Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/15/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122201866
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1122201866.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr.AdelyUnčovskejaJUDr.MarianyHarvancovej,vsporežalobcu:BLPLUS,s.r.o.,sosídlomPrenčov
177, Prenčov, IČO: 50 798 243, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO:
47234466,sosídlomKuzmányho29,Košice,protižalovanému:POHOTOVOSŤs.r.o.,IČO:35807598,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o zaplatenie 4.524,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 17.09.2025, č.k. B1-17C/6/2022-151, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.524,50 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.524,50 eur od 01.03.2022 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 497 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), ust. § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 1 až 3,
§ 451 ods. 2, § 456, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 563, § 517 ods. 1 a 2 zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 1, § 2 písm. a), b) a d), §
3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“) a vecne s poukazom na inštitút bezdôvodného
obohatenia, jeho pojem, formy a predpoklady vzniku tým, že žalobou sa žalobca ako právny nástupca
pôvodnejžalobkyne(A.B.,nar.XX.XX.XXXX)domáhalodžalovanéhozaplateniažalovanejsumysprísl.
titulom bezdôvodného obohatenia uhradeného v súvislosti so spotrebiteľským úverom poskytnutým

pôvodnej žalobkyni na základe Zmluvy o úvere č. 3281158 zo dňa 04.01.2006 (ďalej len „Zmluva“), na
základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 2.987,45 eur (90.000 Sk). Žalovaný
v konaní namietal aplikáciu zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa poukazujúc na skutočnosť,
že Zmluva bola uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka, s ktorou jeho argumentáciou
sa súd prvej inštancie nestotožnil a poukázal na to, že síce je zmluva o úvere (ako tzv. absolútny
obchod) upravená v ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak svojim charakterom je Zmluva
spotrebiteľskou zmluvou, keďže ju uzatvorili na strane jednej žalovaný ako dodávateľ (obchodník) a

na strane druhej pôvodná žalobkyňa ako spotrebiteľ, jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. (účinného v čase uzatvorenia
Zmluvy), ktoré súd prvej inštancie v prejedávanej veci aplikoval. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žaloba je v plnom rozsahu dôvodná, keď medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvného vzťahu(Zmluvy), výška poskytnutého úveru či samotná výška platieb uskutočnených nad sumu poskytnutej
istiny úveru. Posudzovaný úver (poskytnutý podľa Zmluvy) považoval súd prvej inštancie za bezúročný
a bez poplatkov z dôvodu, že Zmluva neobsahovala povinný údaj (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č.

258/2001 Z.z.) o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorý údaj musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. V konaní
nebolo sporné, že Zmluva daný dôležitý údaj na posúdenie výhodnosti úveru neobsahovala, právnej
predchodkyni žalobcu ako spotrebiteľovi nebola táto základná transparentná informácia o budúcom
záväzku a rozsahu plnenia známa a neopodstatnenými v tomto ohľade boli podľa súdu prvej inštancie

tvrdenia žalovaného o vážnosti jej vôle, keď sama ako priemerná spotrebiteľka uzavrela Zmluvu.
Žalovaný ako nebankový subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov uzatvoril Zmluvu na jeho
vlastnom formulári, ktorý nespĺňal dané zákonné požiadavky. Zákon č. 258/2001 Z.z. s absenciou
údaja o RPMN spája následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a to bez ohľadu na akékoľvek
ďalšie požiadavky skúmania informovanosti či vnímavosti spotrebiteľa, keď tento údaj musí zmluva
o spotrebiteľskom úveru obsahovať vždy. Argumentáciu žalovaného s cieľom preniesť na spotrebiteľa

zodpovednosť za vlastné pochybenie v kontraktačnom procese považoval súd prvej inštancie za
nedôvodnú a účelovú a uviedol, že už na základe tohto vznikla žalovanému povinnosť vydať žalobcovi
ako právnemu nástupcovi dlžníčky bezdôvodné obohatenie v podobe úhrad vykonaných nad rámec
istiny úveru. Súd prvej inštancie dodal, že argumentácia žalovaného (o slobode a vážnosti vôle
potvrdená podpisom spotrebiteľa s predpokladom jeho priemerného vnímania a informovanosti) by

mohla mať význam pri určení neplatnosti podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale nie
v prípade posúdenia dôvodov neplatnosti týkajúcich sa dovolenosti právneho úkonu, ktorý v zmysle
ust. § 39 Občianskeho zákonníka nesmie svojím obsahom alebo účelom odporovať zákonu, či ho
obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie
dal do pozornosti aj to, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke pritom koná v súlade s dobrými

mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o
pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej, s primeranou obvyklou výškou odplaty (odmeny) za užívanie
požičanej istiny a že nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v zložitej
finančnej situácii dlžníka poskytoval veriteľovi neprimerané, až úžernícke úroky; neprimeranou, a preto
odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe

dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „NS SR“) sp. zn. 5 Cdo 26/2011 zo dňa 26.04.2012). Ďalším dôvodom pre vyhovenie žalobe
bolo posúdenie predmetnej Zmluvy ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V danom prípade žalovaný poskytol predchodkyni žalobcu spotrebiteľský úver vo výške 2.987,45 eur,
ktorý sa zaviazala spolu s poplatkom 1.314,48 eur splatiť 4 mesačnými splátkami po 1.075,48 eur
s celkovou úhradou 4.301,92 eur. Súd prvej inštancie uvedenú výšku odplaty z úveru považoval za
zjavneneprimeranúahrubomnepomereichvzájomnýmzmluvnýmplneniam,poukázalnavýškuodplaty
dosahujúcu vo forme RPMN až 196,41 % (v súlade s tvrdením žalobcu), za v rozpore s dobrými

mravmi a výrazne prevyšujúcou obvyklú odplatu. Vyvodil, že je odôvodnené predpokladať, že pokiaľ
by právna predchodkyňa žalobcu ako spotrebiteľ nebola v zložitej finančnej situácií, nezaviazala by
sa platiť takto neprimerane vysokú odplatu ako cenu požičaných peňazí, čo bolo podporené aj tým,
že spotrebiteľovi nebola uvedená referenčná hodnota PRMN, na základe ktorej by sa dala porovnať
výhodnosť úveru, resp. ani údaj o výške úrokovej sadzby. Na uvedené posúdenie nemá podľa súdu

prvej inštancie žiaden vplyv to, že žalovaný v Zmluve úrok z úveru nahrádzal jedným poplatkom vo
výške 1.314,48 eur, ktorý bol neprimeraný samotnej sume istiny 2.987,45 eur a ako odplata (platená s
istinovou len v 4 splátkach) predstavoval až 44 % istiny. Irelevantným bolo podľa súdu prvej inštancie aj
to, keď žalovaný neopodstatnene uvádzal zmätočnú argumentáciu, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí
peňažných prostriedkov, ale odplatou pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov

a ani to, že pri poskytnutí úveru nevyžadoval jeho zabezpečenie, že ho poskytol z vlastných zdrojov a
znášal riziko, čo možno považovať za bežnú súčasť poskytovania spotrebiteľských úverov podnikateľmi
(aj nebankovými subjektami), ktorá nemôže odôvodňovať takto zjavne neprimerané určenie odplaty
spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie poukázal aj na súladnosť prijatého záveru s relevantnou
judikatúrou (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave vo veciach sp. zn. 8Co/16/2022, sp. zn.

8Co/116/2020, sp. zn. 8Co/20/2018, sp. zn. 8Co/105/2021, sp. zn. 9Co/60/2019, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 15Co/27/2018, sp. zn. 11Co/38/2018 či Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16Co/404/2017). Súd prvej inštancie sa stotožnil aj so záverom Okresného súdu Žiar nad Hronom v
rozsudku č.k. 23C/28/2021-48 zo dňa 21.11.2021, právoplatnom dňa 14.01.2022, vo veci pôvodnejžalobkyne proti totožnému žalovanému, predmetom ktorej bolo určenie neexistencie záložného práva
so základom v Zmluve, ktorý dospel k absolútnej neplatnosti Zmluvy pre jej rozpor so zákonom a
dobrými mravmi (ročný úrok 132 %). Právna predchodkyňa žalobcu tak nebola povinná hradiť veriteľovi

sumu prevyšujúcu poskytnutú istinu úveru v sume 2.987,45 eur, a preto pokiaľ nesporne (žalovaný
to nepopieral ani nespochybňoval) spolu uhradila sumu 7.511,95 eur, vyplývajúcu z internetového
výpisu klientskej zóny žalovaného k danému úveru, preplatenie v požadovanej sume 4.524,50 eur
predstavovalo bezdôvodné obohatenie žalovaného (§ 451 a nasl Občianskeho zákonníka); príslušnú
pohľadávku pôvodná žalobkyňa v konaní riadne postúpila na žalobcu (§ 524 a nasl. Občianskeho

zákonníka), čo zakladalo jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore voči pasívne legitimovanému veriteľovi
s majetkovým prospechom. Súd prvej inštancie uviedol, že k vzniku povinnosti toho, kto sa obohatil,
obohatenie vydať dochádza v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka až po kvalifikovanej výzve -
prvého dňa po tom, čo dlžníka o plnenie veriteľ požiadal (rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 210/2005
(ZSP, 2006, č. 37), sp. zn. 1Cdo 99/2007 a sp. zn. 7 MCdo 5/2014), čo pôvodná žalobkyňa nesporne
vykonala výzvou zo dňa 28.02.2022. Žalovaný úhradu nevykonal, čím sa dostal do omeškania (§ 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka) so zaplatením tohto peňažného dlhu a bol povinný popri ňom uhradiť
aj uplatnené úroky z omeškania v náležite vyčíslenej sume 8 % ročne (§ 3 nariadenia č. 87/1995 Z.
z) od 01.03.2022 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa
ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“) a žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na

náhradu trov v plnom rozsahu; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.
3. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že sa domnieva, že došlo k naplneniu čl. 5 CSP, poukázal na to, že
Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a aplikácia právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím
na charakter Zmluvy, nie je spotrebiteľský a nemožno sa dodatočne dovolávať inej kvalifikácie právnej

povahy Zmluvy, keď jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka)
iniciovala pôvodná žalobkyňa a zmluvy boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Zmluvu
tak nemožno skúmať z hľadiska stanovených obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
Súd prvej inštancie podľa žalovaného len skonštatoval, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, a to bez
toho, aby to akokoľvek odôvodnil, bez toho, aby žalobca predložil o tom dôkaz a odôvodnenie v tejto

časti absentuje, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pričom následne vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný odmietol, že by z jeho strany došlo
k bezdôvodnému obohateniu, že zo Zmluvy nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, keď
žalobca plnil na základe platne uzavretej Zmluvy, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie zo Zmluvy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z

poctivých zdrojov. Do sumy nároku, ktorú si uplatňuje žalobca z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru nemožno podľa žalovaného zahrnúť zákonný úrok z omeškania, že pôvodná
žalobkyňa bola v omeškaní s úhradou istiny, preto žalovanému patrí okrem istiny poskytnutého úveru
nárok na zákonný úrok z omeškania. S poukazom na ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný
uviedol, že ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po častiach, objektívna premlčacia

doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu došlo, teda každá z čiastkových
platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj samostatný „právny osud“ a premlčuje sa samostatne
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) zo dňa 14.12.2006 sp. zn. 33Odo
52/2005). Na podporu svojich tvrdení poukázal na vedené exekučné konanie u pôvodného súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. pod sp. zn. EX 30361/15, ktorého predmetom je exekučný titul

– Trestný rozkaz č.k. 2T/7/2011, ktorý vydal Okresný súd Prievidza dňa 04.10.2011, a ktorý sa stal
právoplatným a vykonateľným dňa 14.10.2011, v zmysle ktorého súd uznal škodu voči žalovanému
vo výške 2.987,45 eur, a žalovaný uviedol, že súdny exekútor vymohol pre oprávneného žalovaného
sumu spolu vo výške 3.210,03 eur. Vzhľadom k tomu, že dlžník nehradil splátky v zmysle Zmluvy, sa
dlh zo Zmluvy stal splatným, dlžník na výzvy a upomienky veriteľa nereagoval, čím došlo k rozšíreniu

jeho záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy. Veriteľ podal na dlžníka trestné oznámenie pre podozrenie zo
spáchania prečinu úverového podvodu podľa ust. § 222 ods. 1 Trestného zákona, v ktorej veci bol
dlžník uznaný vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu a okrem iného dlžníkovi uložil povinnosť
nahradiť poškodenému škodu vo výške 2.987,45 eur. Dlh zo Zmluvy sa stal splatným dňa 01.07.2006a pôvodná žalobkyňa uhradila istinu dňa 14.12.2015, t.j. bola v omeškaní s úhradou istiny poskytnutého
úveru. Žalovaný mal za to, že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia je nedôvodná.
4.Žalobcasakodvolaniužalovanéhovyjadrilvpodanízodňa01.12.2025,vktoromuviedol,žeodvolanie

žalovaného prakticky kopíruje procesnú obranu žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie,
ktorú nie je možné považovať za správnu. Žalobca trval na tom, že vzťah zo Zmluvy je vzťahom
spotrebiteľským, na Zmluvu sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. a Občianskeho
zákonníka, keď právne predpisy na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy, ak ide o zmluvný
vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Poukázal na

ust. § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. a ust. § 657 Občianskeho zákonníka,
keď v prípade Zmluvy išlo o reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu
peňazí (pôžičky), teda zmluvný vzťah zo Zmluvy je treba subsumovať pod príslušné právne normy
občianskeho práva. Zo strany žalovaného ide o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu
absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to vzhľadom na početné chyby
v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom. Zmluva ako zmluva o spotrebiteľskom úvere

mala obsahovať údaje, ktoré zákon č. 258/2001 Z.z. predpokladá ako obligatórne náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a ich absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverovej
zmluvy. Je bežnou praxou žalovaného neuvádzať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy vyžadované
zákonom, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako
aj zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo bolo judikované množstvom rozhodnutí

všeobecných súdov Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 02.06.2013 sp. zn. II. ÚS 329/2013 a na rozsudok NS SR sp. zn.
3MCdo/14/2014, z ktorých vyplýva, že právny predchodca žalobcu v predmetnom vzťahu vystupuje ako
spotrebiteľ, a teda je potrebné na daný vzťah aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
a Občianskeho zákonníka; aplikácia noriem obchodného práva v prejednávanom prípade nepripadá

do úvahy. K nesprávnosti záverov súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho
strane uviedol žalobca, že bolo preukázané, že výška odplaty za poskytnutie úveru v prejednávanom
prípade dosahuje mieru viac ako 90 %, pričom ide o odplatu priamo odporujúcu príslušným všeobecne
záväzným právnym predpisom a dobrým mravom. Úver poskytnutý právnemu predchodcovi žalobcu
na podklade Zmluvy je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona č. 258/2001

Z.z. vzhľadom na absenciu viacerých chýbajúcich obsahových náležitostí takejto zmluvy (ods. 14
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), pričom žalovaný v tomto smere v odvolaní neuviedol žiadne
námietky,ktorébytentozáverkonajúcehosúduspochybňovali.Kotázkepremlčaniauplatnenéhonároku
žalobca uviedol, že táto otázka doposiaľ nebola predmetom konania (v konaní pred súdom prvého
stupňa žalovaný na tieto skutočnosti nepoukazoval) a s poukazom na ust. § 366 CSP tak ide o novoty,

na ktoré však nie je možné v odvolacom konaní prihliadať. Naviac nejde o kvalifikovanú námietku
premlčania (žalovaný netvrdil a nepreukázal, kedy malo dôjsť k úhrade jednotlivých splátok) a bolo
povinnosťou žalovaného preukázať skutočnosti na určenie začiatku plynutia premlčacej doby (a tým
aj uplynutie premlčacej doby) (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/353/2014, sp. zn. 4Obo/145/2007,
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS/38/2015). Tvrdenia žalovaného, že právny predchodca žalobcu bol

Trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza zo dňa 04.10.2011 sp. zn. 2T/7/2011 uznaný vinným
zo spáchania prečinu úverového podvodu, ktorým bol právny predchodca žalobcu zároveň zaviazaný
na náhradu škody vo výške 2.987,45 eur sú zavádzajúce, keďže vydaný trestný rozkaz nemá vplyv
na posúdenie nároku, vydania ktorého sa právny predchodca žalobcu domáhal v konaní; v trestnom
konaní vo veci konajúci súd neposudzoval súlad uzavretej Zmluvy so zákonom a nezaoberal sa

otázkami, ktoré sú podstatné pre posúdenie predmetnej veci (v danej veci konajúci súd uložil právnemu
predchodcovi žalobcu povinnosť nahradiť iba škodu vo výške istiny poskytnutého úveru bez akýchkoľvek
úrokov a poplatkov). Plnenia právneho predchodcu žalobcu, o ktoré sa žalovaný mal na jeho úkor
bezdôvodne obohatiť, predstavujú zaplatené úroky a iné plnenia, na ktoré žalovaný nemal akýkoľvek
právnynároknadrámecistinyposkytnutéhoúveru,tedaajnadrámectoho,čožalovanémubolopriznané

daným trestným rozkazom. Vydanému trestnému rozkazu pre účely tohto konania nie je možné priznať
akékoľvek právne a procesné účinky tak, ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov (rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 19.06.2019 sp. zn. 17Co/159/2018, rozsudok
Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 15.06.2018 sp. zn. 18C/125/2016, rozsudok Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 17Co/19/2018). Za zavádzajúce považoval žalobca tvrdenia žalovaného, že

právny predchodca žalobcu sa dostal s plnením jednotlivých splátok do omeškania (na základe čoho
neskôr malo dôjsť k vydaniu označeného trestného rozkazu), keďže pre účely posudzovania otázky
vzniku bezdôvodného obohatenia je smerodajné to, či objektívne jeden subjekt prijal na úkor druhého
subjektu plnenie, na ktoré nemal akýkoľvek nárok a nie je podstatným v akom okamihu toto plnenie prijal.Žalovaný objektívne prijal na úkor žalobkyne plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru minimálne
v sume 4.524,50 eur, na ktoré objektívne nemal akýkoľvek právny nárok, čím došlo na jeho strane
k bezdôvodnému obohateniu na úkor právneho predchodcu žalobcu. V priebehu konania žalovaný

nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by svedčali o zániku, či o oslabení práva žalobcu na vydanie tohto
bezdôvodného obohatenia do takej miery, že by tento nárok nebolo možné žalobcovi priznať. Vo veci
konajúci súd rozhodol vecne správne, keď zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 4.524,50 eur s príslušenstvom. Žalobca poukázal na čl. 2 ods. 1 a 2 CSP a navrhol, aby
odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal žalobcovi plný nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu reagoval podaním zo dňa 22.12.2025, v ktorom zopakoval, že popiera
spotrebiteľskýcharakterZmluvyapoukázalnaust.§497a§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka,
podľa ktorých má Zmluva povahu absolútneho obchodu, preto aplikácia právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa nie je možná. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v celom
rozsahu a žiadal náhrad trov konania.

6. Žalobca v podaní zo dňa 08.01.2026 zopakoval svoju argumentáciu o spotrebiteľskom charaktere
Zmluvy.
7. Strany ďalšie vyjadrenia neposkytli.
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo

o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané
dôvodne.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že

súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku,
a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V
odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal

tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako

aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v
záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam

žalovaného.
10. Odvolací súd podotýka, že súc viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), podrobil napadnutý
rozsudok odvolaciemu prieskumu v odvolateľom napadnutom rozsahu a v medziach dôvodov odvolania,
keď odvolateľ odvolacie námietky smeroval len vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu
zmluvných vzťahov ako spotrebiteľských, nároku žalobcu ako nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia a dôsledkov vydaného trestného rozkazu. Ostatné skutkové a právne závery súdu prvej
inštancie uvedené v napadnutom rozsudku neboli odvolaním žalovaného napadnuté a namietané, preto
tieto odvolací súd nepreskúmaval.
11. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté

peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
12. Podľa ust. § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, (1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). (4) Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

13. Podľa ust. § 1 zákona č. 258/2001 Z.z. (účinného v čase uzatvorenia Zmluvy), tento zákon upravuje
niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.14. Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

15. Podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z., zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
16.Podľaust.§2písm.d)zákonač.258/2001Z.z.,ročnoupercentuálnoumierounákladovsadzba,ktorá
sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených

so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru.
17. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
18. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

19. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
20. Podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä (g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
22. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

23. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
24. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

25. Podľa ust. § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.
26. Podľa ust. § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca
bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi

alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení.
27. Podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

veriteľ požiadal.
28. Podľa ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní.
29. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.
30. Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.

31. V prejednávanej veci z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca ako právny
nástupca pôvodnej žalobkyne sa voči žalovanému domáhal zaplatenia žalovanej sumy s prísl. na
tom skutkovom základe, že právna predchodkyňa žalobcu – (A. B., nar. XX.XX.XXXX) a žalovaný
uzatvorili Zmluvu (dňa 04.01.2006), na základe ktorej sa žalovaný ako veriteľ zaviazal poskytnúť
žalobkyni úver vo výške 90.000 Sk (2.987,45 eur) a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto

sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 39.600 eur (1.314,48 eur). Istinu spolu s poplatkom mala
žalobkyňa žalovanému splatiť v 4 mesačných splátkach po 32.400 Sk počnúc dňom 07.02.2006; právna
predchodkyňa žalobcu uhradila v prospech žalovaného zo Zmluvy celkovo sumu 7.511,95 eur. Žalovaný
bol predžalobnou výzvou zo dňa 28.02.2022 vyzvaný na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške4.524,50 eur. Uvedené nebolo medzi stranami sporné, sporný bol charakter zmluvného vzťahu zo
Zmluvy, a to či ide o vzťah obchodnoprávny alebo ide o vzťah, kde pôvodná žalobkyňa mala postavenie
spotrebiteľa, a preto je potrebné aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.

32. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy (t.j.
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie) iba za podmienok ust. § 366 CSP. Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní
(§ 383 CSP). Doplniť dokazovanie však môže odvolací súd (ako už bolo uvedené) iba za podmienok

uvedených v ust. § 366 (§ 384 ods. 2 CSP). Odvolací súd teda môže doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako
aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP, keď pôjde o tzv. novoty v odvolacom
konaní. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak (i) sa
týkajú procesných podmienok, (ii) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, (iii) má

byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, alebo (iv) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku
alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

33. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 366 CSP v spojení s ust. § 149 a § 152 CSP medzi novoty v
odvolacomkonanízahŕňaprostriedkyprocesnéhoútokuaprocesnejobrany,vrátaneskutkovýchtvrdení,
popretia skutkových tvrdení protistrany, hmotnoprávnych námietok a návrhov na vykonanie dôkazov.
S poukazom na ust. § 366 písm. d) CSP prostriedky procesného útoku a obrany (nové skutkové tvrdenia,
návrhy na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky) v odvolacom konaní možno uplatniť iba za

splnenia predpokladov uvedených v ust. § 366 CSP.
34. Žalovaný námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku podľa ust. § 152 CSP, ktorou je právny
úkon strany, ktorým spôsobí zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany) ani argumentáciu trestným
rozkazom sp. zn. 2T/7/2011, vydaným Okresným súdom Prievidza dňa 04.10.2011 – teda prostriedky
procesného útoku a obrany podľa ust. § 149 CSP, neprodukoval pred súdom prvej inštancie. Odvolací

súd osobitne vo vzťahu k námietke premlčania poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/36/2023
zo dňa 31.10.2024, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti odmietnutej ÚS SR pod sp. zn. III.
ÚS 160/2025 zo dňa 13.03.2025, R 9/2025, podľa ktorého: „Námietka premlčania je hmotnoprávnou
námietkou podľa § 152 CSP, ktorá podlieha koncentrácii konania. Pre vznesenie námietky premlčania
ako procesnej obrany v odvolacom konaní je preto potrebné splniť predpoklady uvedené v § 366 CSP,

inak sa na ňu neprihliada.“ Žalovaný v priebehu celého konania na súde prvej inštancie námietku
premlčania ani námietku trestným rozkazom nevzniesol, neuplatnil ich v súlade s koncentračnou
zásadou (zákonnou koncentráciou konania) do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí (§ 154 a
§ 182 CSP), ale až ako novú argumentáciu v odvolacom konaní. Odvolací súd tieto tvrdenia žalovaného
považuje za novoty, na ktoré nemôže v odvolacom konaní prihliadať, nakoľko predpoklady ustanovené

v ust. § 366 CSP za daných okolností splnené neboli.
35. Nad rámec toho sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vydaný trestný rozkaz nemá
akýkoľvek vplyv na posúdenie nároku žalobcu, keď v trestnom konaní vedenom Okresným súdom
Prievidza pod sp. zn. 2T/7/2011 vo veci konajúci súd neposudzoval súlad uzavretej Zmluvy s predpismi
na ochranu spotrebiteľa, uložil právnemu predchodcovi žalobcu povinnosť nahradiť iba škodu vo výške

istiny poskytnutého úveru (90.000 Sk/2.987,45 eur) bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov, pričom v tomto
konaní sa žalobca domáha vrátenia plnenia právneho predchodcu žalobcu, o ktoré sa žalovaný na
jeho úkor bezdôvodne obohatil (zaplatené úroky a iné plnenia, na ktoré žalovaný nemal akýkoľvek
právny nárok nad rámec istiny poskytnutého úveru). Vydanému trestnému rozkazu pre účely posúdenia
dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (teda plnenia nad rámec uloženej

povinnosti na náhradu škody) nie je možné priznať relevanciu a akékoľvek právne účinky.
36. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď
vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozsudok NS SR zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého
ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
37. V prejednávanej veci je nepochybné, že Zmluva bola uzavretá medzi žalovaným ako právnickou
osobou, ktorý pri uzatváraní zmlúv konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskejčinnosti a pôvodnou žalobkyňou ako fyzickou osobou, pričom išlo o zmluvu formulárového typu,
do obsahu ktorej nemohla žalobkyňa zasahovať. Po preskúmaní obsahu uzavretej Zmluvy je
zrejmé, že táto okrem základných identifikačných údajov pôvodnej žalobkyne (meno, priezvisko,

bydlisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu) neobsahovala žiadne iné údaje o žalobkyni (ako
dlžníkovi) a žalobkyňa v nich nebola identifikovaná ani ako osoba konajúca v rámci predmetu
podnikateľskej činnosti. Nie je preto relevantná argumentácia žalovaného, že medzi ním a žalobkyňou
ide o obchodnoprávny vzťah. Dojednanie zmluvných strán o tom, že Zmluva sa spravuje ustanoveniami
Obchodného zákonníka, je potrebné v zmysle predchádzajúceho odseku považovať za neplatné.

38. Ak teda súd prvej inštancie posúdil Zmluvu ako zmluvu, na základe ktorej žalovaný poskytol
spotrebiteľský úver, a zároveň na uvedený vzťah aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
a ustanovenia o ochrane spotrebiteľa upravené v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, postupoval
správne. Pre spotrebiteľský úver sa zákonom č. 258/2001 Z.z. z hľadiska formálnych náležitostí
vyžaduje písomná forma zmluvy a predpísané obsahové náležitosti (§ 4 ods. 1 a 2). V ust. § 4 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. sú vymedzené prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov

(o.i. aj v prípade, ak zmluva neobsahuje údaj o RPMN). Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že v Zmluve (zmluve o spotrebiteľskom úvere) údaj o RPMN absentuje.
Z uvedeného dôvodu potom možno vyvodiť, že v dôsledku úplnej absencie tohto údaja vyžadovaného
podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia Zmluvy je úver
bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi (ako právnemu nástupcovi žalobkyne titulom postúpenia) vznikol

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške, v ktorej úhrady žalovanému presiahli platby
úverom poskytnutej istiny, ktorú výšku žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval.
39. Pokiaľ žalovaný namietal, že v danom prípade nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu,
že nenastal ani jeden z predpokladaných dôvodov stanovených v ust. § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, odvolací súd odkazuje na nález ÚS SR zo dňa 12.05.2020 sp. zn. III. ÚS 43/2020, v zmysle

ktorého bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení
zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten
následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Jeho základ je daný
porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť
spotrebiteľskej zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah je v takomto prípade založený relevantným právnym

titulom, na základe ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa
v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch).
40. Žalobca správne namietal aj to, že sú irelevantné tvrdenia žalovaného, že právny predchodca
žalobcu sa dostal s plnením jednotlivých splátok do omeškania, keďže pre účely posudzovania otázky
vzniku bezdôvodného obohatenia je rozhodné, či žalovaný objektívne prijal na úkor pôvodnej žalobkyne

plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru, na ktoré nemal právny nárok (z dôvodu vyslovenej
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého podľa Zmluvy) a nie je podstatným, v akom
okamihu toto plnenie prijal.
41. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre
konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd
reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS

251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už
nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.
42. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal
proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom § 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).