Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27CoCsp/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324200941
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8324200941.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcov: 1/ C.. I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX/XX, XXX XX C., 2/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpených
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa č. 5/A, 984 01 Lučenec, IČO: 37 756 508, proti
žalovanému: G. stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom J. XX, XXX XX J. - mestská časť O., W.: XX XXX
XXX, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., so sídlom Bajkalská
13, 821 02 Bratislava, IČO: 36 860 662, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 13Csp/23/2024-346 zo

dňa 27.1.2025, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovia majú voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi žalobkyňou v
1. rade, žalobcom v 2. rade a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. O trovách konania rozhodol súd
tak, že priznal žalobkyni v 1. rade a žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému

v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalovaným a žalobcami ako spoludlžníkmi bola uzatvorená zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a na jej základe mal byť žalobcom poskytnutý medziúver vo výške 19.300,00 Eur.
Reálne im boli zo strany žalovaného poukázané iba finančné prostriedky vo výške 450,55 Eur, nakoľko
v zmysle zmluvných dojednaní najprv žalovaný zaúčtoval voči žalobcom svoj nárok na zaplatenie
spracovateľského poplatku vo výške 231,60 Eur a o túto sumu následne ponížil aj sumu finančných

prostriedkov, ktoré im vyplatil 18.617,85 Eur. V danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobcovia
ako spotrebitelia, pričom obsah zmluvy bol daný žalovaným bez možnosti žalobcov privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. Uzatvorená
zmluva o úvere je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona (§

1 ods. 2 zákona). Žalovaný je právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje
spotrebiteľské úvery a žalobcovia sú spotrebiteľmi, keďže sú fyzickými osobami, ktorým bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Nakoľko zmluva
uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1ods. 2 a § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z., musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto
zmluvy podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. a pred jej uzatvorením veriteľ mal konať s odbornou
starostlivosťou pri skúmaní bonity žalobcov v zmysle § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch.

3.Následnesasúdzaoberalskutočnosťou,čižalovanýakoveriteľpredposkytnutímZ.žalobcomskúmal
ich bonitu s odbornou starostlivosť v zmysle § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný predložil
svoje vyjadrenie a tiež doklady, z ktorých pred uzatvorením zmluvy posudzoval schopnosť žalobcov úver
splácať. Pracovníčka žalovaného na pojednávaní uviedla, že zisťovala príjmy a výdavky, no podrobnú

lustráciu podľa nej realizovala centrála banky, ktorej boli odosielané žiadosti o úver. Žalovaný zisťoval
schopnosť žalovaných splácať úver tak, že lustroval pomery žalobcov v registri bankových inštitúcií. Z
výpisu zo spoločného registra bankových inštitúcii (dáta dopytu) zo dňa 13.12.2018 (čl. 165 a nasl.)
vyplýva, že žalobkyni 1/ k uvedenému dňu: 1 zmluva bola žiadaná, 17 odmietnutých, 13 odvolaných,
6 existujúce, 7 ukončených. Zostatková hodnota úverov bola 65.931,- Eur a výška mesačnej splátky
1.202,- Eur. Z výpisu zo spoločného registra bankových inštitúcii (dáta dopytu) zo dňa 13.12.2018 (čl.

172 a nasl.) vyplýva, že žalobcovi 2/ k uvedenému dňu: 0 zmluva bola žiadaná, 19 odmietnutých, 16
odvolaných,6existujúce,7ukončených.Zostatkováhodnotaúverovbola69.000,-Euravýškamesačnej
splátky 1.146,- Eur. Ďalšie presné príjmy a výdavky žalovaný nezisťoval z dôvodu, že podľa jeho názoru
mu právny predpis neuvádza povinnosť skúmať bonitu pri refinancovaných úveroch.

4. Žalovaný v konaní hodnoverne nepreukázal, že žalobcovia v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere spĺňali maximálny zákonný limit ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7
ods. 21 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný nepreukázal, aby akýmkoľvek spôsobom skúmal
nielen výšku príjmov ale najmä výšku výdavkov žalobcov potrebných na zabezpečenie ich základných
životných potrieb a vplyv týchto výdavkov na posúdenie ich spôsobilosti splácať úver. Pravidelné ani

bežné každodenné výdavky žalobcov nijak nezisťoval. Pokiaľ ide o údaje z úverového registra, u
žalobcov v tom čase existovalo ďalších 6 existujúcich úverových zmlúv a dlžná sumu nesplatených
úverov bola vo výške 65.931,- Eur u žalobkyne a 69.000,- Eur u žalobcu, pri celkovej výške mesačných
splátok 1.202,- Eur,- u žalobkyne a 1.146,- Eur u žalobcu. Žalobcom v predchádzajúcich obdobiach
bolo odmietnutých viacero žiadostí o poskytnutie osobných splátkových úverov. Celkový čistý mesačný

príjem žalobcov bol nižší ako ich záväzky. Uvedené skutočnosti u žalovaného museli rozhodne vzbudiť
isté podozrenie o možnej nespôsobilosti žalobcov splácať požadovaný úver v tejto veci. Žalovaný sa
nezaoberal príjmom žalobcov v súvislosti s ich úverovým zaťažením. Vôbec neskúmal reálne výdavky
žalobcov, a to náklady na bývanie, dopravu alebo domácnosť. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti
je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi

zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie
úveru. Pokiaľ teda veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či
klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Výdavky spotrebiteľa nepredstavujú iba splátky
úverov. Žalovaný teda nepreukázal, aby skúmal skutočné výdavky žalobcov, keďže z predložených
listinných dôkazov takéto zisťovanie nevyplýva. Bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho

príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto
postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti a ako vyplýva z okolností prejednávanej
veci, overenie bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalovaného bol v tejto súvislosti iba formálny
a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalovaný vôbec nezisťoval skutočné výdavky žalobcov, napriek
tomu poskytol žiadaný úver. Nezaujímal sa, aké mali žalobcovia výdavky na živobytie, a či teda im

zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru. V danom prípade neobstojí obrana
žalovaného, že povinnosť skúmať bonitu mu vzhľadom na skutočnosť, že išlo o refinančný úver zo
zákona nevyplýva. K tomuto súd uviedol, že časový odstup šiestich rokov medzi poskytnutím pôvodného
úveru, ktorý bol refinancovaný úverom z roku 2018, sám o sebe je dôvodom, pre ktorý mal žalovaný
povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou a bol povinný skúmať bonitu. Z jednotlivých reportov,

ktoré si žalovaný vyžiadal pred uzavretím zmluvy, bola zjavná predĺženosť žalobcov. Bez skúmania
ďalších ich výdavkov si však nemohol utvoriť celkový a reálny obraz o finančnej situácii žalobcov.
Neobstojíaniskutočnosť,žeposkytnutímrefinančnéhoúverudošlokzníženiumesačnejsplátky,pretože
celková situácia žalobcov od poskytnutia úveru v roku 2012 do poskytnutia úveru v roku 2018 sa
evidentne zmenila a ich úverové zaťaženie výrazne vzrástlo. Žalovaný v zmysle ust. § 11 ods. 2 v spojení

s ust. § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch pred poskytnutím úveru neposúdil ako veriteľ so zákonom
vyžadovanou odbornou starostlivosťou bonitu klientov - žalobcov prostredníctvom preukázania príjmov,
výdavkov a rodinného stavu, a teda pri uzatvorení zmluvy konal bez dostatočných a pravdivých údajovo sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľov, čo je potrebné považovať za hrubé porušenie povinnosti
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta splácať poskytnutý úver.

5. Súd tiež skúmal, či zmluva o úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 9 ods.
2 Zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere a na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že v zmluve o úvere je uvedená nesprávna hodnota RPMN v zmysle ust.
§ 9 ods. 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o úvere je uvedená hodnota RPMN
vo výške pri medziúvere 4,82 % a pri úvere 6,62% p.a. V čase uzatvorenia zmluvy bola teda platnou

hodnotouRPMNtá,ktorábolauverejnenánawebovomsídleMinisterstvafinanciíSRza4.štvrťrok2018.
Táto hodnota RPMN pre daný typ úveru (ostatné spotrebiteľské úvery vo výške viac ako 6 500,- Eur od
10 rokov) bola vo výške 5,94 % (Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytovaných spotrebiteľských
úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2018 zverejnené MS SR) a nie ako je uvedené žalovaným v zmluve o
úvere, čo znamená, že v zmluve o úvere je uvedený údaj o RPMN v nesprávnej výške v neprospech
spotrebiteľa. Zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnej

ku dňu podpisu zmluvy o úvere.

6. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí tiež obsahovať aj celkovú výšku a konkrétnu menu
spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. e/ zákona o
spotrebiteľských úveroch). V zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 19.300,- Eur. Z

vykonaného dokazovania však vyplynulo, že pred poskytnutím reálnej sumy úveru žalobcom, žalovaný
zaúčtoval poplatok za spracovanie úveru vo výške 231,60 Eur a žalobcom boli reálne vyplatené
finančné prostriedky iba vo výške 450,55 Eur po ponížení sumy 18.617,85 Eur na refinancovanie úveru.
Žalobcovia mohli disponovať reálne sumou úveru iba vo výške 450,55 Eur a ak v zmluve bola výška
úveru uvedená sumou 19.300,- Eur bola uvedená nesprávne.

7. Súd dospel k záveru, že žalovaný hrubým spôsobom porušil svoju povinnosť pri skúmaní bonity
žalobcov a takisto, že v zmluve je nesprávne uvedená výška RPMN, celková výška poskytnutého
úveru, teda je potrebné úver zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu považovať za
bezúročný a bezpoplatkový.

8. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP.

9. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol,
aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby odvolací

súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Namietal, že súd nesprávne dospel k záveru, že úver považoval za bezúročný a bezpoplatkový z
dôvodu, že žalovaný v zmysle ust. § 11 ods. 2 v spojení s ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch
pred poskytnutím úveru neposúdil ako veriteľ so zákonom vyžadovanou odbornou starostlivosťou bonitu

žalobcov. Poukázal na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. , ktorý v tretej vete jednoznačne definoval
aké porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje za hrubé porušenie s následkom bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Čiže nie je na posúdení súdu, či je toho názoru, že porušenie povinnosti podľa §
7 ods. 1 zo strany veriteľa má intenzitu hrubého porušenia, ale toto je jasne definované v ust. § 11 ods. 2
tretia veta. Ust. 11 ods. 2 Zákona (účinný v čase uzatvorenia zmluvy) jednoznačne uvádzal, že na to aby

bol spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov, musí dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti podľa §
7 ods. 1 Zákona zo strany veriteľa. Zákon definoval, aké porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 Zákona
považuje za hrubé porušenie, a to: posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek
údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo posudzovanie schopnosti splácať
úver veriteľom bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania

schopnostispotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúver.Žalobcoviabolipovinníposkytnúťžalovanémuúdaje
potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver, pričom žalovaný pri posúdení schopnosti
splácať úver, okrem zistených údajov, vychádzal aj z údajov uvedených zo Žiadosti o úver, teda z
poskytnutých údajov zo strany žalobcov. Zo žiadosti o úver jednoznačne vplýva, že žalobcovia poskytli
žalovanému aj ďalšie údaje o sebe, a to v rozsahu údajov o rodinnom stave. Žalovaný využil (v zmysle

ust. § 7 ods. 2 Zákona) aj právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy a
preveril bonitu žalobcov dopytmi do spoločného registra bankových a nebankových informácií, taktiež
ich preveril dopytom do sociálnej poisťovne. Zákon o spotrebiteľských úveroch definuje prípady, kedy
sa ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nevypočítava. Ide o ust. § 7 ods.24, v zmysle ktorého platí, že „Ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú na a) spotrebiteľský
úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (ďalej len
„refinancovaný úver“) alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie

výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len „navýšený úver“), ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru
výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov, b)
spotrebiteľský úver zabezpečený podľa osobitného predpisu, ktorého hodnota zabezpečenia je počas
celej lehoty splatnosti úveru minimálne 100 % zo zostatkovej hodnoty tohto spotrebiteľského úveru“.
Vyššie uvedený pojem „výrazné navýšenie“ definuje ust. § 4 ods. 1 Opatrenia NBS č.10/2017, v zmysle

ktorého platí., že „Na účely § 7 ods. 24 a 31 zákona sa za výrazné prevyšovanie súčtu zostávajúcich
výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov považuje prevyšovanie presahujúce nižšiu
z týchto dvoch hodnôt: a) suma 2000 eur, b) suma zodpovedajúca 5 % súčtu zostávajúcich výšok
refinancovaných spotrebiteľských úverov alebo úverov na bývanie, alebo navýšených spotrebiteľských
úverov alebo úverov na bývanie“. Žalobcom poskytnutý úver vo výške 19.300,- EUR prevyšoval
splácané úvery (18.617,85 EUR) o 682,15 EUR, resp. o 3,53%, to znamená, že nebola splnená

žiadna z podmienok pre povinnosť žalovaného vypočítať ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, teda ust. § 7 ods. 1 sa, vzhľadom na skutočnosť, že poskytnutý úver mal charakter úveru na
refinancovanie bez výrazného navýšenia, na daný úver nevzťahoval. Žalovaný síce aj keď nemal
povinnosť skúmať schopnosť žalobcov splácať predmetný úver, skúmal danú schopnosť žalobcov,
pričom na základe vyššie uvedených dopytov ako aj skutočnosti, že sa žalobcom vďaka poskytnutiu

predmetnéhoúveruznížilomesačnésplátkovézaťaženiezosplátky200,98EURnasplátku124,41EUR,
socioekonomická situácia žalobcov bola žalovaným dostatočne preskúmaná. Pred poskytnutím úveru
boli obaja žalobcovia preverení dopytmi do spoločného registra bankových a nebankových informácií.
Žalovaný pri posudzovaní bonity žalobcov postupoval s odbornou starostlivosťou a plne v súlade s § 7
Zákona. V danom prípade v žiadnom prípade nedošlo k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods.

1 tak ako je toto hrubé porušenie definované v ust. § 11 ods. 2 tretia veta zákona č. 129/2010 Z.z.

11. Súd nesprávne právne posúdil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z dôvodu, že v úverovej zmluve
bola hodnota RPMN uvedená v nesprávnej výške. Výška RPMN je v zmluve vypočítaná správne. Nie
je pravdou tvrdenie súdu, že RPMN v zmluve je nesprávne uvedená a RPMN mala byť vo výške

5,94 %, pretože v čase uzatvorenia zmluvy bola platnou hodnotou RPMN tá, ktorá bola uverejnená na
webovom sídle Ministerstva financií SR za 4. štvrťrok 2018 vo výške 5,94 %. Ministerstvo financií SR
na webovom sídle uvádza priemernú hodnotu RPMN a nie RPMN tak, ako to uvádza súd. Čo sa týka
priemernej hodnoty RPMN, tá, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere, nebola náležitosťou zmluvy o úvere. Žalovaný v konaní predložil tabuľky výpočtu RPMN,

podľa ktorých bola RPMN vypočítaná a má za to, že táto je vypočítaná správne a nie je v neprospech
spotrebiteľa.

12. Súd nesprávne právne posúdil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z dôvodu absencie obligatórnej
náležitosti zmluvy § 9 ods. 2 písm. e) v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských

úveroch. V danom prípade sa jedná o refinancujúci úver, účelom ktorého je načerpanie nového úveru,
ktorý sa celý alebo aspoň jeho časť použije na vyplatenie pôvodných úverov. Teda logicky museli byť
vyplatené peňažné prostriedky vo výške 18.617,85 EUR na splatenie predchádzajúceho úveru tak,
ako si žalobcovia pri uzatváraní predmetného úveru želali a kvôli čomu predmetný úver uzatvorili. Nie
je pravdou tvrdenie súdu, že žalovaný poskytol žalobcom len sumu vo výške 450,55 EUR, nakoľko

žalobcom bola poskytnutá suma vo výške 19.300,- EUR, z ktorej suma vo výške 18.617,85 EUR bola
na žiadosť žalobcov použitá na splatenie predchádzajúceho úveru (čl. IV bod. 4.2.1.2. Zmluvy o úvere),
a ktorá bola ponížená o poplatok za spracovanie úveru vo výške 231,60, a to v zmysle čl. VIII. Zmluvy
o úvere. Započítanie poplatku za spracovanie úveru, pokiaľ vyplýva z dohody, je prípustné. Nie je
pravda, že zmluva neobsahuje celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky

ustanovujúce jej čerpanie, nakoľko celková výška úveru a mena, v ktorej sa úver poskytuje sú uvedené v
čl. II. Zmluvy o úvere a podmienky upravujúce čerpanie úveru sú uvedené v čl. IV. Zmluvy o úvere. Pokiaľ
by sa po výpočte RPMN preukázalo, že táto je vypočítaná nesprávne (a v neprospech spotrebiteľa)
a teda do celkovej výšky istiny úveru boli neoprávnene započítané viaceré sumy, má to vplyv na
správne uvedenú celkovú výšku úveru. V opačnom prípade, resp. ak je výška RPMN v zmluve o úvere

vypočítaná správne, je správne uvedená aj celková výška úveru. V prípade rozhodovanom NS SR č.k.
9Cdo/287/2021 súd ustálil záver, že v danom prípade došlo v dôsledku nesprávne určenej výšky úveru k
nesprávnemu výpočtu RPMN, čo je odlišná situácia od tohto prípadu. V danom prípade je výška RPMN v
zmluve vypočítaná správne. Tvrdenie súdu, že v zmluve bola celková výška úveru uvedená nesprávne,a že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN, je nepravdivé. Taktiež je dané tvrdenie súdu nepreukázané,
nakoľko súd, ako ani žalobcovia, nepredložili žiaden právne relevantný výpočet ako dôkaz, na základe
ktorého by bola uvedená výška RPMN nesprávna. Nakoľko výška RPMN je v zmluve o úvere uvedená

správne, aj celková výška poskytnutého úveru bola v zmluve uvedená určito a zrozumiteľne, a reálne
žalobcom poskytnutá.

13.Žalobcovianavrhlirozsudokakovecnesprávnypotvrdiť.Vosvojomvyjadreníkodvolaniužalovaného
uviedli, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že disponibilné príjmy žalobcov v pomere k ich záväzkom

vykazovali stav „začarovaného kruhu“ t.j. cyklickú schému „splácania úveru úverom“. Žalovaný ako
odborne spôsobilý dodávateľ a držiteľ bankovej licencie mal byť schopný tento stav identifikovať aj
pri bazálnej starostlivosti, ktorá sa nachádza hlboko pod hranicou zákonom požadovanej odbornej
starostlivosti. Žalovaný však postupoval účelovo, zrejme mal záujem predať úver za každú cenu. Pokiaľ
by žalovaný riadne zmapoval majetkové pomery žalobcov v súlade so zákonom určenými povinnosťami
a vyvodil z týchto zistení adekvátne závery, musel by ustáliť, že sa jedná o rizikových klientov, u ktorých

ich disponibilné príjmy nepostačujú na krytie ich skutočných výdavkov existujúcich v čase uzatvárania
Zmluvy o úvere. Žalobcovia sa už v čase čerpania predmetného úveru nachádzali v situácii, kedy
„brali úvery na úhradu úverov“ a táto „reč čísel“ musela odborne znalej osobe povedať, že takýto stav
je neúnosný. Žalobcovia splácali po 17.12.2018 (dátum uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
určenom na refinancovanie) naďalej 18 úverov vrátane predmetného úveru žalovaného, na ktorých

splácanie disponibilné príjmy žalobcov evidentne nepostačovali. Pričom už len z porovnania zistených
disponibilných príjmov žalobcov 1.034,42 eur mesačne a ich výdavkov len na ďalšie úvery vrátane
predmetného úveru sume 2.515,87 eur mesačne, zjavne vyplýva hrubé porušenie odbornej starostlivosti
žalovaného. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovia nemali peňažnú kapacitu splácať ďalší
úver, a preto postup žalovaného, ktorý s nimi Zmluvu o úvere napriek tomu uzavrel, treba hodnotiť

ako zjavné zlyhanie pri skúmaní bonity žalobcov. Postup žalovaného, ktorý v situácii, keď bolo zrejmé
predĺženie žalobcov, poskytol týmto spotrebiteľský úver, je v zjavnom rozpore so zákonnou všeobecnou
povinnosťou odbornej starostlivosti úverového veriteľa v súlade § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., na
ktorú je veriteľ povinný vždy aj pri aplikácii výnimky podľa § 7 ods. 24 zákona č. 129/2010 Z.z.

14. Pokiaľ má veriteľ povinnosť uviesť napr. istinu (z istiny 19.300 eur uvedenej v Zmluve o úvere bol
strhnutý poplatok 231,60 eur), úrokovú sadzbu, RPMN (v Zmluve o úvere sú uvedené neurčito dve
rôzne sadzby RPMN pri medziúvere 6,62% a pri stavebnom úvere 4,82%, hoci spotrebiteľa kupuje iba
jeden zlúčený úver), atď., potom to samozrejme znamená, že tieto údaje musia byť uvedené správne,
inak by tým právna úprava stratila zmysel. Pokiaľ teda veriteľ uvedie v zmluve o spotrebiteľskom úvere

nesprávne obligatórne údaje (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.), potom sa na tieto údaje hľadí
ako keby ani uvedené neboli a má to za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Nad rámec
doterajšej argumentácie vo vzťahu k absencii obligatórnych náležitosti Zmluvy o úvere s následkom jej
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poukázali na aktuálny Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 z
23.01.2025: Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať

v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia
byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám
identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Preto je potrebné konštatovať, že Zmluva o úvere
neobsahuje ani výslovné povinné údaje o predpokladoch na výpočet RPMN, preto aj z tohto dôvodu je
potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový.

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 28.4.2025 uviedol, že tvrdenie žalobcov, že po 17.12.2018 splácali
naďalej 18 úverov vrátane predmetného úveru žalovaného, sa nezakladá na pravde. Z predložených
dôkazov (z dopytov do spoločného registra bankových a nebankových informácií) jednoznačne vyplýva,
že žalobca p. P. mal dokopy 9 existujúcich úverov (7 z nich spoločne so žalobkyňou), z ktorých ani

pri jednom z úverov nemal žiadnu čiastku nesplatenú po splatnosti, teda všetky úvery riadne mesačne
splácal tak, ako spláca aj predmetný úver. Taktiež z predložených dôkazov vyplýva, že žalobkyňa p. P.
mala dokopy 9 existujúcich úverov (7 z nich spoločne so žalobcom p. P.), z ktorých ani pri jednom nemala
žiadnu čiastku nesplatenú po splatnosti, teda všetky úvery riadne mesačne splácala tak, ako spláca aj
predmetný úver. Z uvedeného tak vyplýva, že žalobcovia mali dokopy 11 úverov a nie 18, ktoré riadne

splácali, pričom tak v danom prípade nemožno hovoriť o nepostačujúcich príjmoch žalobcov splácať
dané úvery. Skutočnosť, že žalobcovia splácajú viacero úverov považuje žalovaný za bezpredmetné,
nakoľko predmetný úver nebol novým úverom, ktorý by žalovaný poskytol žalobcom, v danom prípade
išlo o refinancovanie predchádzajúceho úveru. Teda pokiaľ by nedošlo k refinancovaniu úveru a kzníženiu splátok, žalobcovia by aj naďalej boli povinní splácať predchádzajúci úver v splátkach spolu
vyšších aké majú teraz.

16. Nie je pravdou, že žalovanému bolo prostredníctvom jeho viazaného finančného agenta známe, že
zistené aktuálne príjmy žalobcov nepostačujú na krytie ich zistených výdavkov, nakoľko sama svedkyňa
pani G. na pojednávaní na otázku PZ žalobcov, či informácie, ktoré získava od klientov alebo od
žiadateľov úveru sú posúvané ďalej aj banke, uviedla, že „Všetky tieto informácie mám ja, ktoré následne
vyhodnocujem a podľa toho stanovujem druh alebo typ úveru alebo žiadosti. V prípade pani P. išlo, čo

sa týka bonity, o úver, ktorý už bol schválený a banka následne má prístup do všetkých registrov na
to vyhodnotenie“. Ďalej svedkyňa na otázku PZ žalobcov, „Či informácia, že prímy príjmy pána a pani
P. v tom čase nepostačujú na kryte všetkých ich záväzkov, bola ďalej postúpená aj priamo banke k
schváleniu žiadosti o úver a či posunutie tejto informácie je zaužívaným postupom v prípade jednania
o žiadosti“, odpovedala: „Táto informácia banke nebola poskytnutá, pretože sa jednalo len o refinančný
úver, takže sa neskúmala bonita vo vzťahu k tomuto novému úveru, keďže sa skúmala len platobná

disciplína, resp. dodržiavanie podmienok predchádzajúceho úveru, ktorý mal byť refinancovaný..“

17. Nie je pravdou, že v danom prípade došlo k účelovej úprave vstupných parametrov dlžníka „aby to
vyšlo“. Žalovaný riadne v konaní preukázal skúmanie bonity dopytmi do spoločného registra bankových
a nebankových informácií, ako aj dopytmi do sociálnej poisťovne a absolútne nesúhlasí s akýmkoľvek

upravením ním predložených dôkazov. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že dané údaje boli účelovo upravené,
musia dané tvrdenia aj preukázať, napr. tým, že neuzatvorili tie úvery, ktoré vyplývajú z dopytov do
spoločného registra bankových a nebankových informácií. Pri poskytovaní úveru má žalovaný skúmať
bonitu žiadateľa o úver buď na základe údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
alebo na základe údajov z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Avšak v danom prípade nešlo a nový úver ale o refinančný úver,
pri ktorom sa ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nevypočítava. Žalovaný pri
posudzovaní bonity žalobcov postupoval s odbornou starostlivosťou a plne v súlade s § 7 Zákona.

18. Čo sa týka tvrdenia žalobcov o cyklickom úverovaní splácania úveru úverom v kombinácii

s enormným úsilím a poctivým založením žalobcov, dané tvrdenie žalobcov je špekulatívne a
nepreukázané v snahe citovo pôsobiť na súd, pričom podľa názoru žalovaného je práve enormná snaha
dlžníkov splácať svoje záväzky žiadúca a potrebná. Každý dlžník má riadne splácať záväzky, ktoré
má. Tvrdenie žalobcov o zrejmom predĺžení žalobcov je absolútne scesné, pričom žalovaný opätovne
poukazuje na dopyty zo spoločného registra bankových a nebankových informácií, ktorým žalobcovia

zrejme nerozumejú, a z ktorých vyplýva, že žalobcovia každý jeden úver, ktorí mali, riadne splácali
a nemali žiadnu omeškanú splátku úveru. V danom prípade nemožno v žiadnom prípade hovoriť o
nejakom predĺžení žalobcov.

19. Nález ÚS SR II. ÚS 530/2024-39 zo dňa 12.02.2025, na ktorý poukázali žalobcovia vo svojom

vyjadrení, nepotvrdzuje správnosť tvrdení žalobcov, nakoľko v konaní nebola skúmaná bonita klientov
a celé konanie spočívalo v nedostatočnom odôvodnení súdu. Nález ÚS SR II. ÚS 530/2024-39 z
12.02.2025 nemožno použiť na predmetné konanie.
20. Predpoklady použité na výpočet RPMN sú výslovne v Zmluve o úvere uvedené, a to v prílohe č. 2
Zmluvy o úvere. Z uvedeného tak vyplýva, že Zmluva o úvere obsahuje, okrem iných, aj túto náležitosť,

vzhľadom na čo tento úver nie je možné vyhlásiť za bezúročný a bez poplatkov.

21. Nie je možné ustáliť názor o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru len vzhľadom na to, že je v
zmluve uvedená nesprávne RPMN (pričom tá musí byť aj v neprospech spotrebiteľa) (pričom v danom
prípade žalovaný preukázal, že RPMN je v zmluve uvedená správne), ako aj to, že je v zmluve uvedená

nesprávne priemerná hodnota RPMN (pričom tá nebola, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, náležitosťou zmluvy o úvere), a to aj vo vzťahu k poplatkom
žiadaným zo strany žalovaného. Zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle platných právnych
predpisov a preto pre danú zmluvu nemožno aplikovať ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti predmetného úveru.

22. Žalobcovia v následnom vyjadrení z 12.5.2025 uviedli, že po dni 17.12.2018 (dátum uzatvorenia
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere určenom na refinancovanie) splácali naďalej 19 úverov vrátane
predmetného úveru žalovaného, na ktorých splácanie disponibilné príjmy žalobcov evidentnenepostačovali. Z porovnania zistených disponibilných príjmov žalobcov 1.034,42 eur mesačne a ich
výdavkov len na ďalšie úvery vrátane predmetného úveru sume 2.515,87 eur mesačne, zjavne
vyplýva hrubé porušenie odbornej starostlivosti žalovaného. Žalovaný zjavne nevzal pred schvaľovaním

predmetného úveru do úvahy ani údaje, ktoré zistil z úverových registrov (ako tvrdí 11 ďalších
úverov), inak by už pri ich porovnaní s disponibilnými príjmami žalobcov musel dospieť k záveru, že
tieto nepostačujú ani na úhradu ostatných úverov. Skutočnosť, že žalobcovia splácali po schválení
predmetného úvere súčasne 19 úverov je fakt preukázaný dôkazmi pripojenými k podanej žalobe,
o ktorom nemožno nijako pochybovať, bez ohľadu na to, ako ho žalovaný rozporuje. Žalovaný

je samozrejme nespokojný s výsluchom svedkyne pani G. na pojednávaní 27.11.2024, ktorá v
postavení finančného sprostredkovateľa dojednávala za žalovaného predmetný úver. To, ale nemôže
ospravedlňovať postup žalovaného, ktorý vyslovene účelovo zavádza o obsahu výpovede svedkyne
ešte aj vo svojom vyjadrení v rámci odvolacieho konania. Postup určený žalovaným, podľa ktorého
postupovala pri schvaľovaní úveru jeho finančná sprostredkovateľa je v zjavnom rozpore so všeobecnou
povinnosťou odbornej starostlivosti vyplývajúcou z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný dokonca

aj vo svojom vyjadrení pletie túto všeobecnú povinnosť, ktorú má veriteľ vždy a teda aj pri každom
refinančnom úvere, s osobitnou povinnosťou upravujúcou výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti
splácať úver podľa § 7 ods. 19 až 23 zákona č. 129/2010 Z.z., na ktorú sa pri určitom refinančnom úvere
vzťahuje výnimka podľa § 7 ods. 24. Žalovaný postupoval pri poskytnutí predmetného úveru absolútne
neprofesionálne, pretože predaj spotrebiteľského úveru klientom v čase, keď títo svojimi príjmami už

neboli schopní uhrádzať svoje záväzky ani na ďalšie známe úvery, je úplným zlyhaním úverového
veriteľa pri skúmaní bonity klienta. Interpretácia Nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2024-39 zo
dňa 12.02.2025 zo strany žalovaného celkom míňa pointu. Žalovaný ako úverový veriteľ mal povinnosť
a) zabezpečiť overiteľné údaje podľa zákona, b) vyhodnotiť/analyzovať tieto údaje, c) na základe
zistení podľa a) a b) uskutočniť rozhodnutie či úver poskytnúť možno alebo nemožno, aby sa predišlo

poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru. Žalovaný na jednej strane dogmaticky tvrdí „splnil som
povinnosť odbornej starostlivosti“ a na druhej strane z vykonaného dokazovania je zrejmé, že na známe
údaje o príjmoch a výdavkoch žalobcov v skutočnosti žalovaný neprihliadol.

23. Žiadne ďalšie vyjadrenie vo veci podané nebolo.

24. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie
a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

26. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na spor aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v

súvislosti s danou vecou i správne vyložil a tiež sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd iba konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba
odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti

záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné.

27. V predmetnom spore súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru
o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na základe § 11 ods. 2, druhá veta ZoSÚ v
dôsledku porušenia povinnosti žalovaného posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobcov ako

spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

28. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je zakotvená v § 7 ZoSÚ, pričom ide o transpozíciu čl.
8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskomúvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). V tejto súvislosti odvolací súd
poukazujenaznenieRozsudkuSúdnehodvora(druhákomoraz05.marca2020)voveciC-679/18OPR-
Finance,s.r.o.protiGK:„Články8a23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla

2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia
povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú
vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej
úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú
bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť
veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že
daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.“

29. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
v tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je
plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalovaným ako
veriteľom a súd je povinný ex offo vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a
podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. §

52 a nasl. OZ, ZoSÚ, vrátane splnenia povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôkazné bremeno
pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa. Splnenie tejto povinnosti
je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru. Vynaložením
odbornej starostlivosti sa rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ

preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné
podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné
preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli
vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov
bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti

veriteľa sledovalo - chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.
Cieľom § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na

posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa
vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní do budúcna.

30. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný zisťoval schopnosť žalobcov

splácať úver tak, že lustroval pomery žalobcov v registri bankových inštitúcií. Z výpisu zo spoločného
registra bankových inštitúcii (dáta dopytu) zo dňa 13.12.2018 (čl. 165 a nasl.) vyplýva, že žalobkyni 1/ k
uvedenému dňu: 1 zmluva bola žiadaná, 17 odmietnutých, 13 odvolaných, 6 existujúce, 7 ukončených.
Zostatková hodnota úverov bola 65.931,- Eur a výška mesačnej splátky 1.202,- Eur. Z výpisu zo
spoločného registra bankových inštitúcii (dáta dopytu) zo dňa 13.12.2018 (čl. 172 a nasl.) vyplýva, že

žalobcovi 2/ k uvedenému dňu: 0 zmluva bola žiadaná, 19 odmietnutých, 16 odvolaných, 6 existujúce, 7
ukončených. Zostatková hodnota úverov bola 69.000,- Eur a výška mesačnej splátky 1.146,- Eur. Ďalšie
príjmy a výdavky žalovaný nezisťoval z dôvodu, že podľa jeho názoru mu právny predpis neuvádza
povinnosť skúmať bonitu pri refinancovaných úveroch.

31. Odvolací súd uvádza, že časový odstup šiestich rokov medzi poskytnutím pôvodného úveru, ktorý
bol refinancovaný úverom z roku 2018, sám o sebe je dôvodom, pre ktorý mal žalovaný povinnosť
postupovať s odbornou starostlivosťou a bol povinný skúmať bonitu. Z jednotlivých reportov, ktoré si
žalovaný vyžiadal pred uzavretím zmluvy, bola zjavná predĺženosť žalobcov. Bez skúmania ďalších ich
výdavkov si však nemohol utvoriť celkový a reálny obraz o finančnej situácii žalobcov. Neobstojí ani

skutočnosť, že poskytnutím refinančného úveru došlo k zníženiu mesačnej splátky, pretože celková
situácia žalobcov od poskytnutia úveru v roku 2012 do poskytnutia úveru v roku 2018 sa evidentne
zmenila a ich úverové zaťaženie výrazne vzrástlo.32. Pokiaľ sa jedná o započítanie cestovných náhrad do príjmu žalobcu 2/ ako žiadateľa o spotrebiteľský
úver,idejednoznačneopostup,ktorýjevrozporesozmyslomaúčelompovinnostiodbornejstarostlivosti
úverového veriteľa. Jednak takýto postup vylučujú zákonné ustanovenia, ktoré definujú mzdu ako

odmenu za prácu a cestovné náhrady ako účelovú kompenzáciu za výdavky spojené s výkonom práce
(§ 118 ods. 2 Zákonníka práce a § 4 a nasl. zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách).
Súčasne je takáto prax nelogická, pretože čisté disponibilné a pravidelné príjmy (čistá mzda) sa umelo
navyšujú o položky, ktoré nie sú považované za príjem a reálne ani príjmom nie sú, pretože sú
poskytované zamestnancovi účelovo na úhradu vzniknutých výdavkov v súvislosti s výkonom práce a

výška cestovných náhrad môže byť pritom každý mesiac výrazne odlišná a v niektorých mesiacoch
dokonca nemusí byť vyplácaná vôbec pokiaľ zamestnanec nebol vyslaný na pracovnú cestu. Cestovné
náhrady nemajú charakter pravidelných predvídateľných plnení do budúcna, preto ich výšku nemožno
odhadovať, ani s ňou pre budúcnosť predbežne rátať, na rozdiel od mzdy, ktorá je pravidelne sa
opakujúcim plnením vychádzajúcim z dojednaní podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný teda nekonal s
odbornou starostlivosťou, pokiaľ cestovné náhrady (diéty) započítal do príjmov žalobcu 2/ a s touto

sumou, pri posudzovaní bonity žalobcov pred uzavretím zmluvy, kalkuloval ako s príjmom, nakoľko tieto
náhrady sú poskytované za účelom zabezpečenia základných životných potrieb zamestnanca a nie sú
odmenou za prácu.

33. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že povinnosťou žalovaného bolo

preukázať to, že zisťoval aj výdavky žalobcov a v tomto smere uniesť dôkazné bremeno. Po preskúmaní
odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide
o skúmanie všetkých relevantných výdavkov žalobcov pred uzavretím úverovej zmluvy. Z výpisu zo
spoločného registra bankových inštitúcii (dáta dopytu) zo dňa 13.12.2018 (čl. 165 a nasl.) vyplýva, že
žalobkyni 1/ k uvedenému dňu: 1 zmluva bola žiadaná, 17 odmietnutých, 13 odvolaných, 6 existujúce,

7 ukončených. Zostatková hodnota úverov bola 65.931,- Eur a výška mesačnej splátky 1.202,- Eur. Z
výpisu zo spoločného registra bankových inštitúcii (dáta dopytu) zo dňa 13.12.2018 (čl. 172 a nasl.)
vyplýva, že žalobcovi 2/ k uvedenému dňu: 0 zmluva bola žiadaná, 19 odmietnutých, 16 odvolaných,
6 existujúce, 7 ukončených. Zostatková hodnota úverov bola 69.000,- Eur a výška mesačnej splátky
1.146,- Eur. Tieto zistenia museli u žalovaného nepochybne vzbudiť podozrenie o nespôsobilosti

žalobcov splácať požadovaný úver aj v tejto veci.

34. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nepovažuje odvolací
súd za dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže je nevyhnutné,
aby veriteľ zistil a preveril hlavne náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľov

o úver a osôb, ktoré sú na nich odkázané výživou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov
klienta, nemôže urobiť relevantný záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
Z dôkazov predložených žalovaným nevyplýva, aby zisťoval aktuálne a konkrétne mesačné výdavky
žalobcov na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.) v čase
pred poskytnutím úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu veriteľ bol povinný zistiť a overiť dostatočné,

primeranéaaktuálneinformácieonákladochžiadateľovoúveraichcelejrodiny.Obsahpovinností,ktoré
ZoSÚ veriteľovi ukladá, je nepochybný a nepripúšťa výklad, ktorý presadzuje žalovaný. Účel zákonom
uloženej povinnosti posudzovať bonitu spotrebiteľa môže byť naplnený nepochybne len vtedy, ak veriteľ
posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce sa konkrétneho spotrebiteľa.

35. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri overovaní
bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keďže nezistil a nepreveril konkrétne výdavky žalobcov,
čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za
tohto stavu aj odvolací súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal splnenie povinností vyplývajúcich z §
7 ods. 1 ZoSÚ, čím hrubo porušil svoje povinnosti, a preto sa predmetný úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

36.Záveromodvolacísúddodáva,žeskutočnosť,žespotrebiteľsplácaposkytnutýúver,čiužzvlastných
prostriedkov, alebo ďalšími úvermi a pôžičkami, ešte sama osebe nekonvaliduje porušenie povinnosti
veriteľa s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu klienta pred uzavretím zmluvy a poskytnutím úveru.

37.Akoďalšídôvodbezúročnostiabezpoplatkovostiúveruprvoinštančnýsúduviedolajabsenciu jednej
z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorou je údaj o celkovej výške úveru. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný si zo sumy úveru 19.300,- Eur zaúčtoval poplatokza spracovanie úveru vo výške 231,60 Eur a žalobcom bola poskytnutá suma úveru iba vo výške
19.068,40 Eur. Je teda nepochybné, že žalovaný do spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za jeho
spracovanie/poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie

úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať
len za náklady spotrebiteľského úveru. Pokiaľ je predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru,
ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby
bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Navýšenie
celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť

nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej
čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.

38. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že
čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/EHS, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice, sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá

bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V
tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v čl. 3 písm. h) Smernice 2008/48 ako „ súčet celkovej výšky úveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“ vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“

a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto
nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej
výšky úveru v zmysle čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm
určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne
poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

39. Súd prvej inštancie správne poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022, ktorý v odpovedi na otázku, či v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je správne uvedená celková výška úveru aj v prípade, ak po vyplatení
tejto zmluvne dohodnutej výšky úveru spotrebiteľovi na určený účet z tohto účtu zinkasuje banka

na základe dohody so spotrebiteľom poplatok za poskytnutie úveru vyslovil, že celkovú výšku
spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) ZoSÚ predstavuje suma finančných prostriedkov reálne
poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí
zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru (právna veta publikovaná pod R
49/2022).

40. V bode 10. rozsudku sp.zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022 najvyšší súd uviedol, že: „Aby bolo možné
konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, musia byť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia
byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. ... Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti

spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa
§ 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon
striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11
ods. 1 písm. b) ZoSÚ). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej
povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce

výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje poplatok za poskytnutie úveru, avšak zároveň ju prezentuje
ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej
podmienky, že klient súhlasí s okamžitým započítaním poplatku za poskytnutie úveru podľa obchodných
podmienok.“

41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, do celkovej výšky úveru nemala byť zahrnutá suma 231,60
Eur predstavujúca poplatok za spracovanie úveru. Žalovaný tak poskytol žalobcom úver iba vo výške
19.068,40 Eur, a nie vo výške 19.300,- Eur. Celková výška spotrebiteľského úveru ako náležitosť
vyplývajúca z § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, nebola uvedená správne, a preto aj z dôvodu absencie tejto
obligatórnej náležitosti je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov, ako to správne konštatoval súd

prvej inštancie.

42. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z
dôvodu,žezmluvaospotrebiteľskomúvereobsahujenesprávnyúdajoRPMNvneprospechspotrebiteľaodvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že v zmluve o úvere je uvedená nesprávna
hodnota RPMN. V zmluve o úvere je uvedená hodnota RPMN vo výške pri medziúvere 4,82 % a pri
úvere 6,62 % p.a. V čase uzatvorenia zmluvy bola platnou hodnotou RPMN tá, ktorá bola uverejnená

na webovom sídle Ministerstva financií SR za 4. štvrťrok 2018. Táto hodnota RPMN pre daný typ
úveru (ostatné spotrebiteľské úvery vo výške viac ako 6 500,- Eur od 10 rokov) bola vo výške 5,94 %
(Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok
2018 zverejnené MS SR), čo znamená, že v zmluve o úvere je uvedený údaj o RPMN v nesprávnej
výške v neprospech spotrebiteľa. Preto aj z tohto dôvodu poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.

43. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za
opodstatnené. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu žalovaným uplatnené odvolacie dôvody v
zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP splnené neboli, preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387

ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vrátane správneho výroku o náhrade trov
konania ako vecne správny potvrdil.

44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého žalobcovia ako sporová strana, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, majú nárok

na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal.
Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).