Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 59Ek/128/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125210353
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Svetlana Novysedláková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125210353.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávnených 1./ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. - F., 2./ A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX H.,
obidvaja právne zastúpení C. I. J. E., advokátom, B. K. XXXX/X, XXX XX L. M. proti povinným 1./ C. E. J.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXXX/XX G., XXX XX E. - N., 2./ A. B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom O. L. XXXX/X, XXX XX E. - C. P. N., obidvaja právne zastúpení Advokátska kancelária JUDr.

Jozef Holíč s. r. o., so sídlom Poľovnícka 4, 900 27 Bernolákovo, IČO 51 163 730, o vymoženie 817,04
eur s prísl. vedenom súdnym exekútorom JUDr. Andreou Ondrejkovou, Exekútorský úrad Bratislava,
Na križovatkách 47, 821 04 Bratislava pod sp. zn. 207EX 39/25, o návrhu povinných v 1. a 2. rade
na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinných v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 59Ek/128/2025 zo dňa 21.05.2025 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť povinných v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

59Ek/128/2025 zo dňa 21.05.2025 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 59Ek/128/2025 zo dňa 21.05.2025, ktoré
vydal vyšší súdny úradník, návrh povinných na zastavenie exekúcie zamietol.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinní v 1. a 2. rade v návrhu na zastavenie exekúcie

prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že predmetná exekúcia je začatá aj na slovenské pomery
neobvykle neskoro, bola podaná na Ústavný súd SR dňa 05.01.2025 sťažnosť pre porušovanie práv a
základných slobôd účastníkom konania vo veci 15C/200/1998, kedy bol žalobcom otec povinných Q.
G.. V roku 2012 súd rozhodol vo veci 15C/200/1998-185 dňa 19.04.2012 tak, že vo veci samej zaviazal
žalovaných zaplatiť trovy žalobcovi. Rozhodnutie sa stalo právoplatným 09.05.2012 (viď odôvodnenie v
uznesení na str. 286 uznesenia vyššieho súdneho úradníka JUDr. Tomáša Vachana). Žalobca B. Q. G.

dňa XX.XX.XXXX zomrel. Na Slovensku žijúce deti vzali čiastočne žalobu späť a súd v roku 2018 priznal
trovy žalovaným vo výške 100 %. Predmetné rozhodnutie sa malo stať právoplatným 16.04.2019. Niet
podkladov,ktorýmibymohlisprávnosťazákonnosťpreveriť.Vroku2024MestskýsúdBratislavaIVvydal
postupne rozhodnutie, v ktorom zaviazal dvoch z troch dedičov zaplatiť žalovaným A. B. a A. G. C. po
408,52 eur, ktorých uplatnenie nikdy dedičom doručené nebolo. Podaná bola sťažnosť a dňom spísania
návrhu na zastavenie exekúcie aj žiadosť o odklad vykonateľnosti exekučného titulu. Proti doručenému

upovedomeniu o začatí exekúcie podali povinní toto podanie podľa poučenia exekútora, pričom navrhli,
aby exekútor toto podanie predložil súdu, aby tento exekúciu zastavil. Po rozhodnutí súdu ešte za života
žalobcu v roku 2012 žalobca v roku XXXX zomrel a do konania vstúpili dedičia a dvaja z nich podali návrh
na späťvzatie zostatku rozhodnutej žaloby. Došlo k zastaveniu konania a ďalšie konanie už pre odstup
času a nekompletnosť jednej agendy sa stalo neprehľadným. V každom prípade, pre uplynutie lehoty
dlhšej ako 6 rokov malo za následok, že došlo k porušeniu práv účastníkov konania na prejednanie

veci v primeranej lehote. Porušený bol čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uplynutím
času aj zákon o súdnych poplatkoch (po troch rokoch) nedovoľuje vymáhať, ani vrátiť súdny poplatok aanalogicky súd nesmie pri porušení práva na spravodlivý proces rozhodovať, lebo tým porušuje zákon,
spôsobuje škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a normy postavené nad zákon Slovenskej republiky.
Popodanejsťažnostiexekútormusíakceptovaťodkladnýúčinoktohtopodaniaamalbyprostredníctvom

exekučného súdu na čas do rozhodnutia Ústavným súdom SR exekúciu zastaviť.

3. Oprávnení v 1. a 2. rade sa k návrhu povinných v 1. a 2. rade na zastavenie exekúcie nevyjadrili.

4. Následne vyšší súdny úradník k námietkam povinných uvádzaných v návrhu na zastavenie exekúcie

ohľadom základného konania, keď poukázali na priebeh konania, že pôvodný žalobca zomrel, pričom
jeho dedičia vzali čiastočne žalobu späť, v dôsledku čoho súd priznal žalovaným trovy vo výške 100
%, uviedol, že predmetné okolnosti sú bez právneho významu v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti
a prípustnosti prebiehajúcej exekúcie. Exekučný súd ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky povinných
ohľadom plynutia lehoty 6 rokov, čo malo za následok porušenie práv účastníkov konania na prejednanie
veci v primeranej lehote, ako aj 3-ročnej lehoty ustanovenej zákonom o súdnych poplatkoch, keď jej

uplynutím nemožno súdny poplatok vymáhať a ani vrátiť a to s poukazom na nasledovné. Exekučný
poriadoknajednejstraneumožňujepovinnémuuplatniťprocesnúobranupodanímnávrhunazastavenie
exekúcie, ktorého účelom je zastavenie exekúcie z dôvodov taxatívne stanovených zákonom, na strane
druhej zároveň ustanovuje, že v návrhu možno namietať predovšetkým tie skutočnosti, ktoré nastali po
vzniku exekučného titulu a ktoré sú povinnému známe ku dňu podania návrhu na zastavenie exekúcie.

Na vyššie uvedené námietky preto nebolo možné prihliadať z dôvodu, že návrh na zastavenie exekúcie
nie je opravným prostriedkom, má smerovať proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu. To znamená, že
dôvodom podania návrhu na zastavenie exekúcie môže byť existencia tých skutočností, ktoré nastali až
po jeho vzniku. Ak by existovali pred vznikom exekučného titulu, nie je možné ich uplatniť v exekučnom
konaní, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným

titulom. Pre pochopenie účelu exekučného konania súd poukázal na to, že v rámci exekučného konania
je predmetom rozhodovania nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia, čo
znamená, že v tejto fáze konania preto nie je priestor na rozhodovanie o skutočnostiach, o ktorých sa
rozhoduje v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu a v ktorom sa poskytuje procesná
ochrana ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu alebo právom chránenému záujmu. Preto

ak povinní namietali vyššie uvedené, išlo o skutočnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu
a tieto mali byť zo strany povinných namietané v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, teda v
základnom konaní. Pre úplnosť súd dodal, že exekučný súd nemožno za žiadnych okolností považovať
za odvolací súd alebo súd dovolací, teda súd, v ktorého právomoci je prieskum vecnej správnosti
rozhodnutia v pôvodnom (základnom) konaní, keďže v systéme súdnej moci je zaradený v jej poslednej

fáze, ktorej úlohou je zabezpečiť vymožiteľnosť práva. V exekučnom konaní sa právo nenachádza,
iba sa vykonáva, a teda návrh na zastavenie exekúcie nemá slúžiť ako ďalší opravný prostriedok
proti rozhodnutiu, ktoré je v predmetnej exekúcii exekučným titulom. Súd s poukazom na uvedené je
preto viazaný právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu a nie je v jeho kompetencii rozhodnutie
všeobecného súdu vecne posudzovať. V exekučnom konaní súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu

správnosť exekučného titulu, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátane postupu orgánu,
ktorý exekučný titul vydal) vydaného v základnom konaní (tzv. materiálnu vykonateľnosť). Obsahom
tohto rozhodnutia je viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj
vtedy, ak by skutočne existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané
nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20 Cdo

1940/2008).

5. Pokiaľ povinní poukázali na skutočnosť, že voči exekučnému titulu bola podaná ústavná sťažnosť a
žiadosť o odklad vykonateľnosti exekučného titulu, exekučný súd ani na základe uvedeného nemohol
exekúciu zastaviť. V týchto súvislostiach bolo nutné uviesť, že nevyhnutnou podmienkou vedenia

exekučného konania je skutočnosť, že rozhodnutie súdu, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie,
je spôsobilým exekučným titulom počas celého exekučného konania. Predpokladom spôsobilosti
súdneho rozhodnutia byť exekučným titulom je jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Aby rozhodnutie
bolo exekučným titulom, musí teda disponovať vlastnosťou vykonateľnosti, a teda takou vlastnosťou,
ktorá umožňuje nútené splnenie tej povinnosti, ktorá bola rozhodnutím uložená. Podanie ústavnej

sťažnosti nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu, že
účastník konania podá proti exekučnému titulu sťažnosť na ústavnom súde, napadnuté rozhodnutie
zostáva naďalej právoplatné a vykonateľné a je teda spôsobilým exekučným titulom a to až do času
právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o jeho zrušení.6. Vo svetle uvedeného exekučný súd zároveň uviedol, že aj v exekučnom konaní sa v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, ktorým povinný vyvoláva spor medzi oprávneným a

povinným o vyriešenie otázky dôvodnosti a prípustnosti prebiehajúcej exekúcie, uplatňuje prejednacia
zásada. Strana sporu má v zmysle uvedenej zásady nielen povinnosť tvrdenia, ale zároveň aj dôkaznú
povinnosť. Úspech účastníka tak závisí jednak od unesenia bremena tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu
privodiť jeho úspech v konaní a jednak bremena tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník konania
neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe

takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Podľa čl. 8 Civilného sporového poriadku totiž strany sporu sú povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Exekučný súd má v
konaní postavenie arbitra, ktorý zisťuje skutkový stav z návrhu povinného na zastavenie exekúcie, príp.
z vyjadrenia oprávneného k tomuto návrhu. Preto sa kladie jednoznačná požiadavka na účastníkov
konania, aby vo svojich podaniach zrozumiteľne a konkrétne poukázali na tie okolnosti, ktoré by svedčili

o tom, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie, resp. že je návrh na zastavenie exekúcie potrebné
zamietnuť. Exekučný súd s poukazom na skutočnosť, že nie je jeho úlohou vyzývať účastníkov konania
na predloženie alebo označenie takých dôkazov, aby mu zabezpečil úspech v spore, musí preto
konštatovať, že bolo výlučne na povinných predložiť súdu relevantný dôkaz o podaní ústavnej sťažnosti
a žiadosti o odklad vykonateľnosti exekučného titulu, inak nemožno prijať iný záver než ten, že povinní

v tomto smere dôkazné bremeno neuniesli.

7. Exekučný súd napokon pre úplnosť dodal, že počas priebehu exekúcie môže nastať situácia, za
ktorej dochádza k dočasnej strate vykonateľnosti exekučného titulu. Ide o prípady, ak príslušný orgán,
do ktorého právomoci spadá rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti napadnutým rozhodnutiam,

rozhodne o odklade vykonateľnosti exekučného titulu. Rovnako to platí aj v tých prípadoch, ak ide o
rozhodovanie Ústavného súdu SR, keď tento v zmysle ust. § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by
právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila

závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. Je potrebné zdôrazniť,
že takýto odklad vykonateľnosti trvá najneskoršie do právoplatného skončenia konania o ústavnej
sťažnosti (právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej), ak ústavný súd nerozhodne
o jeho skoršom zrušení. Skutočnosť, že by ústavný súd konajúci o ústavnej sťažnosti povinných voči
rozhodnutiu súdu, ktoré je v posudzovanej veci exekučným titulom, odložil jeho vykonateľnosť, v štádiu

exekučného konania, keď poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi poverenému
vykonaním exekúcie doručené, nezakladá právomoc exekučného súdu prebiehajúcu exekúciu zastaviť.
Uvedené je však dôvodom na odklad exekúcie súdnym exekútorom v zmysle ust. § 61h ods. 1 písm.
h) Exekučného poriadku.

8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a zo skutočnosti, že povinní v návrhu na zastavenie exekúcie
vykonávanejnavymoženiepeňažnéhoplnenianeuviedližiadneďalšieskutočnostiodôvodňujúceprávny
záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich
vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného
predpisu,súdnávrhpovinnýchnazastavenieexekúciepodľa§61lods.3Exekučnéhoporiadkuzamietol.

9. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 45 ods. 1, 48 ods. 1, § 48 ods. 2, § 61k ods. 1, §
61k ods. 2, § 61k ods. 5 a § 61l ods. 3 Exekučného poriadku.

10. Proti tomuto uzneseniu podali povinní v 1. a 2. rade prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej

lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd - VSÚ sa zapodieval vecou výlučne podľa zákona - EP č.
233/1995 Z. z. Sudca a teda aj VSÚ musí pri každom úkone, pri každom rozhodnutí dodržiavať okrem
zákona aj Ústavu SR a z nej vyplývajúcich povinností, aj medzinárodné dohody ochraňujúce ľudské
práva a základné slobody. S poukazom na čl. 2 ods. 2 , čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ostatná veta
a čl. 154c, náhodne vybraných ustanovení, z ktorých pripomína : 1. Nad zákon SR je nadradená ústava

a ratifikované medzinárodné zmluvy. 2. Ústava SR zakotvuje nadradenosť napríklad Dohovoru, Listiny,
Charty tým, že tieto zmluvy ochraňujúce ľudské práva a základné slobody sú záväzné, nadradené aj
Exekučnému poriadku. Zmluvy sú záväzné a nemožno na ne neprihliadať. Súd síce cituje zákon, ale
neguje svoju ústavnú povinnosť, ktorej právomoci sa súd vzdať nemôže. Podľa povinných vždy trebaskúmať porušenie práv a základných slobôd. Z pohľadu ústavných práv práve všeobecný súd skúma
a ochraňuje páva a základné slobody v rámci primárnej právomoci : V predmetnej žalobe žalobcu,
bývalého sudcu Mestského súdu v Bratislave popri desiatkach žalôb sa viedla táto od roku 1998. Platila

aktuálna ústava č. 460/19092 Zb. a Dohovor publikovaný pod č. 102/ 1999 Z. z. a 209/1992 Zb., Listina
zák. č 23/1991 Zb. 3. Vo veci bolo porušené právo účastníkov na konanie bez prieťahov. Porušené bolo
právo na konaní v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 Listiny a právo na skončenie -
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 4. Podľa judikatúry ESPĽP je lehota
primeraná 6 (šesť) rokov. Stranám konania, účastníkom konania bolo porušované právo na skončenie

veci trojnásobne až štvornásobne dlho. 5. Výkon rozhodnutia, a teda povinné vymáhanie trov konania
zavinené už vekom a zhoršeným duševným zdravím žalobcu, ktoré v tom čase dospelé deti nemohli
ovplyvniť a ktoré ani titulom súdnych sporov žiaden výnos nezdedili. 6. Nariadenie výkonu voči deťom
po toľko rokoch je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ a hlave je úkon nariadenia s absolútnou
istotou porušením práv oboch účastníkov konania. Oprávnení mali nárok na konanie bez prieťahu a
malo byť skončené najneskôr do 2004/5, teda pred 20 rokmi ! Vec mala byť v demokratickom a právnom

štáte prejednaná a skončená 20 rokmi. Všetko ešte za života účastníkov ! Žalobca a právny predchodca
terajších dvoch z troch dedičov zomrel v roku 2014, teda po neprimerane dlhej lehote už dvojnásobne
dlhej na porušovanie práva na prejednanie - skončenie veci, v Európe užívanej lehote v trvaní 6 rokov.
7. Všeobecný súd vytvorený a dozorovaný štátom neprizná a nevyplatí trovy konania - po lehote 3 (tri)
roky ! Vo veci, kde nie je účastníkom štát, tak sa vyplácajú aj exekvujú trovy konania po 27 rokoch.

Povinný zomrel a deti (dve z troch ?) majú po 27 rokoch platiť záväzok, ktorý si oprávnení neuplatnili
proti dedičom. Prosí, aby sudca OS BB, pokiaľ VSÚ sťažnosti nevyhovie v celom rozsahu a sám nezruší
napadnuté uznesenie a trovy konania neprizná pre porušovanie práv a základných slobôd povinného aj
oprávneného ! Oprávnení budú žalovať SR podľa zák. č 514/2003 Z. z. o náhradu škody a ušlý zisk ! 8.
AK nenájde VSÚ silu, aby pretrhol stereotypy a skutočne dlho pretrvávajúce obchádzanie nadradených

noriem, ktoré tvoria prameň práv SR a ktoré súdy odmietajú akceptovať v zmysle čl. 46 ods. 2 ostatná
veta ústavy !

11. Oprávnení v 1. a 2. rade sa k sťažnosti povinných v 1. a 2. rade napriek výzve súdu zo dňa
20.06.2025, ktorá bola doručená právnemu zástupcovi oprávnených dňa 06.07.2025, nevyjadrili.

12. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,

koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

13.Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadkuvexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

14. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

15. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

16. Podľa § 243 CSP v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ
domáha.

17. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

18. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

19. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinných v 1. a 2. rade nie
je dôvodná. nakoľko v nej nie sú ani uvedené dôvody, podľa ktorých by malo byť napadnuté uznesenie
vadné. Povinní v 1. a 2. rade v sťažnosti len zotrvali na dôvode obrane o porušení ich práv v základnom
konaní uvedenom v návrhu na zastavenie exekúcie, ale neuviedli žiadne skutočnosti predstavujúce
právnu vadu napadnutého rozhodnutia, ktorým súd zamietol ich návrh na zastavenie exekúcie, t. j.

neuviedli žiadne dôvody (tvrdenia podložené príslušnými dôkaznými prostriedkami), v dôsledku ktorých
považujú napadnuté uznesenie za nesprávne. Sudca musí skonštatovať, že súd v rozhodnutí vydanom
vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver, ktorý riadne odôvodnil a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. Keďže ani v priebehu
konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť
povinných v 1. a 2. rade ako nedôvodnú zamietnuť a sudca sa v zmysle § 202 ods. 2 Exekučného

poriadku stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

21. Napriek zneniu cit. ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd na zdôraznenie správnosti
záverov vyššieho súdneho úradníka v napadnutom uznesení uvádza, že aj keď exekúcia predstavuje
významný zásah do práv povinného, treba však zároveň aj zdôrazniť, že tento zásah je právnym

poriadkom predvídaný a ospravedlnený, pretože nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane
súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 164/04), pričom aj podľa názoru Európskeho súdu
pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok
umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku

alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (obdobne III. ÚS 15/03 a III. ÚS 125/07). Zmyslom súdnej
exekúcie je nútený výkon súdnych rozhodnutí, a to v prípadoch, keď povinná osoba dobrovoľne uloženú
povinnosť neplní. Cieľom exekučného konania je teda, pokiaľ možno, úplné uspokojenie právoplatne
priznanej pohľadávky oprávneného voči povinnému, resp. právoplatne uloženej povinnosti povinnému

v prospech oprávneného, a to aj proti vôli povinného právom regulovaným zásahom do jeho absolútnych
majetkových práv.

22. Ďalej je potrebné si uvedomiť, že tu existujú i práva oprávneného, ktorý má v rukách právoplatný
a vykonateľný exekučný titul, teda taký dokument, na základe ktorého sa môže relevantne obrátiť na

štát o pomoc, ak v ňom uvedená povinnosť nie je splnená. Túto pomoc v podobe súdnej ochrany práva
v rámci exekučného konania mu štát garantuje. Základom je teda právoplatný a vykonateľný exekučný
titul. Výkon práv z exekučného titulu nie je nezlučiteľný s dobrými mravmi, resp. nie je nemorálny, keďže
každý, kto spĺňa zákonom stanovené podmienky pre ochranu svojho práva pred súdom, má i právo sa
na tento súd obrátiť o ochranu svojho nárok. Zákon síce chráni záujmy povinného (napr. možnosťou

podať návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, návrh na odklad exekúcie a pod.), nemožno
však zároveň zanedbávať záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech už bola exekúcia nariadená
a má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa uspokojenie jeho nároku neodďaľovalo.
Sťažnostný súd je rovnako ako vyšší súdny úradník toho názoru, že návrh na zastavenie exekúcie
nie je opravným prostriedkom, má smerovať proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu, čo znamená,

že dôvodom podania návrhu na zastavenie exekúcie môže byť len existencia tých skutočností, ktoré
nastali až po jeho vzniku. Ak by existovali pred vznikom exekučného titulu, nie je možné ich uplatniť
v exekučnom konaní, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonávaného rozhodnutia, ktoré je
exekučným titulom. Inými slovami povedané, v rámci exekučného konania možno preskúmavať len
okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a nie okolnosti, ktoré existovali pred jeho vznikom.

Exekučný súd totiž nepreskúmava, či exekučný titul, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu či iného
orgánuverejnejmoci,jevecnesprávneačikonanie,ktorémupredchádzalo,bolobezvád.Exekučnýsúd
je súdnym rozhodnutím viazaný, nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia, nemôže
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu, keďže nedisponuje právomocou rušiť, či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, čo vyplýva z cieľa exekučného konania, ktorým nie je

opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných rozhodnutí, ale nútený výkon práva (plnenia)
priznaného exekučným titulom. Exekučný súd teda nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu
z pohľadu hmotného práva, ani preskúmavať právne posúdenie veci všeobecným súdom Slovenskej
republiky a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule, čiex ante poskytnúť ochranu povinnému v rozpore s výrokom právoplatného a vykonateľného súdneho
rozhodnutia. Inými slovami povedané, exekučný súd sa pri posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie
musí zaoberať iba tými skutočnosťami, ktoré sú relevantné k dôvodnosti a prípustnosti prejednávanej

exekúcie. Exekúcia tak nie je predčasná, oprávnení v 1. a 2. rade si v exekučnom konaní uplatňujú
len právo priznané im právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, ktoré im nebolo splnené
dobrovoľne, t. j. realizujú svoje právo a nie je možné preto uzavrieť, že by oprávnení v 1. a 2. rade konali
v rozpore s právnym poriadkom.

23. K ďalšej obrane povinných o podaní ústavnej sťažnosti chce sťažnostný súd uviesť, že vyšší
súdny úradník správne uviedol, že podanie ústavnej sťažnosti nemá vplyv na právoplatnosť a
vykonateľnosť rozhodnutia. Samotné podanie ústavnej sťažnosti má vo svojej podstate rovnané
účinky ako podanie mimoriadneho opravného prostriedku v civilnom procese. Tu musí sťažnostný súd
zdôrazniť, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemá vplyv na prebiehajúce exekučné
konanie, ktoré je vedené na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (vydaného

v civilnom konaní), ktorý nebol zrušený, ani zmenený. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/2004 zo dňa 19.05.2004, v zmysle
ktorého: „Podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemá samo osebe vplyv na právoplatnosť
a vykonateľnosti exekučného titulu.“ Teda podanie ústavnej sťažnosti nijakým spôsobom nezasahuje
do existentnosti judikovanej povinnosti. Takýto vplyv na exekúciu má len jedine právoplatný výsledok

konania o mimoriadnom opravnom prostriedku v civilnom konaní, ktorým bolo vyhovené podávateľovi
tohto procesného úkonu (napr. vyhovenie dovolaniu povinného najvyšším súdom, resp. vyhovenie
jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti exekučného titulu). Podaním akéhokoľvek mimoriadneho
opravného prostriedku nemožno očakávať, že mu bude vyhovené, byť akokoľvek subjektívne sa to
môže zdať povinnému. Prijatie názoru povinných, že podaním ústavnej sťažnosti možno očakávať

zastavenie exekúcie, by nútilo exekučný súd zaoberať sa otázkou rozhodnutia vydaného v inom
konaní, resp. zaoberať sa otázkou, na ktorú nemá kompetenciu, keďže úlohou exekučného konania
nie je opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných rozhodnutí, ale nútený výkon nárokov
priznaných právoplatnými a vykonateľnými exekučnými titulmi. Navyše je potrebné už len dodať, že
súd zistil, že ústavná sťažnosť povinných v 1. a 2. rade bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. II. ÚS 328/2025-28 zo dňa 28.05.2025 odmietnutá a nebolo vyhovené ani návrhu na
odklad vykonateľnosti.

24. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Postupom súdu, ktorý riadne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými

pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami a tvrdeniami účastníkov nie je porušené právo
účastníkov na súdnu ochranu.

25. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť povinných v 1.
a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59Ek/128/2025 zo dňa 21.05.2025

zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.