argumentácia žalovaného podľa odvolacieho súdu nie je dôvodná,
nakoľko skutkové okolnosti predmetného prípadu sú odlišné, ako v rozhodnutiach, na ktoré žalovaný
poukázal. „Otázka posudzovania (ne)platnosti alebo (ne)existencie právneho úkonu je kategóriou

objektívnou a súvisí s tým, ako relevantná právna úprava normatívne reguluje určitú časť ľudského
konania, a preto jej autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych predstáv účastníkov tohto
právneho úkonu, ktoré súvisia s jeho právnym hodnotením. (Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II.
ÚS 922/2016).“ Posúdenie absolútnej neplatnosti nekoreluje s naplnením zásady preferencie platnosti
právnych úkonov, ale jej hlavným zmyslom je verejný záujem a dodržiavanie právnych noriem, ktoré

tento verejný záujem chránia.

24. Podľa žalovaného súd svojim rozhodnutím neprimeranie zasiahol do súkromnoprávneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, pretože žalobcovi priznal nárok za bezdôvodné obohatenie zo zmluvy,
ktorá do dnešného dňa nebola platne a účinne skončená. Odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia

námietka nie je dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva
je absolútne neplatná ex tunc, námietka, že nebola platne skončená, je tak irelevantná.

25. Podľa žalovaného súd prvej inštancie v konaní postupoval podľa zásady materiálnej pravdy, čo je
podľa CSP neprípustné, pretože sudca sám vyhľadával dôkazy, a to v neprospech žalovaného. Zároveň

namietal, že súd prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami a súd nevykonal podstatné dôkazy, ktoré žalovaný navrhol. Odvolací súd konštatuje, že
žalovanýneuviedol,ktorékonkrétnedôkazynamietaataktátonámietkaostalalenvovšeobecnejrovine.

26. Žalovaný uvádza, že žalobu a rozsudok považuje v celom rozsahu za nedôvodné a zmätočné,

pretože žalobca ani presne neurčuje, akej neplatnosti sa dovoláva, pretože najskôr tvrdí, že zmluva
je neplatná podľa ustanovenia § 39 OZ a potom tvrdí, že zmluva je neplatná podľa ustanovenia § 37
ods. OZ. Odvolací súd uvedenú námietku nevyhodnotil ako dôvodnú. Účastníci konania nie sú povinní
uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecousúdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu
proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu
niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne

určiť,čitužalobcompožadovanýprávnyvzťahaleboprávojealeboniejealebopotvrdiťtakéskutočnosti,
ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých
právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho

súdu zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5Cdo 196/2009). Právna kvalifikácia je vecou súdu. Povinnosťou
žalobcu bolo len uviesť rozhodujúce skutočnosti, ktoré následne právne kvalifikoval súd prvej inštancie.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je zrozumiteľný a vyplývajú z neho jednoznačné logické a
presvedčivé závery. Súd prvej inštancie sa so vzťahom § 39 OZ a § 37 ods. 2 OZ podrobne vysporiadal
v odseku 29 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a odvolací súd sa s uvedeným v plnom rozsahu
stotožňuje. Zmluva by podľa žalovaného mohla byť neplatná iba v tom prípade, že by predmet nájmu

vôbec neexistoval alebo by žalovaný porušil inú zmluvnú alebo zákonnú normu. S uvedeným odvolací
súd nesúhlasí. Nemožno prisvedčiť názoru žalovaného, že len uvedené dva dôvody môžu spôsobiť
absolútnu neplatnosť zmluvy. Absolútnu neplatnosť spôsobí aj rozpor so zákonom, tak ako to bolo v
tomto prípade.

27. Žalovaný namietal, že žalobcov nárok je v celej výške neopodstatnený, pretože mu proti žalovanému
nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný uviedol, že nemá doposiaľ od žalobcu
uhradené nájomné a aj vo svojej odpovedi zo dňa 27.01.2023 uviedol, že zaplatený depozit vo výške
4.000,-eur si započítava proti nezaplatenému nájomnému od žalobcu. Súd prvej inštancie po tom, čo
dospel k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, správne postupoval v súlade s ustanovením

§ 458 a § 458 OZ a posudzoval povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia z predmetného
synalagmatického vzťahu. Súd prvej inštancie za ako nesporné vzal tvrdenie žalobcu, že k reálnemu
užívaniu predmetných priestorov zo strany žalobcu nikdy nedošlo, nakoľko priestor bol na zmluvne
dohodnuté užívanie nespôsobilý. Ako nesporné tvrdenie v zmysle § 186 CSP to súd vyhodnotil s
poukazom na, to že žalovaný uvedené nesporoval. Súd prvej inštancie tak správne dospel k záveru,

že nárok žalobcu na vrátenie nesporne zloženého depozitu je daný. Žalovaný nárok žalobcu namietal v
odvolanístotožnouargumentáciouakopredsúdomprvejinštancie,atospoukazom,žemumalvzniknúť
nárok na dohodnuté nájomné. Súd prvej inštancie správne uviedol, že medzi stranami nebolo sporné,
že nájom hradený nebol. Žalovaný tak opakovane aj v odôvodnení namietal, že v odpovedi žalobcovi zo
dňa 27.01.2023 uviedol, že zaplatený depozit vo výške 4.000,- eur si započítava proti nezaplatenému

nájomného od žalobcu. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie uvádza, že z obsahu spisu
a vykonaného dokazovania nevyplýva relevantný započítací prejav žalovaného, na základe ktorého
by malo dôjsť k zániku pohľadávky žalobcu. Z obsahu listu z 27.01.2023 takýto výslovný započítací
prejav nevyplýva a súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný v ňom len uviedol, že takto
by chcel vzniknutú situáciu riešiť. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy,

nárok na nájomné žalovanému nevzniká. Pri preukázaní reálneho užívania veci by vznikol nárok titulom
bezdôvodného obohatenia, avšak v predmetnom konaní k preukázaniu reálneho užívania predmetných
priestorov nedošlo.

28. Žalovaný uvádzal v odvolaní, že žalobca nemôže rozporovať zmluvu z dôvodu, že nebol s ňou

oboznámený a poukázal na čl. 11 bod 5 zmluvy. Uvedená odvolacia námietka je podľa odvolacieho
súdu irelevantná, nakoľko pre závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie pri vyhovení žalobe, bola
bezpredmetná.

29. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani

nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku,
odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380
CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny
potvrdil. Zároveň ako správny potvrdil aj súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania, nakoľko súd

prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca mal plný úspech v spore.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vočižalovanému v rozsahu 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. Predpoklady na aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP neboli zistené.

31. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19.
februára1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil.

32. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených
§ 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu
môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok).