Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324201888
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324201888.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcov: 1) A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2) C.
A. B., nar. XX.XX.XXXX, žalobcovia bytom C. XXX/XX, XXX XX C., obaja zastúpení JUDr. Andrejom
Cifrom, advokátom so sídlom ul. J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Prvá stavebná
sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, zastúpenému: Advokátska
kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., so sídlom Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, IČO: 36 860 662, o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 7Csp/48/2024-240 zo dňa 11.11.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcom v 1. a 2. rade sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
,,Súd určuje, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 23.10.2017 uzatvorenej medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným je bezúročný

a bez poplatkov.
Žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že medzi žalovaným a žalobcami ako spoludlžníkmi bola uzatvorená zmluva o
spotrebiteľskom úvere a na jej základe mal byť žalobcom poskytnutý medziúver vo výške 11.300,- eur.

Reálneimbolizostranyžalovanéhopoukázanéibafinančnéprostriedkyvovýške11.164,60eur,nakoľko
v zmysle zmluvných dojednaní najprv žalovaný zaúčtoval voči žalobcom svoj nárok na zaplatenie
spracovateľského poplatku vo výške 135,60 eur a o túto sumu následne ponížil aj sumu finančných
prostriedkov, ktoré im vyplatil.
Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzatvorená zmluva o úvere je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom
úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov (ďalej v texte ako ZoSÚ); uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného
zákona (§1 ods. 2 zákona). Žalovaný je právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania
poskytuje spotrebiteľské úvery a žalobcovia sú spotrebiteľmi, keďže sú fyzickými osobami, ktorým
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle
ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto
zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ a pred jej uzatvorením veriteľ mal konať s odbornou starostlivosťou pri

skúmaní bonity žalobcov v zmysle § 7 ZoSÚ.
Súd prvej inštancie v prvom rade sa zaoberal skutočnosťou, či žalovaný ako veriteľ pred poskytnutím
úveru žalobcom skúmal ich bonitu s odbornou starostlivosť v zmysle § 7 ZoSÚ.
Uviedol, že súdu žalovaný predložil svoje vyjadrenie a tiež doklady, z ktorých pred uzatvorením zmluvy
posudzoval schopnosť žalobcov úver splácať. Mal za preukázané, že žalobcovia boli manželia a nemali

nezaopatrené dieťa. Boli zamestnaní. Vychádzal z toho, že čistý mesačný príjem žalobcov bol vo výške
2.013,- eur. Priemerný čistý príjem žalobcu v 1. rade bol 1.469,92 eura a žalobkyne v 2. rade 543,44
eura. Ďalej ohľadom výdavkov vychádzal iba zo sumy životného minima na jednu dospelú osobu a jednu
spoločne posudzovanú osobu v celkovej výške 340,- eur. Bral v úvahu výdavky na ďalšie úvery, ktoré
boli žalobcom ním poskytnuté vo výške 307,69 eura, výšku splátky predmetného úveru 69,07 eura a v
žiadosti o poskytnutie úveru pri ostatných záväzkoch uviedol výšku 0 eur. Výšku disponibilných zdrojov

žalobcov uviedol 1.211,64 eura.
Z predložených potvrdení zamestnávateľov o výške príjmov žalobcov súd prvej inštancie zistil, že
čistý mesačný príjem žalobcu v 1. rade bol cca 735,- eur mesačne a žalobkyne v 2. rade 543,44
eur, teda celkovo ich čistý príjem bol cca 1.278,- eur mesačne. V tejto súvislosti konštatoval, že do
čistej mzdy zamestnanca sa započítavajú aj čisté odmeny za vedľajšiu činnosť, náborový príspevok a

hodnota naturálií. Nezapočítavajú sa však do nej sumy poskytované na náhradu nákladov spojených
s pracovným výkonom, a to najmä pri pracovných cestách. V prípade finančného príspevku na
stravovanie, ktorý je účelovo viazaný, teda nejde o peňažnú sumu, ktorú je možné použiť (tak ako mzdu)
na akýkoľvek účel.
Z úverovej správy z registra dlžníkov súd prvej inštancie zistil, že v čase pred uzatvorením predmetnej

úverovej zmluvy mal žalobca v 1. rade štyri neukončené splátkové zmluvy, pričom výška dlhu z týchto
zmlúv bola 64.864,- eur a výška splátok bola 897,- eur. Mal aj jeden nesplátkový úver, z ktorého dlžná
suma bola 2.657,- eur, a dve zmluvy na kreditné karty, z ktorých dlžná suma bola vo výške 33.805,-
eur a výška splátok 289,- eur. Žalobkyňa v 2. rade mala štyri neukončené splátkové zmluvy, pričom
výška dlhu z týchto zmlúv bola 64.864,- eur (ako spoludlžníčka so žalobcom v 1. rade) a výška splátok

bola 897,- eur. Mala aj a dve zmluvy na kreditné karty, z ktorých dlžná suma bola vo výške 33.805,-
eur a výška splátok 289,- eur (ako spoludlžníčka so žalobcom v 1. rade). Dňa 08.04.2016 a 11.04.2016
bola žalobcom rade odmietnutá žiadosť o poskytnutie osobného splátkového úveru vo výške 20.000,-
eur, dňa 21.03.2017 bola žalobcovi v 1. rade odmietnutá žiadosť o poskytnutie osobného splátkového
úveru vo výške 1.500,- eur. V roku 2015 mali žalobcovi v 1. rade odmietnutých 7 žiadosti o poskytnutie

osobných splátkových úverov. Celková výška záväzkov žalobcov tak bola vo výške 101.326,- eur. Výška
mesačných splátok úverov bola 1.186,- eur.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadny doklad o tom,
aby skúmal u žalobcov aj reálne náklady na zabezpečenie ich základných životných potrieb, teda ich
reálne výdavky.

Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý
spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaný v konaní hodnoverne nepreukázal, že žalobcovia v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere spĺňali maximálny zákonný limit ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver v zmysle §
7 ods. 21 ZoSÚ. Žalovaný nepreukázal, aby akýmkoľvek spôsobom skúmal výšku výdavkov žalobcov

potrebných na zabezpečenie ich základných životných potrieb a vplyv týchto výdavkov na posúdenie
ich spôsobilosti splácať úver. Pravidelné ani bežné každodenné výdavky žalobcov nijak nezisťoval,
vychádzal iba z paušálnej sumy 340,- eur pre dve spoločne posudzované osoby (200,- eur + 140,-
eur) na mesiac. Pokiaľ ide o údaje z úverového registra, u žalobcov v tom čase existovalo ďalších
sedem neukončených úverových zmlúv a dlžná sumu nesplatených úverov bola vo výške 101.326,-

eur, pri celkovej výške mesačných splátok 1.186,- eur. Žalobcom v predchádzajúcich obdobiach bolo
odmietnutých viacero žiadostí o poskytnutie osobných splátkových úverov. Celkový čistý mesačný
príjem žalobcov bol cca 1.278,- eur. Uvedené skutočnosti u žalovaného museli rozhodne vzbudiť isté
podozrenie o možnej nespôsobilosti žalobcov splácať požadovaný úver v tejto veci.
Žalovaný skúmal iba príjem žalobcov a ich úverové zaťaženie, pričom však vychádzal aj z nesprávnych

údajov o ich výške. Vôbec neskúmal reálne výdavky žalobcov, a to náklady na bývanie, dopravu
alebo domácnosť. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pokiaľ teda veriteľ nepozná celkovýobjem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný
úver. Výdavky spotrebiteľa nepredstavujú iba splátky úverov. Žalovaný teda nepreukázal, aby skúmal
skutočné výdavky žalobcov, keďže z predložených listinných dôkazov takéto zisťovanie nevyplýva.

Bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou
cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej
starostlivosti a ako vyplýva z okolností prejednávanej veci, overenie bonity dlžníka nebolo dostatočné.
Postup žalovaného bol v tejto súvislosti iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalovaný
vôbec nezisťoval skutočné výdavky žalobcov, napriek tomu poskytol žiadaný úver. Nezaujímal sa, aké

mali žalobcovia výdavky na živobytie, a či teda im zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie
úveru.
Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný v zmysle ust. § 11 ods. 2 v spojení s
ust. § 7 ZoSÚ pred poskytnutím úveru neposúdil ako veriteľ so zákonom vyžadovanou odbornou
starostlivosťou bonitu klientov - žalobcov prostredníctvom preukázania príjmov, výdavkov a rodinného
stavu, a teda pri uzatvorení zmluvy konal bez dostatočných a pravdivých údajov o sociálno-ekonomickej

situácii spotrebiteľov, čo je potrebné považovať za hrubé porušenie povinnosti posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť klienta splácať poskytnutý úver.
Súd prvej inštancie tiež uviedol, že skúmal, či zmluva o úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti v
zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere a na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že v zmluve o úvere je uvedená nesprávna hodnota priemernej RPMN v

zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. z) ZoSÚ. V zmluve o úvere je uvedená priemerná hodnota RPMN vo výške
10,51 % p.a. pričom ide o hodnotu za 2. štvrťrok roku 2017, pričom zmluva o úvere bola uzavretá dňa
23.10.2017 a hodnota je stanovená podľa Ministerstva financií SR. V čase uzatvorenia zmluvy bola teda
platnou priemernou hodnotou RPMN tá, ktorá bola uverejnená na webovom sídle Ministerstva financií
SR za 3. štvrťrok 2017. Táto hodnota priemernej RPMN pre daný typ úveru (ostatné spotrebiteľské úvery

vo výške viac ako 6 500 eur od 10 rokov) bola vo výške 3,45 % (Súhrnné informácie o údajoch o
novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2017 zverejnené MS SR) a nie
10,51 %, ako je uvedené žalovaným v zmluve o úvere, čo znamená, že v zmluve o úvere je uvedený údaj
o priemernej RPMN v nesprávnej výške. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o úvere
neobsahuje správny údaj o priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu

zmluvy o úvere, preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ je aj z uvedeného dôvodu úver poskytnutý
žalovanému v 1. rade bezúročný a bez poplatkov.
Údaj o priemernej RPMN pre príslušný spotrebiteľský úver je pritom údaj, na základe ktorého získa
spotrebiteľ informáciu o tom, či úver je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými na trhu
výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii podmienok

navrhovaných dodávateľom. V tomto prípade dodávateľ - žalobca v zmluve uviedol, že priemerná
hodnota RPMN obdobných úverov na trhu bola v rozhodnom období 10,92 %, avšak tá bola vo výške
4,38%,čozavádzaspotrebiteľavtom,žeobdobnéúverynatrhu(tedaúveryposkytovanékonkurenciou)
sú nevýhodnejšie ako v skutočnosti, resp. inak povedané, čo následne vedie spotrebiteľa k záveru, že
úver poskytovaný žalobcom je výhodnejší než v skutočnosti je.

Pokiaľ sa jedná o argumentáciu žalovaného, že v zmluve uvádza informáciu o váženom priemere RPMN
všetkých typov spotrebiteľských úverov, tak takýto údaj o váženom priemere RPMN všetkých typov
úverov pritom nie je náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. V prípade,
že takýto údaj v zmluve nie je uvedený, nie je to sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
spotrebiteľského úveru. Zákon však vyžaduje v zmluve o úvere uvedenie priemernej hodnoty RPMN

na príslušný spotrebiteľský úver, pričom absenciu tohto údaju - náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení
neumožňuje dodávateľovi namiesto údaju o priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, uviesť
údaj o váženom priemere RPMN na všetky typy úveru.
Napokon sa súd prvej inštancie zaoberal aj obligatórnou náležitosťou a to celkovou výškou a konkrétnym

menu spotrebiteľského úveru a podmienkami upravujúcimi jeho čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ).
Uviedol, že v zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 11.300,- eur. Z vykonaného
dokazovania však vyplynulo, že pred poskytnutím reálnej sumy úveru žalobcom, žalovaný zaúčtoval
poplatok za spracovanie úveru vo výške 135,60 eura (čl. 187 spisu) a to v zmysle čl. VIII bod 8.1. zmluvy
a žalobcom boli reálne vyplatené finančné prostriedky iba vo výške 11.164,40 eura.

Takýto postup žalovaného rozhodne nepotvrdzuje, že žalobcom žalovaný úver reálne neposkytol vo
výške dohodnutej sumy v zmluve o to viac, keď uvedený postup iba potvrdzuje, že prioritným záujmom
dodávateľa (veriteľa) bol ekonomický profit, prioritne a ihneď získať poplatok, ktorý sa ale mal splácaťv rámci nákladov spotrebiteľa súvisiacich s poskytnutím úveru v priebehu trvania celého zmluvného
vzťahu.
Zatejtosituáciemalsúdprvejinštanciepreukázané,žežalobcoviamohlidisponovaťreálnesumouúveru

iba vo výške 11.164,40 eur a ak v zmluve bola výška úveru uvedená sumou 11.300,- eur bola uvedená
nesprávne. Pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. g) je potrebné považovať
tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z § 11 ods.1 písm. b) ZoSÚ.
Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022, sp.zn. 9Cdo/287/2021,

publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
49/2022.
Vzhľadom na porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosť pri skúmaní bonity žalobcom
pred uzatvorením spotrebiteľskej úverovej zo strany žalovaného, vzhľadom na absenciu povinných
zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi stranami konania, súd prvej
inštancie dospel z záveru, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.10.2017 uzatvorenej

medzi stranami sporu je potrebné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov, teda žaloba zo strany
žalobcov bola podaná dôvodne a preto žalobe vyhovel v celom rozsahu.
O trovách konania medzi žalobcami a žalovaným súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k
záveru, že úver považoval za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že žalovaný v zmysle ust. S 11 ods.
2 v spojení s ust. § 7 ZoSÚ pred poskytnutím úveru neposúdil ako veriteľ so zákonom vyžadovanou
odbornou starostlivosťou bonitu žalobcov.

V prvom rade žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že
diéty, ktoré sa v zmysle Zákonníka práce nepovažujú za mzdu, žalovaný nemohol akceptovať ako príjem
žalobcu. Diéty sú, v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, príjmy, ktoré nie sú predmetom
dane. Teda sú považované za príjem, avšak nie sú predmetom dane z príjmu. Predmetné diéty sú ako
príjem zasielané zamestnávateľom žalobcu na účet žalobcu a žalovaný (tak ako všetky ostatné banky)

akceptuje tento druh príjmu a žiaden zákon ani právny predpis nezakazuje žalovanému tento druh príjmu
akceptovať.
Na základe uvedeného má žalovaný za to, že diéty, ako príjem žalobcu, si žalovaný mohol riadne
zohľadniť, pričom mu takéto zohľadnenie diét pri poskytovaní úveru nezakazuje žiaden právny predpis.
Súd prvej inštancie taktiež v odôvodnení svojho rozsudku nepoukázal na žiadne zákonné znenie,

ktoré by zakazovalo žalovanému pri poskytovaní úverov brať do úvahy takýto príjem. To, že sa podľa
zákonníka práce diéty nepovažujú za mzdu ešte neznamená, že nejde o príjem ako taký. Diéty sú
v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov, príjmy, ktoré nie sú predmetom dane. Teda sú
považované za príjem, avšak nie sú predmetom dane z príjmu. Každá banka pri poskytovaní úverov
akceptuje diéty ako príjem dlžníka, teda ide o bežnú prax bánk, resp. sporiteľní.

Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, ktorý v tretej vete jednoznačne definoval aké
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje za hrubé porušenie s následkom bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Čiže nie je na posúdení súdu, či je toho názoru, že porušenie povinnosti podľa §
7 ods. 1 zo strany veriteľa má intenzitu hrubého porušenia, ale toto je jasne definované v ust. § 11 ods. 2
tretia veta. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ (účinný v čase uzatvorenia zmluvy) jednoznačne uvádzal, že

na to aby bol spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov, musí dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti
podľa S 7 ods. 1 ZoSÚ zo strany veriteľa.
K písm. a) posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, žalovaný uviedol, že uvedené neporušil, nakoľko žalovaný v
čase schválenia predmetného úveru preveroval schopnosť splácať úver žalobcov na základe: 1. príjmov

žalobcov (potvrdenia o príjme + výplatné pásky + pracovná zmluva žalobcu) , 2. na základe výšky
nákladov na zabezpečenie životných potrieb v zmysle v zmysle zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom
minime a Opatrení MPSVaR o úprave súm životného minima, pričom žalovaný pristupoval k stanoveniu
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb prísnejšie ako bolo vyžadované odporúčaním
NBS, 3. rozdielom medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa,

4. záväzkami znižujúce príjem spotrebiteľa dopytom do spoločného registra bankových informácií, 5. a
dopytom do sociálnej poisťovne a do spoločného registra bankových a nebankových informácií.
Informácie o výdavkoch a rodinnom stave boli povinní poskytnúť žalovanému práve žalobcovia, a to
v zmysle ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalobcovia boli povinní poskytnúťžalovanému údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver, pričom žalovaný pri
posúdení schopnosti splácať úver, okrem zistených údajov, vychádzal aj z údajov uvedených zo Žiadosti
o úver, teda z poskytnutých údajov zo strany žalobcov. Zo žiadosti o úver jednoznačne vplýva, že

žalobcovia poskytli žalovanému aj ďalšie údaje o sebe, a to v rozsahu údajov o rodinnom stave. Nakoľko
žalobcovia v žiadosti o úver uviedli, že (okrem zistených záväzkov zo strany žalovaného) nemajú žiadne
ďalšie záväzky, a neuviedli, žeby mali vyššie výdavky ako tie, ktoré boli započítané v rámci životného
minima žalovaným, taktiež uviedli, že nemajú náklady na nezaopatrené deti, má žalovaný za to, že aj
výdavky žalobcov boli zo strany žalovaného preskúmané riadne a dostatočne, dokonca boli stanovené

vyššie ako mali byť v rámci životného minima.
Bez ohľadu na vyššie uvedené, žalovaný využil (v zmysle ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ) aj právo veriteľa využívať
informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy a preveril bonitu žalobcov dopytmi do spoločného
registra bankových a nebankových informácií, taktiež ich preveril dopytom do sociálnej poisťovne. V
danom prípade žalovaný jednoznačne preukázal, že žalobcovia neuviedli, žeby mali vyššie výdavky
ako bolo stanovené životné minimum, a že žalovaný riadne zistil všetky záväzky, ktoré mohol zistiť z

príslušných databáz predložených v spore.
Žalobcovia od poskytnutia úveru v roku 2017 až doteraz uhrádzali splátky úveru riadne, z čoho vyplýva,
že žalovaný správne odhadol schopnosť žalobcov splácať predmetný úver. Uvedenú skutočnosť
žalovaný preukazuje výpismi z účtu úveru. V máji 2020 mali žalobcovia schválený odklad splátok na 9
mesiacov na základe ich žiadosti z dôvodu pandémie koronavírusu v zmysle zákona č. 67/2020 Z.z.

K písm. b) posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľsky úver,
žalovaný uviedol, že taktiež uvedenú skutočnosť neporušil, nakoľko pred poskytnutím úveru boli obaja
žalobcovia preverení dopytmi do spoločného registra bankových a nebankových informácií. Žalovaný
pri posudzovaní bonity žalobcov postupoval s odbornou starostlivosťou a plne v súlade s § 7 ZoSÚ.

V danom prípade žalobca dostatočne preukázal, že v žiadnom prípade nedošlo k hrubému porušeniu
povinnosti podľa § 7 ods. 1 tak ako je toto hrubé porušenie definované v ust. § 11 ods. 2 tretia veta ZoSÚ.
Podľa názoru žalovaného musí byť ochrana spotrebiteľa realizovaná s prihliadnutím na účel a stanovený
cieľ. Pokiaľ by bola ochrana spotrebiteľa poskytnutá bez právneho dôvodu, dôsledkom čoho by bolo, že
dlžník, resp. spotrebiteľ by nemusel veriteľovi zaplatiť to, na čo má veriteľ zo zmluvy nárok, mohlo by sa

stať, že spotrebiteľ by sa stal stranou silnejšou, čo zjavne zmyslom ochrany spotrebiteľov nie je.
Žalovaný má taktiež za to, že súd nesprávne právne posúdil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z
dôvodu, že v úverovej zmluve bola priemerná RPMN uvedená v nesprávnej výške. Žalovaný nesúhlasil
s výkladom a aplikáciou ZoSÚ, aký podal súd prvej inštancie.
Žalovaný v prvom rade uviedol, že čo sa týka údaja o váženom priemere RPMN, v danom prípade

ide stále o údaj priemernej RPMN. v zmysle súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2017. Daný typ úveru, ktorý bol poskytnutý žalobcom,
ani nie je konkrétne popísaný pri uvádzaní priemernej hodnoty RPMN. Taktiež zákon nezakazuje
uvádzať vážený priemer RPMN v zmluvách o úvere.
Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere predpokladalo, že

spotrebiteľský úver bude bezúročný a bez poplatkov len za podmienky, že je nesprávne uvedená ročná
percentuálna miera nákladov a táto nesprávne uvedená musí byť v neprospech spotrebiteľa. Zákon
tu teda v žiadnom prípade nespomína priemernú sadzbu RPMN, ale uvádza, že toto ustanovenie sa
vzťahuje na inú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to na ročnú percentuálnu mieru nákladov,
a to je náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

Žalovaný súhlasí s tým, že ak by v zmluve nebola uvedená priemerná hodnota RPMN, tak by to malo
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere t.j. 19.09.2013). Zákon však nesankcionuje nesprávne uvedenie priemernej
hodnoty RPMN bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, nakoľko podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ
(účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere t.j. 19.09.20213) by takýto následok nastal len v prípade

nesprávneho uvedenia RPMN (čiže nie priemernej hodnoty RPMN) v zmluve a táto nesprávnosť by
musela byť v neprospech spotrebiteľa.
Zabezpečenie ochrany spotrebiteľa pri uzatváraní spotrebiteľských úverov upravuje smernica Rady
87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS

z 22. februára 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998. Ani
uvedené európske smernice, ktoré tvoria základ ochrany spotrebiteľa tykajúcej sa spotrebiteľských
úverov neuvádzajú priemernú hodnotu RPMN ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
a tobôž už nepredpokladajú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v prípade jej nesprávneho uvedeniav zmluve. Takýto výklad, ktorý v tejto otázke poskytol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku tak
nie je eurokonformným výkladom, a nemá ani oporu vo vnútroštátnej úprave, konkrétne v ZoSÚ.
Napokon žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil bezúročnosť a

bezpoplatkovosť úveru z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti zmluvy (S 9 ods. písm. g) v zmysle
ust. S 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Nesúhlasil so záverom, že zmluva o úvere neobsahuje celkovú výšku a
konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky ustanovujúce jej čerpanie, nakoľko celková výška
úveru je uvedená v čl. II. Zmluvy o úvere a podmienky upravujúce čerpanie úveru sú uvedené v čl. IV.
Zmluvy o úvere. Žalovaný je toho názoru, že započítanie poplatku za spracovanie úveru, pokiaľ vyplýva

z dohody, je prípustné. V konaní žalovaný jednoznačne preukázal takéto započítanie poplatku nemalo
vplyv na výšku RPMN, ktorá je v zmluve uvedená správne.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne alebo aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a priznal žalovanému náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Vo vzťahu ku skúmaniu ich bonity uviedli, že pokiaľ by
bolžalovanýriadnezmapovalmajetkovépomeryžalobcovvsúladesozákonomurčenýmipovinnosťami,
musel byť zistiť, že sa jedná o rizikových klientov, u ktorých ich disponibilné príjmy nepostačujú na
krytie ich skutočných výdavkov existujúcich v čase uzatvárania Zmluvy o úvere. Žalobcovia sa už v čase
čerpania predmetného úveru nachádzali v situácii, kedy „brali úvery na úhradu úverov“, hoci „reč čísel“

musela odborne znalej osobe povedať, že takýto stav je neúnosný. Žalobcovia splácali po 23.10.2017
(dátum uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere) naďalej 14 úverov vrátane predmetného úveru
žalovaného, na ktorých splácanie disponibilné príjmy žalobcov evidentne nepostačovali. Do pozornosti
odvolacieho súdu dali výsluch žalobkyne v 2. rade na pojednávaní dňa 11.11.2024.
Na margo započítania tzv. diét žalobcu 1) do disponibilného príjmu, žalobcovia uviedli, že podľa ich

názoru, že takýto postup žalovaného je z právneho aj logického hľadiska neudržateľný. Zákon č.
283/2002 Z.z. o cestovných náhradách upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri
pracovných cestách. Z pojmu „náhrada“ je zrejmé, že nejde o peňažné plnenie, ktoré by bolo odmenou
za prácu - a teda ani nepodlieha dani z príjmu (poukaz žalovaného na zákon č. 595/2003 Z.z. je zjavne
účelový mimo právne logiky veci), ale ide iba o kompenzáciu výdavkov spojených s pracovnou cestou.

Tvrdenie o údajnom zvyku veriteľov (iných bánk) započítavať do disponibilného príjmu dlžníkov aj tzv.
diéty nemá žiadnu oporu v zákone a súčasne je špekulatívne a nepreukázané.
Údaj o priemernej RPMN bol v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere obligatórnou náležitosťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Žalovaný sa zjavne mýli,
takpovediac stavia skutočnosť „hore nohami“, pokiaľ tvrdí, že akýkoľvek obligatórny údaj v zmysle § 11

ods. 1 ZoSÚ stačí iba uviesť a nemusí byť ani správny, teda, že na správnosti definičných znakov a
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nezáleží a môžu byť hocijaké aj nesprávne.).
Podľa názoru žalobcov, že pokiaľ má veriteľ povinnosť uviesť napr. istinu, úrokovú sadzbu, priemernú
RPMN atď., potom to samozrejme znamená, že tieto údaje musia byť uvedené správne, inak by tým
právna úprava stratila zmysel. Pokiaľ teda veriteľ uvedie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávne

obligatórne údaje (§ 11 ods. 1 ZoSÚ), potom sa na tieto údaje hľadí ako keby ani uvedené neboli a má
to za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, obsah doterajšej argumentácie a uvedeného
vyjadrenia žalobcovia navrhli odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

5. V odvolacej replike žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že diéty sú, v zmysle zákona č.
595/2003 Z.z. o dani z príjmov, príjmy, ktoré nie sú predmetom dane. Teda sú považované za príjem,
avšak nie sú predmetom dane z príjmu. Predmetné diéty sú ako príjem zasielané zamestnávateľom
žalobcu na účet žalobcu a žalovaný (tak ako všetky ostatné banky) akceptuje tento druh príjmu a

žiaden zákon ani právny predpis nezakazuje žalovanému tento druh príjmu akceptovať. Teda nie je
pravdou tvrdenie žalobcov, že započítavanie diét do disponibilného príjmu dlžníkov nemá oporu v
zákone, nakoľko žalovanému započítavať dané príjmy žiaden zákon ani právny predpis nezakazuje a
žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali opak. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný poukázal na
ďalšie skutočnosti (verejne dostupné informácie) preukazujúce akceptáciu diét inými bankami.

Žalovaný ďalej uviedol, že nie je pravdou tvrdenie žalobcov, že „z vykonaného dokazovania je podľa ich
názoru zrejmé, že žalobcovia nemali peňažnú kapacitu splácať ďalší úver, a preto postup žalovaného
ktorý s nimi Zmluvu o úvere uzavrel, hodnotia ako zjavné zlyhanie pri skúmaní bonity žalobcov“, nakoľko
z vykonaného dokazovanie jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia predmetný úver splácali a splácajúriadne a včas. Taktiež z údajov z príslušného registra bankových a nebankových informácií vyplynulo, že
ajpredchádzajúceúveryžalobcoviasplácajúriadne,vzmyslečohomážalovanýzato,zuvedeného(ako
aj po zohľadnení príjmov žalobcov ako aj výdavkov na základe výšky životného minima) jednoznačne

vyplýva, že žalobcovia mali „peňažnú kapacitu“ na splácanie úveru (ktorý aj riadne po celý čas splácajú),
a že žalovaný jednoznačne správne odhadol schopnosť žalobcov splácať predmetný úver.
Zákon však nesankcionuje nesprávne uvedenie priemernej hodnoty RPMN bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťouúveru,nakoľkopodľa§11ods.1písm.d)ZoSÚ(účinnéhovčaseuzatvoreniazmluvy
o úvere t.j. 23.10.2017) by takýto následok nastal len v prípade nesprávneho uvedenia RPMN (čiže

nie priemernej hodnoty RPMN) v zmluve a táto nesprávnosť by musela byť v neprospech spotrebiteľa.
Žalovaný taktiež poukázal na to, že údaj o priemernej RPMN v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, resp.
ust.§9ods.2písm.z)ZoSÚ,bolozákonomč.279/2017Z.z.z12.10.2017vypustenéztohtoustanovenia
zákona.

6. V odvolacej duplike žalobcovia uviedli, že započítanie cestovných náhrad do čistých disponibilných

príjmov žiadateľa o spotrebiteľský úver je jednoznačne postup, ktorý je v rozpore so zmyslom a
účelom povinnosti odbornej starostlivosti úverového veriteľa. Jednak takýto postup vylučujú zákonné
ustanovenia, ktoré definujú mzdu ako odmenu za prácu a cestovné náhrady ako účelovú kompenzáciu
za výdavky spojené s výkonom práce (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce a § 4 a nasl. zákona č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách). Súčasne takáto prax je nelogická, pretože čisté disponibilné a pravidelné

príjmy (čistá mzda) sa umelo navyšujú o položky, ktoré nie sú považované za príjem a reálne ani
príjmom nie sú, pretože sú poskytované zamestnancovi účelovo na úhradu vzniknutých výdavkov v
súvislosti s výkonom práce; a výška cestovných náhrad môže byť pritom každý mesiac výrazne odlišná
a v niektorých mesiacoch dokonca nemusí byť vyplácaná vôbec pokiaľ zamestnanec nebol vyslaný na
pracovnú cestu. Cestovné náhrady nemajú charakter pravidelných predvídateľných plnení do budúcna,

preto ich výšku nemožno odhadovať ani s ňou pre budúcnosť predbežne rátať na rozdiel od mzdy,
ktorá je pravidelne sa opakujúcim plnením vychádzajúcim z dojednania podľa pracovnej zmluvy. Pokiaľ
teda žalovaný ako bankový subjekt resp. nedaj aj iné bankové subjekty, kalkulovali s cestovnými
náhradami ako so súčasťou príjmu žiadateľov o spotrebiteľský úver, potom treba takýto postup označiť
ako nezákonný a hazardný bez opory v zákone.

Na margo tvrdenia žalovaného, že „... žalovaný jednoznačne správne odhadol schopnosť žalobcov
splácať predmetný úver ... lebo žalobcovia úver pravidelne splácali“, uviedli, že takéto počínanie
žalobcov bol iba za cenu cyklického úverovania splácania úveru úverom v kombinácii s enormným úsilím
a poctivým založením žalobcov. Teda medzi schopnosťou žalobcov splácať úver v čase poskytovania
úveru a skutočnosťou splácania úveru nebol žiadny kauzálny vzťah. Splácanie úveru bolo po určitú dobu

možné iba v dôsledku cyklického úverovania. V danom prípade však „reč čísel“ hovorí jasne: V čase
žiadosti o predmetný úver boli priemerné čisté disponibilné mesačné príjmy žalobcov v sume 1.334,96
eur a ich pravidelné mesačné výdavky spolu v sume 2.226,77 eura.
Na potvrdenie správnosti argumentácie žalobcov ohľadne priemernej RPMN v čase uzatvorenia zmluvy
poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Cdo/291/2021 zo dňa 27.11.2023.

7. Žalovaný v jeho ostatnom vyjadrení na podporu svojich tvrdení v súvislosti s bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru v súvislosti s priemernou RPMN poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 6Cdo/152/2022 z 13.02.2025.

8. Žalobcovia v ich ostatnom vyjadrení poukázali na Nález Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 530/2024
z 12.02.2025, podľa ktorého má úverový veriteľ povinnosť a) zabezpečiť overiteľné údaje podľa zákona,
b) vyhodnotiť/analyzovať tieto údaje, c) na základe zistení podľa a) a b) uskutočniť rozhodnutie či úver
poskytnúť možno alebo nemožno, aby sa predišlo poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.
Taktiež poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 23. januára 2025 vo veci C-677/23, výrok 2. Článok

10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle,
že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne
uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať
preskúmaním podmienok tejto zmluvy.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmalnapadnutýrozsudok,akoajkonaniemupredchádzajúcepodľazásadupravenýchvust.§379
a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.10. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP, nastolil ako predmet odvolacieho prieskumu správnosť skutkových zistení
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o otázke

naplnenia porušenia povinností veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1
ZoSÚ, v znení účinnom v čase uzavretia posudzovanej spotrebiteľskej úverovej zmluvy dňa 23.10.2017,
s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, ako aj správnosť totožného záveru
pre chýbajúce obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. g) a z) ZoSÚ.

11. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Odvolací súd nevzhliadol naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorý sa
týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, podľa ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a to vzhľadom nato,

že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z

prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a nasl. CSP.

13.Vdanomprípadeodvolacísúdpooboznámenísasospisovýmmateriálomdospelkzáveru,ževšetky

skutkové zistenia vychádzajúce so stranami sporu predložených listín a to Žiadosti o spotrebiteľský úver
bez rizikového životného poistenia zo dňa 17.10.2017 (č.l. l48 až 150 spisu), Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 23.10.2017 (č.l. 8 až 16 spisu), výplatných pások žalobcov (č.l. 25 až 28 spisu), Potvrdenia
o prijme žalobcu v 1. rade (č. l. 153 spisu), výpisov zo spoločného registra bankových inštitúcii zo
dňa 17.10.2017, výpisov z registra Sociálnej poisťovne (č.l. 171 až 186 spisu), písomných vyjadrení

strán sporu a výsluchu žalobkyne v 2. rade na pojednávaní dňa 11.11.2024, na základe ktorých súd
prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej
inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového
stavu. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

15. V prejednávanom spore sa žalobcovia ako dlžníci zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX uzavretej medzi nimi a žalovaným ako veriteľom dňa 23.10.2017 domáhali určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe uvedenej úverovej zmluvy.

16. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné medzi stranami sporu, že túto úverovú zmluvu
vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery
v rámci svojho podnikania spotrebiteľom možno podľa ust. § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť pod
právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ.

17. V predmetnom spore súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o
určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v prvom rade v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 druháveta ZoSÚ v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
žalobcov ako spotrebiteľov splácať spotrebiteľsky úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

18. ,,27. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru

povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
28. Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa [pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských
úveroch]. Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s

poskytovaním úveru.
29.Povinnosťveriteľaposúdiťpreduzavretímzmluvyúverovúbonitujeprespotrebiteľanepochybneviac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti
Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,

že „existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,
C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch
je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné

skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať, a
právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny
výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch).
31. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané

informácie o spotrebiteľovi.
32. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov
a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo
možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom

bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž
nenaplnilocieľ,ktorýzavedenietakejpovinnostiveriteľasledovalo-chrániťspotrebiteľaprednadmernou
zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.
33. Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť

úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že
dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť
jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce
finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže
musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty

a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda
môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri
poskytovaníúveruracionálnepredpokladaťalebonie-jednoduchopovedané,čineposkytolúvernapriek
tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.
34. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia

§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa
a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).

35. Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štátyvykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.
36. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol

veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta - posúdenie sa
predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.
41. Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi
okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity
veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho

práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami
na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno
očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie
preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť
aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a
napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť.“(pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp.zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025).

19. Cieľom § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri

posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa
vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní do budúcna. Nejde však pritom o získanie
stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že

spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé,
že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje
záväzkyriadnesplácať.ZtextuZoSÚvyplýva,žeinformácieprerozhodnutiedodávateľaotom,čizmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz

informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

20. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.
Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania
zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ
musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak
stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy

zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

21. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

v tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je
plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalovaným ako
veriteľom. Súd je povinný ex offo vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a
podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j.
§ 52 a nasl. OZ, ZoSÚ, vrátane splnenia povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ

22. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný v odpovedi na tvrdenie
žalobcov o nedostatočnom skúmaní ich bonity pred poskytnutím úveru (č.l. 140 súdneho spisu) tvrdil,
že pri posúdení bonity žalobcov žalovaný vychádzal zo zistení:Žalobcovia boli zamestnaní. Čistý mesačný príjem žalobcov bol vo výške 2.013 eur. Priemerný čistý
príjem žalobcu v 1. rade bol 1.469,92 eura a žalobkyne v 2. rade 543,44 eura.
ź Ohľadom nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb vychádzal zo sumy životného

minima na jednu dospelú osobu a jednu spoločne posudzovanú osobu v celkovej výške 340,- eur.
ź posudzoval rozdiel medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom
spotrebiteľa, ktorý bol 5 % (2.013,- eur mínus 340,- eur)*5 %= 83,67 eura.
ź existujúce záväzky žalovaného si overil dopytom do úverového registra, z ktorého zistil je úverové
zaťaženie vo výške 1.204,69 eura (223,- eur + 254,- eur + 130,- eur + 290,- eur + 96,71 eur + 210,98 eur).

ź ukazovateľ schopnosti klienta splácať úver predstavoval hodnotu 0,85 eur (423,67 eur + 84,57 eur
+ 1 204,69 eur) / 2 013,36 eur)
Za účelom unesenia dôkazného bremena k svojím tvrdeniam žalovaný predložil súdu prvej inštancie
Žiadosť o poskytnutie úveru, Potvrdenie zamestnávateľa žalobcu v 1. rade o výške príjmu, výplatné
pásky žalobcov, pracovnú zmluvu žalobcu v 1. rade, Výpisy z úverového registra a registra Sociálnej
poisťovne.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný z predložených dokladov
si zistil pravidelný prijem žalobcov v 1. a 2. rade, t.j. 735,- eur mesačne u žalobcu v 1. rade a 543,-
eur u žalobkyne v 2. rade.
Pokiaľidezapočítaniecestovnýchnáhraddopríjmužalobcuv1.radeakožiadateľaospotrebiteľskýúver

saodvolacísúd stotožňuje snázoromsúduprvejinštancieažalobcovv 1.a2.rade,žeidejednoznačne
postup, ktorý je v rozpore so zmyslom a účelom povinnosti odbornej starostlivosti úverového veriteľa.
Jednak takýto postup vylučujú zákonné ustanovenia, ktoré definujú mzdu ako odmenu za prácu a
cestovné náhrady ako účelovú kompenzáciu za výdavky spojené s výkonom práce (§ 118 ods. 2
Zákonníka práce a § 4 a nasl. zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách). Súčasne takáto prax

je nelogická, pretože čisté disponibilné a pravidelné príjmy (čistá mzda) sa umelo navyšujú o položky,
ktoré nie sú považované za príjem a reálne ani príjmom nie sú, pretože sú poskytované zamestnancovi
účelovonaúhraduvzniknutýchvýdavkovvsúvislostisvýkonompráce;avýškacestovnýchnáhradmôže
byťpritomkaždýmesiacvýrazneodlišnáavniektorýchmesiacochdokoncanemusíbyťvyplácanávôbec
pokiaľzamestnanecnebolvyslanýnapracovnúcestu.Cestovnénáhradynemajúcharakterpravidelných

predvídateľných plnení do budúcna, preto ich výšku nemožno odhadovať ani s ňou pre budúcnosť
predbežne rátať na rozdiel od mzdy, ktorá je pravidelne sa opakujúcim plnením vychádzajúcim z
dojednania podľa pracovnej zmluvy. Uvedené tvrdenie žalobcu umocňuje jeho hrubé zlyhanie pri
skúmaní schopnosti splácať úver pred jeho poskytnutím.

24. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že povinnosťou žalovaného bolo
preukázať aj to, že zisťoval nielen príjem žalobcov v 1. a 2. rade, ale aj ich výdavky a v tomto smere
uniesť dôkazné bremeno. Po preskúmaní odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie všetkých relevantných výdavkov žalobcov pred
uzavretím úverovej zmluvy zo dňa 23.10.2017. Žalovaný v tomto ohľade odkazuje na úverové zaťaženie

žalobcov v 1. a 2. rade vo výške 1.204,69 eura. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia v
1. rade mali viacero existujúcich úverových vzťahov s mesačným úverovým zaťažením v celkovej výške
1.186,- eur a celkovou výškou záväzkov 101.326,- eur (4 splátkové úvery a 3 kreditné karty). Zároveň zo
zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 08.04.2016 a 11.04.2016 bola žalobcom odmietnutá žiadosť
o poskytnutie osobného splátkového úveru vo výške 20.000,- eur, dňa 21.03.2017 bola žalobcovi v 1.

rade odmietnutá žiadosť o poskytnutie osobného splátkového úveru vo výške 1.500,- eur. V roku 2015
boli žalobcovi v 1. rade odmietnutých 7 žiadostí o poskytnutie osobných splátkových úverov. Odvolací
súd konštatuje, že podľa výpisu z registra úverov bolo žalobcovi v 1. rade odmietnuto 16 a odvolano 9
žiadosti o poskytnutie úveru a žalobkyni v 2. rade odmietnuto 13 a odvolano 6 žiadosti o poskytnutie
splátkového úveru. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, tieto zistenia museli u žalovaného

nepochybne vzbudiť isté podozrenie o nespôsobilosti žalobcov splácať požadovaný úver aj v tejto veci.

25. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, nepovažuje odvolací
súd za dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno
zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem

výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
Z dôkazov predložených žalovaným nevyplýva, že by zisťoval aktuálne a konkrétne priemerné mesačné
výdavky žalobcov na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.) včase pred poskytnutím úveru, vychádzal iba z paušálnej sumy 340,- eur pre dve spoločne posudzované
osoby (200,- eur + 140,- eur) na mesiac.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu veriteľ bol povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne
informácie o nákladoch spotrebiteľa. Obsah povinností, ktoré ZoSÚ veriteľovi ukladá, je nepochybný
a nepripúšťa výklad, ktorý presadzuje žalovaný. Účel zákonom uloženej povinnosti posudzovať bonitu
spotrebiteľa môže byť naplnený nepochybne len vtedy, ak veriteľ posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce
sa konkrétneho spotrebiteľa.

27. Ak má veriteľ použiť aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa vyžaduje sa od zisťovanie
individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský úver. Takto
formulovanúpovinnosťveriteľzjavnenesplnítým,akdosvojichvýpočtovpreberievšeobecnýúdaj,akým
je údaj o životnom minime. Takéto nazeranie na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho dvora
EÚ na výklad článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA,

C-449/13, EU:C:2014:2464, ale aj odôvodnenie uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali byť
zodpovední za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Neodporuje mu ani opatrenie NBS
zo 14.11.2017 č. 10/2017, pretože to stanovuje, že výška nákladov spotrebiteľa sa na účely § 7 ods. 20
písm. b) ZSÚ určuje „najmenej“ vo výške sumy životného minima.

28. Podľa uvedeného rozsudku Súdneho dvora, síce článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 neukladá
veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom, na druhej
strane však nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe
ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným
vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy.

29. ,,Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu,
že od účinnosti Opatrenia NBS č. 10/2017 už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych
nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom
konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou

výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, pričom v podrobnostiach na jeho
zdôvodnenie odkazuje (ods. 20 napadnutého rozsudku). I podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna
právna úprava v spojení s Opatrením nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa
o úver. Ustanovenie § 7 ods. 27 ZoSÚ výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné,
primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa. Posledná veta ods. 27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných
potriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosť,jenevyhnutnéposudzovať
s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak
uvedené nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho
skutočnýchživotnýchnákladov.Veriteľtedanesmiebezďalšiehovziaťdoúvahylenžiadateľomuvedené

náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným
korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje
najmenej vo výške sumy životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať
s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima,

i podľa názoru odvolacieho súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie
na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám
si určiť výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia
bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené,
aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch

na základné životné potreby. Jednak to výslovne ustanovuje ZoSÚ, a jednak náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima. Ako
správne uviedol súd prvej inštancie, právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality
tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred
nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť

k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných
nákladochžiadateľaoúvernemožnohodnotiťakopostupsodbornoustarostlivosťou.Súdprvejinštancie
tak dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1ZoSÚ, a teda mu nevzniklo právo úver zosplatniť.“ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.
28CoCsp/9/2024 z 12.11.2024).

30. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri overovaní
bonity nemal žalovaný k dispozícii údaje o všetkých, a hlavne aktuálnych a konkrétnych výdavkoch
žalobcov, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné
údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalovaný nepreukázal splnenie si povinnosti
uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi,

ktorý poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj
odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru, je správny.

31. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého
súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv.
slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej
strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18, podľa ktorého Články 8 a
23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008ozmluváchospotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu
súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že
sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

32. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru.
V zmysle definície ZoSÚ ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov
poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov
spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom, vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ

je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa
súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky
poskytnuté na základe úverovej zmluvy. V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za
poskytnutieúverunemôžebyťsprávnevypočítanáanivýškaRPMN,pretožedôsledkomneoprávneného
zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa,

do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky
poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj
ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom
dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.

33. Správne poukázal súd prvej inštancie na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022, ktorý v odpovedi na otázku, či v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je správne uvedená celková výška úveru aj v prípade, ak po vyplatení
tejto zmluvne dohodnutej výšky úveru spotrebiteľovi na určený účet z tohto účtu zinkasuje banka
na základe dohody so spotrebiteľom poplatok za poskytnutie úveru vyslovil, že celkovú výšku

spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) ZoSÚ predstavuje suma finančných prostriedkov reálne
poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí
zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru (právna veta publikovaná pod R
49/2022).

34. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová
proti Finway a.s. z 26. apríla 2016, v ktorom Súdny dvor Európskej Únie k požiadavkám na náležitosti
spotrebiteľských zmlúv uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES ako
aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška
čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,

ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú
tomutospotrebiteľovireálnevyplatené.Dôsledkomtakéhotopostupu,t.j.zahrnutianákladovspotrebiteľa
spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet závisí od
celkovej výšky úveru (bod 87.).35. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na nový rozsudok Súdneho dvora vo veci C-280/24, Malicnik,
z 5. júna 2025, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že:

,,1. článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa
ktorej zmluvná podmienka týkajúca sa poplatku za poskytnutie úveru, uvedená v zmluve o úvere
uzavretej so spotrebiteľom, spĺňa požiadavku transparentnosti stanovenú v týchto ustanoveniach len z
toho dôvodu, že jednak z názvu tohto poplatku vyplýva, že je úhradou za úkony vykonané veriteľom,

ktoré sú potrebné na uzavretie tejto zmluvy a sú internou záležitosťou veriteľa, a jednak, že výška
uvedeného poplatku je v uvedenej zmluve presne určená.
2. Článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že:
zmluvná podmienka týkajúca sa „spracovateľského poplatku“, uvedená v zmluve o úvere uzavretej
so spotrebiteľom, musí na to, aby splnila požiadavky stanovené v týchto ustanoveniach, zodpovedať
skutočným službám alebo nákladom, ktoré spadajú primerane do rozsahu plnení, ktoré veriteľ poskytuje

pri uzatváraní tejto zmluvy, a ktoré sú na uzavretie tejto zmluvy potrebné, pričom je vylúčené, aby sa
jednotlivé poplatky alebo služby, za ktoré sa tieto poplatky platia, akokoľvek prekrývali; takúto zmluvnú
podmienku nemožno považovať za nekalú len z toho dôvodu, že na spotrebiteľa prenáša náklady
na ekonomickú činnosť finančnej inštitúcie, pokiaľ neukladá spotrebiteľovi povinnosť platiť poplatky
neprimerané nákladom súvisiacim s dotknutými službami alebo výške úveru.“

36. Vo svetle uvedenej judikatúry najvyšších súdnych autorít je podľa názoru odvolacieho súdu právny
záver súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej celkovej výške poskytnutého úveru v zmluvách
o nespotrebiteľskom úvere vecne správny. Do celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru
nemožno započítavať plnenia, ktoré skutočným plnením veriteľa dlžníkovi nie sú, ale v skutočnosti sú

plnením dlžníka veriteľovi a teda nákladmi úveru.

37. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z
dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje správny údaj o priemernej rpmn na príslušný
spotrebiteľský uver považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za dôvodné. Odvolací súd

uvádza, že v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025 bol zverejnený judikát pod č. 34
v znení právnej vety : „Nesprávne uvedenie len priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom
úvere (bez ohľadu na povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN v spotrebiteľov
prospech samo osebe bezúročnosť úveru ani nemožnosť veriteľa žiadať v súvislosti s jeho poskytnutím
poplatky nespôsobuje“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2025, sp.zn.

6Cdo/152/2022). Uvedený právny záver však už nie je schopný ovplyvniť vecnú správnosť záveru
súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.10.2017.

38.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď

navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS

SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

39. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a čl. 17 Zásad CSP. V odvolacom konaní boli úspešní
žalobcovia a tomu zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania.

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).