Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/47/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109214539
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6109214539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcov: 1/ I. S., rod. S.,
nar. XX. XX. XXXX, Ž. T. R., D. XXX/X, 2/ Mgr. U. U., rod. C., nar. XX. XX. XXXX, B. I. XX/X, XXXX
K., M.Ú. M., prechodne bytom H., Y. T. XXXX/XX Z., G. M., 3/ Ing. S. C., rod. C., nar. XX. XX. XXXX,
W., I. O.. XXXX/X, 4/ G. N., rod. N., nar. XX. XX. XXXX, R. T. R., Ž. XX/XXX, zastúpených IVANOVIČ
LEGAL s.r.o., Bratislava, Štúrova 11, IČO: 54 434 556, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
spôsobenej nezákonným súdnym rozhodnutím, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.

zn. 16C/97/2009, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. októbra
2023 sp. zn. 15Co/4/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 7.
októbra 2022 č. k. 16C/97/2009 -308 rozhodol tak, že :
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.470 Eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 16.470 Eur od 24. 03. 2009 do zaplatenia, a to v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi 1/ trovy konania o náhradu nemajetkovej ujmy z prisúdenej
sumy 16.470 Eur v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o určení výšky trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 1/.
IV. Žalovanáje povinnázaplatiťžalobcovi2/titulomnemajetkovejujmysumu16.470Eurspolusúrokom

z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16.470 Eur od 24. 06. 2010 do zaplatenia, a to v lehote 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V. Súd žalobu v prevyšujúcej časti nároku žalobcu 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.
VI. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania o náhradu nemajetkovej ujmy z prisúdenej
sumy 16.470 Eur v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o určení výšky trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 2/.
VII. Súd žalobu v časti nároku žalobcu 2/ na náhradu majetkovej škody zamieta.

VIII. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.470 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16.470 Eur od 04. 09. 2010 do zaplatenia, a to v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IX. Súd žalobu v prevyšujúcej časti nároku žalobcu 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.X. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi 3/ trovy konania o náhradu nemajetkovej ujmy z prisúdenej
sumy 16.470 Eur v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o určení výšky trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 3/.

XI. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3/ titulom náhrady majetkovej škody sumu 330,53 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 330,53 Eur od 04. 09. 2010 do zaplatenia, a to v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
XII. Súd žalobu v prevyšujúcej časti nároku žalobcu 3/ na náhradu majetkovej škody zamieta.
XIII. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 4/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 14.640 Eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 14.640 Eur od 31. 01. 2011 do zaplatenia, a to v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
XIV. Súd žalobu v prevyšujúcej časti nároku žalobcu 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.
XV. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi 4/ trovy konania o náhradu nemajetkovej ujmy z prisúdenej
sumy 14.640 Eur v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o určení výšky trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 4/.

XVI. Žalobca 2/ a žalobca 3/ sú povinní nahradiť žalovanej trovy konania o náhradu majetkovej škody
v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov
konania o náhradu majetkovej škody žalovanej“.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že základ nárokov žalobcov titulom vzatia do väzby
a predĺženia väzby nie je v konaní sporný, a to práve s poukazom na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969

Zb. a § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., keď uznesením prokurátora Špeciálnej prokuratúry
sp. zn. VII. Gv 2704-799 zo dňa 03. 03. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 03. 2008, došlo
k zastaveniu trestného stíhania, a to pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin neodvedenia dane
a poistného a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny, a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Námietku

žalovaného, že ani jedno z uznesení o väzbe a predĺžení väzby nemožno považovať za nezákonné,
a teda zakladajúce zodpovednosť štátu za škodu, okresný súd nepovažoval za dôvodnú s poukazom
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 08. 2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009. Čo sa týka pasívnej
vecnej legitimácie, v danom prípade bola splnená podmienka zodpovednostného subjektu, t. j. orgánu
štátu, ktorý vydal rozhodnutie - uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o predĺžení väzby. Žalobca

riadne využil možnosť podať voči zákonným rozhodnutiam sťažnosť v zmysle § 3 zákona č. 58/1969
Zb., pričom samotné rozhodnutie o tej-ktorej sťažnosti, resp. o ich úspešnosti je bez právneho významu.
1.2. Súd mal taktiež v konaní za nesporné i splnenie podmienok § 9 ods. 1 a § 10 zákona č. 58/1969
Zb., keď žalobca dňa 12. 07. 2010 podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť na prerokovanie
náhrady škody, avšak v zákonnej 6-mesačnej lehote nárok žalobcu zo strany Ministerstva spravodlivosti

SR uspokojený nebol. Súd taktiež skúmal splnenie ďalších podmienok zakladajúcich zodpovednosť
žalovaného za škodu žalobcov, keď z pripojeného trestného spisu vedeného Okresným súdom Banská
Bystrica sp. zn. Tp/20/04 zistil, že zatiaľ čo všetci žalobcovia podali voči uzneseniu o vzatí do väzby
sťažnosť, žalobcovia 3/ a 4/ sťažnosť voči uzneseniu nepodali. Uvedená skutočnosť nemá však vplyv
na uplatnený nárok žalobcov, nakoľko tento nie je podmienený povinnosťou podať proti takémuto

rozhodnutiu sťažnosť alebo opravný prostriedok (bližšie R 36/2020). Súd mal v konaní za nesporne
preukázané splnenie podmienok podľa § 9 ods. 1 a § 10 zákona č. 58/19699 Zb., ako aj podľa § 15 ods.
1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo vyplýva zo zisteného skutkového stavu veci, že žalobca 1/
dňa 23. 03. 2009, žalobca 2/ dňa 23. 12. 2009, žalobca 3/ dňa 03. 03. 2010 a žalobca 4/ dňa 30. 07. 2010
doručili na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť na prerokovanie náhrady škody, avšak v zákonnej

6 - mesačnej lehote nárok žiadneho zo žalobcov zo strany Ministerstva spravodlivosti SR uspokojený
nebol. Ďalej sa okresný súd zaoberal aj otázkou vylúčenia tzv. negatívnych podmienok, pričom dospel
k záveru, že neexistovali žiadne konkrétne okolnosti a skutočnosti objektívne preukazujúce, že by
žalobcovia svojím konaním dali príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom ich väzby. V bode 70. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že súd určil, že nárok na náhradu škody žalobcov 1/ až

4/ za obdobie od 12. 03. 2004 do 30. 06. 2004 voči žalovanému nie je daný (rozsudok OS Banská
Bystrica 16C/97/2009-588 zo dňa 13. 04. 2016 nadobudol právoplatnosť dňa 02. 06. 2016) vzhľadom
na úspešne namietané premlčanie zo strany žalovaného. Nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy za
väzbu žalobcov 1/ až 4/ si žalobcovia uplatnili v trvaní od 12. 03. 2004 do 23. 08. 2004 (spolu 165 dní),
žalobcom vznikol podľa zákona č. 58/1969 Zb. nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy uplatnenej

žalobcami za predĺženie ich väzby v trvaní od 23. 08. 2004 do 13. 03. 2005 (spolu 201 dní) vznikol podľa
zákona č. 514/2003 Z. z.
1.3. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal súd z presvedčenia (podloženého logikou
veci i dokazovaním vykonaným najmä výsluchom samotných žalobcov, ako aj svedkov, o pravdivostivýpovedí ktorých nemá dôvod pochybovať, taktiež oboznámením sa s obsahom predložených
mediálnych výstupov týkajúcich sa trestného stíhania žalobcov), že väzba trvajúca 164 dní a následne
predĺžená o ďalších 201 dní zasiahla negatívne do osobnostných práv žalobcov. Žalobcovia boli

nepochybne v strese a neistote, hrozili im vysoké tresty, ako každý zo žalobcov sám v rámci jeho
výsluchu uviedol, že celé zadržanie a trestné stíhanie boli pre každého z nich obrovské šoky, ktoré sa
nedajú ani opísať, pričom im od základov zmenili celý ich dovtedy vedený život. Rozsiahla medializácia
prípadu narušila ich dobré meno, povesť, dôstojnosť, česť i vážnosť v očiach verejnosti. Vážnosť
žalobcov v zamestnaní klesla, utrpelo ich dovtedy vedené podnikanie. Uvedené skutočnosti zasiahli

citeľne aj ich celé rodiny. Podľa názoru súdu majú žalobcovia právo na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy, nakoľko iné satisfakčné prostriedky nie sú objektívne postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu. Dĺžka celkovej väzby predstavovala 366 dní, ku ktorej došlo následkom nezákonných
rozhodnutí k vážnemu poškodeniu žalobcov v súkromnom, pracovnom i verejnom živote. Súd pri
stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal predovšetkým na povahu trestnej veci, celkovú
dĺžku obmedzenia osobnej slobody a celkovú dĺžku väzby, ako aj na preukázané následky v osobnej

sfére toho-ktorého zo žalobcov.
1.4. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určil voľnou úvahou s tým, že poukázal na určité hranice,
v ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré je možné
vyvodiť zo súčasnej platnej právnej úpravy, a to zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase
rozhodovania súdu, avšak ide výlučne len o vodítka k voľnej úvahe, keď je potrebné rešpektovať

základné princípy zákazu retroaktivity. Uviedol, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť v
rozpore so všeobecne vnímanou predstavou spravodlivosti. Poukázal na vek jednotlivých žalobcov 1/
až 4/, ako osoby poškodené, v čase výkonu väzby s tým, že väzba bola realizovaná v ich produktívnom
veku. Žalobcovia pred nástupom do väzby viedli riadny usporiadaný rodinný život, členovia ich rodín
sa tešili dobrému zdravotnému stavu, mali harmonické rodinné vzťahy, žalobca 2/ už mal dve maloleté

deti, v práci sa im darilo, žili spoločne s partnerkami. Súd poukázal aj na samotný charakter trestného
činu, pre ktorý boli žalobcovia 1/ až 4/ obvinení a vzatí do väzby, ako aj na výšku trestnej sadzby a
celkovú dĺžku trestného stíhania a medializáciu ich prípadu, keď po prepustení z väzby narážali na
všeobecný dešpekt a neúctu a posmešné označovanie výrazmi ako mafián, basista, čo vyplynulo z
vykonaného dokazovania a výsluchov svedkov. Najbližšia rodina žalobcov bola v okolí konfrontovaná

neustálymi nepríjemnými poznámkami na adresu väzobného stíhania, toho-ktorého zo žalobcov. Žiadna
z rodín žalobcov sa s ich väzobným stíhaním dodnes nezmierila a vzťahy zostali narušené, každému
zo žalobcov sa rozpadol partnerský vzťah, žalobca 2/ má dodnes narušený vzťah so synom, utrpel
aj zdravotný stav jednotlivých členov rodiny žalobcu 2/, ktorí boli vystavení stresu. Závažné následky
žalobcovia utrpeli aj v spoločenskom, resp. pracovnom uplatnení, čo bolo spôsobené v priamej príčinnej

súvislosti s výkonom väzby žalobcov, po vykonaní ktorej mali problém si žalobcovia nájsť adekvátne
a vhodné zamestnanie. U žalobcu 1/ mal súd preukázaný aj vážny zdravotný psychický stav, ktorý
ho diskvalifikuje z možnosti nájsť si stále zamestnanie, žalobca 2/ sa do aktívneho verejného života
ako poslanec mestského zastupiteľstva už nevrátil, a tiež pri jeho pracovných ambíciách vykonávať
vyštudované právo v praxi ako advokátsky koncipient bol s udalosťami ohľadne jeho väzobného stíhania

neustálekonfrontovaný,žalobca3/sinašielvhodnézamestnanieažspomocouapričinenímjehobrataa
žalobca4/sarozhodolvzáujmefinančnéhozabezpečeniajehorodinyavyhnutiasamožnejkonfrontácie
s minulosťou natrvalo odísť za prácou do zahraničia, a to aj na úkor odlúčenia od rodiny.
1.5. Pokiaľ ide o následky v osobnostnej sfére žalobcov, tieto súd vyhodnotil ako primárne vyvolané
vnútorným prežívaním výkonu väzby žalobcami. Pokiaľ sa týka zdravotného stavu žalobcov, ktorý

spôsobila väzba, tak žalobca 1/ dodnes trpí depresívnou poruchou - aktuálne ťažkého stupňa - s
chronickým priebehom, s prognózou i naďalej nepriaznivou neschopnosťou systematickej zárobkovej
činnosti. Žalobca 2/ psychické problémy spôsobené väzbou neuvádzal, žalobca 3/ trpí posttraumatickou
stresovou poruchou, ktorá vznikla v súvislosti jeho vzatia do väzby, pričom táto porucha obmedzuje
žalobcu 3/ v jeho osobnom, rodinnom a pracovnom živote v podstatnej miere, s neistou prognózou

vyliečenia sa. Žalobca 4/ je liečený na vysoký krvný tlak, zvýšený cholesterol a stukovatenú pečeň, aj
keď pred vzatím do väzby žalobca 4/ tieto zdravotné komplikácie nemal. Vzhľadom na tieto skutočnosti
okresný súd vlastnou úvahou, vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít - Nález
Ústavného súdu SR vydaný v konaní sp. zn. III. ÚS 757/2016 dňa 24. 01. 2017, keď výška nemajetkovej
ujmy je poškodeným priznávaná v rozpätí od 30 až do 60 eur za deň väzby, súd dospel k tomu, že suma

45 eur za každý deň vykonanej väzby (celková väzba bola 366 dní), t. j. spolu suma 16.470 eur je sumou
zodpovedajúcou adekvátnosti náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi 1/, 2/ a 3/ dotknutými
nezákonnými rozhodnutiami a suma 40 eur za každý deň vykonanej väzby (celková väzba bola 366 dní),
t. j. spolu suma 14.640 eur žalobcovi 4/ dotknutými nezákonnými rozhodnutiami. K rozdielnosti taktostanovenej sumy dospel okresný súd prijatím záveru o tom, že žalobcom 1/ a 3/ výkon väzby vážne
zasiahol a narušil ich psychické zdravie a žalobcovi 2/, ako v tom čase jedinému zo žalobcov majúcemu
maloleté deti, výkon väzby spôsobil vážne odlúčenie od jeho maloletých detí s následkami narušených

vzťahov so synom až dodnes, a preto im súd priznal výšku nemajetkovej ujmy v porovnaní so žalobcom
4/, vyššiu.
1.6. V prevyšujúcej časti návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy, toho-ktorého zo žalobcov okresný súd
zamietol. K nároku žalobcu 2/ na náhradu škody ako ušlej mzdy vyčíslenej vo výške 16.378,584 eur z
titulu predĺženia väzby okresný súd uviedol, že k takto uplatnenému nároku žalovaný dôvodne vzniesol

námietku premlčania. Žalobca 2/ doručil svoj žalobný návrh na súd dňa 12. 03. 2010, avšak tento návrh
sa týkal výlučne nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Až podaním zo dňa 22. 10. 2012 (č. l.
417) žalobca 2/ doplnil svoj pôvodný nárok o náhradu nemajetkovej ujmy, aj o nárok na náhradu škody
z titulu ušlej mzdy, ktorej výšku v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom. Súd preto nárok žalobcu 2/ na
náhradu škody titulom ušlej mzdy v tejto časti zamietol. Pokiaľ sa týka nároku žalobcu 3/ na náhradu
škody za nájom z titulu predĺženia väzby, okresný súd poukázal na tú skutočnosť, že samotné zaplatenie

ceny nájmu zo strany žalobcu 3/ v konaní preukázané nebolo. K nároku žalobcu 3/ na náhradu ušlej
mzdy z titulu predĺženia väzby vyčíslenej vo výške 330,526 eur, okresný súd uviedol, že tento nárok
žalobcu 3/ považuje za dôvodný a preukázaný. Z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 02. 01. 2002 okresný
súd mal preukázané, že žalobca 3/ vykonával funkciu výkonného riaditeľa v pracovnom pomere na dobu
neurčitú, a to so základnou mzdou vo výške 30 Sk za hodinu, pričom z predloženého mzdového listu za

rok 2003 vyplýva, že ročná mzda žalobcu 3/ za celý rok 2003 predstavovala sumu celkom 566.62 eur.
Zároveň okresný súd priznal žalobcom aj úroky z omeškania s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 30. 06. 2022 sp. zn. 7Cdo/145/2020. K otázke premlčania žalobou uplatnených nárokov
žalobcov, ktorú námietku vzniesol v konaní žalovaný, súd uviedol, že nárok nie je premlčaný, avšak
námietka je dôvodná len v časti nároku žalobcu 2/ na náhradu škody za ušlú mzdu v zmysle bodu 100.

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čo podrobne odôvodnil okresný súd v bode 104. Rozhodnutie
oprel o článok 46 ods. 3, 19 ods. 2, 51 ods. 2, 144, 154c) Ústavy Slovenskej republiky č. 460/92 Zb.;
článok 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 1 ods. 1, § 2, 3, 4 ods. 1, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 zákona č. 58/1969 Zb.; § 3 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 2, § 8 ods. 5, 6, § 17
ods. 2 písm. a), § 18 ods. 3, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.; § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

1.7. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 18. októbra 2023 sp. zn.
15Co/4/2023 rozhodol tak, že:
„I. Rozsudok okresného súdu v I., IV., VIII., XIII. výroku, v časti týkajúcej sa výšky náhrady nemajetkovej

ujmy, a vo výrokoch II., III., V., VI., VII., IX., X., XI., XII., XIV., XV., XVI. p o t v r d z u j e .
Rozsudok okresného súdu v I., IV., VIII., XIII. výroku, v časti priznaného úroku z omeškania m e n í
tak, že:
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.470,- EUR s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 16.470,- EUR od 24.09.2009 až do zaplatenia, a

to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 1/ z titulu uplatneného úroku z omeškania z a m i e t a.
IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.470,- EUR s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 16.470,- EUR od 24.06.2010 až do zaplatenia, a
to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 2/ z titulu uplatneného úroku z omeškania z a m i e t a.
VI. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.470,- EUR s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 16.470,- EUR od 04.09.2010 až do zaplatenia, a
to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
VII. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 3/ z titulu uplatneného úroku z omeškania z a m i e t a.

VIII. Žalovaný j e p o v i n ý zaplatiť žalobcovi 4/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 14.640,- EUR s
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 14.640,- EUR od 31.01.2011 až do zaplatenia, a to
všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IX. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 4/ z titulu uplatneného úroku z omeškania z a m i e t a.
X. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania p r á v o.“

2.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Okresný súd
vykonal dostatočné a rozsiahle dokazovanie na zistenie skutkového stavu, skutkový stav zistil úplne a
správne, napadnuté rozhodnutie netrpí vadou nesprávnych skutkových zistení. Odvolací súd nezistil,že by sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými podstatnými a relevantnými skutočnosťami
a zároveň aj s podstatnou a relevantnou právnou argumentáciou strán sporu; podstatou práva na
spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecných právnych predpisov, resp. rozhodol v

súlade s jej požiadavkami (napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Rozsudok
okresného súdu je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a
právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, rozsudok je preskúmateľný a
zrozumiteľný. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu s právnymi závermi a argumentáciou súdu
prvej inštancie tak, ako to premietol do napadnutého rozhodnutia v potvrdzujúcej časti a na uvedenú
argumentáciu tejto časti odvolací súd v celom rozsahu v podrobnostiach odkázal.

2.2. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, toto bolo čiastočne dôvodné, a to len v časti týkajúcej sa
úrokov z omeškania. Okresný súd pri svojom rozhodovaní správne aplikoval ustanovenia zákonov č.
58/1969 Zb. a č.514/2003 Z. z. vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy a
náhrady škody u jednotlivých žalobcov. Aplikáciu dvoch zákonov precízne odôvodnil s poukazom na
skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy a náhrada škody u žalobcov 2/ a 3/ sa týkala zodpovednosti

štátu za nezákonné rozhodnutie - rozhodnutie o väzbe žalobcov. Okresný súd poukázal na rozhodujúce
časové okamihy (uznesenie o vzatí do väzby bolo vydané v čase účinnosti zákona č. 58/1969
Zb., a rozhodnutie o predĺžení väzby bolo vydané už v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.).
Odvolaciemu súdu z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýval záver súdu prvej inštancie, že
mal zistené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe;

uzavrel, že samotné zastavenie trestného stíhania a ani samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Právny základ
nároku považoval za preukázaný a za preukázaný ho považoval aj odvolací súd. Námietka žalovaného,
že okresný súd v rozpore s uplatnenými titulmi zo strany žalobcov odôvodňoval vznik nároku žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy aj trestným stíhaním, nie je dôvodná. Žalobcovia v žalobe uvádzali,

že si uplatňujú nárok výlučne titulom uznesenia o vzatí do väzby a uznesenia o predĺžení väzby,
bolo teda zrejmé, že si splnili svoju povinnosť a vymedzili právny titul, od ktorého si nárok uplatňujú.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj uzavrel, že nárok uplatňovaný žalobcami na
náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj majetkovej ujmy, je daný titulom nezákonného rozhodnutia, za ktoré
považujú žalobcovia rozhodnutie o vzatí do väzby a o predĺžení väzby, keď žalobcovia spôsobenú ujmu

odvodzovaliodokolnostísúvisiacichsovzatímichosôbdoväzby,tedaobmedzenímichosobnejslobody.
Podrobne v jednotlivých bodoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že
základ nároku žalobcov bol nesporne preukázaný zo strany žalobcov, a to práve s poukazom na ust. § 8
ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorých právo
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná,

ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby oslobodený, ako to bolo
vzhľadomnazistenýskutkovýstavnespornepreukázanéajužalobcov,uktorýchuznesenímprokurátora
Špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII Gv 2704-799 zo dňa 03. 03. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
12. 03. 2008 došlo k zastaveniu trestného stíhania, a to pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin
neodvedenia dane a poistného a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a teroristickej skupiny, a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia síce vyplývalo, že súd konštatoval, že pri posudzovaní
nároku žalobcov prihliadal na povahu trestnej veci, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody, ako
aj dopadmi trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodených osôb, avšak bolo potrebné v tejto
súvislosti vychádzať z toho, že bez vznesenia obvinenia a na jeho základe vedeného trestného stíhania

a vykonanej väzby, by žalobcom nebola vznikla ujma, ktorú popisovali v žalobe a ich vyjadreniach v
konaní. Je totiž zrejmé, že trestné stíhanie žalobcov, ktoré je možné považovať za nezákonné vzhľadom
na to, že žalobcovia nakoniec neboli odsúdení právoplatne a došlo u nich k zastaveniu trestného stíhania
uznesením prokurátora Špeciálnej prokuratúry dňa 12. 03. 2008, čo s výkonom nezákonnej väzby
nesporne vzájomne súvisí, ak nemožno abstrahovať závery o následkoch výkonu väzby u žalobcov

bez vzťahu ku samotnému nezákonnému trestnému stíhaniu, teda aj v zmysle, pre aký trestný čin boli
žalobcovia stíhaní, aký trest im v tomto smere hrozil, z akých dôvodov boli vzatí do väzby a podobne,
keď v konečnom dôsledku bolo trestné stíhanie zastavené, a to z dôvodu, že sa nestali skutky, ktoré
im boli kladené za vinu. Odvolací súd preto nepovažoval v tomto smere rozhodnutie okresného súduza zmätočné, neodôvodnené, nepreskúmateľné a vykazujúce znaky arbitrárnosti tak, ako to namieta
žalovaný vo svojom odvolaní. Okresný súd týmto spôsobom len zvýraznil nepochybne vážny zásah do
slobody jednotlivca, akým bol výkon väzby a aký dopad mal tento výkon väzby na osobný, rodinný a

profesijný život u žalobcov jednotlivo. Nezákonné trestné stíhanie žalobcov je len jednou z viacerých
okolností, na ktoré bol okresný súd povinný prihliadať v súvislosti s rozhodnutím o výške nemajetkovej
ujmy, a nie titulom, pre ktorý sa náhrada žalobcom priznala.
2.3. Dôvodná nebola ani námietka žalovaného, že okresný súd kumuloval priznané nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy a majetkovej škody z oboch súdom uznaných titulov. Uvedená skutočnosť podľa

názoru odvolacieho súdu nespôsobovala vecnú nesprávnosť a ani nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia. Okresný súd jasne poukázal na uplatnené dva tituly a aplikáciu dvoch zákonov, čo precízne
odôvodnil v bode 86. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Z uvedených dôvodov
neobstálo ako dôvodné tvrdenie žalovaného, že okresný súd spojil následky dvoch rôznych titulov pre
nemajetkovú ujmu, a to rozhodnutie o väzbe, predĺžení väzby, ako aj rozhodnutie o vznesení obvinenia,
čo malo podľa tvrdení žalovaného predstavovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

2.4. Ani odvolacie námietky žalovaného k primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Pokiaľ žalovaný odmietal niesť zodpovednosť za
konanie tretích osôb (médií), čo podľa názoru žalovaného zakladá absenciu jeho pasívnej vecnej
legitimácie v predmetnom konaní, odvolací súd uviedol, že námietka nie je dôvodná. Je vylúčené,
aby za nezákonnú väzbu žalobcov, ktorá bola medializovaná, zodpovedala za škodu tretia osoba,

teda médiá. V takomto kontexte okresný súd napadnuté rozhodnutie neodôvodňoval, len popisoval
v súlade so súdnou praxou, aký dopad a následky malo rozhodnutie o väzbe na žalobcov 1/ až
4/, ktoré následky nemôžu byť popisované bez ohľadu na skutočnosť, že k výkonu väzby žalobcov
došlo v priebehu ich nezákonného trestného stíhania, väzby a po medializácii týchto okolností, ktorú
medializáciu možno v demokratickom štáte predpokladať, o to viac, ak išlo o podozrenie u žalobcov

zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny, ako aj pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin neodvedenia dane a poistného. Zo
žiadneho bodu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu nevyplývala tá skutočnosť, že
by žalovaný mal niesť zodpovednosť aj za konanie tretích osôb, teda médií, nakoľko poukazovanie na
mediálne výstupy, ako aj rozsah zverejnenia - medializácie trestného konania je len jednou z okolností,

za ktorých k zásahu do práv žalobcov došlo, a na ktoré okresný súd správne prihliadal. Odvolací súd
zdôraznil, že iba na skutočnosti, že vec bola v minulosti aj medializovaná, okresný súd svoje rozhodnutie
nezaložil.
2.5. Ďalšia námietka žalovaného smerovala vo vzťahu k bodu 80. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, v ktorom okresný súd konštatoval, že samotné splnenie podmienok na nárok žalobcov

na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o jej predĺžení nie je podmienený
povinnosťou podať proti takémuto rozhodnutiu sťažnosť alebo iný opravný prostriedok (R 36/2020).
Odvolací súd zdôraznil, že každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť
vykonané v súlade s konaním ustanoveným zákonom, a okrem toho, každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený osobnej slobody musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je preto aj nárok
fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak bolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola oslobodená
spod obžaloby, alebo vec bola postúpená inému orgánu. Táto osobitná právna úprava zodpovednosti
za škodu vychádza z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa

ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku,
má nárok na odškodnenie. Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z. z. vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8
ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej
z hypotéz predpokladaných v ust. § 8 ods. 5 tohto zákona, t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do

väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená, alebo vec bola postúpená
inému orgánu. Ide však len o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického
a systematického výkladu zákona, je kumulatívnou podmienkou súčasne nenaplnenie žiadneho z
negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody vznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto
zavinenie väzby). Takéto zavinenie väzby zo strany žalobcov nebolo zistené okresným súdom (bod č.

82. napadnutého rozhodnutia okresného súdu). V tejto súvislosti odvolací súd upriamil pozornosť aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24. 10. 2022, ktorého tretia výroková
veta znie tak, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.2.6. Pokiaľ ide o námietky žalovaného ohľadom následkov pôsobenia väzby na pracovnoprávne vzťahy
žalobcov a nedostatok a nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu v
bodoch 19., 26., 31., 32., 33., 35., 43. odvolací súd konštatoval, že ani v tomto smere odvolanie

žalovaného nie je dôvodné. Okresný súd iba na týchto skutočnostiach, že žalobcovia mali problém
nájsť si adekvátne a vhodné zamestnanie a uplatniť sa v ďalšom profesijnom živote, svoje rozhodnutie
nezaložil. Žalovaný spája rôzne časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a vzájomne ich prepája, čo
vytváradojemzmätočnostinapadnutéhorozhodnutianedôvodne.Vbode95.odôvodnenianapadnutého
rozhodnutiaokresnýsúdkonštatujezávažnosťvzniknutejujmy,alenajmä„okolnosti,zaktorýchkzásahu

do práv žalobcov došlo“, medzi ktoré okolnosti poňal i tie, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia
o väzbe a jej predĺžení a jeho dôsledkom, ktoré žalobcom vznikli v spoločenskom, resp. pracovnom
uplatnení, čoho dôsledkom nebol len všeobecný dešpekt, ktorý nezákonné rozhodnutie prinieslo vo
vzťahu k ich osobám zo strany okolia, ale obmedzením osobnej slobody u žalobcov došlo k prerušeniu
ich akýchkoľvek kontaktov - osobných, rodinných, ale aj pracovných, teda k prerušeniu dovtedy
vykonávanej ich pracovnej činnosti a dopad nezákonnej väzby na ich možnosti nájsť si zamestnanie

po prepustení z väzby, čo bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi svedkov
v predmetnom konaní. Okresný súd mal preukázaný aj záver o príčinnej súvislosti medzi skončením
pracovnej činnosti u žalobcov a posudzovanou nezákonnou väzbou u žalobcov, čo jednoznačne
vyplynulo z dokazovania a odvolací súd sa s jeho záverom v plnom rozsahu stotožnil.
2.7. Argument žalovaného, že okresný súd nemohol pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy zohľadňovať akúkoľvek ujmu na zdraví žalobcov, a už vôbec nie ich rodinných príslušníkov, nie
je dôvodný. Je síce pravdou, že náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má len ten, kto
bol do väzby vzatý, avšak uplatnená ujma nemôže bez ďalšieho vylučovať i to, aké následky malo
nezákonné rozhodnutie pre osobný, rodinný život žalobcov, ktorí ujmu svojich najbližších považovali a
vnímali ako svoju vlastnú. Žaloba žalobcov nebola koncipovaná tak, že by si práve rodinní príslušníci

žalobcov uplatňovali náhradu nemajetkovej ujmy ako zásah do ich práva na súkromný život. V konaní
išlo o popis skutkových okolností, za ktorých k zásahu do práv žalobcov došlo, vrátane ujmy, ktorú
vnímali najcitlivejšie, a to prežívanie nezákonnej väzby rodinnými príslušníkmi žalobcov tak, ako na to
správne poukázal okresný súd. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dopady väzby
žalobcov na členov ich rodiny bezpochyby vplývali na žalobcov, ktorí pred nástupom do väzby viedli

riadny usporiadaný život a tešili sa dobrému zdravotnému stavu a darilo sa im aj v pracovnej oblasti.
Nemožno preto v tejto súvislosti opomenúť, že v prípade žalobcu 2/, ak došlo k vážnemu zhoršeniu
zdravotnému stavu jeho matky Mgr. J. C., prípadne, ak pretrvávali napäté vzťahy v rodine (žalobca 2/
a jeho otec) a došlo aj k odcudzeniu syna a žalobcu 2/, práve tieto okolnosti mali závažný vplyv na
jeho súkromný a rodinný život. Nemožno opomenúť tiež, že výkon väzby u žalobcov bol realizovaný v

čase ich produktívneho veku, kedy viedli riadny, usporiadaný rodinný život, členovia ich rodín sa tešili
dobrému zdravotnému stavu, mali harmonické rodinné vzťahy, žalobca 2/ už mal dve maloleté deti a v
práci sa žalobcom darilo, žili spoločne s partnerkami. Odlúčenie od ich rodín trvalo 366 dní počas výkonu
väzby, čo nepochybne je faktorom, ktorý zasahuje závažnou mierou do rodinného života žalobcov a
ich celých rodín. Uvedenú skutočnosť tak, ako to konštatoval okresný súd nie je potrebné ani osobitne

dokazovať, pretože je logické, že tak, ako samotní žalobcovia uvádzajú útrapy s touto vecou spojené,
tak tieto prežívajú aj ich najbližšie rodiny dodnes tak, ako to bolo preukázané výpoveďami svedkov
v predmetnom konaní. Odvolací súd v zhode so závermi okresného súdu nemal pochybnosť o tom,
že výkon väzby mal a má dopad na osobnostné práva žalobcov, najmä ak v prejednávanom prípade
nezákonná väzba trvala 366 dní.

2.8. Žalovaný ďalej vzniesol námietku k majetkovej škode uplatnenej žalobcom 3/. Uvedenú námietku
odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. V otázke premlčania sa okresný súd podrobne vyjadril v bode
104. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a v podrobnostiach naň odkázal. Pokiaľ sa týka výpočtu ušlej mzdy žalobcu, k uvedenému
sa okresný súd vyjadril v bode 102. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a odvolací súd sa taktiež

s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil. K námietkam žalovaného odvolací súd uviedol, že
okresný súd nezaložil svoje rozhodnutie iba na citovanom dôkaze - mzdovom liste za rok 2003, ale na
vykonanomdokazovaní,keďsprávneaplikovalzásaduvoľnéhohodnoteniadôkazovadôkazyvyhodnotil
jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Okrem uvedeného dôkazu, príjem žalobcu 3/, okresný súd
vykonal aj listinným dôkazom - „Údaje o dani z príjmov za rok 2003“, ktoré predložil žalobca 3/ do spisu,

a z ktorého vyplývajú tie isté skutočnosti ako z predloženého mzdového listu za rok 2003.
2.9. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného ohľadom začiatku vzniku nároku na úroky z omeškania,
odvolací súd konštatoval, že ani uvedená námietka nebola dôvodná. Žalovaný namietal, že okresný
súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2020, ktorérozhodnutieniejereflexioupraxenajvyššíchsúdnychautorít.Zároveňžalovanýpoukázalnarozhodnutie
Najvyššieho súdu SR publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu pod R 45/2000,
prípadne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/151/2017. Okresný súd

správne, vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, považoval tento názor
žalovaného už za prekonaný. Odvolací súd sa s uvedeným záverom okresného súdu v plnom rozsahu
stotožnil. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2020, ale aj sp. zn.
4Cdo/257/2019, v zmysle ktorých zákon č. 514/2003 Z. z. uznáva náhradu nemajetkovej ujmy ako jeden
z nárokov na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. V prejednávanej veci bola okresným

súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalobcovia boli rozhodnutím o väzbe, ako
aj rozhodnutím o predĺžení väzby pozbavení osobnej slobody, pričom následne došlo k zastaveniu
trestného stíhania uznesením prokurátora Špeciálnej prokuratúry. V súlade s § 8 ods. 5 písm. b) zák.
č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do
väzby,akbolokreminéhooslobodenýspodobžaloby.Zuvedenejdikciezákonamožnovyvodiť,ženárok
žalobcov podľa § 17 ods. 2 až 4 zák. č. 514/2003 Z. z. voči žalovanému vzniká už samotnou existenciou

väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody, následne
oslobodená spod obžaloby, resp. došlo k zastaveniu trestného stíhania tak, ako to bolo v uvedenom
prípade. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v
peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a
nárokov z nej vyplývajúcich (väzobného stíhania, zastavenia trestného stíhania a ich príčinná súvislosť

so vznikom nemajetkovej ujmy vzniknutej obmedzením na osobnej slobode jednotlivca). Z ust. §
563 Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy
nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím 6-
mesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor okresného súdu
podporuje novela zákona č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 01. 01. 2003 ustanovenie

§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd
rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr. Preto bol odvolací súd toho názoru, že rozhodnutím okresného súdu nedošlo k odklonu od

žalovaným označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Aj z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1Co/169/2018 vyplývalo, že pokiaľ štát si nesplní svoju povinnosť škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím nahradiť poškodenému včas, dostáva sa do omeškania s plnením tohto dlhu od okamihu,
kedy žalobca si môže svoj nárok uplatniť na súde, t. j. po zmienených 6 mesiacoch, resp. v prípade
negatívneho rozhodnutia o žiadosti, aj od skončenia prejednania. Uvedený právny záver vyplýval aj z

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27. 01. 2022, v ktorom najvyšší súd
vyslovil svoje právne závery aj vo vzťahu k žalovaným uvádzaným rozhodnutiam sp. zn. 1Co/15/1997
(R 45/2000). V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že rozhodovacia prax je prekonaná, napr.
aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/257/2019, 4Cdo/48/2017 a 7Cdo/243/2019. Odvolací
súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, že k vzniku omeškania s plnením

nemajetkovejujmynedochádzamárnymuplynutímlehotyustanovenejvrozhodnutísúdu,aleužmárnym
uplynutím 6 mesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zák. č. 517/2003 Z. z., a preto odvolací súd
námietku žalovaného v tejto časti považoval za nedôvodnú.
2.10. Odvolanie žalovaného bolo čiastočne dôvodné, a to v časti priznaného úroku z omeškania, keď
žalovaný namietal porušenie zásady ne ultra petitum, ako aj nesprávne určenie počiatku omeškania u

žalobcu 1/. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v tejto časti rozsudok okresného súdu zmenil tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia v bodoch II. až IX. Zo spisu jednoznačne vyplývalo, že
žalobcovia 1/ až 4/ si v konaní uplatnili úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne z nemajetkovej ujmy,
pričom okresný súd žalobcom priznal vyšší úrok z omeškania, a to žalobcovi 1/ vo výške 9,5 %, žalobcovi
2/ až 4/ 9 %-ný úrok z omeškania. Bola preto dôvodná námietka žalovaného, že došlo k porušeniu

zásady ne ultra petitum. Pokiaľ sa týkalo žalobcu 1/, okresný súd nesprávne určil aj počiatok omeškania,
keď žalobca 1/ doručil žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 23. 03. 2009 (viď č.
l. 473), a preto žalovaný nemohol byť v omeškaní už dňa 24. 03. 2009 tak, ako to dôrazne namietal
žalovaný. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v tejto časti rozsudok okresného súdu zmenil a žalobcom
1/ až 4/ priznal úrok z omeškania v požadovanej výške 8,5 % z nemajetkovej ujmy a u žalobcu 1/ zmenil

aj počiatok omeškania, a to odo dňa 24. 09. 2009 (žiadosť bola podaná dňa 23. 03. 2009 + 6 mesiacov,
to sa rovná nasledujúci deň - 24. 03. 2009).
2.11. Okresný súd zároveň rozhodol závislými výrokmi, a to výrokmi III., VI., X., XIII. o tom, že žalovaný
je povinný nahradiť žalobcom trovy konania titulom nemajetkovej ujmy z prisúdenej sumy v rozsahu100 %. Aj s uvedenými výrokmi okresného súdu sa odvolací súd stotožnil, preto ich v celom rozsahu v
zmysleust.§387ods.1,2CSPpotvrdilanaodôvodnenievbode108.napadnutéhorozhodnutiavcelom
rozsahu odkázal. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že k problematike rozhodovania o náhrade

trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri
výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a to v súvislosti s odvolacou
námietkou žalovaného, bolo nutné poukázať aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/34/2018
zo dňa 30. 07. 2019, v zmysle ktorého pre danú otázku „...neexistuje žiadna exaktná metóda, v akej
výške ho určiť, uplatní sa preto prirodzená zásada v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP pri neexistencii adekvátneho

ustanovenia Civilného sporového poriadku, akým bolo ust. § 142 ods. 3 OSP, ako keby žalobca mal
plný úspech vo veci, aj keď mu súd prizná náhradu podľa svojej úvahy. Žalobca totiž nemôže byť v
rámci náhrady trov konania sankcionovaný za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku
súdom. Rozhodnutie o výške primeraného zadosťučinenia, na rozdiel od posudzovania existencie ujmy,
totiž predstavuje iba úvahu súdu...“. K uvedenej problematike sa vyjadril aj ústavný súd v uznesení
sp. zn. I. ÚS 273/2021. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd dôvodne nebral do úvahy celú

uplatnenú sumu nemajetkovej ujmy a vzal za základ len prisúdenú sumu, ktorá závisela od úvahy
súdu, nakoľko nárok bol čo do základu daný. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa procesný úspech
posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k
zamietnutiu žaloby ohľadne nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej časti, nemala na rozhodnutie o trovách
konania žiadny vplyv. Okresný súd rozhodol v súlade s rozhodovacou súdnou praxou. Pokiaľ sa týkalo

námietky žalovaného, a to, že trovy konania boli priznané samostatnými výrokmi, uvedená námietka
žalovaného nebola dôvodná. Odvolací súd zdôraznil, že v prejednávanej veci došlo k rozhodovaniu
o viacerých samostatných nárokoch žalobcov 2/ a 3/ v spoločnom konaní. Uvedené nároky si mohli
žalobcovia2/a3/uplatniťajsamostatne;bolonaichrozhodnutí,čiaktorénárokysižalobca2/a3/uplatní
ačisitietonárokyuplatniavjednomkonaní.Uvedenýnárokžalobcov2/a3/nanáhraduškodyspočívalv

dvoch čiastkových nárokoch, a to v nároku na náhradu škody spočívajúcom v ušlom príjme, ušlom zisku
a nároku na náhradu škody za nájom. Podľa názoru odvolacieho súdu so samostatnosťou jednotlivých
nárokovbolopotrebnépočítaťajprirozhodovaníotrováchkonania;určenievýškynáhradynemajetkovej
ujmy záviselo od voľnej úvahy súdu a určenie výšky škody záviselo od preukázanej straty na zárobku,
resp. preukázanom ušlom zisku, ako aj škody na nájme. Takáto rozdielnosť v spôsobe zisťovania výšky

nárokov nachádza svoj obraz v dvojakom režime rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, keď
v prípade nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy priznanie trov konania v závislosti na úvahe súdu
a v prípade škody prichádza do úvahy striktne zásada úspechu v spore. Okresný súd tak rozhodol
správne, pokiaľ o nárokoch, ktoré mali osobitný charakter (nemajetková ujma, náhrada majetkovej
škody) rozhodol osobitnými výrokmi o nároku na náhradu trov konania. Tento spôsob rozhodnutia je

v súlade s princípom spravodlivosti, nakoľko pri nároku na náhradu škody - ušlý zisk, príjem sa voľná
úvaha súdu uplatniť nemôže. Otázka, aké bude rozhodnutie o vyčíslení trov konania, je potom otázkou,
ktorú bude riešiť okresný súd. Ak okresný súd vo vzťahu k samostatným nárokom rozhodol o trovách
konania o týchto nárokoch osobitne, jeho postup nebol v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku tak, ako to namieta žalovaný v odvolaní.

2.12. Pokiaľ sa týka odvolania žalobcov 1/ až 4/, ani uvedené odvolanie odvolací súd nepovažoval
za dôvodné. Žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie veci, keď okresný súd aplikoval limity
v zmysle zák. č. 514/2003, a to aj napriek zákazu retroaktivity. Uvedenú námietku odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú. Odvolacia námietka je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a prípadné zohľadnenie kritéria, ktoré súd prvej inštancie zohľadniť nemal, nemá dopad na správnosť

napadnutého rozsudku vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov. Okresný
súd správne poukázal na právnu úpravu, ktorú aplikoval a z ktorej vyvodil, že aplikovaná právna úprava
(účinná v čase vydania rozhodnutia o väzbe, ako aj v čase vydania rozhodnutia o predĺžení väzby),
žiadne kritéria pre posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy neustanovovala. S poukazom na rozhodnutia
vyšších súdnych autorít, okresný súd poukázal na potrebu určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy

podľa voľnej úvahy súdu; jasne a precízne definoval hranice voľnej úvahy (intenzita trvania a rozsah
nepriaznivých následkov u jednotlivých žalobcov vzhľadom na ich postavenie v rodine, v spoločnosti, v
pracovnom živote, zdravotný stav a podobne) s tým, že voľná úvaha musí byť odôvodnená a musí mať
svoj základ v zistenom skutkovom stave. Správne poukázal aj na to, že náhrada za nemajetkovú ujmu
by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, náhrada by nemala byť iba symbolická

a zároveň nemôže byť ani neprimerane vysoká. Len ako vodítko k voľnej úvahe okresný súd poukázal
na neskoršiu právnu úpravu v zmysle ust. § 17 ods. 3, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru odvolacieho
súdu, kritériá, ktorých posudzovanie si okresný súd zvolil pri svojej voľnej úvahe sú nepochybne správne
a vychádzali aj z vývoja súdnej praxe pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípadezodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe poškodenej osoby. Pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov 1/ až 4/, s prihliadnutím na
závažnosť ujmy na ich právach, berúc do úvahy aj následné reakcie, ktoré zásah do práv žalobcov

vyvolal v jednotlivých sférach ich osobnosti, ale aj dĺžku vykonanej väzby, vychádzajúc aj z rozhodovacej
praxevyššíchsúdnychautorít,okresnýsúddospelksprávnemuzáveru,žesuma40euružalobcu4/a45
eur u žalobcov 1/ až 3/ za každý deň vykonanej väzby, je sumou zodpovedajúcou adekvátnosti náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom dotknutým nezákonným rozhodnutím o väzbe a predĺžení
väzby. Okresný súd zohľadnil aj to, že na žalobcov bola uvalená kolúzna väzba a preventívna väzba,

ako väzba najprísnejšia, ktorá spôsobila takmer úplné vylúčenie žalobcov so stretávania sa s rodinou,
čím rodiny, ako aj samotní žalobcovia veľmi psychicky trpeli. Okresný súd v tejto súvislosti správne
poukázal aj na komparáciu pri určení sumy 40, 45 eur za deň vykonania väzby, a to s poukazom
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, s ktorou sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil.OdvolacísúdvrámcivlastnejrozhodovacejčinnostipoukázalajnarozhodnutieKrajskéhosúdu
vBanskejBystricisp.zn.11Co/36/2023,ktorýmbolapriznanánáhradanemajetkovejujmyzanezákonnú

väzbu vo výške 40 eur za každý deň väzby. Nemožno tiež opomenúť ani rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou
väzbou. Ide napríklad o prípad, Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07), v ktorom
ESPĽP 17. 07. 2012 rozhodol tak, že Slovenská republika porušila čl. 5 Dohovoru (právo na slobodu
a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. 05. 2005 do 15. 11. 2005

priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré
sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1.970 eur. Sťažovateľ, ale požadoval
sumu 163.646 eur. V tejto veci ESĽP zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59; Kormoš
ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne
neodlišuje. V tejto súvislosti aj odvolací súd zdôraznil, že vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za

väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritéria určenia jej výšky, a to povahou trestnej veci,
dĺžkou a časovými okolnosťami väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodených
a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi
spravodlivosti. Tieto kritériá okresný súd v plnom rozsahu v svojom rozhodnutí zohľadnil a podrobne
ich odôvodnil. Výška nemajetkovej ujmy priznaná okresným súdom jednotlivým žalobcom zodpovedá

všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti, inak povedané, určenie jej výšky je, vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu, v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Podľa názoru odvolacieho
súdu, bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za smrť ich
blízkeho človeka spôsobená trestným činom obvykle na území Slovenskej republiky býva priznávaná vo
výške od 20.000 eur do 50.000 eur, a preto sa javí náhrada nemajetkovej ujmy uplatňovaná žalobcami

spôsobenejimväzbouakoneprimeranevysoká,apretosprávneokresnýsúdvprevyšujúcejčastižalobu
žalobcov zamietol. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/24/2020 sa uvádza, že otázka,
aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, je vždy závislá (popri
zákonných predpokladoch aj judiciálne ustálenej praxi) od výsledku posúdenia práve individuálnych
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami

relevantnými v iných veciach. Na tieto konkrétne individuálne a jedinečné skutkové okolnosti okresný
súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal a závery okresného
súdu pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov okresný súd viedli k prijatiu napádaného rozhodnutia. Okresný súd preto priznal žalobcom

1/ až 4/ v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe nemajetkovú ujmu, keď pri kvantifikácii
priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal z tzv. prezumovaných následkov nezákonného zásahu do
osobnej slobody žalobcov 1/ až 4/, do ich práva na súkromie, práva na ochranu súkromného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, ktoré s odkazom na príslušnú judikatúru, nebolo treba v
konaní osobitne preukazovať. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatoval, že rozhodnutie okresného

súdu o výške nemajetkovej ujmy je primerané aj v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá bola
poskytovaná za každý deň odňatia slobody v iných štátoch Európskej únie. Aj v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010 sú označené a citované podstatné právne závery
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.
2.13. Stanovenie týchto kritérií bolo v súlade s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít;

kritériá stanovené v neskoršej právnej úprave bral okresný súd iba za inšpirujúce (neskoršiu právnu
úpravu tak priamo neaplikoval) a ktoré iba potvrdili dovtedajšiu súdnu prax pri stanovovaní výšky
nemajetkovej ujmy (bod 90. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Rozhodnutie okresného súdu o
výške nemajetkovej ujmy bolo preskúmateľné, spravodlivé, okresný súd riadne odôvodnil, ktoré dôkazyvo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy mal za preukázané a ktoré nie, vykonané dôkazy vyhodnotil
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a voľné hodnotenie dôkazov komparoval okrem iného so
závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúcich z jeho nálezu sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo

dňa 24. 01. 2017. Voľná úvaha súdu mala zodpovedajúci podklad v zistenom skutkovom stave, bola
riadne odôvodnená a preskúmateľná a zároveň spravodlivá. Žalobcovia v odvolaní neuviedli iné nové
skutočnosti, s ktorými by sa nebol okresný súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a
preto odvolací súd v tejto časti považoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne a v plnom
rozsahu ho potvrdil. Poukazovanie žalobcov na rôzne rozhodnutia najvyššieho súdu ohľadom výšky

nemajetkovej ujmy, odvolací súd považoval za nedôvodné, nakoľko sa nejedná o obdobné prípady,
ale sa jedná o priznané sumy nemajetkovej ujmy spôsobenej diskrimináciou, ochranou osobnosti za
následky spôsobené médiami a podobne, čo nesúvisí s odškodnením za vykonanú väzbu.
2.14. Dôvodný nebol ani argument žalobcov 2/ a 3/ týkajúci sa majetkovej škody (výroky VII., XII.
napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý nárok
žalobcov 2/ a 3/ v tejto časti v plnom rozsahu zamietol a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu v bodoch 100., 101. Žalobca 2/ v konaní neuniesol dôkazné
bremeno z titulu uplatneného nároku na náhradu škody - ušlej mzdy tak, ako na to správne poukázal
okresnýsúd.Naviacuvedenýnárokžalobcu2/jepremlčaný,keďžalobca2/okresnémusúdudoručilsvoj
žalobný návrh až dňa 12. 03. 2010, ktorým návrhom sa domáhal, v zmysle petitov predmetnej žaloby,
výlučne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,5 % ročne od 01. 04. 2008 až do zaplatenia. Žalobca 2/ až podaním zo dňa 22. 10. 2012,
ktoré bolo doručené žalovanému dňa 29. 10. 2012 na pojednávaní (číslo listu 417) si uplatnil aj nárok
na náhradu škody z titulu skutočnej škody a ušlej mzdy. Uplatnený nárok žalobcom 2/ nebol uplatnený
včas tak, ako to uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 100. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia), a to v trojročnej premlčacej lehote pri započítaní aj spočívania premlčacej

doby počas podania predbežného prerokovania nároku na náhradu škody u žalovaného.
2.15. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu 3/ ohľadom náhrady škody za nájom z titulu predĺženia
väzby. Žalobca 3/ v konaní hodnoverným dôkazom nepreukázal tú skutočnosť, že by zaplatil cenu nájmu
a nepreukázal ani tvrdenie ohľadom príčinnej súvislosti medzi platením nájmu a predĺžením väzby u
žalobcu 3/, z uvedeného dôvodu okresnému súdu nezostala iná možnosť ako uvedený nárok žalobcu 3/

zamietnuť, s ktorým záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach odkázal na
bod 101. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Na záver odvolací súd poznamenal, že žalovaný, ako
aj žalobcovia, v odvolaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd dostatočným
spôsobom nevysporiadal, keď rozhodnutie okresného súdu bolo dostatočne odôvodnené v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP.

2.16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1,
2 CSP, § 255 ods. 2 CSP, keď v odvolacom konaní mala každá zo strán úspech len čiastočný, preto
odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodňovali § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Žalobcovia ako dovolatelia namietali, že prvostupňový a odvolací súd nesprávne identifikovali, ktoré
skutočnosti sú pre rozhodnutie sporu zásadné, v tomto smere konanie ako celok nevykazuje znaky
spravodlivosti, súdne rozhodnutie nie je riadne odôvodnené. V prejednávanej veci prvostupňový súd
aplikoval limity, ktoré pripúšťa zákon č. 514/2003. V nadväznosti na uvedené žalobcovia argumentovali,

že zákon č. 58/1969 Zb. ako ani zákon č. 514/2013 Z. z. účinný od 01. 07. 2004 do 31. 08. 2007
výslovne nestanovujú kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a túto
výšku ani nelimitujú. Limity výšky náhrady nemajetkovej ujmy, boli do právnej úpravy zakomponované
v ustanovení § 17 ods. 4 zákona č. 514/2013 Z. z. účinného až od 01. 01. 2013. Pokiaľ súd v
odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov považoval argumentáciu žalobcov o zákaze

retroaktivity za právne bezvýznamnú, pričom sa obmedzil len na formulácie: „prípadné zohľadnenie
kritéria, len ako vodítko k voľnej úvahe, kritéria bral súd iba za inšpirujúce“ postupoval nedôsledne a
porušil základné právo žalobcov na súdnu ochranu. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno
označiť všeobecné konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd
vôbec nevysvetlí alebo iba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné.

Žalobcovia argumentovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku považujú to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie objektívne uspokojivým spôsobom. Žalobcovia namietajú, že odvolací súd sa v tomto
smere nedostatočne vysporiadal s viacerými, pre vec podstatnými a závažnými odvolacími námietkamižalobcov. Poukázali na to, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval a stotožnil sa
s tým, že „Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov 1/ až 4/, s
prihliadnutím na závažnosť ujmy na ich právach, berúc do úvahy aj následné reakcie, ktoré zásah do

práv žalobcov vyvolal v jednotlivých sférach ich osobnosti, ale aj dĺžku vykonanej väzby, vychádzajúc
aj z rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, okresný súd dospel k správnemu záveru, že suma 40
eur u žalobcu 4/ a 45 eur u žalobcov 1/ až 3/ za každý deň vykonanej väzby, je sumou zodpovedajúcou
adekvátnosti náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom dotknutým nezákonným rozhodnutím o
väzbe a predĺžení väzby.“ Rovnako odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že dôvodný nie je ani

argument žalobcov 2/ a 3/ týkajúci sa majetkovej škody (výroky VII., XII. napadnutého rozhodnutia) a
že dôvodná nie je ani námietka žalobcu 3/ ohľadom náhrady škody za nájom z titulu predĺženia väzby.
Odvolací súd nedôvodnosť týchto námietok argumentoval nedostatočne.
3.2. Žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie veci všeobecných súdov v súvislosti s dovolacím
dôvodom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, a to pri riešení
právnej otázky zákazu retroaktivity, právnej otázky aplikácie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

od 1. 1. 2013, právnej otázky určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy po nezohľadnení
iných hmotnoprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj
právnej otázky danosti nároku na náhradu škody žalobcu 2/ (vrátane premlčania tohto nároku) a
žalobcu 3/. Podľa názoru žalobcov odvolací súd nezohľadnil iné právne predpisy upravujúce finančné
kompenzácie za spôsobené ujmy, na ktoré žalobcovia poukázali. Žalobcovia argumentovali „podobnými

črtami“ skutkového stavu obdobných rozhodnutí, v ktorých bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch v oveľa vyšších sumách (medializácia trestného konania, s tým spojené zásahy do práv
žalobcu, spôsobená ujma). V predmetných rozhodnutiach bola v dôsledku uverejnenia nepravdivých
článkov s podobizňou v týždenníku, naznačujúcich, že žalobca je páchateľom závažnej trestnej
činnosti, žalobcovi priznaná suma 66.388,00 eur, v porovnaní so žalobcami, ktorým v súdnom konaní

16C/97/2009 prvostupňový súd priznal sumu 16.470,00 eur (žalobcovi 4/ suma 14.640,00 eur), a to
napriek skutočnosti, že charakter zásahov je obdobný a navyše u nich došlo k výkonu väzby v trvaní 1
rok. Odvolací súd sa v tomto smere obmedzil len na strohé konštatovanie, že „poukazovanie žalobcov
na rôzne rozhodnutia najvyššieho súdu ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, odvolací súd považoval za
nedôvodné, nakoľko sa nejedná o obdobné prípady, ale sa jedná o priznané sumy nemajetkovej ujmy

spôsobenejdiskrimináciou,ochranouosobnostizanásledkyspôsobenémédiamiapodobne,čonesúvisí
s odškodnením za vykonanú väzbu.“ Čo sa týka nároku na náhradu škody u žalobcu 2/: prvostupňový
súd v dôsledku prekážky res iudicata nemal posudzovať nárok žalobcu 2/ na náhradu škody za obdobie
od 23. 08. 2004 do 12. 03. 2005, nakoľko ako vyplýva z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica zo dňa 13. 04. 2016 č. k. 16C/97/2009 - 588, ako aj z rozsudku Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 20. 11. 2018, č. k. 15Co/286/2016 - 634 nárok je daný a nie je premlčaný. V
tomto smere dali do pozornosti, že právny názor odvolacieho súdu je pre súd prvej inštancie záväzný.
Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je jednotná pri posudzovaní zákonného príkazu
rešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie. Žalobca 3/ predložil do súdneho konania čestné
vyhlásenie brata žalobcu 3/ a potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov (s odstupom času od vzatia

do väzby bolo predloženie iných dokladov o úhrade ceny podnájmu nereálne). Žalobcovia vidia odklon
pri riešení zákazu retroaktivity a právnej otázky aplikácie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v súvislosti
s primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, právnej otázky danosti nároku na náhradu škody
žalobcu 2/ (vrátane premlčania tohto nároku) a žalobcu 3/. Prvostupňový súd ani odvolací súd neposkytli
dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore s doterajšou judikatúrou o

zákazeretroaktivityaneprípustnostiaplikácieustanovenia§17vzmysletejtonovely(Zák.č.412/2012Z.
z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. 01. 2013. V tomto smere došlo
aj v zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu práva na spravodlivý proces cez prizmu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia (rozhodnutie ESĽP vo veci Atanadovski c. Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko z
14. 01. 2010 týkajúca sa sťažnosti č. 36815/03) Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a

rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v
skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu
istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania
spoločnosti na význam a úlohu práva. Tejto požiadavke však okresný ani odvolací súd vo svojich
rozhodnutiach nevyhovel, a to bez akéhokoľvek výslovného racionálneho a dostatočného zdôvodnenia,

čo následne ovplyvnilo aj ich konečné rozhodnutie vo veci samej, kedy podľa ich názoru suma 40 eur
u žalobcu 4/ a 45 eur u žalobcov 1/ až 3/ za každý deň vykonanej väzby, je sumou zodpovedajúcou
adekvátnosti náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom dotknutým nezákonným rozhodnutím o
väzbe a predĺžení väzby s prihliadnutím na kritéria stanovené v neskoršej právnej úprave. Prvostupňovýa odvolací súd nesprávne právne posúdili vec, keď aplikovali limity v zmysle zákona č. 514/2003, a
to napriek zákazu retroaktivity, ako aj napriek skutočnosti, že zákon č. 58/1969 Zb. ako ani zákon č.
514/2013 Z. z. účinný od 01. 07. 2004 do 31. 08. 2007 výslovne nestanovujú kritéria na určenie výšky

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a túto výšku ani nelimitujú. Prihliadanie na limity
aktuálnej právnej úpravy (vzhľadom na dĺžku trestného a súdneho konania a následky tým spôsobené
žalobcom) preto nemôže zodpovedať predstavám spravodlivosti. Rovnako prvostupňový a odvolací súd
nesprávne právne posúdili vec, keď v dôsledku prekážky res iudicata nemali posudzovať nárok žalobcu
2/ na náhradu škody (nárok bol daný a nepremlčaný) a v rámci nároku žalobcu 3/ nesprávne vyhodnotili

dôležitosť a pravdivosť dôkazov predložených žalobcom 3/. Súd v konaní postupoval v rozpore so
zákonom, čím žalobcom odňal možnosť konať pred súdom.
3.3. Vzhľadom na uvedené navrhli dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla dovolaciemu súdu dovolanie žalobcov ako nedôvodné v zmysle

ustanovenia § 448 CSP zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je potrebné
v zmysle § 448 CSP zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.12. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolatelia v dovolaní nenamietali chyby a nesprávnosti v
procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne
namietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
13.1. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia namietali, že prvostupňový a odvolací súd nesprávne
identifikovali, ktoré skutočnosti sú pre rozhodnutie sporu zásadné, v tomto smere konanie ako celok
nevykazuje znaky spravodlivosti, súdne rozhodnutie nie je riadne odôvodnené.
13.2. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolací súd poukazuje na body 86 až 98 rozhodnutia súdu

prvej inštancie v spojitosti s bodmi 27 a 28 rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle ktorých:
„27. Pokiaľ sa týka odvolania žalobcov 1/ až 4/, ani uvedené odvolanie odvolací súd nepovažoval
za dôvodné. Žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie veci, keď okresný súd aplikoval limity
v zmysle zák. č. 514/2003, a to aj napriek zákazu retroaktivity. Uvedenú námietku odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú. Odvolacia námietka je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a prípadné zohľadnenie kritéria, ktoré súd prvej inštancie zohľadniť nemal, nemá dopad na správnosť
napadnutého rozsudku vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov. Okresný
súd správne poukázal na právnu úpravu, ktorú aplikoval a z ktorej vyvodil, že aplikovaná právna úprava
(účinná v čase vydania rozhodnutia o väzbe, ako aj v čase vydania rozhodnutia o predĺžení väzby),
žiadne kritéria pre posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy neustanovovala. S poukazom na rozhodnutia

vyšších súdnych autorít, okresný súd poukázal na potrebu určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy
podľa voľnej úvahy súdu; jasne a precízne definoval hranice voľnej úvahy (intenzita trvania a rozsah
nepriaznivých následkov u jednotlivých žalobcov vzhľadom na ich postavenie v rodine, v spoločnosti, v
pracovnom živote, zdravotný stav a podobne) s tým, že voľná úvaha musí byť odôvodnená a musí mať
svoj základ v zistenom skutkovom stave. Správne poukázal aj na to, že náhrada za nemajetkovú ujmu

by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, náhrada by nemala byť iba symbolická
a zároveň nemôže byť ani neprimerane vysoká. Len ako vodítko k voľnej úvahe okresný súd poukázal
na neskoršiu právnu úpravu v zmysle ust. § 17 ods. 3, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru odvolacieho
súdu, kritériá, ktorých posudzovanie si okresný súd zvolil pri svojej voľnej úvahe sú nepochybne správne
a vychádzajú aj z vývoja súdnej praxe pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe poškodenej osoby. Pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov 1/ až 4/, s prihliadnutím na
závažnosť ujmy na ich právach, berúc do úvahy aj následné reakcie, ktoré zásah do práv žalobcov
vyvolal v jednotlivých sférach ich osobnosti, ale aj dĺžku vykonanej väzby, vychádzajúc aj z rozhodovacej
praxe vyšších súdnych autorít, okresný súd dospel k správnemu záveru, že suma 40,- EUR u žalobcu 4/

a 45,- EUR u žalobcov 1/ až 3/ za každý deň vykonanej väzby, je sumou zodpovedajúcou adekvátnosti
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom dotknutým nezákonným rozhodnutím o väzbe a
predĺžení väzby. Okresný súd zohľadnil aj to, že na žalobcov bola uvalená kolúzna väzba a preventívna
väzba, ako väzba najprísnejšia, ktorá spôsobila takmer úplné vylúčenie žalobcov so stretávania sa s
rodinou, čím rodiny, ako aj samotní žalobcovia veľmi psychicky trpeli. Okresný súd v tejto súvislosti

správne poukázal aj na komparáciu pri určení sumy 40,-, 45,- EUR za deň vykonania väzby, a to s
poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 754/2016, s ktorou sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožňuje. Odvolací súd v rámci vlastnej rozhodovacej činnosti poukazuje aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/36/2023, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovejujmy za nezákonnú väzbu vo výške 40,- EUR za každý deň väzby. Nemožno tiež opomenúť ani
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru v
súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad, Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť

č. 25416/07), v ktorom ESĽP 17.07.2012 rozhodol tak, že Slovenská republika porušila čl. 5 Dohovoru
(právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26.05.2005
do 15. 11.2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8 000,- EUR. Prihliadol pritom aj na čiastočné
odškodnenie,ktorésťažovateľovi(ztohtotitulu)priznalÚstavnýsúdSRvsume1970,-EUR.Sťažovateľ,
ale požadoval sumu 163 646,- EUR. V tejto veci ESPĽP zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko

ods. 46-59; Kormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny
stav zásadne neodlišuje.
28. V tejto súvislosti aj odvolací súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu
súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritéria určenia jej výšky, a to povahou trestnej veci,
dĺžkou a časovými okolnosťami väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodených
a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi

spravodlivosti. Tieto kritériá okresný súd v plnom rozsahu v svojom rozhodnutí zohľadnil a podrobne
ich odôvodnil. Výška nemajetkovej ujmy priznaná okresným súdom jednotlivým žalobcom zodpovedá
všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti, inak povedané, určenie jej výšky je, vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu, v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Podľa názoru odvolacieho
súdu, je potrebné prihliadnuť aj na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za smrť ich

blízkeho človeka spôsobená trestným činom obvykle na území Slovenskej republiky býva priznávaná
vo výške od 20.000,- EUR do 50.000,- EUR, a preto sa javí náhrada nemajetkovej ujmy uplatňovaná
žalobcami spôsobenej im väzbou ako neprimerane vysoká, a preto správne okresný súd v prevyšujúcej
časti žalobu žalobcov zamietol. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/24/2020 sa uvádza,
že otázka, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, je vždy

závislá (popri zákonných predpokladoch aj judiciálne ustálenej praxi) od výsledku posúdenia práve
individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné
s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Na tieto konkrétne individuálne a jedinečné skutkové
okolnosti okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal
a závery okresného súdu pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného

vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci
zásady voľného hodnotenia dôkazov okresný súd viedli k prijatiu napádaného rozhodnutia.“ Preto ak
dovolatelianamietali,žesúdprvejinštancievspojitostisodvolacímsúdomnesprávneidentifikovali,ktoré
skutočnosti sú pre rozhodnutie sporu zásadné, dovolací súd konštatuje, že ich námietku vzhľadom na
uvedené považuje za nedôvodnú, nakoľko súdy sa zaoberali všetkými kritériami, ktoré boli žalovanými

uvedené a jednotlivo ich aj rozobrali.
13.3. Ďalej dovolatelia namietali, že v prejednávanej veci prvostupňový súd aplikoval limity, ktoré
pripúšťa zákon č. 514/2003, pričom v nadväznosti na uvedené žalobcovia argumentovali, že zákon
č. 58/1969 Zb. ako ani zákon č. 514/2013 Z. z. účinný od 01. 07. 2004 do 31. 08. 2007 výslovne
nestanovujú kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a túto výšku

ani nelimitujú, pretože limity výšky náhrady nemajetkovej ujmy, boli do právnej úpravy zakomponované
v ustanovení § 17 ods. 4 zákona č. 514/2013 Z. z. účinného až od 01. 01. 2013 a súd v odôvodnení
svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov považoval argumentáciu žalobcov o zákaze retroaktivity
za právne bezvýznamnú, pričom sa obmedzil len na formulácie: „prípadné zohľadnenie kritéria, len ako
vodítko k voľnej úvahe, kritéria bral súd iba za inšpirujúce“ postupoval nedôsledne a porušil základné

právo žalobcov na súdnu ochranu. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné
konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí
alebo iba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Žalobcovia
argumentovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle
§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku považujú to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

objektívne uspokojivým spôsobom.
13.4. Dovolací súd konštatuje, že ani túto námietku žalobcov nepovažuje za dôvodnú, nakoľko v zmysle
bodu 27 rozhodnutia odvolacieho súdu a bodu 90 rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo konštatované,
že určité hranice, v ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy,
je možné vyvodiť zo súčasne platnej právnej úpravy, a to zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom

v čase rozhodovania súdu, avšak ide výlučne len o vodítka k voľnej úvahe súdu, keď je potrebné
rešpektovať základné princípy zákazu retroaktivity, keď sa neskoršie zmeny právnej úpravy uplatniť
nemôžu. Na margo vývoja zákonnej úpravy jednotlivých kritérií a prípadných limitov pri posudzovaní
výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie len uviedol, že pokiaľ ide o aktuálne platné ustanovenie §17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálne účinnom znení, z tohto vyplýva, že výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na (1) osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, (2) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

(3)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvsúkromnomživote,(4)závažnosťnásledkov,ktoré
vznikli v spoločenskom uplatnení. Z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom
v čase vydania uznesenia o predĺžení väzby) vyplýva, že nemajetková ujma môže byť reparovaná
dvoma spôsobmi. Poskytnutím morálnej satisfakcie alebo poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, a to buď samostatne alebo aj kumulatívne. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

však § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálne účinnom znení obmedzuje tým spôsobom, že výška
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu. Odvolaciu námietku preto odvolací súd považoval v rozpore s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a prípadné zohľadnenie kritéria, ktoré súd prvej inštancie zohľadniť nemal,
nemalo dopad na správnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy
u jednotlivých žalobcov. Okresný súd správne poukázal na právnu úpravu, ktorú aplikoval a z ktorej

vyvodil, že aplikovaná právna úprava (účinná v čase vydania rozhodnutia o väzbe, ako aj v čase
vydania rozhodnutia o predĺžení väzby), žiadne kritéria pre posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy
neustanovovala. S poukazom na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, okresný súd poukázal na potrebu
určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa voľnej úvahy súdu; jasne a precízne definoval hranice
voľnej úvahy (intenzita trvania a rozsah nepriaznivých následkov u jednotlivých žalobcov vzhľadom na

ich postavenie v rodine, v spoločnosti, v pracovnom živote, zdravotný stav a podobne) s tým, že voľná
úvaha musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Správne poukázal aj
na to, že náhrada za nemajetkovú ujmu by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,
náhrada by nemala byť iba symbolická a zároveň nemôže byť ani neprimerane vysoká.
13.5. V súvislosti s uvedeným dovolací súd konštatuje, že súdy neaplikovali právnu úpravu účinnú v čase

rozhodovania, ale aplikovali právnu úpravu účinnú v čase vzniku škody (bod 27 rozhodnutia odvolacieho
súdu). Stanovili si vlastné kritériá pre posúdenie nemajetkovej ujmy. To, že tieto kritériá sú obdobné
kritériám upraveným v neskoršej právnej úprave neznamená porušenie zákazu retroaktivity. Námietku
dovolateľov preto treba považovať za nedôvodnú.
13.6. Žalobcovia ďalej namietali, že odvolací súd sa v tomto smere nedostatočne vyporiadal aj s

argumentom žalobcov 2/ a 3/ týkajúcim sa majetkovej škody a že dôvodná nie je ani námietka žalobcu 3/
ohľadom náhrady škody za nájom z titulu predĺženia väzby. Odvolací súd nedôvodnosť týchto námietok
argumentoval podľa názoru dovolateľov nedostatočne.
13.7. Súd prvej inštancie v bode 100 a 101 uviedol nasledovné:
„100. Súd ďalej pristúpil k posudzovaniu nárokov žalobcu 2/ a žalobcu 3/ na náhradu škody, a teda

nárokov nad rámec tých, o ktorých bolo ako o nedôvodných rozhodnuté Medzitýmnym rozsudkom v
zmysle bodu 84. tohto rozhodnutia. K nároku žalobcu na náhradu škody ako ušlej mzdy vyčíslenej vo
výške 16.378,584 Eur z titulu predĺženia väzby súd uvádza, že k takto uplatnenému nároku žalovaná
dôvodne vzniesla námietku premlčania. Ako je totiž zo zisteného skutkového stavu zrejmé, žalobca
2/ doručil svoj žalobný návrh na súd dňa 12. 03. 2010, avšak tento návrh sa týkal výlučne nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Až podaním zo dňa 22. 10. 2012 (č. l. 417) žalobca 2/ doplnil
svoj pôvodný nárok o náhradu nemajetkovej ujmy, aj o nárok na náhradu škody z titulu ušlej mzdy,
ktorej výšku v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom. Bez ohľadu na uvedené (nepreukázanie výšky
škody relevantným dôkazom), keďže nárok žalobcu 2/ je uplatnený v zmysle nezákonného rozhodnutia
o predĺžení väzby zo dňa 23. 08. 2004 je nevyhnutné aplikovať ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.

z., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené
alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Voči žalobcom bolo vydané rozhodnutie o predĺžení väzby dňa
23. 08. 2004 a následne uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 03. 03. 2008 bolo trestné

stíhanie voči žalobcom zastavené. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 03. 2008.
Žalobca 2/ až podaním zo dňa 22. 10. 2012 rozšíril svoj žalobný návrh aj o nárok o náhradu škody titulom
ušlej mzdy za obdobie predĺženej väzby, z čoho jednoznačne vyplýva, že takýto nárok žalobcu 2/ nebol
uplatnený včas, a to v 3-ročnej premlčacej lehote, a to aj s prihliadnutím na spočívanie premlčacej doby
počas podania predbežného prerokovania nároku na náhradu škody u žalovaného 2/. Súd preto nárok

žalobcu na náhradu škody titulom ušlej mzdy v tejto časti zamietol.
101. Čo sa týka nároku žalobcu 3/ na náhradu škody za nájom z titulu predĺženia väzby, súd v tejto
súvislosti poukazuje predovšetkým na tú skutočnosť, že samotné zaplatenie ceny nájmu zo strany
žalobcu 3/ v konaní preukázané nebolo. Žalobca 3/ sa síce v konaní odvoláva na margo preukázanianím uplatneného nároku na tvrdenia, že pri jeho vzatí do väzby mu boli viaceré účtovné doklady zo
strany orgánov činných v trestnom konaní odobraté a nevrátené, rovnako tak z čestného prehlásenia
brata žalobcu 3/ vyplýva, že na rozbeh vlastného podnikania nájmom objektu R. W.Y. požičal peniaze,

svedok však nešpecifikuje vôbec, o akú sumu pôžičky sa malo jednať a kedy ju mal vlastne žalobcovi
3/ poskytnúť. Už len k tvrdeniam žalobcu 3/ o zaplatení ceny nájmu vo výške pôvodných 250.000,-
Sk súd uvádza, že žalobca 3/ dôkazné bremeno neuniesol. Okrem uvedeného súd upriamil pozornosť
aj na samotnú existenciu kauzálneho nexusu medzi predĺženým väzobným stíhaním žalobcu 3/ a
údajne vyplatenej sumy za nájom predmetného hotela ako uplatnenej škody, keď súd uvádza, že

príčinnú súvislosť tu nenachádza. Súd zdôrazňuje, že vzťah príčinnej súvislosti, ako vzťah príčiny a
následku medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, je jedným z nevyhnutých predpokladov
zodpovednostizaškodu.Ovzťahpríčinnejsúvislostisajedná,akvzniklaškodanásledkomnezákonného
rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To
znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda
pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu, nie len sprostredkovanú príčinu

vzniku škody. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane,
pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku,oktoréhoodškodnenieide,atoopríčinupodstatnú(zUzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/24/2011 zo dňa 19. 04. 2011). Vykonaným dokazovaním má síce súd za
preukázané, že žalobca 3/ ako podnájomca uzavrel zmluvu o podnájme na R. W. s cenou ročného

nájmu 250.000,- Sk, avšak v konaní žalobca 3/ nepreukázal, že nájom vôbec uhradil, pričom taktiež
nepreukázal, že povinnosť platenia nájmu nejako súvisela s predĺžením jeho väzby. Ak mal žalobca
3/ záujem poukázať na to, že neužívaním R. W. v dôsledku jeho vzatia do väzby, resp. jej predĺženia
vznikla žalobcovi 3/ nejaká škoda napr. vo forme ušlého zisku, tak takýmto spôsobom mal žalobca 3/
svoj žalobný návrh formulovať a náležite relevantnými dôkazmi aj súdu preukazovať, čo však žalobca

3/ v tomto konaní neurobil. Poukazom na uvedené súd nárok žalobcu 3/ na náhradu škody titulom
nájmu za predĺženie väzby vo výške 2.947,55 Eur zamietol.“ Dovolací súd poukazujúc aj na bod 32 -
33 rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že dôvodný nie je ani argument týkajúci sa majetkovej
škody žalobcov 2/ a 3/, pokiaľ sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý nárok
žalobcov 2/ a 3/ v tejto časti v plnom rozsahu zamietol a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu v bodoch 100, 101, pričom mal za to, že žalobca 2/ v konaní
neuniesol dôkazné bremeno z titulu uplatneného nároku na náhradu škody - ušlej mzdy, a zároveň
mal za to, že uvedený nárok žalobcu 2/ je premlčaný, keď žalobca 2/ okresnému súdu doručil svoj
žalobný návrh až dňa 12. 03. 2010, ktorým návrhom sa domáhal, v zmysle petitov predmetnej žaloby,
výlučne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,5 % ročne od 01. 04. 2008 až do zaplatenia. Žalobca 2/ až podaním zo dňa 22. 10. 2012,
ktoré bolo doručené žalovanému dňa 29. 10. 2012 na pojednávaní (číslo listu 417) si uplatnil aj nárok
na náhradu škody z titulu skutočnej škody a ušlej mzdy. Uplatnený nárok žalobcom 2/ nebol uplatnený
včas tak, ako to uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 100. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia), a to v trojročnej premlčacej lehote pri započítaní aj spočívania premlčacej

doby počas podania predbežného prerokovania nároku na náhradu škody u žalovaného. Žalobca 3/ v
konaní hodnoverným dôkazom nepreukázal tú skutočnosť, že by zaplatil cenu nájmu a nepreukázal ani
tvrdenie ohľadom príčinnej súvislosti medzi platením nájmu a predĺžením väzby u žalobcu 3/.
13.8. Pokiaľ dovolatelia namietali v súvislosti s nárokom na náhradu škody u žalobcu 2/, že prvostupňový
súd v dôsledku prekážky res iudicata nemal posudzovať nárok žalobcu 2/ na náhradu škody za obdobie

od 23. 08. 2004 do 12. 03. 2005, nakoľko ako vyplýva z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica zo dňa 13. 04. 2016 č. k. 16C/97/2009 - 588 ako aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 20. 11. 2018, č. k. 15Co/286/2016 - 634 nárok je daný a nie je premlčaný, dovolací
súd dospel k záveru, že predmetná námietka je taktiež nedôvodná, a to vzhľadom na to, že Krajský
súd v Banskej Bystrici rozhodol zo dňa 20. 11. 2018 č. k. 15Co/286/2016 - 634 uznesením, ktorým bol

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 04. 2016 č. k. 16C/97/2009 - 588 vo výrokovh II.
a III. zrušený, preto nejde o vec právoplatne rozhodnutú v namietanom nároku.

14. Dovolatelia uplatnili ďalší dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení, pričom
namietaný odklon nachádzali pri riešení zákazu retroaktivity a právnej otázky aplikácie § 17 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z. z. v súvislosti s primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, právnej otázky
danosti nároku na náhradu škody žalobcu 2/ (vrátane premlčania tohto nároku) a žalobcu 3/.15. Dovolací súd uvádza, že predmetná otázka nebola rozhodujúca v predmetnej prejednávanej veci
nakoľko súdy neaplikovali § 17 ods. 4 (bod 27 rozhodnutia odvolacieho súdu). Avšak rozhodnutie súdov
v základnom konaní pri riešení otázky posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy je

v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu, pričom v rozhodnutí najvyššieho súdu z 24. júla 2018
sp. zn. 3Cdo/19/2018 bolo konštatované:
„12. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou

súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.
13.Danouproblematikousanajvyššísúdzaoberalajvrozhodnutíz31.júla2012sp.zn.6Cdo/37/2012,v

ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného
súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade
Winkler proti Slovenskej republike).

17. Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.z,, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie

maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP.“

16.Dovolacísúdvzávereuvádza,žepriurčeníprimeranejvýškynáhradynemajetkovejujmykonkrétnou
sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej
prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými
v iných veciach. V dôsledku toho sa na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých
prípadoch preskúmaval správnosť posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi,

ani nemôže - v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená prax (pozri aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/204/2018). Vzhľadom na uvedené je možné
konštatovať že v judikatórnej praxi dovolacieho súdu je táto otázka vyriešená konzistentne a po
preštudovaní rozhodnutia napadnutého dovolaním dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa
neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení nastolenej otázky.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia, o ktoré žalobcovia
opierajú dôvodnosť dovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP, pretože v nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej
veci odvolací súd odchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je

daný, pretože neexistuje dovolateľmi tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu.

18. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP v danej veci nie je daný.

19. Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je dôvodné, zamietol (§ 448 CSP).

20. Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) vznikol nárok na

náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnej žalovanej voči v dovolacom konaní
neúspešným dovolateľom. Z obsahu spisu vznik trov dovolacieho konania u žalovanej preukázaný nie
je, preto dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.