Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoEk/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110208414
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2110208414.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.
Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO
35 807 598, so sídlom Pribinova 4195/25, Bratislava, proti povinnej: A. B., narodená XX.X.XXXX, C. D.
E. XXX zast. splnomocnenkyňou: HARŠÁNY advokáti, s.r.o, advokátska kancelária, IČO 50 481 355,
so sídlom Hlavná 31/15, Trnava, o 321,95 eur a príslušenstvo, vedenej u súdneho exekútora JUDr.

Ladislava Jakubca, so sídlom Exekútorského úradu Zámocká 30, Bratislava, pod sp. zn. EX 1663/2010,
o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 16Er/250/2010-72 zo dňa 28.3.2013
spolu s opravným uznesením č. k. 16Er/250/2010-114 zo dňa 13.8.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r
d z u j e.

II. Povinnej a súdnemu exekútorovi sa náhrada trov odvolacieho konania voči oprávnenej n e p r i z
n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vyhovel námietkam povinnej ( pôvodný povinný F. G.
G. dňa XX.X.XXXX zomrel, preto Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 26CoEk/40/2025 -124 zo dňa
4.12.2025 rozhodol o pokračovaní v konaní na strane povinného F. G. G. s právnym nástupcom –

dedičkou A. B. ) proti exekúcii.

2. Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 50 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
( ďalej len „ E.p.“ ), § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, § 52 ods. 1 až ods. 4,
§ 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 až 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej

len „ O.z.“ ), čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že preskúmaním priložených listín dospel k záveru,
že zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol pôvodnému povinnému ako spotrebiteľovi
úver, má povahu spotrebiteľskej zmluvy aj s poukazom na znenie ustanovenia § 52 ods. 1 a nasl.

O.z. v platnom znení. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, v ustanoveniach ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka. V zmysle uvedenej zmluvy o úvere
a všeobecných obchodných podmienok uvedená rozhodcovská doložka je nevýhodná pre spotrebiteľa,
nakoľko v prípade sporu býva v praxi žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ. Rozhodcovská doložka
je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do všeobecných podmienok bez toho, aby bola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Súd

prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v zmluve o úvere, na základe ktorej
bol vydaný exekučný titul, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných stránv neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je
teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom
zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, mohol sa jej

len podrobiť, a teda aj všeobecným podmienkam a rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je teda neplatná, pričom
rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie exekúciu
zastavil.

4. Proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie podala včas odvolanie oprávnená. V odvolaní
uviedla, že smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách má
nepriamu záväznosť, a teda súd by ju nemal pri rozhodovaní aplikovať priamo. Mala za to, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve je nevýhradná, a to aj preto, že zmluvné strany sa dohodli
na tzv. alternatívnom určení právomoci súdov pri riešení sporov, a teda v danom prípade nebola výlučne
daná právomoc rozhodcovského súdu. Za irelevantnú považoval skutočnosť, že rozhodcovské súdy

boli vzdialené od bydliska pôvodného povinného, nakoľko rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej
forme. Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnuté uznesenie zrušil.

5. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „ C.s.p “), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( §
362 ods. 1 C.s.p. ), oprávnenou osobou ( § 359 C.s.p. a § 37 ods. 1 E.p. v znení účinnom do 31.3.2017 ),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( § 355 ods. 2 C.s.p. a § 58 ods. 4 E.p. v znení
účinnom do 31.3.2017 ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( §

363 C.s.p. ), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379 a § 380
C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a dospel
k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 16Er/250/2010-72 zo dňa 28.3.2013 spolu s opravným
uznesením č. k. 16Er/250/2010-114 zo dňa 13.8.2025 je potrebné ako vecne správne potvrdiť ( § 387
ods. 1 C.s.p. ).

7. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá E.p., ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné
konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

8. Podľa § 50 ods. 1 E.p. v znení účinnom do 31.3.2017, povinný môže vzniesť u exekútora povereného

vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii,
ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia
jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak
sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom
titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní

námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie ( § 46 E.p. ), o námietkach netreba rozhodnúť.

9. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) E.p. v znení účinnom do 31.3.2017, podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených.

10. Podľa § 52 ods. 1 O.z. v znení účinnom do 31.10.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

11. Podľa § 53 ods. 5 O.z. v znení účinnom do 31.10.2008, neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

12. Exekučné konanie má charakter sporového konania, tento charakter sa však prejavuje iba v riešení
prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, či možno vykonávať exekúciu, teda či sú
splnené predpoklady na to, aby súdny exekútor vykonával úkony exekučnej činnosti smerujúce k

speňaženiu majetku alebo k vynúteniu inej povinnosti. O tejto otázke rozhoduje exekučný súd. Konanie
o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe
námietky povinného rozhoduje o otázkach, či sa exekúcia oprávnene začala. Povinný môže uvádzať v
námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré pripúšťa ustanovenie § 50 ods. 1 E.p. (v znení účinnom do31.3.2017), a to zánik vymáhaného nároku, okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku, dôvody, pre
ktoré je exekúcia neprípustná a hmotno-právnu legitimáciu účastníka oprávneného alebo povinného.
Všetky uvedené okolnosti sú zároveň dôvodom na zastavenie exekúcie v ktoromkoľvek štádiu. Ak teda

povinný námietky nepodá, môže neskôr kedykoľvek podať z uvedených dôvodov návrh na zastavenie
exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie, však nemá odkladný účinok na vykonanie exekúcie, teda na
vydanie exekučného príkazu. Je preto opodstatnené, aby sa povinný mohol brániť proti exekúcii aj
formou námietok, teda skôr, ako exekútor poverený vykonaním exekúcie zo strany exekučného súdu
vydá exekučný príkaz, a začne vykonávať jednotlivé úkony exekučnej činnosti vedúce k vymoženiu

pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie.

13. Námietky v zmysle vyššie uvedeného predstavujú procesnú obranu povinného proti neprípustnej
exekúcii, pričom ich účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov
taxatívne uvedených v zákone. Povinný musí uviesť dôvod neprípustnosti exekúcie. Ak je rozhodnutie,
ktorým sa námietkam vyhovelo právoplatné, súd exekúciu zastaví v zmysle vety prvej ustanovenia

§ 50 ods. 5 E.p. ( v znení účinnom do 31.3.2017 ). Povinný môže v rámci námietok proti exekúcii
navrhnúť, aj keď to nie je obligatórne, zastavenie exekúcie. Námietky v konečnom dôsledku predstavujú
procesný prostriedok, ktorým možno vyvolať začiatok incidenčeného sporu o prípustnosť exekúcie.
Ich predmetom môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Spoločným znakom je, že tieto
skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by existovali pred vznikom exekučného titulu,

zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia,
ktoré sa stalo podkladom na exekúciu. Hmotnoprávne skutočnosti možno rozdeliť na skutočnosti, ktoré
spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych noriem, bránia vymáhateľnosti nároku, inak
spôsobujú neprípustnosť exekúcie alebo znamenajú námietku, že oprávnený alebo povinný nie sú
právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule.

14. Exekučný súd koná a rozhoduje o námietkach spravidla bez pojednávania. Ak však rozhodnutie o
námietkach závisí od skutkových okolností, ktoré sa musia zisťovať procesným dokazovaním, exekučný
súd musí nariadiť pojednávanie, predvolať naň účastníkov konania, prípadne osoby, ktoré je nevyhnutné
vypočuť, zástupcov účastníkov a umožniť im plné uplatnenie ich procesných práv uvedených v čl. 48

ods. 2 Ústavy SR, teda právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Inak exekučný súd odníme
účastníkovi možnosť konať pred súdom, čo môže mať iné dôsledky, ak sa námietkam vyhovie, a iné
dôsledky v prípade, ak sa námietkam nevyhovie.

15. V postupe a rozhodovaní súdu prvej inštancie (exekučného súdu) odvolací súd nevzhliadol

pochybenie, pretože ten vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami
a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1
E.p. (v znení účinnom do 31.3.2017) vyhovel námietkam, ktoré podal proti exekúcii pôvodný povinný.

16. Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávnenou a pôvodným povinným bol založený na
jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že pôvodný
povinný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ ( § 52 ods. 3, 4 O.z. ).
Odvolací súd preto zastáva právny názor, že predmetná Zmluva o úvere zo dňa 14.11.2008, ktorou bol

založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52
ods. 1 O.z. v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu ( bez ohľadu na právnu
formu ), ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy
konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou
nepodnikateľom,kedypovinnýpriuzatváraníaplnenízmluvynekonalvrámcipredmetuobchodnejalebo

inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu o
úvere, ako aj na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v ten istý deň ako úverová zmluva medzi tými istými
účastníkmi, je potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa. V zmysle
§ 54 ods. 1 O.z. sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu

tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

17. Jednoznačnú odpoveď na otázku, či má predmetná zmluva o úvere spotrebiteľský alebo
nespotrebiteľský charakter, nemožno získať ani z označenia účelu predmetnej zmluvy „ napodnikanie, “ keď s poukazom na absenciu akýchkoľvek iných dôkazov, „ zaškrtnutie “ uvedenej kolónky
zrejme nemožno hodnotiť inak, ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod
ochranného režimu spotrebiteľského práva. Uvedené možno vyvodiť zo skutočnosti, že predmetná

zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké množstvo
ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu
predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom
formulári spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná
bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči

subjektu podriadenému, t. j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi.

18. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu ( spotrebiteľský vzťah ), má dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ ( veriteľ, oprávnený ), pričom
existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj
nespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyťpreukázanýbezpečne,spôsobomnevzbudzujúcimdôvodné

pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 O.z., podľa ktorého
ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Oprávnenému sa nepodarilo preukázať skutočnosť, že povinný pri uzatváraní zmluvy o
úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, a teda že predmetná
zmluva má nespotrebiteľský charakter. Bezpečným preukázaním nemôže byť ( nie je ) všeobecný údaj o

poskytnutí úveru na výkon podnikania, prípadne uvedenie identifikačného čísla osoby, a ani údaj o tom,
pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje neposkytujú odpoveď
na otázku, v akom odbore podnikania povinný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a akú konkrétnu
súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzavretie zmluvy o úvere má. Oprávnený v danej exekúcii
nepreukázal hodnoverným spôsobom nespotrebiteľský charakter úverovej zmluvy.

19. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, bolo na základe uvedeného v
danej veci potrebné aplikovať aj ustanovenia § 53 a § 54 O.z., s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu
Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie v tomto smere správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe

ktorej bol priznaný nárok oprávnenému v rozhodcovskom konaní, neobsahuje takú podmienku, ktorá má
nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda v neprospech pôvodného povinného, podľa § 53
ods. 1 O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku, na základe ktorej si

rozhodcovský súd založil svoju právomoc, obsiahnutú v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru zmluvy o úvere zo dňa 14.11.2008, je potrebné považovať za nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 O.z. v príslušnom znení.

20. Za neprimeranú je tak potrebné považovať rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou

Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorépredkladaloprávnenýpovinnémunaformulári,pričom
nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení
vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť
na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek

sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ,
ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp.
všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a

štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa ( veriteľa ), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku
v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ ( C-240/98
až C-244/98,C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05 ).

21. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi ( k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011 ).

22. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ( ktorým vyhovel námietkam

povinného proti exekúcii ), ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 contrario C.s.p. tak, že fakticky plne úspešnej povinnej
a súdnemu exekútorovi nepriznal voči oprávnenej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu
spisu vyplýva, že povinná, ako aj súdny exekútor boli v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden

procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p.
zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. najskôr o nároku na náhradu trov konania
a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, že účastníkom konania

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so
zásadou hospodárnosti exekučného konania. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu
potom rozhodol tak, že povinnej a súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči oprávnenej nepriznal.

24. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 C. s. p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s .p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s .p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C. s. p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C. s. p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.
s. p. ).