Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 6. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 8Ek/866/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119297030
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Rošková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6119297030.4

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2,
811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Michálska 14, 811 03 Bratislava – Staré Mesto, IČO: 47 255 706, proti povinnému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. – E., o vymoženie pohľadávky vo výške
751,34 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Vladimír Usačev, v zastúpení A. A.

B., súdny exekútor so sídlom exekútorského úradu Bosákova 5B, 851 04 Bratislava, IČO: 31 771 963,
pod sp. zn. 184EX 159/19, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 8Ek/866/2019 zo dňa 28. 05. 2025, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Ek/866/2019 zo
dňa 28. 05. 2025 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Ek/866/2019 zo dňa 28. 05. 2025 vyšší súdny
úradník zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie podľa § 61n ods.
4 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že po preskúmaní vyjadrenia predloženého súdnym exekútorom a správ o priebehu exekúcie
od roku 2020 predložených súdnym exekútorom zistil, že súdny exekútor v priebehu tejto exekúcie

zisťoval majetok, resp. príjmy povinného podliehajúce exekúcii lustráciami účtov v bankách, v Sociálnej
poisťovni a vykonával zisťovanie majetku, resp. príjmov postihnuteľných exekúciou. V priebehu tejto
exekúcie poverený súdny exekútor zistil, že povinný nevlastní žiadny účet v bankách, nie je poberateľom
dôchodku, nie je poberateľom úrazovej renty, nie je poberateľom dávky v nezamestnanosti a nie
je poberateľom ani nemocenskej dávky. Súdny exekútor ďalej zistil, že povinný nie je vlastníkom
žiadneho nehnuteľného majetku. Na majetok povinného sú zároveň na tunajšom súde vedené ďalšie

dve exekúcie. Do vydania upovedomenia o zastavení exekúcie (16. 04. 2025) nedošlo ani k čiastočnej
úhrade, resp. splneniu vymáhaného nároku zo strany povinného v tejto konkrétnej exekúcii, pričom
poverený súdny exekútor nemal vedomosť o existencii majetku, resp. príjmoch povinného, ktoré by
exekúcii podliehali. Z uvedeného teda vyplýva, že súdny exekútor postupoval správne. V podaných
námietkach, podľa názoru súdu, oprávnený neuviedol postačujúci dôvod, na základe ktorého by bolo
možné čo i len predpokladať nesprávne vydané upovedomenie o zastavení exekúcie pre nemajetnosť

fyzickej osoby. V prípade, že oprávnený nebol spokojný s vedením exekúcie povereným súdnym
exekútorom, mal možnosť v zmysle § 34 ods. 2 Exekučného poriadku, podať návrh na zmenu
súdneho exekútora. Na základe uvedeného, vyšší súdny úradník musel konštatovať, že v čase
vydania upovedomenia o zastavení exekúcie boli splnené predpoklady ustanovené zákonom na vydanie
upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Od začatia
exekúcie, t. j. doručenia poverenia na vykonanie exekúcie poverenému súdnemu exekútorovi (§ 57 ods.

1 druhá veta Exekučného poriadku), dňa 02. 04. 2020 do dňa vydania napadnutého upovedomenia
o zastavení exekúcie, dňa 16. 04. 2025 uplynulo 5 rokov. Poverený súdny exekútor v priebehutejto exekúcie nevymohol ani len časť pohľadávky oprávneného z exekučného titulu a svojich trov
exekučného konania. Keďže súdny exekútor poverený vykonaním tejto exekúcie počas tejto exekúcie
po dobu ustanovenú zákonom (5 rokov od začatia exekúcie) nezistil majetok alebo príjmy povinného,

ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, a ktoré by postačovali aspoň na úhradu trov tohto exekučného
konania povereného súdneho exekútora, boli splnené všetky predpoklady ustanovené zákonom na
vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pre
nemajetnosť povinného, ktorý je fyzickou osobou. Záverom odôvodnenia tohto uznesenia exekučný
vyšší súdny úradník konštatoval, že upovedomenie povereného súdneho exekútora o zastavení

exekúcie pre nemajetnosť povinného vydané podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, je vecne
správne a boli naplnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Preto námietky oprávneného
proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zamietol.

2. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom
stanovenej lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie spočíva, najmä v nesprávnom posúdení oprávneného uplatneného nároku. Podľa odbornej
literatúry, exekútor po prijatí poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom
rozsahu, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie, súčinnosť tretích osôb, súčinnosť
povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku). Výsledky zisťovania zaznamená v zozname
majetku povinného (bližšie pozri § 39). (Števček, M. Kotrecová, A. Tomašovič, M. Molnár, P. a kol.

Exekučný poriadok. Komentár 3. vydanie. Praha: C.H. Beck, 2018, s. 380) Z oznámení - správ
o majetku povinného, vydaných súdnym exekútorom v zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a ani z napadnutého
uznesenia, nijakým spôsobom nevyplývajú úplné majetkové pomery povinného. Súdny exekútor vykonal
zisťovanie majetkov povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov,

ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho Exekučného poriadku.
Oprávnený uviedol, že v prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou však možno predpokladať, že
takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od
zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom
obydlí nevylúčený z exekúcie v zmysle § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), resp. podliehajúci exekúcií. Z predložených správ o majetku
povinného nijakým spôsobom nevyplýva, že súdny exekútor za účelom zistenia hnuteľného majetku
povinného: preveril peňažnú hotovosť u povinného na adrese trvalého pobytu povinného; vykonal
osobné zisťovanie hnuteľného majetku povinného na adrese trvalého pobytu povinného; požiadal
o súčinnosť tretie osoby, a to vlastníka nehnuteľnosti, kde má povinný evidovaný trvalý pobyt; požiadal

o súčinnosť tretie osoby, a to o odpoveď od zamestnávateľov povinného; vykonal osobné zisťovania
peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku povinného v sídle zamestnávateľa povinného; požiadal o
súčinnosť prípadne tretie osoby žijúce v spoločnej domácnosti s povinným; vykonal ďalšie úkony za
účelom zistenia majetku povinného, ktoré umožňujú ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Okrem

toho poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 87/93 zo dňa 23. 09. 1993: „Obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“, ako aj na článok 2 ods. 1, 2 a 3 Civilného sporového poriadku.
Tiež poukázal na Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Ek/1648/2018 zo dňa 06.
12. 2024, Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/1291/2019 zo dňa 06. 02. 2025,

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/1204/2019 zo dňa 18. 02. 2025, ako aj
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/268/2019 zo dňa 21. 05 .2025. S poukazom
na vyššie uvedené žiadal, aby súd uznesenie sp. zn. 8Ek/866/2019 zo dňa 28. 05. 2025 zrušil, a aby
pokračoval v konaní podľa návrhu na vykonanie exekúcie.

3. Súdny exekútor sa k podanej sťažnosti oprávneného nevyjadril.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý
napadnuté uznesenie vydal.

8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie
alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť

postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po

skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

12. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový
stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom
rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2

Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako
aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne).Skutočnosť,žesúdnerozhodolpodľapredstávaočakávanísťažovateľa,nemožnopovažovať

za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie len skutočne nad
rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd
prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia

o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa
§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v
predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku
povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek
tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom

exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5
rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že
u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť
ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná
exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného.

Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými
dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových
pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný
vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkýchsvojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho
exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a
abyhodnotazabezpečenéhomajetkupovinnéhozodpovedalahodnotevymáhanejpovinnosti.Exekučný

súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má
prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii
úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký
spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci
zisťovaniamajetkovýchpomerovpovinnéhonezistilžiadnyexekvovateľnýmajetokaodzačatiaexekúcie

uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné

možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy

exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie
možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny
exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či

sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych
pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku
vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho
exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou
a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na

objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli
nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, pričom
o nemajetnosti povinného nasvedčuje aj skutočnosť, že je voči nej vedených niekoľko exekučných
konaní, ktoré sa nepodarilo ukončiť vymožením.

15. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný
súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať
podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej
súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za
ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a

tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak oprávneným
uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd nie je postupom
v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia sú založené na
skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností v
predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných

veciach.

16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo
speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného.
Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak
sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď

aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok
speňažiť, pretože z tohto výťažku mu vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom
pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá
náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajúv súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, nie je garantom existencie majetku povinnej
osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky.
Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny

exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.

17. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch, pričom oprávnený ani v rámci

podanej sťažnosti nevyvolal dôvodné pochybnosti o správnosti záveru súdneho exekútora ohľadom
nemajetnosti povinného. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové
zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať
za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.

18. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako

nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o
zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).