Uznesenie – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. marec 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/142/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123363685
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Blaha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6123363685.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána
Blahu, členiek senátu Mgr. Miriam Kamenskej a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu RS
- Building, s.r.o., so sídlom Nižná Revúca 33, 034 74 Liptovské Revúce, IČO: 46 448 764, zast.
Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO:
47 238 429 proti žalovanému MOMAP s.r.o., so sídlom Hrabiny 267, 036 07 Lipovec, IČO: 36 424

056, zast. ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, 811 06 Bratislava, IČO: 36 708 771 o zaplatenie
8.338,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Cb/158/2023-144 zo dňa 10. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/158/2023-144 zo dňa 10. októbra 2025 v druhom
výroku m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100 %.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie v prvom výroku konanie zastavil. V druhom výroku
rozhodol, že žiadnej strane sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 8.338,50 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaný vykonával práce pre žalobcu,
pričom poškodil motorové vozidlo, v dôsledku čoho vznikla škoda, ktorú si žalobca uplatňuje. Odvolací
súd konštatuje, že dôvod uplatnenia sumy 8.338,50 Eur uvedený okresným súdom v bode 1.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezodpovedá obsahu spisu, pretože predmetom uplatneného
nároku bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 8.338,50 Eur s príslušenstvom z dôvodu

vykonaných prác žalobcom ako zhotoviteľom v prospech žalovaného ako objednávateľa na základe
Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2022.

3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že po vykonaní procesných úkonov okresný súd
nariadil vo veci pojednávanie. Podaním zo dňa 08.10.2025 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť z
dôvodu, že žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku v rozsahu, v akom sa kryjú vzájomné pohľadávky.

Navrhol nepriznať žiadnej strane trovy konania vzhľadom na to, že žalovaný kompenzačnú námietku
vzniesol až v priebehu konania napriek tomu, že od začiatku je právne zastúpený.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný v podaní zo dňa 09.10.2025 súhlasil
so späťvzatím žaloby, nesúhlasil však s návrhom na rozhodnutie o trovách konania a žiadal mu priznať
trovy konania v rozsahu 100 %. Potvrdil, že vzniesol kompenzačnú námietku, ktorú však uplatnil in

eventum, t.j. len v prípade, pokiaľ by sa súd nestotožnil s jeho argumentáciou spochybňujúcou existenciu
žalovaného nároku a považoval z nejakého dôvodu nárok žalobcu za dôvodný. Preto si in eventumz opatrnosti započítava voči nároku žalobcu svoju pohľadávku, spočívajúcu v zmluvnej pokute podľa
výzvy zo dňa 10.12.2023, v celom rozsahu v akom sa vzájomné pohľadávky kryjú. V takom prípade by
žalovaný nárok v prípade jeho uznania súdom zanikol v celom rozsahu podľa § 580 a nasl. Občianskeho

zákonníka (ďalej aj „OZ“). Uvedenú kompenzačnú námietku nie je možné chápať ako uznanie nároku
žalobcu, žalovaný zotrvával na jeho doterajších tvrdeniach, na základe ktorých považoval žalobu
za nedôvodnú a uplatnený nárok žalobcu za nepreukázaný. Kompenzácia in eventum je uplatnenie
kompenzácie, t.j. kompenzačnej námietky až potom, ako sa vyčerpajú ostatné námietky žalovaného,
teda ak sa ukážu ako nedôvodné. Žalovaný tvrdil, že kompenzačnú námietku nemohol uplatniť skôr,

pretoženávrhnavydanieplatobnéhorozkazubolpodanývjúli2023,žalovanýzaslalvýzvunazaplatenie
zmluvnej pokuty až dňa 10.12.2023, ktorá výzva bola žalobcovi doručená dňa 21.12.2023, pričom v
zmysle tejto výzvy mal žalovaný lehotu 10 dní na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaný preto nemohol
uplatniť kompenzačnú námietku skôr. Keďže kompenzačná námietka je uplatnená in eventum, potom
čas zaslania kompenzačnej námietky nie je nepodstatný. Keďže kompenzačná námietka bola vznesená
in eventum a žalovaný prioritne popiera uplatnený nárok v celom rozsahu, je to žalobca, ktorý procesne

zavinil zastavenie konania. Žalovaný preto žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd s odkazom na ustanovenie § 144,
§ 145 ods. 1, § 146 ods. 1 a 2 CSP konanie zastavil, súhlas žalovaného so späťvzatím sa nevyžadoval,
keďžekspäťvzatiužalobydošlopredzačatímprvéhopojednávania,pričomvšakžalovanýsospäťvzatím

súhlasil.

6. S odkazom na ustanovenie § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1 a 2 CSP v druhom výroku napadnutého
rozhodnutia okresný súd rozhodol, že žiadnej strane sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.
Poukázal na to, že podľa § 256 ods. 1 CSP súd skúma zavinenie na zastavení konania len z procesného

hľadiska. Pojem procesné zavinenie je potrebné vykladať extenzívne a procesné zavinenie nesie
žalovaný predovšetkým vtedy, ak svojím správaním vyvolá na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia
dôvodne podanej žaloby. Okresný súd preto neskúmal opodstatnenosť nároku žalobcu a žalovaného
a zaoberal sa procesným zavinením. Konštatoval, že žaloba bola podaná dňa 10.07.2023, platobný
rozkaz bol vydaný dňa 04.08.2023 a žalovanému bol doručený dňa 10.08.2023. Žalovaný sa najneskôr

dňa 10.08.2023 dozvedel o uplatnenom nároku na súde a hoci bol v konaní právne zastúpený, vzniesol
kompenzačnú námietku voči uplatnenému nároku až po vykonaní všetkých procesných úkonov a po
doručení predvolania (12.01.2024), a to dňa 27.02.2024, pričom spolu s touto námietkou predložil aj
výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty zo dňa 10.12.2023, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 21.12.2023.

7. Podľa okresného súdu je zrejmé, že žalovaný si uplatnil zmluvnú pokutu voči žalobcovi až výzvou
zo dňa 10.12.2024 (poznámka odvolacieho súdu - správne malo byť vedené „10.12.2023“) a na
súde vzniesol kompenzačnú námietku až dňa 27.02.2024. Uplatnenie zmluvnej pokuty je právom, nie
povinnosťou a je vecou oprávnenej strany, kedy si ju voči druhej strane uplatní. Žalovaný uviedol, že
si uplatňuje zmluvnú pokutu za obdobie omeškania od 16.11.2022 do 03.01.2023, t.j. uplatňuje si ju za

obdobie pred podaním žaloby, ktorá bola podaná dňa 10.07.2023. Túto zmluvnú pokutu si však uplatnil
až výzvou zo dňa 10.12.2023 a na súde formou kompenzačnej námietky dňa 27.02.2024, t.j. so značným
časovým odstupom. Žalovaný preto využil svoje právo a uplatnil kompenzačnú námietku s časovým
odstupom po tom, ako sa žalobca domáhal svojho práva na súde. Teda žalovaný napriek omeškaniu
žalobcu za obdobie od 16.11.2022 do 03.01.2023 si zmluvnú pokutu uplatnil až počas súdneho konania,

aj to s časovým odstupom od vedomosti žalovaného o súdnom konaní. Podľa okresného súdu vzhľadom
na uvedené je možné s vysokou pravdepodobnosťou sa domnievať o účelovosti takéhoto konania,
keďže nič nebránilo žalovanému uplatniť svoje právo už od prvého dňa omeškania, t.j. od 16.11.2022
a napriek tomu námietku vzniesol až 27.02.2024. Podľa okresného súdu sú preto dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré žiadnej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca

si uplatnil nárok na súde žalobou podanou dňa 10.07.2023, žalovaný sa dozvedel o žalobe najneskôr
dňa 10.08.2023 doručením platobného rozkazu a následne žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že
žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku, avšak až dňa 27.02.2024, hoci spočíva v zmluvnej pokute
za omeškanie žalobcu od 16.11.2022 do 03.01.2023 a na zaplatenie ktorej vyzval žalobcu výzvou až zo
dňa 10.12.2023. Podľa okresného súdu preto žalovanému nič nebránilo uplatniť si zmluvnú pokutu ešte

pred podaním žaloby a v takom prípade by pravdepodobne nedošlo ani k podaniu žaloby vzhľadom na
postoj žalobcu k vznesenej námietke.8. Proti výroku II. uvedeného rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej strane,
podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Podľa žalovaného
okresný súd žiadnym relevantným spôsobom neozrejmil dôvody hodné osobitného zreteľa a náležite

neozrejmil, v čom spočíva mimoriadnosť danej situácie, za ktorej nepriznal žalovanému nárok na
náhradutrovkonania.Okresnýsúdsavôbecnevysporiadalsoskutočnosťou,žekompenzačnánámietka
bola uplatnená in eventum, na ktorú sa malo prihliadať iba za situácie, ak by mal súd žalovaný
nárok za preukázaný. S poukázaním na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP podľa žalovaného je to
práve žalobca, kto procesne zavinil zastavenie konania, keďže zaslal späťvzatie žaloby v dôsledku

účinnej procesnej obrany žalovaného. Procesné zavinenie zastavenia konania nie je možné pričítať
žalovanému. Išlo o slobodné rozhodnutie žalobcu, ktorý mohol v konaní pokračovať a mohol poprieť
žalovaného pohľadávku. Žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku, ktorú vzniesol in eventum, t.j. pokiaľ
by sa súd nestotožnil s argumentáciou spochybňujúcou existenciu žalovaného nároku a považoval
by z nejakého dôvodu nárok žalobcu za dôvodný, žalovaný si in eventum z opatrnosti započítal voči
tomuto nároku svoju pohľadávku spočívajúcu v zmluvnej pokute na základe výzvy žalovaného zo dňa

10.12.2023, a to v celom rozsahu, v akom sa vzájomné pohľadávky kryjú. V takom prípade by nárok
žalobcu zanikol podľa § 580 Občianskeho zákonníka a kompenzačnú námietku nie je možné chápať
ako uznanie nároku žalobcu. Žalovaný zotrval na všetkých svojich vyjadreniach, ktorými považoval
žalobu za nedôvodnú a nárok za nepreukázaný. Zopakoval, že kompenzácia in eventum je uplatnenie
kompenzácie, t.j. kompenzačnej námietky potom, ako sa vyčerpajú ostatné námietky žalovaného, teda

ak sa ukážu ako nedôvodné.

9. Poukázal na rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré
by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. K zastaveniu

konania môže dôjsť z rôznych dôvodov a pri zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky
náhrady trov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska
zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho
hľadiska vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a
skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr žalobu vzala späť s tým, aby konanie bolo zastavené.

Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý
sa celkom alebo v relevantnom rozsahu zachoval podľa žalobnej požiadavky, potom nie je dobre
možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke, t.j. k petitu; v takom prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku
príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda prejav jeho vôle spočívajúci v späťvzatí

návrhu (R 49/1993, aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 196/09). Pretože žalovaný nekonal podľa
žalobnej požiadavky, ale jeho konanie spočívalo vo využití prostriedku procesnej obrany spočívajúceho
v kompenzačnej námietke in eventum, zodpovednosť na zastavení konania nesie žalobca.

10. K aplikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP) žalovaný uviedol, že uplatnenie

kompenzačnej námietky in eventum počas súdneho konania pred prvým pojednávaním krátko potom,
ako bol postúpený spis z upomínacieho súdu na okresný súd a ani neuplatnenie nároku skôr voči
žalobcovi, nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Fakticky by to ad absurdum znamenalo, že
žalovaný bol sankcionovaný tým, že nepodal voči žalobcovi žalobu skôr, ale že si svoj nárok uplatnil
ako kompenzačnú námietku in eventum. Okresný súd neodôvodnil, prečo túto situáciu považuje za

dôvod hodný osobitného zreteľa. Samotný súd uvádza, že sa jedná výlučne o právo žalovaného, či si
voči žalobcovi pohľadávku uplatní alebo nie. Žalovaný tvrdil, že pôvodne nemal záujem domáhať sa
voči žalobcovi zaplatenia zmluvnej pokuty, o čom svedčí aj to, že ak by takýto záujem mal, v rámci
konania by si uplatnil zmluvnú pokutu v celkovej výške 38.256,26 Eur a nie len do výšky žalobcom
uplatnenej pohľadávky. Pretože žalovaný nemal v úmysle vymáhať od žalobcu svoju pohľadávku,

nezasielal žalobcovi výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty, ani voči nemu žalobu nepodával. Pokiaľ
bol žalovanému doručený v auguste 2023 platobný rozkaz, podal voči nemu v zákonnej 15-dňovej
lehote odpor. V rámci tejto lehoty nestíhal pripraviť výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty a uplatniť si
kompenzačnúnámietkuineventum.Vrámcizákonnejlehotyvšakodporpodalariadnepoprelžalobcovu
údajnú pohľadávku. Žalovaný následne čakal, či žalobca udelí súhlas na pokračovanie v konaní. Keďže

tak žalobca urobil (žalovanému dňa 07.12.2023 bolo doručené upovedomenie o postúpení veci na
Okresný súd Žilina spolu s vyjadrením žalobcu), žalovaný po zistení tejto skutočnosti bezodkladne
dňa 10.12.2023 zaslal žalobcovi výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá mu bola doručená dňa
21.12.2023slehotou10dníoddoručeniavýzvynajejzaplatenie,pričomžalovanýdlžnúsumuneuhradil.Dva mesiace po doručení uvedenej výzvy žalobca využil v konaní prostriedok procesnej obrany, a to
kompenzačnú námietku in eventum. Zopakoval uplatnenie tejto námietky in eventum, pričom v priebehu
celého konania tvrdil, že žaloba je nedôvodná. Uplatnenie kompenzačnej námietky in eventum, pri

rozhodovaní okresného súdu o náhrade trov konania, okresný súd odignoroval. Žalovaný nemal ako
vedieť, že žalobca nebude namietať dôvodnosť uplatnenia zmluvnej pokuty, ktorú žalobca neuhradil
ani na základe výzvy a domnieval sa teda, že žalobca ju neuznáva. Podľa žalovaného sú tvrdenia
okresného súdu o údajnej účelovosti konania žalovaného a o možnosti žalovaného uplatniť zmluvnú
pokutu skôr, aby predišiel žalobe, absurdné. Okresný súd nedisponuje žiadnymi dôkazmi, na základe

ktorých by mohol tieto tvrdenia uvádzať. Žalovaný je sankcionovaný okresným súdom za to, že nevyužil
svoje právo na zaplatenie pohľadávky voči žalobcovi a že využil prostriedok procesnej obrany v podobe
hmotnoprávnej námietky. Takýto postup, kedy okresný súd žalovaného sankcionuje za to, že nevyužil
svoje právo skôr, a to hneď ako mu vznikol nárok na zmluvnú pokutu, ale až o rok neskôr, keď využil svoj
nárok ako prostriedok procesnej obrany, je nezákonný a nemá oporu v právnej úprave, ani v judikatúre.
Jedná sa o závažný zásah do práv žalovaného.

11. Okresný súd nemôže obhajovať žalobcu tým, že ak by žalovaný uplatnil zmluvnú pokutu pred
podaním žaloby, pravdepodobne by nedošlo ani k podaniu žaloby vzhľadom na postoj žalobcu k
vznesenej námietke. Jedná sa o špekulácie zo strany súdu, ktoré považuje za dôvody hodné osobitného
zreteľa. Žalobca ako zmluvná strana Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2022 si musel byť vedomý svojich

práv a povinností. Teda, že pokiaľ sa dostal do omeškania v trvaní viac ako dva mesiace, žalovanému
vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Súd nemôže žalobcu ospravedlňovať, že o nároku na
zmluvnú pokutu pred podaním žaloby nevedel a keby o nej vedel, tak by žalobu nepodal, keď tento nárok
vyplýval priamo zo zmluvy podpísanej žalobcom. Žalobca o takomto nároku žalovaného musel vedieť
a napriek tomu podal návrh na vydanie platobného rozkazu.

12. Podľa žalovaného je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. Nie je z neho zrejmé, prečo
sa neskoršie uplatnenie práva zo strany žalovaného a využitie prostriedku procesnej obrany považuje za
dôvod hodný osobitného zreteľa a v čom spočíva mimoriadnosť daného stavu a napadnuté rozhodnutie
preto považoval za arbitrárne. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2013 v

zmysle ktorého v prípade použitia § 150 ods. 1 OSP (v súčasnosti § 257 CSP) sa musí jednať o celkom
výnimočný prípad aplikácie tohto ustanovenia, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený,
použitie tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
vždy výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady nákladov konania nemožno odôvodniť len všeobecným
záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku.

13. Podľa žalovaného z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, v čom spočíva výnimočnosť toho, že
žalovaný si neuplatnil svoj nárok voči žalobcovi skôr ako v rámci kompenzačnej námietky in eventum.
Okresný súd nezobral do úvahy ani to, že išlo o kompenzačnú námietku in eventum, nezohľadnil, že išlo
oprávožalovaného,niejehopovinnosť,nezohľadnil,žetoutonámietkousažalovanýlenbránil.Tvrdenia

súdu o účelovosti konania žalovaného nie sú namieste a neodôvodňujú, v čom spočíva dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý žalovanému nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Napadnuté
rozhodnutie nezohľadňuje zásadu zavinenia zastavenia súdneho konania a skutočnosť, že jediným
dôvodom zastavenia súdneho konania je späťvzatie žaloby zo strany žalobcu. Jedná sa o nebezpečnú
prax, kedy by postačilo namietať oneskorenosť právneho úkonu účastníka, napríklad jeho vykonanie

až po podaní žaloby, ktorý úkon je pritom právom a nie povinnosťou, čo by malo zakladať dôvod
hodný osobitného zreteľa. Pritom sa musí jednať o výnimočný prípad s náležitým odôvodnením. Pretože
napadnuté odôvodnenie neobsahuje náležité odôvodnenie, došlo tým k porušeniu práva žalovaného
na spravodlivý proces a zároveň napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd výrok II. napadnutého rozhodnutia zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 10.12.2025 a navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie v druhom výroku o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správne a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že uplatnením

dôvodov hodných osobitného zreteľa v prejednávanej veci v súvislosti s nepriznaním nároku na náhradu
trov konania, mal byť sankcionovaný žalovaný za to, že nepodal proti žalobcovi žalobu, ale uplatnil si
v konaní kompenzačnú námietku. Okresný súd správne uplatnil § 257 CSP z dôvodu oneskoreného
uplatnenia kompenzačnej námietky a nie vo vzťahu k jej uplatneniu. Samotný žalovaný v odvolaníuvádza dôvody neskoro uplatnenej kompenzačnej námietky, a to krátkosť lehoty na podanie odporu
proti platobnému rozkazu. Táto argumentácia je účelová a zavádzajúca, keďže dĺžka zákonnej lehoty
na podanie odporu nemá žiadnu súvislosť s tým, prečo si žalovaný existujúcu a splatnú pohľadávku

neuplatnilužskôr.Podľažalovanéhomalavzniknúťjehopohľadávkazozmluvnejpokutytakmerrokpred
podaním žaloby a potom nemožno akceptovať, aby jej neuplatnenie odôvodňoval tým, že po doručení
platobného rozkazu mal na odpor iba 15 dní. Žalovanému nič nebránilo vyzvať žalobcu na jej úhradu
alebo uplatnenie súdnou cestou počas celého predchádzajúceho obdobia. Vlastnú dlhodobú pasivitu
prenáša žalovaný na zákonnú lehotu na podanie odporu a protirečí si v tom, že je súdom sankcionovaný

za uplatnenie kompenzačnej námietky.

15. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného o uplatnení kompenzačnej námietky „in eventum“ z dôvodu,
že mal za to, že žaloba je nedôvodná. Kompenzačnú námietku je možné uplatniť len vo vzťahu k
existujúcej a splatnej pohľadávke. Ak žalovaný svoju pohľadávku považoval za reálnu, bol povinný
postupovať s odbornou starostlivosťou a uplatniť ju včas a nie až keď sa mu to javilo procesne výhodné.

Sled krokov žalovaného potvrdzuje účelovosť jeho postupu, keď výzvu na zaplatenie zmluvnej pokuty
zaslal až 10.12.2023, t.j. potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o postúpení veci na Okresný súd
Žilina, pričom kompenzačnú námietku uplatnil až o dva ďalšie mesiace neskôr. Žalovaný preto svoju
pohľadávku nevyužil ako bežné zmluvné právo, ale výlučne ako dodatočný prostriedok procesnej obrany
potom ako zistil, že žalobca na pokračovaní v konaní trvá a bude s najväčšou pravdepodobnosťou

úspešný. Žalobca si bol svojich práv vedomý a ak žalovaný tvrdí, že zmluvná pokuta vznikla zo zmluvy,
ktorú sám žalobca predložil súdu, je zrejmé, že aj žalovaný mal informácie potrebné na jej skoré
uplatnenie. Na uplatnenie kompenzačnej námietky pritom upozornil sám žalobca vo vyjadrení k odporu
žalovaného. Napriek tomu žalovaný kompenzačnú námietku uplatnil až o niekoľko mesiacov neskôr a
preto argumentácia žalovaného, že súd nemá dôkaz o účelovosti konania, je nepravdivá.

16.Okresnýsúdriadnezuvedenýchdôvodovodôvodniluplatneniedôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa
podľa § 257 CSP. Správne uviedol, že žalovaný sa dozvedel o nároku najneskôr 10.08.2023 a ak by
existovalskutočnýúmyselžalovanéhoriešiťsvojupohľadávku,ničmunebrániloreagovaťbezprostredne
po tomto dátume. Napriek uvedenému bola výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty odoslaná až o

štyri mesiace a kompenzačná námietka uplatnená až 27.02.2024, t.j. polroka po doručení platobného
rozkazu. Okresný súd preto správne konštatoval, že ak by žalovaný uplatnil zmluvnú pokutu pred
podaním žaloby, pravdepodobne by k podaniu žaloby vôbec nedošlo. Ide o logickú úvahu vyplývajúcu zo
správania žalovaného, ktorý po vznesení kompenzačnej námietky mohol dôvodne očakávať, že žalobca
bude nútený žalobu v celom rozsahu zobrať späť. Ak mal žalovaný vážny záujem na uspokojenie svojej

pohľadávky, mohol žalobcu vyzvať bezprostredne po vzniku omeškania alebo kedykoľvek predtým ako
sám žalobca podal žalobu, čo však neurobil a preto nemožno spätne prenášať na žalobcu nevykonanie
týchto úkonov. Bol to žalovaný, ktorý svojou pasivitou vytvoril situáciu, v ktorej bolo uplatnenie jeho
námietky objektívne spôsobilé ovplyvniť priebeh konania. Okresný súd preto postupoval správne, keď
uvedené skutočnosti vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Žalovaného

nebolomožnézvýhodniťpriznanímnáhradytrov,kedykzásadnémupredĺženiuakomplikovaniukonania
došlo práve v dôsledku jeho vlastnej procesnej stratégie a zjavnej nepoctivosti pri uplatňovaní tvrdenej
pohľadávky. Záver súdu, že žalovaný mohol uplatniť zmluvnú pokutu už od okamihu jej splatnosti
a predísť tak celému sporu, je vecne správny, logický, má oporu v zistených skutočnostiach a v zásadách
hospodárnosti konania.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podaného odvolania a
v ňom uvedených dôvodov podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 Civilný sporový poriadok (ďalej
aj „CSP“) v senáte bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania je dôvodné a

napadnuté uznesenie v tejto časti podľa § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho
potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou upomínaciemu súdu dňa
10.07.2023 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.338,50 Eur s príslušenstvom, ktorý odôvodnil

tým, že sa jedná o nárok na zaplatenie ceny vykonaných prác v prospech žalovaného ako objednávateľa
podľa Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2022 na základe faktúry č. 22VF00081 so splatnosťou 15.12.2022
vystavenej na sumu 17.649,54 Eur, z ktorej ostala neuhradená suma 5.000,- Eur a faktúry č. 23VF00004
splatnej dňa 10.02.2023 vystavenej na sumu 3.338,50 Eur, z ktorej nebola uhradená žiadna časť.19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podal voči platobnému rozkazu odpor, v ktorom namietal
žalobcom uplatnený nárok, ktorý považoval za nedôvodný. K tvrdeniam žalovaného v odpore sa

vyjadroval žalobca podaním doručeným nachádzajúcom sa v spise na č.l. 48, v ktorom navrhol
pokračovanie v konaní. Na základe výzvy súdu prvej inštancie k vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný
podaním zo dňa 22.12.2023, v ktorom zotrval na svojich vyjadreniach o nedôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku. Po doručení upovedomenia o postúpení veci z upomínacieho súdu na Okresný
súd Žilina žalovaný dňa 10.12.2023 vyzval žalobcu na zaplatenie vyúčtovanej zmluvnej pokuty vo výške

38.256,26 Eur z dôvodu omeškania žalobcu s plnením jeho povinností za obdobie od 16.11.2022 do
03.01.2023.

20. Okresný súd predvolaním zo dňa 10.01.2024 vytýčil termín pojednávania na deň 12.04.2024,
ktoré predvolanie bolo odporučené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 12.01.2024. Po prevzatí
predvolania na termín pojednávania žalovaný doručil okresnému súdu podanie zo dňa 27.02.2024, v

ktorom si uplatnil voči nároku žalobcu kompenzačnú námietku do výšky žalobcom uplatneného nároku
z titulu započítania svojej pohľadávky spočívajúcej v zmluvnej pokute podľa výzvy zo dňa 10.12.2023,
a to za predpokladu, ak súd uzná nárok žalobcu za dôvodný.

21. Následne okresný súd vytýčil termíny pojednávania na deň 27.09.2024, 28.03.2025 a na deň

10.10.2025,ktorébolizrušené.Predtermínomposlednéhopojednávaniavytýčenéhonadeň10.10.2025
podaním zo dňa 08.10.2025 žalobca vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť s poukázaním na námietku
započítania, ktorú žalovaný uplatnil oneskorene a preto navrhol pri zastavení konania rozhodnúť o
trovách konania tak, že žiadnej strane sporu súd nárok na náhradu trov konania neprizná. Žalovaný
so späťvzatím žaloby súhlasil v podaní zo dňa 09.10.2024, nesúhlasil však s nepriznaním náhrady trov

konania a žiadal žalovanému priznať pri zastavení konania náhradu trov konania v celom rozsahu.

22. Podľa § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), ak strana procesne
zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

23. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

24. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie správnosti druhého výroku napadnutého
uznesenia, v ktorom okresný súd pri zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu

o trovách konania rozhodol tak, že žiadnej strane sporu nepriznal nárok na ich náhradu. Okresný
súd odôvodnil rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej strane oneskoreným
uplatnením zmluvnej pokuty a kompenzačnej námietky zo strany žalovaného s konštatovaním, že
v prípade včasného uplatnenia nároku žalovaného na zmluvnú pokutu, t.j. pred podaním žaloby, by
pravdepodobne k podaniu žaloby ani nedošlo. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil.

25. Náhradu trov civilného sporového konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie podľa § 256 CSP, ktorá je uplatňovaná pri rozhodovaní
o náhrade trov konania zastaveného pre späťvzatie žaloby. Zásada zodpovednosti za zavinenie je
inštitútom procesného práva a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú

tie, ktoré nastali po začatí konania.

26. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 20.03.2018 sp. zn. II. ÚS 569/2017 okrem iného vyplýva:
„Ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku je z obsahového hľadiska v podstate zhodné
so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto

dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.“

27. Žalobca ako dôvod späťvzatia žaloby voči žalovanému uviedol uplatnenie kompenzačnej námietky
žalovaným v konaní, ktorú však považoval za oneskorenú a pokiaľ by k jej uplatnenie došlo skôr, žalobca

by pravdepodobne pristúpil k späťvzatiu žaloby už skôr. Okresný súd sa s týmto tvrdením stotožnil
a poukázal na účelovosť konania žalovaného, ktorý odkladal uplatnenie kompenzačnej námietky v
značnom časovom odstupe od vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý si uplatnil v rámcikompenzačnej námietky, ako aj v značnom časovom odstupe od nadobudnutia vedomosti o uplatnení
nároku zo strany žalobcu.

28. Vzhľadom k tomu, že okresný súd rozhodoval o uplatnenom nároku s odkazom na § 256 ods.
1 ako aj na ustanovenie § 257 CSP, odvolací súd preto posudzoval napadnuté rozhodnutie podľa
odvolacích dôvodov žalovaného z hľadiska aplikácie obidvoch ustanovení uvedených okresným súdom
v napadnutom rozhodnutí.

29. Z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 569/2017 vyplýva: „Pri použití § 146 ods. 2
prvej vety Občianskeho súdneho poriadku treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselo
byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku
späťvzatia žaloby, možno odporcovi uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak
prejehosprávaniebolavzatáspäťžaloba,ktorábolapodanádôvodne....Vovšeobecnostimožnouviesť,
žeodporcaprocesnezavinípotrebuspäťvzatianávrhuanáslednéhozastaveniakonaniaspravidlavtedy,

keď sa po podaní návrhu rozhodne navrhovateľov nárok uspokojiť (hoci v predsporovom štádiu odmietal
tak urobiť). V danom prípade je nesporné, že postoj sťažovateľky v podanej žalobe bol po celý čas
trvania konania nezmenený, pretože sťažovateľka po celý čas trvania konania so žalobou nesúhlasila.
Skutočnosť, že žalobca prestal mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho
práva v dôsledku zrušenia rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva sťažovateľky na základe protestu

prokurátorky, nemožno hodnotiť ako procesné zavinenie sťažovateľky na potrebe späťvzatia žaloby
a následného zastavenia konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd nerozlišuje dôsledne
medzi procesným zavinením sťažovateľky na potrebe podať žalobu a jej procesným zavinením na
potrebe vziať žalobu späť a na následnom zastavení konania. Kým potrebu podať žalobu sťažovateľka
svojím negatívnym postojom vo veci samej procesne nepochybne zavinila, zatiaľ otázka či a akým

spôsobom procesne zavinila potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania, zostala zo
strany krajského súdu nezodpovedaná.“

30. Z citovaných záverov ústavného súdu vyplýva, že pri posudzovaní zavinenia pri zastavení konania
podľa § 256 ods. 1 CSP nie je rozhodujúce, či žalovaný svojím negatívnym postojom vo veci samej

procesne zavinil potrebu žalobcu podať proti nemu žalobu, ale rozhodujúce je to, či a akým spôsobom
procesne zavinil potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Teda pri posudzovaní
procesného zavinenia nie je podstatné, kto zavinil podanie žaloby a dôvod podania žaloby, podstatné
je procesné zavinenie smerujúce k zastaveniu konania. Žalovaný v priebehu celého konania neuznával
nárok uplatnený žalobcom voči nemu a neprejavil vôľu vyhovieť nároku žalobcu dobrovoľne. Žalobca

nepreukázal také správanie žalovaného po začatí konania, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako
správanie sa podľa uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy za vykonanie prác a dodávku
materiálu podľa uzavretej zmluvy o dielo. Z dôvodu späťvzatia žaloby nebol vecne prejednaný nárok
žalobcu a ani eventuálne uplatnená kompenzačná námietka zo strany žalovaného. Vzhľadom na späť
vzatie žaloby a eventuálne uplatnenú kompenzačnú námietku, potom nie je možné dospieť v takomto

štádiu konania k záveru, že žalovaný sa zachoval v zmysle žalobného návrhu, keďže kompenzačnú
námietku uplatnil eventuálne, t.j. v prípade, ak iná jeho obrana nebude súdom posúdená ako dôvodná.

31. Z uvedeného rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
upravená do 31. mája 2016 v ustanovení § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bola zmenená

do podoby uvedenej v § 256 CSP, podľa ktorej trovy konania v prípade zastavenia konania je povinná
uhradiť tá strana, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Zmyslom zásady zavinenia je sankčná
náhrada trov konania, ktorá je uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. Pojem „procesné
zavinenie“ podľa § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Aj keď teda došlo k zmene
úpravy o náhrade trov konania pri jeho zastavení (§ 146 ods. 2 OSP bol nahradený znením § 256

ods. 1 CSP), zásady, z ktorých vychádzala judikatúra za predchádzajúcej právnej úpravy o zavinení
pri zastavení konania, sa aplikujú aj za súčasnej právnej úpravy. Platí teda, že v zmysle § 256 ods.
1 CSP treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa
procesného výsledku (Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí súdu a súdnych rozhodnutí Najvyššieho
súdu z rokov 1970 – 1983, zväzok IV., časť prvá, strana 736 - 737). Zavinenie nie je možné interpretovať

v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, ktorou príčinou jej správanie sa
strany sporu, teda aj prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby a dôsledkom je vznik trov protistrany.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MObdo/4/2010 vyplýva, že zavinenie zastavenia konania
spočíva v procesnom „zavinení“ zastavenia konania, t.j. účastník konania, ktorý podal návrh na začatiekonania a bez vecného rozhodnutia súdom zobral svoj návrh na začatie konania späť (napr. bez
uvedenia dôvodu). Zavinenie môže spočívať nielen v procesnom úkone strany sporu, ale aj v náhodnom
prvku, napr. odpadnutie predmetu sporu, čo však nie je možné pričítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil.

Ak jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne
rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej
procesnej strane trovy konania (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.:
Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C. H. Beck, 2016, str. 934). Z rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 7MCdo/1/2014 okrem iného vyplýva: „Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c) OSP s § 146

ods. 2 OSP (teraz § 256 ods. 1 CSP - poznámka odvolacieho súdu) vyplýva, že ak súd zastavuje
konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či
niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Keďže nárok na náhradu trov konania
je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú
žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania
odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k

uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný
alebo nie.“

32. Z uvedeného potom vyplýva, že pojem „procesné zavinenie“ je nevyhnutné vykladať komplexne
a extenzívne a za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj

dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prípade späťvzatia žaloby bez akéhokoľvek odôvodnenia sa jedná
o procesné zavinenie žalobcu s jeho povinnosťou nahradiť trovy konania (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2MObdo/4/2010). Ak je však žaloba vzatá späť, ktorá bola podaná dôvodne, a to
pre správanie žalovaného, potom zastavenie konania nezavinil žalobca, ale žalovaný, ktorý je povinný

nahradiť trovy konania. Dôvodnosť z tohto procesného hľadiska znamená skúmanie a posudzovanie, či
sa žalobca domohol nároku uplatneného v konaní a či sa podľa tohto uplatneného nároku žalovaný po
podaní žaloby aj správal (uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/1/2014). Na druhej
strane však, ak je dôvodom späťvzatia žaloby procesná obrana, napr. oprávnene uplatnená námietka
premlčania vznesená žalovaným, z procesného hľadiska potom platí, že zastavenie konania zavinil

žalobca a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalovanému (R 11/1998).

33. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania a zisťovaní procesného
zavinenia pri zastavení konania je nutné rozlišovať medzi dôvodne uplatnenou procesnou obranou,
ktorá protistranu, t.j. žalobcu, viedla k späťvzatiu žaloby a medzi správaním žalovaného, ktorým splnil

žalobcom uplatňovaný nárok a toto bol výlučný dôvod späťvzatia žaloby.

34.Vprejednávanejvecižalobcavzalžalobuspäťodôvodňujúctouplatnenoukompenzačnounámietkou
zo strany žalovaného, ktorú však považoval za oneskorene uplatnenú a preto sa domáhal rozhodnutia
o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Okresný súd sa stotožnil

s tvrdením žalobcu a žiadnej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania podľa § 257 CSP.

35. Na prvom mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 257 CSP upravujúce dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré umožňujú rozhodnúť súdu tak, že výnimočne neprizná nárok na náhradu trov konania, sa
aplikuje voči tej strane, ktorej by inak nárok na náhradu trov konania patril, avšak sú tu také výnimočné a

vážne dôvody, ktoré umožňujú súdu nepriznať jej takýto nárok. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva,
ktorej strane sporu, vzhľadom na späťvzatie žaloby z dôvodu kompenzačnej námietky, by mal v prípade
zastavenia konania takýto nárok patriť a vo vzťahu ku ktorej je dôvodné aplikovať ustanovenie § 257
CSP.

36. Podľa odvolacieho súdu aplikácia § 257 CSP v prejednávanej veci nepripadá do úvahy a je potrebné
riadiť sa výlučne procesným zavinením a zistením tohto procesného zavinenia pri zastavení konania
z dôvodu späťvzatia žaloby podľa § 256 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa preto najprv vyporiadal s otázkou
procesného zavinenia pri zastavení konania, pričom žalovaný v odvolaní namietal, že to bol žalobca,
ktorý z dôvodu späťvzatia žaloby procesne zavinil zastavenie konania.

37. Žalobca vzal žalobu späť z dôvodu žalovaným uplatnenej námietky započítania svojho nároku
zo zmluvnej pokuty voči žalobcom uplatnenej pohľadávke. Kompenzačná námietka je hmotnoprávnou
námietkou podľa § 152 CSP (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.:Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C. H. Beck, 2016, str. 575). Odvolací súd konštatuje, že
spôsob uplatnenia kompenzačnej námietky ako eventuálneho prostriedku procesnej obrany vo forme
hmotnoprávnej námietky je zákonom dovolený procesný postup (citované dielo, str. 576). Ako tvrdil

žalovaný uplatnenie kompenzačnej námietky in eventum znamená jej uplatnenie vtedy, ak nebudú iné
jeho prostriedky procesnej obrany, ktorým namietal nárok žalobcu, posúdené súdom za dôvodné.
Teda žalovaný popieral v priebehu celého konania nárok žalobcu ako nedôvodný a uplatnil námietku
započítania pre prípad, ak súd dôjde k záveru o nedôvodnosti jeho procesnej obrany voči nároku žalobcu
a tento posúdi za dôvodný. Z uvedeného vyplýva, že námietka započítania ako hmotnoprávna námietka,

a to uplatnená spôsobom eventuálnej procesnej obrany, ako to urobil žalovaný, je zákonom dovoleným
procesným prostriedkom procesnej obrany. Okresný súd pritom nespochybňoval žalobcom uplatnenú
kompenzačnú námietku a ani procesný spôsob jej eventuálneho uplatnenia, namietal jej oneskorené
uplatnenie.

38. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ žalobca vzal žalobu späť na základe procesnej obrany žalovaného

uplatnenej vo forme eventuálnej kompenzačnej námietky, znemožnil tým rozhodnutie vo veci samej o
nímuplatnenomnároku,akoajoprípadnejdôvodnostižalovanýmuplatnenejpohľadávkenazapočítanie
vočipohľadávkežalobcu.Vzásadepretonaprejednávanúvecplatí,žepokiaľžalobcazavinil,žekonanie
muselo byť zastavené, pričom o veci už nemôže byť meritórne rozhodnuté a zistené, či žaloba bola
podaná dôvodne, resp. či kompenzačná námietka bola podaná dôvodne, vzniká žalobcovi povinnosť

nahradiť druhej procesnej strane trovy konania (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková,
Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C. H. Beck, 2016, str. 934). Tomuto
následku by sa mohol žalobca vyhnúť vtedy, pokiaľ by preukázal, že dôvodom späťvzatia žaloby
bolo také správanie žalovaného po podaní žaloby, ktorým sa fakticky podriadil žalobnému nároku
uplatnenému v tomto konaní. V prejednávanej veci o takýto prípad nešlo.

39. Podľa odvolacieho súdu je nevyhnutné v danom prípade posúdiť účinky procesnej obrany
žalovaného. Žalovaný neuplatnil kompenzačnú námietku bez výhrad a bez ďalšieho. Žalovaný od
počiatku z iných dôvodov namietal nárok uplatnený žalobcom a kompenzačnú námietku uplatnil pre
prípad, pokiaľ by jeho pôvodné námietky nezobral súd do úvahy. Znamená to, že kritérium posudzovania

správania sa žalovaného po podaní žaloby, t.j. či sa podriadil uplatnenému nároku tým, že by ho plnil, nie
je možné v danom prípade aplikovať, keďže táto hmotnoprávna námietka mala nastúpiť a byť posúdená
až potom, pokiaľ by iné prostriedky procesnej obrany a iné tvrdenia žalovaného neboli úspešné. Spôsob
uplatnenia kompenzačnej námietky in eventum, ktorá pre späťvzatie žaloby nemohla byť posúdená,
t.j. či je dôvodná alebo nedôvodná a či smeruje voči existujúcej pohľadávke žalobcu (keďže žalovaný

ju popieral), neumožňuje v takomto štádiu konania prijať záver, že sa žalovaný podriadil žalobcom
uplatnenému nároku, t.j. že ho akceptoval a zachoval sa v zmysle požiadavky žalobcu a teda, že
svojím konaním zavinil zastavenie konania. Podľa odvolacieho súdu to bol žalobca, ktorý z procesného
hľadiska z dôvodu späťvzatia žaloby (na základe procesnej obrany žalovaného) zavinil, že súd musel
konanie zastaviť a preto mu vznikla povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania podľa § 256 ods. 1

CSP.

40. Odvolací súd ďalej posudzoval, či v prípade takto zisteného procesného zavinenia žalobcu na
zastavení konania a vzniku nároku žalovaného na náhradu trov konania boli splnené podmienky na
aplikáciuustanovenia§257CSP,t.j.čisúdanédôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,ktoré byodôvodňovali

žalovanému, ako strane, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania, ich nepriznať. Okresný
súd považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa oneskorené uplatnenie procesnej obrany vo forme
kompenzačnej námietky a aj to, že žalovaný mohol nárok na zmluvnú pokutu uplatniť skôr, t.j. pred
podaním žaloby, čím by pravdepodobne k podaniu žaloby nedošlo. S týmto záverom sa odvolací súd
nestotožnil.

41. Podľa § 257 CSP, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, súd výnimočne náhradu trov konania
neprizná. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku tak zo zásady zodpovednosti za výsledok
konania (§ 255 CSP), ako aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania (§ 256 ods. 1
CSP). Použitie ustanovenia § 257 CSP musí mať výnimočný charakter a musí zodpovedať osobitným

okolnostiam konkrétneho prípadu. Aj z dôvodovej správy k § 257 CSP vyplýva: „Navrhovaná právna
úprava ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad.
Keďže uplatnenie tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné kritériom dôvodnosti
dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne.“42. Z úpravy § 257 CSP vyplýva jeho výnimočná aplikovateľnosť, t.j. výnimka zo zásady procesného
úspechu a procesného zavinenia, ktorá postihuje stranu, ktorá by inak bola pri náhrade trov konania

úspešná. Ďalším predpokladom je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto môžu mať
vzťah k určitému druhu konania alebo k procesnej situácii a sú dané charakterom konania alebo
charakterom procesnej situácie. Pri aplikácii tohto ustanovenia súd prihliada aj na to, ako si strany
plnili procesné povinnosti, t.j. či strany sporu uviedli skutočnosti a dôkazy v súdnom konaní včas.
Účelom aplikácie ustanovenia § 257 CSP ako výnimočného pravidla je riešenie situácie, v ktorej

sa javí nespravodlivé, aby ten, kto bol úspešný alebo ktorý procesne nezavinil zastavenie konania,
dostal ich náhradu. Rozhodnutie o aplikácii tohto ustanovenia musí byť výsledkom individuálneho
posúdenia každej konkrétnej veci. Pri aplikácii tohto ustanovenia okrem iného súd prihliada aj na
prípadnú neprimeranú tvrdosť, ak by nebolo použité toto ustanovenie. Prihliada aj na podiel obidvoch
strán na vzniku a priebehu sporu, t.j. pri úvahe o aplikácii ustanovenia § 257 CSP je potrebné zohľadniť
aj skutočnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, ako aj prihliadať na postoj účastníkov v konaní.

Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, je však možné považovať za dôvod hodný
osobitnéhozreteľa,prektorýbyinakúspešnémuúčastníkovikonaniasúdnáhradutrovkonanianepriznal
(rozhodnutie NR SR sp. zn. 4MCdo/2/2008).

43. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2013 vyplýva: „Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich
postoj v konaní (rozhodnutie NS SR sp. zn. MCdo/14/99 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000). Použitie uvedeného
ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy

výnimočnú povahu.“

44. Podľa odvolacieho súdu z obsahu spisu nevyplývajú také okolnosti, ktoré by bolo možné posúdiť ako
dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bola dôvodná výnimočná aplikácia ustanovenia
§ 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

45. Vzhľadom na úpravu § 257 CSP je toto ustanovenie pri rozhodovaní o náhrade konania potrebné
vykladať reštriktívne vo vzťahu k zásade úspešnosti v konaní a k zásade zavinenia na zastavení konania
a jeho použitie musí byť odôvodnené výnimočnými okolnosťami v danej veci. Teda aplikácia § 257
CSP prichádza do úvahy vtedy, ak sú splnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa

zásady zavinenia na zastavení konania alebo zásady úspechu, avšak súd môže výnimočne dospieť k
záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo
sčasti oprávnenej strane neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť teda môže spočívať v okolnostiach danej veci, v okolnostiach
strán sporu a takéto rozhodnutie o nepriznaní trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť

voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 06.06.2019). Odvolací súd pripomína, že podľa existujúcej judikatúry pri
aplikácii § 257 CSP je nevyhnuté umožniť protistrane sa k zamýšľanému použitiu tohto ustanovenia aj
vyjadriť (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 247/2019 zo dňa 10.09.2019, sp. zn. I.
ÚS 168/2018 zo dňa 10.10.2018). Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2018 zo dňa

10.10.2018 okrem iného vyplýva: „Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo
zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP).Súdpodľanehonemusízaviazaťneúspešnústranusporunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane,
resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila

protistrane... Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktoré mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. Nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS

292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri Nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). ... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej
úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku
zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo
výnimočných prípadoch.“

46. Podľa odvolacieho súdu okresný súd sa dostatočne neriadil výnimočnosťou aplikácie § 257 CSP
a dôsledne neposúdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by prelomili zásadu
priznania trov konania na základe procesného zavinenia pri zastavení konania.

47. Ako už bolo uvedené z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít vyplýva, že pri aplikácii §

257 CSP sa má jednať o jeho výnimočné použitie s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej
veci, t.j. z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré umožňujú aplikáciu tohto ustanovenia. Aplikácia
§ 257 CSP nepripadá do úvahy kedykoľvek bez toho, aby nebol zohľadnený základný princíp
rozhodovania o náhrade trov konania, v danom prípade princíp procesného zavinenia na zastavení
konania. Ako už bolo uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa môžu mať rôznu povahu, pričom
sa môže jednať o konkrétny alebo určitý druh konania, alebo o konkrétnu procesnú situáciu, t.j.

použitietohtoustanoveniajeodôvodnenécharakteromkonaniaalebourčitouprocesnousituáciu.Okrem
zohľadnenia konkrétneho charakteru súdneho konania, zohľadnenia konkrétnej procesnej situácie,
pripadajú do úvahy aj sociálne a majetkové pomery strán sporu, okolnosti, ktoré strany sporu viedli k
uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní, ako aj postoj strán pred podaním žaloby a je potrebné
zohľadniť aj plnenie procesných povinností v priebehu súdneho konania. Uvedené skutočnosti, ktoré

môžu pripadať do úvahy pri aplikácii § 257 CSP vychádzajú z dvoch základných zohľadňujúcich kritérií,
a to kritéria sporu, resp. procesného stavu a kritéria na strane strán sporu. Súčasne treba zohľadniť aj to,
že aplikácia § 257 CSP slúži na presadenie princípu spravodlivosti pre strany sporu v súdnom konaní.
Dôvody hodné osobitného zreteľa teda môžu spočívať v neprimeranej tvrdosti priznania trov konania, v
zistení podielu obidvoch strán na vzniku a priebehu sporu, v povahe a okolnostiach sporu, v sociálnej a

ekonomickej situácii, v skutkovej a právnej zložitosti veci a podobne. Z judikatúry najvyšších súdnych
autorít pritom vyplýva, že sa musí jednať o celkom výnimočný prípad aplikácie citovaného ustanovenia,
ktorý musí byť náležite aj odôvodnený (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/ 17/2009,
sp. zn. 5Cdo/67/2010). Pri zohľadnení vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že predpoklady
na výnimočnú aplikáciu § 257 CSP v prejednávanej veci neboli naplnené, t.j. nebola preukázaná

existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré okresný súd stručne odôvodnil tým, že žalovaný
mohol zmluvnú pokutu uplatniť ešte pred podaním žaloby a v takom prípade by pravdepodobne ani
nedošlo k podaniu danej žaloby.

48. Odvolací súd konštatuje, že takýto záver, napriek vyššie uvedenej judikatúre o použití uvedeného

ustanovenia ako výnimočného, prelamujúceho zásadu úspechu v spore a zásadu procesného zavinenia
zastavenia konania, odôvodnil okresný súd nepreukázaným predpokladom a dohadom o tom, že
v prípade skoršieho uplatnenia zmluvnej pokuty zo strany žalovaného pred podaním žaloby, by
pravdepodobne k podaniu žaloby nedošlo, vzhľadom na postoj žalobcu k tejto námietke. Podľa
odvolacieho súdu takéto zdôvodnenie výnimočnej aplikácie § 257 CSP na základe nepreukázaného

predpokladu a dohadu nezodpovedá výnimočnému uplatneniu tohto ustanovenia, ktorým sa zasahuje
do nároku strany sporu na náhradu trov konania. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie o aplikácii
§ 257 CSP dohadom a predpokladom, že k podaniu žaloby by pravdepodobne ani nedošlo, keby
žalovaný uplatnil svoj nárok skôr, t.j. pred podaním žaloby zo strany žalobcu. Okrem toho, že okresný
súdsanezaoberalpovahouuplatnenejkompenzačnejnámietkyakoeventuálnejprocesnejobrany(ktorá

mala byť posúdená len vtedy, pokiaľ by iné žalovaným od počiatku namietané dôvody vo vzťahu k
uplatnenému nároku neboli posúdené súdom ako dôvodné), uviedol, že predpoklad nepodania žaloby
v prípade skôr uplatnenej kompenzačnej námietky vyplýva z postoja žalobcu k tejto námietke. Podľa
odvolacieho súdu sa jedná o nepreukázaný predpoklad a dohad, ktorý netvrdil ani žalobca v späťvzatí
žaloby. V ňom namietal len to, že žalovaný neuplatnil započítanie ani v odpore a keby tak urobil včas,

žalobca by žalobu pravdepodobne zobral späť už skôr, a to pri prvom možnom úkone. Tvrdenie žalobcu
vo vyjadrení k odvolaniu, že sa jedná o logickú úvahu súdu, nič nemení na podstate súdom prvej
inštancie aplikovaného ustanovenia § 257 CSP založeného na nepreukázanej domnienke a dohade.
Podľa odvolacieho súdu je neprípustné, aby ustanovenie § 257 CSP, ktoré podľa dlhodobej judikatúry je
ustanovením, ktoré sa má aplikovať výnimočne, bolo založené na nepreukázanej domnienke a dohade.

49. Aplikáciu § 257 CSP z dôvodu oneskoreného uplatnenia kompenzačnej námietky a zmluvnej
pokuty odôvodnil okresný súd časovými súvislosťami, keďže zmluvná pokuta bola uplatnená za
omeškanie žalobcu v období od 16.11.2022 do 03.01.2023, pričom žalovaný sa dozvedel o žalobedoručením platobného rozkazu dňa 10.08.2023, avšak uplatnil si nárok na zmluvnú pokutu až
výzvou voči žalovanému zo dňa 10.12.2023 a vo vzťahu k súdu uplatnil kompenzačnú námietku
(in eventum) až dňa 27.02.2024. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci potom, ako

žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku in eventum, t.j. po dátume 27.02.2024, boli okresným súdom
určené štyri pojednávania na deň 12.04.2024, 27.09.2024, 28.03.2025 a 10.10.2025, z ktorých ani
jedno nebolo realizované (v jednom prípade z dôvodu na strane súdu a ostatné vzhľadom na
ospravedlnenie a neprítomnosť strán sporu). Odvolací súd tým mieni poukázať na skutočnosť, že
uplatnená kompenzačná námietka nemala za následok predĺženie trvania sporu, ani potrebu odročenia

pojednávania, ani potrebu doplnenia dokazovania. Keďže dôvodom, na základe ktorého okresný súd
aplikoval ustanovenie § 257 CSP malo byť oneskorené uplatnenie zmluvnej pokuty a kompenzačnej
námietky zo strany žalovaného, odvolací súd sa zaoberal aj prístupom strán sporu k priebehu tohto
konania, t.j. či je možné posúdiť konanie žalovaného za také, ktorého dôsledkom bolo predĺženie
súdneho konania a účelovosť jeho konania. Fakticky odôvodnil okresný súd aplikáciu § 257 CSP
pasivitou žalovaného, ktorý pred podaním žaloby a po vzniku nároku na zmluvnú pokutu bezodkladne

tento nárok voči žalobcovi neuplatnil, v čom videl aj nepreukázaný predpoklad možného nepodania
žaloby, ak by tak bol žalovaný urobil a zároveň toto konanie posúdil aj ako účelové konanie. S aplikáciou
§ 257 CSP z dôvodov uvedených okresným súdom sa odvolací súd nestotožnil.

50. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podal včas odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom v

celom rozsahu namietal nárok uplatnený žalobcom ako nedôvodný. Dňa 22.12.2023 podal vyjadrenie k
vyjadreniu žalobcu k odporu žalovaného, podaním zo dňa 27.02.2024 uplatnil in eventum kompenzačnú
námietku, vyjadril sa aj k späťvzatiu žaloby a k spôsobu rozhodovania o nároku na náhradu trov konania.
Zástupcovi žalobcu bolo podanie obsahujúce (in eventum) kompenzačnú námietku doručené dňa
05.03.2024, pričom k späťvzatiu žaloby došlo až podaním zo dňa 08.10.2025. Podľa odvolacieho súdu

uvedený postup a úkony žalovaného nie je možné považovať za také konanie, ktoré by odôvodňovalo
aplikáciu § 257 CSP ako výnimočného prelomenia zásady procesného zavinenia zastavenia konania.

51. Odvolací súd posudzoval aj podieľanie sa strán sporu na vzniku tohto konania. Ani toto kritérium
podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci neumožnilo výnimočnú aplikáciu § 257 CSP. Z obsahu

spisu vyplýva, že zmluvne oprávnená osoba za žalovaného bezprostredne po vystavení faktúry č.
22VF00081 na sumu 17.649,54 Eur namietala jej obsah, následne žalovaný pred podaním žaloby
odstúpil dňa 03.01.2023 od Zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom a po podaní žaloby uplatňoval
žalovaný plynulo a bez prieťahov svoje procesné práva v súdnom konaní. Ani z uvedeného konania
žalovaného pred podaním žaloby podľa odvolacieho súdu nie je možné dospieť k záveru o jeho

pasivite, neochote alebo ignorancii žalobcu, keď reagoval na žalobcom uplatnené právo. Spornosť
uplatneného nároku žalobcu, ktorý bol zo strany žalovaného v priebehu konania namietaný, nezakladá
sama o sebe dôvodnosť aplikácie § 257 CSP. Sporové konania sú založené práve na spornosti
uplatnených nárokov a odmietavom postoji jednej zo strán zmluvného vzťahu k nárokom uplatneným
druhou stranou. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru o oneskorenom uplatnení kompenzačnej námietky,

odvolací súd zdôrazňuje, že je samou podstatou kontradiktórnosti sporového konania, že voči nároku
žalobcu uplatňuje žalovaný prostriedky procesnej obrany. Pokiaľ aj v priebehu konania dochádza
k zmene procesnej obrany, resp. k rozšíreniu dôvodov odmietania uspokojenia žalobcom uplatnených
pohľadávok zo strany žalovaného, teda pokiaľ aj dochádza k zmene alebo k uplatneniu nových
prostriedkov procesnej obrany, ktoré pôvodne uplatnené neboli, nie je možné samo o sebe takúto

procesnú situáciu, resp. zmenu alebo rozšírenie prostriedkov procesnej obrany, v priebehu súdneho
konania považovať za šikanózny alebo zneužívajúci výkon práva alebo za účelové konanie.

52. Odvolací súd konštatuje, že v rámci podnikateľskej činnosti je bežným javom, že veriteľ si neuplatní
svoju pohľadávku voči dlžníkovi samostatnou žalobou, ale svoj nárok následne využije súdnom konaní

v rámci procesnej obrany pri uplatnení kompenzačnej námietky. Takýto spôsob uplatnenia práva
prostredníctvom prostriedkov procesnej obrany najmä v obchodných sporoch je bežným javom a
odvolací súd nepovažoval uvedenú situáciu za ničím výnimočnú, ktorá by odôvodňovala aplikáciu §
257 CSP. Podľa odvolacieho súdu teda samotné neuplatnenie nároku žalovaného na zmluvnú pokutu
voči žalobcovi pred podaním žaloby zo strany žalobcu a jeho neskoršie uplatnenie (in eventum)

v súdnom konaní ako prostriedku procesnej obrany nespĺňa v okolnostiach prejednávanej veci kritérium
výnimočnosti tejto procesnej situácie a ani nenapĺňa dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, keďže sa jedná o bežný procesný stav a zodpovedá právu strany sporu zvoliť sa formu uplatnenia
práva (samostatnou žalobou alebo ako prostriedok procesnej obrany) a zodpovedá aj právu rozhodnúťsa, či a ak áno, kedy takéto právo uplatní. Aj pri posúdení štádia uplatnenia procesnej obrany
žalovaného v priebehu súdneho konania odvolací súd konštatuje, že žalovaný uplatnil kompenzačnú
námietku in eventum v podaní zo dňa 27.02.2024, t.j. v dostatočnom predstihu pred termínom prvého

pojednávania vo veci, ktoré bolo určené na deň 12.04.2024, pričom po tomto termíne boli určené
ďalšie tri pojednávania. Odvolací súd preto takýto spôsob procesnej obrany neposúdil za dôvod hodný
osobitnéhozreteľaodôvodňujúcinepriznaťžalovanémunároknanáhradutrovkonaniapodľa§257CSP.
Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že prípadné oneskorené uplatnenie prostriedku procesnej obrany
vo forme hmotnoprávnej námietky (in eventum) a posudzovanie, či bola uplatnená včas alebo nie,

nebolo ani predmetom tohto konania vzhľadom k tomu, že k rozhodnutiu vo veci samej nedošlo, pričom
posudzovanie včasnosti uplatnenia prostriedkov procesnej obrany by pripadalo do úvahy v prípade
aplikácie sudcovskej koncentrácie konania alebo zákonnej koncentrácie konania pri vyporiadaní sa
s procesnou obranou žalovaného. Keďže žalobca vzal žalobu späť, k takémuto vysporiadaniu sa so
včasnosťou uplatnenia prostriedku procesnej obrany zo strany žalovaného ani dôjsť nemohlo, keďže
nebolo rozhodnuté vo veci samej.

53.Okresnýsúdkonštatovaloneskorenéuplatnenieprostriedkuprocesnejobrany,hocipojehouplatnení
boli vytýčené štyri pojednávania. Za situácie keď uplatnenie kompenzačnej námietky in eventum
nemalo za následok predĺženie súdneho konania a keď okresný súd záver o možnom nepodaní
žaloby, ak by došlo k uplatneniu práva žalovaného na zmluvnú pokutu pred podaním žaloby, založil

na nepreukázanom predpoklade a dohade, potom podľa odvolacieho súdu neboli splnené predpoklady
na aplikáciu § 257 CSP a okresný súd nesprávne právne posúdil predpoklady na aplikáciu tohto
ustanovenia, čím bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný preto
v odvolaní dôvodne namietal, že neboli splnené predpoklady na aplikáciu § 257 CSP a konštatovanie
okresnéhosúduomožnomnepodanížaloby(akbyžalovanýuplatnilzmluvnúpokutupredjejpodaním)je

nepreukázaným dohadom, ktorý okresný súd nesprávne považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa.

54. Podľa odvolacieho súdu teda neuplatnenie nároku na zmluvnú pokutu žalovaným pred podaním
žaloby zo strany žalobcu a uplatnenie kompenzačnej námietky v dostatočnom časovom predstihu pred
prvým zo štyroch pojednávaní nepredstavuje v prejednávanej veci dôvod hodný osobitného zreteľa a

neodôvodňuje výnimočnú aplikáciu § 257 CSP pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania.

55. Odvolací súd preto v zmysle § 256 ods. 1 CSP dospel k záveru, že žalobca procesne zavinil
zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby a vznikla mu preto povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania, pričom nemal v konaní preukázané predpoklady na výnimočnú aplikáciu ustanovenia § 257

CSP.

56. Odvolací súd preto zmenil druhý výrok napadnutého rozhodnutia podľa § 388 CSP tak, že priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

57. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania sa odvolací súd riadil ustanovením § 396 ods. 1
s použitím § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd zmenil druhý výrok napadnutého rozhodnutia
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Pretože žalovaný
bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP, t.j. podľa zásady úspechu v spore,

ako je uvedené v druhom výroku tohto rozhodnutia odvolacieho súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov
odvolacieho konania bude súd prvej inštancie vychádzať z predmetu odvolacieho konania, ktorým bolo
odvolanie voči výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

58. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).