Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125204697
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3125204697.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci žalobcu: Mesto Trenčín,
so sídlom Mierové nám. 1/2, Trenčín, IČO: 00 312 037, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C., XX. XXXXXXX XX a 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., o zaplatenie 656,69 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. októbra 2025,
č.k. 18Csp/33/2025-67, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok III.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok IV.) p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti
úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 53,17 eur od 11.11.2023 do zaplatenia zastavil.
Výrokom II. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 656,69
eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom
IV. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku, pričom žalovaní sú povinní žalobcovi trovy konania zaplatiť spoločne a nerozdielne.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných
zaplatenia sumy vo výške 656,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,65 % ročne zo sumy
603,52 eur od 26.09.2024 do zaplatenia a vo výške 9,5 % ročne zo sumy 53,17 eur od 11.11.2023 do
zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom 3-izbového bytu č.
XX na X. poschodí o výmere 67,60 m2 v dome na ul. E. E. C. D. F. XXXX, zapísaného na LV č. X na

pozemku parcela registra C, parc. č. 2315/434, zastavaná plocha a nádvorie, v k. ú. C.. So žalovanými
akonájomcamiuzavreldňa25.11.2021zmluvuonájmebytuč.54/2021nadobuurčitú,t.j.od30.11.2021
do 30.11.2024. Dňa 22.08.2022 uzavrel so žalovanými dodatok č. 1 k zmluve o nájme bytu, predmetom
ktorého bola zmena predpisu mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu z dôvodu navýšenia trhových
cien plynu s účinnosťou od 01.08.2022. Žalovaným za obdobie od 30.11.2021 do 25.10.2023 vznikol
dlh na nájomnom a úhradách za plnenia poskytované s užívaním bytu vo výške 2.739,05 eur. Dňa
20.10.2023 žalovaní požiadali o úhradu uvedeného dlhu formou splátkového kalendára v mesačnej

splátke vo výške 100,- eur. Na základe žiadosti žalovaných strany uzavreli dohodu o skončení nájmu
dotknutého bytu, a to ku dňu 31.10.2023. Dňa 25.10.2023 uzavrel so žalovanými v postavení dlžníkov
dohodu o uznaní dlhu a spôsobe jeho úhrady, predmetom ktorej bolo uznanie dlhu vo výške 2.7369,05
eur, ktorý vznikol k 25.10.2023 z dôvodu, že žalovaní neuhrádzali odplatu za užívanie bytu, a súčasnezáväzok žalovaných uhradiť predmetnú dlžnú sumu v mesačných splátkach nasledovne: 1. - 13. splátka
po 200,- eur vždy k 25. dňu v mesiaci, počnúc dňom 25.11.2023 a končiac dňom 25.11.2024, a 14.
splátka vo výške 139,05 eur splatná do 25.12.2024. Na základe žiadosti žalovaných došlo k uzavretiu

dohody o ukončení zmluvy o nájme bytu ku dňu 31.10.2023. Žalovaní odovzdali predmetný byt až dňa
10.11.2023. Listom zo dňa 07.03.2024 vyzval žalovaných na úhradu nedoplatku vzniknutého z dohody
o uznaní dlhu a súčasne ich upovedomil, že celá zvyšná časť dlhu sa stala splatnou, ako aj, že im
vznikol dlh za neoprávnené užívanie bytu v období od 01.11.2023 do 10.11.2023 v celkovej výške 133,17
eur. Dňa 27.08.2024 prostredníctvom správcu adresoval žalovaným vyúčtovanie nákladov spojených

s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2023 do 31.12.2023, pričom žalovaným v tomto období vznikol
preplatok vo výške 1.535,53 eur. Svoju existujúcu pohľadávku voči žalovaným titulom neuhradeného
nájomného vo výške 2.139,05 eur a titulom neoprávneného užívania bytu vo výške 53,17 eur; celkom
v sume 2.192,22 eur tak započítal s pohľadávkou žalovaných na vydanie preplatku vo výške 1.535,53
eur. Po započítaní výška žalovanými neuhradeného dlhu predstavuje sumu 656,69 eur, z toho suma
603,52 eur titulom neuhradeného a uznaného nájomného a suma 53,17 eur titulom neoprávneného

užívania bytu. Súčasne si uplatňuje i nárok na úroky z omeškania. Žalovaní 1/, 2/ sa k podanej žalobe
nevyjadrili, hoci im táto bola riadne a včas doručená. Žalobca na pojednávaní dňa 02.10.2025 zobral
žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 53,17 eur od 11.11.2023 do zaplatenia,
súd preto v súlade s § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie v uvedenej
časti zastavil.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba podaná žalobcom je
prevažne dôvodná. Medzi stranami nebolo sporné, že medzi sebou uzavreli zmluvu o nájme bytu, na
základe ktorej zmluvy bol žalobca povinný prenechať žalovaným do užívania predmetný byt a žalovaní
sa zaviazali za užívanie platiť nájomné a služby spojené s užívaním bytu v celkovej výške 399,49 eur

mesačne. Žalobca si svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona splnil a byt žalovaným do užívania
prenechal. Naproti tomu, žalovaní si svoju povinnosť platiť nájomné a služby spojené s užívaním bytu
nesplnili, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná, preto žalovaní uzavreli so žalobcom aj dohodu
o uznaní dlhu, v ktorej uznali výšku dlhu v sume 2.739,05 eur titulom neuhradeného nájomného a
služieb súvisiacich s užívaním bytu a dlh sa zaviazali splácať v 14 mesačných splátkach pod následkom

straty výhody splátok. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zakladá vyvrátiteľnú
domnienku, že dlh v dobe uznania trval. Zmyslom uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi nesporný
právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky. Dohoda o uznaní dlhu má predpísanú formu aj náležitosti,
tak bola medzi stranami platne uzavretá. Na základe tejto dohody boli žalovaní povinní zaplatiť celkový
dlhtitulomnájomnéhoaslužiebsúvisiacichsužívanímbytuvovýške2.739,05eur.Žalobcajednostranne

započítal voči tejto svojej pohľadávke pohľadávku žalovaných na preplatok titulom vyúčtovaných služieb
súvisiacich s užívaním bytu vo výške 1.535,53 eur. Zostatok pohľadávky žalobcu titulom neuhradeného
nájomnéhotakpredstavovalsumu603,52eur.Žalovaníaleanitentozostávajúcidlhžalobcovineuhradili,
pričomuvedenáskutočnosťnebolamedzistranamisporná.Súdpretouložilžalovanýmzaplatiťžalobcovi
titulom neuhradeného nájomného sumu 603,52 eur. V súvislosti s týmto nárokom si žalobca uplatnil

i nárok na úrok z omeškania. Ako vyplýva zo znenia ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
úroky z omeškania patria veriteľovi len vtedy, ak mu nepatrí poplatok z omeškania. V danom prípade
však z ustanovenia § 697 Občianskeho zákonníka vyplýva právo prenajímateľa požadovať poplatok z
omeškania, ak nájomca nezaplatí nájomné alebo služby súvisiace s užívaním bytu. V dôsledku práva na
poplatok z omeškania, nevznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania, preto súd v časti uplatnených

úrokov z omeškania vo výške 8,65 % ročne zo sumy 603,52 eur od 26.09.2024 do zaplatenia žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Medzi stranami tiež v konaní nebolo sporné, že na základe žiadosti
žalovaných strany uzavreli dohodu o skončení nájmu dotknutého bytu, a to ku dňu 31.10.2023. Z
protokolu o odovzdaní bytu však vyplynulo, že žalovaní byt užívali až do dňa 10.11.2023, teda v období
od01.11.2023(deňnasledujúcipodniskončenianájmu)do10.11.2023žalovaníužívalibytbezprávneho

dôvodu. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia,
ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe
jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod, napr. dohoda, tak, ako je tomu aj v
súdenej veci. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaní mali z užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu
majetkový prospech, sú povinní tento žalobcovi vydať. Majetkovým prospechom je obvyklé nájomné

v danom mieste a čase. Medzi stranami nebolo sporné, že hodnota obvyklého nájomného v rozhodnom
čase predstavovala suma 399,49 eur mesačne. Za čas neoprávneného užívania bytu žalovanými
táto suma predstavuje náhradu za časť mesiaca november 2023 vo výške 133,17 eur. Žalovaní na
tento dlh žalobcovi uhradili len sumu 80,- eur, čo vyplynulo z predloženého výpisu z účtu žalobcuako i z tvrdení žalobcu, ktoré súd nemal dôvod spochybňovať. Zostatok nevydaného bezdôvodného
obohatenia tak predstavuje sumu 53,17 eur. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaní žalobcovi doposiaľ
nevydali bezdôvodné obohatenie získané titulom užívania bytu bez právneho dôvodu (táto skutočnosť

nebola v konaní sporná), uložil im súd povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 53,17 eur. S poukazom
na uvedené uložil súd žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi celkovo sumu 656,69 eur (603,52 eur
titulom neuhradeného nájomného + 53,17 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia = 656,69 eur).
Vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, § 558, § 685 ods. 1, § 697 a § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V predmetnej veci mal žalobca úspech v podstatnej časti,

pričom jeho neúspech spočíval len v zanedbateľnej časti úroku z omeškania, preto priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP).

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, smerujúc
svoje odvolanie voči zamietajúcej časti rozhodnutia (výroku III.), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho

zmenu tak, že žalovaní budú zaviazaní zaplatiť žalobcovi aj ním uplatnený úrok z omeškania, vrátane
náhrady trov odvolacieho konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP (nesprávne právne posúdenie veci) v konkrétnosti vyjadroval nespokojnosť s tým, že súd prvej
inštancie mu nepriznal ním uplatnený úrok z omeškania, odôvodniac to tým, že vzhľadom na charakter
záväzku v zmysle zákona žalobcovi úrok z omeškania nepatrí, patrí mu poplatok z omeškania, ktorý si

však neuplatnil, s čím žalobca nesúhlasí. Žalobca dôvodí, že žaloba bola podaná na základe dohody
o uznaní dlhu a spôsobe jeho úhrady zo dňa 25.10.2023, v ktorej bol uvedený splátkový kalendár, ktorý
žalovaní nedodržali, čím sa dostali do omeškania, pričom podkladom na žalobu nebolo neuhradené
nájomné na základe zmluvy o nájme č. 54/2021 zo dňa 25.11.2021, vychádzajúc z ktorej by si bol mohol
žalobca uplatniť poplatok z omeškania. Poukazom na predchádzajúci nájomný vzťah žalobca odkázal

len na dôvody uzatvorenia dohody o uznaní dlhu. Nájomná zmluva bola ukončená ku dňu 31.10.2023
a preto si žalobca k splatnej pohľadávke na základe dohody o uznaní uplatnil úrok z omeškania podľa §
517 ods. 2 OZ. Keďže žalobca nemá takto nárok na poplatok z omeškania, uplatnil si úrok z omeškania.
Poukazuje na teoretické východiská uvedené v § 585 OZ, či § 570 OZ s tým, že uznanie dlhu predstavuje
samostatný dôvod plnenia, uznanie dlhu sa nedotýka pôvodného záväzkového právneho vzťahu a je

preto vecou veriteľa, či svoju pohľadávku uplatní na základe pôvodného, alebo nového právneho vzťahu.
V prípade uznania dlhu na základe pôvodného záväzku dlžník môže uplatniť námietky, ktoré sa týkajú
tohto záväzku, ktoré však veriteľ môže vyvrátiť poukazom na dohodu o uznaní záväzku. Uznanie dlhu je
prostriedok eliminácie straty práv veriteľa vyplývajúci z primárneho záväzku, ktorý posilňuje postavenie
veriteľa tak v rovine hmotnoprávnej, ako procesnoprávnej. Uznanie je samostatný zabezpečovací

prostriedok, plní teda aj zabezpečovaciu funkciu, keď sa veriteľ môže oprieť nielen o primárny záväzok,
ale aj o uznanie dlhu. Podľa jeho názoru z vyššie uvedených východísk vyplýva, že dohoda o uznaní dlhu
a spôsobe jej úhrady umožňuje uplatniť žalobcovi v prípade nesplatenia pohľadávky úrok z omeškania
a nie poplatok z omeškania. Poukazuje pritom aj na rozhodovaciu prax slovenských súdov, týkajúcu sa
priznaného úroku z omeškania na základe uzatvorenej dohody o uznaní dlhu, konkrétne rozhodnutie

OS Bratislava III zo dňa 04.04.2023 č.k. 24C/40/2022-51 v spojení s rozhodnutím KS v Bratislave sp.
zn. 4Co/149/2023 zo dňa 29.01.2025 a tiež rozhodnutie OS Bratislava II zo dňa 28.07.2021 sp. zn.
51C/17/2021.

5. Žalovaní nevyužili svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutej časti vydané
podľa§359CSP,vykonal preskúmaniezákonnostinapadnutéhorozhodnutia ajemupredchádzajúceho
konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok
III.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok IV.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),

keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcich častiach
(zastavujúcej - výrok I. a vyhovujúcej - výrok II.) nepreskúmaval, keďže tieto suspenzívnym účinkom
odvolania dotknuté neboli.8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu 603,52 eur s prísl.
úrokom z omeškania z tejto sumy od 26.9.2024 do zaplatenia titulom neuhradeného a uznaného

nájomného a sumu 53,17 eur tiež s prísl. úrokom z omeškania titulom náhrady za užívanie bytu po
skončení nájomnej zmluvy. V priebehu konania žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy
53,17 eur vzal späť.

9. Súd prvej inštancie o žalobe rozhodol tak, že výrokom I. konanie zastavil v časti o zaplatenie úroku

z omeškania zo sumy 53,17 eur titulom späťvzatia žaloby v tejto jej časti, výrokom II. žalobe vyhovel
v časti o zaplatenie sumy 656,69 eur (603,52 + 53,17) a výrokom III. vo zvyšku žalobu čo do uplatneného
úroku z omeškania zo sumy 603,52 zamietol dôvodiac, že úrok z omeškania patrí podľa § 517 ods. 2 OZ
veriteľovi len vtedy, ak mu nepatrí poplatok z omeškania, pričom v okolnostiach tejto veci, keďže nárok
na istinu má pôvod v nezaplatenom nájomnom a tak podľa § 697 OZ patrí žalobcovi nárok na poplatok
z omeškania, nevznikol mu nárok na úrok z omeškania. V konečnom dôsledku výrokom IV. rozhodol

o trovách konania, posúdiac žalobcu ako v princípe plne úspešného, čo malo za následok priznanie mu
plného nároku na náhradu trov konania voči žalovaným (255 ods. 1 CSP).

10. Odvolateľ (žalobca) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvod na odvolanie uvedený v ust.
§ 365 ods. 1 pod písm. h/ CSP (nesprávne právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil

svoje rozhodnutie). Ťažiskovo nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že mu nepatrí nárok na úrok
z omeškania, ale na poplatok z omeškania dôvodiac, že žalobou neuplatňuje nárok z nájomnej zmluvy,
ale dohody o uznaní dlhu a spôsobe jeho úhrady zo dňa 25.10.2023 uzatvorenej so žalovanými, teda
podkladom žaloby nebolo neuhradené nájomné, ktorá skutočnosť podľa jeho názoru mu umožňuje
uplatniť si zaplatenie úroku z omeškania.

11. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd

uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotný odvolateľ existenciu takýchto vád ani netvrdil.

12. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo
svetle vecných odvolacích námietok žalobcu, teda možného naplnenia ním produkovaného odvolacieho

dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne závery na ktorých je založené
rozhodnutie v jeho odvolaním napadnutej časti).

13. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

14. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté dôkazy
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191
CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje

rozhodnutie. Odvolací súd sa plne stotožňuje v okolnostiach tejto veci s jeho názorom, že žalobcovi
v konkrétnostiach danej veci nepatrí úrok z omeškania, keďže s poukazom na charakter dlhu majúci
pôvod v neuhradenom nájomnom (ktorý dlh vznikol za obdobie trvania nájomnej zmluvy) patrí žalobcovi
nárok na zaplatenie poplatku z omeškania (§ 517 ods. 2, § 697 OZ), na správnosti ktorého záveru
nič nemení ani skutočnosť, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu dohody o uznaní tohto dlhu (§

558 OZ), ktoré správne právne závery súdu prvej inštancie nemohli indikovať k inému, ako jeho
zamietajúcemu rozhodnutiu a to v časti o nároku na zaplatenie úroku z omeškania, ktorým tento
správne vzal do úvahy všetky k nároku sa vzťahujúce a preukázané skutkové okolnosti, vychádzajúc
z nich opodstatnene žalobe v tejto časti nevyhovel a o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1,2, § 255 ods. 1, 256 ods. 1 CSP priznajúc plný nárok na ich náhradu žalobcovi dôvodiac, že tento
zaznamenal neúspech len v nepatrnej časti o zaplatenie úroku z omeškania. Súd prvej inštancie pri
posudzovaní rozhodujúcich otázok postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na

relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu
odvolaciehosúduvdotknutejčastipodľaust.§387ods.1CSP.Súčasnesaodvolacísúdstotožňujeikeď
so stručným, ale zrozumiteľným odôvodnením napadnutého rozsudku v dotknutej otázke, konštatuje
jeho správnosť a na toto tiež odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Nad rámec toho na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam produkovaným
žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:

16. Z obsahu spisového materiálu vyplýva a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako prenajímateľ
a žalovaní ako nájomcovia uzavreli dňa 25.11.2021 zmluvu o nájme bytu č. 54/2021, predmetom ktorej
bol nájom bytu č. XX na X. poschodí v dome súp. č. XXXX na ulici E. E. C., na dobu určitú, a to na

3 roky odo dňa jej účinnosti. Žalovaní sa v zmluve zaviazali platiť nájomné a preddavky na úhrady za
služby poskytované s užívaním bytu v celkovej výške 309,99 eur mesačne, z toho nájomné vo výške
155,78 eur mesačne a úhrady za služby poskytované s užívaním bytu vo výške 154,21 eur mesačne,
a to vždy do 25. dňa príslušného mesiaca. Dodatkom č. 1 k zmluve o nájme bytu č. 54/2021 zo dňa
22.08.2022 došlo k zvýšeniu nájomného a preddavkov na služby spojené s užívaním bytu na sumu

399,49 eur mesačne, pričom úhrada za služby spojené s užívaním bytu sa zmenila na sumu 243,71 eur
s účinnosťou od 01.08.2022. Žalovaní požiadali o zrušenie nájmu bytu ku dňu 31.10.2023. Následne
dohodou o ukončení zmluvy o nájme bytu č. 54/2021 zo dňa 30.10.2023 sa zmluvné strany dohodli na
ukončení nájmu dotknutého bytu ku dňu 31.10.2023.

17. Počas trvania nájmu žalovaní riadne a včas nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu
neplatili. Žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzavreli dňa 25.10.2023 dohodu o uznaní dlhu a
spôsobe jeho úhrady, pričom predmetom dohody bol dlh vzniknutý na nájomnom a úhradách za plnenia
poskytované z užívaním bytu spolu vo výške 2.739,05 eur, pričom bolo nesporné, že tento dlh vznikol
ku dňu 25.10.2023, teda počas trvania nájomného vzťahu. Žalovaní v dohode predmetný dlh uznali a

zaviazali sa ho splácať v 14 mesačných splátkach. Strany si tiež dojednali, že v prípade, ak sa žalovaní
omeškajú čo i len s jednou splátkou, stáva sa splatná nesplatená časť dlhu. Žalovaní odovzdali byt dňa
31.10.2023, pričom žalobca byt neprevzal z dôvodu, že byt nebol vybielený. Závadu uložil žalovaným
odstrániť do 06.11.2023. Žalovaní závadu odstránili do dňa 10.11.2023, kedy žalobca byt prevzal.

18. Zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 30.11.2021 do 01.08.2024 vyplýva a medzi stranami
sporným nie je, že po zohľadnení preplatku za služby súvisiace s užívaním bytu vo výške 1.535,53 eur
výška dlhu predstavuje sumu 656,69 eur. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím uložil žalovaným
povinnosť zaplatiť žalobcovi celkovo sumu 656,69 eur (603,52 eur titulom neuhradeného nájomného +
53,17 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia = 656,69 eur), uplatnený úrok omeškania zo sumy

603,52 eur žalobcovi nepriznal.

19. Podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou
prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez
určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.

Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v
zákone.

20. Podľa § 697 Občianskeho zákonníka, ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia
poskytované s užívaním bytu do piatich dní po jej splatnosti, je povinný zaplatiť prenajímateľovi poplatok

z omeškania.

21. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.22. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

23.Omeškaniedlžníkajestav,ktorýnastane,akdlžníknesplnísvojdlhriadneavčas.Akideoomeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona
daná povinnosť platiť poplatok z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ). Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní,
tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Povinnosť platiť namiesto

úrokov z omeškania poplatok z omeškania musí byť v zákone výslovne upravená, nakoľko v konkrétnom
prípade nemôže veriteľ žiadať namiesto poplatku z omeškania úrok z omeškania, ako tomu je pri
oprávnení veriteľa žiadať poplatok z omeškania pri oneskorených platbách nájomného, alebo úhradách
za služby poskytované s užívaním bytu (§ 697 OZ) a nepatria mu preto úroky z omeškania. Poplatok
z omeškania je tak príslušenstvom pohľadávky prenajímateľa voči nájomcovi (§ 121 ods. 3 OZ). Tak
úroky z omeškania, ako aj poplatok z omeškania v súkromnom práve sú príslušenstvom pohľadávky

a vedľajším akcesorickým peňažným záväzkovým vzťahom. Právny osud hlavnej veci zdieľa aj jeho
príslušenstvo. Existencia povinnosti platiť poplatok z omeškania (v prípade omeškania s platbami
nájomného) sa vzťahuje k obdobiu existencie nájomného vzťahu alebo vzťahu od neho odvodeného,
osobaužívajúcabytbezprávnehodôvoduniejepovinnáplatiťzosumytaktovzniknutéhobezdôvodného
obohatenia poplatok z omeškania, ale úroky z omeškania.

24. Inštitút uznania dlhu, tak ako je upravený v ust. § 558 OZ je jedným z osobitných zabezpečovacích
prostriedkov upravených Občianskym zákonníkom, prostredníctvom ktorého sa realizujú záruky
obsiahnuté v ich primárnych záväzkoch a ktoré posilňujú alebo oslabujú ich vzájomné postavenie.
Je to prostriedok eliminácie straty práv veriteľa vyplývajúcich z primárneho záväzku, ktorý posilňuje

jeho postavenie tak v rovine hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej, zasahujúc do obsahu primárneho
záväzku v rozsahu čo do spôsobu a času jeho splnenia. Základným obsahovým prvkom tohto inštitútu
je vznik právnej domnienky, že dlh v čase jeho uznania trval, ktorá sa prejavuje v procesnej rovine
ako prenesenie dôkazného bremena na dlžníka. Okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. OZ)
potrebných na to, aby bol právny úkon uznania dlhu perfektný, Občiansky zákonník vyžaduje aj splnenie

ďalších osobitných náležitostí, ktorými sú písomná forma, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do
dôvodu aj výšky. Je teda nevyhnutné, aby z úkonu dlžníka bolo možné dôvod a výšku dlhu stanoviť určito
a zrozumiteľne, napríklad tiež odkazom na konkrétny právny záväzok, napríklad zmluvu, z ktorého je
tento dlh určiteľný. Vymedzením dôvodu dlhu sa myslí určenie jeho právneho titulu, z ktorého vznikol, t.j.
primárneho záväzku. Takýmto titulom je najčastejšie zmluva. Z uznania musí byť objektívne zistiteľné,

o aký záväzok konkrétne ide. Posilnenie postavenia veriteľa prostredníctvom uznania dlhu sa prejavuje
aj tým, že okrem samotného právneho titulu môže svoj nárok uplatňovať aj z tohto zabezpečovacieho
práva, avšak, a to je podstatné, uznaním dlhu sa nenahrádza pôvodný záväzok, nemení sa ani
jeho charakter (ktorý z uznania dlhu musí byť z hľadiska náležitostí predpísaných zákonom zrejmý),
uplatnením nároku z dohody je len vyjadrené posilnené postavenie veriteľa v tom, že v prípade civilného

konania je takto uľahčená jeho pozícia týkajúca sa dokazovania. Dlžníkovi však zostávajú zachované
všetky obranné prostriedky, ktoré by vedel uplatniť voči primárnemu záväzku, či už námietky absolútnej
alebo relatívnej neplatnosti, tiež námietka, ktorou by preukázal, že dlh zanikol úplne alebo sčasti, pretože
ani uznanie dlhu neznamená, že v prípade, ak primárny záväzok by bol príkladmo neplatný, by ho takéto
uznanie dlhu bez ďalšieho konvalidovalo, v čom sa naplno prejavuje zásada akcesority, charakteristická

pre všetky, teda aj pre tento zabezpečovací inštitút.

25. Prípadné nedostatky pri interpretácii ust. § 558 OZ sú kreované a dotvárané prostredníctvom
judikatúry a rozhodnutí súdov. Príkladmo takto možno poukázať na R 13/89, právna veta ktorého znie:
„Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu

ani výšky nároku veriteľa.“

26. V rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/2425/2002 sa uvádza: „Uznanie dlhu nie je
novým právnym dôvodom vzniku záväzku a uľahčuje len veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu,
pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania.“ Z takto formulovaného

právneho záveru je možné len dovodiť, že v prípade uznania záväzku nemusí veriteľ vznik dlhu ani jeho
výšku v dobe uznania preukazovať, v žiadnom prípade si ho však nemožno vyložiť tak, že by veriteľ
nemusel rozhodné skutkové tvrdenia umožňujúce jednoznačnú individualizáciu uplatneného nároku (čo
do právneho dôvodu jeho vzniku či výšky) v takomto spore uvádzať.27. Obdobne Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 33Odo/1028/2004 uvádza: „Uznaním
dlhu nevzniká medzi účastníkmi nový záväzkový vzťah, ale zakladá sa ním len vyvrátiteľná právna

domnienka, že dlh v dobe uznania existoval. Na dlžníkovi naopak je, pokiaľ chce byť v spore úspešný,
aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým
opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé pokiaľ vyjdú v konaní najavo (teda pokiaľ unesie
dlžník vo vzťahu k nim dôkazné bremeno) vyvrátiť domnienky. Ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol,
tátoskutočnosťjespôsobiláprávnudomnienkuexistenciedlhuvyvrátiť,pretožejejejopakom.“Znamená

to teda, že v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia svojho záväzku odkazom na uznanie
dlhu, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie primárneho záväzku na dlžníkovi (žalovanom).

28. Vychádzajúc tak z vyššie uvedených teoretických východísk doplnených rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít je zrejmé, že využitie inštitútu uznania dlhu v konkrétnosti tejto veci urobené
dohodououznanímedzistranami,akoajvovšeobecnostivkaždomjednomprípadeuznaniadlhu, nemá

za následok vznik nového záväzku a nemení sa ani charakter primárneho záväzku, ktorý zabezpečuje.
Ide len o zabezpečovací inštitút akcesorickej povahy, slúžiaci z hľadiska možného sporu v procese
dokazovania na posilnenie pozície veriteľa v spore, ktorý však nijako nemení právny režim primárneho
záväzku, ktorému je tento podriadený, ani jeho príslušenstva, čo úplne jasne vyplýva zo zmyslu
a inštitútu tohto záväzku, ktoré uznanie z hľadiska platnosti predpisuje, aby dlh, ktorý je týmto inštitútom

zabezpečovaný, bol konkretizovaný nielen čo do výšky, ale aj čo do právneho dôvodu jeho vzniku a aby
tak boli preskúmateľné aj prípadné námietky dlžníka, ktorý prostredníctvom tzv. obráteného dôkazného
bremena pri vyvrátiteľnej domnienke, že dlh v čase uznania existoval, mal zachované právo/možnosť
uplatniť v súdnom spore všetky námietky týkajúce sa primárneho záväzku a aby tak bol zrejmý právny
režim, ktorému je tento primárny záväzok podriadený a tým mohli byť aj jeho námietky súdom materiálne

preskúmateľné.

29. V okolnostiach tejto veci to teda znamená, že pokiaľ na základe dohody o uznaní dlhu, vychádzajúc
z premisy, že táto bola medzi stranami platne uzavretá, žalovaní uznali okrem iného aj nedoplatok na
nájomnom vo výške 603,52 eur, ktorý vznikol počas trvania nájomného vzťahu medzi stranami sporu

(tedavčasovomobdobí,kedyžalovaníužívalibytnazákladenájomnejzmluvy,čožalobcaanivodvolaní
nespochybňuje), bez ohľadu na zabezpečenie tohto dlhu zabezpečovacím inštitútom uznania dlhu,
vychádzajúc z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 697 Občianskeho zákonníka,
nemohlo vzniknúť žalobcovi ako prenajímateľovi právo na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý žalobou
uplatnil, ale výlučne na zaplatenie poplatku z omeškania, ktorý však žalobou nenárokoval. Žalobca by

mal nárok na zaplatenie úroku z omeškania len zo sumy 53,17 eur, keďže v konaní nebolo sporné, že
ide o nedoplatok za užívanie bytu žalovanými bez právneho dôvodu, teda po ukončení nájomnej zmluvy,
avšaktakýtonárokkudňurozhodovaniasúduprvejinštancieužneuplatňoval(pôvodnevzniesolnárokaj
na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 53,17 eur, avšak v dôsledku späťvzatia žaloby čo do tejto časti
bolo výrokom I. konanie o zaplatenie úroku z omeškania z tejto sumy zastavené). Súd prvej inštancie sa

teda v celom rozsahu správne vysporiadal s nárokom žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy
603,52 eur, ktorý má pôvod v neuhradenom nájomnom vzniknutom v období trvania nájomnej zmluvy,
ktorý mu jednoznačne z dôvodu, že mu takéto príslušenstvo pohľadávky s poukazom na charakter
primárneho záväzku a právny režim, ktorému je tento podriadený nepatrí, a v tejto časti jeho žalobu
opodstatnene zamietol.

30. Odvolacie námietky žalobcu, ktorými sa prostredníctvom účelovo vyselektovaného kompilátu časti
komentára k ust. § 558 OZ snaží o dezinterpretáciu zmyslu a účelu zabezpečovacieho inštitútu uznania
dlhu, sú v plnom rozsahu neopodstatnené a nespôsobilé k odlišnému rozhodnutiu v odvolaním dotknutej
časti. Akými myšlienkovými pochodmi odvolateľ dospel k záveru, že z komentovaného znenia ust.

§ 558 OZ (v konkrétnosti ŠTEVČEK, Marek a kol. Občiansky zákonník: Komentár II., 2. vydanie,
Praha: C.H.BECK 2019, na znenie ktorého sa odvoláva) má vyplývať odvolateľom tvrdená skutočnosť,
že dohoda o uznaní dlhu a spôsobe jeho úhrady umožňuje uplatniť žalobcovi v prípade nesplatenia
pohľadávky úrok z omeškania a nie poplatok z omeškania napriek tomu, že nesplatená pohľadávka
má pôvod v neuhradenom nájomnom, nie je opoznateľné. Z obsahu komentára totiž bez akejkoľvek

pochybnosti vyplýva názor, že uznaním dlhu sa charakter ani právny režim zabezpečovanej pohľadávky
nemení, a pokiaľ primárny záväzok má pôvod v neuhradenom nájomnom za čas trvania nájomnej
zmluvy, ako je tomu tiež v okolnostiach tejto veci, rozhodne nepatrí veriteľovi nárok na úrok z omeškania,
ale výlučne na poplatok z omeškania, keďže túto formu sankcie zákon s omeškaním platenia nájomnéhopriamo spája, pričom zabezpečenie dlhu prostredníctvom inštitútu uznania dlhu, na tejto skutočnosti
nič nemení. Oprávnené nárokovanie úroku z omeškania, vychádzajúc z komentára na ktorý sa žalobca
odvoláva, je namieste len vtedy, ak sa uplatňujú úhrady za užívanie bytu po skončení nájomného

vzťahu, teda ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorý prípad však v prípade nároku na
zaplatenie sumy 603,52 eur nejde. Keďže teda uznaním záväzku nevzniká nový právny vzťah a žalobca
bol oprávnený v prípade omeškania žalovaných požadovať len poplatok z omeškania, správne súd prvej
inštancie postupoval, keď jeho žalobu v tejto časti o zaplatenie úroku z omeškania z uvedenej sumy
posúdil ako právne nedôvodnú a túto v tejto časti zamietol.

31. Bez právneho významu je poukaz žalobcu na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, v jednom
prípade v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, pretože jednak rozhodnutiami súdu prvej
inštancie v iných veciach odvolací súd viazaný nie je (rovnako ako ani rozhodnutím iného odvolacieho
súdu), a naviac v tomto prípade pre okolnosti tejto veci ťažiskovú právnu otázku v uvedených
rozhodnutiach osobitne súdy ani neriešili a zmienený odvolací súd v rámci odvolacieho konania sa

rovnako osobitne s touto otázkou v rámci odvolacieho prieskumu tiež nevysporiadaval.

32. Žalobcom produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie
rozhodnutie v napadnutej časti.

33. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcej otázky správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne vo
výrokochIII.aIV. podľa§387ods.1CSP potvrdil.Žalobcavodvolaníprotirozsudkusúduprvejinštancie
neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého

rozhodnutia v dotknutej časti.

34. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovaným napriek ich plnému úspechu v odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi, keďže im vznik trov odvolacieho konania zo spisy nevyplýva.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).