Rozsudok · Život a zdravie · Rozhodnutie

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 36Tk/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125013848
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2026:7125013848.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mazúrovej a prísediacich A.

B. C. D. a A. E. F. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.03.2026 v Košiciach

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
G. B., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom B. XXXX/X, H.,
t.č. v I. J. I. B.

u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e

v Rožňave dňa 23.06.2025 v čase okolo 13:00 hod. na mieste prístupnom verejnosti v podchode
smerujúcom z ulice Zeleného stromu do dvora Evanjelickej základnej školy a Spojenej školy internátnej
v Rožňave č. 12, v úmysle usmrtiť svoju manželku K. B., nar. XX.X.XXXX trvale bytom L. B. XXXX/
X, H., túto viackrát bodol nožom s dĺžkou čepele 12,5 cm, čím jej spôsobil povrchové bodnorezné
poranenie na brade vpredu vpravo o dĺžke 0,8 cm, na ľavom predlaktí, bodnorezné poranenie hrudníka
vpredu v oblasti dolnej časti mostíka s priebodom osrdcovníka, prednej steny pravej komory srdca,
medzikomorovej priehradky srdca a predného cípu dvojcípej chlopne srdca, krvný výron do osrdcovníka

vaku a oboch podhrudnicových dutín, bodnorezné poranenie prednej brušnej steny vľavo s priebodom
prednej brušnej steny, závesného aparátu prvej kľučky tenkého čreva a nábodom mäkkých tkanív
zabrušnicového priestoru vľavo pod dolným pólom obličky, pričom v dôsledku šoku po vykrvácaní pri
bodnoreznom poranení hrudníka s poškodením srdca menovaná zraneniam podľahla,
t e d a

- iného úmyselne usmrtil a čin spáchal na chránenej osobe – blízkej osobe
- fyzicky na mieste prístupnom verejnosti napadol iného,

č í m s p á c h a l

obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom
na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a)
Trestného zákona.

Z a t o m u s ú d u k l a d á

Podľa § 42 odsek 1, § 41 odsek 1, § 145 odsek 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 odsek 2
Trestného zákona, s použitím § 39 odsek 5 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
17 rokov a 9 mesiacov (sedemnásť rokov a deväť mesiacov).

Podľa § 48 odsek 3 písmeno b) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia

slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.Podľa § 42 odsek 2 Trestného zákona zrušuje výrok o treste zo skoršieho trestného rozkazu Okresného
súdu Rožňava zo dňa 10.12.2025 sp. zn. 3T/102/2025, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo
spáchania prečinu krádeže podľa § 212 odsek 1 Trestného zákona, a bol mu uložený trest odňatia

slobody vo výmere 2 mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 60 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona trest prepadnutia veci, a to kuchynského noža

s plastovou rukoväťou čiernej farby s tmavou čepeľou s dĺžkou čepele 12,5 cm a šírkou pri rukoväti 2 cm.

Podľa § 60 odsek 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

Podľa § 76 odsek 1, § 78 odsek 1 Trestného zákona ochranný dohľad nad obžalovaným vo výmere 18
(osemnásť) mesiacov.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej L. M.
N., B. XX, O., A.: XX XXX XXX škodu vo výške 1.885,38 eur (jedentisícosemstoosemdesiatpäť eur
a tridsaťosem centov).

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému O.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X, H. majetkovú škodu vo výške 1.319,10 eur (jedentisíctristodevätnásť
eur a desať centov).

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému O.

O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X, H. nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur (desaťtisíc eur).

Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku poškodeného O. O. so zvyškom jeho nároku na nemajetkovú
ujmu odkazuje na civilný proces.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému
maloletému G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X, H., zastúpeného O. O., nar. XX.XX.XXXX a N. O., nar.
XX.XX.XXXX, obidvaja bytom P. X, H., nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- eur (päťdesiattisíc eur).

Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku poškodeného maloletého G. B., zastúpeného O. O. a N. O.

so zvyškom jeho nároku na nemajetkovú ujmu odkazuje na civilný proces.

Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku poškodeného maloletého G. B., zastúpeného O. O. a N. O.
so zvyškom jeho nároku na nemajetkovú ujmu odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 08.12.2025 bola Mestskému súdu Košice doručená obžaloba prokurátora Krajskej prokuratúry v

Košiciach na obvineného G. B. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2
písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona a prečin
výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a ktorého sa mal dopustiť na tom
skutkovom základe, že

vpredu v oblasti dolnej časti mostíka s priebodom osrdcovníka, prednej steny pravej komory srdca,medzikomorovej priehradky srdca a predného cípu dvojcípej chlopne srdca, krvný výron do osrdcovníka
vaku a oboch podhrudnicových dutín, bodnorezné poranenie prednej brušnej steny vľavo s priebodom
prednej brušnej steny, závesného aparátu prvej kľučky tenkého čreva a nábodom mäkkých tkanív

zabrušnicového priestoru vľavo pod dolným pólom obličky, pričom v dôsledku šoku po vykrvácaní pri
bodnoreznom poranení hrudníka s poškodením srdca menovaná zraneniam podľahla.

Na hlavnom pojednávaní dňa 23.03.2026 po prednesení obžaloby a po poučení podľa § 257 Trestného
poriadku v rozsahu odsekov 1 až 8 obžalovaný G. B. urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania

žalovaného skutku.

Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný
zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo urobil vyhlásenie podľa
odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a
zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že

nepopieraspáchanieskutkuuvedenéhovobžalobe,jeneodvolateľnéavtomtorozsahunenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a
zároveň obžalovaného poučil, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že

nepopieraspáchanieskutkuuvedenéhovobžalobe,jeneodvolateľnéavtomtorozsahunenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písmeno c) Trestného poriadku.

Na súdom položené otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a to či
rozumel, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, či bol ako obžalovaný poučený o svojich

právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa
s obhajcom mohli radiť o spôsobe obhajoby, či rozumel právnej kvalifikácii skutkov ako trestného činu,
či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný čin kladený mu za vinu a či
sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, obžalovaný na všetky odpovedal kladne, teda
slovom „ áno“.

Podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku, ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5
prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa
nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo
ochranného opatrenia. To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej

trestnej činnosti.

Súd po zistení stanoviska prokurátora a splnomocnenej zástupkyne poškodených, ktorí navrhli prijať
vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, uznesením toto vyhlásenie obžalovaného prijal, keďže toto bolo
dostatočne podporené dôkazmi zabezpečenými v prípravnom konaní (výpoveďami svedkov a listinnými

dôkazmi), ako aj kladnými odpoveďami obžalovaného na otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g)
a h) Trestného poriadku a dokazovanie na hlavnom pojednávaní vykonal listinnými dôkazmi v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie o druhu a výške ukladaného trestu a o náhrade škody.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie čítaním záverov znaleckých posudkov, čítaním

listinných dôkazov postupom podľa § 268 ods. 2 veta druhá, § 269 Trestného poriadku a oboznámením
s vecným dôkazom podľa § 270 Trestného poriadku.

Zo znaleckého posudku č. 172/2025 z odvetvia psychiatria a sexuológia vyplynulo, že u obžalovaného
nebola zistená duševná choroba ani porucha v zmysle psychózy v čase spáchania skutku, ani

v súčasnosti. Ovládacie a rozpoznávacie schopnosti boli v čase spáchania skutku znížené len
nepodstatne, forenzne nevýznamne – nepodstatne pod vplyvom nižších rozumových schopností
a užitého alkoholu. Osobnostná štruktúra obžalovaného je nevyrovnaná s dominantnými rysmi emočnej
nestability, impulzivity a disociálnymi rysmi. Hoci v minulosti obžalovaný prekonal ischemickú cievnu
mozgovú príhodu (06/2023, 07/2025 – recidíva mozgovej príhody), neboli zistené forenzne významné

dôsledky mozgovej príhody vo vzťahu k posúdenému duševnému stavu obžalovaného. Obžalovaný
aj napriek tomu, že v minulosti sa podrobil výkonu ústavného ochranného protialkoholického liečenia,
v užívaní alkoholu pokračuje, k pitiu nemá dostatočne kritický postoj a vzhľadom na jeho osobnostnú
štruktúru znalec nenavrhol ochranné protialkoholické liečenie pre jeho neúčelnosť. Pobyt obžalovanéhona slobode z hľadiska psychiatrického nie je pre spoločnosť nebezpečný, preto mu nie je potrebné
nariaďovať ani ochranné psychiatrické liečenie. Obžalovaný je schopný chápať zmysel trestného
konania.

Zo znaleckého posudku č. 21/2025 z odboru psychológia vyplynulo, že osobnostná štruktúra
obžalovaného je disharmonicky štruktúrovaná, teda nevyvážená, emocionálne nestabilná, egocentrická
s antisociálnymi črtami. Obžalovaný je voči ľuďom negativistický, má sklon prehliadať sociálne
konvencie, uprednostňuje uspokojovanie individuálnych potrieb a prianí. Nevie primerane pracovať

sám so svojimi myšlienkami a emóciami a najmä v náročných sociálne ladených situáciách je
jeho rozhodovanie a konanie významne ovplyvnené deficitom copingových zručností (kognitívne,
behaviorálne a sociálne stratégie používané na zvládanie stresu, napätia a náročných situácií) -
jednoducho povedané obžalovaný nevie využívať nástroje a techniky, ktoré sa používajú na zvládnutie
stresu, ťažkých emócií a náročných situácií, a tak môže dôjsť k afektívnemu výbuchu (silný, búrlivý
a krátkodobý citový stav, pri ktorom emócie - hnev, zúrivosť, zdesenie, radosť- úplne ovládnu

racionálnu časť myslenia). Jeho intelektové schopnosti dosahujú pásmo podpriemeru. Pamäťové
procesy sú málo presné a málo spoľahlivé, kvalita spracovania vnímaných informácií je znížená.
Obžalovaný má snahu o čiastočné zakrývanie – zahmlievanie okolností vo vzťahu ku spáchanému
skutku (viď. vyjadrenie obžalovaného: „Ja som ju nechcel zabiť, iba vystrašiť„), o čom svedčí aj to,
že obžalovaný vedome predstiera alebo zveličuje psychické ťažkosti. Charakter a spôsob spáchaného

skutku zodpovedá osobnosti obžalovaného, tento nie je schopný primerane regulovať svoje emócie,
vrátane emócie hnevu, je neempatický, chýba mu zrelá regulácia agresívnych impulzov, t.j. cítiť hnev
alebo frustráciu, ale nereagovať okamžite deštruktívne (predstavuje konanie, ktoré vedome alebo
nevedome škodí samotnému aktérovi (autoagresia) alebo jeho okoliu (heteroagresia); často slúži
ako nezdravý mechanizmus na zvládanie ťažkých emócií, ako je pocit osamelosti, odmietnutia alebo

vnútorného napätia), má slabú kvalitu zručnosti zvládania záťaže - nemá v „psychickej výbave“ tie
správne nástroje na spracovanie stresu, tlaku alebo emócií. U obžalovaného bola zistená prítomnosť
rizikakumulácienevyriešenýchinterpersonálnychkonfliktovanáslednekumuláciaintrapsychickejtenzie
(ide o proces, pri ktorom sa v človeku hromadí vnútorné napätie, ktoré nikde neodteká, až kým
nedôjde k „výbuchu“ alebo psychickému zrúteniu), ktorá môže byť situačne ventilovaná neprimeraným

impulzívnym až explozívnym správaním (keď sa kumulovaná intrapsychická tenzia spojí so slabými
zručnosťami zvládania, výsledkom je práve toto neprimerané impulzívne až explozívne správanie;
tento moment sa označuje ako „skratové konanie“ – vedomie stráca kontrolu a emócie preberajú
kormidlo). Obžalovaný reaguje pri prežívaní pocitov frustrácie a hnevu emocionálnym výbuchom
poháňaným hnevom a strachom, t.j. reaktívnym agresívnym správaním, ktorý prichádza ako priama,

impulzívna odpoveď na pociťované ohrozenie, provokáciu alebo frustráciu. Defenzívne a opozičnícke
nastavenie obžalovaného voči druhým ľuďom v kombinácii s výraznou afektívnou labilitou (emočná
nestabilita - stav, kedy človek zažíva prudké, rýchle a často nepredvídateľné zmeny nálad) a chýbajúcou
zručnosťou regulovať svoje agresívne impulzy významným spôsobom zvyšujú riziko jeho agresívneho
správania voči ľuďom, ktorí ho subjektívne sklamali, či frustrovali a to najmä pri subjektívne významnom

interpersonálnom neúspechu. Z psychologického hľadiska motívom spáchania skutku obžalovaným
bol s najväčšou pravdepodobnosťou nekontrolovaný výbuch zlosti voči nebohej. U obžalovaného bola
zistená prítomnosť vysokého rizika násilného správania v budúcnosti a vzhľadom na jeho vek, rigiditu
(nepružnosť,húževnatélipnutienastarýchvzorcochsprávaniaaneschopnosťprispôsobiťsazmeneným
podmienkam) a chýbajúcu motiváciu k práci na sebe, je možnosť potencionálnej pozitívnej osobnostnej

zmeny veľmi otázna.

Z hodnotenia obžalovaného z ÚVV Košice vyplynulo, že vo výkone väzby sa správa slušne a
disciplinovane, plní úlohy plynúce z ústavného poriadku, dodržiava režim dňa, v osobných veciach
a v cele udržiava čistotu. Pracovne zaradený nie je, voľný čas trávi zapájaním sa do rôznych

voľnočasových aktivít podľa ponukového listu. Disciplinárne odmenený ani potrestaný doposiaľ nebol.
Počas hospitalizácie v nemocnici pre obvinených a odsúdených Trenčín bolo jeho správanie na
požadovanej úrovni.

Obžalovaný je z miesta bydliska hodnotený všeobecne, bez evidovania spáchania priestupkov.

Z evidencie priestupkov vyplynulo, že obžalovaný nemá žiadny záznam.Obžalovaný bol podľa odpisu registra trestov doposiaľ 18-krát súdne trestaný, prevažne pre majetkovú
trestnú činnosť, z tohto 14-krát mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody a tiež mu bolo
uložené aj ochranné prialkoholické liečenie ústavnou formou. Naposledy bol právoplatne odsúdený

trestným rozkazom Okresného súdu Rožňava zo dňa 10.12.2025 sp. zn. 3T/102/2025 za prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2
mesiace.

Trestnýzákonvychádzazozásady,žezákladnýmúčelomacieľomjeochranaspoločnostipredtrestnými

činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým
v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti
pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov tak robí z trestu
prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,
a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti, pričom generálna prevencia sa má
uskutočňovaťprostredníctvomindividuálnejprevencie.Aksatedapáchateľovizabrániajvďalšejtrestnej

činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu
je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti.

Všeobecne k uloženému trestu odňatia slobody súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax ESĽP

a Najvyššieho súdu, v rámci ktorej sa pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje
princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými
záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavkou proporcionálnosti
medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj keď

trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege (žiaden trest bez zákona)
stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre
individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako
sankcia, predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému
právneho štátu je nutné vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať

ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje
svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov
trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady
humanity, treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie
účelu trestu. Možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so

spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. V zmysle
zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ trestným
činom spôsobil. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť a bezprávie, ktoré trestným činom
spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Druh a výmera trestu musia byť v
každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa a jeho rodiny, či možnosť jeho nápravy.
Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného jeho osobnostného profilu, charakterových
a psychických vlastností, veku a pod., ako i individualizácie posúdenia pohnútok a dôvodov, ktoré viedli

k spáchaniu trestného činu.

Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Trestný zákon upravuje otázku ukladania trestov vo viacerých ustanoveniach, a to jednak pri zásadách
ukladania trestov, pri úprave jednotlivých druhov trestov.

Základnými ustanoveniami, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1
Trestného zákona) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a

jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona).

Úlohou trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Súčasneiných odradí od páchania trestných činov, trest je zároveň vyjadrením morálneho odsúdenia páchateľa
spoločnosťou. Pri určovaní druhu a výmere trestu súd prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho
následok, zavinenie, pohnútku, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Trest musí

postihovať páchateľa iba tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby.
Pri ukladaní trestu je dôležitý vzájomný pomer medzi represívnym prvkom a preventívnym prvkom
ukladanéhotrestu.Výchovnýúčinoktrestuniejepriamoúmernýintenziterepresívnehoprvku,aleneplatí
ani opak, že čím je trest miernejší, tým má výchovnejší charakter. Optimálna miera represie závisí od
konkrétnych okolností prípadu, pretože neprimeraný trest nepôsobí výchovne, ale skôr demoralizujúco.

Pri ukladaní trestu je potrebné prihliadať k zásade individualizácie trestu. Trest je potrebné ukladať podľa
pravidiel pre ukladanie trestov uvedených vo všeobecnej, ale aj osobitnej časti Trestného zákona. Je
potrebné dodržiavať zásadu zákonnosti, teda aby rozhodovanie o treste nebolo založené na ľubovôli, ale
aby zodpovedalo zákonu. Pri ukladaní trestu je potrebné, aby súd vychádzal zo závažnosti spáchaného
trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou v osobitnej časti Trestného zákona pri
jednotlivých trestných činoch.

Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život
(prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradí od páchania trestných činov (prvok generálnej
prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1

Trestného zákona).

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní

trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a
na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného
činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové
alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého

následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest,
ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži
najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 39 ods. 5 veta prvá Trestného zákona, pri vyhlásení o vine na hlavnom pojednávaní môže súd

uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby a pri trestných činoch uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať
rokov.

V danom prípade Trestný zákon pri skutkovej podstate obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145

odsek 2 stanovuje trestnú sadzbu 20 až 25 rokov alebo doživotie.

Pri ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie je potrebné striktne dodržiavať ust. § 47 ods. 1 písm.
a), písm. b) Trestného zákona.

Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba za trestný
čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len za podmienok, že a) uloženie takého trestu
vyžaduje účinná ochrana spoločnosti; a b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom
odňatia slobody na dobu dvadsaťpäť rokov.

Ďalším predpokladom pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie musí byť presvedčenie, že nie je
nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do 25 rokov.Súd sa pri úvahách o výmere trestu podrobne zaoberal otázkou, či v prípade obžalovaného nie sú
splnené zákonné podmienky pre uloženie výnimočného trestu odňatia slobody na doživotie v zmysle §
47 ods. 1 Trestného zákona.

Po analýze skutkového stavu a znaleckých posudkov však súd dospel k záveru, že uloženie tohto
najprísnejšieho trestu nie je v danom prípade dôvodné.

Tu je potrebné poukázať na obsahy znaleckých posudkov z odvetvia psychológia a psychiatria,

z ktorých vyplýva, že obžalovaný má syndróm závislosti na alkohole, jeho osobnosť je nevyrovnane
štrukturovaná s dominantnými rysmi emočnej nestability, impulzivity a disociálnymi rysmi s mierne
podpriemernými rozumovými schopnosťami. Charakter a spôsob spáchaného skutku zodpovedá
osobnosti obžalovaného, tento nie je schopný primerane regulovať svoje emócie, vrátane emócie hnevu,
je neempatický, chýba mu zrelá regulácia agresívnych impulzov, t.j. cítiť hnev alebo frustráciu, ale
nereagovaťokamžitedeštruktívne.Uobžalovanéhobolazistenáajprítomnosťvysokéhorizikanásilného

správania v budúcnosti a vzhľadom na jeho vek, rigiditu (nepružnosť, húževnaté lipnutie na starých
vzorcoch správania a neschopnosť prispôsobiť sa zmeneným podmienkam) a chýbajúcu motiváciu
k práci na sebe, je možnosť potencionálnej pozitívnej osobnostnej zmeny veľmi otázna. Tento opis
charakterizuje osobu s významnými odchýlkami v štruktúre osobnosti, ktoré naznačujú závažnejšie
psychologicképroblémy,častospadajúcedooblastiporúchosobnosti.Ideokomplexnýprofil,ktorýspája

emočnú labilitu, problémy s ovládaním správania a zníženú schopnosť prispôsobiť sa spoločenským
normám, v kombinácii s nižšou kognitívnou kapacitou. Nevyrovnane štrukturovaná osobnosť znamená,
žeosobnosťniejeharmonická.Niektorérysysúextrémnevyvinuténaúkoriných,čospôsobujevnútorné
napätie a problémy v správaní. Dominantné rysy emočnej nestability a impulzivity u obžalovaného
spôsobujú prudké zmeny nálad, neschopnosť kontrolovať svoje emócie a konanie, unáhlené reakcie

bez zváženia následkov. Obžalovaný tak môže reagovať násilne alebo deštruktívne, najmä ak je
kritizovaný. Disociálne rysy (antisociálne rysy) naznačujú zníženú empatiu, nezáujem o práva iných,
konfliktnosť a ignorovanie sociálnych noriem a pravidiel. Mierne podpriemerné rozumové schopnosti
indikujú, že kognitívne funkcie (intelekt) sú pod úrovňou priemeru, čo môže zhoršovať schopnosť
učiť sa zo skúseností, plánovať a riešiť zložité situácie. Možné prejavy v praxi (v kontexte hraničnej

alebo impulzívnej poruchy) sú vysoká miera napätia, konflikty vo vzťahoch, výbuchy hnevu, agresivita,
často prítomné rizikové správanie (gambling, zneužívanie návykových látok, sebapoškodzovanie). Ide
o patologické vzorce správania.

Súd pripomína, že otázka resocializácie je otázkou právnou, pri ktorej súd musí vyhodnocovať všetky

skutočnosti, nielen závery znaleckých posudkov.

Uloženie doživotného trestu je prostriedkom ultima ratio (posledná možnosť). Trest na doživotie
predstavuje úplne krajné riešenie a je určený výhradne pre prípady, kedy je páchateľ pre spoločnosť
natoľko nebezpečný, že jeho náprava je už úplne vylúčená a žiaden iný, časovo ohraničený trest, by

nedokázal zaistiť ochranu verejnosti.

V prípade obžalovaného súd konštatuje, že hoci znalci označili prognózu jeho resocializácie za veľmi
otáznu, nepoužili kategorický záver o jej absolútnej nemožnosti (nulovej šanci na nápravu). Judikatúra
najvyšších súdnych autorít vyžaduje, aby bola náprava páchateľa trestom do 25 rokov vylúčená s

vysokou mierou istoty. Hoci je obžalovaný rigidnou a disharmonickou osobnosťou, jeho priznanie viny
v rámci trestného konania predstavuje aspoň elementárny stupeň sebareflexie a procesnej súčinnosti,
ktorý bráni záveru o úplnej rezistencii voči výchovnému vplyvu trestu.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku.

Súd v prejednávanej trestnej veci postupoval pri ukladaní trestu podľa § 39 ods. 5 prvej vety Trestného
poriadku. Vzhľadom na zákonné zníženie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu, sa trestná
sadzba za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona upravila na rozpätie

160 mesiacov, t.j. 13 rokov a 4 mesiace až 25 rokov.Súd pri posudzovaní miery zavinenia a nebezpečnosti konania obžalovaného vychádzal zo vzájomnej
súvislosti medzi vykonaným skutkovým dejom a znaleckými závermi z odborov psychiatria a
psychológia.

Skutok, ktorý sa odohral dňa 23.06.2025 v Rožňave na mieste prístupnom verejnosti, v tesnej blízkosti
školského zariadenia, vykazuje podľa presvedčenia súdu známky mimoriadnej brutality, chladnokrvnosti
a cielenej agresie. Spôsob, akým obžalovaný zaútočil na poškodenú, svedčí o jeho absolútnej neúcte k
ľudskému životu a o úplnej strate základných morálnych zábran, čo v spojení s prítomnosťou maloletého

syna pri tomto akte radí predmetné konanie medzi najzávažnejšie prípady zásahu do chránených
záujmov spoločnosti.

Obžalovaný svoju manželku na mieste prístupnom verejnosti v podchode školy napadol nožom s
dĺžkou čepele 12,5 cm, pričom útok viedol s vysokou intenzitou priamo na životne dôležité orgány.
Početné bodnorezné rany, najmä priebod osrdcovníka a srdca, svedčia o jasnom úmysle usmrtiť,

ktorý obžalovaný realizoval deštruktívnym spôsobom. Súd pri posudzovaní závažnosti skutku nemohol
opomenúť skutočnosť, že obžalovaný usmrtil poškodenú v priamej prítomnosti ich maloletého syna.
Takýto spôsob spáchania činu svedčí o absolútnej strate akýchkoľvek morálnych a etických zábran
obžalovaného. Následok činu je v tomto prípade hlboko devastačný nielen pre obeť, ale aj pre prítomné
dieťa, ktoré bolo vystavené extrémnemu traumatizujúcemu zážitku s doživotnými následkami na jeho

psychický vývoj. Tento cynický postoj obžalovaného, ktorý uprednostnil ventiláciu vlastnej agresie pred
ochranou dieťaťa, je v priamej korelácii so závermi znaleckého posudku z odboru psychológia. Znalec
v ňom konštatoval u obžalovaného absenciu empatie a neschopnosť zrelej regulácie agresívnych
impulzov. Práve zistený egocentrizmus a antisociálne črty osobnosti spôsobili, že obžalovaný v kritickom
momente nebral žiaden ohľad na prítomnosť a duševné zdravie svojho maloletého syna. Podľa znalca

obžalovaný reaguje na pocity frustrácie a hnevu emocionálnym výbuchom bez schopnosti vnímať
potreby iných, čo v spojení s jeho neempatickým nastavením viedlo k realizácii deštruktívneho konania
voči blízkej osobe.

Tento charakter a spôsob spáchania skutku je podľa súdu priamym odrazom disharmonickej a

nevyrovnanej osobnosti obžalovaného, ako ju opísali znalci. Diagnostikovaná emočná nestabilita,
impulzivita a disociálne rysy vysvetľujú neschopnosť obžalovaného regulovať afekt hnevu. V kritickom
čase došlo u obžalovaného k tzv. skratovému konaniu, kedy pod vplyvom kumulovanej intrapsychickej
tenzie (vnútorného napätia) a deficitu copingových zručností (schopnosti zvládať stres) prevážil
nekontrolovaný výbuch zlosti nad racionálnym uvažovaním.

Inými slovami povedané (jednoduchšie) spôsob, akým obžalovaný zaútočil, presne zodpovedá jeho
povahe, ktorú opísali znalci. Ide o človeka, ktorý je vnútorne nevyrovnaný, náladový a nevie ovládať svoj
hnev.Kvôlitýmtovlastnostiamniejeschopnýkrotiťsvojeemócie.Vosudnýmomentvňomtakdlhorástlo
vnútorné napätie, až vybuchlo. Keďže obžalovaný nemá v povahe žiadne „brzdy“ na zvládanie stresu,

tento nekontrolovaný výbuch hnevu úplne vypol jeho zdravý rozum, a viedol k takzvanému skratovému
konaniu.

Hoci znalci v odbore psychiatria konštatovali, že rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obžalovaného
boli v čase činu znížené len nepodstatne (forenzne nevýznamne), psychologický profil odhaľuje hlbokú

patológiu jeho správania. Obžalovaný nie je schopný pociťovať empatiu a jeho reakcia na subjektívne
pociťované sklamanie či frustráciu vo vzťahu k manželke vyústila do reaktívneho agresívneho správania,
ktoré skončilo smrťou poškodenej.

Súd zdôrazňuje, že u obžalovaného bola zistená vysoká miera rigidity a neschopnosť učiť sa z

predchádzajúcich skúseností, čo potvrdzuje aj fakt, že napriek minulej protialkoholickej liečbe v pití
alkoholu nekriticky pokračoval. Práve alkohol v kombinácii s jeho osobnostnou štruktúrou pôsobil ako
katalyzátor agresie. Keďže znalci považujú ďalšiu liečbu za neúčelnú a možnosť pozitívnej osobnostnej
zmeny za veľmi otáznu, súd dospel k záveru, že jediným spôsobom, ako zabrániť ďalšiemu vysokému
riziku násilného správania voči okoliu, je uloženie dlhodobého trestu odňatia slobody.

Pri úvahách o možnosti nápravy obžalovaného musel súd vychádzať zo záverov znalcov, ktorí označili
prognózu jeho opätovného začlenenia do spoločnosti za veľmi otáznu. Kľúčovým faktorom je v tomto
smere diagnostikovaná rigidita jeho osobnosti.Pre zrozumiteľnosť súd uvádza, že táto rigidita znamená hlbokú psychickú nepružnosť a neschopnosť
prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Obžalovaný je vo svojich postojoch a správaní doslova

„zaseknutý v starých koľajach“ a nie je schopný učiť sa z predchádzajúcich chýb ani z výchovného
pôsobenia trestov. Táto povahová črta mu bráni osvojiť si nové, nenásilné vzorce správania, čo
potvrdzuje aj fakt, že napriek minulej liečbe v pití alkoholu nekriticky pokračoval.

Vzhľadom na túto nepoddajnú povahu v kombinácii s jeho nižším intelektom a úplným nezáujmom na

sebe pracovať, súd dospel k presvedčeniu, že nápravu obžalovaného nemožno očakávať v dohľadnej
dobe. Práve táto neschopnosť vnútornej zmeny viedla súd k záveru, že na ochranu spoločnosti je
nevyhnutné uložiť prísny a dlhodobý trest odňatia slobody vo výmere 17 rokov a 9 mesiacov.

Priznanie viny obžalovaným súd zohľadnil, avšak v kontexte znaleckých zistení o jeho sklone k
zahmlievaniu a zveličovaniu psychických ťažkostí (simulácii) ho nepovažoval za prejav hlbokej a

úprimnej ľútosti, ktorý by odôvodňoval miernejší postih. Trest vo výmere 17 rokov a 9 mesiacov
zodpovedá závažnosti útoku na najvyšší chránený záujem – ľudský život – a reflektuje potrebu dlhodobej
izolácie páchateľa, u ktorého absentujú vnútorné zábrany a mechanizmy kontroly agresivity.

Pri určovaní druhu a výmery trestu súd postupoval v zmysle zákonných kritérií, pričom dospel k

nasledovným záverom:

1. Spôsob spáchania činu a objektívna stránka
Súd vzal do úvahy mimoriadnu intenzitu a agresivitu útoku, ktorý sa odohral na verejne prístupnom
mieste v podchode školy. Skutok sa vyznačuje vysokou mierou brutality a neúcty k ľudskému životu.

Obžalovaný si na poškodenú, svoju manželku, vopred počkal s nabrúseným nožom v čase, keď
sprevádzalaichmaloletéhosynazoškoly.Pokrátkejhádkeafyzickomnapádaní(sácaní)naňubleskovo
a razantne zaútočil. Útok viedol s veľkou silou na životne dôležité orgány, a to aj vo chvíli, keď už obeť
bezbranne ležala na zemi. V konaní ho nezastavila ani prítomnosť maloletého syna, ani jeho krik. Svoj
útok ukončil až po vyrušení svedkom, z miesta činu utiekol a následne sa pokúsil o útek aj pred hliadkou

polície, pričom mal stále pri sebe zakrvavený vražedný nástroj.

2. Zavinenie a pohnútka: Znalci z odborov psychiatria a psychológia zhodne konštatovali, že hoci
boli ovládacie schopnosti obžalovaného znížené len nepodstatne, jeho konanie bolo výsledkom
nekontrolovaného výbuchu zlosti. Pohnútkou bol afekt hnevu vyvolaný neschopnosťou obžalovaného

riešiť interpersonálne konflikty inak než agresiou, čo potvrdzuje jeho hlbokú osobnostnú disharmóniu.
Súd ustálil u obžalovaného priamy úmysel (§ 15 písm. a) Trestného zákona). Hoci obžalovaný tvrdil, že
chcel poškodenú len vystrašiť, mechanizmus skutku – vopred pripravený a nabrúsený nôž, smerovanie
úderov na srdce a intenzita útoku – toto tvrdenie jednoznačne vyvracia. Pohnútkou (motorom) činu
bol nekontrolovaný výbuch zlosti a snaha okamžite uvoľniť neznesiteľné vnútorné napätie (tenziu).

Obžalovaný vnímal manželku ako zdroj svojho utrpenia a vraždu zvolil ako jediný spôsob, ako zastaviť
svoj vnútorný tlak. Ide o typickú reaktívnu agresiu labilnej osobnosti, ktorá v afekte hnevu úplne stráca
racionálnu kontrolu.

3.Následokasprávaniepočine:Prepochopenietragédiejekľúčovárigidita(nepružnosť)obžalovaného.

Tá mu zabránila v konflikte ustúpiť, odísť alebo nájsť mierové riešenie. Trval na svojom postoji („musí
byť po mojom“), čo viedlo k eskalácii napätia. Keď toto napätie (tenzia) dosiahlo kritický bod, jeho
emočná labilita spôsobila bleskový výbuch hnevu. Agresia sa stala smrtiacim „ventilom“. Skutočnosť,
že po čine utiekol, potvrdzuje jeho vnútorné nastavenie, že agresiu považuje za funkčný nástroj na
riešenie problémov. Obžalovaný nožom s 12,5 cm čepeľou cielene zasiahol životne dôležité orgány

svojej manželky, pričom priebod srdca a následný šok z vykrvácania viedli k jej okamžitej smrti. Následok
je neodčiniteľný – strata ľudského života.

4. Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti ((§ 36, § 37 Trestného zákona): Súd pri výmere trestu zohľadnil
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, nakoľko sa obžalovaný k spáchaniu skutku

priznal. Súd sa však musel podrobne zaoberať mierou úprimnosti deklarovanej ľútosti, ktorú obžalovaný
verbálne vyjadril počas hlavného pojednávania. Úprimná ľútosť v právnom zmysle slova nie je len
ľútosťou nad tým, že páchateľ bol odhalený a čelí prísnemu trestu (tzv. ľútosť nad sebou samým), ale
musí ísť o hlboké vnútorné precitnutie, pochopenie nespravodlivosti činu a súcit s obeťou a jej blízkymi.V prípade obžalovaného je však miera úprimnosti tejto ľútosti značne relativizovaná závermi znaleckého
dokazovania. Znalec z odboru psychológia u obžalovaného zistil neschopnosť vnímať potreby iných a
nedostatok súcitu. Pre osobu s takýmto nastavením je autentické prežívanie ľútosti voči obeti biologicky

a psychologicky sťažené. Jeho deklarovaná ľútosť sa preto javí skôr ako účelová snaha o zmiernenie
trestu než ako hlboký emocionálny proces. Obžalovaný opakovane tvrdil, že poškodenú chcel „len
vystrašiť“ a že k činu bol „dohnaný“. Takéto tvrdenia svedčia o tom, že obžalovaný stále neprebral
plnú zodpovednosť za svoje konanie. Skutočne ľutujúci páchateľ nebagatelizuje mechanizmus útoku
a nehľadá vinu v okolnostiach alebo v správaní obete. Súd pri vyhodnocovaní pravdivosti a hĺbky

vyjadrenej ľútosti obžalovaného nemohol opomenúť jeho šokujúcu pasivitu a následný útek z miesta
činu. Skutočná a úprimná ľútosť sa v hraničných situáciách prejavuje okamžitou snahou o nápravu alebo
aspoň o zmiernenie následkov. V danom prípade však obžalovaný po brutálnom útoku na poškodenú
úplne ignoroval zúfalý krik a volanie o pomoc svojho maloletého syna G. B., ktorý bol priamym svedkom
umierania svojej matky. Obžalovaný nielenže neposkytol poškodenej prvú pomoc, ale v snahe vyhnúť
sa trestnej zodpovednosti z miesta činu zbabelo utiekol. Tento moment je pre súd kľúčovým dôkazom

jeho emočnej otupelosti a neempatického nastavenia, o ktorom hovoria znalci. Ak páchateľ v kritickej
chvíli nedokáže zareagovať na zúfalstvo vlastného dieťaťa a uprednostní vlastný útek pred záchranou
života manželky a matky svojich detí, jeho neskoršie verbálne proklamácie o „úprimnej ľútosti“ pred
súdom sa javia ako prázdne a čisto účelové frázy. Súd preto dospel k záveru, že obžalovaný neľutuje
zmarený život poškodenej ani nezvratnú traumu svojho syna, ale primárne ľutuje dôsledky, ktoré z tohto

činu vyplynuli pre jeho osobu v podobe dlhodobého trestu odňatia slobody. Práve zistená psychická
nepružnosť (rigidita) spôsobuje, že obžalovaný vníma situáciu len zo svojej perspektívy („muselo byť po
mojom“). Jeho „ľútosť“ je tak skôr frustráciou z následkov, ktoré postihli jeho osobu (strata slobody), než
úprimným žiaľom nad zmareným životom manželky a traumou syna. Súd preto priznanie viny vyhodnotil
ako zákonnú poľahčujúcu okolnosť, ktorá viedla k zníženiu trestnej sadzby, avšak pri určení konkrétnej

výmery trestu na 17 rokov a 9 mesiacov nepriznal tejto ľútosti takú váhu, ktorá by odôvodňovala trest
na samej spodnej hranici zákonného rozpätia. Súd má za to, že u obžalovaného absentuje skutočná
katarzia (vnútorná očista), čo potvrdzuje aj jeho útek z miesta činu bez poskytnutia pomoci umierajúcej
manželke.
Súd pri ukladaní trestu dôsledne zhodnotil prítomnosť priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h), m)

Trestného zákona. Obžalovaný svojím konaním naplnil znaky dvoch trestných činov v jednočinnom
súbehu, a to obzvlášť závažného zločinu vraždy a prečinu výtržníctva. Skutočnosť, že jedným skutkom
zaútočil na dva rôzne chránené záujmy (najvyšší záujem na ochrane ľudského života a záujem
na zachovaní verejného pokoja a slušnosti), svedčí o vysokej miere kriminálnej energie a absencii
zábran. Súd vzal do úvahy fakt, že obžalovaný bol už v minulosti za trestný čin odsúdený. Táto

okolnosť potvrdzuje jeho sklony k páchaniu protiprávnej činnosti a neschopnosť vyvodiť dôsledky z
predchádzajúceho trestného postihu. Minulé odsúdenie zjavne neviedlo k jeho náprave ani k rešpektu
voči zákonu, čo len umocňuje potrebu uloženia dlhodobého trestu odňatia slobody.

5. Osoba páchateľa a možnosť nápravy: Pri určovaní druhu a výmery trestu bolo pre súd kľúčovým

hľadiskom posúdenie osoby obžalovaného a vyhliadok na jeho nápravu. Súd sa v tomto smere oprel
o závery znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva, že obžalovaný je vnútorne nevyrovnaný človek,
ktorý sa sústredí predovšetkým na seba a na uspokojovanie vlastných potrieb bez ohľadu na iných.
Podľa znalcov mu úplne chýba súcit s inými ľuďmi (empatia) a nedokáže zvládať záťažové situácie.
Jednoducho povedané, obžalovanému chýbajú vnútorné „brzdy“, ktoré by mu v stave napätia alebo

hnevu zabránili agresívne zaútočiť. Jeho správanie je ovplyvnené aj nižšími rozumovými schopnosťami,
čo mu sťažuje schopnosť učiť sa zo skúseností a predvídať následky svojho konania. Súd vzal do
úvahy aj diagnostikovanú rigiditu obžalovaného, čo v bežnej reči znamená jeho extrémnu povahovú
nepružnosť a tvrdohlavosť. Obžalovaný je natoľko „zaseknutý“ vo svojich starých vzorcoch správania,
že nie je schopný prijať iný pohľad na vec ani sa prispôsobiť pravidlám slušného spolužitia. Vzhľadom

na tieto nepriaznivé vlastnosti a úplný nezáujem obžalovaného na sebe pracovať, znalci označili nádej
na jeho polepšenie za veľmi otáznu. Súd sa po dôkladnom vykonaní dokazovania a analýze znaleckých
posudkov v celom rozsahu stotožnil s odbornými závermi znalcov. Súd dospel k presvedčeniu, že
obžalovaný nie je schopný prejaviť súcit ani voči vlastnej rodine, nedokáže si úprimne priznať chybu,
má natoľko nepružnú a necitlivú povahu, že jedinou možnosťou je uloženie nepodmienečného trestu

odňatia slobody.Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr,
ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný
trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Podľa § 42 ods. 2 veta prvá, veta druhá Trestného zákona, spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší
výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest
nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom.

Podľa § 41 ods. 1 veta prvá Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných
činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich
najprísnejšie trestný.

Pri ukladaní trestu súd vychádzal zo skutočnosti, že obžalovaný sa dopustil posudzovaného skutku

dňa 23.06.2025, teda ešte predtým, než bol dňa 10.12.2025 Okresným súdom Rožňava vydaný trestný
rozkaz pod sp. zn. 3T/102/2025 za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona. Keďže ide
o trestné činy vo viacčinnom súbehu, súd bol povinný uložiť obžalovanému súhrnný trest podľa § 42
ods. 1 Trestného zákona. V súlade s § 42 ods. 2 Trestného zákona preto súd zároveň zrušil výrok o
treste uložený citovaným skorším trestným rozkazom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Po zvážení všetkých zákonných hľadísk súd uložil obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 17 rokov a 9 mesiacov. Tento trest považuje súd za spravodlivý a primeraný. Dostatočne
zohľadňuje vysokú mieru spoločenskej nebezpečnosti činu vraždy aj potrebu eliminovať vysoké riziko

násilného správania, ktoré nie je možné vzhľadom na patologickú štruktúru osobnosti obžalovaného
korigovať miernejším spôsobom.

V súlade s ustanovením § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona súd zaradil obžalovaného na výkon
uloženého trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Toto rozhodnutie

reflektuje zákonnú obligatórnu podmienku, nakoľko obžalovaný sa dopustil obzvlášť závažného zločinu.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, ochranný dohľad môže súd uložiť páchateľovi úmyselného
trestného činu, ktorý bol už v minulosti najmenej dvakrát odsúdený za takýto trestný čin a ktorému
znovu ukladá nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo páchateľovi zločinu, ak vzhľadom na osobu

páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší spôsob života, na prostredie, v ktorom žije, a na
povahu spáchanej trestnej činnosti, sa nedá očakávať, že po výkone trestu povedie riadny život.

Podľa § 78 ods. 1 Trestného zákona, ochranný dohľad sa ukladá na jeden až tri roky.

Účelom tohto opatrenia je zabezpečiť kontrolu nad páchateľom po jeho prepustení z väzenia, aby sa
znížilo riziko recidívy.

Súd zároveň podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad vo výmere
18 mesiacov. Vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného obzvlášť závažného zločinu vraždy, ako

aj s prihliadnutím na osobu obžalovaného a jeho doterajší spôsob života, súd dospel k záveru, že
na zabezpečenie jeho resocializácie a ochranu spoločnosti nepostačuje samotný výkon trestu odňatia
slobody. Preto zároveň podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad
vo výmere 18 mesiacov. Uložená výmera v polovici zákonnej trestnej sadzby je primeraná na to,
aby probačná kontrola po prepustení obžalovaného na slobodu účinne eliminovala riziko recidívy a

napomohla jeho opätovnému zaradeniu do riadneho života.

Súd obžalovanému uložil podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trest prepadnutia veci, a to
konkrétne kuchynského noža s plastovou rukoväťou čiernej farby s tmavou čepeľou s dĺžkou čepele
12,5 cm a šírkou pri rukoväti 2 cm, ktorý bol zaistený v rámci vyšetrovania, nakoľko bolo v rámci

vykonaného dokazovania nesporne preukázané, že ide o vec, ktorá bola použitá na spáchanie trestného
činu a zároveň je vo vlastníctve obžalovaného. Uložením tohto trestu dochádza k odňatiu nástroja
trestnej činnosti (instrumentum sceleris), čím sa sleduje nielen represívny, ale najmä preventívny účeltrestu, smerujúci k zamedzeniu ďalšieho používania predmetného nástroja na páchanie trestnej činnosti.
Vlastníkom prepadnutej veci sa v zmysle zákona stáva štát.

Súdom bolo vykonané dokazovanie aj v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o náhrade škody čítaním
listinných dôkazov postupom podľa § 269 Trestného poriadku a výsluchom poškodeného O. O..

Podľa § 287 odsek 1 prvá veta Trestného poriadku, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin,
ktorýmspôsobilinémuškodu,uvedenúv§46ods.1,uložímuspravidlavrozsudku,abyjupoškodenému

nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený.

Škodou sa podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na
majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným
činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach.

Škodou na účel Trestného zákona sa rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným
činom.

Škodou sa rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery
mal nárok, alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť (§ 124 ods. 2 Trestného zákona).

Z prečítanej zápisnice o výsluchu poškodenej L. M. N., J. z prípravného konania súd zistil, že si uplatnila
škodu v sume 1.885,38 eur ako nárok za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poškodenej nebohej. Táto
si uplatnila nárok riadne a včas a výšku škody hodnoverným spôsobom aj preukázala.

Súd preto v súlade s § 287 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť
poškodenej L. M. N., J. vzniknutú majetkovú škodu vo výške 1.885,38 eur.

Nárok na náhradu majetkovej škody si uplatnil aj brat nebohej – O. O. vo výške 1.319,10 eur ako náklady
na pohreb, nárok si uplatnil riadne a včas a výšku škody hodnoverným spôsobom aj preukázal.

Súd preto v súlade s § 287 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť
poškodenému O. O. vzniknutú majetkovú škodu vo výške 1.319,10 eur.

Vzniknutá majetková škoda je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním obžalovaného.

Poškodený O. O. a poškodení maloletí G. B., nar. X.X.XXXX a G. B., nar. XX.X.XXXX, zastúpení O. O.
a N. O., ktorým boli maloletí zverení do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti v zmysle rozsudku
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 8P/153/2025 zo dňa 4.9.2025 si uplatnili nárok na nemajetkovú ujmu,
poškodený O. O. v sume 20.000,- eur a poškodení maloletí každý v sume 100.000,- eur.

Nemajetkovú ujmu poškodení zdôvodnili nasledovne:

Q. G. B., R. XX.X.XXXX – smrť matky pred jeho očami zavinená vlastným otcom významným spôsobom
ovplyvnila jeho život – maloletý sa do seba uzavrel, o matke nechce hovoriť, nespomína ju a tiež

nechce hovoriť ani o otcovi. Z miesta spoločného bydliska do nového domova (k poručníkovi –
strýkovi – bratovi jeho nebohej matky) si odmietol vziať akúkoľvek vec, ani jednu jedinú hračku;
nechce mať žiadne spomienky na predchádzajúci život. Musel zmeniť školu, nakoľko sa nechce ani
len priblížiť k miestu tragickej udalosti. Smrť matky vyvolala u neho nenahraditeľnú stratu primárnej
citovej väzby, starostlivosti a bezpečia. Podstupuje odbornú psychologickú pomoc, a aj napriek tomu

u neho pretrvávajú výrazné prejavy traumy a dlhodobé narušenie emocionálneho vývinu. U maloletého
v dôsledku skutku došlo k mimoriadne závažnému zásahu do osobnostných práv, najmä do práva na
súkromie, rodinný život, ľudskú dôstojnosť a psychickú integritu.

Maloletý G. B., nar. X.X.XXXX – bol tiež priamym svedkom útoku otca na matku, keď sa v čase

útoku ku svojej matke a maloletému bratovi približoval po chodníku z ulice spred školy jeho mladšieho
brata. Brutálny útok jeho vlastného otca na jeho vlastnú matku u neho spôsobil mimoriadnu intenzívnu
psychickú traumu, strach, úzkosti a zásadný zásah do rodinného a citového života. Maloletý sa do
seba uzavrel, o matke nechce hovoriť, nespomína ju a tiež nechce hovoriť ani o otcovi. Z miestaspoločného bydliska do nového domova (k poručníkovi – strýkovi – bratovi jeho nebohej matky) si
odmietol vziať akúkoľvek vec, nechce mať žiadne spomienky na predchádzajúci život. Smrť matky
vyvolala u neho nenahraditeľnú stratu primárnej citovej väzby, starostlivosti a bezpečia. Podstupuje

odbornú psychologickú pomoc, a aj napriek tomu u neho pretrvávajú výrazné prejavy traumy a dlhodobé
narušenie emocionálneho vývinu. U maloletého v dôsledku skutku došlo k mimoriadne závažnému
zásahudoosobnostnýchpráv,najmädoprávanasúkromie,rodinnýživot,ľudskúdôstojnosťapsychickú
integritu.

O. O. – brat nebohej. So sestrou mal veľmi blízky, dôverný a každodenný vzťah; pravidelne sa stretávali,
navzájom si pomáhali a boli si oporou. O smrti sestry sa dozvedel bezprostredne po útoku, a hneď začal
riešiť starostlivosť o maloletých poškodených, ktorí po utrpení mimoriadne závažnej traumy ostali bez
rodičov – matku stratili v dôsledku činu a otec je trestne stíhaný. Násilná smrť sestry zasiahla celú rodinu,
bol to pre neho a celú rodinu šok. Išlo a ide o mimoriadne tragickú a traumatizujúcu udalosť. Jej smrť
predstavuje hlboký zásah do jeho súkromia, rodinného života, citovej stability a psychického zdravia; trpí

úzkostnými stavmi, pretrváva u neho smútok a psychický stres. Maloletí poškodení mu a jeho manželke
boli zverení do spoločnej náhradnej starostlivosti, ktorým poskytuje každodennú podporu, starostlivosť
a stabilitu. Uvedené si vyžiadalo zásadnú reorganizáciu jeho rodinného a pracovného života. Násilná
smrť súrodenca predstavuje aj podľa judikatúry značne intenzívny zásah do osobnostných práv
súrodenca , najmä do práva na rodinný život, citové väzby a ľudskú dôstojnosť. Ide o závažný zásah

vzhľadom na povahu skutku, jeho brutalitu, verejnosť a bezprostredný dopad na rodinu.

Poškodený O. O. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že to, čo sa stalo, spôsobilo úplný prevrat v jeho
živote, zmena nastala v jeho rodinnom živote. V čase skutku jeho deti už boli plnoleté a po skutku sa ujal
spolu so svojou manželkou starostlivosti o maloleté deti jeho nebohej sestry, pričom ani ich nenapadlo,

aby maloleté deti boli zverené do štátnej starostlivosti. Všetko museli prispôsobiť potrebám maloletých
detí, museli prispôsobiť tomu aj bývanie, zasiahlo to jeho súkromie. Uviedol, že obžalovaný zničil život
celej rodine. Ako „náhradný“ zákonný zástupca maloletých detí svoju výpoveď zameral k závažnosti
spôsobenej ujmy a nepriaznivým následkom na život maloletých detí. Vo vzťahu k mal. G. uviedol, že po
skutku bol tento na tom veľmi zle, asi dva týždne vôbec s nikým nekomunikoval, následne sa vyjadroval

tak, že chce si zmeniť priezvisko, pretože nechce mať nič spoločné so svojím otcom a prezentuje to, že
pokiaľ sa raz stretne so svojím otcom, že mu môže ublížiť. Vo vzťahu k mal. G. uviedol, že tento je na
tom oveľa horšie. Tento asi celý jeden mesiac nevedel sám zaspávať, zaspával iba s jeho manželkou,
následne sa kúpila poschodová posteľ a zaspáva v izbe so svojím starším bratom. Maloletý G. nebol
doposiaľ ani na cintoríne, matka mu veľmi chýba. Tiež maloletému G. zmenili aj školu a to z dôvodu, aby

prostredie, v ktorom sa stal skutok, mu to nepripomínalo. Dodal, že vníma, že maloleté deti svojho otca
pre to, čo sa stalo, nenávidia, vôbec sa k jeho osobe nevyjadrujú, nechcú o ňom nič rozprávať. On a jeho
manželka sa veľmi snažia im túto situáciu uľahčiť. S obidvoma maloletými deťmi absolvovali 5-6 sedení
u psychológa, a najťažšie boli prvé dva mesiace. Maloletí sa tiež nevyjadrujú ani k osobe svojej nebohej
matky. Deti má veľmi rád a je toho názoru, že tieto majú v ňom vzor a ich vzťah k nemu je a bol lepší

ako ich vzťah k vlastnému otcovi. Tiež uviedol, že s nebohou sestrou mali veľmi dobrý a vrúcny vzťah,
nebol deň, aby sa so svojou nebohou sestrou nestretol, dokonca aj v ten deň, kedy došlo ku skutku, sa
s ňou stretol a pili spolu kávu u ich mamky.

Škodou na účely § 287 ods. 1 Trestného poriadku, nie je iba majetková škoda, ale treba ňou rozumieť aj

nemajetkovú ujmu ako dôsledok porušenia, či ohrozenia iných zákonom chránených práv alebo slobôd
trestným činom.

Výklad ustanovenia § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pritom zohľadňuje aj právo Európskej únie,
konkrétne rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom

konaní(ďalejlen„rámcovérozhodnutie"),ktorébolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebraté
zákonom č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľačl.1písm.a)rámcovéhorozhodnutia„obeť"jefyzickáosoba,ktoráutrpelaujmu,vrátanefyzického
a psychického poškodenia, emocionálneho utrpenia, ekonomickej straty, priamo spôsobenú konaním

alebo nekonaním, ktoré je porušením trestného práva členských štátov.

Podľa čl. 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia, každý členský štát zabezpečí, aby obete trestných činov
boli oprávnené získať rozhodnutie v primeranej lehote o odškodnení zo strany páchateľa v priebehutrestného konania, okrem určitých prípadov, kde vnútroštátne právo stanovuje odškodnenie, ktoré sa
má priznať iným spôsobom.

So zreteľom na definíciu obete a na povinnosť národných súdov vykladať vnútroštátne právo s čo
najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok,
rozhodnutie o náhrade škody spôsobenej trestným činom, na ktoré má mať jeho obeť podľa čl. 9 ods. 1
rámcového rozhodnutia právo už v priebehu trestného konania, zahŕňa podľa názoru odvolacieho súdu
tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako dôsledok neoprávneného zásahu do práva na ochranu

osobnosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy obetí je v slovenských podmienkach formálno-právne nárokom
na ochranu osobnosti. Nemajetková ujma pozostalých je spojená so vznikom peňažnej náhrady iba v
prípade,aksmrťaleboublíženienazdravíjedôsledkomprotiprávnehokonania(stavu),následkyktorého
znáša pôvodca rizika (zvýšeného nebezpečenstva, pôvodca útoku).

Následky takéhoto právneho konania sa pritom neprejavujú v majetkovej, ale naopak v citovej, duševnej
sfére poškodených osôb. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy je upravená
v inej (samostatnej) časti Občianskeho zákonníka, než zodpovednosť za škodu v pravom slova zmysle
(viď rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 2013, B. F., C-22/12).

Úpravaochranysúkromiavrátanerodinnéhoživotavychádzazozásady,žedosúkromnéhoživotaosoby
sa nesmie zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť ujma. V prípade, že medziľudské
vzťahy tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú
určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva

na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu osobnosti. Právnym prostriedkom ochrany
je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného
zadosťučinenia, ktoré môže mať aj podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto materiálna
satisfakcia je vždy v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu, teda musí existovať závažná
ujma. Za takúto závažnú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu

práva, intenzitu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom je však
rozhodujúce objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase v tej istej
situácii vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv
aslobôdvyplýva,žedieťanarodenéztakéhotozväzkujeipsoiuresúčasťoutohtovzťahu.Ztohtodôvodu

existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi
dieťaťom a jeho rodičmi je zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia
neskôr spolu nežijú.“

Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi

členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže
byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru

osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.

Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak

došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto
právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého

je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom
úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom.

Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“ v
práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v § 46 ods. 1 Trestného poriadku, totižto vychádza
z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne prekonanej a
prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného, ale nazerá
na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny zásah do materiálnych i

nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna
(majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví
vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie materiálnej povahy,
ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie, resp. zásah do takýchto práv
sankcionuje.

Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje
na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna
škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním
sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so

všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t.j. pojmom, ktorý je
obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva o slobody, ktoré podliehajú
zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný (spravidla vo forme príkazu takýto zásah
odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na
imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto

porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to s ohľadom na
charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej
osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na
prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne
ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto
predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady.
Potom ako už bolo uvedené aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných práv
a právnych prostriedkoch nápravy sa rozhoduje podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Právna teória aj prax je jednotná v závere, že neoprávneným zásahom do osobnostného práva je aj
spôsobenie smrti, kde prichádza do úvahy možnosť primeraného zadosťučinenia vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. („Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do
súkromia členov rodiny“ - Najvyšší súd ČR sp. zn. 30Cdo 1678/2004, PR, 2005, č. 12).

Originalitu práva pozostalých domáhať sa na súde ochrany pred neoprávneným zásahom do ich
osobnosti potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 93/2008, podľa ktorého: „Ak
medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ichsúkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená

taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková
ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj
citová (emocionálna) ujma“.

Kritériá vplývajúce na určenie výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy za nezvratný zásah do najbližších

rodinných väzieb spracúvajú napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 4Tdo 1402/2015, na ktoré Najvyšší súd
ČR nadviazal aj vydaním tlačovej správy z roku 2016. Obdobne ich pomenúva aj Ústavný súd ČR
v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/2014. Uvedené kritériá, doplnené o východiská z rozhodovacej činnosti sú
nasledovné: a) intenzita, kvalita vzájomného vzťahu, b) vek zomrelého a pozostalých, c) existenčná
a ekonomická závislosť na zomrelom, d) miera zavinenia zomrelého, e) poskytnutá satisfakcia v inej
forme, f) postoj škodcu, dopad udalosti na jeho duševnú sféru (u fyzickej osoby), g) miera zavinenia

škodcu a h) majetkové pomery škodcu.

Protiprávnym zásahom utrpeli poškodení ujmu na ich práve na ochranu súkromia a rodinného života,
ktorá je vyjadrená najmä v čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu občianskych a politických právach, v čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a

slobôd, ako aj v článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní o neoprávnenom zásahu
do osobnostných práv poškodených súd vychádzal z ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka a
z ustanovenia § 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme súd zohľadnil základnú zásadu, že do súkromného života sa

nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma, z ktorej
vychádza úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia.

Funkciou práva na súkromie je zabezpečiť pre fyzickú osobu nedotknuteľnosť jej súkromnej sféry, v
ktorejbymohlavšestrannerozvíjaťsvojuosobnosť.Ústavarodinnýživotpriraďujeksúkromnémuživotu,

pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou
súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám,
čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré
sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia.

Medziľudské vzťahy tvoriace základ a rámec súkromného života poškodených a obetí ako rodinne
spriaznených osôb protiprávnym zásahom obžalovaného dosiahli maximálnu deštrukčnú intenzitu,
pretože jeho zásahom nastala smrť ako nenapraviteľný následok konania.

Podľa názoru súdu strata jedného člena rodiny, obzvlášť tak násilným konaním, je neodčiniteľnou ujmou,

ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje
závažný zásah do práva na súkromie dotknutej fyzickej osoby a medzi konaním obžalovaného a ujmou
poškodených existuje príčinná súvislosť.

Usmrtením došlo k absolútnemu zásahu do práva obetí na život, ktorý je nezvratný a nereparovateľný.

Následok, ktorým je smrť človeka, je z hľadiska stupňa závažnosti ujmy následkom absolútnym.

Ľudský život je pritom najvyššou hodnotou. Smrť blízkej osoby je stav, kde z hľadiska pozostalých
je trestnoprávna ochrana neúplná a satisfakcia v podobe účinnej ľútosti či ospravedlnenia, nie je
primeraným zadosťučinením, ktorým by došlo k reparácii danej ujmy.

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovené dve
kritériá: 1) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a 2) okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo. Nemajetkovú ujmu na rozdiel od škody na majetku nie je možné kvantifikovať.

Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch
neustanovuje.

Ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané.
Určenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazochjevecouúvahysúdu,ktorýsapritejtoúvahemusí
riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/137/2008).

Súd pripomína, že prakticky v žiadnom prípade rozhodovania o zadosťučinení v peniazoch, ako jednej
z foriem nápravy nemajetkovej ujmy, nie je možné určiť priznanú sumu matematicky na euro presne.
Na rozdiel od majetkovej škody, ktorá je v zásade presne merateľná úbytkom v majetkovej sfére
poškodeného, nie je nemajetková ujma kvantifikovateľná matematicky presne, pretože sa nejedná o
ujmu v presne merateľnej sfére. Miera ujmy v nemajetkovej sfére je do istej miery kvantifikovateľná, a to

prostredníctvom významu zasiahnutej sféry osobnostných práv človeka v spojení s intenzitou prežívania
takéhoto zásahu. Slovenský právny poriadok zároveň nepozná žiadny spôsob výpočtu náhrady, resp.
nejaké dolné, resp. horné limity pri jej určení.

Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým ako sekundárnym obetiam je

dôležité zohľadniť aj proporčnosť náhrady, ktorá by mala zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave
o spravodlivosti.

Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k maloletému G. B., nar. XX.XX.XXXX vychádzal z
mimoriadnej závažnosti zásahu do osobnostných práv dieťaťa a z devastačných následkov, ktoré mu

konanie obžalovaného spôsobilo. Smrť matky, ktorú maloletý videl na vlastné oči, a ktorú zavinil jeho
vlastný otec, predstavuje pre sedemročné dieťa extrémnu životnú traumu. U dieťaťa došlo k náhlemu
a násilnému pretrhnutiu primárnej citovej väzby, čo ho pripravilo o základný pocit bezpečia a lásky.
Trauma je natoľko hlboká, že maloletý si z pôvodného domova odmietol vziať čo i len jedinú hračku
či osobnú vec. Toto radikálne odmietnutie minulosti svedčí o jeho snahe vytesniť neznesiteľnú realitu

a bolesť zo svojej mysle. Maloletý musel zmeniť školu, nakoľko sa odmieta čo i len priblížiť k miestu
tragédie. Hĺbku duševnej útrapy dokumentujú aj zmeny v každodennom správaní maloletého. Po skutku
viac ako mesiac nedokázal sám zaspávať, čo je jasným dôkazom straty pocitu bezpečia a neustáleho
strachu. Maloletý sa doposiaľ nedokázal vyrovnať s definitívnosťou straty svojej matky natoľko, aby
bol schopný navštíviť jej hrob na cintoríne. Hoci matka dieťaťu nesmierne chýba, o nej ani o svojom

otcovi odmieta hovoriť. Tento stav svedčí o tom, že proces spracovania traumy je u dieťaťa stále v
počiatočnom a mimoriadne bolestivom štádiu, pričom prejavy traumy pretrvávajú napriek intenzívnej
odbornej psychologickej pomoci.

Súd konštatuje, že konaním obžalovaného došlo k mimoriadne závažnému a nezvratnému zásahu do

osobnostných práv maloletého podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä do jeho práva na
súkromie a rodinný život, práva na ľudskú dôstojnosť a psychickú integritu. Skutočnosť, že páchateľom
je vlastný otec, mieru psychickej devastácie dieťaťa znásobuje. Suma 50.000,- eur predstavuje v danom
prípade primerané a spravodlivé zadosťučinenie. Hoci žiadne peniaze nemôžu dieťaťu vrátiť matku,
táto náhrada má slúžiť na zabezpečenie jeho ďalšej resocializácie, dlhodobej odbornej terapie a aspoň

čiastočné zmiernenie následkov tejto nenahraditeľnej citovej straty.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k maloletému G. B., nar. XX.XX.XXXX súd tiež vychádzal
z mimoriadnej závažnosti zásahu do osobnostných práv dieťaťa a z devastačných následkov, ktoré mu
konanie obžalovaného spôsobilo. Hoci sa maloletý G. k miestu útoku len približoval, stal sa priamym

svedkomfatálnehonásiliasvojhootcavočimatkevmomente,keďkráčalnaprotinejasvojmumladšiemu
bratovi. V prípade tohto maloletého, ktorý sa nachádza v citlivom období dospievania, vyvolal skutok
nielen hlboký smútok, ale aj totálnu deštrukciu vzťahu k otcovi. Súd vzal do úvahy mimoriadne závažný
prejav traumy, ktorým je úplné odmietnutie identity spojenej s otcom, prejavujúce sa úvahami o zmene
priezviska. Maloletý pociťuje voči obžalovanému takú intenzívnu nenávisť a sklamanie, že verbálne

vyjadruje želanie otcovi ublížiť, čo je podľa súdu volaním o pomoc a dôkazom hlboko zranenej duše,
ktorá nedokáže spracovať fakt, že ochranca rodiny sa stal vrahom.
Podobne ako jeho mladší brat, aj tento maloletý si do nového domova k bratovi jeho nebohej matky
odmietol vziať akékoľvek veci z pôvodného bydliska. Toto gesto v jeho veku svedčí o vedomej snahe oúplný strih s minulosťou, ktorú vníma ako kontaminovanú násilím. Maloletý o matke ani o otcovi odmieta
hovoriť,uzavrelsadosebaanapriekodbornejpsychologickejpomociunehopretrvávajúprejavytraumy,
ktoré zásadným spôsobom narúšajú jeho emocionálny vývin.

Súd konštatuje, že obžalovaný svojím konaním pripravil syna o matku v čase, kedy ju ako dospievajúci
mladý človek najviac potreboval, a zároveň mu nenávratne zničil obraz otca. Priznaná suma 50.000,-
eur reflektuje mimoriadnu intenzitu duševného utrpenia, stratu rodinného zázemia a nutnosť dlhodobej
odbornej terapie, ktorá bude nevyhnutná na to, aby sa maloletý dokázal vyrovnať s pocitmi nenávisti a

traumou, ktorá v jeho veku zasiahla samotné základy jeho osobnosti a ľudskej dôstojnosti.

Súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,- eur aj bratovi nebohej
- O. O.. Pri určovaní tejto sumy vzal súd do úvahy mimoriadne blízky súrodenecký vzťah, ako aj
bezprostredný dopad tragédie na jeho ďalší život. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že súrodenci
mali medzi sebou nadštandardne vrúcny a dôverný vzťah. Pravidelne sa stretávali, boli si vzájomnou

oporou a ich kontakt bol každodenný. Tragickosť situácie umocňuje fakt, že ešte v deň skutku spolu v
pokoji pili kávu u svojej matky, pričom nič nenasvedčovalo blížiacemu sa brutálnemu útoku. O to hlbší
šok a psychickú traumu pre poškodeného znamenala správa o jej násilnej smrti, o ktorej sa dozvedel
bezprostredne po čine. Smrť sestry pre O. O. neznamenala len citovú stratu, ale aj totálnu reorganizáciu
jeho doterajšieho života. Súd vysoko vyzdvihuje jeho okamžitú a obetavú reakciu, kedy sa spolu so

svojou manželkou bez váhania rozhodli prevziať do náhradnej osobnej starostlivosti oboch maloletých
synov nebohej. Týmto krokom poskytol deťom v ich najťažších chvíľach stabilitu a bezpečné zázemie,
hoci to pre neho znamenalo zásadné zmeny v pracovnom aj súkromnom živote. Násilná smrť súrodenca
predstavuje podľa ustálenej judikatúry jeden z najintenzívnejších zásahov do práva na rodinný život a
psychickú integritu. Poškodený dodnes trpí úzkostnými stavmi, smútkom a psychickým stresom, ktoré

sú priamym dôsledkom brutality a verejného charakteru útoku na jeho sestru. Priznaná suma 10.000,-
eur predstavuje spravodlivé zadosťučinenie za utrpenú ujmu, ktorú v tomto prípade znásobuje fakt, že
poškodený musí denne čeliť následkom činu pri výchove osirelých synovcov, čím je trauma v rodine
neustále prítomná.

Neoprávnený zásah predstavovaný tragickou smrťou matky maloletých detí nenávratne popretŕhal
doterajšie citové, sociálne, kultúrne, emocionálne väzby medzi nimi, v dôsledku čoho sú maloleté deti
ochudobnené o možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinné vzťahy a život so svojou matkou ako blízkym
rodinným príslušníkom. Maloletí poškodení utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch
smútku, zúfalstva, šoku zo smrti svojej matky. Títo v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného prišli

nenávratne o svoju matku. Tento stav je nezvratný a bude trvať po celý ich život, čo predstavuje podľa
názoru súdu značnú ujmu.

Pretokonanie,ktoréspôsobilonásilnépretrhnutietýchtoväziebstratoučlenarodiny,jekonanímnesúcim
znaky neoprávneného zásahu do zákonom chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

Vzhľadom k intenzite a následkom súd túto ujmu vyhodnotil ako obzvlášť závažnú ujmu, ktorá bola v
konaní u každého z nich preukázaná. Maloletých poškodených súd nepovažoval za potrebné vypočúvať,
aby ich nevystavil druhotnej viktimizácii. Vychádzal jednak z výsluchu poškodeného O. O. a jednak
z písomného zdôvodnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom nepochybne mal zato, že

smrť matky vyvolala u nich nenahraditeľnú stratu primárnej citovej väzby, starostlivosti a bezpečia.
U maloletých v dôsledku skutku došlo k mimoriadne závažnému zásahu do osobnostných práv, najmä
do práva na súkromie, rodinný život, ľudskú dôstojnosť a psychickú integritu.

Podľa názoru súdu žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka

by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma na strane poškodených, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené takto
zisteným zásahom s neodstrániteľnými následkami.

Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok vzniknutý v dôsledku

protiprávneho konania obžalovaného, ako aj na dôsledky, ktoré smrť matky a sestry vyvolala u
samotných poškodených.Mal pritom na zreteli, že ujma, ktorá sa dotkla psychicky poškodených maloletých a poškodeného O. O.
– brata nebohej po tom, ako prežili násilím privodenú smrť ich matky a sestry, je trvalá a nenapraviteľná
a je spojená s prežívaním pocitov úzkosti, smútku, zmätenosti a beznádeje.

Účelom finančného zadosťučinenia však nie je kompenzácia poškodeným za stratu matky, sestry.
Účelom finančného zadosťučinenia je do istej miery kompenzácia emočných útrap poškodených, ktoré
sú vyvolané smrťou najbližšej osoby.

Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu a následok, ktorý nastal, súd diferencoval výšku nemajetkovej
ujmy u jednotlivých poškodených tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Pri stanovení výšky náhrady súd vychádzal z taxatívne stanovených kritérií
podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Zároveň prihliadal na nenapraviteľný smrteľný následok, na dôsledky, ktoré smrť

vyvolala u poškodených, na osoby poškodených, na závažnosť následkov, ktoré im vznikli a vzniknú v
budúcnosti v ich súkromnom živote i spoločenskom uplatnení. Mal pritom na zreteli, že ujma, ktorá sa
dotkla psychicky poškodených maloletých po tom, ako boli svedkami násilnej smrti ich matky zavinenej
ich vlastným otcom, je trvalá a nenapraviteľná a je spojená s prežívaním pocitov úzkosti, smútku,
zmätenosti a beznádeje.

Vychádzajúc z uvedeného poukazuje súd na to, že súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného §
11 Občianskeho zákonníka, teda zákonom chráneného práva v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku,
je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych
väzieb medzi najbližšími osobami.

A práve o to všetko maloletí poškodení natrvalo prišli, keď definitívne stratili blízkeho človeka - matku.
Prišli aj o možnosť vyrastať, či žiť v jej prítomnosti, láskavej opatere a výchove. Obe deti boli na matku
prirodzene veľmi silno citovo naviazané, mali s ňou hlboký a pevný vzťah, ktorý poškodená budovala
a rozvíjala náležitou starostlivosťou a skutočným záujmom nielen o uspokojovanie základných životných

potrieb svojich detí, ale aj vytváraním bezpečného rodinného zázemia, ktorého stabilitu obžalovaný
opakovane narúšal, až ju napokon úplne zrušil.

Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Súd je pritom vždy viazaný ústavným princípom proporcionality, v zmysle

ktorého odškodnenie má byť dostatočné, dôstojné a adekvátne.

Pokiaľ ide o okolnosti porušenia práva, tie boli spoľahlivo preukázané vo vzťahu k výroku o vine
obžalovaného.

K závažnosti nemajetkovej ujmy súd považuje za dostatočne preukázané, že rozhodnutie o výške
náhrady nemajetkovej ujmy nie je ani len pokusom finančne ohodnotiť ľudský život.

Priznané odškodnenie súd považuje za dostatočné, dôstojné a adekvátne, v plnom súlade s ústavným
princípom proporcionality.

Konaním obžalovaného došlo k nenávratnému zničeniu ľudského života a k doživotnej psychickej
devastácii dvoch maloletých detí. Súd má za to, že uložený trest a priznané odškodné sú v súlade
so zásadami spravodlivosti a primerane reflektujú mieru zavinenia obžalovaného a hĺbku utrpenia
poškodených.

Vo zvyšnej časti nároku na náhradu škody – nemajetkovej ujmy súd poškodených odkázal v zmysle §
288 ods. 2 Trestného poriadku na civilný proces.

Nad rámec uvedeného, vzhľadom na skutočnosť, že poškodení maloletí si v rámci nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy uplatnili aj odškodnenie v zmysle zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov,
súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné:Uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní (tzv. adhézne konanie) zo strany poškodeného,
ktorá má pôvod v spôsobení nemajetkovej ujmy, nie je žiadnym spôsobom „naviazané“ na právnu úpravu
mechanizmov v zmysle zákona o obetiach.

Označený zákon upravuje odškodňovanie obetí trestných činov, a to podmienky, spôsob a formu
odškodňovania (§ 10 a nasl. zákona o obetiach) a rovnako postavenie a pôsobnosť rozhodovacieho
orgánu, ktorým je ministerstvo spravodlivosti (§ 15 ods. 1 a nasl.), pričom súčasne v prípade priznaného
odškodnenia obeti násilného trestného činu, ak bola trestným činom spôsobená smrť, určuje jeho

maximálnu výšku v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (§ 12 ods. 2). Z úpravy zákona o obetiach
je zrejmé, že sa jedná o osobitný proces (ktorý v zásade nesúvisí s priznaním nárokov poškodeným v
trestnom konaní), pretože nastupuje až potom, ak v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť rozsudok
alebo trestný rozkaz, ktorým sa páchateľ uznáva vinným zo spáchania trestného činu, ktorým bola
obeti násilného trestného činu spôsobená ujma na zdraví, alebo rozsudok, ktorým bol obžalovaný spod
obžaloby oslobodený, pretože nie je trestne zodpovedný pre nedostatok veku alebo nepríčetnosť a ujma

na zdraví nebola obeti násilného trestného činu plne uhradená inak (§ 11 ods. 1 zákona o obetiach).
Súvis uvedeného procesu s postupom poškodeného v trestnom konaní je v podstate daný len tým, že
podmienkou vzniku nároku na odškodnenie je uplatnenie si nároku na náhradu škody, ktorá vznikla
v dôsledku ujmy na zdraví zo strany obete násilného trestného činu v trestnom konaní (§ 11 ods. 4
veta prvá zákona o obetiach). Uvedená podmienka však neplatí v prípade, ak bola trestným činom

spôsobená napr. smrť (§ 11 ods. 4 posledná veta). Vyššie uvedená maximálna výška odškodnenia obete
trestného činu (päťdesiatnásobok minimálnej mzdy) však v žiadnom prípade nepredstavuje limit, ktorým
je súd viazaný v rámci rozhodovania o náhrade škody, ktorá spočíva v tzv. nemajetkovej ujme. Uvedený
„strop“ je výlučne limitom pre konanie o odškodnení, o ktorom rozhoduje rozhodovací orgán, ktorým je
ministerstvo spravodlivosti (§ 15 ods. 1 a nasl. zákona o obetiach).

Aplikovanie zákona o obetiach je nevhodné hneď z viacerých dôvodov.

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je súd povinný
prihliadať najmä na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Citované ustanovenie vymedzuje súdu zákonné kritériá, ktorými sa musí pri rozhodovaní riadiť. Ak by si
súd už pri počiatočnej úvahe stanovil limit podľa iného právneho predpisu (zákona o obetiach trestných
činov), v rozpore so zákonom by si znemožnil v plnej miere zohľadniť všetky individuálne okolnosti
prípadu, ktoré mu § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zohľadniť ukladá.

Samotným účelom odškodňovania podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov je plnenie
pozitívneho sociálneho záväzku štátu voči obetiam násilnej trestnej činnosti. Toto odškodňovanie je
výsledkom harmonizácie práva v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ a
Smernice Rady 2004/80/ES. Účelom predmetných smerníc však nie je stanovenie maximálneho stropu
odškodnenia, ale práve naopak, definovanie minimálnych noriem ochrany a podpory obetí. V súlade s

judikatúrou (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Co/47/2023), teda výška odškodnenia poskytovaného
štátom neobmedzuje súd pri určení spravodlivej a primeranej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je
povinný nahradiť priamy páchateľ trestného činu.

K uvedenej problematike sa vyjadril Najvyšší súd SR v jeho rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/188/2021 zo

dňa 26.10.2023, kde uviedol, že „odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov,
ktorýminasebaštátdobrovoľnepreberázáväzokodškodneniaprinajzávažnejšíchzásahochdoosobnej
a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu"),
nie je presvedčivé, ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa
nejaví ako vhodné preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych

vzťahov. Zákonom o obetiach trestných činov na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky
spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí
dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu
tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou
a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše, záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú

peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči
skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo
strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon o obetiach trestných činov nebráni uplatniť si zvyšnú sumu
náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia v zákone oobetiach trestných činov za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať
za správne.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon o obetiach trestných činov neurčuje hornú hranicu nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v trestnom konaní, ale definuje iba minimálny rozsah odškodnenia, ktoré
štát garantuje obetiam násilnej trestnej činnosti. Súd preto pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy nie je viazaný limitmi tohto zákona, ale postupuje výlučne podľa kritérií zakotvených v § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Mestský súd Košice do 15 dní od
oznámenia rozsudku.

Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa
rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takej osoby, oznámením je až doručenie. Odvolanie má odkladný

účinok.

Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech obžalovaného. V
prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného,

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka a to len vo svoj prospech.
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech,
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený

spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať
odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli,
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho ,
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to

v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba
oprávnená konať za právnickú osobu,
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že

taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 4. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Život a zdravie , Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2026

Rozsudok – Život a zdravie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2026