Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16C/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349902
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Soňa Sura PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124349902.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

26 16C/47/2024

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Soňou Sura, PhD., v právnej veci
žalobcu A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX A. A. - C., zastúpeného JUDr.
Andrea Stupárová, advokátka, so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620,
proti žalovanému Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie

8.293,35 Eur, takto

r o z h o d o l :

26 16C/47/2024

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8.293,35 Eur, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o výške trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

24 16C/47/2024

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25. 07. 2024, domáhal prostredníctvom
právneho zástupcu zaplatenia sumy 8.293,35 Eur titulom náhrady škody, ktorú vyčíslil ako nemajetkovú
ujmu. Nárok uplatňovaný v konaní odvodzoval od škody spôsobenej porušením smernice Európskeho

parlamentu a Rady XXXX/XX/XX zo dňa XX. XX. XXXX o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp.
nebola vôbec implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Z dôvodu
neimplementovania smernice do nášho právneho poriadku vznikla žalobcovi porušením úniového práva
škoda. Pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva únie
jednotlivcovi je potrebné tento nárok na náhradu škody podľa žalobcu posudzovať analogicky podľa
ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie.

Z uvedeného dôvodu žalobca uplatnil škodu analogicky podľa ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka,
upravujúcich nemajetkovú ujmu, ktoré podľa právneho názoru žalobcu, upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva.2. Žalobca pôsobil v E. F. G. G. H. A. A. a bol príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej
republiky (ďalej aj ako ,,HaZZ“). Ako príslušník HaZZ vykonával štátnu službu v služobnom pomere
v súlade s ustanoveniami zákona o HaZZ. Žalobca bol zaradený vo funkcii hasič - záchranár špecialista

na OR HaZZ v A. A., kde bol prijatý na základe rozhodnutia I. J. E. H. A. A. zo dňa 01. 04. 2002.
Následne bol žalobca rozhodnutím I. J. E. H. A. A. zo dňa 25. 07. 2022 povýšený do funkcie vedúci
technik špecialista – veliteľ čaty. Služobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ bol na základe písomnej
žiadosti žalobcu ukončený ku dňu 30. 11. 2024. K služobnému času príslušníka HaZZ uviedol, že tento
čas je rozvrhnutý nerovnomerne, a to tým spôsobom, že týždenný pracovný čas sa do konca roka 2021

skladal zo 17-tich hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje určená 7-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, a následne od roku 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. V rámci jednej zmeny strávi žalobca na pracovisku sústavne
minimálne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto pohotovosť na
prácu nadčas. Žalobca uviedol, že v mieste výkonu služby sa striedajú každý tretí deň tri hasičské

zmeny (čata A, čata B a čata C), pričom každá pracovná zmena odslúži 24 hodín, a následne majú
príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, ktorého čas
pripadá na služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 zákona o HaZZ v spojení s ustanovením § 92 zákona).
Mesačne odslúži každá zmena 10 pracovných zmien, pričom niekedy odslúži aj 11 zmien. V službe teda
strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne, do rozsahu ktorého nie sú zahrnuté odpracované hodiny za

prácu nadčas. Ročne tak žalobca pri službe vykonávanej v zmene každý tretí deň odslúži 121,66 zmien,
čo je v priemere 2919,84 hodín. Vzhľadom na nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého
súčasťou je aj služobná pohotovosť v mieste výkonu služby, žalobca v žalovanom období od 01. 07.
2021 do 30. 06. 2024 (rozhodné obdobie) len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti priamo
nadväzujúcej na výkon zmenovej služby odpracoval v období júl – december 2021 296,53 hodín; január

– december 2022 617,30 hodín; január – december 2023 635,27 hodín a v období január – jún 2024
252,20 hodín. Priemerný týždenný pracovný čas počas rozhodného obdobia od júla 2021 do júna 2024
vrátane, dosiahol 56 hodín týždenne. Žalobca ďalej uviedol, že počas celej služobnej pohotovosti, aj
v neaktívnej časti, sa musí žalobca nachádzať na svojom pracovisku, t. j. Hasičskej stanici v A. A.,
bez možnosti opustenia pracoviska alebo vzdialenia sa od neho, pričom musí byť vždy počas celej

doby neaktívnej časti služobnej pohotovosti ustrojený na výkon zásahu. Do jednej minúty od vyhlásenia
pohotovosti je povinný opustiť pracovisko a byť pripravený na služobný výjazd. V konečnom dôsledku sa
neaktívna časť služobnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času, čo v praxi znamená, že
aj napriek tomu, že v kalendárnom mesiaci, príkladom júl 2021, sa v jeho fonde pracovného času uvádza
počet hodín 170, tento údaj nezohľadňuje ďalších 35 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto

vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje neaktívnu časť služobnej pohotovosti,
sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom
rozpore so skutočnosťou. Z uvedeného vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas počas celého
žalovaného obdobia značne presahoval, nie len 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ,
ako to ustanovuje § 85 ods. 2 zákona o HaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke

48 hodín, ako to ustanovuje článok 6, písm. b) smernice.

3. Žalobca taktiež poukázal na to, že takýto rozsah pracovných pohotovostí mu spôsobuje v súkromnom
živote problémy. Trávenie času na pracovisku má pritom veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života
a negatívne sa prejavuje na jeho osobnom a rodinnom živote, nakoľko na úkor jeho rodiny a osobného

života trávi neprimerane dlhý čas v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodín
týždenný pracovný čas, prichádza žalobca o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojím najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Pri
náročnej práci hasiča neraz nasadzuje vlastný život, a preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje
dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však

v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Neprimeraná
pracovná zaťaženosť má nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a negatívne sa prejavuje aj na jeho
osobnom a rodinnom živote. Vyplývajúc z vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že je
porušované jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života, ako aj právo na ochranu
zdravia.

4. K otázke aktívnej a pasívnej legitimácie žalobca poukázal na to, že žalobu podáva ako
jednotlivec voči žalovanému, ktorou sa domáha náhrady škody v peniazoch, ktorá vznikla nesprávnou
transpozíciou smernice do nášho vnútroštátneho poriadku. Žalobca aktívnu vecnú legitimáciu odvodzujeaj z rozhodnutia Súdneho dvora D./XX zo dňa 25. 11. 2010 vo veci K. L. s tým, že článok 6,
písm. b) smernice má priamy účinok, keďže priznáva práva jednotlivcom, ktoré môžu priamo uplatniť
vkonanípredvnútroštátnymisúdmi.Pokiaľideopasívnulegitimáciužalovaného,zažalovanéhožalobca

označuje štát Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom
štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR. Ministerstvo vnútra SR je súčasne aj garantom riadnej
transpozície smernice do slovenského právneho poriadku. V zmysle judikatúry súdneho dvora môže
náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, pričom
právo únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú

jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Žalobca uviedol, že v danom
prípade ide o objektívnu absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje, bez ohľadu na to, ktorý
konkrétny verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť
škodu podľa vnútroštátnych noriem upraviť.

5.Takakojevyššieuvedené,žalobcasiuplatňovalnárokyjednakzvnútroštátnejúpravy,kdepoukazoval

na zákon o HaZZ, ako aj zo smernice, ktorá v článku 6 upravuje maximálny týždenný pracovný čas.
Podľa písm. b) uvedeného článku, priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní, vrátane nadčasov,
neprekročí 48 hodín. Smernica, na ktorú žalobca poukazoval, predstavuje normu komunitárneho práva,
ktorú je Slovenská republika ako členský štát Európskej únie povinná dodržiavať. Na základe princípu
prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu

v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany štátu, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Žalobca v žalobe
zdôraznil, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva je absolútna a objektívna,
čo značí, že členský štát sa jej nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej exkulpovať, bez ohľadu
na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Žalobca zároveň poukázal aj na

článok 7 Ústavy Slovenskej republiky. Z vyššie uvedenej zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti
komunitárneho práva vyplýva, že ustanovenia zákona o HaZZ by mali byť v súlade so smernicou, pričom
v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami zákona a smernice má prednosť smernica ako právny
predpis vyššej právnej sily. V tejto súvislosti žalobca taktiež poukázal aj na judikatúru súdneho dvora,
v rámci ktorej citoval viacero rozhodnutí vo svojej žalobe. Žalobca uviedol, že smernica nebola riadne

transponovaná do nášho právneho poriadku, a to konkrétne do ustanovení zákona o HaZZ, pričom
ustanovenia zákona sú v rozpore s článkom 6, písm. b) smernice. Zákon o HaZZ umožňuje služobnému
úradu, aby služobný čas príslušníka HaZZ bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a sústavne prekračuje
smernicou stanovený maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu
pojmu pracovný čas tak, ako ho na jednej strane stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, a ako

ho na strane druhej upravuje zákon o HaZZ. Podľa právneho názoru žalobcu, súdny dvor vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že časť pracovnej (služobnej) pohotovosti je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim
faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas, je skutočnosť, že pracovník je povinný
byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Zo

žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
ich služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej
pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje
služobnú pohotovosť za súčasť ich služobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona
o HaZZ s komunitárnym právom, a to konkrétne so smernicou, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora

EÚ. Služobná pohotovosť, ktorá je pravidelne nariaďovaná, a ktorú žalobca odpracuje, nie je v zmysle
našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť žalobcovho služobného času. Žalobca preto
poukázal aj na to, že vnútroštátna právna úprava umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi
HaZZ jeho služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6, písm. b)
smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa zákona o HaZZ považovaná

za súčasť služobného času príslušníka HaZZ.

6. K uplatnenému nároku na náhradu škody žalobca preukazoval predpoklady zodpovednosti za škodu,
a to dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi
nimi. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné, tu žalobca uvádzal, že článok 6 písm. b) smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto
ustanovenieukladáčlenskýmštátompovinnosťustanoviťmaximálnu48-hodinovúhranicuprepriemernýtýždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v smernici výslovne stanovené, že táto
48 hodinová hranica už zahŕňa aj nadčasy. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6, písm.
b) smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom dané

ustanovenie priznáva práva jednotlivcom, medzi ktorých patria aj hasiči, a ktorí sa týchto práv môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V tejto súvislosti žalobca taktiež uviedol, s poukazom
na konštantnú judikatúru súdneho dvora, že je zjavné, že porušovanie práv žalobcu vyplývajúcich zo
smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku nesprávneho, resp. neúplného transponovania smernice do
zákona o HaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti, a práve

preto je takéto porušenie úniového práva nevyhnutne potrebné považovať za dostatočne závažné.

7. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody, tu žalobca uviedol, že samotná smernica
neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,
rovnakoneobsahujeanikritériázakotvujúcespôsoburčeniavýškynárokunanáhraduškody.Zjudikatúry
súdneho dvora vyplýva, že pod škodou treba v takomto prípade v prvom rade rozumieť ujmu, ktorá

dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorú by mal nárok, ak by bol
maximálne 48-hodinový týždenný pracovný čas, upravený v zmysle článku 6, písm. b) smernice,
rešpektovaný. Zároveň náhrada škody vzniknutá jednotlivcovi porušením práva EÚ musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady
škody vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti
alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej
ujme. Žalobca zdôraznil, že nakoľko dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na
ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku, ako aj porušenie práva na súkromie a rodinný život v príčinnej súvislosti s tým, že musí

odpracovať viac ako je v zmysle smernice povinný, je v zmysle uvedeného daný základ nároku na
náhradu škody, ktorá má v tomto prípade v podmienkach nášho vnútroštátneho právneho poriadku
povahu nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca v žalobe domáhal v peniazoch.

8. Napokon, pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením

článku 6, písm. b) smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že aj túto považuje
za zjavnú. Žalobca poukázal na to, že ak by žalovaný riadne prebral ustanovenie článku 6, písm. b)
smernice do zákona o HaZZ, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané,
nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, a teda
nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal a má žalobca nárok, ak by bol maximálny

týždenný pracovný čas týmto ustanovením dodržaný.

9.Žalobcapoukázalajnaspôsobvýpočtuvýškynáhradynemajetkovejujmy.Keďženášprávnyporiadok
nemá špeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva
únie, žalobca vychádzal z ustanovení § 122 ods. 1 a ods. 2, písm. a/ zákona o HaZZ. Určená služobná

pohotovosť je žalobcovi uhrádzaná vo výške vyplývajúcej z uvedených ustanovení, a to vo výške 15
% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Za nariadenú služobnú pohotovosť mu je
uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
a to za každú odslúženú hodinu pohotovosti. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná
pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času,

t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien, a to spravidla z domu. Žalobca mal za to, že
ustanovenie § 122 zákona o HaZZ je, pokiaľ ide o výpočet náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená,
práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie k prejednávanej veci. Vzhľadom
na požiadavku primeranosti náhrady škody mal za to, že výšku náhrady škody je potrebné v danom
prípade stanoviť analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ, ktoré upravuje náhradu

za služobnú pohotovosť a náhradu za nariadenú služobnú pohotovosť. Hodiny, ktoré odpracoval nad
limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, analogicky posudzoval ako odpracovanie
mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv
nedochádzalo, pričom k porušeniu jeho práv dochádzalo práve výkonom pohotovosti. Žalobca má za to,
že priemerná náhrada škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou

v § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ.

10. Žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody, teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri
nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2,písm. a/ Zákona o HaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a 30 % z tejto sumy ak ide o deň služobného
pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného

platu. Žalobca bol presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu,
je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, a nie je ani sumou
neprimerane vysokou.

11. Pokiaľ išlo o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,

žalobca mal za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom
boli jeho práva porušené, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. U príslušníkov HaZZ je
mzdasplatnánajneskôrk10-temudňunasledujúcehokalendárnehomesiacazapredchádzajúcimesiac.
Splatnosť mzdy za mesiac júl 2021 teda nastala 10. 08. 2021, splatnosť mzdy za mesiac august 2021
nastala 10. 09. 2021, atď. Vzhľadom k všeobecnej trojročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovení
§ 101 Občianskeho zákonníka si touto žalobou žalobca uplatňoval nárok spätne za obdobie troch rokov

pred podaním žaloby na súd, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2021 (ktorá nastala 10. 08.
2021) až po jún 2024 – vrátane (ktorá nastala 10. 07. 2024).

12. Žalobu presne rozpísal jednotlivé obdobia rokov 2021, 2022, 2023 a 2024, ktoré si uplatňoval spolu
v celkovej výške 8.293,35 Eur.

13. Žalovaný vo vyjadrení namietal nárok uplatňovaný v konaní a považoval ho v celom rozsahu
za nedôvodný. Poukázal na čl. 2 ods. 2 v spojení s M. X N. X C. XXXX/XX/XX s tým, že každá
členská krajina sama posudzuje, či sa na organizáciu vzťahuje pojem „osobitná činnosť verejných
služieb“ a následne do vnútroštátnej právnej úpravy činnosti takejto organizácie (v tomto prípade HaZZ)

je štát povinný implementovať smernicu XXXX/XX/XX. Smernica uvádza ako príklad takejto činnosti
ozbrojené sily a políciu. Podľa žalovaného je preto na mieste skúmať, či organizácia a činnosť HaZZ,
ktorého je žalobca príslušníkom, nie je vylúčená z aplikácie Smernice J. XX/XXX/XXX a následne aj
Smernice XXXX/XX/XX aj v prípade HaZZ. Žalovaný poukázal na § 3 zák. č. 315/2001 Z. z., podľa
ktorého činnosť HaZZ nemožno redukovať len na činnosť hasičov príp. civilnej obrany, ale jedná sa o

široký komplex činností, ktorých charakteristika napĺňa pojem „určitých osobitných činností verejných
služieb.“ Takouto podstatnou činnosťou je napríklad začlenenie HaZZ do integrovaného záchranného
systému, ale aj široký okruh činností v rámci odstraňovaní následkov havárií, živelných pohrôm,
dopravných nehôd, civilnej ochrany, poskytovania zdravotnej starostlivosti obyvateľstvu a pod. Štátna
služba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere alebo v služobnom pomere. Právne vzťahy

osobitných skupín zamestnancov v štátnej službe (služobný pomer) upravuje päť zákonov, niekedy
praktickydoslovnezhodných.Služobnýpomerhasičovupravujezákonč.315/2001Z.z.Štátnouslužbou
príslušníkov HaZZ v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z sa rozumie plnenie úloh zboru
príslušníkom v služobnom pomere. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v jednej
konkrétnej veci, týkajúcej sa hasiča pracujúceho pre mesto E., nemožno paušalizovať do takej miery,

že zamedzí vnútroštátnemu súdu výklad M. X N. X C. J. XX/XXX/XXX. Platná právna úprava v SR
stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru
zamestnanca a štátu. Pokiaľ teda smernica Rady XX/XXX/XXX H. M. X N. X hovorí, že sa neuplatňuje na
osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky
osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ a z uvedeného vyvodiť

záver, že na HaZZ sa predmetný článok smernice neuplatňuje. Žalovaný na základe uvedeného mal
za to, že sa Smernica J. XX/XXX/XXX na HaZZ neuplatňuje a teda sa na služobný vzťah príslušníka
HazZ nevzťahuje ani smernica XXXX/XX/XXX. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť mal žalovaný za to,
že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z
hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia, teda ani domáhať sa od žalovaného náhrady

škody za porušenie povinnosti transponovať smernicu. Rovnako ani žalovanému z hmotnoprávneho
predpisu nevyplývajú žiadne povinnosti a preto ani on nie je pasívne vecne legitimovaný.

14. Žalovaný k výpočtu nemajetkovej ujmy poukázal na to, že žalobca tvrdil, že si uplatnil náhradu
škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy, avšak podľa žalovaného si uplatnil mzdové nároky. Žalobca

poukázal na rozdiel medzi služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou a spočítal
služobnú pohotovosť, z ktorej vypočítal údajnú nemajetkovú ujmu. Ak žalobcovi počas určenej služobnej
pohotovosti škoda vznikla, počas nariadenej služobnej pohotovosti mu už škoda nevznikla, čo by
znamenalo, že ak by všetka odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, nie určená, tak by žiadnuškodu nepociťoval. Uvedené teda možno posúdiť ako mzdový nárok. Z uvedeného vyplýva, že žalobca
síce opisuje údajné porušenie jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice, avšak žaloba sa týka
iba rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť, pričom aj v predloženej

tabuľke žalobca len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou. Žalovaný však mal
za to, že žalobca nebol v danom období z hľadiska odmeny za vykonanú štátnu službu ukrátený na
svojich právach. Žalovaný taktiež považoval používanie fondu pracovného času a jeho zamieňanie
s pojmom „pracovný čas,“ s poukazom na čl. 2 ods. 1 Smernice, za nesprávne. Podľa právneho názoru
žalovaného, v zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ sa ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej

dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo
sviatok. Z uvedeného preto vyplýva, že do fondu pracovného času sa započítava aj čas odpočinku.
Žalovaný považoval za nesprávne aj viazanie začiatku premlčacej doby na splatnosť mzdy, t. j. na
mzdové nároky, a nie na vznik nemajetkovej ujmy, pričom pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, pociťuje ju
žalobca v nízkej odmene za určenú služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti žalovaný taktiež poukázal
aj na judikatúru tunajších súdov a súdneho dvora, v rámci ktorej citoval viacero rozhodnutí vo svojom

vyjadrení. Žalovaný uviedol, že žalobca si v konaní uplatňuje mzdové nároky, keďže škodu odvodzuje
od § 122 ods. 1, ods. 2 zákona o HaZZ. Žalovaný má za to, že začiatok plynutia premlčacej doby by mal
byť viazaný na existenciu ujmy, t. j. mala by začať plynúť deň po dni, kedy k nej došlo, a teda by sa mala
viazať na deň služobnej pohotovosti, a nie na deň splatnosti mzdy, ako uviedol žalobca. K tvrdenému
porušeniu smernice XXXX/XX/XX žalovaný poukázal na skutočnosť, že aj v prípade, ak by nedošlo

k správnej transpozícii smernice a táto je spôsobilá nadobudnúť priamy účinok, tak nezakladá žiaden
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Je potrebné rozlišovať
medzi transpozíciou smernice a jej aplikáciou. Preto je potrebné skúmať, či došlo k porušeniu čl. 6
písm. b) smernice, alebo nie. Žalovaný v tomto zmysle poukazuje na to, že žalobca nepreukázal tretiu
podmienku, a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Ďalej

žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 1, ods. 2 a čl. 6 písm. b) smernice upravujúce, čo je pracovný čas, čo
je čas odpočinku a čo je priemerný čas. Vo vzťahu k priemernému času smernica umožňuje uplatňovať
odchýlky v prípade protipožiarnych služieb a služieb civilnej ochrany, pričom možnosť odchýlky však
nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako 6 mesiacov. Žalovaný s poukazom na
§ 86 ods. 1 zákona o HaZZ uviedol, že služobný čas môže byť rozvrhnutý nerovnomerne na obdobie

6 mesiacov, čím preukazoval skutočnosť, že predmetná časť smernice, bola do právneho poriadku SR
transponovaná správne. K samotnému nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že nie je zrejmé
ako žalobcovi mohla vzniknúť škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je

zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania štátnej služby je
aj určený priestor na odpočinok. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ
kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom
na vykonávanie štátnej služby v HaZZ oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby. Vopred

vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach
a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a
akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru.
Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej
a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie

a rodinný život vyznie v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo
strany žalobcu. Žalobcom požadovanú výšku nemajetkovej ujmy považoval žalovaný za premrštenú
a neprimeranú aj v porovnaní s nemajetkovou ujmou obetí trestných činov, ktorých ujma je reálne
neporovnateľne vyššia. Nemajetková ujma spočíva v zásahu do súkromného, rodinného života či
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či v zdravotnom stave v

príčinnej súvislosti s výkonom povolania. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nemajetkovej ujmy tak túto nijako
nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno. Predložená tabuľka je iba výpočtom a nepreukazuje ani
porušenie čl. 6 písm. b) Smernice, ani existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy a ani závažnosť ujmy,
ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Žalovaný taktiež namietal miestnu príslušnosť konajúceho súdu, a navrhol aby bola vec postúpená
na B. C. A. O..16. Žalobca v replike, nad rámec predchádzajúcich tvrdení uviedol, že k pôsobnosti smernice XXXX/
XX/XX P. hasičov poskytol záväzný výklad súdny dvor vo svojej judikatúre. Podľa uznesenia Súdneho
dvora vo veci D./XX zo dňa 14. 07. 2005 Q. R. L. E., činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej

hasičskej služby patria do pôsobnosti smerníc (smernice XX/XXX F. XX/XXX), ktorej čl. 6 bod 2 v zásade
odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas
vrátane pohotovosti na určenom mieste. S tvrdeniami žalovaného, že sa na príslušníkov HaZZ smernica
nevzťahuje, žalobca nesúhlasil. Žalobca uviedol, s poukazom na konštantnú judikatúru súdneho dvora,
ženaslužobnúčinnosťhasičasavýnimkavM.XN.XC.XX/XXX/XXXjednoznačnenevzťahuje,nakoľko

príslušníci HaZZ nespadajú pod „civilnú ochranu,“ a teda žalobca je v tomto konaní aktívne legitimovaný.
Žalobca si v konaní neuplatňuje mzdový nárok, ale náhradu škody porušením úniového práva. Z dôvodu
absencie právnej úpravy, použil spôsob výpočtu uplatneného nároku tak, ako je uvedený v žalobe.
Žalobca svoj nárok nezaložil ani na tvrdení, že by bol za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný
inak, ako za ostatný služobný čas. Podľa spôsobu výpočtu uplatneného nároku nie je možné stanoviť,
aký nárok sa v konaní uplatňuje. Slovenská právna úprava neobsahuje spôsob výpočtu náhrady škody

spôsobenej porušením úniového práva. Žalobca neodvodzuje svoj nárok zo zákona o HaZZ, ako by to
bolo v prípade mzdového nároku. Výška nároku žalobcu je primeraná s prihliadnutím na charakter a
trvaniezásahudojehopráv,ktorýmdošlokporušeniuajosobnostnéhoprávanasúkromiearodinnýživot
garantovaného v ustanoveniach Ústavy SR. Rovnako ani to, že žalobca odvodzuje začiatok premlčania
uplatneného nároku od splatnosti mzdy, samé o sebe neznamená, že nárok uplatnený v konaní by

mal byť mzdovým nárokom. Právo na odpočinok žalobcu je aj naďalej porušované, pričom žalobca
sa ani len nepokúsil o nápravu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho práva. Žalobca
uviedol, že povolanie hasiča je náročné, či už po psychickej tak i po fyzickej stránke, vyžaduje si 100
% pripravenosť a sústredenie, pričom plní úlohy pri ochrane nielen majetku, ale zdravia a životov osôb.
Je preto dôležité, aby mu bolo zachované právo na regeneráciu, nielen telesnú, ale aj psychickú, na

odpočinok, venovanie sa rodine a záľubám, čo však objektívne nemôže vykonávať v prípade nariadenej
pracovnej pohotovosti, kedy je povinný byť na pracovisku. K tvrdeniam žalovaného rozporujúcim
spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času, žalobca poukázal na to, že podľa judikatúry
súdnehodvorasúčlenskéštátypovinnégarantovaťdodržiavaniemaximálne48-hodinovéhotýždenného
pracovnéhočasu,ajvovzťahukreferenčnýmobdobiam,keďžežiadneustanoveniesmernicenespájaso

zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať čl. 6 písm. b) smernice. Žalobca uviedol,
že maximálny týždenný pracovný čas hasičov je sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6
písm. b) smernice sú tak pravidelne porušované. Toto porušenie dodržiavania maximálneho pracovného
času a rozsah prekročenia je možné konštatovať až po zistení všetkých potrebných konštánt, ako je
počet odpracovaných hodín, fond pracovného času, počet hodín pohotovosti a iné, čo nastane až po

odpracovaní všetkých hodín v mesiaci. Pokiaľ ide o porušenie smernice a zodpovednosti za jej riadnu
transpozíciu, žalobca trval na argumentácii uvedenej v žalobe. Podstatou tohto sporu je skutočnosť,
že služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítava do služobného času a výlučne z tohto dôvodu
potom formálne nedochádza k porušovaniu smernice. Čl. 6 písm. b) smernice pritom stanovuje, že
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalobca mal za to, že vo

veci boli kumulatívne splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
porušením úniového práva. Zároveň trval aj na výške uplatneného nároku. Žalobca uviedol, že základ
žalovaného nároku spočíva v nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva. Ustanovenia § 11
až 13 Občianskeho zákonníka použil žalobca iba analogicky a výlučne iba z dôvodu, že právny poriadok
SR nemá osobitný právny predpis, ani ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody

vzniknutejjednotlivcoviporušenímprávaEurópskejúnie,zaktorúzodpovedáštát.Pretoanirozhodnutia,
týkajúce sa typického nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, na ktoré poukazoval žalovaný, nie je
možné na prejednávanú vec aplikovať. Aj vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti súdu považoval
žalobca za nedôvodnú. Poukázal na to, že v predmetnom spore nejde o implementáciu úniového
práva (smernice XXXX/XX/XX) do právneho poriadku Slovenskej republiky, ale jedná sa o nárok

na náhradu škody, ktorá vznikla jednotlivcovi nesprávnym implementovaním smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a teda o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej
Smernice,vindividuálnomprípadežalobcu.Kuskutočnosti,ktorázakladánároknanáhraduškody,došlo
v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, kde vznikli a prejavili sa aj následky tejto škody. Skutočnosť,
ktorá zakladá v tomto konaní uplatnený nárok na náhradu škody, nastala v územnom obvode Okresného

súdu Banská Bystrica. V súlade s § 19 ods. 1 písm. b) CSP, pri miestnej príslušnosti danej na výber,
zvolil žalobca ako miestne príslušný súd Okresný súd Banská Bystrica, ktorý tak je miestne príslušným
na konanie a rozhodnutie v tejto veci. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, žalobca na podanej
žalobe aj naďalej trval v celom rozsahu.17. Žalovaný v duplike trval na všetkých argumentoch uvedených vo vyjadrení k žalobe. Mal za to,
že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Žalovaný rozporoval tvrdenia žalobcu o referenčných obdobiach. Uviedol, že služby sa
rozvrhujú vopred do obdobia 6 mesiacov, avšak následne sa každý mesiac konkrétne upravujú tak,
aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky,
školenia, kurzy, či neplánované situácie, ako náročné požiare či práceneschopnosť niektorých
príslušníkov HaZZ. Žalovaný vypočítal priemerný týždenný služobný čas žalobcu v sledovaných

referenčných obdobiach v súlade so smernicou a judikatúrou SD EÚ, pričom tieto prepočty v sebe
zahŕňajú výkon štátnej služby, služobnú pohotovosť, rekondičné pobyty, školenia a dni zvyšovania
kvalifikácie. Žalobca, na rozdiel od žalovaného, vo svojich prepočtoch prihliadol aj na neutrálne
dni, počas ktorých žalobca odpracoval 0 hodín pracovného času, t. j. riadna ročná dovolenka,
práceneschopnosť, ako aj na dni voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu. Z vyššie
uvedeného má žalovaný za to, že spôsob výpočtu výšky škody nie je správny, nakoľko žalobca vo

svojich výpočtoch do odpracovaných hodín zarátava aj časy odpočinku. Ohľadom nemajetkovej ujmy
žalovaný uvádzal tvrdenia ako vo vyjadrení k žalobe, vrátane rozhodovacej činnosti súdov týkajúcej sa
nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti, určovania jej výšky, jej individuálneho posúdenia a dôkazného
bremena. Žalovaný rozporoval tvrdenia žalobcu o zjednotenej rozhodovacej praxi súdov v obdobných
sporoch, a naopak, uvádzal rozhodnutia, v ktorých boli vrátené veci odvolacími súdmi, súdom prvej

inštancie. Mal za to, že samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nie je spôsobilá privodiť
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osobe. Žalovaný trval na zamietnutí žaloby.

18. Súčasťou žaloby sú rozhodnutia riaditeľa KR HaZZ o vymenovaní žalobcu do stálej štátnej služby
v HaZZ. Nakoľko táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná, súd len odkazuje na uvedené

rozhodnutia, ktoré tvoria súčasť spisu.

19. Ďalšími listinami doloženými do spisu bola vypracovaná prehľadná tabuľka za celé žalované obdobie
od júla 2021 do júna 2024, z ktorej vyplýva počet reálne odpracovaných hodín, ako aj fond pracovného
času s uvedením počtu hodín pohotovosti na pracovisku za daný mesiac, ku ktorým boli pripojené aj

výplatné pásky za celé žalované obdobie a mesačne výpisy plánu služieb z dochádzkového systému
SAP za celé žalované obdobie. Rovnako aj v tejto súvislosti súd podrobne na uvedené listiny poukazuje,
tieto však nerozoberá, nakoľko zo strany žalovaného tieto skutočnosti namietané neboli a neboli týmto
dôkazom vytknuté nedostatky. Boli to listiny, ktoré vyhotovoval žalovaný, resp. zamestnávateľ žalobcu
a zo strany žalovaného v konaní spochybňované neboli.

20. Ďalšími listinami doloženými do spisu oboma stranami bolo množstvo rozhodnutí, tak tunajších
súdov, ako aj súdneho dvora.

21. Žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka

HaZZ ním uvádzaná smernica nevzťahuje. S týmto záverom sa súd nestotožnil a naopak bol toho názoru
žejepotrebnéprijaťzáver,ževdanomprípadeslužobnápovinnosťžalobcupatrídopôsobnostismernice
XXXX/XX/XX.

XX. M. X C. S. Q. F. J. XXXX/XX/XX zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času (ďalej len „Smernica“), bod 1. táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Bod 2. Táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne
doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny
týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Bod.3.
Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle M. X C. XX/XXX/

XXX, bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

23. Podľa M. X C. XX/XXX/XXX o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné
a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný

čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo
pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia
pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.24. Žalovaný namietal, že C. XXXX/XX/XX sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako príslušníka
HaZZ, a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej ochrany.

Smernica XXXX/XX/XX (odkazom na Smernicu XX/XXX/XXX) definuje svoj rozsah pôsobnosti na
všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého odseku článku 2,
predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje.

Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice XX/XXX/XXX, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods. 1 tejto smernice
vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods.
2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. M. X N. X Q. Q. C. XX/XXX/XXX nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto

výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice XX/XXX/XXX sa musí vykladať tak,
že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade
katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné
tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,

živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa
teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie

z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice – naopak sa na ňu použije táto
smernica.

25. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady
použiteľnosti Smernice XXXX/XX/XX na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť

sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa M. XX N. X Q. A./,
(O.) C. XXXX/XX/XX C. uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od
článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa.

26. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora D./XX Q. R. L. E. vyplýva, že M. X C. J. XX/XXX/XXX, ako

aj M. X N. X C. J. XXXX/XX/XX C. majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými
silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do
pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky.
Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je

napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej
služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané
na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré
môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj
samotný zákon o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice XXXX/XX/XX.

27. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku ako aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, tak

aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu odôvodnil
žalovaný tým, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia a teda ani domáhať sa
od žalovaného náhrady škody za porušenie povinností transponovať smernicu. K námietke nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaný uviedol, že keďže na činnosť žalobcu vykonávanú v rámci HaZZ
nemožno aplikovať Smernicu J. XX/XXX/ S., žalovanému z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú

žiadne povinnosti, žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný.

28. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesťvýkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 2.

29. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

30. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré maj prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

31. V zmysle čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, čl. 144 Ústavy SR a tiež čl. 3 CSP, je súd viazaný
medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, je tiež viazaný
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je

bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi
komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone
súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako je podávaná
súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku
a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio.

32. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie
práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na
zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva a zdržať

sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny
účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry
ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu
a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc.

33. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej únie sú uvedené v článku 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania
a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práv Európskej únie, nakoľko sú záväzné pre členské štáty
vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva

na členské štáty – smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má
dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia
musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie),
ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smernici.

34. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti (1.) implementovať
smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia
v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok,
avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo
výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci

právny akt t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo
bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom.

35. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvora EÚ – vznikla z viacerých

rozhodnutíSúdnehodvoraEÚ(napr.rozhodnutiaSúdnehodvoravovecH.R.;voveciD.XXX/XXB.H.F.
C.E.F.E.F.;voveciD.X/XXA.;H.H.D.XXX/XX,Q.B.v.T.J.)abolavytvorenáscieľomvyriešiťsituáciu,
keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú
splnenéštyripodmienkynapriznaniepriamejúčinnosti,ato(a)jasný,presnýadostatočneurčitýzáväzokobsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do
vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosti jednotlivcovi (naopak,
priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia

smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikovať, že znením smerníc nie sú viazané len
vnútroštátnesúdy,aleajostatnéorgányverejnejmoci,akoajinéverejnéorgány.Cieľsmernícjezáväzný
pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb
a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami.

36. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec L., C. H. D./XX F. D./XX) má jednotlivec nárok na náhradu
škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že
aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto
záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho
právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše

dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu
na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na
odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou
súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej
škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to,

ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práva, t. j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto
otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou zodpovednosti štátu v medzinárodných vzťahoch.

37. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto

odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom,
(II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie
medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej
potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že M. X Q. A. C. XXXX/XX/XX má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

38. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to že verejný orgán má

podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou
Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,
ale aj štát, tzn. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom
prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý

konkrétny verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
39. K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu súd uvádza, že táto je v konaní daná, s poukazom na rozsudok
ESD D./XX zo dňa 25. 11. 2010 vo veci K. L., z ktorého vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci zásahovej
služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci

priemerný týždenný pracovný čas stanovený v M. X Q. A. C. XXXX/XX/XX, sa môže dovolávať práva
Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súdny dvor Európskej únie tak judikoval, že M. X Q.
A. C. XXXX/XX/XX má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

40. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd považoval aj vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti taktiež za nedôvodnú. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore
je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 psím. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktoré príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe,
pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta
riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.41. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola
do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava
v zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj

v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil.

42. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia definície: 1. „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismia/alebopraxou;2.„časodpočinku“jeakýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom.

43. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie

siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

44. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2, služobný čas príslušníka je

40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa.

45. Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa

ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín
v služobnom dni.

46. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v miesto vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na

inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. Podľa ods. 4, pri
nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste
musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

47. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec

určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3,
v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

48.Podľa§103ods.1ZoHaZZ,príslušníkovizapodmienokustanovenýchtýmtozákonompatríslužobný
príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)
osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h)
príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života

a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods. 2, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods. 5, príslušníkovi v rozsahu
a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej
pohotovosti štátu.

49. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %,
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %. Podľa ods. 2, príplatok za vykonávanieštátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí
náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia
tejto služby.

50. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/ ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide
o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods. 3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

51. Podľa 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa
príslušná časť služobného platu úmerne upraví.
52. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného

a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods. 2, výkonom štátnej služby je aj
činnosť vykonávaná pre služobný úrad a podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony

počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí
sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.

53. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

54. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §

136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5
a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.

55. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),

priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

56. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

57. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä - ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c), - najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času
(písm. d), - primeraný odpočinok po práci (písm. e).

58. Žalovaný argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu
do zákona o HaZZ správne. V článku 2, ods. 1 smernice uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho
dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je

povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby
v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný
čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor
rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonupráce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci D./XX). Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej
povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného
času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda

nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný uvádzal, že počas služobnej
pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,

alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky
na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje
aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený
čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade
potreby bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že
služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte

nie je dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody.

59. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom
Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj
podľa ustanovenia § 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj

ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že
čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie
§ 96 Zákonníka práce však na pomery zákona o HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich

služobného času. Z výpovede žalobcu, ako aj zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej
pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v
tom spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca.

60. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy

príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákon, pričom v §
193 zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom
argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného
služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že žalovaným citované
rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci nejedná. Zákon o

HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon
oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo
na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v
priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas

štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Služobnú
pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86
zákonaoHaZZprinerovnomernomrozvrhnutíslužobnéhočasuvyplýva,žezákonrozlišujemedzidĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby.

61. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový
nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako
percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva

rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor
opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym

pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel
Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2, ods.1
Smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V rámci rozhodovacej praxe Súdnehodvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých
do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice,
vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci D./XX H. R. P.). Smernica neumožňuje

ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je
definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora vyplýva jednoznačne, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice (rozsudok Súdneho
dvoraz3.10.200voveciC.D./XX,J.C.R.G.X.X.XXXXD./XX).Súdnydvorviackrátrozhodol,žečlenské

štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto
nárokupracovníkovnato,abypriemernýtýždennýpracovnýčasnepresahovalmaximálnuhranicu,budú
viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia.

62. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava
umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom 6, písm. b/ Smernice. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika
ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade
príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol
služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice a

nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom
6, písm. b/ Smernice.

63. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí
byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený

služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho
významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť,
musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní
pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne
iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca a v súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že

proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné spory (samotný žalovaný na rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil
žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do právneho
poriadku SR, konkrétne do znenia zákona o HaZZ.

64. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho
práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

65. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

66. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

67. Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj

účelom im najbližšie.

68. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko M. X
F. M. X Q. A./ C. XXXX/XX/XX predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, zktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od

ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

69. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia únijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia

vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri
dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia

dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

70. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní
komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s

argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné
analogicky (pozn. súdu - § 853 OZ) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e)
Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle
čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu
zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného
času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia
pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej

deklarácie ľudských práv.

71. Samotná Smernica XXXX/XX/XX, F. F. C. XX/XXX/XXX vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš
vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp.
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ

sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku
a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu
hranicu týždenného času.

72. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej
pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín
priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (júl 2021 – jún 2024). Súd vzhľadom
na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania M. XX X Q. A. C.
XXXX/XX/XX vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných

osobnostných práv – práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva
na vedenie súkromného života.

73. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii

aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej
veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom
pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku,
je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba naodstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv
žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe

rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju
účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné
zadosťučinenie.

74. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa

peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých
prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie
nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,
ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci
je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je
permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky
ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, a preto je nesmierne dôležité,

aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,
rodine a iným aktivitám.
75. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného
času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru (takmer 10 rokov) skracuje čas
odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej

príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

76. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je daný.

77. V dôsledku nerešpektovania M. X N. X F. X F. M. X Q. A. C. XXXX/XX/XX pri rozvrhovaní pracovného

času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných,
rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

78. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v

tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácie normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce
OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko

späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť

a preukázať.

79. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako
tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.

80. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy jesatisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

81. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný

od 01. 07. 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

82. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade

zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohľadňujúc pri určení výšky náhrady kritériá
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady

škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti.

83. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a
spôsobuakýmkzásahudošlo,akoajknásledkomnajehoživoteatovoväzbenaporovnateľnékritérium
ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

84. Za obdobie júl 2021 až december 2021 predstavuje: (i) fond pracovného času 1017 hodín; (ii)
služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 296,53 hodín; (iii) služobná
pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 20,90 hodín. Spolu služobná pohotovosť
určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 317,43 hodín. Na
uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 26,28 pracovných týždňov, čo potom v prípade

žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný
čas 50,77 hodín (1334,43 hodín : 26,28 týždňov). V období júl 2021 až december 2021 žalobca podľa
§ 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 289,53 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu
prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu, a 7 hodín
30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena

v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť, bola
žalobcovi nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v rozsahu 20,90 hodín. Nemajetková ujma
za rok 2021 (júl 2021 – december 2021 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného prestavuje spolu sumu
1.262,09 Eur.

85. Za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje: (i) fond pracovného času 1952,60 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 617,30 hodín; (iii) služobná
pohotovosť nariadená v zmysle 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 24 hodín. Spolu služobná
pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 641,30
hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom

v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 49,75 hodín (2593,90 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2022 až december 2022
odpracoval žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ 601,98 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinua15,32hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovnéhopokoja,zaktorúmuprináležala
odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť,
ktorá bola žalobcovi nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu

24 hodín. Nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022 – december 2022 vrátane) v zmysle vyššie
uvedeného predstavuje spolu sumu 2.659,10 Eur.

86. Za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje: (i) fond pracovného času 1953 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 635,27 hodín; (iii) služobná

pohotovosť nariadená v zmysle 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 24 hodín. Spolu služobná
pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 659,27
hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 502,14 pracovných týždňov, čo potom
v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,10 hodín (2612,27 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2023 až december 2023
odpracoval žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ 635,27 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti,

za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu
a 0 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala
odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť,
ktorá bola žalobcovi nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu
24 hodín. Nemajetková ujma za rok 2023 (január 2022 – december 2022 vrátane) v zmysle vyššie

uvedeného predstavuje spolu sumu 3.074,13 Eur.

87.Zaobdobiejanuár2024ažjún2024predstavuje:(i)fondpracovnéhočasu966,67hodín;(ii)služobná
pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 252,20 hodín; (iii) služobná pohotovosť
nariadená v zmysle 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 12,50 hodín. Spolu služobná pohotovosť

určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 264,70 hodín. Na
uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 26 pracovných týždňov, čo potom v prípade
žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný
čas 47,36 hodín (1231,37 hodín : 26 týždňov). V období január 2024 až jún 2024 odpracoval žalobca
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ 244,20 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala

odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 8 hodín 30 %-nej
určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu
30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť, ktorá bola žalobcovi
nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu 12,50 hodín.
Nemajetková ujma za rok 2024 (január 2024 – jún 2024 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje

spolu sumu 1.298,03 Eur.

88. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie pri odpracovaných
hodinách služobnej pohotovosti určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1801,30 hodín predstavuje
súhrnne sumu požadovanú žalobou vo výške 8.293,35 Eur, ktorú súd považoval za dostatočnú.

89. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho za
primeraný s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu, jeho súkromia a tiež mal za to, že takto
vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu
pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že zo strany žalovaného neboli namietané jednotlivé vyčíslenia

počtu hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac, hodinová sadzba, rozdiel percentuálny v
zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 a § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ. Je to nemajetková ujma, ktorá sa odvíja
od každého konkrétneho prípadu zvlášť a je vecou posúdenia a úvahy, toho ktorého súdu. Mohla byť
stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie
vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť,

ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil.
Uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia
práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou
za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu

a trvania podľa názoru súdu by ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení
žalobcu.90. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť
nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.
Rovnako mal podľa žalovaného žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť z

dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda neprejavil podľa žalovaného primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah tým, že nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V
tejto súvislosti súd rovnako ako žalobca poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým na
rozsudok vo veci K. L. D./XX G. R. XX. XX. XXXX. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka,
ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho

rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové
zmeny, pričom každá takáto 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou.
Išlooskutkovoaprávneidentickúvecakábolapredmetomtohtosporu.Vprípadeporušeniaustanovenia
práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania

práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,
že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie
takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by
znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej

únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Navyše už v minulosti bolo preukázané, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých
sporoch, kde si práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy z
dôvodu neimplementácie smernice do zákona o HaZZ. Preto táto námietka neobstojí.

91. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalobcovi priznal plnú sumu, ktorú požadoval titulom náhrady
nemajetkovej ujmy s tým, že spôsob a výška určenia sa súdu javili ako spravodlivé a najbližšie
k vyčísleniu náhrady za služobnú pohotovosť vykonávanú nad rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času, v tom ktorom kalendárnom roku.

92. Námietku premlčania vznesenú žalovaným v rámci procesnej obrany súd posúdil ako nedôvodnú.
Každý z dielčích nárokov žalobcu zodpovedajúcim tomu ktorému časovému obdobiu totiž vzniká
osobitne a tento nárok sa stáva splatný v deň, kedy sa stáva splatnou mzda žalobcu za každý žalovaný
mesiac. Čiže, ak ide o žalobu za mesiac júl 2021, výplata žalobcu, teda ako každého hasiča, je splatná
10. deň nasledujúceho mesiaca t. j. 10. 08. 2021. Inými slovami povedané, ak žaloba bola podaná za

obdobie júla 2021, žaloba bola podaná na súd 24. 07. 2024, čiže v rámci trojročnej premlčacej doby
s tým, že záver je už taký, že teda žalovaný nárok sa stáva splatným v deň, kedy sa stáva splatná
mzda žalobcu za daný mesiac, a je to práve splatnosť mzdy za príslušný mesiac, ktorá ako rozhodujúca
skutočnosť určuje začiatok plynutia premlčacej doby.

93. Ako nedôvodnú súd posúdil aj námietku žalovaného ohľadne namietanej miestnej príslušnosti
konajúceho súdu. Súd uvádza, že miestna príslušnosť bola založená správne, a to poukazom na
ustanovenie § 19 písm. b) CSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie
príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Škoda,
ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu,

ktorým je mesto A. A. (resp. Hasičská stanica v meste A. A.) – t. j. v súdnom okrese tunajšieho súdu,
pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody.
Vzhľadom na tieto skutočnosti si žalobca v súlade s citovaným ustanovením § 19 písm. b) CSP zvolil na
podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, čím je aj správne a zákonne
založená miestna príslušnosť konajúceho súdu.

94. Súd záverom dodáva, že jeho rozhodnutie vychádza okrem už vyššie uvedených právnych
záverov a právneho posúdenia aj z rešpektovania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí, keď v skutkovo obdobných veciach bolo už s rovnakými právnymi závermi rozhodované
o nárokoch hasičov, a to v právoplatne skončených konaniach, v ktorých iným žalobcom boli

voči rovnakému žalovanému na základe obdobného skutkového stavu priznané nimi uplatňované
práva (bližšie príkladom rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 alebo
17Co/47/2022).95. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodovať súdny úradník s poukazom na ustanovenie § 262

ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

3 16C/47/2024

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej

forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov).