Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/170/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716205441
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:8716205441.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: Tatranská tvorivá, s. r. o.,
sídlo: Tatranská Lomnica 14623, Vysoké Tatry 059 60, IČO: 45 342 318, zastúpeného advokátom: JUDr.
Martinom Bašistom, sídlo: Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, proti žalovanému: Fermik,
s. r. o., sídlo: Nám. sv. Egídia 36/83, 058 01 Poprad, IČO: 47 421 509, zastúpenému advokátskou
kanceláriou: Advokátska kancelária ŠAVELOVÁ, s. r. o., sídlo: Mnoheľova 839/10, 058 01 Poprad, IČO:
47 253 070, v konaní o vydanie vecí, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k.
16Cb/157/2016-261 zo dňa 11. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá ohľadom uplatneného
nároku na zaplatenie náhrady nákladov na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí.

II. Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu nad jeho potvrdenú časť a vec v tomto
rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. žalobu zamietol a 2, vo výroku
II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vydania vecí špecifikovaných v petite žaloby, ako
aj zaplatenia náhrady nákladov za nákup a montáž pevne zabudovaných vecí v byte č. 5 na prízemí
apartmánového domu č. XXX, postaveného na parcele CKN č. 699/171, zapísanej na LV č. XXXX, k.ú
A. B..

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 1.7.2011 uzatvoril žalobca so spoločnosťou STAVREA-TATRY s.r.o. ako
vlastníkom bytu č. X nachádzajúceho sa na ulici C. 809 vo Veľkom Slavkove Nájomnú zmluvu, ktorej

predmetom bolo prenechanie uvedeného bytu do nájmu. V článku I. bod 1.4. nájomnej zmluvy bol ručne
doplnený text, podľa ktorého bol byt odovzdaný ako čiastočne zariadený a slúžil aj ako kancelária. Podľa
tvrdení žalobcu v byte realizoval úpravy vybavenia a zariadenia, pričom dňa 28.12.2012 mal byť spísaný
inventarizačný zoznam zariadenia a vybavenia bytu. Žalobca uzatvoril dňa 28.12.2012 Nájomnú zmluvu
k predmetnému bytu s D. A. E., pričom tento následne dňa 1.1.2013 uzatvoril s Karolom Halászym
Nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bolo prenechanie bytu do podnájmu. Na základe osvedčenia o
vykonaní dobrovoľnej dražby č. N3148/2013 zo dňa 27.12.2013 sa žalovaný stal výlučným vlastníkom

predmetného bytu. Žalovaný v konaní namietal, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo k
hnuteľným veciam, ktoré mali byť predmetom sporu, ani to, že by v byte vykonal úpravy na vlastné
náklady,akoanivýškunákladovvynaloženýchnazabudovanéveci,nákupamontážhnuteľnýchvecí.Zo
svedeckej výpovede F. G. H. súd prvej inštancie zistil, že byt pôvodne slúžil ako kancelária spoločnostiSTAVREA-TATRY s.r.o., v byte sa nachádzala zabudovaná kuchynská linka, obklady a sanita v kúpeľni
a v priebehu času dochádzalo k jeho ďalšiemu dozariaďovaniu nábytkom. Z vykonaného dokazovania
však súd prvej inštancie nezistil, že by žalobca preukázal svoje vlastnícke právo k hnuteľným veciam,

ktoré mali byť z bytu odstránené, ani to, že by predmetné veci nadobudol na vlastné náklady. Rovnako
nebolo preukázané, v akom rozsahu boli v byte vykonané úpravy žalobcom, aké konkrétne veci mali byť
do bytu vnesené žalobcom, ani výška nákladov vynaložených na ich obstaranie a montáž.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka a žalobu ako

neopodstatnenú pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom zamietol. Uviedol, že samotné tvrdenia
svedka F. H. o tom, že na základe plnej moci zakúpil veci, ktoré majú byť vo vlastníctve žalobcu, nie
sú spôsobilé založiť vlastnícke právo žalobcu, keďže tieto tvrdenia neboli hodnoverne preukázané.
Súd prvej inštancie prihliadol aj na nevyjasnené vzťahy svedka so žalovaným, ako aj so spoločnosťou
STAVREA-TATRY s.r.o. Konštatoval, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo k uplatňovaným
veciam ani existenciu účtovných dokladov, ktoré by toto vlastníctvo preukazovali. Stotožnil sa s

námietkou žalovaného, že tento nemôže znášať náklady vynaložené pôvodným vlastníkom v období,
keď ešte nebol vlastníkom bytu, a že z listinných dôkazov nevyplýva oprávnenosť špecifikovaných
nákladov vo výške 9.862,18 eur. Z predložených listinných dôkazov zároveň nebolo preukázané, že
veci uvedené vo faktúrach korešpondovali s nákladmi na nákup a montáž pevne zabudovaných častí
bytu. Pri pevne zabudovaných veciach mal žalobca uplatniť svoje nároky voči pôvodnému vlastníkovi

bytu, pričom vo vzťahu k terajšiemu vlastníkovi mohol požadovať len účelne vynaložené prostriedky z
titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca nepreukázal, že všetky predmetné veci sa nachádzajú v držbe
žalovaného, ani to, že by ich bolo možné vydať, keďže časť vecí sa nachádza v iných bytoch. Rovnako
nebolo preukázané, že by žalovaný zodpovedal za škodu spôsobenú ich nevydaním. Listinné dôkazy
predložené žalobcom nekorešpondovali s obdobím, v ktorom mali byť veci zakúpené alebo zabudované

do nehnuteľnosti. Pevne zabudované veci mali patriť spoločnosti STAVREA-TATRY s.r.o. a žalobca
nepreukázal svoje vlastnícke právo ani to, že by žalovaný neoprávnene zadržiaval uplatňované veci.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, ktorým žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a dokazovanie alebo
rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365

ods. 1 písm. f) a h) CSP. Svoje odvolanie odôvodnil spôsobom uvedeným v nasledovných odsekoch
7.1 až 7.7.
6.1. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa pri novom rozhodovaní
neriadil právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/34/2020

zo dňa 9.6.2020.
6.2. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí jednoznačne uviedol, že pokiaľ hodnoverným spôsobom zo
strany žalovaného nebude preukázaný opak, zo svedeckej výpovede F. G. H. nepochybne vyplýva, že
ako zástupca žalobcu na základe generálnej plnej moci zakúpil predmetné hnuteľné veci a apartmán
zariadil s tým, že vlastnícke právo k týmto veciam patrí žalobcovi. Súd prvej inštancie mal povinnosť z

tohto právneho názoru vychádzať.
6.3. Súd prvej inštancie mal zároveň povinnosť rozlišovať medzi vecami, ktoré je možné z bytu odniesť,
a vecami pevne zabudovanými, a vo vzťahu k zabudovaným hnuteľným veciam zisteným pri obhliadke
bytu zistiť, či sa tieto stále nachádzajú v byte žalovaného alebo či ich žalovaný medzičasom neodstránil
a nezničil, keďže v takom prípade by išlo zo strany žalovaného o škodové konanie, čo však súd prvej

inštancie nevykonal.
6.4. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s tvrdením žalovaného, že hnuteľné veci uvedené v petite
žalobného návrhu sa nachádzajú v byte alebo v suteréne, bez toho, aby zisťoval, či niektoré z
hnuteľných vecí uvedených v časti IV. petitu žalobného návrhu boli odstránené alebo zničené, a bez
riadneho dokazovania dospel k záveru, že nebolo preukázané vlastnícke právo žalobcu k veciam, o

ktorých vydanie žiada, ani vznik nároku na zaplatenie náhrady nákladov na nákup a montáž pevne
zabudovaných vecí.
6.5. Súd prvej inštancie ďalej nesprávne vyhodnotil svedeckú výpoveď F. G. H., keď ju označil za
nehodnovernú len z dôvodu jeho údajných zlých vzťahov s konateľom žalovaného, bez uvedeniakonkrétnych dôvodov, ktoré by takýto záver odôvodňovali, a bez toho, aby poukázal na skutočnosti,
ktoré by vierohodnosť tejto svedeckej výpovede spochybňovali.
6.6. Zároveň súd prvej inštancie svojvoľne spochybnil identitu hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v byte,

resp. v suteréne, hoci identita týchto vecí bola overená pri obhliadke na mieste samom a ani samotný
žalovaný nespochybnil, že ide o hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobca domáha.
6.7. Uvedeným postupom súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci, nesprávne
aplikoval ustanovenia § 126, § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka a vydal rozhodnutie, ktoré vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nezákonné a nepreskúmateľné.

7. Žalovaný z dôvodov uvedených v nasledovných odsekoch 8.1 až 8.4 vo svojom vyjadrení k odvolaniu
žalobcu žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
7.1. K nároku na náhradu investícií, ktoré žalobca vynaložil pri zariaďovaní predmetu nájmu pevne
zabudovanými hnuteľnými vecami žalovaný uviedol, že pevne zabudované veci majú charakter súčasti
veci v zmysle § 120 Občianskeho zákonníka, keďže ide o veci, ktoré nemôžu byť od bytu ako hlavnej
veci oddelené bez znehodnotenia. Spojenie súčastí s hlavnou vecou vyvoláva hmotnoprávne dôsledky

v tom, že vlastník hlavnej veci sa stáva vlastníkom toho, čo k veci pribudlo, pričom investor prírastku
sa môže domáhať úhrady účelne vynaložených prostriedkov podľa zásad bezdôvodného obohatenia.
Keďže pevne zabudované veci boli zabudované pred vykonaním dražby, žalobca sa mal domáhať
finančnej náhrady nákladov od pôvodného vlastníka bytu, spoločnosti STAVREA-TATRY, s.r.o.
7.2. Pokiaľ ide o nárok na vydanie hnuteľných vecí, žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v

Prešove č.k. 7Cob/34/2020-166, podľa ktorého nie všetky veci sa nachádzali v byte a dôkazné bremeno
o tom, že predmetné veci sú v držbe žalovaného, spočíva na žalobcovi. Uviedol, že žalobca napriek
vyhláseniu na pojednávaní nepredložil písomné vyjadrenie ani ďalšie dôkazy.
7.3. Žalovaný zdôraznil, že základným predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby je preukázanie
vlastníckeho práva žalobcu, pričom žalobca svoje vlastnícke právo nepreukázal inak než výpoveďou

svedka F. G. H.. Podľa žalovaného žalobca nepredložil faktúry, pokladničné doklady, výpisy z účtu ani
účtovnú evidenciu preukazujúcu nadobudnutie a zaradenie vecí do majetku žalobcu ako právnickej
osoby, ani plnú moc, na základe ktorej mal svedok konať. Žalovaný poukázal aj na rozpory vo výpovedi
svedka a na pochybnosti o tom, komu veci skutočne patrili.
7.4.Žalovanýsastotožnilsozáveromokresnéhosúdu,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenoohľadom

preukázania vlastníckeho práva k veciam, o ktorých vydanie sa domáha, a že okresný súd správne
zistil skutkový stav a vyvodil správne právne závery. Na záver žalobca zotrval na svojich doterajších
tvrdeniach a návrhoch.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné.

8.1. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom

verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
odvolacieho súdu.
9. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nákladov na nákup
a montáž pevne zabudovaných vecí, pričom svoj záver odôvodnil tým, že tieto veci boli v čase dražby
súčasťou nehnuteľnosti a žalovaný ich nadobudol spolu s nehnuteľnosťou ako vydražiteľ. Odvolací súd

po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedené právne posúdenie je správne.
10. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktoré neboli odvolaním spochybnené spôsobom
zakladajúcim pochybnosti o ich správnosti, vyplýva, že pevne zabudované veci boli do nehnuteľnosti
zabudované ešte pred jej vydražením, boli s ňou pevne spojené a v čase dražby tvorili jej súčasť. Týmto
pevným spojením stratili povahu samostatných vecí a nadobudli právny režim súčasti nehnuteľnosti,

ktorá bola predmetom dražby.
11. Žalovaný nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v dražbe za odplatu, ktorá zodpovedala jej stavu ku
dňu dražby, teda vrátane jej súčastí. Hodnota pevne zabudovaných vecí sa tak premietla do ceny, ktorú
žalovaný za nadobudnutie nehnuteľnosti zaplatil. Žalovaný týmto spôsobom nadobudol nehnuteľnosť
ako celok, pričom za jej stav poskytol protiplnenie.

12. Za rozhodujúcu odvolací súd považuje skutočnosť, že náklady na nákup a montáž pevne
zabudovaných vecí boli žalobcom vynaložené v čase, keď žalovaný nebol vlastníkom nehnuteľnosti,
a to bez existencie priameho právneho vzťahu k žalovanému, z ktorého by bolo možné vyvodiť jeho
povinnosť tieto náklady nahradiť.13. Samotné nadobudnutie nehnuteľnosti žalovaným v dražbe, pri ktorom žalovaný zaplatil cenu
zodpovedajúcu jej stavu, nezakladá vznik povinnosti nahrádzať žalobcovi náklady, ktoré boli na pevne
zabudované veci vynaložené pred dražbou.

14. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal existenciu osobitného právneho titulu, na základe ktorého
by žalovanému vznikla povinnosť vysporiadať predmetné náklady. Za tohto skutkového a právneho
stavu preto súd prvej inštancie v tejto časti vec správne posúdil. T.j. zamietnutie žaloby ohľadom nároku
na zaplatenie náhrady nákladov na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí bolo opodstatnené
a správne, preto v tejto časti neboli naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

15. V časti týkajúcej sa vydania hnuteľných vecí odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
16. Zo spisu vyplýva, že Krajský súd v Prešove už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uložil
súdu prvej inštancie konkrétne úlohy pre ďalšie konanie a zároveň vyslovil záväzný právny názor, podľa
ktorého je potrebné dôsledne rozlišovať medzi vecami, ktoré je možné z predmetného bytu bez väčších
ťažkostí odniesť ako samostatné hnuteľné veci, a vecami, ktoré sú v byte pevne zabudované a ktoré
majú v súčasnosti charakter súčasti nehnuteľnosti.

17. Ak odvolací súd v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor o preukázaní určitej skutkovej okolnosti
(napr. vlastníckeho práva k hnuteľným veciam) s tým, že tento záver platí, pokiaľ v ďalšom konaní
nebude preukázaný opak, je súd prvej inštancie týmto právnym názorom viazaný. Pokiaľ po vrátení veci
nedôjde k zmene skutkového stavu ani k vykonaniu nových dôkazov, súd prvej inštancie nemôže bez
presvedčivého a zákonného odôvodnenia dospieť k opačnému skutkovému a právnemu záveru. Takýto

postup predstavuje porušenie zásady viazanosti súdu právnym názorom odvolacieho súdu a zásady
právnej istoty účastníkov konania.
18. Záväzný právny názor krajského súdu bol v uvedenom rozhodnutí formulovaný jednoznačne a
nepochybne, pričom podstatné bolo, aby súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní identifikoval
jednotlivé žalobcom uplatňované veci, rozlíšil ich podľa povahy a spôsobu spojenia s nehnuteľnosťou,

a samostatne posúdil, či ide o veci, ktoré si zachovali povahu hnuteľných vecí, alebo o veci, ktoré sa
pevným spojením stali súčasťou bytu.
19. Napriek tomu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvedené nevykonal, resp. toto nevykonal
spôsobom, ktorý by zodpovedal požiadavkám vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal jednotlivými

vecami samostatne, ani to, že by preskúmateľným spôsobom vyhodnotil, ktoré z nich je možné
bez problémov z bytu odniesť a ktoré majú povahu pevne zabudovaných prvkov tvoriacich súčasť
nehnuteľnosti.
20. Týmto postupom súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor krajského súdu, hoci podľa
§ 391 ods. 2 CSP je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. Ide o podstatné pochybenie v postupe

súdu prvej inštancie, ktoré má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v tejto časti.
21. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že bez uvedeného rozlíšenia medzi odnímateľnými
hnuteľnými vecami a pevne zabudovanými vecami nemožno vecne posúdiť dôvodnosť žalobou
uplatneného nároku na ich vydanie. Pokiaľ veci majú charakter súčasti nehnuteľnosti, nie sú spôsobilým
predmetom žaloby na vydanie hnuteľných vecí; naopak, pri veciach, ktoré si zachovali povahu

samostatných hnuteľných vecí, je nevyhnutné osobitne posúdiť splnenie podmienok na ich vydanie.
22. Keďže súd prvej inštancie tieto zásadné otázky v rozpore so záväzným právnym názorom krajského
súdu riadne neposúdil, odvolací súd nemohol napadnuté rozhodnutie v tejto časti vecne preskúmať.
23. Ústavný súd SR sa už pri svojej rozhodovacej činnosti zaoberal situáciou, kedy sa okresný súd
dopustil tak viditeľných nedostatkov v odôvodnení „druhého rozsudku,“ ktorý pri ignorovaní zrušujúceho

rozhodnutia krajského súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti v takej miere, že krajskému súdu
chýba základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. K tejto situácii
ústavný súd uviedol, že nastal moment, kedy súd prvej inštancie postavil krajský súd do situácie, v
ktorej by krajský súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne
ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP stranám konania priznáva

to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté v dvoch inštanciách tak, aby
bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a
spravodlivé súdne konanie (nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.12.2023, č. k. III. ÚS 570/2023 – 30).
V takejto situácii ústavný súd pripustil porušenie zásady stanovenej v § 390 CSP, ktorá stanovuje, že
odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhoduje o odvolaní proti novému (druhému) rozhodnutiu súdu

prvej inštancie. Druhé zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie v tomto prípade
ústavný súd nepovažoval za porušenie ústavných práv strany konania na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie.24. Aj keď z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné, s výnimkou vecí
trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z článku 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v tomto prípade má odvolací súd za to, že nie je žiadúce, aby odvolací

súd namiesto opakovane nečinného súdu prvej inštancie plnil jeho základné povinnosti a vymedzoval
nesporné a sporné skutočnosti, rozhodoval, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná/nevykoná, aké skutkové
závery z nich vyvodzuje a ako ich právne posudzuje. Vec je tak nevyhnutné opakovane vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd prihliadajúc na vyššie vytknuté procesné vady súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa vydania hnuteľných
vecí zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie povinný postupovať v súlade so skorším záväzným právnym
názoromkrajskéhosúdu,riadnerozlíšiťjednotlivéuplatňovanévecipodľaichpovahyaspôsobuspojenia

s nehnuteľnosťou a svoje závery preskúmateľným spôsobom odôvodniť.

27. Podľa § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v tomto zrušujúcom rozhodnutí.

28. V rámci ďalšieho konania a nového rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného
konania, vrátane odvolacieho konania.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).