Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. apríl 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6Ek/737/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120320604
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120320604.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová
2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029 proti povinnému: A.
B., nar. X. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXX/XXX, XXX XX E. C., o vymoženie peňažnej pohľadávky
vo výške 237,70 EUR s príslušenstvom a trov exekúcie vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ladislava

Kováča, so sídlom exekútorského úradu Južná trieda 93, 040 01 Košice pod sp. zn. 88EX 304/2020,
o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/737/2020 zo dňa
16. 1. 2026, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/737/2020 zo
dňa 16. 1. 2026 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/737/2020 zo dňa 16. 1. 2026 vyšší súdny
úradník zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že Exekučný poriadok v § 61n upravuje zastavenie exekúcie súdnym exekútorom, ktorý
v prípade, že sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie vydá upovedomenie o zastavení exekúcie
a výzvu na úhradu trov exekútora. Oprávnený má v prípadoch vymedzených v zákone možnosť podať
proti takémuto upovedomeniu u súdneho exekútora námietky, ktoré tento predloží na rozhodnutie súdu.

Jedným z prípadov zastavenia exekúcie súdnym exekútorom je situácia, keď pri exekúcii vedenej na
majetok fyzickej osoby sa do 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora. V tomto bode je vhodné zdôrazniť, že súdny exekútor po doručení poverenia
na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu za účelom vymoženia nároku
oprávneného deklarovaného exekučným titulom, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie,

súčinnosť tretích osôb, súčinnosť povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku a pod.). Výsledky
zisťovania majetkových pomerov zaznamená v zozname majetku povinného. Do zoznamu majetku
povinného zahrnie exekútor všetok zistený majetok, tzn. aj majetok, ktorý je sporný alebo zaťažený
právami tretích osôb. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že
zoznam majetku povinného obsahuje označenie konkrétneho majetku (pretože povinný nie je absolútne
nemajetný), pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je bez splnenia ďalších

predpokladovmožnéexekvovať(tradičnýmipríkladmisúnehnuteľnosť,pohľadávkazúčtuvbankealebo
akýkoľvek iný majetok, na ktorom viazne záložné právo, pričom oprávnený nie je záložným veriteľom
a záložný veriteľ s exekúciou tohto majetku nesúhlasí, ale takisto majetok, ktorý exekúcii nepodlieha
podľa ustanovení Exekučného poriadku alebo iných právnych predpisov). Aj v takomto prípade je
naplnená hypotéza komentovanej právnej normy - nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by
mohli byť postihnuté exekúciou. V podaných námietkach môže účastník argumentovať jedine tým, že

skutočnámajetkovásituáciapovinnéhoneopodstatňujezastavenieexekúcieprenemajetnosť,prípadne,
že od posledného zexekvovania majetku povinného neuplynula rozhodná doba bezvýslednosti vedeniaexekúcie.Totižto§61nods.1písm.d)Exekučnéhoporiadkupovažujezadôvodprezastavenieexekúcie
nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť),
a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Povinnosť exekútora

vydať upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká, ak nezistil zexekvovateľný
majetok povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do 5 rokov od začatia
exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie
teda je situácia, keď uplynulo 5 rokov roka od začatia exekúcie (predpokladá sa, že exekútor začal
konať okamžite) alebo od posledného zexekvovania majetku. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm.

d) formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania, a
ak by zákon vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií,
ktoré nemajú reálny výhľad na úspech, by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti
povinným, ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale v ktorých nebude v dlhom časovom horizonte
dosiahnutý žiadny výťažok. Zisťovanie a následné speňažovanie hnuteľného majetku predstavuje
spôsob vykonania exekúcie, avšak na rozdiel iných spôsobov v podobe vykonania exekúcie siahnutím

na zistené finančné prostriedky povinného (ktoré možno považovať za bežné spôsoby výkonu exekúcie)
tento vykazuje osobitosti, ktoré nie je možné zanedbať. Výkon exekúcie predstavuje zákonný zásah do
majetkovej sféry povinného, pričom je nevyhnutné, aby tento zásah bol primeraný vymáhanej povinnosti
a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti (§ 64
Exekučného poriadku). Súd preto musí poukázať na výšku vymáhaného nároku, ktorú síce nie je

možné považovať za zanedbateľnú, avšak rovnako ju nemožno objektívne považovať za vybočujúcu
z bežného rámca. Vychádzajúc z tvrdení súdneho exekútora, tento ustálil, že motorové vozidlá, ktoré
povinný vlastní neexistujú keďže došlo k ich zošrotovaniu. Povinný požiadal o splátkový kalendár, avšak
neboli splnené zákonné podmienky na umožnenie splácania vymáhaného nároku v splátkach, pričom
oprávnený na výzvu súdneho exekútora súhlas so splátkami neudelil. Oprávnený v tejto nadväznosti

tvrdil, že súdny exekútor nepoužil donucovacie opatrenia podľa § 43a Exekučného poriadku hoc tak
mohol učiniť. Rovnako tak argument oprávneného o možnosti použiť donucovacie opatrenie a donútiť
tak povinného k splneniu exekučným titulom uloženej povinnosti je absurdný. Asi len s neprimeranými
ťažkosťami si možno predstaviť situáciu, kedy povinný z dôvodu tlaku možnosti uloženia finančnej
sankcie pristúpi k plneniu vymáhanej pohľadávky, keď bol počas celého výkonu exekúcie pasívny a

samotná hrozba navýšenia svojho dlhu o trovy exekúcie spočívajúce ako v trovách oprávneného tak
aj súdneho exekútora nemala na jeho správanie ani najmenší vplyv. Súdny exekútor má povinnosť pri
ukladaní donucovacích opatrení prihliadnuť najmä na význam dotknutej povinnosti a na primeranosť
donucovacieho opatrenia dotknutej povinnosti. Pri uložení donucovacieho opatrenia má povinnosť dbať
na to, aby donucovacie opatrenie viedlo k splneniu dotknutej povinnosti. Pokiaľ súdny exekútor dospeje

k záveru, že takéto donucovacie opatrenie nie je potrebné, nemá povinnosť ho uložiť. Súdny exekútor
nemá povinnosť oznamovať oprávnenému, či má v záujme donucovacie opatrenie uložiť, resp. že
k uloženiu nepristúpi. Ak mal oprávnený zo správ súdneho exekútora za to, že súdny exekútor mal
pristúpiť k uloženiu donucovacieho opatrenia mohol túto skutočnosť súdnemu exekútorovi navrhnúť.
Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí

exekútor, ak zákon neustanovuje inak. Ak teda súdny exekútor nepristúpil k uloženiu donucovacieho
opatrenia a oprávnený mú v rámci vedenej exekúcie nenavrhol takýto postup, nie je možné súdnemu
exekútorovi jeho postup vyčítať, keďže celkom zjavne súdny exekútor v zákonom dovolenom rozsahu
nepovažoval uloženie tohto opatrenia za nevyhnutné. V prebiehajúcej exekúcii po zistení majetkových
pomerov povinného súdny exekútor dospel k právnemu záveru, že povinný nedisponuje hnuteľným

alebo nehnuteľným majetkom, príjmami, cennými papiermi, pohľadávkami voči tretím osobám, inými
právami, alebo iným zexekvovateľným majetkom, z ktorého by bolo možné uhradiť čo i len trovy súdneho
exekútora v tomto exekučnom konaní. K rovnakému právnemu záveru dospel aj súd. Upovedomenie
o zastavení exekúcie bolo vydané dňa 07.01.2026. V tomto bode súd skonštatoval právny záver, že
upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané po uplynutí 5-ročnej lehoty od začatia exekúcie, ktorá

začala dňa 26.06.2020. Súdny exekútor teda postupoval v zmysle zákona správne a zákonne, keď
podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil exekúciu. Zároveň súdu nebolo preukázané,
že by súdny exekútor k využitiu uvedeného ustanovenia zákona pristúpil nezákonne, a preto námietky
oprávneného zamietol ako nedôvodné.

2.Protiuzneseniuvyššiehosúdnehoúradníkadoručiloprávnenýtunajšiemusúduvzákonomstanovenej
lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre
zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z
upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonalexekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane
dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku
podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore

s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného
a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak
nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení
exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie
aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad

165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich
speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a
práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané
speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z
§ 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie
majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného

majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého
mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem
zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá
možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor.

V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na
základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek
preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať.
Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre
zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia

exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie
všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky
MS SR č. 68/2017 Z.z. Aj z vyjadrenia exekútora je zrejmé, že exekútor nikdy povinného nenavštívil v
jeho obydlí a nezistil reálny stav hnuteľného majetku povinného a úvahy o nákladoch jeho speňaženia
sú tak hypotetické. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať

hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko
majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti
práva v Slovenskej republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte
znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával
dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na

práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému
bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie
exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon
exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne
odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie

formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom
výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

3. Súdny exekútor s podanou sťažnosťou nesúhlasil a stotožnil sa s rozhodnutím súdu. Súčasne uviedol,
že na základe vykonaných lustrácii bolo zistené, že povinný nevlastní nehnuteľný majetok zapísaný

v katastri nehnuteľností, povinný nemá evidované účty v banke. Povinný síce vlastní motorové vozidlá
– FIAT rok prvej evidencie 1990 a ŠKODA rok prvej evidencie 2000, ktoré sú vzhľadom na ich vek
nepredajné. S/časne povinný si úradné zásielky na adrese hláseného trvalého pobytu nepreberá, iný
pobyt povinného nebol zistený, telefónne číslo povinného nebolo zistené. Rovnako výkon za účelom
osobného stretnutia sa s povinným a vykonaním súpisu hnuteľného majetku bol neúspešný, nakoľko

na adrese hláseného trvalého pobytu povinného nikto nereagoval (povinný nevlastní nehnuteľnosť),
rovnako v okolí neboli identifikované motorové vozidlá vo vlastníctve povinného. Z uvedeného dôvodu
súdny exekútor súhlasil s rozhodnutím súdu a navrhol sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Podľa §-u 243p ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej

len „Exekučný poriadok“), na exekučné konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. marca 2023,
okrem exekučného konania podľa § 243h, sa použije tento zákon v znení účinnom od 1. apríla 2023;
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 31. marca 2023, zostávajú zachované.5. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

6. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré

treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý
napadnuté uznesenie vydal.

9. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie

alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

12. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

13. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový
stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom

rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako
aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a

podobne).Skutočnosť,žesúdnerozhodolpodľapredstávaočakávanísťažovateľa,nemožnopovažovať
za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

14. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie len skutočne nad
rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd

prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia
o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa
§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať
v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku
povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek

tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom
exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5
rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že
u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosťako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná
exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného.
Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými

dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových
pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný
vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých
svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho
exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a

abyhodnotazabezpečenéhomajetkupovinnéhozodpovedalahodnotevymáhanejpovinnosti.Exekučný
súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má
prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii
úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký
spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci
zisťovaniamajetkovýchpomerovpovinnéhonezistilžiadnyexekvovateľnýmajetokaodzačatiaexekúcie

uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku

povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie

vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy
exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno
označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor

v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych
sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch
povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza
aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora
spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho

činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych
skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať
hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak,
šablónovitosťavšeobecnosťpodanejsťažnosti(oprávnenýsťažnosťsrovnakýmobsahomtotižpodalvo
viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť

úhrady trov exekučného konania.

16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na

jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu
vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.17. Na záver súd dodáva, že poukaz oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu nie je relevantný.
V prvom rade je potrebné uviesť, že sa jedná len o rozhodnutia vyšších súdnych úradníkov. Zároveň

exekučné konanie vedené pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 skutkovo nezodpovedá prejednávanej exekúcii,
nakoľko v tomto konaní u povinného nebolo zistené vlastníctvo žiadnej nehnuteľnosti. Pokiaľ ide
o poukaz na konanie pod sp. zn. 40Ek/1204/2019, vyššie uvedené odseky odôvodnenia vysvetľujú,
prečo nie vždy súdny exekútor musí vykonať mobiliárnu exekúciu.

18. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

19. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie
o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).