Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoCsp/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121525537
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6121525537.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Prievozská 2, IČO: 53 255 739 proti žalovanému: A. A., nar. X.X.XXXX, bytom B. XX, o zaplatenie
9.523,98€sprísl.,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduMichalovcesp.zn.7Csp/172/2021
zo dňa 12. februára 2025

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce č.k. 7Csp/172/2021 - 293 zo dňa 12. februára
2025.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom
(vporadídruhým)zamietolžalobu(výrokI.),priznalžalovanémuvočižalobcovináhraduprvoinštančných
trov konania v plnom rozsahu (výrok II.), priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu odvolacích trov
konania v plnom rozsahu (výrok III.) s tým, že o výške náhrady trov oboch týchto konaní bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 26.10.2021, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 9.523,98 € s príslušenstvom s odôvodnením, že jeho právny predchodca (C. D.)
dňa 9.5.2014 uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere č. XXX/XXXX/XX SÚ na základe ktorej mu
poskytol finančné prostriedky v sume 12.031 €, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť v 119-tich pravidelných
mesačných splátkach po 146,78 € s tým, že posledná splátka bola dohodnutá v sume 145,24 €. Keďže
žalovaný úver nesplácal, právny predchodca žalobcu vyhlásil dňa 15.8.2019 mimoriadnu splatnosť
úveru, a to pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 3.8.2019. Premlčacia doba pre všetky splátky splatné

po 3. 8. 2019, tak začala podľa názoru žalobcu plynúť v súlade s § 3 OZ od zročnosti splátky pre
nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (v posudzovanom prípade od splátky
splatnej dňa 3.8.2019 a uplynula by najneskôr dňa 3.8.2022). Keďže žaloba bola na súd podaná dňa
26.10.2021, žalobca má za to, že si svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. Žalobca
ďalej uviedol, že zosplatnenie úveru v roku 2017, na ktoré poukazuje žalovaný a na základe ktorého
mala byť postúpená pôvodná pohľadávka na spoločnosť KRUK Česká a Slovenská republika s. r. o., je
potrebné považovať za neplatné z dôvodu nesprávneho doručovania listín. Je zrejmé, že uvedené listiny

sa nedostali do dispozičnej sféry žalovaného, a preto ani nemohli vyvolať zamýšľané právne následky.
Po spätnom postúpení pohľadávky postupca dňa 23. 7. 2019 odoslal žalovanému výzvu v zmysle § 53
ods. 9 OZ a vyzval ho na splatenie dlžnej čiatky vo výške 4.176,57 €. Žalovaný si túto listinu prevzal
dňa 26. 7. 2019. Dňa 15. 8. 2019, po uplynutí zákonnej 15 - dňovej lehoty na dobrovoľné plnenie dlžnejpohľadávky, vyhlásil postupca predčasnú splatnosť úveru. Túto listinu si žalovaný prevzal dňa 22. 8.
2019 a považuje ju za rozhodnú pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby. Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 7.5.2021, spolu s prílohou k zmluve žalobca preukazoval postúpenie pohľadávky

z právneho predchodcu žalobcu (OTP Banka Slovensko, a.s.) na žalobcu.

3. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že splátky zo zmluvy zo dňa 9.5.2014 boli dohodnuté vždy
3. dňa v mesiaci. Posledná výzva pred zosplatnením zo dňa 23.7.2019 sa týkala omeškania viac
ako troch splátok a nedoplatku ku dňu 23.7.2019. Predmetná výzva bola doručená žalovanému dňa

26.7.2019. Následné vyhlásenie úveru za predčasne splatný je datované dňom 15.8.2019 a bolo
doručené žalovanému dňa 22.8.2019.

4. Skorším rozsudkom súd žalobu zamietol majúc za to, že došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky,
čo zakladá absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, čím nebola preukázaná aktívna vecná
legitimácia na strane žalobcu a preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Krajský súd v Košiciach

uznesenímzodňa24.6.2024č.k.6CoCsp/20/2023-244tentovporadíprvýrozsudoksúduprvejinštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, pričom úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci malo byť
skúmanie splnenia podmienok pre platné postúpenie pohľadávky (pre potrebu posúdenia aktívnej
legitimácie žalobcu), ak dospeje k záveru o jeho aktívnej legitimácii dôsledne vyhodnotiť námietku
premlčania vznesenú v konaní ako aj všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie dôvodnosti žalobou

uplatneného nároku a vo veci opätovne rozhodnúť.

5.1. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom vec právne posúdil podľa § 37, § 39, § 52 ods.
4, § 53 ods. 1 až 16, § 101, § 103, § 565, § 525 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) spolu s
§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. a § 17 ods. 1 až 4 zák. č. 129/2010 Z.z.. a opätovne žalobu zamietol,

tentoraz z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky pre ktorú sa právny predchodca žalobcu
rozhodol zosplatniť úver a taktiež pre neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 OZ z dôvodu
jeho rozporu s § 53 ods. 9 OZ. Argumentoval pritom, že pohľadávka sa nestala splatnou a nemohla
byť postúpená, čo zakladá absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ s poukazom na § 17 ods.
1 v spojení s § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010, v dôsledku čoho nebola preukázaná aktívna

vecná legitimácia.
5.2. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP a § 396 ods. 1 CSP a zvlášť priznal žalovanému
voči žalobcovi náhradu prvoinštančného, aj odvolacieho konania.

6.1 Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.

1 písm. b/, f/ a h/ CSP a navrhol rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie, alternatívne, aby ho zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 330,60 €.
6.2 Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že uplatnenie práva podľa § 565 OZ nebolo platné
z dôvodu, vo výzve v zmysle § 53 ods. 9 OZ nebola špecifikovaná splátka, pre ktorú došlo k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti. Poukázal na to, že ohľadom tejto otázky existuje zásadný rozpor na úrovni
všetkých súdov, pričom za relevantný považuje názor, ktorý vo vzťahu k tejto spornej otázke prijal
Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 31.01.2024, že žiadnu takúto povinnosť
(uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá, a že je potrebné predpokladať, že
zosplatneniebolovyvolanétousplátkou,ktorábolavčasezosplatneniatrimesiaceposplatnosti.Doplnil,

že špecifikácia splátky v konečnom dôsledku nemá žiaden pozitívny dopad na zvýšenie platobnej
disciplíny dlžníka, a teda absencia špecifikácie splátky ho nestavia do nevýhodnejšieho postavenia.
Predmetnú problematiku posudzoval Najvyšší súd SR pri riešení právnej otázky premlčania, výsledkom
čoho bol judikát publikovaný pod R 29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.11.2022 sp. zn.
7Cdo/268/2020. Po modelácii konkrétneho príkladu vysvetlil, že v právnych úkonoch by musel uvádzať

rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi by táto informácia nepriniesla vôbec žiadnu informačnú hodnotu.
Práve naopak, spotrebiteľ by sa mohol dostať do informačnej asymetrie práve v prípade, kedy by veriteľ
uviedol vo výzve akúkoľvek omeškanú splátku tým spôsobom, že spotrebiteľ by mohol nadobudnúť
mylnú domnienku, že uhradením tejto splátky zabráni zosplatneniu – čo by sa nemohlo stať, nakoľko
pri úhrade (len) tejto splátky by podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ ostali zachované. Poukázal tiež na

skutočnosť, že predmetné znenie OZ (§ 53 ods. 9 a 10) bolo s účinnosťou od 1.11.2024 novelizované,
čím zákonodarca s konečnou platnosťou vyriešil predmetnú problematiku tak, že nebude obligatórnou
náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačí len uvedenie sumy,
s ktorou je dlžník v omeškaní. Vychádzajúc z ústavnoprávnych východísk priority platnosti právnehoúkonu a právomoci súdu zákonné predpisy aplikovať a nie novelizovať (nález Ústavného súdu SR
z 1.4.2015 sp. zn. I. ÚS 640/2014) uviedol, že riešenie tejto právnej otázky súdom prvej inštancie
nie je udržateľné. Konkretizoval pritom, čo je na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti potrebné a vyjadril

názor, že v danej veci uplatnil svoje právo na mimoriadne zosplatnenie úveru v súlade s § 565 OZ.
Špecifikácia splátky by bola navyše nadbytočná, keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétne vymedzenej splátky, v danej
veci splátky splatnej dňa 03.05.2019. Veriteľ si nemôže vybrať pre nesplnenie ktorej splátky svoje
právo uplatňuje, ako nesprávne súd prvej inštancie ustálil. Vyriešenie otázky, pre nezaplatenie ktorej

zo splátok sa stal dlh splatným je otázkou právnou, ktorú je oprávnený a aj povinný zodpovedať
len súd a preto vyslovenie právneho názoru strany sporu (špecifikáciou konkrétnej splátky) nemožno
považovať za určenie skutkového stavu veci, v dôsledku čoho ním súd nie je ani viazaný. Súd prvej
inštancie pri posudzovaní platnosti zosplatnenia postupoval prísne formalisticky a vôbec nezohľadnil
konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Napokon poukázal na niekoľko rozhodnutí Krajského súdu
v Košiciach, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Nitre za obdobie od 5.8.2024 do

29.11.2024,vktorýchjezastávanýrovnakýprávnynázornaspornúotázkuakomáonaNajvyššísúdSR.
6.3. Nestotožnil sa ani s úvahou súdu prvej inštancie, že v dôsledku absencie špecifikácie splátky je
právny úkon neurčitý. Zdôraznil, že prejav vôle je neurčitý len v tých prípadoch, pokiaľ je neistý jeho
obsah. Z obsahu jeho úkonov je ale zrejmý jeho úmysel, aj celková výška omeškania spotrebiteľa
a rovnako i upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie žalovaný neuhradí v dodatočnej

lehote, je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky.
6.4. Namietal aj proti záveru súdu prvej inštancie, že bol oprávnený zosplatniť úver len od 4.11.2019
do 3.12.2019, pretože nesprávne vychádzal z jeho právneho názoru, že k zosplatneniu došlo pre
nezaplatenie splátky splatnej dňa 3.8.2019, pričom však správne išlo o splátku splatnú dňa 3.5.2019.
Vysvetlil, že súd nie je viazaný právnym názorom strany sporu, práve naopak, je oprávnený posúdiť

vec aj odlišne, ak na základe právneho názoru strany nemožno dospieť k zákonom predpokladaným
právnym následkom. Nestotožnil sa s úvahou súdu prvej inštancie, že veriteľ môže uplatniť právo podľa
§ 565 OZ iba v presnom časovom období a v nadväznosti na to vyjadril presvedčenie, že toto právo sa
mu zo zákona obnovuje pri každej ďalšej nezaplatenej splátke, s ktorou sa dlžník dostane do omeškania
viac ako na tri mesiace. Toto právo mu vzniká pravidelne vo vzťahu ku každej nezaplatenej splátke a trvá

do nasledujúcej splátky. Pokiaľ veriteľ toto právo nevyužije, neznamená to, že mu zaniká.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.1.2024 sa
nestotožnil s názorom žalobcu, že vo výzve pred zosplatnením nemusí byť uvedené, s ktorou konkrétnou

splátkou je dlžník v omeškaní. Má za to, že právne účinky vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nastali
už v roku 2017, pretože napriek chybe v doručovaní o tomto právnom úkone žalobcu vedel a disponoval
prislúchajúcimi listinami. Vyjadril názor, že keďže meškanie na spotrebiteľskom úvere bolo nepretržite od
roku 2017 a právny predchodca žalobcu úver (duplicitne) zosplatnil v roku 2019, otázkou v tejto veci je
aj adekvátna doba na realizáciu práv vo vzťahu k výzve banky na možnosť zosplatnenia a k samotnému

zosplatneniu. Pozornosť upriamil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/104/2023 zo dňa
27.06.2024,že15dňoválehotanaupozorneniespotrebiteľabymalabyťrealizovanáeštepreduplynutím
3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Napokon vyjadril presvedčenie, že pred samotným
postúpením pohľadávky mal právny predchodca žalobcu adresovať samostatnú a výlučnú písomnú
výzvu podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách. Za túto nie je možné považovať oznámenie o vyhlásení

predčasnej splatnosti, čo oznámenie o postúpení pohľadávky.

8. Žalobca aj žalovaný v replike a duplike zotrvali na svojich podaniach.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

10. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. februára 2026 o 09.00
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhláseniarozhodnutia boli zverejnené dňa 10.02.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

12. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j., že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (h/).

13. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, spočíva v tom, že nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

15. Odvolací súd po preskúmaní obsahu odvolania a napadnutého rozsudku konštatuje, že nezistil z
obsahu súdneho spisu taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo znemožnené strane
uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

16.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a §
205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správne právne závery.

18. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv
na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

19. Žalobca vo svojom odvolaní len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty
prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie vyporiadal, aj s tým, prečo na ne neprihliadol.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných

predpokladov pre zamietnutie žaloby.

21. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia,
ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na takmer všetky odvolacie

námietky žalobcu, keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

22.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímnámietkamžalobcuodvolací
súd dopĺňa nasledovné:

23. Podstatným z hľadiska rozhodnutia vo veci bolo vysporiadať sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu a platnosti postúpenia pohľadávky v nadväznosti na jeho tvrdenie, že došlo k platnému
zosplatneniu pohľadávky i napriek tomu, že výzva predchádzajúca zosplatneniu ako aj Vyhlásenie úveruza predčasne splatný neobsahovali údaj o konkrétnej splátke, pre ktorú veriteľ vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru.

24. Keďže v danom prípade ešte pred podaním žaloby došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému
z právneho predchodcu žalobcu (banky/postupcu/ - OTP Banka Slovensko, a.s.) na žalobcu (nebankový
subjekt /postupník/ - EOS KSI Slovensko, s.r.o.), správne sa súd prvej inštancie zaoberal predovšetkým
otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda skúmal, či žalobca je účastníkom hmotno-právneho
vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného

práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom
povinnosti, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem „vecná legitimácia“.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická
alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho
vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je

nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (pozri napr. rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2004). V prípade nároku zo zmluvy o poskytnutí úveru to bude veriteľ z takejto
zmluvy (banka). Iný subjekt, než veriteľ zo zmluvy o poskytnutí úveru, ktorý uzavrel s klientom zmluvu
o poskytnutí úveru, sa môže úspešne domáhať plnenia z takejto zmluvy iba v prípade, ak preukáže, že
pohľadávka veriteľa zo zmluvy na neho prešla alebo bola prevedená, a to v súlade s právnym poriadkom.

Jedným zo spôsobov zmeny v osobe veriteľa je aj postúpenie pohľadávky zmluvou, t.j. dvojstranným
právnym úkonom. V prípade, že veriteľom je banka, na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky okrem
všeobecných náležitostí právneho úkonu je potrebné splniť aj ďalšie podmienky stanovené v § 92 ods.
8 zákona o bankách.

27. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu postúpenia
pohľadávky (7.5.2021) treba dospieť k záveru, že jednoznačne definuje podmienky, za akých možno
postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Dané
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Pre platné postúpenie pohľadávky bankou na nebankový subjekt sa

vyžaduje v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách kumulatívne splnenie týchto podmienok: a) existencia
splatnej pohľadávky, b) písomná výzva banky na splnenie dlhu dlžníkovi, ktorý je v omeškaní s plnením
a jej preukázateľné doručenie dlžníkovi a c) dlžníkovo nepretržité omeškanie viac ako 90 dní so
splnením jeho záväzku voči banke. Je pritom na veriteľovi preukázať tieto skutočnosti, vrátane dôkazu
preukazujúceho doručenie takejto výzvy dlžníkovi bankou.

28. Súdna prax je jednotná v závere, že v prípade nesplnenia týchto osobitným zákonom stanovených
predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore
so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ zakázané (vylúčené). Ide teda
o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ, keďže zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore so

zákonom o bankách v prípade nesplnenia stanovených podmienok (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018 sp. zn.
7Cdo/26/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp. zn. 1Obdo/92/2018 a ďalšie).

29. Z uvedeného vyplýva, že podmienkou platného postúpenia pohľadávky banky na nebankový subjekt

v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách je v prvom rade existencia splatnej pohľadávky v čase
postúpenia. Banka ako účastník zmluvy o úvere má obmedzené možnosti postúpenia svojej pohľadávky
voči svojmu klientovi zo zmluvy o úvere, pretože môže postúpiť bez súhlasu klienta iba splatnú
pohľadávku, resp. jej splatnú časť. Postúpením nesplatnej pohľadávky inému subjektu ako je banka, by
totiž došlo k neprípustnému vstupu iného subjektu do aktívneho právneho vzťahu, ktorého účastníkom

v zmysle zákonnej úpravy zákona o bankách môže byť iba banka. Z uvedeného zároveň vyplýva, že
mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru nemôže úspešne uplatniť iný subjekt (na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky) ako banka, keďže tomu bráni vyššie uvedená prekážka v možnosti postúpiť
nesplatnú pohľadávku.

30. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok (v
roku 2021) nebol úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému právnym predchodcom žalobcu splatný, a to
vzhľadom na dojednanú konečnú splatnosť úveru v roku 2024 (119 mesačných splátok od 9.5.2014).
Pre platné postúpenie by teda muselo ísť o pohľadávku, ktorá sa v súlade so zákonom stala splatnoupred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky. Právny predchodca žalobcu ako
pôvodný veriteľ by musel platne vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru podľa ust. § 565 OZ v spojení s §

53 ods. 9 OZ. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 53 ods. 9 a § 565 OZ, t.j. k postúpeniu splatnej
pohľadávky.

31. Z ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 OZ (v znení účinnom do 31.10.2024) vyplývajú podmienky, za

ktorých môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. V zmysle
§ 565 OZ sú to: 1/ možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a
dlžníkom alebo v súdnom rozhodnutí, 2/ dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti a 3/ veriteľ
požiada dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. A ak ide o
plneniezospotrebiteľskejzmluvy,kvyššieuvedenýmpodmienkampristupujúešteďalšiedvepodmienky
v zmysle § 53 ods. 9 OZ, a to: 1/ veriteľ má právo na tzv. stratu výhody splátok (možnosť požadovať

zaplatenie celého dlhu naraz pred jeho konečnou splatnosťou) najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a 2/ veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie tohto práva.

32. V danom spore žalobca splnenie povinností v zmysle cit. ustanovení pre platné postúpenie

pohľadávky jeho právnym predchodcom preukazoval Výzvou pred mimoriadnou splatnosťou zo dňa
23.7.2019 (č.l. 34 spisu), Vyhlásením úveru za predčasne splatný zo dňa 15.8. 2019 (č.l. 25), Zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 7.5.2021 (č.l. 14), Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 13.5.2021
(č.l. 31) a Prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 18).

33. Súd prvej inštancie v danej veci založil svoj záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
na úvahe, že jeho právny predchodca neplatne zosplatnil celý dlh, keď žalovanému zaslal výzvu pred
mimoriadnou splatnosťou zo dňa 23.7.2019 a Vyhlásením úveru za predčasne splatný zo dňa 15.8.2019,
pričom ani v jednej z týchto listín nebola konkretizovaná omeškaná splátka, pre ktorú právny predchodca
žalobcu uplatnil právo na predčasné zosplatnenie úveru. Z uvedeného dôvodu obe listiny posúdil súd

prvej inštancie ako neurčité právne úkony, sankcionované absolútnou neplatnosťou podľa § 37 OZ. Ďalší
dôvod neplatného zosplatnenia videl súd v tom, že nedošlo k uplynutiu troch mesiacov od splatnosti
splátky, pre omeškanie ktorej sa stal podľa splatným celý dlh (ktorú lehotu stanovuje § 53 ods. 9 OZ),
pričom za splátku, s ktorou bol žalovaný v omeškaní, považoval so zreteľom na skutkové vymedzenie
žalobcu (po vrátení veci odvolacím súdom) splátku splatnú dňa 3.8.2019 (č.l. 287).

34. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého - i keď žalobca preukázal
doručenie oboch listín žalovanému, ani z jednej listiny nie je zrejmá konkrétna omeškaná splátka, pre
ktorú prišlo k zosplatneniu úveru, nakoľko nimi bol žalovaný len vyzvaný na úhradu tam špecifikovaných
dlžných súm.

35. Odvolací súd nemôže prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že ohľadom náležitosti/obsahu výzvy pred
zosplatnením v súčasnosti (pozn. odvolanie prišlo v marci 2025) existuje zásadný rozpor, pretože už v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.6.2024, bola riešená otázka, či vo
výzve veriteľa dlžníkovi pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 OZ je veriteľ povinný uvádzať aj konkrétnu

splátku,sktoroujedlžníkvomeškaní.NajvyššísúdSRvovzťahuktejtootázkeustálil,žepreplatnýúkon
zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornenie spotrebiteľa v lehote nie
kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva - odkaz na § 53 ods. 9 OZ) presne špecifikoval konkrétnu
splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Najvyšší súd SR tiež uviedol, že
identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre

potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná
informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla
kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť zosplatnený celý
úver. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže
byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.

36. S uvedeným záverom sa stotožnil aj iný senát Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn.
6Cdo/15/2023 zo dňa 25.9.2024, v ktorom uviedol, že „.. neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ
realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, maloza následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia
bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona

o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v spore“.

37.Napokon,otázkasplneniapodmienokvyplývajúcichzust.§53ods.9a§565OZbolatiežpredmetom
posúdenia Najvyšším súdom SR aj v rozhodnutí zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022, ktoré bolo

(aj) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
3/2025, pod R 34/2025. Z právnej vety tohto rozhodnutia je zrejmé, že: „Bez konkretizácie splátky, pre
ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia
preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom do 31.októbra 2024). Najvyšší súd dospel k záveru, že „na právny úkon nekonkretizujúci
splátku je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko aj napriek nezakotveniu výslovnej

zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je
možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne
určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ“.

38. S poukazom na čl. 2 CSP a na závery vyplývajúce z vyššie zmienených rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR, ako aj z rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov
Slovenskej republiky pod č. R 34/2025 (uznesenie sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.2.2025), vydaných
po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach z 24.6.2024 č.k. 6CoCsp/20/2023-244, odvolací
súd zastáva názor, že právny úkon tzv. zosplatenia úveru veriteľom musí obsahovať konkrétnu splátku,
pre ktorú prichádza zosplatnenie, a to z dôvodov: 1/ určenia, či k uplatneniu práva (zosplatneniu dlhu)

došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 OZ), 2/
identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby ako aj 3/ potreby vedomosti dlžníka o tom, zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. V prípade absencie tejto náležitosti je právny úkon neurčitý a
zákon obchádzajúci, sankcionovaný absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, či už podľa § 37 alebo
§ 39 OZ.

39. Citovanými rozhodnutiami vyslovené riešenie spornej právnej otázky je potrebné považovať za
zjednocujúce a formulovaný právny názor za ustálený v rozhodovacej praxi (porov. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 115/2020), ktorý sú súdy povinné rešpektovať, riešenie právnej otázky obsiahnuté v
užpublikovanomrozhodnutíNajvyššiehosúduSRzohľadniťaaplikovaťvzmyslejudikatórnejzáväznosti

pri rozhodovaní v iných, skutkovo a právne rovnakých alebo obdobných prípadoch.

40. V danom prípade vo výzve veriteľa pred zosplatnením zo dňa 23.7.2019 ani vo Vyhlásení úveru
za predčasne splatný zo dňa 15.8.2019, nebola špecifikovaná konkrétna omeškaná splátka, pre ktorú
veriteľ dlh predčasne zosplatnil, obe výzvy súd prvej inštancie celkom správne posúdil ako neurčité

a z tohto dôvodu aj neplatné právne úkony. Ak úver nebol platne zosplatnený, v čase postúpenia
pohľadávky (7.5.2021) nebola celá pohľadávka splatná (išlo o tzv. „živý úver“), a preto postúpenie
pohľadávky bolo vykonané v rozpore s ust. § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a § 92 ods. 8 zákona
o bankách, ktoré výslovne zakazujú postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, ak nie sú
splnené podmienky upravené v tomto ustanovení. V dôsledku uvedeného sa žalobca (postupník) nestal

nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia z pohľadávky svojho právneho predchodcu voči žalovanému, a
teda nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom spore. Súd prvej inštancie preto správne
rozhodol, pokiaľ žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v celom rozsahu zamietol.

41. S poukazom na uvedený záver odvolací súd považoval za nadbytočné zaoberať sa otázkou, či

(ne)bola dodržaná lehota troch mesiacov omeškania so zaplatením tej ktorej splátky v zmysle § 53
ods. 9 OZ, ako aj nadväzujúcimi úvahami na dodatočné (ne)správne vymedzenie nezaplatenej splátky
žalobcom.

42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP

v zamietavom výroku I. ako vecne správny potvrdil.

43. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie rozhodol o nároku na ich náhradu osobitne dvoma
výrokmi, pričom rozlišoval trovy prvoinštančného konania (vo výroku II.) a trovy odvolacieho konaniavedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6CoCsp/20/2023 (vo výroku III.). Odvolací súd
rozsudok potvrdil aj v tejto časti napriek tomu, že správne mal súd rozhodnúť jedným výrokom o celých
trovách konania (teda o trovách pred súdom prvej inštancie aj trovách odvolacieho konania vedeného

pod sp. zn. 6CoCsp/20/2023) na základe výsledku sporu, pretože aj v prípade jedného výroku by bola
priznaná žalovanému proti žalobcovi náhrada trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho)
v plnom rozsahu, t.j. výsledok by bol rovnyký.

44. Vo vzťahu k týmto výrokom odvolací súd poukazuje na to, že konanie pred súdom prvej inštancie

a odvolacie konanie pre účely rozhodnutia o trovách konania (nároku strán na náhradu trov) tvoria
jeden celok. Z ust. § 262 ods. 1 CSP vyplýva, že súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, keďže
trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho procesu. Výrok o nároku na náhradu trov konania
má povahu tzv. závislého výroku, a to z dôvodu vzájomnej väzby medzi výsledkom sporu a priznaním,
či nepriznaním nároku na náhradu trov konania. Pritom pre rozhodnutie o nároku strany na náhradu
trov konania a (ne)priznanie náhrady trov je rozhodujúci celkový (konečný) výsledok sporu a procesný

úspech či neúspech strany vo veci, a nie len čiastkový úspech strany v jednotlivých štádiách konania,
ktoré bolo vedené pred súdom prvej inštancie i pred odvolacím súdom; odvolacie konanie v tomto smere
nepredstavuje samostatnú fázu konania, ale s konaním na súde prvej inštancie do vydania konečného
rozhodnutia tvorí jeden celok, a preto súd nemôže nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť
samostatným výrokom len o trovách odvolacieho konania, ale rozhoduje o trovách celého konania, teda

vrátane trov, ktoré vznikli v konaní na odvolacom súde (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 453/2019).
45. Vzhľadom k tomu, že trovy konania zahŕňajú tak trovy konania pred súdom prvej inštancie ako aj
trovy odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 6CoCsp/20/2023 a tvoria jeden celok, nesprávne súd
prvej inštancie o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol samostatnými výrokmi (II.

a III.), avšak na základe správne zvolenej právnej normy - ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a
§ 396 ods. 3 CSP, ktorú pri posudzovaní nároku na náhradu trov aj správne interpretoval a aplikoval
na daný prípad. Chyba spočívala iba v tom, že postupoval v rozpore s princípom jednotnosti civilného
sporového konania a nemala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania.
46.Onárokunanáhradu trovtohtoodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1CSPv

spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný,
preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.
O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

47. Napokon odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na to, že podľa aktuálneho výpisu
z obchodného registra žalobca a jeho právny zástupca už nesídlia v D. E. F. X, ako súd prvej inštancie
nesprávne uviedol v záhlaví napadnutého rozsudku, ale na Prievozskej ul. č. 2. Bude preto povinnosťou
súdu prvej inštancie bezodkladne opraviť zrejmú nesprávnosť v hlavičke písomného vyhotovenia
rozsudku.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).