Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123387059
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6123387059.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom:
Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739,
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. Rumunska, bytom C. XXXX/X, D., o zaplatenie
13.718,77 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
30Csp/36/2024-154 zo dňa 5. novembra 2024, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

- 18 -
28CoCsp/12/2025
28CoCsp/12/2025-
6123387059
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods.
1, 2, 16, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v príslušnom znení (ďalej len
„ZoSÚ“), ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 9 (v znení účinnom do 31.10.2024), § 524 ods. 1, 2,
§ 525 ods. 3, § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ust. § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 13.718,77
eura s príslušenstvom, titulom pohľadávky zo zmluvy, ktorú žalovaný uzatvoril s VÚB, a.s., Bratislava,
teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, ktorú pohľadávku voči žalovanému mal
žalobca získať na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok a Žiadosti o postúpenie a prevod
zo dňa 28.02.2023. Súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal skúmaním aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky od žalovaného a s tým súvisiacich otázok, či došlo
k predčasnému zosplatneniu úveru a či bola riadne zisťovaná bonita žalovaného pred uzavretím zmluvy.

Uviedol, že podmienkou platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy v zmysle §
17 ZoSÚ je, že sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávka, ktorá sa
stala splatnou pred týmto termínom. Dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by pohľadávka
pôvodnéhoveriteľavočižalovanémubolavčasepostúpeniasplatnou,čiužzdôvodukonečnejsplatnostiúveru alebo z dôvodu jeho predčasného zosplatnenia. Postúpenie pohľadávky v rozpore s ustanovením
zákona, má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy, z ktorého
dôvodu nemôže byť žalobca v spore aktívne vecne legitimovaný. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti

úveru, z uzavretia zmluvy dňa 06.11.2019 a zo splatnosti úveru po 96 mesiacoch je zrejmé, že v čase
postúpenia pohľadávky dňa 28.02.2023 termín konečnej splatnosti úveru ešte nenastal. Pokiaľ ide
o predčasné zosplatnenie úveru, súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 53 ods. 9 OZ o. i. sleduje,
aby dodávateľ pri neplnení povinností spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky a súčasne i
zamedziť tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé,

nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti
výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť
kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Právo žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky môže uplatniť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej
splátky. Rozhodujúce je, či v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením splátky tri
mesiaceauplynulalehota15dnínauplatnenietohtopráva.Akvšakspotrebiteľzaplatízmeškanésplátky

pohľadávky skôr ako si veriteľ uplatnil právo, uplatnenie po takomto zaplatení zmeškanej pohľadávky
je neúčinné. Účelom je dať spotrebiteľovi poslednú možnosť k splateniu dlhu pred tým ako dodávateľ
využije svoje právo na zosplatnenie dlhu. Preto musí byť výzva podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka jasná a určitá, aby spotrebiteľ nadobudol vedomosť, s ktorou konkrétnou splátkou je v
omeškaní viac ako tri mesiace, aby sa prípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť

zosplatneniu celej pohľadávky. V neposlednom rade je označenie rozhodujúcej splátky nevyhnutné aj
pre aplikáciu ust. § 54a Občianskeho zákonníka.

4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca
žalobcu výzvou označenou ako tretia upomienka zo dňa 04.01.2021 oznámil žalovanému, že doteraz

neuhradil záväzky plynúce zo zmluvy o úvere bez dátumu, že eviduje pohľadávku po lehote splatnosti vo
výške 702,66 eura a zároveň ho vyzval na okamžité zaplatenie dlžnej sumy s tým, že v opačnom prípade
bude požadovať, aby vrátil celú poskytnutú sumu úveru s prísl. pred dátumom splatnosti dohodnutým
v zmluve. Súd konštatoval, že takto koncipovaná výzva nespĺňa zákonné požiadavky podľa ust. § 53
ods. 9 OZ. Takáto výzva je neurčitá a nezrozumiteľná, pretože z nej nie je a ani nebolo dodatočne

ozrejmené, z čoho konkrétne pozostáva táto suma. Žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal
využitie práva svojho právneho predchodcu na predčasné zosplatnenie zvyšku úveru. Nemohlo tak dôjsť
ani k predčasnej splatnosti peňažného záväzku. Z výzvy nevyplýva, s ktorou splátkou sa žalovaný dostal
do omeškania so splácaním úveru dlhšie ako tri mesiace. Až na výzvu upomínacieho súdu žalobca
uviedol, že k uplatneniu tohto práva došlo pre nesplnenie splátky, ktorej splatnosť bola datovaná na

21.10.2020, čo sa však ukázalo nepravdivým (s poukazom na platobnú históriu predloženú samotným
žalobcom, podľa ktorej žalovaný vykonal úhrady: dňa 20191106 sumu 299,80 eura, dňa 20191121 sumu
218,02 eura, dňa 20191223 sumu 218,02 eura, dňa 20200121 sumu 218,02 eura, dňa 20200221 sumu
218,02 eura, dňa 20200323 sumu 218,02 eura, dňa 20200421 sumu 218,02 eura, dňa 20200521 sumu
218,02 eura, dňa 20200622 sumu 218,02 eura, dňa 20200811 sumu 218,02 eura, dňa 20200811 sumu

1,50 eura, dňa 20200903 sumu 1,50 eura, dňa 20200909 sumu 218,32 eura, dňa 20201005 sumu
1,50 eura, dňa 20201012 sumu 232,58 eura, dňa 20201103 sumu 1,50 eura, dňa 20201203 sumu 4,00
eur), keď takýmto spôsobom nemožno dopĺňať určitosť právneho úkonu. Keďže ide o právo veriteľa
vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru (toto môže využiť podľa vlastného uváženia k hociktorej omeškanej
splátke za splnenia podmienok ust. § 53 ods. 9 OZ), je nutné, aby v upozornení spotrebiteľa ako

dlžníkabolokonkretizované,kuktorejomeškanejsplátkevyužívasvojeprávopredčasnéhozosplatnenia
úveru (rovnako rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/1/2022 zo dňa 23.03.2022). Žalovaný
tak prakticky ani nemal možnosť vyhnúť sa predčasnému zosplatneniu úveru zaplatením omeškanej
splátky, nakoľko nemal vedomosť o tom, ktorá splátka je tá, pre ktorú sa veriteľ rozhodol uplatniť svoje
právo na predčasné zosplatnenie úveru, súc si pritom vedomý, že splátku v septembri 2020 uhradil. Ak

zákonodarca ustanovil povinnosť upozorniť spotrebiteľa, je dôležité, aby túto povinnosť dodávateľ splnil
vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a
jednak na zákonnú lehotu 15 dní pred vykonaním svojho práva. Notifikačná povinnosť banky teda nebola
splnená platným právnym úkonom, nemohlo teda dôjsť k právnym účinkom vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti pre rozpor s ust. § 53 ods. 9 OZ, teda k predčasnému zosplatneniu úveru, ktorého splatnosť

v čase postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu teda nenastala. Súd prvej inštancie poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 a sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo
dňa 26.06.2024, z ktorých vyplýva, že pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby
v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnilcelý dlh. Ďalej súd prvej inštancie poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/2020
zo dňa 15.12.2020 a uviedol, že existencia výzvy samotnej a ani samotné jej podanie ako zásielky na
poštovú prepravu nie je dôkazom o tom, že sa zásielka reálne aj dostala do sféry dispozície žalovaného,

že mu bola skutočne doručená, a teda že jej adresát sa s prejavom vôle odosielateľa obsiahnutým v tejto
zásielke reálne mal možnosť aj oboznámiť. Za pomoci poštového podacieho hárka žalobca je spôsobilý
preukázať len to, že jeho právny predchodca na pošte zásielku adresovanú žalovanému podal, ale tento
hárok nemôže slúžiť ako dôkaz o doručení zásielky žalovanému. Súd tak uzatvoril, že v danom prípade
neboldodržanýzákonomustanovenýpostup(§53ods.9OZ),abydodávateľplatnemoholuplatniťprávo

podľa ust. § 565 OZ voči spotrebiteľovi, t. j. dlh spotrebiteľa tzv. zosplatniť. V danej veci bola pohľadávka
zo zmluvy postúpená na žalobcu bez toho, aby sa stala splatnou pred termínom postúpenia, a preto
nebola preukázaná výnimka zo zákazu prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy na tretiu osobu v zmysle
ust. § 17 ZoSÚ. Z uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore so zákonom, a
preto je tento právny úkon v zmysle ust. § 39 OZ absolútne neplatný. Aj v súlade s ust. § 92 ods. 8 z.
č. 483/2001 Z. z. o bankách, je možné na inú osobu postúpiť iba pohľadávku, ktorá je splatná, resp.

časť pohľadávky, ktorá je splatná. Táto podmienka v danom prípade nebola splnená. Súd prvej inštancie
preto z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pre neplatnosť postúpenia pohľadávky,
žalobu zamietol.

5. K procesným otázkam vo veci súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu v

ospravedlnení neúčasti na pojednávaní zo dňa 30.10.2024, že súd nevyzval žalobcu na preukázanie
skutočností, ktoré by vnímal ako sporné, a preto žalobca nadobudol objektívne očakávanie, že súd
považuje žalobu v celom rozsahu za dôvodnú; súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu sporu,
výzvou zo dňa 09.04.2024 vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení ohľadne spôsobu výpočtu
dlžnej sumy, splnenia podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru (§ 565, § 53 ods. 9

OZ), aj k tomu, či si veriteľ splnil svoje povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a aby svoje tvrdenia
preukázal. Žalobca sa teda nemohol oprávnene domnievať, že súd považuje žalobu za dôvodnú v
celom rozsahu. Súd pred pojednávaním strany sporu osobitne písomne neoboznamuje, čo je sporné a
čo nesporné, ktoré dôkazy vykoná, ktoré nevykoná, ani nedáva predbežné právne posúdenie. Ak sú
nejaké tvrdenia sporné, alebo ak súd nepovažuje žalobu v celosti alebo z časti za dôvodnú, súd nie je

povinný pojednávanie pre neprítomnosť žalobcu odročiť a dať mu možnosť vyjadriť sa. Žalobca mal v
zmysle Civilného sporového poriadku vytvorený dostatočný priestor na realizáciu svojich procesných
práv, mal možnosť reagovať na výzvu súdu, príp. sa zúčastniť pojednávania. Žalobca sa z vlastnej
vôle pojednávania nezúčastnil, čím sa však pripravil o možnosť vyjadriť sa k záverom súdu o ne/
spornosti tvrdení na tomto pojednávaní. Nevyužitie tejto možnosti žalobcom neznamená, že jeho ne/

aktivitu má nahradiť súd, vyzývať ho na doplnenie skutkových tvrdení a dôkazov, ktoré nie sú v prípade
spotrebiteľských sporov nevyhnutné pre rozhodnutie o veci. V takomto prípade by sa prenášalo bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, k čomu v spotrebiteľských sporoch môže dôjsť len vo vzťahu k
strane sporu, ktorá je spotrebiteľom, a nie dodávateľom. Preto rozsudok súdu nemožno považovať za
prekvapivé rozhodnutie. Nebolo možné vyhovieť žiadosti žalobcu, aby v prípade, že by súd uplatnený

nárok nepovažoval za preukázaný v celom jeho rozsahu, odročil pojednávanie a vyzval žalobcu na
objasnenie doterajších tvrdení, keďže na ich objasnenie už súd žalobcu vyzval a žalobca reagoval
vyjadrením zo dňa 16.05.2024.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015

Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), avšak žalovanému, ktorý bol v spore v celom
rozsahu úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu preukázateľne žiadne trovy
konania nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

žalobca v celom jeho rozsahu odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/
CSP) a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie

v plnom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. K otázke platnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti žalobca uviedol, že rozhodnutie
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je všeobecnými súdmi, vrátane Najvyššieho súdu
SR, rozhodovaná nejednotne, jedná sa o výklad rozhodnutí v roku 2024, do toho času bolo takétorozhodovanie veľmi ojedinelé a nebolo ani na úrovni dovolacieho súdu – a to konkrétne v otázke, či
je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne v
podaní, ktorým toto právo uplatňuje, resp. v podaní, ktorým upozorňuje na možné uplatnenie tohto práva

v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku hodlá pristúpiť, resp. pristúpil k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie
ktorej by mohlo dôjsť (vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ) / došlo (vo výzve, ktorou sa uplatňuje právo
na vyhlásenie splatnosti podľa § 565 OZ) k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53
ods. 9 OZ, náležitosťou týchto právnych úkonov, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť

uplatnenia práva podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Žalobca tu poukazoval na stanovisko v uznesení
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024, podľa ktorého špecifikácia splátky, pre
ktorú dochádza k zosplatneniu, nie je podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu; žiadnu
takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Ďalej poukazoval
nauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/224/2021z30.11.2022,podľaktoréhojenutnéochranu
spotrebiteľov interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty; ako aj na rozhodnutie

Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS. 242/2007 z 03.07.2009 a nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
640/2014 z 01.04.2015 a potrebu preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu. Dôvodil,
že žalovaný sa pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru omeškal (viac ako tri mesiace) s úhradou
dohodnutýchmesačnýchsplátokriadneavčas,pričomnamožnosťbankyvyhlásiťmimoriadnusplatnosť
úveru v prípade, ak dlžnú sumu neuhradí, bol upozornený výzvou zo dňa 04.01.2021, a to v súlade s §

53 ods. 9 OZ. Následne v súlade s § 565 OZ, za súčasného splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ,
postupca podaním zo dňa 17.02.2021 označeným ako „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom“ uplatnil právo na zaplatenie všetkých splátok pre nesplnenie splátkového kalendára,
v dôsledku čoho sa stal splatným úver v celom rozsahu. Veriteľ nie je povinný uvádzať konkrétnu
splátku, pre ktorú sa chystá, prípadne pre ktorú pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru. Zo zákonných

ustanovenívyplýva,ženavyhláseniemimoriadnejsplatnostiúverujepotrebné,aby:1.bolatátomožnosť
dohodnutá, 2. bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesačné splátky, 3. bol dlžník na možnosť vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva
– pričom veriteľ v oznámení o zosplatnení nie je povinný špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou
sa dlžník omeškal, a teda pre ktorú splátku k zosplatneniu prišlo. Zo strany veriteľa preto podľa ust.

§ 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. Možnosť zosplatnenia
úveru bola medzi postupcom a žalovaným dohodnutá. Žalovaný bol preukázateľne v omeškaní so
zaplatením splátok viac ako tri mesiace, pričom bolo preukázané, že zároveň upozornil žalovaného
v lehote nie kratšej ako 15 dní na možné uplatnenie práva v zmysle § 565 OZ. Preto ak postupca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 17.02.2021, toto svoje právo uplatnil v súlade

s ust. § 565 OZ a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (R 7/2023) pre
nezaplatenie splátky splatnej dňa 21.10.2020 a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s § 53 ods.
9 OZ po omeškaní spotrebiteľa s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ
bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený podaním zo dňa 04.01.2021. Podľa platobnej
histórie vykonal žalovaný úhrady: dňa 06.11.2019 sumu 299,80 eura, dňa 21.11.2019 sumu 218,02 eura,

dňa 23.12.2019 sumu 218,02 eura, dňa 21.01.2020 sumu 218,02 eura, dňa 21.02.2020 sumu 218,02
eura, dňa 23.03.2020 sumu 218,02 eura, dňa 21.04.2020 sumu 218,02 eura, dňa 21.05.2020 sumu
218,02 eura, dňa 22.06.2020 sumu 218,02 eura, dňa 11.08.2020 sumu 218,02 eura, dňa 11.08.2020
sumu 1,50 eura, dňa 03.09.2020 sumu 1,50 eura, dňa 09.09.2020 sumu 218,32 eura, dňa 05.10.2020
sumu 1,50 eura, dňa 12.10.2020 sumu 232,58 eura, dňa 03.11.2020 sumu 1,50 eura a dňa 03.12.2020

sumu 4 eurá. Dlžník splátku splatnú za mesiac júl 2020 neuhradil. Veriteľ tak v súlade s ust. § 330
ods. 1 Obchodného zákonníka započítal nasledujúce záväzky na najskôr splatné (nakoľko zmluva bola
uzatvorená v režime Obchodného zákonníka ako úverová zmluva a dualistická úprava v Občianskom
zákonníku v zmysle výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa neexistuje). Žalobca pritom poukazuje na
zásadu iura novit curia, t. j. veriteľ nebol povinný súdu preukazovať existenciu cit. paragrafu, pričom

zároveň platí zásada racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, podľa ktorého postupujú
v súlade so zákonom, ak nie je preukázaný opak. Veriteľ v súlade so zákonom započítaval nasledujúce
platby na najskôr splatné záväzky, nakoľko k októbrovej splátke už nemohli byť priradené „dostatočné“
úhrady, keďže dlžník v mesiacoch november a december plnil len zanedbateľné časti plnení (1,50 eura
+ 4 eurá). Zo strany dlžníka nebolo preukázané, že hradil splátku splatnú pre mesiac október 2020 a

v konaní ani nie je sporné (§ 151 ods. 1 CSP), že nikdy nedošlo k úhrade splátky splatnej v mesiaci
október 2020 (opak nikto netvrdil), na základe čoho mohlo dôjsť k vyhláseniu splatnosti práve a výlučne
pre túto splátku. Súd nesprávne právne vec posúdil a/alebo na základe predložených dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak určil, že splátka splatná 21.10.2020 bola uhradená, a pretonemohlo dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti pre danú splátku. Tu žalobca poukazoval na rozsudok
Nejvyššího soudu ČR zo dňa 19.01.2016, sp. zn. 23 Cdo 663/2015, podľa ktorého po zaplatení dlhu
už dlžník nemôže meniť svoje určenie, na ktorý záväzok plnil; a uznesenie Najvyššieho súdu SR z

26.02.2020, sp. zn. 4Cdo/200/2019, podľa ktorého skutočnosť, či konkrétna platba sa má započítať na
istinu alebo príslušenstvo je potrebné preskúmať pri každom čiastočnom plnení osobitne. Špecifikácia
splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, by tak bola nadbytočná, keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky, a
teda veriteľ si nemôže v tomto ohľade „vybrať“, pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje. Pokiaľ

by zákonodarca vyžadoval presnú špecifikáciu splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu vo výzve podľa
§ 565 OZ, uvedené by uviedol expressis verbis v tomto zákonnom ustanovení (analogicky uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/154/2022 z 27.02.2024). Podstatnou právnou skutočnosťou v čase
vyhlásenia splatnosti je výlučne to, či veriteľ mal splnené podmienky pre vyhlásenie splatnosti podľa
oboch dotknutých ust. § 53 ods. 9 OZ, ako aj § 565 OZ, pričom v tomto konkrétnom prípade nebolo
sporné, že tieto podmienky splnené boli. Žalovaný ako spotrebiteľ, objektívne musí mať vedomosť o

tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil, t. j. má jednoznačnú vedomosť o tom, ktorá splátka je tá,
s ktorou sa omeškal, prípadne, kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil (nakoľko tieto informácie vyplývajú
zo samotnej zmluvy). Záver, ktorý prezentuje súd, ukladá veriteľom povinnosť, ktorú nie je možné zo
znenia ust. § 53 ods. 9 OZ, ako ani z ust. § 565 OZ žiadnym spôsobom vyvodiť.

8. Žalobca ďalej uvádza, že určenie, pre nezaplatenie ktorej konkrétne určenej splátky nastalo
zosplatnenie dlhu, je právnym posúdením, t. j. výhradne na posúdení súdu a žalobca nemá povinnosť
vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť, čo napokon aj bezpochyby urobil. Závery vo
veci konajúcich súdov sú tak v priamom rozpore s procesným kódexom a napokon aj vykonaným
dokazovaním. Na posudzovanie platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti taktiež nemá žiadny vplyv

uvedenie zo strany veriteľa, pre ktorú splátku podľa jeho právneho názoru k vyhláseniu splatnosti
má prísť alebo došlo, nakoľko platí zásada iura novit curia, podľa ktorej súd pozná právo a len
súd je oprávnený vykladať a aplikovať právne predpisy v civilnom konaní. Nesprávne skutkové
tvrdenie veriteľa je bez právneho významu, ak zákon výslovne uvádza opak. Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.05.2020, sp. zn. 4Cdo 9/2017: „Podľa ústavne konformného

výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 242/07).“ K záveru súdu o neurčitosti a nezrozumiteľnosti podania pre
neuvedenie splátky (tzv. nekvalifikovaná výzva), a teda ku klasifikácii ako neplatného právneho
úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ, poukazoval žalobca na rozhodovaciu prax iných odvolacích
súdov, ktoré dospeli k diametrálne odlišným právnym záverom, a to uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 5CoCsp/12/2023 z 30.08.2024, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
26CoCsp/6/2024 z 28.03.2024, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27CoCsp/1/2024 z
30.01.2024, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/7/2023 z 24.10.2023,
uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/39/2022 z 31.08.2023, uznesenie Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 11CoCsp/9/2021 z 21.09.2022, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

6CoCsp/53/2021 z 18.01.2022, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/1/2022 z
30.03.2023, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/15/2024 z 05.08.2024, uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/15/2023 z 31.07.2024, rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 5CoCsp/6/2024 z 27.06.2024, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
27CoCsp/13/2024 z 31.05.2024, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoCsp/16/2023

z 27.02.2024. Žalobca na základe uvedených rozhodnutí považuje rozhodnutie súdu za nekonzistentné
s rozhodovacou praxou ostatných krajských súdov, prikláňajúce sa k ojedinelým rozhodnutiam, a
teda aj za nepredvídateľné, čo zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces na úkor
žalobcu. Nesprávne skutkové tvrdenie veriteľa, pre ktorú splátku podľa jeho právneho názoru došlo
k vyhláseniu splatnosti, je bez právneho významu, ak zákon výslovne uvádza opak. Veriteľ nie je

povinný vedieť správne právne posúdiť, pre nesplnenie ktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565
OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ, jeho úlohou je len sledovať splnenie týchto podmienok a ak
toto právo uplatní po splnení týchto podmienok, je tento úkon jednoznačne platný, a to bez ohľadu
na to, či veriteľ stanovil „splátku“ pre nesplnenie ktorej sa domnieva, že došlo k uplatneniu tohto
práva. Uvedené by bolo šikanózne, keďže veriteľ je povinný skutkovo vymedziť stav, avšak právne

posúdenie je už výhradne vecou súdu. Obdobne vo veciach, v ktorých sa riešilo, pre ktorú splátku
bol veriteľ oprávnený zosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v
spotrebiteľských veciach, bolo rozhodnuté aj v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021, 9Cdo/368/2021, 4Cdo/23/2021,2Cdo/332/2021, 6Cdo/71/2022, 2Cdo/272/2021, 1Cdo/61/2022, 4Cdo/250/2021, 4Cdo/262/2021,
2Cdo/298/2021, 4Cdo/221/2022, 6Cdo/64/2021, 9Cdo/98/2022, 1Cdo/143/2022, 6Cdo/87/2023, ktoré
predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu, od ktorej sa súd odklonil napriek tomu, že v čase

vydania napadnutého rozhodnutia existovali a sú všeobecne známe. Výklad dotknutých zákonných
ustanovení v tom zmysle, že veriteľ je povinný uviesť rozhodnú splátku v upozornení pred zosplatnením
podľa § 53 ods. 9 OZ a rovnako aj v samotnom zosplatnení, nemôže obstáť, keďže veriteľ by uvádzal
v týchto právnych úkonoch rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi by táto informácia nepriniesla žiadnu
informačnú hodnotu. Naopak, spotrebiteľ by sa paradoxne mohol dostať do informačnej asymetrie práve

vprípade,kedybyveriteľuviedolvovýzvepodľa§53ods.9OZakúkoľvekomeškanúsplátku,nakoľkoby
spotrebiteľmoholnadobudnúťmylnúdomnienku,žeuhradenímlentejtosplátkyzabránizosplatneniu,čo
by však nemohlo nastať, nakoľko pri úhrade len tejto splátky by podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ zostali
zachované. Ak by aj veriteľ určil v podaní, ktorým si právo na vyhlásenie splatnosti splátok uplatňuje,
nesplnenú splátku, pre ktorú toto právo podľa jeho názoru uplatňuje a toto jeho právne posúdenie by
sa nezhodovalo s posúdením tejto právnej otázky súdom, nespôsobovalo by to automaticky neplatnosť

uvedeného právneho úkonu, a preto je absurdné, aby súd za tohto stavu „vytvoril“ takúto náležitosť
uvedeného právneho úkonu, navyše za situácie, kedy zákonodarca takúto náležitosť nevyžaduje. V
posudzovanom prípade teda došlo v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru pre nesplnenie splátky splatnej dňa 21.10.2020. Je bez právneho významu, ak by veriteľ
v uvedenom podaní „určil“ inú splátku, resp. prípadne aj priamo túto splátku, nakoľko uvedené je bez

pochýb právnym posúdením, a to je výlučne vecou súdu (rovnako uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/196/2009 zo dňa 22.09.2010). Postupca teda využil právo podľa § 565 OZ a vyzval žalovaného
na úhradu dlžnej sumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ v spojitosti s ust. §
565 OZ a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti, v dôsledku čoho nemožno prijať
iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti

úveru, a teda aj k platnému postúpeniu pohľadávky, nedošlo k porušeniu ust. § 525 OZ, k postúpeniu
došlo po tom, čo sa stal úver predčasne splatným, a teda nedošlo ani k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, a preto je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Žalobca podporne poukazuje
aj na aktuálnu novelizáciu ustanovenia § 53 OZ účinnú od 01.11.2024, konkrétne na zmenu v znení
odseku 9 a znenie nového odseku 10 tohto ustanovenia, po ktorých novelizácii nie je obligatórnou

náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné
zosplatnenie je uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní. Výklad právnych predpisov zo strany
súdu preto nemožno akceptovať aj z tohto dôvodu, lebo je zrejmé, že je v priamom rozpore s úmyslom
zákonodarcu a navyše vnáša do problematiky spotrebiteľských sporov značnú právnu neistotu. Žalobca
sa nestotožňuje ani s tým, že by bez uvedenia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu v upozornení

na možné zosplatnenie, resp. v samotnom úkone, ktorým veriteľ dosiahol splatnosť dlhu dlžníka, boli
takéto právne úkony neurčité. Prejav vôle je totiž neurčitý len v tých prípadoch, pokiaľ je neistý jeho
obsah, t. j. keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Z obsahu
uvedených úkonov je však celkom zrejmý úmysel veriteľa, t. j. upozornenie dlžníka v súlade s ust. §
53 ods. 9 OZ na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiacov, je z neho zrejmá aj celková výška

omeškania a tiež upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej lehote,
je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Rovnako z obsahu zosplatnenia je zrejmá
vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu porušenia povinností na strane dlžníka
– nedodržania jeho platobnej disciplíny. Z obsahu týchto úkonov je zrejmá vôľa konajúcej osoby, čo
vylučuje možné právne posúdenie uvedených právnych úkonov ako neurčitých.

9. Podľa žalobcu z odôvodnenia napadnutého rozsudku absentuje vysvetlenie, v čom súd identifikoval
neurčitosť právnych úkonov, t. j. ako konkrétne pri absencii určenia splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie,
sa v uvedených právnych úkonoch prejavil vnútorný rozpor takýchto úkonov. Nie je preto potrebné, ale
ani dobre možné uvádzať splátku vo výzvach, pre ktorú veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

môže využiť alebo už využil. V predmetnej veci posudzovaná výzva pred vyhlásením splatnosti,
či zosplatňujúca, z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času
v omeškaní. Špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na zvýšenie
platobnej disciplíny dlžníka – spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do
nevýhodnejšieho postavenia. Nová argumentácia konajúceho súdu pre posudzovanie neplatnosti

uvedených právnych úkonov výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenia podľa § 565 OZ predstavuje
zásadný zásah do právnej istoty veriteľov, ktorému nekorešponduje potrebná ochrana spotrebiteľa.
Predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania (výsledkom
čoho bol aj judikát publikovaný pod č. R 29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2022sp. zn. 7Cdo/268/2020), kedy nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých
výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by
zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. Povinnosť veriteľa vyhlásiť

predčasnú splatnosť zo spotrebiteľskej zmluvy pre jedinú omeškanú splátku, ktorú je povinný veriteľ
určiť v právnom úkone (či už upozornení alebo samotnom zosplatnení) je v rozpore s rozhodnutím
Súdneho dvora EÚ z 09.11.2023 (C-598/21) nakoľko zosplatnenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy
pre jedinú splátku bez ohľadu na jej proporcionalitu k celkovému dlhu a celkovej dobe splácania popiera
judikatúru Súdneho dvora EÚ, a teda takáto požiadavka na veriteľa zo strany súdu je aj v rozpore s

právom Európskej únie a samotnou ochranou spotrebiteľov.

10. K otázke doručovania, poukázal žalobca na znenie čl. IX bod 4., bod 5., bod 6., Všeobecných
obchodných podmienok VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebiteľských úverov fyzickým osobám –
občanom ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy (ďalej len „VOP“), ako aj čl. 2 ods. 2, 3, čl. 16 ods.
1 CSP a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 242/2007 zo dňa 03.07.2009 a dôvodil, že

obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS
80/99, III ÚS 356/06). Podľa § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď
je dôjde. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime OZ predpokladá, že
prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície. Všeobecnou

požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú, je teda to, aby adresát mal
objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka
považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť
oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo sa dostane prejav vôle do sféry
jeho dispozície. Tu žalobca poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 28Cdo/1334/2006 z

26.04.2007 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29.11.2023. Žalobca nerozumie,
prečo súd neuznal poštový podací hárok ako relevantný dôkaz o tom, že právny predchodca žalobcu
žalovanému doručoval písomnosť. Súd dokonca uvádza absolútne ojedinelý pohľad na ustanovenie
§ 45 ods. 1 OZ, podľa ktorého podací hárok v spojení s dohodnutou fikciou doručenia nezakladajú
ani len prezumpciu toho, že sa písomnosť dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Podľa R 4/2021

súdna prax dospela k záverom, že existujú rôzne spôsoby dojednania fikcie doručenia. Ako vyplýva z
citovanejustálenejrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnychautorít,súdnapraxsazhodlanaakceptovaní
tzv. druhého spôsobu dojednania fikcie doručenia, pričom v predmetnom právnom spore sa jedná o
tento tzv. druhý spôsob dojednania fikcie doručenia. V prvom spôsobe dojednania fikcie doručenia
by totiž postačovalo jednoduché tvrdenie o tom, že uplynutím určitej dohodnutej lehoty (napr. 3 dni

od odoslania) došlo k účinkom doručenia, a to bez toho, aby odosielateľ relevantne preukazoval
doručovanie písomnosti. Tento výklad je aj s ohľadom na ústup nesporných skutkových tvrdení voči
ochrane spotrebiteľa judikatúrou prekonaný. Podľa judikátu R 4/2021 pri druhom spôsobe
dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava -
dôležité je to, ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy

uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť
sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná
strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie.
Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri
doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom, teda aj bez

takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho
faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Pritom nie je podstatné, či sa adresát
s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. V prípade sporu o doručení písomnosti zaťažuje dôkazné
bremeno odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky
adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať. Žalobca v konaní relevantne preukázal

odoslaniepredmetnejvýzvynaadresužalovanéhopoštovýmpodacímhárkom,podľadohodyzmluvných
strán. Žiadne popretie skutkových tvrdení žalovaným neexistuje, pričom by bolo aj irelevantné, ak
žalovaný napr. nepripojí dôkazné prostriedky preukazujúce opak (podobne uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/81/2022 z 24.11.2023). Súd bez reálneho odôvodnenia a za nespornosti
skutkového tvrdenia ohľadom riadneho doručovania do dispozičnej sféry žalovaného neakceptoval

poštový podací hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného. Zároveň súd
neuviedoldôvody,prektorétentodôkazvyhodnotilspôsobom,žežalobcadoručeniedodispozičnejsféry
nepreukázal. Súd sa zjavne náležite nevysporiadal s odôvodnením rozsudku. Vhodenie oznámenia o
uložení tejto zásielky na pošte do poštovej schránky s možnosťou si jej vyzdvihnutia v odbernej lehotepredsa žalobca preukázal priložením podacieho hárku, a to pokiaľ ide o výzvu pred zosplatnením „Tretia
upomienka – pokus o zmier“ zo dňa 04.01.2021, E. F. G.; a pokiaľ ide o zosplatňujúcu výzvu „Výzva
na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 17.02.2021, predloženou poštovou

obálkou; pričom podaciemu hárku k výzve pred zosplatnením (zo dňa 04.01.2021) žalobca poukazuje
na tzv. sledovanie zásielok Slovenskej pošty, a.s. online, z ktorého výstupu jednoznačne vyplýva údaj
o doručení zásielky žalovanému 08.01.2021 o 13:21 hod. Žalobca tu doručuje súdu v odvolacom
konaní printscreen (záznam) z online sledovania zásielok skrz Slovenskú poštu, a.s. (webové sídlo),
z ktorého uvedený údaj vyplýva. S poukazom na ust. § 366 písm. d) CSP žalobca uvedený dôkaz

považuje za prípustnú novotu v odvolacom konaní, pretože súd mal a mohol žalobcu riadne vyzvať
na zdokladovanie doručovania výzvy, alebo sám mal nahliadnuť do verejnosti prístupného rozhrania
Slovenskej pošty, a.s., kde by po zadaní čísla podacieho hárku zistil, že žalobca nielen že doručoval
riadne do dispozičnej sféry žalovaného, ale že žalovaný si predmetnú zásielku aj prevzal. Žalobcovi nie
je zrejmé, akým spôsobom súd dospel k popretiu základnej zásady doručovania – fikcie doručenia. Súd
pravdepodobne podmieňuje účinky doručovania inou službou poštového prepravcu (poštovou obálkou

alebo doručenkou). V tomto ohľade je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čím súd zaťažil rozsudok
vadou zmätočnosti a týmto nesprávnym procesným postupom porušil práva žalobcu na spravodlivý
súdny proces. Podľa žalobcu neexistuje žiaden logický ani právny argument, pre ktorý podací hárok
nemá kvalitu dôkazu preukazujúceho doručovanie do dispozičnej sféry adresáta. Podľa pripojeného
podacieho hárku je preukázané, že právny predchodca žalobcu doručoval výzvu na zmluvne dohodnutú

adresu žalovanému. Podľa (k odvolaniu) pripojeného printscreenu k podaciemu hárku je preukázané,
že žalovaný si predmetnú zásielku na zmluvne dohodnutej adrese aj prevzal. Vo vzťahu k samotnému
podaciemu hárku žalobca analogicky poukázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2009 z 06.07.2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obdo/2/2017 z 30.01.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 174/09-19 z 24.06.2009,

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29.11.2023), ako aj na rozhodnutia krajských
súdov – uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/81/2022 z 24.11.2023, rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/21/2023 z 14.12.2023, uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 13CoCsp/43/2020 z 18.05.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/38/2023
z 23.11.2023, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/25/2023 z 31.10.2023, rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoCsp/9/2021 z 22.04.2021, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6CoCsp/8/2022 z 17.05.2022, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Cocsp/15/2021
z 28.10.2021, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Cocsp/52/2021 z 25.10.2022, uznesenie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5CoCsp/58/2022 z 25.01.2023, uznesenie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3CoCsp/27/2023 z 21.12.2023. Súdna prax v zásade akceptuje podací hárok ako relevantný

dôkaz preukazujúci doručenie zásielky do dispozičnej sféry adresáta. Podľa záverov právnej praxe pri
doručovaní právnych úkonov, výziev a iných listín sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky, pričom v
zmysle tzv. teórie dôjdenia, dokladom o doručení výzvy, môže byť aj neprevzatá zásielka adresátom,
pokiaľ bola doručená na poslednú známu adresu dlžníka a dostala sa do dispozičnej sféry adresáta
v mieste, kde mal faktickú možnosť zásielku si prevziať, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa

nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon (napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 36/2020 z 15.12.2020, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR č. 1/2021 pod č. 04, alebo Krajský súd v Košiciach, sp. zn. 11CoCsp/9/2021 z 21.09.2022). Súd
sa teda odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak neakceptoval podací
hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného, pričom sa jedná o kardinálnu

otázku v konaní, od ktorej závisí úspech žalobcu v spore (aktívna legitimácia žalobcu).

11. Žalobca dôvodil, že z obsahu textu predmetných výziev vyplýva, že nimi postupca žiadal úhradu
dlžnej sumy – v prípade zosplatňujúcej výzvy úhradu celej dlžnej sumy, s vyšpecifikovaním všetkých
podstatných platobných (a iných) údajov. Keďže k postúpeniu došlo viac ako 90 dní po vyhotovení tej-

ktorej výzvy (zhruba vyše o jeden kalendárny rok pokiaľ ide o zosplatňujúcu výzvu), žalobca považuje v
tomto smere splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách za nesporné a bez dôvodných
pochybností preukázané. Ani judikatúra Najvyššieho súdu SR nevyžaduje, aby výzva podľa § 92 ods.
8 Zákona o bankách bola kvalifikovaná (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 26/2017
z 28.03.2018; uznesenie sp. zn. 1 Cdo 4/2020 z 25.05.2022; rozsudok sp. zn. 1 Cdo 147/2017 z

24.04.2018 – R 60/2018; rozsudok sp. zn. 8Cdo/139/2020 z 29.03.2022). Nie je potrebné, aby veriteľ
realizoval v súvislosti so zosplatnením a postúpením pohľadávky dve samostatné výzvy (jednu podľa §
565 OZ resp. § 53 ods. 9 OZ a druhú podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách), t. j. postačuje aj len jediná
výzva. Opačný právny záver nekorešponduje s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 4/2020z 25.5.2022. Tu žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5CoCsp/67/2021
z 14.04.2022, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023
a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/154/2022 z 27.02.2024. V konaní bolo bezpečne

preukázané, že postupca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, platne postúpil pohľadávku
na žalobcu, ktorý je v konaní aktívne vecne legitimovaným subjektom, čo žalobca preukázal podacími
hárkami a potvrdeniami o skutočnom doručení k tej – ktorej podstatnej výzvy.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

13. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

14.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniežalobcubolopodanévčas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, lebo
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
zamietol, keď dospel k záveru o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, z dôvodu neplatnosti
postúpenia pohľadávky z úverovej zmluvy z pôvodného veriteľa VÚB, a.s. Bratislava na žalobcu,

pretože pôvodný veriteľ úver platne nezosplatnil, pričom podmienkou platného postúpenia pohľadávky
zo spotrebiteľského úveru je, že sa postupuje pohľadávka buď po konečnom termíne splatnosti, alebo
pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred týmto termínom. Súd zistil, že v čase postúpenia pohľadávky,
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ešte nenastal, preto sa zaoberal otázkou, či zo strany
pôvodného veriteľa došlo k platnému zosplatneniu úveru. Uzavrel, že keďže ide o právo veriteľa vyhlásiť

predčasnú splatnosť úveru, ktoré môže využiť podľa vlastného uváženia k hociktorej omeškanej splátke
za splnenia podmienok § 53 ods. 9 OZ, je nutné, aby v upozornení spotrebiteľa ako dlžníka bolo
konkretizované, ku ktorej omeškanej splátke využíva veriteľ svoje právo predčasného zosplatnenia
úveru. Žalovaný sa tak prakticky nemal možnosť vyhnúť predčasnému zosplatneniu úveru zaplatením
omeškanej splátky, nakoľko nemal vedomosť o tom, ktorá splátka je tá, pre ktorú sa veriteľ rozhodol

uplatniť svoje právo na predčasné zosplatnenie úveru; lebo ak zákonodarca ustanovil povinnosť
upozorniť spotrebiteľa, je dôležité, aby dodávateľ túto povinnosť splnil vzhľadom na zákonnú lehotu
jednak uplynutia troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a jednak na zákonnú lehotu 15
dní pred vykonaním svojho práva. Pokiaľ žalobca uviedol, že k zosplatneniu úveru došlo pre nesplnenie
splátky splatnej dňa 21.10.2020, tak uvedené z platobnej histórie predloženej žalobcom nevyplýva,

pričom takýmto spôsobom nie je možné dopĺňať neurčitosť právneho úkonu. Pretože k platnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pre rozpor s § 53 ods. 9 OZ nedošlo, nedošlo ani k platnému
postúpeniu pohľadávky na žalobcu. K tomuto svojmu právnemu záveru poukázal súd prvej inštancie
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 a rozhodnutie sp. zn.
5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024. V závere súd konštatoval, že vo vzťahu k preukázaniu doručovania

podania prostredníctvom obyčajnej listovej zásielky, len samotné preukázanie podania listiny na poštovú
prepravu neznamená, že žalovaný mal možnosť sa s jej obsahom oboznámiť, pretože je potrebné,
aby žalobca preukázal, že listina došla do dispozičnej sféry žalovaného; pričom súd poukazoval na R
1/2021, podľa ktorého kogentné ustanovenie § 45 ods. 1 OZ nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných
strán v podobe fikcie doručenia. Súd tak uzavrel, že žalobca nepreukázal ani to, že výzva sa dostala

do dispozičnej sféry žalovaného, teda nebol dodržaný postup podľa § 53 ods. 9 OZ, aby veriteľ mohol
dlh podľa § 565 OZ zosplatniť.16.Žalovanýsozávermisúduprvejinštancievpodanomodvolanínesúhlasil.Predovšetkýmnamietal,že
rozhodnutie súdu v predmetnej veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je všeobecnými súdmi
rozhodovaná nejednotne, konkrétne v otázke, či skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej by

mohlo dôjsť k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ, je náležitosťou právnych
úkonov - výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a vyhlásenia splatnosti podľa § 565 OZ, ktorej prípadné neuvedenie
by spôsobovalo neplatnosť uplatnenia práva podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Dôvodil, že veriteľ nie je
povinný uvádzať splátku, pre ktorú sa chystá, prípadne pre ktorú pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru,
pričom v danom konkrétnom prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa

17.02.2021, pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 21.10.2020, t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti predchádzala po dobu viac ako troch mesiacov a pre nezaplatenie ktorej ako jedinej mohol
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, uplatnil postupca svoje právo v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ,
pričom bol na to spotrebiteľ nesporne upozornený podaním zo dňa 04.01.2021. Dôvodil, že z platobnej
histórie vyplýva, že žalovaný nezaplatil splátku splatnú v mesiaci júl 2020, pričom veriteľ v súlade s
§ 330 ods. 1 Obchodného zákonníka započítal nasledujúce splátky na záväzky najskôr splatné, preto

hoci dlžník v mesiaci október 2020 splátku uhradil, veriteľ ju započítal na splátky najskôr splatné, preto
mohlo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti práve pre túto splátku, teda súd nesprávne uzavrel,
že splátka splatná v októbri bola uhradená. Žalobca dôvodil, že povinnosť uviesť splátku, pre ktorú
došlo k zosplatneniu vo výzve podľa § 565 OZ zo zákona nevyplýva, pričom spotrebiteľ objektívne má
vedomosť, pre ktorú splátku sa dostal do omeškania, tiež že určenie, pre nezaplatenie ktorej splátky

nastalo zosplatnenie dlhu, je právnym posúdením, ktoré je úlohou súdu a žalobca nemá povinnosť vec
právne kvalifikovať, len skutkovo vymedziť, preto nie je rozhodujúci názor veriteľa, pre ktorú splátku
hodlá uver zosplatniť, nakoľko platí zásada iura novit curia. Mal za to, že ani pre spotrebiteľa, by
takáto informácia nemala žiadnu hodnotu. Ak by aj veriteľ vo výzvach uviedol splátku, pre ktorú podľa
jeho názoru toto právo uplatňuje, pričom jeho právne posúdenie by sa nezhodovalo s posúdením

súdu, nespôsobovalo by to automaticky neplatnosť uvedeného právneho úkonu. Neuvedenie splátky
nespôsobuje neurčitosť uvedených právnych úkonov. Povinnosť veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť
spotrebiteľskej zmluvy pre jedinú omeškanú splátku, ktorú je veriteľ povinný určiť v právnom úkone, je
v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-598/21 z 09.11.2023. Pokiaľ ide o doručenie zásielok
žalovanému, žalobca preukázal odoslanie predmetnej výzvy na adresu žalovaného poštovým podacím

hárkom, ktorý preukazuje doručovanie do dispozičnej sféry adresáta, pričom poukazoval na rozhodnutia
odvolacích súdov v tejto otázke. Napokon boli splnené aj podmienky podľa § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, pričom sa nevyžaduje, aby veriteľ realizoval v súvislosti so zosplatnením a postúpením
pohľadávky dve samostatné výzvy; jednu podľa § 565 OZ, resp. § 53 ods. 9 OZ a druhú podľa § 92 ods.
8 Zákona o bankách, lebo postačuje len jediná výzva.

17. Základným predpokladom platného postúpenia pohľadávky bankou v zmysle § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, ako aj ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávok 28.02.2023 je, že musí ísť o splatnú pohľadávku (ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ vyžaduje, že
musí ísť o pohľadávku buď po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku,

ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru). V danej veci zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že pôvodná konečná splatnosť spotrebiteľského úveru je až
dňa 06.11.2027 (96 splátok a prvá splátka splatná dňa 06.11.2019), pričom bolo tvrdené, že veriteľ využil
svoje právo a pre nesplácanie úveru zo strany dlžníka úver predčasne ku dňu 17.02.2021 zosplatnil.
Preto súd prvej inštancie z hľadiska skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu dôvodne skúmal, či

v danom prípade došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorého predpokladom je platné
zosplatnenie predmetného spotrebiteľského úveru.

18. Najvyšší súd SR už vo svojich skorších rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/2/2023 z 25.01.2024, sp. zn.
5Cdo/188/2023 z 31.07.2024, sp. zn. 6Cdo/15/2023 z 25.09.2024 opakovane vyjadril právny názor,

že pre platnosť právneho úkonu predčasného zosplatnenia úveru v súlade § 565 OZ a § 53 ods.
9 OZ je nevyhnutné, aby vo výzve – upozornení veriteľ presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre
ktorú môže jednorazovo a predčasne zosplatniť celý úver. Právnu otázku, či žiadosť o jednorazové
splatenie a/alebo upozornenie musí obsahovať identifikáciu splátky, vyriešilo uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 34/2025, ktorého právna veta znie: „Bez konkretizácie splátky, pre
ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia
preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočneurčitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ Najvyšší súd tento
záver odôvodnil tým, že ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej
splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so

zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine
prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť
všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej OZ o možnosti použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa
na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15 dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza

zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom
určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci
splátkupretojedôvodnazeraťakonaúkonzákonobchádzajúci(nakoľkonaprieknezakotveniuvýslovnej
zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je
možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne
určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).

19. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Pokiaľ
teda žalobca v odvolaní poukazoval na to, že právne posúdenie otázky, či skutkové vymedzenie

splátky pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ je
náležitosťou či už výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ alebo samotného zosplatnenia podľa § 565 OZ, je
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, vrátane najvyššieho súdu riešená nejednotne, pričom sa
prikláňal k rozhodnutiam, ktoré špecifikáciu splátky nevyžadujú, je takáto jeho argumentácia nesprávna,
pretože v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v podobe rozhodnutia sp. zn.

6Cdo/152/2022 publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí, bola táto otázka definitívne vyriešená,
a to rovnako, ako v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Platí teda, že tak v upozornení na
možné zosplatnenie podľa § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024, ako aj v zosplatnení podľa §
565 OZ musí veriteľ špecifikovať konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý
dlh.

20. Pokiaľ ide o proces zosplatnenia úveru, k otázke výkladu a aplikácii ustanovení § 53 ods. 9
OZ v znení účinnom do 31.10.2024 a § 565 OZ sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
7Cdo/268/2020 z 29.11.2022, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
pod R 29/2023, a to konkrétne v súvislosti s posudzovaním otázky počiatku plynutia premlčacej doby

časti pohľadávky zročnej vyhlásením okamžitej splatnosti úveru. Okrem premlčania práva veriteľa na
zaplatenie zosplatnenej pohľadávky z úverovej zmluvy, najvyšší súd v tomto uznesení vyjadril právny
názor k pravidlám zosplatnenia úveru, a to v ods. 18. tohto rozhodnutia, že v spotrebiteľských vzťahoch,
v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové
pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej

zo splátok za podmienok, že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky
a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 OZ je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej
lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného
upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie

kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne
neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť
až po uplynutí trojmesačnej doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ
môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením

zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia
práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na
uplatnenieprávapoupozornenídlžníka.Najvyššísúdzastávanázor,že15-dňoválehotanaupozornenie
spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre

dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú
zo skorších splátok.21. V súlade s vyššie uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu, odvolací súd uvádza, že
ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024, pred zosplatnením úveru vyžaduje
výzvu veriteľa adresovanú a preukázateľne doručovanú dlžníkovi s upozornením na aktuálny dlh

a s výslovným upozornením na možnosť veriteľa požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz
v súvislosti s nezaplatením konkrétnej splátky. Podľa § 53 ods. 9 OZ právo na jednorazové
splatenie celej neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania
so zaplatením splátky spotrebiteľa. Ustanovenie § 565 OZ zase ustanovuje, že ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len

ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Nakoľko ustanovenie § 53 ods. 9 OZ predstavuje
v spotrebiteľských zmluvách lex specialis oproti všeobecnej norme § 565 OZ, je potrebné ustáliť, že
právo podľa § 53 ods. 9 OZ môže veriteľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť,
ale za predpokladu, že omeškanie s uvedenou konkrétnou splátkou, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní
viac ako tri mesiace, trvá. Pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa ďalej vyžaduje,
aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na

uplatnenie tohto práva v súvislosti s konkrétnou splátkou. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je
teda podmienená aj tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa
na to, že toto právo využije. Lehota na doručenie upozornenia spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie zosplatnenia celej pohľadávky nemusí bez ďalšieho začať plynúť až potom, ako je
dlžník v omeškaní so splátkou 3 mesiace. Podľa § 53 ods. 9 OZ nie je upravená lehota v ktorej musí

veriteľ žiadať právo na predčasné zosplatnenie úveru najneskôr, táto je upravená v § 565 OZ, podľa
ktorého toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a súčasne
spotrebiteľ musí byť v omeškaní so zaplatením konkrétnej splátky 3 mesiace, pričom v zmysle zákona
postačuje, aby bol v omeškaní len s jednou splátkou. Veriteľ je teda časovo limitovaný využitím práva na
zosplatnenie, a to do splatnosti splátky, ktorá nadväzuje na uplynutie 3 mesiacov od splatnosti splátky,

ktorá vyvolala zosplatnenie. Opačný záver, že veriteľ by mohol po splnení podmienok podľa § 53 ods. 9
OZnásledneúverzosplatniťkedykoľvek,bymalazanásledok,žezosplatnenieúverubyboloponechané
celkom na vôli veriteľa, ktorý by tak mohol privodiť predĺženie premlčacej doby na uplatnenie práva na
súde, čo je však v rozpore aj so závermi Najvyššieho súdu v cit. uznesení sp. zn. 7Cdo/268/2020. Takýto
výklad považoval za ústavne konformný aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 124/2025 zo dňa

27.02.2025.

22. Z uvedeného právneho posúdenia vyplýva, že identifikácia splátky, v súvislosti s ktorou veriteľ
mieni realizovať zosplatnenie úveru, má význam nielen pre posúdenie platnosti postupu zosplatnenia
úveru veriteľom, ale má význam aj pre samotného spotrebiteľa, ktorý zaplatením splátky, pre ktorú

má dôjsť k zosplatneniu úveru, dokáže prípadne zosplatnenie úveru odvrátiť, nakoľko predpokladom
platnostizosplatneniaúverujetiežto,ževčasezosplatneniamusíomeškaniespotrebiteľasozaplatením
predmetnej splátky stále trvať. Neobstojí preto argumentácia žalobcu v odvolaní, že identifikácia tejto
splátky nemá pre spotrebiteľa žiaden význam.

23. Veriteľ teda musí vo výzve, ako aj v zosplatnení nevyhnutne skutkovo ustáliť, v súvislosti s ktorou
konkrétnou splátkou vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru, pričom túto splátku nemožno vyvodzovať
ex post podľa toho, či prípadne niektorá so splátok týmto kritériám vyhovuje. Neplatí obrana žalobcu, že
veriteľ nie je povinný vedieť správne právne posúdiť, pre nesplnenie ktorej splátky uplatňuje právo podľa
§ 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ (v znení účinnom do 31.10.2024), pretože veriteľ predovšetkým sám

musí vedieť, v súvislosti s ktorou konkrétnou splátkou proces zosplatnenia podľa § 53 ods. 9 v spojení
s §565 OZ vykonáva a v spore je potom úlohou veriteľa relevantné skutočnosti najskôr tvrdiť a úlohou
súdu je potom vec právne posúdiť. Pokiaľ však v zosplatňujúcich úkonoch identifikácia plátky absentuje,
teda upozornenie, resp. samotný zosplatňujúci právny úkon veriteľa nie je určitý, nie je možné dodatočne
skutkové tvrdenia žalobcu upravovať podľa toho, aby vyhovovali ustanoveniam § 565 OZ v spojení s §

53 ods. 9 OZ (v znení účinnom do 31.10.2024).

24. Uvedené sa prejavilo aj v predmetnej právnej veci, kedy v žalobe žalobca uviedol nekonkretizované
skutkové tvrdenie, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 17.02.2021 pre neuhradenie
splátky, ktorá bola splatná tri mesiace pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti. Upomínací súd žalobcu

výzvou zo dňa 09.10.2023 (č. l. 62) vyzval, aby ozrejmil, na základe ktorej splátky došlo k vyhláseniu
predčasnej splatnosti úveru, pretože žalobca na základe príloh žaloby nepreukázal, či došlo k platnému
zosplatneniu úveru. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 27.10.2023 poukazoval na uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022 a sp.zn. 7Cdo/347/2021 z 31.01.2023 a dôvodil, že v súlade so závermi najvyššieho súdu a v súlade s ust.
§ 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ, došlo k uplatneniu tohto práva pre nesplnenie splátky, ktorej splatnosť
bola datovaná na 21.10.2020, ktorá splátka viac ako tri mesiace predchádzala zosplatneniu. Súd

prvej inštancie žalobcu tiež výzvou z 25.03.2024 vyzval ešte na doplnene rozhodujúcich skutkových
tvrdení, predovšetkým na špecifikáciu uplatnenej pohľadávky, pričom v napadnutom rozsudku uviedol,
že k zosplatneniu úveru nemohlo dôjsť v súvislosti so splátkou splatnou dňa 21.10.2020, pretože
podľa predloženej platobnej histórie, bola práve táto splátka žalovaným zaplatená. Žalobca potom až
v podanom odvolaní uvádzal novú skutočnosť, že žalovaný nezaplatil splátku splatnú v mesiaci júl 2020,

pričom veriteľ v súlade s § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka započítal nasledujúce splátky na záväzky
najskôr splatné, preto hoci dlžník v mesiaci október 2020 splátku uhradil, veriteľ ju započítal na splátky
najskôr splatné, preto mohlo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti práve pre túto splátku (splatnú
dňa 21.10.2020), teda súd nesprávne uzavrel, že splátka splatná v októbri bola uhradená. Odvolací
súd musí v prvom rade konštatovať, že toto skutkové tvrdenie žalobcu (že vykonával započítanie plnení
od žalovaného na splátky najskôr splatné, a preto suma zaplatená žalovaným v októbri 2020 nebola

priradená k splátke splatnej dňa 21.10.2020) je neprípustnou novotou v odvolacom konaní (§ 366 CSP),
nakoľkožalobcoviničnebránilototoskutkovétvrdenieuviesťužvkonanípredsúdomprvejinštancie,keď
žalobca bol riadne predvolaný na pojednávanie dňa 24.07.2024, kde sa s právnym názorom súdu prvej
inštancie mohol oboznámiť, pričom sa účasti na tomto pojednávaní dobrovoľne vzdal (Ospravedlnenie
z 25.10.2024 – č. l. 147 spisu) a v doplňujúcom podaní zo dňa 16.05.2024 (na výzvu súdu prvej

inštancie na špecifikáciu pohľadávky) skutkovo neuvádzal, že oneskorene zaplatené splátky započítaval
nasplátkynajskôrsplatné.Pokiaľtiežžalobcavodvolanídôvodil,žeotázkazapočítavaniaplnenípodľa§
330 Obchodného zákonníka, je vecou právneho posúdenia, pričom súd pozná právo, tak je nevyhnutné
uviesť, že na to aby bolo možné na vec aplikovať príslušné ustanovenie hmotnoprávneho právneho
predpisu, musí žalobca najskôr tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia, ako tu, o spôsobe započítavania,

pričom v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca tvrdenia o tom, že prijaté splátky započítaval na
splátky skôr splatné neuviedol. Uvedené je však irelevantné, aj vzhľadom na hore uvedený právny záver,
o nevyhnutnosti špecifikácie splátky vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ, ako aj v samotnom zosplatňujúcom
úkone, čo v predmetnej právnej veci splnené nebolo.

25. Pokiaľ žalobca v odvolaní dôvodil tiež tým, že povinnosť veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť
spotrebiteľskej zmluvy pre jedinú omeškanú splátku, ktorú je veriteľ povinný určiť v právnom úkone, je v
rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-598/21 z 09.11.2023; je potrebné uviesť, že z predmetného
rozsudku súdneho dvora vyplýva, že v rámci súdneho prieskumu nekalej povahy zmluvných podmienok
v spotrebiteľskej zmluve je nevyhnutné skúmať aj proporcionalitu práva dodávateľa spotrebiteľský úver

predčasne zosplatniť, s ohľadom na závažnosť nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa
(výška nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy), pričom je
možné, že zosplatnenie úveru pre nezaplatenie jedinej splátky zrejme v konkrétnom prípade princípu
proporcionality zodpovedať nebude. Avšak z právneho záveru, že z úkonov v procese zosplatňovania
úveru musí byť zrejmé, pre ktorú splátku veriteľ úver zosplatňuje nevyplýva záver, že veriteľ musí úver

zosplatniťprenezaplateniejedinejsplátky.Samozrejmejevkaždomprípadevýznamné,čiveriteľuplatnil
právo úver zosplatniť proporcionálne k závažnosti porušenia povinnosti spotrebiteľom. Spotrebiteľ teda
môže byť v omeškaní s viacerými splátkami, avšak ak sa veriteľ rozhodne úver zosplatniť, musí dodržať
postup v zmysle § 53 ods. 9 v znení účinnom do 31.10.2024 v spojení s § 565 OZ vo vzťahu ku
konkrétnejomeškanejsplátke.Aktentopostupriadnevsúvislostiskonkrétnousplátkounedodrží,pričom

spotrebiteľ bude znova v omeškaní s ďalšou splátkou tri mesiace po lehote splatnosti, môže znova
v súlade s § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024 v spojení s § 565 OZ využiť právo úver
zosplatniť.

26. K obrane žalobcu, že boli splnené aj podmienky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom

sa nevyžaduje, aby veriteľ realizoval v súvislosti so zosplatnením a postúpením pohľadávky dve
samostatné výzvy; jednu podľa § 565 OZ, resp. § 53 ods. 9 OZ a druhú podľa § 92 ods. 8 Zákona o
bankách, lebo postačuje len jediná výzva; odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. júla 2025, sp. zn. 1VCdo/4/2025, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR pod R 38/2025, podľa ktorého (právna veta): „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona

o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky
klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou
nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani oznámenie
o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“27. Pretože z listinných dôkazov predložených žalobcom v konaní vyplýva, že v právnych úkonoch
v procese zosplatňovania predmetného úveru (upozornenie zo dňa 04.01.2021 a zosplatnenie zo dňa

17.02.2021) nebola konkretizovaná splátka, pre ktorú malo dôjsť k zosplatneniu celého úveru, nemožno
v danej veci spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 OZ), právny úkon nekonkretizujúci splátku je nedostatočne
určitý a v zmysle vyššie citovanej ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, je sankcionovaný neplatnosťou
podľa § 37 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie preto vec posúdil skutkovo aj právne správne, pokaľ žalobu

žalobcu pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie zamietol.

28. Odvolací súd nezistil ani odvolateľom tvrdený nedostatok majúci spočívať v nepreskúmateľnosti
alebo nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je
zrejmé,žeprvoinštančnýsúdvodôvodnenívyčerpávajúcoopísalrozhodujúciskutkovýstav,primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy a normy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery i primerane vysvetlil. Prvoinštančný súd sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal so všetkou pre vec relevantnou argumentáciou
sporových strán. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací

súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod, že
súd nesprávnym procesným postupom (nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia) znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania, odvolaním
žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu vo vzťahu doručovaniu zásielok žalovanému, teda že žalobca
preukázal odoslanie predmetnej výzvy na adresu žalovaného poštovým podacím hárkom, ktorý
preukazuje doručovanie do dispozičnej sféry adresáta; považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo
veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS

200/09 a podo.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

31. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

32. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

33. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

34. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže
týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí.

35. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

36.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

37. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania

žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu
spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú
ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane

na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,
keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

38. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -
28CoCsp/12/2025

28CoCsp/12/2025-
6123387059
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).