Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/106/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121545089
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121545089.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu

JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: Regionálne cesty Bratislava
a.s., so sídlom Čučoriedková č. 6, Bratislava, IČO: 35 947 161, zastúpený: Kreston Slovakia Legal, s.r.o.,
so sídlom, Mlynské Nivy č. 55, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO : 53 799 275, proti žalovanému:
I.P.R., spol. s.r.o., so sídlom Kučišdorfská dolina č. 7, Pezinok, IČO: 31 368 735 o zaplatenie 300.000,-
EUR s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 9Cb/8/2022-699
zo dňa 6.5.2024 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 9Cb/8/2022-699 zo dňa 6.5.2024

p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému právo na náhradu trov
konania v rozsahu.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa svojou žalobou
domáhal zaplatenia sumy 300.000,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. V žalobe uviedol,

že ako zhotoviteľ uzatvoril s Bratislavským samosprávnym krajom ako objednávateľom Zmluvu o
výkone správy majetku a o údržbe a o rekonštrukcii ciest II. III. triedy, uzatvorenej s BSK v postavení
objednávateľa a žalobca v postavení zhotoviteľa. Žalobca túto činnosť zabezpečoval subdodávateľsky
a v tejto súvislosti uzatvoril zmluvu o výkone údržby ciest II. III. triedy, č. 58/2006 zo dňa 05.09.2006 a
zmluvu č. 21/2012 zo dňa 27.10.2012. V roku 2020 sa vykonal vnútorný audit záväzkov a pohľadávok
za obdobie rokov 2016, 2017 a 2018. Na základe toho bolo zistené, že v rokoch 2016 - 2018 dochádzalo
k nadmernej fakturácii prác a výkonov, ktoré žalovaný nemohol uskutočniť. Žalovaný v roku 2016

disponoval 13 zamestnancami, avšak každý mesiac deklaroval vykonanie prác v časovom objeme,
ktorý prekračuje stanovený mesačný pracovný fond rádovo v tisícoch hodín. Žalobca v dobrej viere
doručované faktúry zakaždým uhradil. Za rok 2016 konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda
740.963,23 Eur. V roku 2017 mal žalovaný 13 zamestnancov a každý mesiac fakturoval práce opäť v
neprimeranom objeme, nakoľko prekročil mesačný pracovný fond v rádovo tisíckach hodín. Žalovaný
tak mal žalobcovi spôsobiť škodu v sume 574.667,35 Eur. V roku 2018 mal žalovaný 21 zamestnancov,
avšak opätovne dochádzalo k neprimeranej fakturácii prác a vzniku škody na strane žalobcu v sume

126.513,32 Eur. Vykonaným auditom bolo zistené, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi dosahuje sumu
1.388.497,37 Eur s DPH. Žalobca škodu vyčísli a vyzval žalovaného na jej náhradu výzvou zo dňa
25.11.2020. Žalovaný škodu neuhradil a tak žalobca pristúpil k jednostrannému započítaniu vzájomných
pohľadávok v sume 229.705,54 Eur, čím došlo k zníženiu celkovej výšky škody a započítanie oznámilžalovanému. Žalobca následne zaslal žalovanému list zo dňa 28.10.2021, kde mu poskytol priestor na
vyjadrenie. Žalovaný však nereagoval. Žalobca ďalej uviedol, že má voči žalovanému nárok na náhradu
škody v sume 1.158.791,83 Eur, avšak z dôvodu efektívnosti si súdnou cestou uplatňuje iba nárok na

zaplatenie škody vo výške 300.000,- Eur. Ako dôkaz pripojil súpisy faktúr za roky 2016 - 2018 a súpis
vykonaných prác, ktoré sú súčasťou účtovnej uzávierky. ( l.č.25- 390 ).

3. V upomínacom konaní bol vydaný platobný rozkaz č.k. 10Up/l278/2021-393, zo dňa 25.11.2021,
ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 300.000,- Eur a k náhrade trov konania. Žalovaný

podal proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom uviedol, že pre žalobcu vykonával údržbu cestných
komunikácií na základe Zmluvy č. 58/2006. Práce boli vždy zadávané na základe objednávky na
konkrétnu úlohu. Faktúry boli vystavené na základe potvrdenia súpisu prác a výkonov. Začiatkom roka
2020 došlo k narušeniu obchodného partnerstva. Voči žalobcovi evidoval nezaplatenú pohľadávku
v sume 229.929,13 Eur a dostal sa do druhotnej platobnej neschopnosti. Vzájomné rokovania sa
so žalobcom sa niesli v nepriateľskom duchu. Žalovaný odmietol návrh Dohody o urovnaní, ktorý

mu žalobca zaslal dňa 13.10.2020. Následne žalobca doručil žalovanému výzvu na zaplatenie sumy
858.907,06 eur , titulom údajnej neoprávnenej fakturácie zo strany žalovaného za roky 2016 - 2018. Dňa
08.12.2020, doručil žalobca žalovanému jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, ktoré žalovaný
rozporoval, nakoľko na strane žalobcu, žiadna pohľadávka nevznikla. Žalovaný bol povinný pri fakturácii
prác používať žalobcom dohodnuté jednotkové ceny, žalovaný bol vždy zodpovedný za kvalitu prác,

nie za spôsob akým jeho subdodávatelia túto činnosť vykonávali. Žalobca nikdy kvalitu vykonaných
a odovzdaných prác nenamietal. Žalobca nepreukázal porušenie povinnosti žalovaným a ani príčinnú
súvislosť medzi údajným porušením povinnosti a vznikom škody.

4. Žalobca k obrane žalovaného uviedol, že tvrdenia o tom, že zabezpečoval vykonané práce

subdodávateľsky nepreukázal a fakturoval práce v takom rozsahu hodín, ktoré nebol schopný pokryť
svojimi zamestnancami.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo nesporným,
že žalobca ako rozpočtová organizácia s právnou subjektivitou, ktorej hlavnou náplňou bola údržba

a správa ciest vo vlastníctve Bratislavského samosprávneho kraja, uzavrel so žalovaným Zmluvu o
výkone údržby ciest II. a III. triedy. Vykonaným auditom u žalobcu bolo zistené, že fakturované čiastky
nezodpovedajú rozsahu vykonanej práce zo strany žalovaného a v rokoch 2016-2018 a tak dochádzalo
k neprimeranej fakturácii, ktorá mala na následok vznik škody na strane žalobcu. Na základe tvrdenia, že
táto fakturácia bola neprimeraná, neoprávnená a nezodpovedala objemu skutočne vykonanej činnosti

žalovaného, dospel žalobca k záveru, že mu vznikla škoda v rozsahu 1.388.497.37 Eur , z ktorej
si však vo vzťahu k žalovanému uplatňuje iba nárok na zaplatenie sumy 300.000.- Eur. Žalobca
tvrdil, že žalovaný porušil svoje povinnosti, poukazujúc pritom na závery Čiastkovej správy z kontroly
hospodárenia s finančnými prostriedkami a nakladania s majetkom za roky 2016 -08.11.2019 z mája
2021. Tvrdenia žalobcu o porušení povinností žalovaného a vzniku škody boli v konaní pred súdom

prvej inštancie spornými.

6. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žaloba žalobcu je
nedôvodná, pričom uviedol, že žalobca počas konania nedefinoval, ktorú zmluvnú povinnosť mal
žalovaný konkrétne porušiť, ak malo ísť o porušenie povinnosti vyplývajúce zo zmluvy č. 58/2006 zo dňa

5.9.2006. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede svedkov vyplynulo, že práce zadával vedúci
strediska, ktorý bol zamestnancom žalobcu. Každé ráno sa určil rozsah prác. ktorý má byť vykonaný,
z akým počtom ľudí a akými mechanizmami. Vykonané práce a ich objem sa kontrolovali na dennej
báze, rovnako zamestnancami žalobcu. Následne sa práce fakturovali, pričom súčasťou faktúr bola
aj súpis vykonaných prác. Zaplatenie faktúry bolo viazané na súhlas nielen zamestnancov žalobcu,

ale i zamestnancov Bratislavského samosprávneho kraja. Počas spolupráce žalobcu a žalovaného za
roky 2006 až 2018 neboli práce žalovaného, čo do rozsahu a ceny nijako reklamované. Práce mali
byť fakturované podľa cenníka, ktorý bol prílohou zmluvy, avšak tento nebol zo strany žalobcu súdu
predložený. Súd prvej inštancie považoval za zvláštne, že napriek kontrole vykonaných prác zo strany
žalobcu, si žalobca všimol nezrovnalosti fakturácie až po kontrole vykonanej hlavným kontrolórom

Bratislavského samosprávneho kraja, v máji 2021, teda po 15 rokoch bezproblémovej spolupráce so
žalovaným. Zvlášť v prípade. ak nad fakturácia bola očividná, ako sa vyjadril konateľ žalobcu. Súd prvej
inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa záverečnej správy z kontroly, ktorá bola vykonaná
kontrolórom Bratislavského samosprávneho kraja v roku 2021 je žalobca subjektom, ktorý porušilustanovenia zákona o verejnom obstarávaní, kedy pri uzavretí zmluvy so žalovaným, nepostupoval
podľa predpisov o verejnom obstarávaní.

7. Škodu vyčíslil žalobca tak, že si stanovil maximálny pracovný hodinový fond ročne, na počet
zamestnancov žalovaného v danom roku a tým aj maximálnu možnú fakturáciu za daný mesiac a túto
porovnal so skutočnou fakturáciou. Rozdiel medzi nimi, označil ako škodu. Celkovo dospel žalobca
k sume 1.388.497,37 Eur ( s DPH ) a túto sumu uviedol v rámci opisu skutkového stavu i v žalobe.
Dňa 25.11.2020 žalobca písomne vyčíslil škodu žalovanému a to v sume 858.907.06 Eur a vyzval

ho na jej uhradenie. Dňa 3.12.2020 vykonal žalobca jednostranný zápočet pohľadávok a od výšky
škody 858.907.06,- eur odpočítal pohľadávku žalovaného v sume 229.705.54 eur, ktorá predstavovala
neuhradené faktúry žalovaného za obdobie apríl jún 2020. Dňa 28.10.2021 listom vyčíslil žalobca
žalovanému škodu na sumu 1.388.497,38 Eur, avšak žalobou si uplatnil právo na náhradu škody v sume
300.000,- Eur, pričom neozrejmil prečo a na základe čoho k tejto sume dospel. Súd prvej inštancie
uviedol, že výpočty žalobcu týkajúce sa výšky škody pôsobia zmätočne a budia dojem, že ani sám

žalobca nemá dostatočne jasno v tom, aká škoda mu vznikla. Žalobca mal počas všetkých rokov za ktoré
vznikla údajná škoda k dispozícii všetky podklady potrebné na správnu fakturáciu. Žalobca vedel, koľko
má žalovaný zamestnancov, sám zadával objem prác a sám aj ich vykonanie kontroloval. Kontroloval
fakturáciu a ak ju posúdil ako správnu a zaplatil každú jednu faktúru bez akýchkoľvek námietok a
pripomienok. žalobca jednoznačne nepreukázal porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, či

už zmluvnej, alebo zákonnej.

8. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal porušenie
právnej povinnosti, či už zmluvnej, alebo zákonnej zo strany žalovaného nakoľko v žiadnom zo svojich
podaní žalobca neuviedol konkrétne, ktoré ustanovenie zmluvy č. 58/2006 mal žalovaný porušiť a ani

ustanovenia zákona, ktoré mal porušiť. Žalobca sám svojou činnosťou porušil ustanovenia zákona o
verejnom obstarávaní tým, že sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa zákona o verejnom obstarávaní
a postupne zadal žalovanému zákazky v hodnote niekoľko miliónov eur. Žalobca teda nepreukázal
nenaplnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol odvolaciemu súdu napadnutý

rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil
v súlade s § 365 ods. 1 písm. e), f), a h) C.s.p. a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zaťažené
vadou spočívajúcou v nevykonaní dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej
inštancie sa podľa žalobcu nezaoberal jeho vyjadrením k svedeckej výpovedi svedka Kuklovského a
priloženými podstatnými dôkaznými prostriedkami, ktorými boli objednávky a čestné vyhlásenie pána

Siváka. Podľa žalobcu tvrdenie svedka Kuklovského, podľa ktorého súčasťou objednávok jednotlivých
prác a výkonov medzi žalobcom bol menný zoznam pracovníkov žalovaného priradených na konkrétny
výkon prác v podobe tabuľky nezodpovedá skutočnému stavu veci, a objednávky jednotlivých prác
a výkonov takúto tabuľku neobsahovali. Prílohou vyjadrenia boli objednávky žalobcu adresované
žalovanému na dodanie prác alebo tovarov, z ktorých je zjavný obsah objednávok vedených medzi

sporovými stranami, a teda, že ich súčasťou neboli menné zoznamy osôb priradených na výkon prác.
Predkladané objednávky predstavujú takmer všetky vystavené a prijaté objednávky medzi sporovými
stranami (aj e-mailové), pričom medzi nimi žalobca neeviduje objednávky na výkony a práce, ktoré tvoria
predmet tohto sporu. Systém objednávok bol v uvedenom prípade neformálny, nie písomný, a teda
nemohol obsahovať písomnú časť v podobe svedkom tvrdenej tabuľky. Čestné vyhlásenie pána Siváka,

ktorý v relevantnom čase pracoval v spoločnosti žalobcu na pozícii hlavného odborného zamestnanca
pre kalkulácie, cenotvorbu, fakturáciu a objednávky v rámci spoločnosti žalobcu, pričom v zmysle
čestnéhovyhláseniapánaSivákavrámciprácvykonávanýchsubdodávateľsky(pozn.akovprípadetých
vykonávaných Žalovaným) neboli špecifikovaní konkrétni pracovníci pri určitej práci, no zároveň priamo
vo vzťahu k prácam zabezpečovaným žalovaným neboli predložené akékoľvek dokumenty, na základe

ktorých by bolo možné identifikovať konkrétnych pracovníkov žalovaného na dotknutých prácach.

11. Súd prvej inštancie podľa žalobcu dospel z vykonaného dokazovania k nesprávnemu záveru,
že žalobca a žalovaný vo vzťahu ku každému výkonu prác určili počet pracovníkov žalovaného amechanizmy. Podľa žalobcu je nesprávny aj záver, podľa ktorého žalovaný neporušil akúkoľvek svoju
právnu povinnosť. Poukázal tu na skutočnosť, že žalovaný bol v zmysle zmluvy povinný zabezpečovať
výkon objednaných prác s odbornou starostlivosťou a svoju činnosť vykonávať v súlade so záujmami

žalobcu (ods. 3. článku VI. Zmluvy). Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul všeobecnú zákonnú
povinnosť každého subjektu práva predchádzať škodám v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka. Žalobca mal za to, že konanie žalovaného pri fakturácii výkonov a prác bolo podvodné
konanie, ktorým žalovaný nie len, že vzniku škody nepredchádzal, no zároveň túto priamo spôsobil.
Porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného podľa žalobcu spočíva v pochybnom spôsobe dodania

výkonov a prác. Žalobca uviedol, že opakovane v priebehu súdneho konania poukazoval, že žalovaný
nemohol byť schopný svojimi personálnymi kapacitami vykonať práce v ním deklarovanom objeme
(hodín). Keďže žalovaný nemal dostatok pracovníkov na pokrytie ním deklarovaného objemu prác
(hodín), no zároveň, predmet výkonov a prác bol žalobcovi dodaný, žalovaný musel alternatívne umelo
navýšiť fakturovaný objem hodín výkonu prác, alebo vykonať práce inak - strojovo; pričom žalobca v
konaní poukázal na rozdiel jednotkovej ceny za práce v prípade ich výkonu ručne a strojovo.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 C.s.p. prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez
nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného

vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského
súdu v Bratislave dňa 4.8.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi
odvolania žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu
a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne

posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu
na ne poukazuje. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako
zhotoviteľ uzatvorili zmluvu o výkone údržby ciest II. a III. triedy v správe žalobcu. Žalovaný sa v tejto
zmluve zaviazal vykonávať pre žalobcu práce súvisiace s údržbou ciest II. a III. triedy v Bratislavskom

kraji. Žalobca následne na základe objednávok zadával požiadavky na jednotlivé práce žalovanému a
tento ich vykonával. Po vykonaní prác predložil žalobcovi súpis vykonaných prác za jednotlivé mesiace.
Žalobca tento súpis prác potvrdil, následne žalovaný vystavil žalobcovi faktúru, ktorú žalobca uhradil.
Žalobca riadne uhradil žalovanému všetky faktúry, ktoré boli žalovaným vystavené za práce vykonané
v rokoch 2016, 2017 a 2018.

17. Žalobcom uplatnený nárok má predstavovať škodu, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť tým, že
fakturoval vyšší počet odpracovaných hodín, ako bol počet hodín reálne odpracovaný zamestnancami
žalovaného. Žalobca teda žiadal od žalovaného vrátenie (časti) rozdielu medzi počtom uhradených
hodín v príslušnom mesiaci a maximálnym počtom hodín, ktoré v tomto mesiaci mohli odpracovať

zamestnanci žalovaného. Práve tento rozdiel mal predstavovať škodu spôsobenú žalovaným žalobcovi.

18. Všeobecnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: existencia škody, protiprávne
konanie škodcu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu. Naplnenie všetkých
predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody je povinný v súdnom konaní tvrdiť a preukázať

poškodený. Žalobca, ak chcel byť v konaní úspešný, bol povinný uviesť súdu a následne, v prípade ich
účinného popretia, aj preukázať naplnenie všetkých predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody.
Ako už bolo uvedené, žalovaný sa mal protiprávneho konania dopustiť tým, že vo faktúrach vystavených
za vykonané práce na cestách II. a III. triedy v Bratislavskom kraji fakturoval väčší počet odpracovanýchhodín, ako mohli jeho zamestnanci v danom mesiaci maximálne odpracovať. Táto skutočnosť však
nemôže byť bez ďalšieho považovaná za protiprávne konanie žalovaného, ktoré by zakladalo jeho
povinnosť nahradiť žalobcovi akúkoľvek škodu. Takéto konanie nemôže byť samo osebe považované

za porušenie akejkoľvek zákonnej alebo zmluvnej povinnosti žalovaného.

19. Pokiaľ sa žalobca titulom náhrady škody domáhal vrátenia už zaplatenej odplaty za práce, ktoré
neboli vykonané, resp. boli vykonané v menšom rozsahu ako boli fakturované bolo potrebné, aby v
prvom rade poskytol súdu také skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé, ktoré konkrétne práce

neboli vykonané, aký počet hodín pracovníci žalovaného skutočne odpracovali tak, aby porovnaním
s fakturovaným množstvom odpracovaných hodín, bolo možné ustáliť vzniknutú škodu. Žalobca v
podstate ani sám nevedel škodu dostatočne špecifikovať keď nevedel ani uviesť, či ku škode malo
dôjsť tak, že žalovaný navyšoval počet odpracovaných hodín pri jednotlivých úkonoch údržby alebo ku
škode došlo tak, že žalovaný pri niektorých prácach žalobcovi, ktoré vykonal pomocou mechanizácie,
tieto žalobcovi fakturoval tak, ako keby boli vykonané ručne pomocou jeho pracovníkov. Za daného

stavu tak nie je možné ani len zo skutkových tvrdení žalobcu ustáliť, aká mala byť výška spôsobenej
škody a dokonca ani to, či sa žalovaný vôbec dopustil akéhokoľvek protiprávneho konania. Žalobca
navyše nepredložil súdu ani len cenník prác dohodnutý medzi stranami sporu, takže nie je možné ani
zistiť aký počet odpracovaných hodín bol pre jednotlivé úkony údržby kalkulovaný, resp. aký bol rozdiel
medzi cenou prác vykonaných pomocou mechanizácie a cenu prác vykonaných manuálne, čo taktiež

znemožňuje akékoľvek kvantifikovanie žalobcovho nároku.

20. Na úspech žalobcu v konaní nepostačovalo jeho tvrdenie, že žalovaný nedisponoval dostatočným
počtom pracovníkov, aby mohol byť odpracovaný ním fakturovaný počet hodín, ale bolo potrebné, aby
tvrdil a preukazoval, že počet fakturovaných odpracovaných hodín je vyšší ako počet hodín, ktoré v

danom období zamestnanci žalovaného (alebo aj zamestnanci jeho subdodávateľov) odpracovali. Bolo
teda potrebné, aby uviedol, pri ktorých konkrétnych faktúrach bol odpracovaný počet hodín navýšený,
o koľko, a aká suma mala byť za dané práce v zmysle zmluvy správne fakturovaná. Skutkové tvrdenia
a ani dôkazy, z ktorých by takéto skutočnosti bolo možné odvodiť žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancie neprodukoval.

21. Za takéto dôkazy nemožno považovať ani listinné dôkazy predložené žalobcom spolu s jeho
vyjadrením zo dňa 26.3.2024. Žalobcom predložené objednávky a ani písomné vyjadrenie mali aj podľa
žalobcu preukazovať iba tú skutočnosť, že súčasťou objednávok nebol menný zoznam pracovníkov,
ktorý majú jednotlivé práce vykonávať. Posúdenie tejto otázky nie je vo vzťahu k posúdeniu nároku

žalobcu podstatné, keďže uvedenie menného zoznamu zamestnancov vykonávajúcich jednotlivé
fakturované činnosti nebolo predpokladom fakturácie odpracovaných hodín. Ani preukázanie týchto
skutočností by tak nepreukazovalo opodstatnenosť žalobcovho nároku.

22. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tieto dôkazy súd prvej inštancie nevykonal.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (v bode 3) aké dokazovanie vykonal,
pričom medzi vykonanými dôkazmi boli aj listinné dôkazy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011, podľa ktorého súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces". Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia osobitne nevenoval listinným dôkazom, ktoré žalobca predložil súdu spolu s vyjadrením

zo dňa 26.3.2024, neznamená, že by tieto dôkazy neboli vykonané. Z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p.
upravujúceho náležitosti odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by súd v odôvodnení rozsudku musel
výslovne spomenúť všetky vykonané listinné dôkazy a osobitne sa venovať ich obsahu, pokiaľ tieto
listinné dôkazy nemali podstatný význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.

23. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu uvedeným v jeho odvolaní, podľa ktorého súd
jeho nárok neposudzoval vo vzťahu k ustanoveniu § 415 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v
bode 26. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že „žalobca nepreukázal porušenie akejkoľvek
povinnosti žalovaného, či už zmluvnej alebo zákonnej“. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie v súladeso zásadou iura novit curia skúmal, či je možné žalobcom tvrdené skutočnosti podriadiť pod hypotézu
akejkoľvek právnej normy, ktorá by mohla zakladať žalobcom tvrdený nárok. Pokiaľ teda súd dospel
k záveru, že nebol preukázaný základný predpoklad pre vznik škody - protiprávne konanie, mal za to,

že nebolo preukázané porušenie akejkoľvek zákonnej povinnosti žalovaného a to vrátane všeobecnej
prevenčnej povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.

24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie

v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s

jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).

25. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody

neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., keďže však žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný žiadne
trovy konania nevznikli, súd mu právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 C.s.p.).