Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/38/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121571333
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6121571333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: C. M., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. W. XX/XXX, A. pod Q., zastúpený BURDA LEGAL s.r.o., so sídlom
Rudnícka 8, Bratislava, IČO: 46 530 894, proti žalovanému: T. H., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom
V. XX, A., o zaplatenie 133.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava IV, č. k. B1-22C/21/2022 -104 zo dňa 17.09.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku II rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č. k.
B2-22C/21/2022-104 zo dňa 17.09.2024 o d m i e t a .

II. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č. k. B2-22C/21/2022-104 zo dňa 17.09.2024
vo výroku I a v závislom výroku III p o t v r d z u j e.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. B1-22C/21/2022-104, zo dňa

17. septembra 2024 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133.000 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100.000,- eur od 18.05.2022 do zaplatenia, zo sumy 33.000 eur
od 14.07.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom súd prvej inštancie
vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V treťom výroku súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny
133.000,- eur spolu so 14 % úrokom z omeškania od 14.07.2020 do zaplatenia a nákladmi spojenými s

uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur z titulu zmlúv o pôžičke, ktoré uzavrel žalobca ako
veriteľ so žalovaným ako dlžníkom s tým, že sumu 50.000,- eur poskytol žalobca bankovým prevodom
na účet žalovaného dňa 31.03.2020, ďalšiu sumu 50.000,- eur dňa 30.06.2020 a sumu 33.000,- eur
odovzdal žalovanému v hotovosti, pričom za účelom zabezpečenia tejto pohľadávky žalovaný
vystavil zmenku na sumu 33.000,- eur so splatnosťou dňa 13.07.2020. Žalobca tvrdil, že splatnosť
zmenky dňa 13.07.2020 sa vzťahovala aj na predchádzajúce pôžičky spolu vo výške 100.000,- eur.

3. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil. Vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe tvrdil, že pôžičky,
ktoré mu boli poskytnuté na jeho účet bankovým prevodom spolu vo výške 100.000,- eur boli v
skutočnosti poskytnuté tretej osobe, a to W. invest družstvu, v ktorej vykonáva funkciu štatutárneho
orgánu a je väčšinovým vlastníkom. Ďalej tvrdil, že suma 33.000,- eur nebola pôžičkou, aj keď vedel oskutočnosti, že túto sumu má vrátiť, avšak vrátiť sa mala zo zrealizovaných obchodov W. invest družstva,
keďže aj táto suma bola v skutočnosti poskytnutá W. invest družstvu. Podotkol, že išlo o bežnú prax,
kedy sa pôžičky posielajú na účet tretej osoby a nie priamo na účet dlžníka. Zároveň uviedol, že žalobca

si mal uplatniť svoj nárok na sumu 33.000,- eur zo zmenky.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi
súčasť spisu. Z uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia, ČVS: KRP-328/2-VYS-BA-2021 zo dňa
05.10.2020 zistil, že žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie, v ktorom tvrdil, že požičal

žalovanému sumu 133.000,- eur, pričom pôžičku mu mal žalovaný vrátiť po zrealizovaní zákazky zo
strany W. invest družstva, najneskôr do dňa 13.07.2020. Ďalej zistil, že žalovaný pri jeho vypočutí pred
vyšetrovateľomvdanejveciuviedol,ženespochybňujepožičaniesumy133.000,-euržalobcom,peniaze
si požičal ako fyzická osoba, avšak nesúhlasil so splatnosťou pôžičiek, keď tvrdil, že pôžička sa mala
vrátiť až po zrealizovaní zákazky W. invest družstva pre Správu štátnych hmotných rezerv.

5.Nazákladevykonanéhodokazovaniaavychádzajúczuvedenýchskutkovýchzistení a
z právneho posúdenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Keďže
k prevodom finančných prostriedkov v sume 50.000,- eur a 50.000,- eur došlo zo strany žalobcu na
účet žalovaného a suma 33.000,- eur bola odovzdaná žalobcom žalovanému v hotovosti, pričom medzi
stranami nebolo sporné, že predmetné finančné prostriedky predstavujú pôžičky, súd prvej inštancie bol

tohonázoru,žedošlokuzavretiuzmlúv opôžičkemedzižalobcomakoveriteľomažalovaným
ako dlžníkom podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že z pôžičiek mal byť financovaný
obchod W. invest družstva súd prvej inštancie považoval za dohodu žalobcu ako veriteľa a žalovaného
ako dlžníka na účele zmlúv o pôžičke. Obdive pôžičky v sume po 50.000,- eur boli poskytnuté na účet
žalovaného a nie na účet W. invest družstva. Rovnako suma 33.000,- eur bola odovzdaná v hotovosti

žalovanému. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že z
pôžičiek má byť zaviazaná tretia osoba, t. j. neuniesol dôkazné bremeno, že došlo medzi žalobcom a
žalovaným k dohode, na základe ktorej by na vrátenie pôžičiek bola zaviazaná iná osoba (W. J.) ako
samotný žalovaný, ktorému boli pôžičky poskytnuté, resp. že žalovaný pri uzavretí zmlúv o pôžičkách
konalakoštatutárnyorgánW.investdružstva.Skonštatoval,žeskutočnosť,žežalovanývtomtodružstve

vykonáva funkciu štatutárneho orgánu a je väčšinovým vlastníkom nie je možné považovať za dôkaz,
že žalobca poskytol pôžičky družstvu. Súd prvej inštancie prihliadol aj na vyjadrenie žalovaného pri
jeho vypočutí pred vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, podľa ktorého
bola pôžička poskytnutá žalovanému ako fyzickej osobe na financovanie jeho podnikateľských aktivít.
Žalovaný vystavil zmenku na zabezpečenie pôžičky v sume 33.000,- eur, ktorú mu žalobca poskytol v

hotovosti a táto zmenka bola vystavená priamo žalovaným a nijakým spôsobom z nej nevyplýva, že
by ju vystavil žalovaný za W. J. ako jeho štatutárny orgán. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno
svojich skutkových tvrdení, že všetky zmluvy o pôžičke boli uzavreté s treťou osobou
- W. J.m, táto okolnosť nevyplývala zo žiadneho vykonaného dôkazu. Žalovaným navrhnuté vykonanie
dôkazu a to pripojenie spisu ČVS: KRP-328/2-VYS-BA-2021 a výsluch žalobcu vzhľadom na uplatnenú

sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj CSP) súd prvej inštancie nevykonal.

6. Žalobca v konaní tvrdil, že splatnosť všetkých pôžičiek bola dňa 13.07.2020, čo preukazoval zmenkou
vystavenou žalobcom dňa 02.07.2020, za ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť dňa 13.07.2020. Z

uvedenej zmenky vyplývalo, že dňa 13.07.2020 mala byť žalovaným zaplatená len suma 33.000,- eur,
preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že splatnosť bola dohodnutá na deň 13.07.2020 len pre
pôžičkuvsume33.000eur.Súdprvejinštancieuviedol,žežalobcavkonaníneuniesoldôkaznébremeno
tvrdenia, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola uzavretá dohoda na termíne
plnenia dňa 13.07.2020 pre ostatné dve pôžičky spolu v sume 100.000,- eur. Táto skutočnosť nevyplýva

zo žiadneho predloženého dôkazu. Bol toho názoru, že medzi stranami sporu nedošlo k platnej dohode
na čase plnenia dvoch pôžičiek vo výške 50.000,- eur, a preto použil všeobecnú úpravu splnenia dlhu
v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho
o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca síce v konaní tvrdil, že žalovaného opakovane vyzýval

na splnenie dlhu, avšak svoje tvrdenie nepreukázal. Súd prvej inštancie preto považoval za výzvu na
splnenie dlhu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 133.000,- eur spolu s príslušenstvom
v tomto konaní. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 16.05.2022, nasledujúcim dňom mal žalobcovi
plniť a dňa 18.05.2022 sa dostal do omeškania so zaplatením sumy vo výške 100.000,-eur. K výške úrokov z omeškania žalobcom uplatnených žalobou súd prvej inštancie uviedol, že pri
zohľadnení skutkových okolností danej veci posúdil daný spor ako občianskoprávny a na danú vec
aplikovalustanoveniaObčianskehozákonníka.Žalobcavkonanínepreukázal,že vdanejvecibola

medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dohoda v zmysle § 262 Obchodného zákonníka. Preto nebolo
možnéaplikovaťustanovenie§369ods.1Obchodnéhozákonníka,podľaktoréhovznikáveriteľovi,ktorý
si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania
vo výške dohodnutej v zmluve. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie aplikoval
na danú vec ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s

plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania
nezaplatením sumy 33.000,- eur dňa 14.07.2020 a nezaplatením sumy 100.000,- eur dňa 18.05.2022,
súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania za dôvodný,
avšak len vo výške stanovenej všeobecne záväznými predpismi podľa Občianskeho zákonníka. Uviedol,

že žalovaný sa nezaplatením sumy 33.000,- eur dostal do omeškania dňa 14.07.2020 a nezaplatením
sumy 100.000,- eur dňa 18.05.2022 a preto je podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonník povinný zaplatiť
úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške podľa § 3 nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100.000,- eur od 18.05.2022 do zaplatenia a zo sumy 33.000,-

eur od 14.07.2020 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

7. Žalobca si žalobou uplatnil aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, ktorých vznik
však nijakým spôsobom nepreukázal, a preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého prizná náhradu trov konania strane podľa jej úspechu vo veci. Nakoľko žalobca mal vo veci
úspech (resp. nepatrný neúspech len v časti príslušenstva), prislúcha mu nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný
odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Konanie označil za
nespravodlivé a znemožňujúce realizáciu práv žalovaného. Odôvodnenie právneho názoru súdu prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí považoval za objektívne nedostatočné, keďže v ňom absentovalo
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci s ohľadom na argumentáciu žalovaného.

Označil ho za nepreskúmateľné a arbitrárne. Namietal, že skutkový stav bol vyhodnotený značne
jednostranne v prospech žalobcu, bez zohľadnenia pochybností o skutočnom dlžníkovi, resp. o
nositeľovi pasívnej legitimácie v danom spore, ako aj bez zohľadnenia vzájomných súvislostí. V
odvolaní ďalej uviedol, že obe sumy (2 x 50.000,- eur) boli poskytnuté za účelom dofinancovania
projektov subjektu W. J.. Prijatie uvedenej sumy nikdy v tomto ani v inom konaní nepopieral. Spornou

skutočnosťou však bola doba splatnosti a súčasne aj skutočnosť, že uvedené finančné prostriedky boli
zo strany žalobcu poskytnuté družstvu, prostredníctvom osoby žalovaného, ako štatutára, pričom jeho
osobný účet slúžil v danom prípade iba ako platobné miesto. Podotkol, že žalobca bol informovaný
na aký účel budú finančné prostriedky použité a práve uvedený účel, teda financovanie v danom
čase rozbehnutých projektov družstva, bol hlavnou podmienkou poskytnutia financií zo strany žalobcu.

Vedomosť žalobcu, že poskytuje finančné prostriedky žalovanému ako štatutárovi družstva, nie ako
fyzickej osobe, jednoznačne vyplývalo aj zo záverov vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní
vedenom Krajským riaditeľstvom policajného zboru pod ČVS: KRP-328/2-VYS-BA-2021. V trestnom
konaní žalobca sám uviedol, že sa aktívne zaujímal o plnenie zmlúv družstva, pravidelne sa informoval
o napredovaní v projektoch. Pokiaľ ide o termín splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov, bol

toho názoru, že tento nebol jednoznačne stanovený. Poskytnuté finančné prostriedky mali byť žalobcovi
vrátené po ukončení zákazky, ktorú žalobca sám vo svojich výpovediach popisoval, čo malo byť najskôr
na jar 2021. Dodal, že žalobca opakované výzvy na splatenie dlhu nepreukázal. K druhej časti istiny
žalovanejsumy33000euruviedol,žetátobolavydanážalovanémuzostranyžalobcuoprotipredloženej
„vlastnej zmenke“, čo je samostatný právny inštitút, a preto si mal podľa jeho názoru tento nárok žalobca

uplatniť v osobitnom konaní. Následne žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil
otázku dôkazného bremena, čím spôsobil, že táto procesná chyba bola vo svojich účinkoch prejavom
svojvôle, t. j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu. Za nesprávne považoval aj rozhodnutie, keď voči
osobe žalovaného uplatnil zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena ohľadom preukázania,že v danej veci nebol pasívne legitimovaným subjektom, pričom zo strany súdu prvej inštancie bolo
odmietnuté vykonať predložené dôkazy, z ktorých by došlo k zisteniu reálneho skutkového stavu, ktorý
by jasne preukázal, že v danom prípade je nositeľom pasívnej legitimácie v spore iný subjekt, nie

žalovaný ako fyzická osoba. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie opomenul argumentačne
vysporiadať so všetkými uvádzanými argumentmi, čím mu bolo odňaté právo na presvedčivé súdne
rozhodnutie. Taktiež v odôvodnení rozsudku dostatočne nereflektoval uvádzanú argumentáciu, že
finančné prostriedky poskytnuté družstvu boli zaslané na osobný účet žalovaného len z dôvodu, že išlo
o dohodnuté platobné miesto.

10. Žalobca považoval odvolanie za nedôvodné v celom rozsahu. V rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu
argumentoval, že žalovaný sa so žiadosťou o poskytnutie peňažných prostriedkov obrátil na neho ako
fyzická osoba, nie ako štatutár W. družstva, čo samotný žalovaný potvrdil aj pri svojom výsluchu v pozícii
svedka v trestnej veci ČVS: KRP-328/2-VYS-BA-2021. Žalobca následne pripomenul, že sa v danom
konaní domáhal priznania nároku zo záväzkového vzťahu, t. j. zmluvy o pôžičke a nie zmenkového

nároku zo zmenky, ktorou je pôžička zabezpečená. Ďalej poukázal na procesnú pasivitu žalovaného,
ktorý v rámci svojich procesných podaní neoznačil a nepredložil vôbec žiadny dôkaz na preukázanie
svojich tvrdení, pričom prvý a zjavne obštrukčný návrh na vykonanie dokazovania predniesol v rozpore
s ustanovením § 153 ods. 1 CSP až na pojednávaní vo veci. Tvrdenia žalovaného o arbitrárnosti
napadnutého rozsudku označil za nesprávne a ktoré nezakladajú ani porušenie práva na spravodlivý

proces ani naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle ustanovení § 379, § 380 ods.1 Civilného
sporového poriadku a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Skutkové závery súdu prvej inštancie podstatné pre existenciu žalobou uplatnených nárokov na
zaplatenie istiny zodpovedajúcej peňažným pôžičkám poskytnutých žalovanému žalobcom sú logické
a zodpovedajú obsahu vykonaných dôkazov. Skutkové zistenia súd prvej inštancie aj správne právne
posúdil,vrátanesprávnehoposúdeniavznikunárokunazaplatenieúrokuzomeškaniavzákonnejvýške.

13. K časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorá sa týka obrany žalovaného o tom,
že nie je dlžníkom žalobou uplatnených pohľadávok, keďže jeho súkromný bankový účet mal byť
len miestom plnenia pre poskytnutie pôžičky dlžníkovi W. J., odvolací súd prednáša, že vyhovuje
požiadavkám uvedeným v ustanovení § 220 odsek 2 CSP a nie je nepreskúmateľné. Námietka
žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je neopodstatnená, pretože z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia sú zrejmé všetky dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie obranu žalovaného v
spore vyhodnotil ako nedôvodnú. Obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia umožňuje žalovanému
sformulovať výhrady proti jeho záverom a preto vadou nepreskúmateľnosti netrpí.

14. Odvolací súd nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie mu nesprávnym

procesným postupom znemožnil vykonávanie jeho procesných práv v spore.

15. Podľa § 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku, sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného
útokuaprostriedkyprocesnejobranyvčas.Prostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobrany
nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na

rýchlosť a hospodárnosť konania.

16. Podľa § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku, na prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

17. Podľa § 153 ods. 3 Civilného sporového poriadku , ak súd na prostriedky procesného útoku alebo
prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

18. Ustanovenie § 153 odsek 1 CSP jasne upravuje procesnú povinnosť strán sporu uviesť rozhodné

skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na ich preukázanie. Prostriedky procesného útoku a
prostriedkyprocesnejobranymožnouplatniťnajneskôrdovyhláseniauznesenia,ktorýmsadokazovanie
končí (§ 154 CSP ). Proces dokazovania je v
Civilnom sporovom poriadku, ktorý je procesným predpisom sporového konania výlučne postavenýna princípe prejednávacom, regulovaný princípom kontradiktórnosti konania, a aj sudcovskou a
zákonnou koncentračnou zásadou. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť a
hospodárnosť súdneho konania. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného

súdu SR, sp. zn. II ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2018, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že
„sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, do jeho kompetencie
spadá rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku, či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr,
ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“

19. Uvedené znamená, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony
kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určenom štádiu konania. Ak procesný úkon strany nie je
vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Včasnosť predloženia
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho
prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškania procesného úkonu ospravedlní,

alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým
mu neprizná procesné účinky. Predloženie prostriedkov procesného úkonu a prostriedkov procesnej
obrany, ktoré nie včasné, je definované v § 153 ods.1 druhá veta CSP. Procesný úkon nie je vykonaný
včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne
hľadisko). Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods.

2 a 4) a prostriedky procesného útoku, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k
žalobe (§ 167 ods. 3 CSP) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách určených súdom (sudcovská
koncentrácia konania).

20.Zobsahusúdnehospisuvyplýva,žesúdprvejinštanciežalovanémuvuznesenísp.zn. 22C/21/2022

zo dňa 11.11.2022 (č. l. spisu 72), doručené žalovanému dňa 13.01.2023, poskytol lehotu na podanie
vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu a na označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení s poučením
o následkoch sudcovskej koncentrácie konania, a preto si žalovaný musel byť vedomý obmedzení,
ktoré mu z tejto výzvy súdu prvej inštancie plynú. V nadväzujúcom vyjadrení (č. l. spisu 85) žalovaný
svoju argumentáciu k tvrdeniam žalobcu opieral výlučne o obsah uznesenia Krajského riaditeľstva PZ

v Bratislave, sp. zn. ČVS:KRP-328/2-VYS-BA-2021 zo dňa 05.10.2021 (č. l. spisu 9), iné dôkazy k
tvrdenýmskutočnostiam,atoanivskoršíchpodaniach,neoznačil.Stýmpotomsúvisísprávnosťpostupu
súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, či bude vykonaný dôkaz spisom Krajského riaditeľstva
PZ v Bratislave, sp. zn. ČVS:KRP-328/2-VYS-BA-2021 a výsluchom žalobcu, navrhnuté žalovaným až
na pojednávaní dňa 17.09.2024. Keďže žalovaný bol objektívne, ako správne konštatoval súd prvej

inštancie, v procesnej situácii kedy mu nič nebránilo navrhnúť predmetné dôkazy už v procesnom
štádiu prípravy pojednávania, sú jeho námietky k výkonu procesu dokazovania súdom prvej inštancie
neopodstatnené.OznačenéuznesenieKRPZvBratislavesp.zn.ČVS:KRP-328/2-VYS-BA-2021zodňa
05.10.2021 je záverečným zhrnutím konania vyšetrovateľa o preverovaní trestného oznámenia žalobcu
proti žalovanému v súvislosti so skutkovým dejom pôžičiek prejednávaných v tomto spore. Žalovaný bol

zo strany súdu prvej inštancie riadne o účinkoch koncentrácie konania poučený a daný procesný stav
výkonu dokazovania je dôsledkom procesnej neopatrnosti žalovaného, pretože do účinkov sudcovskej
koncentrácie konania objektívne právo označiť relevantné dôkazy mal a mohol. V okolnostiach tejto veci
je uplatnenie sudcovskej koncentrácie k navrhovaniu dôkazov vyústením riadnej prípravy pojednávania
súdom prvej inštancie s rešpektovaním procesných práv obidvoch strán tohto sporu.

21. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný neuniesol k svojim námietkam procesnej obrany
v spore dôkazné bremeno je preto správne založený na vykonaní dôkazov označených stranami
konania do nariadenia pojednávania vo veci dňa 17.09.2024. Dôkazným bremenom sa všeobecne
rozumieprocesnázodpovednosťstranysporu zapreukázanieprednesenýchtvrdení.Dôkaznébremeno

ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí
(podporne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010, sp. zn. 3Cdo/294/2012). Uvedené
v spore o vrátenie peňažnej pôžičky znamená, že veriteľ (v tejto veci žalobca) musí splniť dôkaznú
povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) o tom, že s dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že peniaze

skutočne dlžníkovi prenechal/odovzdal, a že peniaze mali byť vrátené. Keďže o súdených pôžičkách
neexistuje listina, ktorá by písomne dokumentovala ich obsah, súd prvej inštancie správne tvrdenia
žalobcu vyhodnotil v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi, a to predovšetkým listinou označenou ako
zmenka a uznesením KR PZ v Bratislave sp. zn. ČVS:KRP-328/2-VYS-BA-2021 zo dňa 05.10.2021.Toto uznesenie vyhotovil policajný orgán a je v ňom zaznamenané tvrdenie žalovaného k skutkovému
deju pôžičiek, z ktorého vyplýva, že ... „peniaze si od žalobcu požičal ako fyzická osoba a použil ich
na podnikateľskú činnosť, a toto aj uviedol žalobcovi“... (strana 7 uznesenia). Súd prvej inštancie podľa

výsledkov dokazovania nemal dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdení žalovaného prednesených v
spojení s prešetrovaním trestného oznámenia žalobcu. Skoršie tvrdenie žalovaného prednesené pred
policajným orgánom ukazuje na pravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, že pôžičku poskytol žalovanému ako
fyzickej osobe, čo podporuje aj obsah zmenky vystavenej žalovaným ako fyzickou osobou a nepriamo
aj skutočnosť označenia súkromného osobného účtu žalovaného, na ktorý žalobca poukázal istinu

spolu 100 000,- eur. Pri takomto dôkaznom stave je skutočnosť, že účelom pôžičky boli obchodné
aktivity W. invest družstva, že žalovaný je štatutárnym zástupcom družstva a väčšinovým vlastníkom,
a tvrdenie žalovaného, že jeho osobný účet mal byť len miestom plnenia, ako správne konštatoval súd
prvej inštancie, dôkazne nerozhodná a preto nemôže dôkazne obstáť neskoršie prednesené tvrdenie
žalovaného, že dlžníkom je W. J., respektíve že dôsledkom plnenia na osobný účet žalovaného bolo to,
že dlžníkom sa malo stať PPSK J..

22. Žalovaný nesprávne voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie namieta aj to, že časť pôžičky 33 000,-
eur zabezpečená zmenkou mala byť predmetom osobitného-zmenkového konania. Plnenie zo zmluvy
a plnenie zo zmenky, ktorá zaisťuje toto plnenie sú dva samostatné právne dôvody plnenia, s odlišným
spôsobom vymáhania. Zmenka nie je prekážkou vymáhania plnenia zo zmluvy. Veriteľ si môže zvoliť

uplatnenie pohľadávky, ktorú zaisťuje zmenka, ako aj uplatnenie nároku zo zmenky, a to aj súbežne.
V obidvoch prípadoch zaťažuje dlžníka povinnosť preukázať, že svoj záväzok voči veriteľovi splnil, a
to buď uspokojením zaistenej pohľadávky veriteľa, alebo platbou na zmenku. V preskúmavanej veci
žalovaný plnenie na zmenku netvrdil.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I a v
závislom výroku III ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 odsek 1 CSP potvrdil.

24. V prejednávanej veci žalovaný napadol rozsudok prvej inštancie v celom rozsahu, avšak pokiaľ
ide o napadnutý výrok II, nie je k podaniu odvolania v tomto rozsahu subjektívne legitimovaný, pretože

týmto výrokom bola žaloba čiastočne zamietnutá, čo znamená, že týmto výrokom žalovanému nevznikla
žiadna ujma. Z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku II napadnutého rozsudku
postupom podľa § 386 písmeno b) CSP odmietol.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s §

262 odsek 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal aj v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).