Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/126/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1223204279
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Korbašová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:1223204279.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy

Korbašovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci
povinného (otca, navrhovateľa): A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. C. XXXX/X, A. – E., proti
oprávnenému (plnoletému dieťaťu): B. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: F. G. XXX/XX, E., v konaní
o návrhu povinného na zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, o odvolaní povinného proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 13Pc/26/2023-144 zo dňa 11. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 13Pc/26/2023-144 zo dňa 11. decembra 2024 vo výroku III.
a IV. p o t v r d z u j e .

Odvolanie otca proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 13Pc/26/2023-144 zo dňa 11.
decembra 2024 o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. návrh otca
na prerušenie konania zamietol; výrokom II. zrušil vyživovaciu povinnosť otca k plnoletému dieťaťu,
naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 9Pc/12/2020-91 zo dňa 16.11.2021,
v sume 100 Eur mesačne, s účinnosťou od 11.04.2024; výrokom III. vo zvyšku návrh otca
zamietol; výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Okresný súd citujúc § 162 ods. 1 – 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 78 ods. 1 zákona o rodine zamietol návrh otca na
prerušenie konania, nakoľko na prerušenie konania nebol daný žiaden zákonný dôvod, pričom samotný
otec prejavil v návrhoch na nariadenie neodkladného opatrenia eminentný záujem o čo najskoršie
zrušenie svojej vyživovacej povinnosti. Okresný súd konštatoval, že jeho príslušnosť vo veci konať a
rozhodovať bola s konečnou platnosťou potvrdená uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č.k. 3Ndc/14/2024-114 zo dňa 18.09.2024. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd
k názoru, že plnoleté dieťa sa až ukončením štúdia dňa 11.04.2024 prestalo sústavne pripravovať na
výkonbudúcehopovolaniaazískaloschopnosťsamostatnesaživiť,vdôsledkučohozaniklavyživovacia
povinnosť navrhovateľa k plnoletému dieťaťu. Vo zvyšnej časti okresný súd návrh navrhovateľa zamietol
ako nedôvodný, nakoľko mal za to, že navrhovateľova vyživovacia povinnosť voči plnoletému dieťaťu
počas štúdia na vysokej škole, teda počas sústavnej prípravy na výkon budúceho povolania, trvala.
Ako nedôvodné vyhodnotil tvrdenie navrhovateľa, že plnoleté dieťa malo možnosť si popri štúdiu na

vysokejškoleprivyrobiť,apretoniejedanýdôvodnatrvaniejehovyživovacejpovinnosti,keďžemánízky
dôchodok, životné náklady, ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Okresný súd mal za to, že neexistujú žiadne
zákonné, či morálne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
k plnoletému dieťaťu už odo dňa podania návrhu. Naopak, práve posledný ročník štúdia na vysokejškole, vykonávanie povinnej praxe, diplomová práca a štátnice na lekárskej fakulte sú tak náročné,
že odôvodňujú zvýšené výdavky na štúdium a na zabezpečovanie základných potrieb plnoletého. O
trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na
náhradu trov konania nepriznal.
3. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v
§ 365 ods. 1 CSP a § 62 ods. 1 CMP. Uviedol, že rozsudok mu bol doručený vo forme neoficiálnych
neautorizovaných výtlačkov, ktoré nepredstavujú oficiálny dokument, súdne rozhodnutie. Na veci nič

nemení ani skutočnosť, že miesto podpisu je iba vytlačená poznámka v tom zmysle, že dokument
v elektronickej podobe bol podpísaný elektronicky. Elektronický podpis pri neoverených výtlačkoch je
irelevantný, pretože sám osebe nezaručuje, že obsah výtlačkov bude úplne, presne zhodný s obsahom
autorizovaného dokumentu v elektronickej podobe. Aktuálne teda nemôže mať absolútnu právnu istotu,
že mu bolo doručené úplné, presné znenie rozsudku. V napadnutom rozsudku sú uvedené nepravdivé
a zavádzajúce vyjadrenia. Pripomenul, že plnoleté dieťa spolu s jeho matkou ho v minulosti zastrašovali

známosťami, vrátane konkrétneho podnikateľa, ktorý je v zmysle vyjadrenia plnoletého dieťaťa údajne
schopný zariadiť aj ovplyvnenie krajského súdu. Aj vzhľadom k tomu, že okresný súd v napadnutom
rozsudku žiadnym spôsobom na túto skutočnosť, podobne ako ani na iné skutočnosti/fakty/dôkazy,
nereagoval, vyjadril presvedčenie, že to nemožno brať na „ľahkú váhu“.
4. Otec ďalej v odvolaní uviedol, že sudkyňa nepoložila na pojednávaní plnoletému dieťaťu v rámci

výsluchurelevantnéotázky,zobsahunapadnutéhorozsudkudokoncanevyplýva,žebysudkyňapoložila
odporcovi vôbec nejakú konkrétnu otázku, žiadna tam totiž nie je uvedená. Má za to, že napadnutý
rozsudok je príliš nápadne písaný v prospech druhej strany. Konajúca sudkyňa odignorovala podstatné
konkrétne skutočnosti, fakty, dôkazy svedčiace v jeho prospech. V napadnutom rozsudku absentuje
fakt, že si plnoleté dieťa zabezpečilo veľmi drahý luxusný notebook, zmienka o kulturistike, bojovom

umení počas štúdia plnoletého dieťaťa, vrátane nákladov s tým spojených, nebývanie plnoletého
dieťaťa v najlacnejšom štátnom internáte, alebo súkromnej ubytovni pre študentov, či zmienka o
drahom značkovom mobile, hodinkách, drahej kozmetike plnoletého dieťaťa. Podotkol, že prevažnú
časť života plnoletého finančne zabezpečoval, staral sa o neho v detstve, veril v jeho potenciál. V
rozpore s faktami a dôkazmi je tvrdenie plnoletého dieťaťa, že si nemá šancu privyrábať. Podľa otca,

plnoletý môže mať pravidelný príjem vďaka vysoko hodnoverným vedomostiam, výborným jazykovým
schopnostiam a tiež ovládaním PC, bez toho, aby to ohrozilo jeho študijné povinnosti. Uviedol, že
tvrdenia plnoletého dieťaťa o jeho údajných dlhoch voči rodine jeho matky boli nedôveryhodné, keď
zo samotných vyjadrení plnoletého dieťaťa malo vyplynúť, že počas štúdia mal viacero možností na
bezúročnú pôžičku s odkladom splácania alebo tzv. študentskú pôžičku, ktoré mohlo využiť. Z obsahu

napadnutého rozsudku podľa otca vyplýva, že zo strany zákonnej sudkyne išlo o účelovú úpravu
jeho vyjadrení, ktoré v znení, tak ako sú naformulované v napadnutom rozsudku, strácajú závažnosť,
právnu silu, tiež to, že v skutočnosti ňou uvádzané dokazovanie vrátane výsluchu plnoletého dieťaťa
nebolo vykonané v poriadku, spravodlivo, zákonne. Ako príklad uviedol všeobecný, akože obsah svojho
vyjadrenia uvedený okresným súdom v odseku 1. napadnutého rozsudku „jeho syn reálne žiadne

výživné nepotrebuje, nakoľko žije v relatívnom luxuse“. Myslel tým, že plnoletý žil v relatívnom luxuse
a nepotreboval žiadne výživné, lebo si užíval pohodlný študentský život, ktorý si predĺžil až na 8 rokov
preto, lebo to bol jeden z benefitov za to, že sa dal zlákať svojou matkou na jej podvodný zámer
voči nemu. Zopakoval, že plnoleté dieťa počas štúdia malo schopnosť a možnosť samostatne sa živiť
pravidelným slušným príjmom, ktorý by pokryl jeho relevantné potreby. Podľa otca existujú aj morálne

dôvody na vrátenie neoprávnene poberaného výživného plnoletým dieťaťom, ktorými sú - jeho chválenie
sa podvádzaním pri preverovaní vedomostí počas štúdia; jeho tvrdenie, že ak bude lekárom, bude brať
úplatky; opakované odmietanie pomôcť mu; nezáujem a neúcta od istého obdobia voči jeho osobe. Má
za to, že vyživovaciu povinnosť bolo možné v prejednávanom prípade zrušiť, okrem iného aj v súvislosti
s § 43 ods. 2, 3 písm. a) zákona o rodine. Zo strany okresného súdu mu nebol doručený diplom odporcu

zo dňa 11.04.2024, rovnako ako ani vyjadrenia plnoletého dieťaťa, ktoré sú uvádzané v rozsudku. Podľa
otca je potrebné skúmať, či nedošlo k zneužitiu právomoci konajúcou sudkyňou.
5. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP, v spojení s § 2 ods. 1 CMP), prejednal vec v rozsahu
podľa § 65 CMP a contrario v spojení s § 155 CMP, t. j. viazaný rozsahom odvolania s tým, že odvolacími
dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219

ods. 3 CSP) a bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2CSP potvrdil. Odvolanie otca proti výroku I. napadnutého rozsudku odvolací súd odmietol ako odvolanie,
ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné podľa § 386 písm. c) CSP.
6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým

posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/
týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré
prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu,
odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním

sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolacísúdpovažujezapodstatnésapotomvyjadriťosobitnelenkniektorýmodvolacímdôvodomotca,
v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
8. Osobitne k odvolacej námietke otca viažucej sa k odôvodneniu rozsudku odvolací súd dopĺňa k vyššie
uvedenému, že štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220

ods. 2 CSP. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Odvolací
súd po preskúmaní odvolaním napadnutého prvoinštančného rozsudku dospel k záveru, že tento
kritériápreodôvodňovanierozhodnutívoznačenomzákonnomustanoveníspĺňaazodpovedázákladnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, pretože z neho vyplýva, čoho sa navrhovateľ svojím

návrhom domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) plnoletého dieťaťa k návrhu, aké
relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom
ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený
skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil
pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností

účastníkov konania vo vzťahu k návrhom uplatnenému nároku. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol svoje zistenia, popísal vykonané relevantné dôkazy, a to vyjadrenia strán, listinné
dôkazy, a uviedol ako tieto jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a ako na základe tohto
vyhodnotenia tieto právne posúdil. Teda rozsudok okresného súdu obsahuje riadne zdôvodnenie,
uvedenie dôkazov, z ktorých okresný súd vyvodil skutkový záver, identifikoval zistený skutkový stav a

následne prijatý právny záver riadnym spôsobom vyjadril. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia
je zvýrazniť práve tie dôkazy, ktoré mali pre vec podstatný, rozhodujúci význam, čo aj okresný súd
uskutočnil. Rozsudok je podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnený dostatočným spôsobom. Odvolací
súd zdôrazňuje, že za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno
považovať to, že „v napadnutom rozsudku absentuje fakt, že si plnoleté dieťa zabezpečilo veľmi drahý,

luxusný notebook, zmienka o kulturistike, bojovom umení počas štúdia plnoletého dieťaťa vrátane
nákladov s tým spojených, nebývanie neplnoletého dieťaťa v najlacnejšom štátnom internáte, alebo
súkromnejubytovnipreštudentov,čizmienkaodrahomznačkovommobile,hodinkách,drahejkozmetike
plnoletého dieťaťa“, tak ako to naznačuje vo svojom odvolaní otec plnoletého dieťaťa. To, že otec sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, resp. že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv otca, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho
rozhodnutia.
9. K výhradám otca týkajúcim sa doručenia rozsudku vo forme neautorizovaného výtlačku, odvolací
súd uvádza, že súdne rozhodnutie, ktoré je autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom sudcupodľa zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), má právne účinky originálu. Vytlačený
výtlačok takéhoto rozhodnutia, ktorý je účastníkovi doručený prostredníctvom súdu, predstavuje

listinnú podobu elektronického originálu, ktorá plne zodpovedá obsahu autentickej elektronickej verzie
rozhodnutia.Zdoručenky(č.l.144)vyplýva,žeokresnýsúdnapadnutýrozsudokriadnedoručovalotcovi,
pričom otec zásielku prevzal dňa 07.04.2025. Odvolací súd preto vyhodnotil v tejto časti odvolacie
námietky otca ako nedôvodné.
10. Pokiaľ otec v odvolaní uvádzal, že mu nebolo doručené vyjadrenie plnoletého uvádzané

v napadnutom rozsudku, rovnako ako ani diplom plnoletého dieťaťa, odvolací súd poukazuje na
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vydal 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k
vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské
práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty,
ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne

ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa
doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých
predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na
odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí

vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Vychádzajúczuvedenéhobolovpreskúmavanejvecipodľa
odvolacieho súdu potrebné zohľadniť, že zo Zápisnice o pojednávaní konanom pred okresným súdom
dňa 11.12.2024 (č.l. 138 - 139 spisu) vyplýva, že súd prvej inštancie „...vykonal dokazovanie listinnými

dôkazmi prečítaním ich podstatného obsahu a to celého spisu 13Pc/26/2023 a pripojeného spisu OS
Prievidza sp.zn. 9Pc/12/2020-91.“, preto otec mal možnosť sa oboznámiť s obsahom ním označených
listín/podaní a k ich obsahu sa vyjadriť na pojednávaní, na ktoré bol riadne predvolaný. V danom prípade
preto nie je možné vyvodiť podľa odvolacieho súdu záver, že súd prvej inštancie takúto možnosť otcovi
nevytvoril, a teda, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
11. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani naznačovanú zaujatosť okresného súdu otcom. Po
vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd nezistil naplnenie ani subjektívneho, ani objektívneho
hľadiska pre možné spochybnenie nestrannosti konajúcej zákonnej sudkyne. Zo spisového materiálu
okresného súdu, ani z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd prekročil hranice

nestranného a zákonného rozhodovania. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré mal
v rámci konania k dispozícii. Hodnotenie týchto skutočností súdom nemožno zamieňať s predsudkami, či
s neobjektívnym postojom voči účastníkovi konania. Samotná nespokojnosť otca so závermi okresného
súdu nemôže zakladať pochybnosti o jeho nestrannosti. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
sústredil na právne významné okolnosti rozhodujúce pre posúdenie vyživovacej povinnosti a tieto

vyhodnotil spôsobom, ktorý odvolací súd považuje za logický, vecne správny a v súlade s ustálenou
judikatúrou.

12. K námietke otca o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd prioritne uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 222/2009
zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu
pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).
13. Súd prvej inštancie vec právne posúdil ako nárok osoby povinnej výživou - otca, na zrušenie
vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu – synovi podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine a § 62 ods. 1
zákona o rodine s tým, že pokiaľ sa oprávnený z vyživovacej povinnosti (syn) po dosiahnutí plnoletosti

stane schopným sám sa živiť, je to taká zmena pomerov, na základe ktorej je možné súdne rozhodnutia o
výživnom na návrh zmeniť, a to aj zrušením vyživovacej povinnosti povinného (otca) voči oprávnenému
(syn), a to odo dňa, kedy sa oprávnený stal schopným sám sa živiť. Pod pojmom „schopnosť živiť sa
sám“ možno rozumieť schopnosť dieťaťa dosahovať príjmy, teda keď dieťa nadobudne také schopnosti,ktoré odôvodňujú záver o tom, že je schopné zabezpečovať si výživu samostatne vlastnou prácou
a je spravidla daná ukončením sústavnej prípravy na budúce povolanie. Tu je podstatné uviesť, že
len samotná pracovnoprávna spôsobilosť oprávneného, t.j. dieťaťa, nezakladá zákonný predpoklad na

zrušenie vyživovacej povinnosti povinného. Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé
sa živiť. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že stav, kedy je dieťa schopné samo sa živiť, závisí vždy
od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek,
zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a

potreby, majetkové pomery a podobne.

14. V prejednávanom prípade je osoba oprávnená plnoletá, má ukončené vysokoškolské vzdelanie na
Lékařské fakulte H. I., pričom svoju prípravu na budúce povolanie ukončila získaním akademického
titulu „MUDr.“ dňa 11.04.2024. Na základe uvedeného je plnoletý schopný vykonávať zárobkovú činnosť,
pričom nebolo preukázané, že by mu v takejto schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bránil

jeho zdravotný stav, prípadne iné okolnosti (nedostatok preňho vhodných pracovných príležitostí a
pod.), čo samotný plnoletý ani v priebehu konania netvrdil. Pokiaľ za takýchto skutkových okolností
súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane plnoletého dieťaťa nastala taká zmena v
pomeroch, ktorá zakladala potrebu zmeny posledného rozhodnutia súdu o vyživovacej povinnosti otca
voči plnoletému dieťaťu zrušením takejto vyživovacej povinnosti s účinnosťou od 11.04.2024, odvolací

súdtakýtozáverpovažujezavecnesprávnyanámietkyotca,správnosťtakéhotozáveruspochybňujúce,
vyhodnotil za nedôvodné. Neobstoja námietky otca, že plnoletý mohol vykonávať zárobkovú činnosť
počas denného štúdia z jeho ubytovania, a tak si zabezpečiť dostatočný príjem na uspokojovanie
svojich nákladov. Primárnou činnosťou plnoletého dieťaťa bola, v čase podania návrhu otcom, jeho
príprava na budúce povolanie. Práve štúdium plnoletého v poslednom ročníku vysokej školy je možné

hodnotiť, podľa odvolacieho súdu, ako zvlášť náročné, nakoľko je spojené s prípravou na štátne skúšky,
s prípravou diplomovej práce, ako aj vykonávaním povinnej praxe v odbore všeobecného lekárstva.
Je potrebné uviesť, že len samotná možnosť si brigádne privyrábať popri dennom štúdiu, prípadne len
samotná pracovnoprávna spôsobilosť plnoletého dieťaťa, nezakladá zákonný predpoklad na zrušenie
vyživovacej povinnosti otca už podaním návrhu tak, ako to žiadal. V prípade denného štúdia pracovný

pomer so zákonnou dĺžkou pracovnej doby, resp. skrátený pracovný úväzok ani prakticky nie sú možné,
preto k zániku vyživovacej povinnosti môže dôjsť vtedy, ak plnoleté dieťa riadne skončí štúdium na
prvej vysokej škole denného štúdia. Odvolací súd vzhľadom k uvedenému právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, ktorý ako moment, kedy je oprávnený schopný sám sa živiť, posúdil moment
ukončenia vysokoškolského štúdia a získanie akademického titulu, považuje za správne a námietku

otca o nesprávnom právnom posúdení veci za nedôvodnú. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že vplyv
na zánik vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu nemá skutočnosť, že majetkové pomery dieťaťa sú,
resp. sa môžu javiť, lepšie než majetkové pomery jeho rodičov ako osôb povinných výživou. Schopnosť,
resp. neschopnosť dieťaťa samostatne sa živiť sa totiž posudzuje vždy z objektívneho hľadiska, a
teda nie je rozhodujúce subjektívne presvedčenie povinného rodiča.

15. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.
17. Podľa § 357 CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania,

b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní
a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť

rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva
duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n)
prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o
návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia,
p) postúpení právomoci do cudziny.

18. Vo vzťahu k vyššie uvedenému zákonnému ustanoveniu odvolací súd uvádza, že aktuálna právna
úprava taxatívne vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné
(pozitívne vymedzenie), t.j. proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené vo vyššie citovanom ustanovení,odvolanie prípustné nie je (vylučuje sa možnosť rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť riadnym
opravným prostriedkom).
19. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

20. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že výrokom I. napadnutého rozsudku bol zamietnutý návrh
otca na prerušenie konania, čím bolo odvolanie podané proti rozhodnutiu, ktoré absentuje vo výpočte
uznesení v § 357 CSP, ktorá skutočnosť má za následok, že odvolanie nie je prípustné.

21. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo
vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch III. a IV. potvrdil ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s §

2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu cez
úpravu v § 387 ods. 2 CSP. Odvolanie otca proti výroku I. napadnutého rozsudku odvolací súd odmietol
ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné podľa § 386
písm. c) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
23. O trovách konania rozhodol krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP, aplikujúc § 52 CMP, v zmysle

ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania.Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.