Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 59Ek/593/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120269131
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Svetlana Novysedláková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120269131.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO 45 684 618, právne zastúpený
Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO 47 255 706 proti
povinnému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XXXX/X, XXX XX D. - E., o vymoženie 167,98
eur s prísl. vedenom súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou, Exekútorský úrad Michalovce,

Kpt. Nálepku 22, 071 01 Michalovce pod sp. zn. 196EX 186/20, o námietkach oprávneného proti
upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora, o sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59Ek/593/2020 zo
dňa 16.07.2025 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov exekučného konania v súvislosti so sťažnosťou.

o d ô v o d n e n i e :

1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025, ktoré
vydal vyšší súdny úradník, námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie sp.
zn. 196EX 186/20 zo dňa 16.04.2025 vydaného súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou,
Exekútorský úrad Michalovce, so sídlom ul. kpt. Nálepku 22, 071 01 Michalovce zamietol.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor dňa 16.04.2025 vydal upovedomenie o
zastavení exekúcie v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, a teda z dôvodu, že pri
exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného
zexekvovanie majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou
a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

3. Oprávnený v námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie uviedol, že namieta nesprávnosť
vydania napadnutého upovedomenia najmä z dôvodu nesprávnych/neúplných zistení súdneho
exekútora ohľadom majetku povinného a neúčelnosti zastavenia exekučného konania. Podľa odbornej
literatúry exekútor po prijatí poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom
rozsahu, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie, súčinnosť tretích osôb, súčinnosť

povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku). Výsledky zisťovania zaznamená v zozname
majetku povinného (bližšie pozri § 39). (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol.
Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 380). Z oznámení - správ
o majetku povinného vydaných súdnym exekútorom v zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) nijakým spôsobom
nevyplývajú úplné majetkové pomery povinného. Súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného

len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami
elektronickej komunikácie z prostredia svojho exekútorského úradu. Oprávnený mal za to, že zuvedených správ o majetku povinného vyplýva, že súdny exekútor nedostatočne preveril a zistil
majetkové pomery povinného a jeho skutočná majetková situácia môže neopodstatňovať zastavenie
exekúcie pre nemajetnosť (najmä môže vylučovať fatálne následky viazané na uplynutie piatich rokov od

začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného). Z uvedených správ o majetku
povinnéhonevyplýva,žebypovinnýsúdnemuexekútoroviposkytolsúčinnosťvzmysleustanovenia§40
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ani predložil
vyhlásenieosvojommajetkuvzmysleustanovenia§41zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Rovnako v správach o majetku povinného súdny exekútor

neuvádza, že použil donucovacie opatrenia v zmysle ustanovenia § 43a a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnený mal za to, že by v danom
prípade nebolo uloženie donucovacích opatrení neprimerané alebo v rozpore s ustanoveniami zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnenému nebolo
zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí,
ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladal, že povinný naozaj nevlastní

žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije, resp. v jeho domácnosti nachádza. V
prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou, však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať
z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov vyplácaných
povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie
v zmysle ustanovenia § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok), resp. podliehajúci exekúcii. Následne, všetok hnuteľný majetok nepatriaci do
taxatívnehovýpočtuvecíuvedenýchvustanovení§115zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) má byť exekútorom zistený, spísaný a speňažený. To má o
to väčší význam pri relatívne menších pohľadávkach, pri ktorých je exekúcia predajom hodnotnejších
vecí neprípustná alebo neprimeraná tak, aby boli rešpektované práva aj povinného za súčasného

uspokojenia vymáhaného nároku oprávneného, ktorý mal povinný splniť spravidla dávno pred začatím
exekúcie.Zpredloženýchsprávomajetkupovinnéhonijakýmspôsobomnevyplývalo,žesúdnyexekútor
za účelom zistenia hnuteľného majetku povinného preveril peňažnú hotovosť u povinného na adrese
trvalého pobytu povinného, vykonal osobné zisťovania hnuteľného majetku povinného na adrese
trvalého pobytu povinného (táto zrejme nie je prázdna), požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to vlastníka

nehnuteľnosti, kde má povinný evidovaný trvalý pobyt, požiadal o súčinnosť tretie osoby, a to o odpoveď
od zamestnávateľov povinného, vykonal osobné zisťovania peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku
povinného v sídle zamestnávateľa povinného, požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby žijúce v
spoločnej domácnosti s povinným, vykonal ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného, ktoré
umožňujú ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

4. Oprávnený k tomuto v ďalšej časti námietok poukázal aj na odôvodnenia uznesenia Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Ek/1648/2018 zo dňa 06.12.2024, sp. zn. 67Ek/1291/2019 zo dňa
06.02.2025 a sp. zn. 40Ek/1204/2019 zo dňa 18.02.2025. Zároveň mal za zrejmé, že povinný uspokojuje

svoje životné potreby. Zákonným predpokladom na postup podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je vykonanie
takého zisťovania majetkových pomerov povinného, na základe ktorého možno nepochybne vysloviť
záver o tom, že sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy povinného, ktoré by mohli byť postihnuté
exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený

mal za to, že súdny exekútor v dostatočnom rozsahu nepreukázal splnenie zákonných podmienok
ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok), aby bolo toto exekučné konania z dôvodu, že pri exekúcii na majetok
povinného sa do 5 rokov nepodarilo zistiť majetok. Prípadné zamietnutie námietok proti napadnutému
upovedomeniu a právoplatné zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) bez dostatočného zistenia aktuálnych
majetkových pomerov povinného by bolo predčasné a nezákonné. Oprávnený tiež považoval zastavenie
tohto exekučného konania za neúčelné, nakoľko síce uplynula „doba bezúspešnosti“ konania (t. j. v
stanovenej lehote 5 rokov nebol zistený nový majetok ani dosiahnutý výťažok), ale v blízkej dobe môže
(na základe predchádzajúceho zistenia a zablokovania majetku) dochádzať k uspokojeniu predmetnej

pohľadávky, pretože pohľadávka oprávneného získa poradie uspokojovanej pohľadávky (najmä po
vykonanízistení,ktoréuvádzaoprávnenývyššie,aleboajzrážkamizomzdy,účtuvbankeatď.)anaopak
uspokojenie pohľadávky oprávneného bude pravdepodobne bezúspešné práve v prípade zastavenia
exekúcieanutnostiiniciovanianovéhoexekučnéhokonania.(Števček,M.,Kotrecová,A.,Tomašovič,M.,Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 391). Je úlohou
aj Okresného súdu Banská Bystrica - pracovisko upomínacieho a exekučného konania v konkrétnom
prípade posúdiť, či sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa § 61n ods. 1 písm.

d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), nakoľko
z prípadnej aktuálnej nemajetnosti povinného nemožno vyvodzovať záver o tom, že ani v budúcnosti
nemožno očakávať takú zmenu majetkových pomerov povinného, ktorá by umožňovala úspešný výkon
exekúcie. Nemenej dôležitou skutočnosťou je aj zohľadnenie oprávnených záujmov oprávneného, lebo
v prípadne zastavenie exekúcie sa môže zhoršiť jeho postavenie vo vzťahu k povinnému, napr. strata

poradia pohľadávky pri určitých spôsoboch výkonu exekúcie v prípade vedenia viacerých exekúcii voči
povinnému alebo premlčanie prejudikovaného nároku. Taktiež oprávnený mal za to, vzhľadom na vek
povinného, že majetkové pomery povinného nie sú také, resp. nebudú také, že by exekúciu bolo možné
a nutné zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené oprávnený podal námietky proti upovedomeniu o
zastavení exekúcie a žiadal, aby súd podaným námietkam vyhovel, upovedomenie o zastavení exekúcie
zrušil a pokračoval v exekučnom konaní voči povinnému.

5. Súdny exekútor vo vyjadrení k námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie
uviedol, že námietky považuje za účelové. Oprávnený nepoukázal na žiaden reálny majetok povinného,
ktorý by mohol byť postihnutý v exekučnom konaní a to aj s prihliadnutím na účelnosť exekučného
konania. Vzhľadom na horeuvedené považoval námietky oprávneného za nedôvodné.

6. Následne vyšší súdny úradník konštatoval, že posúdenie nemajetnosti povinného, a teda dôvodu
vedúceho k zastaveniu exekúcie spadá do rozhodovacej činnosti súdneho exekútora povereného
vykonaním exekúcie, ktorý ak po vykonaní všetkých zákonných postupov pre zisťovanie majetku
povinného dospeje k záveru, že je tu daný dôvod zastavenia exekúcie z dôvodu, že nebol zistený

majetok alebo príjmy povinného, ktoré by podliehali exekúcii a ktoré by postačovali aspoň na úhradu
trov exekútora, vydá upovedomenie o zastavení exekúcie. Inak povedané, ak súdny exekútor v rámci
exekučnej činnosti nezistí žiadny zexekvovateľný majetok počas piatich rokov od začatia exekúcie
alebo posledného zexekvovania majetku, je jeho zákonnou povinnosťou v predmetnom konaní vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie. Z dikcie § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že

nie je na vôli, resp. rozhodnutí súdneho exekútora, či upovedomenie o zastavení exekúcie vydá alebo
nie (vyjadrené slovným spojením „súdny exekútor vydá“), práve naopak v prípade, ak nastane dôvod
uvedený v § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, súdny exekútor je povinný upovedomenie o
zastavení exekúcie vydať. Účelom takto zákonom zakotveného dôvodu zastavenia exekúcie je zabrániť
neprimeranej dĺžke exekučných konaní v tých prípadoch, keď exekučné konanie nie je možné úspešne

ukončiť z dôvodu, že povinný nedisponuje dostatočným majetkom, ktorý by postačoval na uspokojenie
pohľadávky oprávneného. Vo väzbe na uvedené exekučný súd ako irelevantnú vyhodnotil námietku
oprávneného o tom, že nie je možné vylúčiť, že v budúcnosti bude mať povinný majetok alebo príjmy
na uspokojenie vymáhanej pohľadávky.

7. Súdny exekútor okamihom začatia exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, a
teda po doručení poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu
a to s poukazom na § 1 písm. a) v spojení s § 2 písm. a) až g) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, kedy je povinný zisťovať majetok
povinného lustráciami účtov povinného v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk, nehnuteľností
povinného evidovaných v katastri nehnuteľností, lustrácie v evidencii Sociálnej poisťovne, pohľadávok
povinného podľa Centrálneho registra exekúcií, obchodných podielov povinného podľa obchodného
registra, vozidiel povinného podľa evidencie vozidiel a vykonaním lustrácií v iných evidenciách, v ktorých

sú vedené záznamy o majetku povinného.

8. Za účelom posúdenia správnosti a zákonnosti postupu súdneho exekútora, keď v posudzovanej
veci exekúciu zastavil z dôvodu nemajetnosti povinného, ktorý je fyzickou osobou, exekučný súd
sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a súdnym exekútorom predloženými lustráciami majetku

povinného a konštatoval, že súdny exekútor v priebehu exekúcie hromadnou elektronickou lustráciou
zisťoval, či povinný je evidovaný ako majiteľ účtu vedeného v banke, resp. v pobočke zahraničnej banky
so sídlom na území SR (vykonaných 12 lustrácií), avšak všetky s negatívnym výsledkom s výnimkou
lustrácie zo dňa 15.04.2020, 10.07.2020 a 25.10.2024, keď bolo zistené, že povinný má vedený účetvo F. G. H. I.. Súdny exekútor v tejto súvislosti dňa 16.04.2020, 16.09.2020 a 21.11.2024 doručil
uvedenej banke exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, avšak
tento spôsob vykonania exekúcie zostal bezvýsledný. Exekučný súd len pre doplnenie uviedol, že pre

úspešnosť aplikácie tohto spôsobu vykonania exekúcie je relevantná nielen výška zostatku na účte,
ale aj výška nepostihnuteľnej sumy, ktorá sa povinnému nesmie zraziť z jeho mesačnej mzdy alebo z
iných príjmov (§ 70 Exekučného poriadku), ak má povinný mzdu zasielanú na účet v banke a zároveň
aj na sumu stanovenú zákonom, ktorá exekúcii nepodlieha (§ 104 Exekučného poriadku). Z výsledkov
lustrácií (5 lustrácií) v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR, konkrétne v evidencii vozidiel

vyplývalo, že povinný nie je vlastníkom, ani držiteľom motorového vozidla. K pozitívnym zisteniam v
súvislosti s majetkom povinného nedošlo ani lustráciou v evidencii Sociálnej poisťovne. Z výsledkov
pravidelne vykonávaných lustrácií (vykonaných 52 lustrácií v priebehu exekúcie) bolo preukázané, že
povinný nie je zamestnaný a zároveň nie je poberateľom dôchodkovej, úrazovej, nemocenskej dávky,
ako aj dávky v nezamestnanosti. Lustráciou v katastri nehnuteľností (19 lustrácií vykonaných v priebehu
exekúcie) nebolo zistené vlastníctvo povinného k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností.

V nadväznosti na uvedené bolo možné konštatovať, že súdny exekútor v priebehu exekúcie vykonal
viaceré lustrácie za účelom zistenia majetku povinného, avšak ich výsledky neviedli k zisteniu, že
povinný vlastní majetok, resp. má príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora.

9. Pokiaľ oprávnený v námietkach uviedol, že povinný je fyzickou osobou, u ktorej možno predpokladať,
že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov
od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla má aj hnuteľný majetok vo svojom
obydlí, exekučný súd tu poukázal na skutočnosť, že aj v exekučnom konaní sa uplatňuje prejednacia
zásada, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu.

Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak
o povinnosť tvrdenia, t. j. bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť úspech v spore a jednak
dôkazné bremeno tieto skutočnosti preukázať, t. j. dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úspech účastníka tak závisí jednak od unesenia bremena tvrdiť
skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v konaní a jednak bremena tieto skutočnosti preukázať.

Následky spojené s nesplnením bremien v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana,
ktorá tieto povinnosti nesplnila, keďže zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany sporu za výsledok konania. Inými slovami povedané, ak neboli preukázané tvrdenia strany,
táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu v jej neprospech. Oprávnený
však žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení v námietkach neoznačil. Na to, aby exekučný súd

mohol námietkam oprávneného vyhovieť a zrušiť upovedomenie o zastavení exekúcie preto nestačí len
tvrdenie oprávneného, že povinný musí mať z čoho žiť, musí mať príjem možno aj mimo oficiálnych
príjmov a spravidla má aj hnuteľný majetok vo svojom obydlí, ale tieto skutočnosti musia byť v konaní
relevantným spôsobom preukázané.

10. K námietke oprávneného o uložení donucovacieho opatrenia povinnému podľa § 43a a nasl.
Exekučného poriadku exekučný súd uviedol, že inštitút donucovacích opatrení, ktorých účelom je
zefektívniť postup súdneho exekútora v súvislosti s exekučnou činnosťou a tým aj zabezpečiť
efektívnosť samotného exekučného konania, umožňuje súdnemu exekútorovi ich uloženie povinnému
za predpokladu, že existuje odôvodnený predpoklad, že bez ich použitia nedôjde k splneniu povinnosti

povinným, ktorá je nevyhnutná pre vedenie a ukončenie exekučného konania. Ich základnou funkciou
je predovšetkým funkcia prevenčná, keďže možnosť uloženia donucovacieho opatrenia má pôsobiť
preventívne a až nesplnením dotknutej povinnosti zo strany povinného, nastupuje funkcia represívna.
Inak povedané, uloženie donucovacieho opatrenia má pôsobiť na účastníka konania na strane
povinného v prvom rade preventívne za účelom dosiahnutia riadneho plnenia povinností v rámci

exekučného konania. Možno teda uzavrieť, že účelom donucovacích opatrení nie je sankcionovať
povinného za nesplnenie akejkoľvek povinnosti uloženej výzvou súdneho exekútora, ale len takej, ktorá
je nevyhnutná pre riadne vedenie exekúcie. Za povinnosť, k splneniu ktorej nedošlo v lehote stanovenej
zákonom, exekučným súdom alebo exekútorom a ktorej splnenie je nevyhnutné pre vedenie exekúcie,
nemožno však považovať povinnosť, ktorá bola povinnému uložená exekučným titulom. Vzhľadom na

lustráciami zistenú nemajetnosť povinného v tomto konaní uloženie donucovacieho opatrenia vo forme
peňažnej pokuty, ktorú by v súlade s ust. § 43a ods. 2 v spojení s ust. § 43a ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku bolo možné povinnému uložiť, by však bolo v rozpore so zásadou vyváženosti a primeranosti,
a teda v priamom rozpore so zmyslom a účelom ust. § 43a ods. 2 Exekučného poriadku.11. Exekučný súd so zreteľom na dispozíciu právnej normy § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
zdôraznil predovšetkým tú skutočnosť, že dôvodom zastavenia exekúcie je nezistenie majetku, ktorý

možno zexekvovať v konkrétnom (prebiehajúcom) exekučnom konaní, a nie neexistenciu akéhokoľvek
majetku povinného. Z uvedeného vyplýva, že pre vyvodenie záveru o nemajetnosti povinného je
postačujúce zistenie jeho relatívnej nemajetnosti, t. j. nemajetnosti z pohľadu konkrétneho exekučného
konania a nie nemajetnosti absolútnej. Oprávnený sa tak môže domnievať, že povinný disponuje
zexekvovateľným majetkom, avšak ak sa vykonanými lustráciami takýto majetok povinného nezistí,

nemožno prijať iný záver než ten, že povinný je v zmysle ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
nemajetný v čoho dôsledku je povinnosťou súdneho exekútora exekúciu zastaviť.

12. Pokiaľ oprávnený v námietkach poukázal na niektoré rozhodnutia exekučného súdu, na tomto mieste
súd uviedol, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych

autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia,
ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi
riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných
konaniach viazaný.

13. Po posúdení námietok oprávneného exekučný súd dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
Vzhľadomnaskutočnosť,žesúdnyexekútorpostupovalzákonnýmspôsobom,keďvydalupovedomenie
o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, keďže počas piatich rokov
nezistil žiadny majetok alebo príjmy povinného, ktoré by podliehali exekúcii a ktoré by stačili aspoň

na úhradu trov exekútora, súd námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie
nevyhovel a ako nedôvodné ich podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku zamietol.

14. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 61n ods. 1 písm. d), § 61n ods. 3, § 61n ods. 4,
§ 61n ods. 5 a § 61n ods. 7 Exekučného poriadku.

15. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie
exekútoromanesprávnerozhodolznasledovnýchdôvodov.Podľanázoruoprávnenéhopoverenýsúdny
exekútor vykonal len „automatické“ elektronické lustrácie jemu dostupné z prostredia exekútorského

úradu, ale nie fyzické zisťovanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii, peňažnej hotovosti
u povinného, vyžiadanie súčinnosti od povinného či iných osôb, či v konečnom dôsledku ani len uloženie
donucovacieho opatrenia. Nemal tak využiť prostriedky, ktoré by mu umožňovali čo najefektívnejšie
a najrýchlejšie vymôcť pohľadávku oprávneného. Súdny exekútor tak v rozpore so svojimi povinnosťami
nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre

zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom, ani súdom
preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie
nesprávne a v rozpore so zákonom. Má ísť práve o exekúcie, kedy povinný nemá iný postihnuteľný
majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre
ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho

oprávnený aj vlastnil, vykonanie exekúcie postihnutím jeho hnuteľného majetku. Oprávnený sa totižto
domnieva, že v prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou, možno predpokladať, že takáto osoba,
ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov
vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený
z exekúcie v zmysle § 115 Exekučného poriadku, resp. podliehajúci exekúcii. S poukazom na údajné

„presadenia si u zákonodarcu“ náhodného prideľovania vecí oprávnený uviedol, že by to mali byť
súdni exekútori, ktorý zodpovedajú za kvalitu výkonu exekúcie. Súdny exekútor má disponovať
neporovnateľne silnejšími zákonnými kompetenciami na vymoženie pohľadávky oprávneného ako
samotný oprávnený. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej
republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti

veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok
možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva
povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol
nárok priznaný právoplatným exekučným titulom, mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanieexekúcie bez toho, aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon
exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne
odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie

formálnym spôsobom, v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom
výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Sťažnosť oprávneného sa nezaobišla bez
extenzívneho odkazu na rozhodnutia tunajšieho súdu, pričom súd osobitne dodáva, že niektoré z nich
sa ani len netýkali skutkového stavu prejednávanej veci.

16. Povinný sa k sťažnosti oprávneného napriek výzve súdu zo dňa 20.08.2025, ktorá mu bola doručená
dňa 14.09.2025, nevyjadril.

17. Súdny exekútor vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného uviedol, že sťažnosť oprávneného nie je ani
tak sťažnosťou proti zastaveniu exekúcie 196EX 186/2020, ale je vo svojej podstate sťažnosťou na
proces ustanovený v ust. § 61n ods. 1 písm. d) Ex. por. Oprávnený považuje za „neúčelné“ zastavovanie

exekučných konaní proti fyzickým osobám (čo aj uvádza, vo svojej sťažnosti ) po uplynutí lehoty 5 rokov,
nakoľko je logické, že napr. v tomto prípade má povinný 30 rokov a je pravdepodobné, že v budúcnosti
môže nadobudnúť majetok, zamestná sa, môže majetok zdediť a pod. Aby jeho sťažnosť nebola „suchá
a jednoriadková“ a nevyznela, že vo svojej podstate oprávnený napáda Exekučný poriadok ako taký,
opisuje postup, ktorý mal zvoliť súdny exekútor a podľa oprávneného by mal súdny exekútor doslova

„striehnuť“ pred domom povinného a vo chvíli, kedy vytiahne z vrecka 5,- eur, tak by ich mal vytrhnúť
z jeho rúk a vyplatiť oprávnenému, aj keď podľa ust. § 115 ods. 2 písm. i) Ex. por. by musel mať oveľa
vyššiu hotovosť. Citujúc ust. § 3 a § 59 ods. 1 Exekučného poriadku súdny exekútor konštatoval, že
predmetom exekučného konania je suma 167,98 eur. V predmetnom exekučnom konaní boli vykonané
všetky úkony na zistenie majetku povinného s prihliadnutím na účelnosť postupu súdneho exekútora

a s prihliadnutím na výšku vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti považujú
sťažnosť oprávneného za nedôvodnú, pričom jej obsah je totožný s námietkami proti upovedomeniu
o zastavení exekúcie, s ktorými sa exekučný súd dostatočne a správne vysporiadal v napadnutom
uznesení.

18. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,
koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

19.Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadkuvexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

20. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

21. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

22. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

23. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

24. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

25. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie
alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.26. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
Vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového
stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa
vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak
sťažnostný súd považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na

znenie citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
aprávnyzákladrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa,
nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

27. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd len skutočne nad rámec dopĺňa,

že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj sťažnostný
súd konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom
exekučnom konaní, t. j. relatívna nemajetnosť a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda

absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný
disponujemajetkompodliehajúcimexekúcii,pôjdeomajetok,ktorývpredmetnomexekučnomkonanínie
je možné zexekvovať. Preto súd nemohol prihliadnuť na platbu prijatú od súdneho exekútora medzi tými
istými účastníkmi konania v inom exekučnom konaní, keďže pre naplnenie dispozície právnej normy je
rozhodujúca relatívna nemajetnosť, t. j. nezistenie majetku v tom ktorom konkrétnom konaní. V prípade,

ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania
majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý
exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť,
že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania
majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie

zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania
exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora.
Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou
starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej
činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby

bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala
hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových
pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie
uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil
majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej

primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny
exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle §
61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. In aliis verbis,
vychádzame z vyvrátiteľnej domnienky, že súdny exekútor pri zisťovaní majetku vynaložil nevyhnutné
úsilie, no bezvýsledne, pričom spochybniť tento záver možno poukazom na konkrétny majetok, nie

domnienkami o jeho existencii.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie
vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného, resp.
na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania

exekúcie. Rozhodujúci je aktuálny stav a exekúciu nie je možné viesť len preto, že oprávnený očakáva
zmenu majetkových pomerov v budúcnosti. Zmyslom a účelom zastavenia exekúcie podľa § 61n
ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je zastaviť exekúciu, ktorá je neperspektívna, v rámci ktorej je
vymoženie pohľadávky vysoko nepravdepodobné, pretože jej ďalšie vedenie by malo pre povinnéhoneprimerane nepriaznivé následky. Vedenie tzv. preventívnych exekúcii v domnení, že pohľadávka sa
(možno) niekedy v budúcnosti vymôže, je neprípustné. To by bolo v rozpore so základnými zásadami
exekučného konania ako je zásada primeranosti a suficiencie (§ 64 Exekučného poriadku). V tejto

súvislosti treba tiež zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste
bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v
mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore
s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval
by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny

prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva
oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike
a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba
tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže
získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si
tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania

v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných
skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už
súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len
vprípadevážnychzisteníanezrovnalostí,ktorésúzaloženénaobjektívnychskutočnostiach.Domnienka
oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je

podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej
sťažnosti, ktorej niektoré časti sa ani nevzťahujú na prejednávanú vec (oprávnený sťažnosť s rovnakým
obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len sa zbaviť,
resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.

29. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo
speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného.

Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak
sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď
aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok
speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 %

z vymoženého plnenia, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov
vo výške 60,- eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady
súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd však
nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo
na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom

umožňujúcimvymoženiepohľadávky,súdnyexekútor,anisúdzauvedenýobjektívnystavzodpovednosť
nenesú.

30. Na záver sťažnostný súd k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných
konaniach uvádza, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2

CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé
rozhodnutie najvyššej súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať
za ustálenú judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie
súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle
uvedeného tak oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento

sťažnostný súd nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň treba uviesť, že citované
rozhodnutia sú založené na skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné
od skutkových okolností v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať
vo všetkých exekučných veciach.

31. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydanéupovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

32. Preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
59Ek/593/2020 zo dňa 16.07.2025 ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie
ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané
v súlade so zákonom.

33. Pokiaľ si oprávnený uplatnil náhradu trov konania, súd rozhodol, že oprávnený nemá právo na
náhradu trov konania v súvislosti s podanou sťažnosťou, nakoľko oprávnený nebol v konaní o sťažnosti
úspešný. Navyše sa ani nejedná o trovy v zmysle § 199a Exekučného poriadku, ktorý taxatívnym
spôsobom vymedzuje, čo je možné považovať za trovy na strane oprávneného.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.