Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoPr/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316212192
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2316212192.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom C.
XXXX/X, D., zastúpenej splnomocnencom: AL legal s. r. o., so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava,
IČO: 51 778 904, proti žalovanému: Obec Močenok, so sídlom Sv. Gorazda 629/82, Močenok, IČO:
00 308 439, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Ivan Žilík PhD. spol. s r.
o., so sídlom Pod pánskym lesom 846/13, Nitrianske Hrnčiarovce, IČO: 36 869 121, o určenie trvania
pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 10Cpr/2/2016-629 zo dňa 12. mája 2025 – voči zamietajúcim výrokom I., II. a III., t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

19 28CoPr/8/2025

28CoPr/8/2025-
2316212192

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu v časti určenia, že pracovný
pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Výrokom II. zamietol žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 28.548,48 eura spolu s úrokmi z omeškania. Výrokom
III. zamietol žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
30.927,52 eura spolu s úrokmi z omeškania. Výrokom IV. rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému
voči žalobkyni náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 7 ods. 1, 2, 3, § 43 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.
z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), ust. § 1 ods. 2 písm. b), § 2 ods. 1, § 4
zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, ďalej ust. § 141 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. zo sociálnom poistení, ako aj ust. § 4 ods. 3 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.

3. Vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29.6.2016 (v znení

uzneseniami súdu pripustenej zmeny žaloby na pojednávaniach dňa 21.5.2018 a dňa 2.5.2022)
domáhala, aby súd určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov Močenok
k 15.6.2016 je neplatné; odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov Močenok k
30.6.2016 je neplatné; výpoveď daná žalobkyni zo dňa 4.7.2016 je neplatná; pracovný pomer žalobkynenaďalej trvá; žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 42.822,72 eura s úrokmi z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.189,52 eura od 11.8.2017 do zaplatenia, od 11.9.2017 do
zaplatenia, od 11.10.2017 do zaplatenia, od 11.11.2017 do zaplatenia, od 11.12.2017 do zaplatenia,

od 11.1.2018 do zaplatenia, od 11.2.2018 do zaplatenia, od 11.3.2018 do zaplatenia, od 11.4.2018
do zaplatenia, od 11.5.2018 do zaplatenia, od 11.6.2018 do zaplatenia, od 11.7.2018 do zaplatenia,
od 11.8.2018 do zaplatenia, od 11.9.2018 do zaplatenia, od 11.10.2018 do zaplatenia, od 11.11.2018
do zaplatenia, od 11.12.2018 do zaplatenia, od 11.1.2019 do zaplatenia, od 11.2.2019 do zaplatenia,
od 11.3.2019 do zaplatenia, od 11.4.2019 do zaplatenia, od 11.5.2019 do zaplatenia, od 11.6.2019 do

zaplatenia, od 11.7.2019 do zaplatenia, od 11.8.2019 do zaplatenia, od 11.9.2019 do zaplatenia, od
11.10.2019 do zaplatenia, od 11.11.2019 do zaplatenia, od 11.12.2019 do zaplatenia, od 11.1.2020
do zaplatenia, od 11.2.2020 do zaplatenia, od 11.3.2020 do zaplatenia, od 11.4.2020 do zaplatenia,
od 11.5.2020 do zaplatenia, od 11.6.2020 do zaplatenia, od 11.7.2020 do zaplatenia v prípade
neplatnosti predmetnej výpovede, ako aj pre prípad uznania platnosti právneho úkonu odvolania
riaditeľkyDomovadôchodcovMočenokapriznanianáhradytrovkonania.Súdprvejinštancierozsudkom

č. k. 10Cpr/2/2016 -350 z 30.5.2022 výrokom I. určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova
dôchodcov Milosrdného samaritána v Močenku, Sv. Gorazda 569/30, 951 31 Močenok z 15.6.2016 je
neplatné, výrokom II. určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným 29.6.2016 je
neplatná a pracovný pomer ďalej netrvá, výrokom III. uložil žalovanému z titulu náhrady mzdy zaplatiť
žalobkyni 14.274,24 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.189,52 eura od 11.8.2017

do zaplatenia, od 11.9.2017 do zaplatenia, od 11.10.2017 do zaplatenia, od 11.11.2017 do zaplatenia,
od 11.12.2017 do zaplatenia, od 11.1.2018 do zaplatenia, od 11.2.2018 do zaplatenia, od 11.3.2018
do zaplatenia, od 11.4.2018 do zaplatenia, od 11.5.2018 do zaplatenia, od 11.6.2018 do zaplatenia, od
11.7.2018 do zaplatenia za obdobie 12 mesiacov do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom
IV. súd zamietol žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova

dôchodcov Milosrdného samaritána v Močenku, Sv. Gorazda 569/30, 951 31 Močenok z 29.6.2016
a nároku o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12
mesiacov a výrokom V. priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 30 %. Dopĺňacím rozsudkom
č. k. 10Cpr/2/2016 - 406 z 21.9.2023 súd zamietol žalobu žalobkyne v časti požadovaného určenia,
že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Odvolací súd uznesením č. k. 28CoPr/1/2024 - 459

z 25.4.2024 výrokom I. odmietol odvolanie žalobkyne voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie,
výrokom II. rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti výroku II. určujúcej, že pracovný pomer ďalej
netrvá, v napadnutej časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a vo výroku V. o trovách konania
zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

výrokom III. napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci odvolacím súdom, na základe
návrhu žalobkyne, súd na pojednávaní dňa 2.12.2024 pripustil zmenu žaloby tak, že žalobný návrh
rozšíril o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3
ZP sumu 30.927,52 eura spolu s úrokom z omeškania zo sumy 1.189,52 eura vo výške 5,50 % ročne

od 11.8.2022 do zaplatenia, 5,50 % ročne od 11.9.2022 do zaplatenia, 6,25 % ročne od 11.10.2022 do
zaplatenia, 6,25 % ročne od 11.11.2022 do zaplatenia, 7 % ročne od 11.12.2022 do zaplatenia, 7,50 %
ročne od 11.1.2023 do zaplatenia, 7,50 % ročne od 11.2.2023 do zaplatenia, 8 % ročne od 11.3.2023
do zaplatenia, 8,50 % ročne od 11.4.2023 do zaplatenia, 8,50 % ročne od 11.5.2023 do zaplatenia, 8,75
% ročne od 11.6.2023 do zaplatenia, 9 % ročne od 11.7.2023 do zaplatenia, 9 % ročne od 11.8.2023

do zaplatenia, 9,25 % ročne od 11.9.2023 do zaplatenia, 9,50 % ročne od 11.10.2023 do zaplatenia,
9,50 % ročne od 11.11.2023 do zaplatenia, 9,50 % ročne od 11.12.2023 do zaplatenia, 9,50 % ročne
od 11.1.2024 do zaplatenia, 9,50 % ročne od 11.2.2024 do zaplatenia, 9,50 % ročne od 11.3.2024 do
zaplatenia, 9,50 % ročne od 11.4.2024 do zaplatenia, 9,50 % ročne od 11.5.2024 do zaplatenia, 9,50 %
ročne od 11.6.2024 do zaplatenia, 9,25 % ročne od 11.7.2024 do zaplatenia, 9,25 % ročne od 11.8.2024

do zaplatenia, 9,25 % ročne od 11.9.2024 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
súdu.

4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa na pojednávaní dňa 12.5.2025 vzniesla námietku
zaujatosti sudkyne s odôvodnením, že zo stanoviska súdu a z neprihliadnutia na závažné okolnosti,

za ktorých bola nútená sformulovať procesné návrhy, sú dané pochybnosti o nezaujatosti sudkyne;
hoci by súd mal byť v konaní naklonený slabšej strane, ktorou je zamestnanec, súd postupuje len v
záujme žalovaného; sudkyňa nijako nevyhodnotila nekonanie žalovaného alebo neplnenie povinnosti
súdom uloženej na pojednávaní; takýmto postupom neoprávnene zvýhodňuje druhú stranu sporu azásada hospodárnosti by tu nemala hrať rozhodujúcu úlohu pri rozhodovaní súdu. Súd prvej inštancie
uviedol, že na vznesenú námietku zaujatosti v zmysle § 52 ods. 2 veta druhá CSP neprihliadal, nakoľko
rozhodovacia činnosť sudcu nie je v zmysle § 49 ods. 3 CSP dôvodom vylúčenia sudcu a žalobkyňa iné

dôvody v zmysle § 49 ods. 1 CSP, pre ktoré mala byť sudkyňa vylúčená, neuviedla.

5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný je v
zmysle § 4 ods. 3 písm. l) Zákona o obecnom zriadení zriaďovateľom Domova dôchodcov Milosrdného
samaritána Močenok, IČO: 35 611 421, so sídlom Sv. Gorazda 30, 951 31 Močenok, štatutárnym

orgánom ktorého je riaditeľ, ktorého ustanovuje a odvoláva z funkcie zriaďovateľ. Žalobkyňa bola
žalovaným v zmysle § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme
vymenovaná do funkcie riaditeľa Domova dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok s účinnosťou
od 15.10.2015. Po doplnení dokazovania po vrátení veci odvolacím súdom, výsluchom starostu, vznikli
pochybnosti o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v tomto konaní. Starosta žalovaného totiž pri
svojej výpovedi po prvýkrát oddelil postavenie obce ako zriaďovateľa, od postavenia právnickej osoby

zriadenej obcou - Domova dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok ako zamestnávateľa a tvrdil,
že žalobkyňa bola zamestnankyňou Domova. Z lustrácie zo Sociálnej poisťovne potom vyplynulo,
že ako zamestnávateľ v zmysle § 141 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. za žalobkyňu v období od
15.10.2015 do 31.7.2017 odvádzal poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie
a poistné na poistenie v nezamestnanosti Domov dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok. Súd

považoval za nedôvodnú argumentáciu právnej zástupkyne žalobkyne, že žalovaný doposiaľ v konaní
nenamietalsvojupasívnuvecnúlegitimáciu,pričomzostranysúdudošlokneoprávnenémuzvýhodneniu
žalovaného na úkor slabšej strany v pracovnoprávnom spore. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma

vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (rozsudok NS SR
sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29.6.2010, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
266/2014 zo 16.12.2014 a rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 104/2023). Otázku pasívnej vecnej legitimácie
tak súd bol povinný riešiť z úradnej povinnosti bez ohľadu na skutočnosť, že v prejednávanej veci sa
jedná o individuálny pracovnoprávny spor v zmysle druhej hlavy, tretieho dielu Civilného sporového

poriadku a rovnako bez ohľadu na to, že žiadna zo strán túto skutočnosť počas ôsmich rokov trvania
tohto konania nenamietala. Argument žalobkyne, že nie je automatické, ak niekto odvádza odvody, že
je aj zamestnávateľom, keď aj za starostu odvádza odvody obec, hoci s ňou starosta nie je v pracovnom
pomere, považoval súd za prijateľný, keďže starosta obce sa počas výkonu svojej funkcie posudzuje
na účely zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, podpory v

nezamestnanosti a platenie príspevku na poistenie v nezamestnanosti, ako zamestnanec v pracovnom
pomere. Obec vo vzťahu k starostovi vystupuje ako zamestnávateľ (platiteľ poistného) a má voči
zdravotnej a sociálnej poisťovni oznamovacie a registračné povinnosti. Takáto (nesprávna) analógia
k postaveniu starostu nie je použiteľná ani s prihliadnutím na to, že žalobkyňa si v konaní uplatňuje
nároky ako zamestnanec z pracovnoprávneho pomeru, pričom v takom prípade z ust. § 141 ods. 2

zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení jednoznačne vyplýva, že za zamestnanca odvody odvádza
zamestnávateľ. Súd uviedol, že mu nie je známa situácia, kedy za zamestnanca v pracovnoprávnom
pomere odvádza odvody iný subjekt než zamestnávateľ.

6. K argumentácii, že pri ústnom dojednávaní podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, ktorá mala

vzniknúť konkludentne, žalobkyňa komunikovala výlučne so žalovaným, poukázal súd na ustanovenia
zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v spojení s relevantnými ustanoveniami
Zákonníka práce. Žalobkyňa bola na základe výsledkov výberového konania vymenovaná do pozície
štatutárneho orgánu právnickej osoby zriadenej obcou - Domova dôchodcov. Na zamestnancov takejto
právnickej osoby sa vzťahuje Zákon o výkone práce vo verejnom záujme (§ 1 ods. 2 písm. b/). Ako

štatutárny orgán bola v pracovnoprávnom vzťahu k tejto právnickej osobe ako zamestnávateľovi a
mala postavenie zamestnanca v zmysle § 2 ods. 1 Zákona o výkone práce vo verejnom záujme.
Podľa § 4 Zákona o výkone práce vo verejnom záujme, právne úkony za zamestnávateľa voči
zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom, robí orgán, ktorý ho vymenoval alebo zvolil. Teda Obec
Močenok, konajúca prostredníctvom starostu, ako orgán, ktorý žalobkyňu vymenoval za riaditeľku, bol

oprávneným subjektom na realizáciu právnych úkonov za Domov dôchodcov Milosrdného Samaritána
Močenok ako zamestnávateľa, vo vzťahu k žalobkyni ako zamestnankyni. Obdobne v zmysle ust. §
7 ods. 3 Zákonníka práce, so zamestnancom, ktorý je aj štatutárnym orgánom dohodne podmienky
pracovnej zmluvy orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. Účelomtohto ustanovenia je zabezpečiť, aby pri dojednávaní podstatných náležitostí zmluvy (§ 43 ods. 1
Zákonníka práce), uzatváranej so štatutárnym orgánom, nedochádzalo k možnému konfliktu záujmov a
preto Zákonník práce upravuje, že tieto pracovné podmienky uzatvára so štatutárnym orgánom výlučne

buď orgán alebo právnická osoba, ktorá štatutárny orgán ustanovila. Oba zákony tak jednoznačne
vymedzujú, že žalobkyňa mohla pri dojednávaní pracovnej zmluvy komunikovať výlučne so žalovaným
akozriaďovateľomjejzamestnávateľa-DomovadôchodcovMilosrdnéhoSamaritánaMočenok.Nakoľko
bolo preukázané, že žalobkyňa nebola v období, za ktoré si uplatňuje nároky v tomto konaní
zamestnankyňou žalovaného, súd žalobu v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného

trvá, v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 28.548,48 eura
spolu s úrokom z omeškania a v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
vo výške 30.927,52 eura spolu s úrokom z omeškania zamietol. Vzhľadom na prijatý záver o nedostatku
pasívnej legitimácie, sa súd nezaoberal ďalšími skutkovými tvrdeniami strán sporu a nevyhodnocoval
ďalšie dôkazy vykonané v priebehu konania, nakoľko by takýto postup bol nadbytočný a nehospodárny.

7.Knesúhlasužalobkynesnepripustenímvstupuďalšiehosubjektudokonanianastranežalovanéhoas
nepripustením zmeny žaloby spočívajúcej s rozšírení žalobného návrhu o eventuálny petit a k námietke,
že súd nevyhodnotil nekonanie žalovaného a nesplnenie súdom uloženej povinnosti na pojednávaní
3.2.2025, pričom v dôsledku pasivity žalovaného bola žalobkyňa v procesnej núdzi, súd prvej inštancie
uviedol, že na pojednávaní dňa 3.2.2025 súd oboznámil lustráciu zo Sociálnej poisťovne a nakoľko šlo o

podstatnú informáciu, na základe žiadosti strán odročil pojednávanie za účelom poskytnutia im priestoru
na vyjadrenie a prípadné označenie dôkazov, ktoré strany žiadajú v tejto súvislosti vykonať. Konajúc
v súlade zo zásadami rýchlosti a hospodárnosti, súd využitie práva vyjadriť sa obmedzil sudcovskou
lehotou 30 dní. Uznesenie súdu vyhlásené na pojednávaní dňa 3.2.2025 nie je možné vykladať ako
uloženie povinnosti sa stranám vyjadriť, keďže ide o ich právo, ale len ako stanovenie časového úseku

na uplatnenie tohto práva. Súd preto neakceptoval argument žalobkyne, že sa v dôsledku pasivity
žalovanéhodostaladoprocesnejnúdze,vdôsledkučohopredložilanávrhnazmenužalobyapripustenie
vstupu ďalšieho subjektu až na pojednávaní dňa 12.5.2025. Otázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá
vyvstala po oboznámení súdom zabezpečeného dôkazu na pojednávaní dňa 3.2.2025, bol súd povinný
riešiť ex offo, bez ohľadu na prípadnú námietku žalovaného. Žalobkyňa bola v konaní právne zastúpená,

v dôsledku čoho si týchto okolností mala byť vedomá a mala dostatočný priestor na to, aby sa s novou
situáciou vysporiadala. Nakoľko strany po uplynutí 30 dňovej sudcovskej lehoty žiadne nové dôkazy
nenavrhli, súd ďalšie pojednávanie odročené na žiadosť právnej zástupkyne žalobkyne (7.4.2025),
odročil na záverečné reči na deň 12.5.2025. Pokiaľ žalobkyňa návrh na pripustenie vstupu ďalšieho
subjektu a zmenu žaloby predložila až na tomto pojednávaní, súd dospel k záveru, že pripustenie týchto

zmien by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti (čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z uznesenia
NS SR sp. zn. 4Cdo/140/2024 z 27.3.2025). Nakoľko nemalo ísť o nerozlučné, či nútené spoločenstvo,
rozhodnutím súdu o nepripustení vstupu a zmeny žaloby nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do práv
žalobkyne. Práve naopak, aj prihliadnutím na dĺžku trvania tohto sporu, bolo v záujme právnej istoty
žalobkyne ako slabšej strany sporu vyriešiť otázku dôvodnosti nárokov uplatnených proti žalovanému

bez toho, aby bolo pojednávanie odročované a konanie ďalej predlžované.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 257 CSP tak, že žalovanému
voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznal. Súd uviedol,
že žalovanému ako v prevažnej miere úspešnej strane (keď v pôvodnom rozhodnutí bol právoplatne

zaviazaný na zaplatenie sumy 14.274,24 eura s úrokmi z omeškania, pričom týmto rozhodnutím
bol vyčíslený nárok žalobkyne v rozsahu 59.476,- eura zamietnutý), vzniklo právo na náhradu
trov konania v pomernej časti. Súd však dospel k záveru, že v predmetnej veci existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Žalobkyňa
si v konaní uplatňovala nároky v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru s cieľom

kompenzovať príjmy, ktoré jej ako zamestnankyni ušli a pokryť náklady spojené s nedisponovaním
zamestnaním v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Uplatnené nároky priamo súviseli
so schopnosťou žalobkyne uspokojovať svoje základné životné potreby a mali vplyv na jej majetkové
a sociálne postavenie. Súd za zásadnú okolnosť majúcu vplyv na rozhodnutie o trovách konania
považoval postoj žalovaného v priebehu konania. Konanie bolo vedené od roku 2016, pričom počas

ôsmich rokov žalovaný opakovane sám seba označoval za zamestnávateľa žalobkyne, dokonca
akceptoval rozsudkom z 30.5.2022 uloženú povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady mzdy sumu
14.274,24 eura, proti ktorému rozhodnutiu ani nepodal odvolanie. Až koncom roku 2024 žalovaný
prezentoval tvrdenie, že nie zamestnávateľom žalobkyne. Pri dodržaní náležitej obozretnosti, je nutnéod zamestnávateľa, ktorým je obec, očakávať vedomosť o tom, kto je, či nie je jeho zamestnancom.
Súd dospel k záveru, že žalovaný svojím postojom žalobkyňu (a súd) dlhodobo v konaní utvrdzoval
v domnienke, že bol jej zamestnávateľom, čím sa v prevažnej miere pričinil o rozsah úkonov a dĺžku

konania a vystavil tak žalobkyňu stavu právnej neistoty. Z uvedených dôvodov súd žalovanému nárok
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie, a to v rozsahu jeho zamietajúcich výrokov I., II. a III. z dôvodov podľa §

365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP, t. j. že neboli splnené procesné podmienky, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;
ako aj z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP, teda že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobkyňa dôvodila, že prvoinštančný súd prijal
prekvapivý právny záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného a v dôsledku toho nárok
žalobkyne zamietol a nezaoberal sa už ďalšími skutkovými tvrdeniami strán sporu a nevyhodnocoval
ďalšie dôkazy vykonané v priebehu konania, nakoľko by bol podľa súdu akýto postup nadbytočný

a nehospodárny. Súd na pojednávaní dňa 3.2.2025 krátkou cestou doručil stranám sporu lustrácie
zo Sociálnej poisťovne ohľadne zamestnávateľa žalobkyne a vyslovil na tomto pojednávaní názor, že
nakoľko bol odvádzateľom odvodov žalobkyne od 15.10.2015 do 31.7.2017 domov dôchodcov, mal
by byť v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnávateľom žalobkyne tento
subjekt. Vzhľadom na tento prekvapivý dôkaz, strany zhodne navrhli odročenie pojednávania, aby

získali čas na vyjadrenie a predloženie dôkazov. Žalovaný uviedol, že doloží listiny vo vzťahu obce
ako zriaďovateľa a domova dôchodcov. Súd pojednávanie odročil a uložil stranám, aby v lehote 30
dní zaslali písomné vyjadrenie k oboznámeným skutočnostiam a pripojili dôkazy, ktoré navrhujú v
konaní vykonať. Žalobkyňa nesúhlasí s názorom súdu, že toto uznesenie nie je možné vykladať ako
uloženie povinnosti stranám vyjadriť sa, keďže ide o ich právo, ale len ako stanovenie časového

úseku na uplatnenie tohto práva. Žalobkyňa poukazovala na čl. 10 CSP a uviedla, že aj keď ide
o uznesenie ktorým sa upravuje vedenie konania, je uložená povinnosť pre strany sporu záväzná.
Žalovaný konal pasívne, k tejto novej a závažnej skutočnosti sa vôbec písomne nevyjadril a nepredložil
žiadne dôkazy o tom, že nie je zamestnávateľ žalobkyne, ani nevzniesol námietku nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie. Žalovaný sa prekvapivo nevyjadril ani k písomnému vyjadreniu žalobkyne zo dňa

3.3.2025, kde žalobkyňa poukazovala na prípady, kde žalobca sám seba označuje za zamestnávateľa
a sám tvrdí, že žalobkyňa nemôže byť zamestnancom domova dôchodcov (záverečná reč žalovaného
na pojednávaní dňa 2.5.2022; záverečná reč žalovaného zo dňa 22.9.2021, vyjadrenia žalovaného na
pojednávaniach dňa 4.10.2021 a dňa 6.9.2021, list Odvolanie z funkcie a výpoveď zo dňa 29.6.2016, list
Oznámenie o nepodpísaní RD zo dňa 21.7.2017, na dovolenkovom lístku žalobkyne zo dňa 30.6.2017

je DD Močenok označený ako Útvar, nie zamestnávateľ). V dôsledku konania žalovaného nastala u
žalobkyne právna neistota v označení žalovaného subjektu. Pre zvolenie ďalšieho procesného postupu
zo strany žalobkyne bolo potrebné poznať postoj žalovaného, či sám seba označuje za zamestnávateľa,
keďže to 8 rokov o sebe nepretržite tvrdil a tým zavádzal žalobkyňu. Sám súd v rozsudku konštatoval,
že počas ôsmich rokov žalovaný opakovane sám seba označoval za zamestnávateľa žalobkyne,

dokonca akceptoval rozsudkom zo dňa 30.5.2022 uloženú povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady
mzdy sumu 14.274,24 eura, proti ktorému rozhodnutiu ani nepodal odvolanie. Až koncom roku 2024
žalovaný (starosta) stručne, nejasne a nezrozumiteľne, bez akéhokoľvek zdôvodnenia poznamenal
na pojednávaní, že nie zamestnávateľom žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne, pri dodržaní náležitej
obozretnosti, ktorú je nutné od zamestnávateľa, ktorým je dokonca obec, očakávať vedomosť o tom,

kto je, či nie je jeho zamestnancom. Aj súd dospel k záveru, že žalovaný svojím postojom žalobkyňu
(a súdy) dlhodobo v konaní utvrdzoval v domnienke, že bol jej zamestnávateľom. Súd v rozsudku
vyvracia tvrdenie žalobkyne, že sa pri určení definície zamestnanca a zamestnávateľa nepohybujeme
v rovine sociálneho zabezpečenia, ale v rovine Zákonníka práce vo vzťahu k zákonu č. 552/2003 Z.z.
Podľa žalobkyne je daná problematika zložitejšia a naráža na nedostatočnú právnu úpravu v zákone

č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Napríklad voľbou do verejnej funkcie starostu obce sa nezakladá
pracovný pomer. Nemožno to pokladať za predzmluvnú právnu skutočnosť, na základe ktorej by vznikol
pracovnoprávny vzťah medzi obcou na jednej strane a starostom, či poslancom na strane druhej. Zákon
o obecnom zriadení výslovne zakotvuje nezlučiteľnosť funkcie starostu obce, alebo poslanca obecnéhozastupiteľstva s funkciou zamestnanca obce, v ktorej bol zvolený. Avšak napriek tomu, že starosta obce
nie je s obcou v pracovnom pomere, v mnohých pracovnoprávnych otázkach je tento vzťah obdobný
pracovnoprávnemu vzťahu. Týmto je možné konštatovať, že v prípade voleného funkcionára miestnej

samosprávy,májehočinnosťnepochybnecharakterúčastinaspoločenskejpráci,alelentátoskutočnosť
sama o sebe nepotvrdzuje, že by sa vykonávala v rámci pracovného pomeru. Aby sa tak stalo, musel
by to zákon o obecnom zriadení, alebo iný právny predpis výslovne ustanovovať. Pracovnoprávne
postavenie volených funkcionárov samosprávy je v zákone o obecnom zriadení spracované veľmi
okrajovo s nedostatočnou terminologickou a funkčnou väzbou na Zákonník práce a úpravu pracovno-

právnych vzťahov štatutárov rozpočtových a príspevkových organizácií zriadených obcou. Súd sa mal
prednostne zamerať na dokazovanie vo veci naplnenia definície zamestnávateľa, t.j. ktorý subjekt
(žalovaný alebo Domov dôchodcov Močenok) spĺňa definíciu zamestnávateľa podľa ust. § 7 až 10
Zákonníka práce, a to v súvislosti so vznikom a zánikom sociálneho poistenia podľa ust. § 4 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z.z., čo sa však nestalo. Súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal, na označenie
zamestnávateľa mu postačil získaný jediný dôkaz, označujúci, ktorý subjekt platil odvody za žalobkyňu.

Žalobkyňa je toho názoru, že ust. § 141 ods. 2 zák. č. 461/2003 o sociálnom poistení, že za zamestnanca
odvádza sociálne odvody zamestnávateľ, je možné aplikovať na daný prípad až po určení (v konaní
to malo byť najskôr riadne preukázané), kto je zamestnávateľ žalobkyne, nakoľko toto určenie malo aj
rozhodujúci vplyv na žalobkyňou požadované určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá.
Keďže žalovaný sám seba počas celého konania označoval za zamestnávateľa žalobkyne, prekvapivo a

veľmi nejasne a bez zdôvodnenia starosta na pojednávaní poznamenal pri vypočúvaní žalobkyne, že nie
je zamestnávateľ, avšak nikdy počas celého konania nevzniesol námietku nedostatku vecnej pasívnej
legitimácie, žalobkyňa sa dostala do procesnej právnej neistoty vo vzťahu k určeniu zamestnávateľa a
bola nútená súdu predložiť návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného
podľa § 79 CSP zo dňa 9.5.2025. Súd dôvodil, že pokiaľ žalobkyňa návrh na pripustenie vstupu ďalšieho

subjektu a zmenu žaloby predložila až na pojednávaní dňa 12.5.2025, bolo by pripustenie týchto zmien
v rozpore so zásadou hospodárnosti (súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/140/2024 z
27.3.2025) a tiež že nakoľko nemalo ísť o nerozlučné, či nútené spoločenstvo, rozhodnutím súdu o
nepripustení vstupu a zmeny žaloby nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do práv žalobkyne. Celkom
nelogicky tvrdí, že práve naopak, aj s prihliadnutím na dĺžku trvania tohto sporu, bolo v záujme právnej

istoty žalobkyne ako slabšej strany sporu potrebné vyriešiť otázku dôvodnosti nárokov uplatnených proti
žalovanému bez toho, aby bolo pojednávanie odročované a konanie ďalej predlžované. Pritom pokiaľ
súdpoukazujeajnazmenužalobyvsúvislostisnávrhomžalobkynenapristúpenieďalšiehoúčastníkado
konania na strane žalovaného, ide stále o ten istý hmotnoprávny nárok vyplývajúci z pracovného pomeru
žalobkyne a tzv. rozšírenie žaloby o eventuálny petit vyplynul logicky zo situácie, kedy žalobkyňa bola

v právnej neistote, kto bol jej zamestnávateľom. Jediným dôvodom, pre ktorý bola žaloba zamietnutá,
je záver súdu o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného a v tejto súvislosti nesprávny záver súdu,
že pripustenie týchto zmien by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti s poukazom na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 4Cdo/140/2024 z 27.3.2025. Paradoxne vyznieva konanie súdu, ktorý až na pojednávaní
dňa 3.2.2025 predložil stranám sporu písomný dôkaz - lustráciu zo Sociálnej poisťovne o platení

odvodov za žalobkyňu, pričom mu muselo byť zrejmé, že musí dôjsť k odročeniu tohto pojednávania,
nakoľko išlo o závažný prekvapivý dôkaz. Pokiaľ súd chcel konať hospodárne, mal možnosť tento dôkaz
poslať stranám sporu na oboznámenie sa vopred (elektronickou cestou), a nie ho predložiť ako listinu
priamo na pojednávaní. Je logické, že pojednávanie bolo po 30 minútach z tohto dôvodu odročené,
sporovým stranám bola uložená povinnosť k tejto závažnej skutočnosti sa vyjadriť do 30 dní a bol

vytýčený nový pojednávací termín na deň 7.4.2025. Právna zástupkyňa žalobkyne spolu so žalobkyňou
sa z predmetného pojednávania z objektívnych dôvodov (ochorenie COVID 19) ospravedlnili, pričom
ich návrhu na odročenie bolo zo strany súdu vyhovené. Súčasne s predvolaním na nový termín na
deň 12.5.2025, súd poslal stranám sporu aj výzvu na prípravu záverečných rečí. Súd síce návrhu na
odročenie vyhovel, avšak výzvou na prípravu záverečných rečí dal jasne najavo skončenie dokazovania

bez toho, aby sa otázka nejednoznačnosti vymedzenia definície zamestnávateľa žalobkyne riadne
prejednala, hoci žalobkyňa založila k tejto problematike svoje vyjadrenie zo dňa 3.3.2025, avšak
žalovaný sa až do prednesu záverečnej reči k zistenej závažnej skutočnosti súdom vôbec nevyjadril a
týmdostalžalobkyňudoprávnejneistoty.Nemôžebyťnaujmužalobkyne,ženávrhnapripustenievstupu
ďalšiehosubjektupredložilaažnapojednávanídňa12.5.2025potom,čosasamainiciatívneoboznámila

z obsahom záverečnej reči žalovaného z elektronického súdneho spisu, ktorú žalovaný založil v piatok
dňa 9.5.2025. Žalobkyňa zásadne nesúhlasí s tým, že súd na základe uvedeného procesného postupu
dospel k záveru, že pripustenie týchto zmien by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, odvolávajúc
sa na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/140/2024 z 27.3.2025. Prihliadnuc na obštrukcie žalovaného azvolený procesný postup súdu, sa dostala žalobkyňa do procesnej právnej neistoty, ktorú sa snažila
vyriešiť podaním návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho subjektu. Procesný postup súdu považovala
žalobkyňa na nespravodlivý a voči nej zaujatý, a z tohto dôvodu podala na pojednávaní aj námietku

zaujatosti sudkyne, nakoľko podľa jej názoru chýbal u sudkyne nadhľad nad celkovým konaním, ktoré
trvá už viac ako osem rokov. Súd princíp hospodárnosti konania aplikuje svojvoľne, a to aj na prvom
pojednávaní dňa 16.9.2024, kedy žalobkyňa predniesla zákonný nárok na náhradu mzdy podľa § 142
ods. 3 Zákonníka práce, ktorý si uplatňovala už aj v predchádzajúcom konaní a súdu predložila jeho
vyčíslenie – špecifikáciu, kedy súd veľmi dôrazne poučoval žalobkyňu, že ide o nehospodárne konanie.

Dlhoročná prax žalobkyne potvrdzuje, že prvé pojednávanie na súde je úvodné stretnutie v súdnom
konaní, kde sa zvyčajne zisťuje totožnosť prítomných, oboznamuje sa s predmetom sporu a s nárokmi
strán a zisťuje sa pripravenosť strán na ďalšie úkony. Môže byť tiež prvou príležitosťou na dohodu strán
a na vyriešenie sporu mimosúdnou cestou, ako aj na prednesenie predbežného právneho názoru súdu.
Súd prekvapivo uviedol, že ide o nehospodárny postup. Žalobkyňa od počiatku konania tak nadobudla
dojem, že súd voči nej nevykazuje potrebnú mieru objektivity, a že vykazuje neprimeranú ústretovosť

voči protistrane, a v tomto názore bola utvrdená počas celého konania.

10. Žalobkyňa namietala, že súd návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho subjektu nevyhovel a je toho
názoru, že jeho prvotnou úlohou je postupovať podľa čl. 2 ods. 1 CSP a chrániť práva žalobkyne
spravodlivo tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Ak by súd návrhu vyhovel, dôvod zamietnutia

žaloby z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie by bol odstránený. Žalobkyňa je toho názoru,
že rozhodovanie súdu v zmysle ustanovenia § 79 CSP nie je založené na úplnej svojvôli, procesný
nástroj pristúpenia subjektu do konania je legitímny a CSP s takýmto procesným návrhom v sporovom
konaní počíta s tým, že slúži práve na odstránenie nedostatku vecnej legitimácie. Súd mal zohľadniť
celkovúhospodárnosťkonaniaanie„okamžitú“hospodárnosťkonania,sprihliadnutímnaskutočnosť,že

konanie trvá už viac ako osem rokov. Ani už zrealizovaný postup v zmysle § 167 CSP nemal brániť súdu
prvej inštancie pripustiť vstup ďalšieho žalovaného do konania, pretože opätovná aplikácia postupu v
zmysle § 167 CSP a doručovanie žaloby na vyjadrenie novému žalovanému a umožnenie využitia práva
na repliku a dupliku, by konanie výrazne nepredĺžilo a fakticky by viedlo iba k nepatrnému oddialeniu
konečného rozhodnutia sporu medzi doterajšími stranami. Zvolený procesný postup prvoinštančného

súdu viedol k porušeniu procesných práv žalobkyne v miere porušenia jej práva na spravodlivý proces.
Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znegoval zmysel pristúpenia do konania (§ 79
CSP), keď žalobkyni neumožnil odstrániť nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného
za situácie, kedy žalovaný počas celého mnohoročného konania o sebe tvrdil, že je zamestnávateľom
žalobkyne a žiadnu inú možnosť nepripúšťal, argumentoval prečo nemôže byť zamestnávateľom Domov

dôchodcov a sám nikdy námietku nedostatku pasívnej legitimácie neuplatnil. Bolo v súlade s procesnou
ekonómiou, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá v rámci už začatého konania aj voči ďalšiemu
subjektu. Žalobkyni týmto spôsobom nebolo umožnené zreparovať svoj (v čase podania žaloby)
legitímne vyvolaný „omyl“, vyplývajúci z dlhoročného zavádzania žalovaným, ktorý by inak bol riešiteľný
len podaním novej žaloby. Podanie návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane

žalovaného podľa § 79 CSP predkladala z dôvodu právnej istoty, resp. jej neistoty. Pripustenie ďalšieho
žalovanéhodokonania,bynemalotakmeržiadenvplyvnarozsahdokazovania,keďžedokazovaniebolo
už za osem rokov trvania sporu dostatočne vykonané a jednalo by sa o pár úkonov voči pristúpenému
subjektu. Princíp hospodárnosti z časového hľadiska celkového trvania nemôže byť nadradený nad
právo na spravodlivý proces, ktorého sa žalobkyňa celé roky dožaduje. Zvolený postup žalobkyne

potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo/5090/2008, kde princíp
hospodárnostineboluznanýakonadradený,lebovyššieuvedenásituáciapreukazuje,žejehospodárne,
aby vec bola prejednaná a rozhodnutá v rámci už začatého konania voči ďalšiemu navrhovanému
subjektu. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a

záruky poskytované právnym poriadkom. Súd konal v rozpore s nálezom Ústavného súdu sp. zn. II.US
117/2011, keď rozhodol o neprípustnosti vstupu ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného a
navyše nezohľadnil ani postavenie žalobkyne ako slabšej strany sporu. Z týchto dôvodov žalobkyňa
navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal písomné
vyjadrenie v ktorom uviedol, že rozsudok súdu považuje za vecne správny a zákonný, pričom
odôvodnenie rozsudku dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkové otázky. Tvrdeniažalobkyne v odvolaní považuje žalovaný za účelové a právne nesprávne, pretože po doručení listinného
dôkazu - lustrácie zo strany Sociálnej poisťovne, predloženého stranám dňa 3.2.2025, je jednoznačne
preukázané, že zamestnávateľom žalobkyne bol subjekt – Domov dôchodcov Milosrdného samaritána

Močenok, IČO: 35 611 421. Túto skutočnosť nie je možné spochybniť, pretože žalovaný je v zmysle § 4
ods. 3 písm. l) Zákona o obecnom zriadení, zriaďovateľom Domova dôchodcov, štatutárnym orgánom
ktorého je riaditeľ, ktorého ustanovuje a odvoláva z funkcie zriaďovateľ. Žalobkyňa bola žalovaným
podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme, vymenovaná do funkcie
riaditeľa Domova dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok s účinnosťou od 15.10.2015. Teda nejde

o žiaden prekvapivý záver, že žalovaný nemôže byť v predmetnej veci pasívne legitimovaný, pretože
súd iba rešpektoval výsledky vykonaného dokazovania. Žalobkyňa sa v odvolaní snaží vyvolať dojem,
že keď sa žalovaný po predložení lustrácie zo Sociálnej poisťovne k veci nevyjadril a nepredložil
žiadne dôkazy o tom, že nie je zamestnávateľ žalobkyne, bola žalobkyňa znevýhodnená, resp. bola
v procesnej neistote. Zo samotnej lustrácie zo Sociálnej poisťovne nespochybniteľne vyplýva, že
zamestnávateľom žalobkyne je Domov dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok a nie žalovaný,

takže nie je zrejmé, aký dôkaz mal žalovaný predložiť o tom, že nie je zamestnávateľom žalobkyne,
keď táto skutočnosť už bola preukázaná priamo uvedenou lustráciou. Taktiež žalovaný vôbec nemusel
namietať nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, pretože podľa § 161 CSP uvedenú skutočnosť skúma
súd ex offo v ktoromkoľvek štádiu konania. Lustrácia zo Sociálnej poisťovne nie je jediným dôkazom
otom,žežalovanýnemôžebyťzamestnávateľomžalobkyne,vyplývatototižajzinýchlistínzospisu,ato

potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne č. 920305, ktorým bola uznaná PN od 16.6.2016,
kde je uvedený zamestnávateľ Domov dôchodcov Močenok, pričom tento dôkaz predložila do konania
samotná žalobkyňa; všetky mzdové listy identifikujú ako zamestnávateľa žalobkyne Domov dôchodcov
Močenok; oznámenia Domova dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok zo dňa 27.10.2021
o dĺžke pracovného času žalobkyne, vystavené mzdovou učtárňou Domova dôchodcov, kde je ako

zamestnávateľ uvedený Domov dôchodcov, pričom túto listinu dňa 2.11.2021 založila do spisu právna
zástupkyňa žalobkyne; odhlásenie žalobkyne ako pracovníka zo Sociálnej poisťovne k 31.7.2017
preukázateľne vykonal jej zamestnávateľ Domov dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok. Je
úplne pochopiteľné, že po toľkých rokoch trvania sporu súd nepripustil do konania ďalšieho účastníka
z dôvodov hospodárnosti, takže žalovaný sa stotožňuje v tomto s argumentáciou súdu v rozsudku.

Tvrdenie, že žalujúca strana bola tým, že sa žalovaný nevyjadril k predloženej lustrácii znevýhodnená,
je nepravdivé a absurdné. Ak strana v konaní nevyužije svoje právo vyjadriť sa, alebo predložiť dôkazy,
takéto konanie nemožno hodnotiť ako pasivitu, ale ide o realizovanie jej procesného oprávnenia.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný nemôže byť nositeľom žiadnej hmotnoprávnej
povinnosti, pretože so žalobkyňou nie je v právnom vzťahu a svoje pracovnoprávne nároky si mohla

uplatniť voči svojmu skutočnému zamestnávateľovi, ktorým bol nespochybniteľne Domov dôchodcov
Milosrdného samaritána Močenok. Preto sa súd správne nezaoberal a nevyhodnocoval ďalšie dôkazy,
pretože tento postup by bol nadbytočný a nehospodárny, najmä s ohľadom na dĺžku trvania sporu.
Žalovaný preto navrhoval aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

12. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (replika) v ktorom
uviedla, že so závermi žalovaného zásadne nesúhlasí. Žalovaný opomenul, že skutočnosť, kto je
zriaďovateľom zariadenia a kto vymenoval žalobkyňu do funkcie riaditeľky domova dôchodcov, je v
danej veci okrajová záležitosť, podstatou veci je určenie, kto je zamestnávateľom žalobkyne, teda kto
uzavrel so žalobkyňou pracovný pomer. Keďže v danom prípade už súd ustálil, že išlo o konkludentné

uzavretie pracovného pomeru (bez pracovnej zmluvy, ktorej neuzavretie bolo z viny žalovaného a
nemôže byť na ujmu žalobkyne), je namieste, aby bolo presne zadefinované postavenie žalobkyne ako
zamestnanca. Aj keď pracovná zmluva má mať v zmysle Zákonníka práce písomnú formu, nedostatok
písomnej formy nespôsobuje jej neplatnosť a v zmysle právnej praxe sa pripúšťa uzavrieť pracovný
pomer aj konkludentne. V takom prípade však musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný

a musí byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer a musí byť preto
zrejmé, kto je zamestnávateľ a kto je zamestnanec. Odpoveď na tieto otázky súd v napadnutom
rozsudku nepodal. Žalobkyňa konala v dobrej viere, že jej zamestnávateľom je žalovaný (riadil ju,
prideľoval jej prácu, kontroloval jej činnosť) a žalovaný ju v tomto názore plne podporoval a predkladal v
tomto konaní dôkazy. Nepostačuje iba vykonané dokazovanie ohľadom platenia odvodov do Sociálnej

poisťovne, ale je potrebné zadefinovať atribúty zamestnávateľa podľa Zákonníka práce a príslušných
predpisov, pričom Zákon o sociálnom poistení túto problematiku nerieši. K tvrdeniu žalovaného, že
nemal povinnosť sa vyjadriť k súdom predloženému dôkazu – lustrácii zo Sociálnej poisťovne, žalobkyňa
uviedla, že je zarážajúce, že sa žalovaný k takémuto zásadnému obratu v konaní nemal potrebuvyjadriť. Žalovaný doposiaľ jasne nevysvetlil, prečo neplnil to, k čomu ho súd vyzval a vzbudzuje to
podozrenie, že tak konal zámerne, vediac, že tak dostane žalobkyňu do procesnej neistoty. Pokiaľ
žalovaný poukazuje na iné dôkazy založené do spisu žalobkyňou (potvrdenie o dočasnej PN, mzdové

listy, oznámenie o dĺžke pracovného času), mal možnosť na tieto dôkazy poukázať v samotnom
konaní, t.j. malo to byť predmetom dokazovania. Žalobkyňa naopak poukázala na dokumentáciu,
kde sa označil ako zamestnávateľ žalobkyne žalovaný, a je fakt, že sám seba tak označoval po
celý čas súdneho konania. Žalobkyňa očakávala vysvetlenie tohto protichodného konania žalovaného.
Nekonaním žalovaného v tak závažnej otázke, sa dostala do stavu právnej neistoty, ktorú sa snažila

odstrániť na najbližšom pojednávaní predložením návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho subjektu do
konania. Žalobkyňa namieta, že predmetné pripustenie zo strany súdu by bolo nehospodárne po
ôsmich rokoch trvania sporu, zjavne bez pochopenia toho, že tento procesný úkon sa viaže na čas
od oznámenia súdu o prekvapivom právnom názore na pojednávaní dňa 3.2.2025. Žalobkyňa pokladá
za nepochopiteľné tvrdenie žalovaného, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný nemôže
byť nositeľom žiadnej hmotnoprávnej povinnosti, pretože so žalobkyňou nie je v právnom vzťahu a

svoje pracovnoprávne nároky si mohla uplatniť voči svojmu skutočnému zamestnávateľovi, ktorým bol
nespochybniteľne Domov dôchodcov milosrdného samaritána Močenok. Tvrdenie žalovaného, ktorý ju
počas celého konania zavádzal, že je zamestnávateľom žalobkyne a tým uviedol do omylu a ani po
predložení dôkazu súdom o lustrácii Sociálnej poisťovni nevzniesol ani len námietku nedostatku vecnej
pasívnejlegitimácieaspoľaholsanakonaniesúdu,jepotrebnépovažovaťzapokračovaniearogantného

konania žalovaného voči žalobkyni, alebo za nepochopenie právnej problematiky. Žalobkyňa poukazuje
na celkový priebeh tohto súdneho konania, kde ako zamestnanec mala postavenie slabšej strany, na
čo však súd nebral žiadny ohľad, a to ani pri rozhodovaní o tak závažnej otázke, ako bolo rozhodnutie
o pristúpení ďalšieho subjektu do konania a súd povýšil v danej veci princíp hospodárnosti nad princíp
spravodlivého rozhodnutia, čo je rozhodne na ujmu žalobkyne. Vyjadrenie žalovaného neobsahuje také

argumenty, ktoré by spochybnili odvolacie argumenty žalobkyne, preto žalobkyňa navrhuje, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/,

f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech,
pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia a
uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobu
žalobkyne voči žalovanému o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a o náhradu
mzdy zamietol, keď dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, pretože

vymenovaním žalobkyne žalovaným do pozície štatutárneho orgánu právnickej osoby zriadenej
žalovaným – Domova dôchodcov Močenok, vznikol v zmysle § 1 ods. 2 písm. b) zák. č. 552/2003 Z.
z. o výkone práce vo verejnom záujme pracovnoprávny vzťah žalobkyne k tejto právnickej osobe ako
zamestnávateľovi, t. j. k Domovu dôchodcov Močenok a nie k žalovanému – obci, ktorá žalobkyňu ako
štatutárny orgán domova dôchodcov ustanovila; pričom návrh žalobkyne predložený na pojednávaní

dňa 12.5.2025 na pripustenie vstupu ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného a na zmenu
žaloby súd zamietol s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, dĺžku trvania sporu, okolnosť, že
na strane žalovaných by nešlo o nerozlučné, či nútené procesné spoločenstvo a potrebu vyriešiť otázku
dôvodnosti nárokov žalobkyne voči žalovanému bez ďalšieho predlžovania konania.16. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prijal prekvapivý záver o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného a postupoval nesprávne, pokiaľ nepripustil vstup ďalšieho subjektu do konania

na strane žalovaného. Dôvodila, že žalovaný sám seba označoval ako zamestnávateľa žalobkyne, čím
žalobkyňu 8 rokov zavádzal a dlhodobo ju utvrdzoval v domnienke, že je jej zamestnávateľom. Súd
mal vykonať dokazovanie vo veci naplnenia definície zamestnávateľa, t. j. ktorý subjekt, či Domov
dôchodcov Močenok alebo žalovaný spĺňa definíciu zamestnávateľa podľa § 7 a § 10 Zákonníka práce.
Žalobkyňa bola nútená predložiť súdu návrh podľa § 79 CSP, pričom ide stále o ten istý hmotnoprávny

nárok vyplývajúci z pracovného pomeru žalobkyne a tzv. rozšírenie žaloby o eventuálny petit vyplynul
zo situácie, kedy bola žalobkyňa v právnej neistote, kto je jej zamestnávateľom. Postup súdu, ktorým
nepripustil vstup ďalšieho subjektu do konania bol nespravodlivý, pričom ak by súd tomuto návrhu
vyhovel, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie by bol odstránený, pričom opätovný postup podľa §
167 CSP by konanie výrazne nepredĺžil, pričom by došlo iba k nepatrnému oddialeniu sporu medzi
doterajšími stranami. Ak by súd návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho subjektu do konania vyhovel,

dôvod zamietnutia žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie by bol odstránený. Postup súdu
prvej inštancie tak porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces, lebo bolo v súlade s procesnou
ekonómiou, aby vec bola prejednaná už v rámci začatého konania aj voči ďalšiemu subjektu. Pripustenie
ďalšieho žalovaného do konania by nemalo takmer žiaden vplyv ani na rozsah dokazovania, pretože toto
bolo vykonané dostatočne. Princíp hospodárnosti konania nemôže byť nadradený právu na spravodlivý

proces.

17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v predmetnom
spore o určenie trvania pracovného pomeru žalobkyne a o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným

skončením pracovného pomeru, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2
CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v
relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie

vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

18. Predmetom konania v danej právnej veci zostalo žalobkyňou požadované určenie trvania
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného a uplatnená náhrada mzdy v súvislosti s neplatným

skončením tohto pracovného pomeru nad 12 mesiacov (vzhľadom na právoplatnú časť rozsudku
súdu prvej inštancie č. k. 10Cpr/2/2016-350 zo dňa 30.5.2022). Rozhodujúcim v predmetnej veci bolo
predovšetkým správne právne posúdenie otázky samotného vzniku pracovnoprávneho pomeru medzi
žalobkyňou a žalovaným. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný
Obec Močenok, je v zmysle § 4 ods. 3 písm. l) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a Zriaďovacej

listiny z 25.6.2022 (č.l. 12 spisu), zriaďovateľom Domova dôchodcov milosrdného samaritána Močenok,
so sídlom Sv. Gorazda 30, Močenok, IČO: 35 911 421 (ďalej len „Domov dôchodcov Močenok“),
štatutárnym orgánom ktorého je riaditeľ, ktorého ustanovuje a odvoláva z funkcie zriaďovateľ. Žalobkyňa
pritom bola žalovaným v zmysle § 5 ods. 6 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme,
vymenovaná do funkcie riaditeľa Domova dôchodcov Močenok s účinnosťou od 15.10.2015 (menovací

dekrét z 14.10.2015 na č. l. 5 spisu).

19. Pre relevantné posúdenie otázky pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne, bolo potrebné, uplatňujúc
zásadu lex specialis derogat legi generali, aplikovať a správne vyložiť ustanovenia právnych predpisov
upravujúcich vznik a skončenie pracovného pomeru riaditeľa právnickej osoby zriadenej Obcou

Močenok - Domova dôchodcov Močenok. Pri tomto výklade je potom potrebné dôsledne rozlišovať
dve roviny vzťahov riaditeľa právnickej osoby zriadenej obcou, a to rovinu funkčnú, t. j. funkčný vzťah
riaditeľa k domovu dôchodcov a k obci (zriaďovateľovi) a rovinu pracovnoprávnu, t. j. pracovnoprávny
vzťah riaditeľa k domovu dôchodcov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/140/2019
z 17.9.2020).

20. Podľa § 4 ods. 3 písm. l) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone
samosprávy najmä zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové
a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia.21. Podľa § 1 ods. 2 písm. b) zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom
ku dňu 15.10.2015 (ďalej len „ZoVPVZ“), tento zákon sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo

verejnom záujme k zamestnávateľom, ktorými sú právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby
zriadené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom podľa osobitného zákona.

22. Podľa § 1 ods. 4 ZoVPVZ, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

23. Podľa § 2 ods. 1 ZoVPVZ, zamestnanec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je v
pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi uvedenému v § 1 ods. 2 pri výkone práce vo verejnom
záujme, ako aj štatutárny orgán, ktorý je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi.

24. Podľa § 4 veta prvá ZoVPVZ, právne úkony za zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý je

štatutárnym orgánom, robí orgán, ktorý ho vymenoval alebo zvolil.

25. Podľa § 13 ods. 5 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, starosta je štatutárnym orgánom obce.

26. Podľa § 7 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom k 15.10.2015 (ďalej len

„ZP“), so zamestnancom, ktorý je aj štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, dohodne
podmienky podľa § 43 ods. 1 v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny
orgán ustanovila.

27. Podľa § 42 ods. 1, 2 ZP, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi

zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi (ods. 1). Ak osobitný predpis
ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo
vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania
funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s

týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní
(ods. 2).

28. Podľa § 17 ods. 2 ZP, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo
zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon,

ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil
formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo
osobitný predpis.

29. Z vyššie uvedených ustanovení (§ 1 ods. 2 písm. b/ a § 2 ods. 1 ZoVPVZ v spojení s § 42 ods.

2 ZP) podľa odvolacieho súdu vyplýva, že štatutárny orgán právnickej osoby zriadenej obcou, ktorého
funkcia vznikla vymenovaním, je v pracovnoprávnom vzťahu, teda je zamestnancom tej právnickej
osoby, ktorú riadi, teda nie je zamestnancom zriaďovateľa, t. j. obce, pričom právne úkony za tohto
zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom takejto právnickej osoby, robí orgán,
ktorý ho vymenoval, teda v pracovnoprávnych vzťahoch riaditeľa právnickej osoby založenej obcou,

tu domova dôchodcov, koná za zamestnávateľa (v jeho mene, a teda nie v mene jeho zriaďovateľa)
starostaobce.Rovnakotakpracovnoprávneúkony,ktoréinakvočipodriadenýmzamestnancomdomova
dôchodcov robí v mene zamestnávateľa riaditeľ domova dôchodcov, robí voči samotnému riaditeľovi
starosta obce. Pôjde pritom o úkony v mene domova dôchodcov.

30. Je potrebné zdôrazniť, že výkon práv zriaďovateľa (tu obce) rozhodne nie je možné zamieňať
s výkonom práv zamestnávateľa (tu domova dôchodcov) a pri úvahe o existencii pasívnej legitimácie
v prípade žaloby o určenie trvania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, treba dôsledne rozlišovať
medzi vznikom a výkonom funkcie riaditeľa právnickej osoby zriadenej obcou (domova dôchodcov)
na jednej strane a jeho pracovným pomerom na strane druhej, rovnako tiež medzi skončením výkonu

funkcie riaditeľa odvolaním na jednej strane a skončením jeho pracovného pomeru na strane druhej, ako
súbežnými vzťahmi vyplývajúcimi z dvojakého postavenia riaditeľa právnickej osoby založenej obcou,
v ktorom sa spája výkon funkcie riaditeľa s pracovným pomerom. Je teda potrebné rozlišovať dve roviny
vzťahov riaditeľa daného domova dôchodcov, a to rovinu funkčnú, t. j. funkčný vzťah riaditeľa k domovudôchodcov a k obci a rovinu pracovnoprávnu, t. j. pracovnoprávny vzťah riaditeľa k domovu dôchodcov.
Teda je potrebné oddeľovať aj zánik funkcie riaditeľa domova dôchodcov jeho odvolaním zriaďovateľom,
od skončenia jeho pracovného pomeru k domovu dôchodcov.

31. Skončenie pracovného pomeru, keďže zákon č. 552/2003 Z. z. neustanovuje inak, upravuje
Zákonník práce (§ 59 a nasl.). V danom prípade pracovnoprávny pomer v zmysle zákona č. 552/2003
Z. z. vznikol medzi zamestnancom – tu žalobkyňou a jej zamestnávateľom, ktorým v zmysle vyššie
uvedeného bola samotná právnická osoba zriadená obcou – teda Domov dôchodcov Močenok a nie

jeho zriaďovateľ Obec Močenok. Starosta obce ako štatutár zriaďovateľa, ktorým bola Obec Močenok,
mal so žalobkyňou súčasne s jej vymenovaným do funkcie riaditeľky Domova dôchodcov Močenok,
uzavrieť v mene jej zamestnávateľa, ktorým sa stal domov dôchodcov, pracovnú zmluvu. Avšak napriek
neexistencii písomne vyhotovenej pracovnej zmluvy, bola v zmysle § 1 ods. 2 písm. b) a § 2 ods. 1
ZoVPVZ, na základe konkludentnej pracovnej zmluvy, zamestnávateľom žalobkyne právnická osoba
zriadená obcou, t. j. Domov dôchodcov Močenok.

32. V danom prípade žalobkyňa nesporne pred jej vymenovaním do funkcie riaditeľky Domova
dôchodcov Močenok, nebola zamestnancom predmetného domova dôchodcov, preto jej vymenovaním
do funkcie riaditeľky domova dôchodcov (na základe menovacieho dekrétu obce) vznikol jej pracovný
pomer k danej právnickej osobe zriadenej obcou - Domovu dôchodcov Močenok tým, že žalobkyňa na

základe jej vymenovania do funkcie nastúpila do práce a začala vykonávať funkciu riaditeľky domova
dôchodcov, a to i keď neexistuje písomná pracovná zmluva, čo v zmysle § 17 ods. 2 a § 42 ods. 1
Zákonníka práce nespôsobuje neplatnosť pracovnej zmluvy.

33. Z uvedeného vyplýva, že nakoľko Obec Močenok – žalovaný nebol zamestnávateľom žalobkyne,

nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore v súvislosti s neplatnosťou skončenia daného
pracovného pomeru, resp. tu žalobkyňou požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného trvá a o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru.
Jednoducho povedané, pasívne vecne legitimovaným subjektom v prípade sporu o určenie neplatnosti
odvolania z funkcie riaditeľky právnickej osoby zriadenej obcou, je zriaďovateľ tejto právnickej osoby, t.

j. samotná obec, avšak v prípade sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy
je pasívne vecne legitimovaným subjektom zamestnávateľ žalobkyne, t. j. domov dôchodcov.

34. Odvolací súd uvádza, že otázka existencie pracovnoprávneho pomeru žalobkyne v danom prípade
nezávisela od dokazovania, ktorý zo subjektov, t. j. žalovaný alebo Domov dôchodcov Močenok spĺňa

definíciu zamestnávateľa podľa § 7 až 10 Zákonníka práce, ako v odvolaní namietala žalobkyňa, pretože
tento záver závisel na právnom posúdení postavenia žalobkyne, ktorej funkcia riaditeľky právnickej
osoby zriadenej obcou vo verejnom záujme, vznikla jej vymenovaním do tejto funkcie zriaďovateľom,
avšakvzmysleust.§1ods.2písm.b)ZoVPVZ,akoajust.§7ods.3ZPvznikoljejpracovnoprávnyvzťah
k zamestnávateľovi, ktorým je samotná právnická osoba zriadená obcou, pričom podľa § 4 ZoZPVU

právne úkony za tohto zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom, robí orgán,
ktorý ho vymenoval, t. j. v danom prípade štatutárny orgán obce, čiže starosta.

35. Pre posúdenie otázky vzniku pracovného pomeru žalobkyne pritom neboli rozhodujúce subjektívne
predstavy strán daného sporu, ale významné sú objektívne skutočnosti, s ktorými relevantná právna

norma spája vznik pracovného pomeru. Žalovaný pritom v písomnom vyjadrení k odvolaniu správne
poukázal na listiny týkajúce sa pracovnoprávneho pomeru žalobkyne, predložené v spore samotnou
žalobkyňou, z ktorých rovnako vyplýva, že jej zamestnávateľom bol Domov dôchodcov Močenok
(potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne č. 920305 z 16.6.2016 č. l. 273, mzdové listy – č.
l. 105-107 a 146, oznámenie Domova dôchodcov Milosrdného samaritána Močenok zo dňa 27.10.2021

o dĺžke pracovného času žalobkyne – č.l. 260, odhlásenie žalobkyne ako pracovníka zo Sociálnej
poisťovne k 31.7.2017. Tiež potvrdenie o zárobku – č. l. 79 a 292, rozhodnutie Sociálnej poisťovne
o nemocenskom – č. l. 274, oznámenie o počte odpracovaných hodín – č. l. 275 – pozn. odvol.
súdu) a napokon to potvrdzuje aj samotná lustrácia zamestnávateľa žalobkyne v rozhodujúcom období
v Sociálnej poisťovni (č.l. 556).

36. Na základe uvedeného bola celkom nedôvodná odvolacia argumentácia žalobkyne v odvolaní, že
súd prvej inštancie dospel k prekvapivému záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
v spore. Ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, otázku pasívnej vecnejlegitimácie je súd povinný riešiť z úradnej povinnosti, v každom štádiu konania a tiež bez ohľadu na
to, že žiadna zo strán túto skutočnosť doteraz nenamietala. Navyše súd prvej inštancie potom, čo túto
skutočnosť konštatoval na pojednávaní dňa 03.02.2025, dal sporovým stranám dostatočný priestor na

zaujatie stanoviska k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, na tomto pojednávaní
nerozhodol, ale ho odročil a vyzval strany na vyjadrenie k predmetnej otázke. V tomto smere neobstojí
ani obrana žalobkyne, že žalovaný sa sám počas vedenia tohto súdneho sporu za zamestnávateľa
žalobkyne označoval, pričom je zrejmé, že vychádzal z nesprávneho právneho názoru, ktorý nemá vplyv
na to, ktorý subjekt v skutočnosti v zmysle zákona bol zamestnávateľom žalobkyne.

37.Neobstojítvrdeniežalobkyne,žežalobkyňuvtomtopočasvedeniatohtokonaniažalovaný zavádzal,
pretože to bola samotná žalobkyňa, ktorá v prvom rade v podanej žalobe žalovaného ako pasívne vecne
legitimovaný subjekt označila. Na tomto nemohla nič zmeniť ani skutočnosť, že sa žalovaný na výzvu
súdu na pojednávaní dňa 03.02.2025, k otázke, kto je zamestnávateľom žalobkyne v súdom stanovenej
lehote nevyjadril, nakoľko by takéto jeho vyjadrenie nemohlo na prijatých právnych záveroch nič zmeniť,

preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že u nej v dôsledku nevyjadrenia sa žalovaného nastala
právna neistota, pretože nepoznala jeho postoj k tejto otázke. Žalobkyňa bola v spore právne zastúpená
a otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bola predovšetkým otázkou správneho právneho
posúdenia predmetnej veci, ako bolo odvolacím súdom uvedené vyššie. Bez relevancie je argumentácia
žalobkyne v odvolaní o nedostatočnej právnej úprave v zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako

ani porovnávanie postavenia žalobkyne s postavením starostu obce, nakoľko toto je v zák. č. 552/2003
Z. z. upravené výslovne.

38. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania teda dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného je nedôvodné. V danom prípade bolo potrebné rozlišovať medzi vznikom a výkonom
funkcie žalobkyne ako riaditeľky Domova dôchodcov Močenok a jej pracovnoprávnym pomerom vo
vzťahu k tomuto zariadeniu. Posúdenie tohto pracovnoprávneho pomeru je otázkou právnou, ktorá je
upravená § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme a § 7
ods. 3 Zákonníka práce, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie. Po vymenovaní žalobkyne do

funkcie riaditeľky domova dôchodcov jeho zriaďovateľom - obcou, vznikol pracovný pomer medzi ňou
a domovom dôchodcov ako jej zamestnávateľom, pričom v pracovnoprávnych vzťahoch riaditeľa konal
za tohto zamestnávateľa (v jeho mene) štatutár zriaďovateľa, t. j. starosta obce. Súd prvej inštancie
preto správne žalobu žalobkyne o určenie trvania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, nesprávne
smerovanú voči zriaďovateľovi jej zamestnávateľa, z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalobkyňou označeného žalovaného zamietol.

39. Pokiaľ ide o odvolací dôvod, že súd nepripustil vstup ďalšieho žalovaného do konania a že
nepripustil zmenu žaloby, ktorým spôsobom žalobkyňa mohla odstrániť nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v spore, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tomto prípade

postupoval správne, a to predovšetkým vzhľadom na štádium a celkovú dĺžku predmetného sporového
konania, s ohľadom na čo bolo dôvodné vo vzťahu k pasívne vecne nelegitimovanému žalovanému
predovšetkým vecne rozhodnúť. Voči uzneseniu o nepripustení vstupu ďalšieho subjektu do konania,
ani voči uzneseniu o nepripustení zmeny žaloby odvolanie nie je prípustné, ale s odkazom na ust. § 365
ods. 2 CSP môže byť predmetom odvolacieho prieskumu.

40.Podľa§79zák.č.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku,nanávrhžalobcumôžesúdpripustiť,
aby do konania pristúpil ďalší subjekt. Súhlas toho, kto má takto do konania pristúpiť, je potrebný, ak
má vystupovať na strane žalobcu.

41. Inštitút pristúpenia do konania evidentne slúži na odstránenie počiatočného nedostatku vecnej
legitimácie v konaní, avšak vstup ďalšej sporovej strany do konania je viazaný na schválenie súdom,
ktorý pri svojom rozhodovaní spravidla vychádza z hľadísk hospodárnosti konania. Ak teda súd dospeje
k záveru, že je hospodárne vstup ďalšej sporovej strany umožniť, uznesením tento vstup pripustí,
v opačnom prípade uznesením tento návrh zamietne. Žalobca pritom v civilnom sporovom konaní, ako

nositeľ dispozičnej legitimácie v konaní, nesie zodpovednosť za stanovenie okruhu subjektov konania.
Vstupom do konania sa doterajší okruh subjektov konania nemení, ale sa rozširuje, čím na danej strane
konania vzniká procesné spoločenstvo.42. V predmetnej veci je vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie zrejmé, že doterajší
žalovaný nebol od začiatku konania pasívne vecne legitimovaný. Sporové konanie sa začalo podaním
žaloby žalobkyňou dňa 29.6.2016, pričom žalobkyňa, bez ohľadu na to, že žalovaný, svoju pasívnu

vecnú legitimáciu v spore nenamietal až do pojednávania dňa 2.12.2024, navrhla pristúpenie ďalšieho
subjektu do konania na strane žalovaného, a to Domova dôchodcov Močenok, až písomným podaním
doručeným súdu dňa 11.5.2025, t. j. po takmer deviatich rokoch od začatia súdneho sporu. Vo veci bolo
pritom vykonávané rozsiahle dokazovanie, pričom v čase podania predmetného návrhu žalobkyňou,
spor nevyhnutne smeroval k jeho záveru. Odvolací súd pritom súhlasí s tým, že pripustenie vstupu

ďalšieho subjektu do konania v tomto štádiu, ako aj pripustenie s tým súvisiacej zmeny žaloby (§
139 CSP), by nebolo v danom prípade v súlade so zásadou hospodárnosti daného konania, a to
nielen so zreteľom na to, ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia -
že hoci predmetná skutočnosť vyplynula najavo na pojednávaní dňa 3.2.2025 po výpovedi starostu,
žalobkyňa predmetný návrh vykonala až po opakovanom odročení pojednávania dňa 12.5.2025; ale
predovšetkým so zreteľom na štádium daného sporového konania a jeho celkovú dĺžku. Neobstojí ani

obrana žalobkyne, že od pojednávania dňa 3.2.2025 čakala na vyjadrenie žalovaného ohľadom jeho
pasívnej vecnej legitimácie, pričom vzhľadom na jeho nevyjadrenie sa, bola v stave právnej neistoty,
a preto návrh na pripustenie ďalšieho subjektu do konania podala až dňa 12.5.2025 (t. j. až po troch
mesiacoch, pozn.), pretože žalovaný jednak nemal vplyv na to, že ho žalobkyňa za žalovaného v žalobe
označilaakopasívnevecnelegitimovanýsubjektatiežsozreteľomnato,žezodpovednosťzaoznačenie

správnychsubjektovsporeznášaprávežalobkyňa.Pretoneobstojíaniargumentžalobkyne,žežalovaný
ju počas mnohoročného konania zavádzal, keď o sebe tvrdil, že je jej zamestnávateľom, ktorá jeho
nesprávna procesná obrana pre neho mala navyše ten následok, že na základe rozsudku súdu prvej
inštancie sp. zn. 10Cpr/2/2016 zo dňa 30.5.2022, je žalobkyni povinný zaplatiť sumu 14.274,24 eura
s príslušenstvom, pričom voči tomuto výroku sa žalovaný ani neodvolal a tiež mu súd prvej inštancie

napadnutým rozsudok v zmysle § 257 CSP náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie pritom
správne zohľadnil, že pripustením vstupu ďalšieho žalovaného do konania nešlo o zhojenie nedostatku
nerozlučného, či núteného procesného spoločenstva, ale o odstránenie počiatočnej nedôvodnosti
uplatňovania nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyne voči žalovanému, pričom
bolo skutočne vzhľadom na všetky okolnosti potrebné o nárokoch žalobkyne voči žalovanému, aj

z hľadiska jeho právnej istoty, čím skôr rozhodnúť a konanie viac zbytočne nepredlžovať.

43. Odvolaciemu súdu je známy právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn.
4Cdo/140/2024 z 27.3.2025, R 66/2025, podľa ktorého „Nevyhovenie návrhu žalobcu na pristúpenie
ďalšieho subjektu do konania ako žalovaného (§ 79 Civilného sporového poriadku), ak k nemu

dôjde v štádiu upomínacieho konania, zakladá porušenie procesných práv žalobcu v miere porušenia
jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie súdu
prvej inštancie o nepripustení pristúpenia ďalšieho žalovaného do konania môže byť s odkazom na
ustanovenie§365ods.2Civilnéhosporovéhoporiadkupredmetomodvolaciehoanáslednedovolacieho
prieskumu. Podmienkou je, že uznesenie o nepripustení pristúpenia mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo

veci samej.“ Ako je vyjadrené v citovanej právnej vete tohto uznesenia najvyššieho súdu, v danej veci
sa nevyhovenie návrhu na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania týkalo upomínacieho konania, čo
je počiatočné štádium civilného sporového konania, a nie ako v predmetnej právnej veci, keď k takému
návrhu došlo po takmer deviatich rokoch trvania súdneho sporu, pričom nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného tu bol od počiatku. Pripustenie ďalšieho žalovaného do konania by nevyhnutne

vyžadovalo zopakovanie postupu podľa ust. § 167 CSP, ako aj zopakovanie procesu dokazovania vo
vzťahu k pristupujúcemu žalovanému, čo by vo svojich dôsledkoch viedlo k neúmernému oddialeniu
rozhodnutia medzi doterajšími stranami sporu.

44. Odvolací súd v neposlednom rade považuje za potrebné zdôrazniť špecifikum danej veci, a to

že ide o pracovnoprávny spor, v ktorom platí zákonom určená lehota pre podanie žaloby podľa §
77 Zákonníka práce. Zamestnanec tak musí uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru voči
svojmu zamestnávateľovi najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer
skončiť. Ide pritom o dvojmesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru niektorým zo spôsobov v zmysle § 59 Zákonníka práce, pričom márnym uplynutím

tejto lehoty právo zaniká. K zachovaniu tejto lehoty v dôsledku podania žaloby na súde dôjde len vtedy,
ak žaloba smeruje voči pasívne vecne legitimovanému subjektu. Teda ak by aj súd prvej inštancie
vstup ďalšieho žalovaného do konania pripustil, účinky začatia konania vo vzťahu k nemu by nastali
až právoplatnosťou uznesenia o pripustení tohto vstupu, pričom lehota na podanie žaloby o neplatnosťskončenia pracovného pomeru žalobkyni už márne uplynula. Tiež je potrebné poukázať na to, že
v odvolacom konaní zmena žaloby nie je prípustná (§ 371 CSP) a nepoužijú sa v ňom ani ustanovenia
o pristúpení subjektov (§ 378 ods. 2 CSP), preto v tomto odvolacom konaní by o takýchto návrhoch

žalobkyne ani nebolo možné rozhodovať.

45. Nepripustenie vstupu ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného (§ 79 CSP) súdom prvej
inštancie (uznesením na pojednávaní dňa 12.5.2025) a s tým súvisiace nepripustenie zmeny žaloby (§
139 CSP), teda v danom prípade neboli vadnými rozhodnutiami, ktoré by mali za následok nesprávne

rozhodnutie súdu vo veci samej (§ 365 ods. 2 a § 389 ods. 2 CSP).

46. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že žalovaný v konaní v čase, keď ešte nebola riešená otázka
jeho pasívnej vecnej legitimácie, žiadal, aby súd v zmysle § 79 ods. 1 ZP určil, že pracovný pomer
žalobkyne ďalej netrvá, pretože nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Z posledného stanoviska žalovaného vo veci vyjadreného v podaní zo dňa

9.5.2025 (č. l. 607) a jeho záverečného návrhu však vyplýva, že takéto rozhodnutie súdu žalovaný
už nepožadoval, a to z dôvodu, že zamestnávateľom žalobkyne nie je. Súd prvej inštancie o tomto
návrhu žalovaného v napadnutom rozhodnutí nerozhodoval. Predpokladom rozhodovania podľa § 79
ods. 1 ZP, že pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa netrvá, je predovšetkým pôsobnosť tohto
ustanovenia na právny vzťah žalobcu a žalovaného, pričom v danom spore bolo zistené, že žalovaný

zamestnávateľomžalobkynenebol.Pretobolatátožiadosťžalovanéhoučinenáv konaníbezpredmetná,
nakoľko vzťah žalobkyne a žalovaného nebol vzťahom zamestnávateľa a zamestnanca, teda sa na nich
ust. § 79 ods. 1 ZP nevzťahuje, preto nebolo potrebné, aby súd o takejto žiadosti osobitne rozhodoval,
najmä ak žaloba žalobkyne v časti o určenie trvania pracovného pomeru bola zamietnutá.

47. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I. až III.,
vrátane závislého výroku IV. o trovách konania, odvolaním žiadnej zo sporových strán osobitne
nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

48. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

49. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

50. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

51. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému
žalovanému priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške

náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

52. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

2 28CoPr/8/2025

28CoPr/8/2025-
2316212192Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veciuž prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).