Uznesenie – Ostatné – Zmluvy – Nájomná… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/131/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121497715
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6121497715.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O. P., narodenej XX. D. XXXX, P., X. XXXX/
XX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Martin Valaský, Topoľčany, Škultétyho 1145/6, proti žalovanej
Y. L., narodenej XX. N. XXXX, O. nad V. XXX, právne zastúpenej advokátom Mgr. René Nguyen,
Partizánske, Moyzesova 471/1, o zaplatenie 2.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Prievidza (predtým na Okresnom súde Partizánske) pod sp. zn. PE-3C/49/2021, o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 21. februára 2024 sp. zn. 6Co/19/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Partizánske (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom

z 29. novembra 2022, č. k. 3C/49/2021-118 žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy
2.000 eur s príslušenstvom, zamietol (výrok I.) a zároveň priznal žalovanej nárok na náhradu trov v
rozsahu 100 % (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 657 a § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a
vychádzajúc zo skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, keď nepreukázala reálne odovzdanie

pôžičky vo výške 10.000 eur v hotovosti právnemu predchodcovi žalovanej. Poukázal na to, že podľa
tvrdení žalobkyne pri odovzdaní peňazí mala byť údajne iba ona a právny predchodca žalovanej, avšak
žiadnydokladoodovzdanípeňazínepredložila,pričomsamauviedla,žetakýmtodokladomnedisponuje.
Podľanázoruprvoinštančnéhosúdureálnemuodovzdaniupôžičkyodporujeajskutočnosť,žežalobkyňa
a jej manžel sú nemajetní a predĺžení. Nemal tiež preukázané platné uzatvorenie zmlúv o pôžičke
medzi žalobkyňou resp. jej manželom a svedkom T. R., ktoré mali byť zdrojom požičanej sumy.

1.2. Žalobkyňa preukázala, že s právnym predchodcom žalovanej uzavrela zmluvu o pôžičke, ale
nepreukázala a neuniesla dôkazné bremeno práve v reálnom odovzdaní pôžičky a jej prevzatí právnym
predchodcom žalovanej, pričom v zmluve sa uvádza v článku II. „veriteľ poskytne dlžníkovi sumu 10.000
eur v hotovosti k jeho rukám dňom podpisu tejto zmluvy, bezúročne". Z formulácie daného ustanovenia
zmluvy nevyplýva, že by účastníci zmluvy podpisom potvrdili odovzdanie požičiavanej sumy, pretože
pôžička mala byť poskytnutá v hotovosti k rukám dlžníka dňom podpisu zmluvy. Právny predchodca

žalovanej teda svojim podpisom nepotvrdil, že by pôžičku prevzal, keď v ustanovení čl. II. zmluvy
bolo vyslovene uvedené, že pôžička bola dňom podpisu poskytnutá/odovzdaná. Preto bolo potrebné,
aby žalobkyňa preukázala odovzdanie pôžičky právnemu predchodcovi žalovanej, lebo zo samotnej
zmluvy táto skutočnosť nevyplývala. Nakoľko žalobkyňa túto skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností
nepreukázala, súd prvej inštancie dospel k záveru, že k reálnemu odovzdaniu peňazí zo strany
žalobkyne právnemu predchodcovi žalovanej nedošlo. Uzavrel, že zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt

je neplatná a je pravdepodobne simulovaným právnym úkonom, čo preukazuje výpoveď žalovanej,
svedkyne E. L. a čestné prehlásenia dedičov právneho predchodcu žalovanej o zabezpečení hodnotyspoluvlastníckeho podielu, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa si pohľadávku do konkurzu neprihlásila a
v konkurze sa vyžaduje nemajetnosť a predĺženie dlžníka. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaná bola v predmetnom spore plne úspešná.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 21. februára
2024 sp. zn. 6Co/19/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej vo vzťahu k žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd sa zhodol
so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňu ako veriteľku zo zmluvy o pôžičke, uplatňujúcu

si vrátenie pôžičky, zaťažovala dôkazná povinnosť preukázať reálne odovzdanie predmetu pôžičky
právnemu predchodcovi žalovanej ako dlžníkovi, a že žalobkyňa si túto svoju dôkaznú povinnosť
nesplnila. Súd prvej inštancie správne dôvodil tým, že samotná zmluva o pôžičke uzavretá medzi
žalobkyňou ako veriteľkou a právnym predchodcom žalovanej ako dlžníkom, z obsahu ktorej vyplývalo,
že žalobkyňa sa zaviazala poskytnúť právnemu predchodcovi žalovanej pôžičku 10.000 eur, nie je
dôkazom o skutočnosti, že žalobkyňa mu aj skutočne odovzdala sumu 10.000 eur titulom pôžičky.

Pretože zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej platnému vzniku sa vyžaduje skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky; teda nepostačuje len záväzok veriteľa, že pôžičku dlžníkovi poskytne. V danom
prípade potom žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať relevantnými dôkazmi skutočnosť
odovzdania peňažných prostriedkov právnemu predchodcovi žalovanej. Odvolací súd zhodne so
závermi súdu prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa toto dôkazné bremeno v predmetnom spore

neuniesla.
2.2. Súd prvej inštancie správne dôvodil tým, že tvrdeniu žalobkyne o reálnom poskytnutí peňažných
prostriedkov titulom pôžičky právnemu predchodcovi žalovanej odporujú ostatné vykonané dôkazy.
Z predložených dôkazov nevyplynulo, že by právny predchodca žalovanej mal na svojom bankovom
účte peňažné prostriedky v uvedenej sume a ani žalobkyňa v konkurznom konaní, ktoré sa začalo po

tom, čo mala podľa jej tvrdení poskytnúť právnemu predchodcovi žalovanej pôžičku, nedeklarovala v
zozname svojho majetku, že by mala voči právnemu predchodcovi žalovanej peňažnú pohľadávku z
pôžičky. Poskytnutie pôžičky poprela nielen žalovaná, ale vo svojej svedeckej výpovedi aj ďalšia dcéra
právneho predchodcu žalovanej E. L. a v písomných čestných prehláseniach i ostatní jeho dedičia - deti
O. L., Q. L. a L. L., ktorí zároveň súdu prvej inštancie objasnili okolnosti, za ktorých prišlo k uzatvoreniu

zmluvyopôžičkemedzižalobkyňouaichotcombezposkytnutiareálnehoplnenia(simulovanieprávneho
úkonu pôžičky za účelom zabezpečenia žalobkyne, ktorá na právneho predchodcu žalovanej previedla
svoj podiel na nehnuteľnostiach a následne podala návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok, kde
deklarovala svoju nemajetnosť).
2.3. K námietke žalobkyne o účelovosti a nevierohodnosti svedeckej výpovede a čestných vyhlásení

detí právneho predchodcu žalovanej odvolací súd uviedol, že tieto nemožno mať za účelové a zaujaté
len preto, že žalobkyňa ich tiež žaluje ako dedičov z rovnakého dôvodu ako žalovanú. Podstatné je,
že ich tvrdenia nie sú v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi, naopak sú logické a spolu s ďalšími
dôkazmidotvárajúobrazoskutočnostiach,zaktorýchdošlokuzavretiuzmluvyopôžičkebezposkytnutia
reálneho plnenia právnemu predchodcovi žalovanej zo strany žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa jednotlivé

rozpory vo výpovediach odôvodňovala odstupom času a tiež tým, že ona so svojím manželom sa so
svedkom T. R. často stretávali, a preto si svedok nemusel pamätať na všetky podrobnosti ohľadne
okolnostíposkytnutiapeňažnejsumy10.000eur,ajpodľanázoruodvolaciehosúduokolnostiposkytnutia
sumy v tak vysokej čiastke nepredstavujú takú banálnu, respektíve bežnú okolnosť, aby svedok nevedel
opísať, ako k nej došlo. V súvislosti s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že svedok T. R. mal dostatok

finančných prostriedkov, a teda mal z čoho poskytnúť jej sumu 10.000 eur za účelom jej požičania
právnemu predchodcovi žalovanej - pretože po úraze mu bolo vyplatených cca 40.000 eur z titulu
náhrady za bolesť, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a že Sociálna poisťovňa mu vypláca
rentu cca 700 eur mesačne na dôkaz čoho žalobkyňa predložila v odvolacom konaní rozhodnutia
Sociálnej poisťovne o priznaní úrazového príplatku z 08. 02. 2011, o priznaní náhrady za bolesť z 05.

04. 2012 a o priznaní náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z 05. 04. 2012 T. R. - odvolací
súd uviedol, že tieto tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie žalobkyňa prvýkrát uplatnila až v odvolacom
konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie v predmetnom spore uznesením vyhlásil
dokazovanie za skončené na pojednávaní konanom dňa 29. 11. 2022, takže od tohto momentu už na
prostriedky procesného útoku alebo obrany odvolací súd mohol prihliadať len za splnenia podmienok

uvedených v ustanovení § 366 CSP. Pretože odvolací súd nezistil naplnenie ani jedného z dôvodov
uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalobkyne v odvolacom konaní, na jej tvrdenia a
predložené dôkazy o finančnej situácii svedka T. R. pri svojom rozhodovaní neprihliadol.3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, ktoré
odôvodnila poukazom na § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Navrhla, aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému

súdu na ďalšie konanie.
3.1. Podľa jej názoru bez akýchkoľvek pochybností preukázala, že právnemu predchodcovi žalovanej
sumu 10.000 eur v hotovosti reálne odovzdala. V dovolaní uviedla svoju interpretáciu skutkového
stavu a uviedla, že sa s odvolacím súdom a jeho rozhodnutím nestotožňuje. Bez konkrétnej väzby
k napadnutému rozhodnutiu vysvetlila obsah pojmu právo na spravodlivý proces s dôrazom na

odôvodnenie rozhodnutia. V tomto prípade došlo podľa dovolateľky k nesúladu medzi právnymi závermi
a vykonanými skutkovými zisteniami, kedy súdy oboch stupňov odignorovali ňou predložené dôkazy.
Mala za to, že svoje tvrdenia dostatočne preukázala. Dovolateľka zároveň navrhla, aby dovolací súd
odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nakoľko je
starobnou dôchodkyňou a vrátenia pôžičky sa nevie domôcť už takmer tri roky.

4. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré
ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.

5. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný
aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11.Žalobkyňavyvodzujúcprípustnosťdovolaniazustanovenia§420písm.f)CSPnamietala nedostatky
v dokazovaní a pri interpretácií skutkového stavu a osvojovania si skutkových záverov zo strany súdu.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonuzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na

spravodlivý proces.

15. Dovolateľka tiež namietala, že nebolo vykonané náležité dokazovanie, resp. súdy odignorovali ňou
predložené dôkazy. Dovolací súd k tomu uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v

dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
aúplnosťskutkovýchzistení,užlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čo by mohlo založiť vadu

podľa § 420 písm. f) CSP. Zo spisu však takáto vada v posudzovanom prípade nevyplýva.

16. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že

nesprávnevyhodnoteniedôkazovbeztoho,abyztohoplynúceskutkovézáverybolisvojvoľnéčiústavne
neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť
poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí
právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

17. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
v zmysle § 387 ods. l CSP, pričom sa v napadnutom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré
v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Je zrejmé, že prvoinštančným súdom zaobstarané
skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za natoľko správne, že ich nepotreboval nijako

korigovať. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich
organickej (kompletizujúcej) jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS
264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal kjeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom
zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej
inštancie, obsah odvolania žalobkyne, vyjadrenie žalovanej, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a

právnych argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považoval za
vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za
účelomvysporiadaniasaspodstatnýmiodvolacíminámietkami.Zodôvodneniarozhodnutiaodvolacieho
súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu. Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so všetkými podstatnými námietkami
žalobkyne vznesenými v zásadnej časti aj v dovolaní.

18. Napokon dovolací súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií nevyplýva žiadny
extrémny nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a prijatými skutkovými závermi, ktorý by mohol viesť k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom

pre rozhodnutie veci a odvolací súd výsledky dokazovania preskúmal v medziach podaného odvolania.
Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu súdy nižších inštancií na základe vykonaných dôkazov
ustálili ucelený, logicky súdržný a presvedčivý skutkový základ, ktorý umožňoval právne posúdenie veci
bez vnútorných rozporov, svojvôle či zjavného omylu.

19. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil žiadne
ústavnoprávne deficity pri zisťovaní skutkového stavu veci. Súd prvej inštancie aj odvolací súd
postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä s prejednacou
zásadou, zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP, čl. 15 CSP) a princípom všeobecnej
spravodlivosti. Pri hodnotení dôkazov rešpektovali ústavno-procesné zásady, vrátane zákazu tzv.

deformácie dôkazu, opomenutého dôkazu, zásady rovnosti zbraní a priamosti dokazovania. Napadnuté
rozhodnutia obsahujú riadne a presvedčivé odôvodnenie, z ktorého je zrejmý logický postup
myšlienkového procesu súdov pri hodnotení dôkazov. Prijaté skutkové závery nevykazujú znaky
svojvôle, nelogických úsudkov ani zrejmého omylu. Námietky dovolateľky v tomto smere preto
dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti aj dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za

neopodstatnené.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta,
že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

21. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania formálne a bez ďalšej konkretizácie vyvodzovala aj z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP.
21.1. Podľa § 422 ods. 1 písm. a) a ods. 2 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

22. Obmedzenie prípustnosti dovolania na základe zásady ratione valoris znamená, že dovolanie nie
je prípustné vo veciach, v ktorých predmetom je výlučne peňažné plnenie v určitej výške vo vzťahu

k dovolaním napadnutému výroku. Z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že vo vzťahu k
posúdeniu prípustnosti dovolania s ohľadom na majetkový cenzus je rozhodujúci predmet dovolacieho
konania, a to bez ohľadu na žalobcom celkovo uplatnený nárok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
8Cdo/289/2014 zo 14. októbra 2015).

23. V danom prípade žalobkyňa ako predmet dovolacieho konania vymedzila nárok na zaplatenie sumy
2.000 eur s prísl. Výška minimálnej mzdy v roku 2021 (v čase podania žaloby) bola v sume 623 eur
(zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení zákona č. 294/2020 Z. z.), t. j. desaťnásobok tejto
sumy predstavuje sumu vo výške 6.230 eur. Z tohto dôvodu dovolanie uplatnené v zmysle § 421 ods.
1 písm. c) v spojení s § 422 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné (§ 447 písm. c) CSP).

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.