Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/109/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924202023
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6924202023.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: obec Bottovo, so sídlom Bottovo 66, 980 41 Dubovec,
IČO: 00 318 639, právne zast. JUDr. Jánom Dorkinom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
Železničná 257/19, 050 01 Revúca, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/40/2024 – 102 zo dňa 05. mája 2025 ako súdu prvej
inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti vyhovujúcej žalobe m e n í tak, že žalobu z a m
i e t a v celom rozsahu.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti vyslovujúcej, že žalovaný nie je povinný zaplatiť
súdny poplatok za žalobu z r u š u j e.

III. Žalobca j e povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu, keď
určil, že Slovenská republika je výlučným vlastníkom pozemkov vedených v katastri nehnuteľností ako
C-KN parcely zapísané na liste vlastníctva č. X vedenom pre katastrálne územie A., obec A., okres
Rimavská Sobota, a to parc. č. XX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 8 204 m2 a parc. č. XXX
– zastavaná plocha a nádvorie o výmere 10 182 m2 (ďalej aj „pozemky“) a že správcom predmetných
pozemkov v mene vlastníka je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava, IČO: 00 151 866; uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v

rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania s tým, že o
výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku
a nezaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu.

2. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil
nasledovný skutkový stav:

3. Žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k pozemkom z pozemnoknižnej zápisnice č. XX
a rozhodnutia o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 2012.4. Okresný úrad Rimavská Sobota, katastrálny odbor vykonal zápis vlastníckeho právo k pozemkom
zo žalobcu (štátu) v prospech žalovaného záznamom na základe protokolu o prevode vlastníctva
nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov do obce v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb.

(ďalej aj „delimitačný protokol“), ktorý bol spísaný za odovzdávajúcu stranu ONV v likvidácii Rimavská
Sobota a za preberajúcu stranu Obecným úradom Bottovo, sú v ňom uvedené mená členov delimitačnej
skupiny a že na základe vyššie uvedeného popisu nehnuteľnosti žiadajú stredisko geodézie Rim.
Sobota podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb. preniesť prevod vlastníckeho práva štátu v
zastúpení MNV na obec Bottovo. Protokol obsahuje pečiatku Obecný úrad Bottovo s nečitateľným

podpisom,pečiatkuOkresnýnárodnývýborRimavskáSobotasnečitateľnýmpodpisomapodpisyčlenov
delimitačnej skupiny. K delimitačnému protokolu bol mechanicky pripojený strojčekom menovitý zoznam
nehnuteľností, na ktoré mali právo hospodárenia národné výbory k 23. – 24.11.1990. V tomto zozname je
uvedenýchcelkovo68položiek,ztohopodporadovýmč.6parcelač.XX/Xovýmere8204m2označená
ako miestna komunikácia a pod poradovým č. 8 parcela č. XXX o výmere 10 182 m2 označená ako
ostatná komunikácia. Zoznam je opatrený pečiatkou Obecného úradu Bottovo s nečitateľným podpisom,

žiadny iný overovací údaj, pečiatka, či podpis sa na ňom nenachádza.

5. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 7, § 14 ods. 1
a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.06.1992 (ďalej aj „zákon č. 138/1991
Zb.“ alebo „zákon o majetku obcí“), § 11 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení

v znení účinnom do 30.09.1990 (ďalej aj „zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon o obecnom zriadení“) a
§ 1 ods. 1 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 472/1990 Zb.“) dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

6. Aj keď delimitačný protokol nebol za žalovaného potvrdený obecným zastupiteľstvom, ale obecným

úradom a nebol datovaný, tieto nedostatky nepovažoval súd prvej inštancie za tak závažného
charakteru, ktoré by mali za následok jeho neplatnosť, či nezákonnosť. Mal za to, že za žalovaného ako
nadobúdajúcu právnickú osobu podpísala protokol oprávnená osoba, nakoľko obecný úrad je v zmysle
§ 16 zákona o obecnom zriadení výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a ust. § 14 ods. 1 zákona
o majetku obcí nevyžaduje uvedenie dátumu spísania, podpisu protokolu ako jeho náležitosť. Súd

prvej inštancie bol tiež názoru, že v zákone o majetku obcí nie je uvedená žiadna sankcia pre prípad
predloženia dokladov o prechode vlastníckeho práva zo štátu na obec obsahujúcich zákonné náležitosti
po lehote stanovenej zákonom (§ 14 ods. 4 zákona o majetku obcí).

7. Súd prvej inštancie za druhú kumulatívnu podmienku prechodu vlastníckeho práva považoval platný

zoznam nehnuteľností, ku ktorým mal právo hospodárenia k 24.11.1990 národný výbor, potvrdený
orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom v zmysle § 14 ods. 2 zákona o majetku
obcí. Zoznam pripojený k delimitačnému protokolu však nie je potvrdený vtedajším orgánom miestnej
štátnej správy, ale len Obecným úradom Bottovo, preto podľa názoru súdu prvej inštancie nemohol slúžiť
ako podklad pre zápis prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec, preto Okresný úrad Rimavská

Sobota, katastrálny odbor nemal zápis záznamom vykonať, takýto zápis vlastníckeho práva je neplatný
prerozporsozákonom.Zdôraznil,žepodpísanie,čipotvrdeniepredmetnéhozoznamunehnuteľnostítak
orgánom miestnej štátnej správy, ako aj obecným zastupiteľstvom má svoj význam v tom smere, že tak
odovzdávajúca, ako aj nadobúdajúca právnická osoba potvrdia a odsúhlasia, čoho konkrétneho, ktorých
konkrétnych nehnuteľností sa týka prechod vlastníctva štátu na obec. Keďže v tomto prípade menovitý

zoznam nehnuteľností nie je odsúhlasený zákonným spôsobom, platne nemohlo prejsť vlastnícke právo
kpozemkom,ktorésúpredmetomkonania,naobec(žalovaného)prenesplneniezákonnýchpodmienok.
Poukázal na účel zákona č. 138/1991 Zb., ktorým v zmysle jeho § 1 bolo ustanoviť podmienky, za ktorých
veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obce. Tieto podmienky sú stanovené
v § 14 ods. 1, 2 daného zákona, a to podpísanie protokolu a vyhotovenie menovitého zoznamu so

zákonnými náležitosťami. Pri materiálnom výklade zákona a príslušného zákonného ustanovenia má
určite prednosť vykladať jednotlivé zákonné ustanovenia v súlade s účelom a zmyslom zákona, avšak
aj takýto materiálny výklad zákona má podľa súdu prvej inštancie svoje ústavné či zákonné limity a
nemôženahrádzaťchýbajúceformálnenáležitostijednotlivýchprávnychúkonov,čiprávnychskutočností
a dokladov. Pokiaľ v konkrétnom doklade chýba zákonná náležitosť, nemožno túto náležitosť nahrádzať

akýmsi rozširujúcim materiálnym výkladom zákona. Doklad nemajúci zákonné náležitosti totiž nemôže
mať ani zákonom predpokladané právne následky.8. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že na žalovaného platne neprešlo
vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Vlastníctvo Slovenskej republiky ako právneho nástupcu
Československého štátu vyplýva z pozemnoknižnej zápisnice č. XX katastrálne územie A. a bolo

potvrdené v rámci ROEP. Preto súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a určil, že vlastníkom
predmetných nehnuteľností je Slovenská republika a sú v správe Ministerstva vnútra SR.

9. Na podporu svojich úvah súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetné pozemky neboli zahrnuté
do protokolu o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku a menovitého zoznamu nehnuteľností zo

dňa 10.06.1996, pričom vyhotovenie ďalšieho nedatovaného protokolu a jednostranne potvrdeného
zoznamu podľa súdu prvej inštancie len potvrdzuje pochybnosti o menovitom zozname, ktorý ako doklad
bol predložený v súdnom konaní a tieto pochybnosti môžu len potvrdiť záver o tom, že nebol preukázaný
platný prechod vlastníckeho práva štátu na obec k pozemkom, ktoré sú predmetom konania, keďže
doklady slúžiace ako podklad pre prechod vlastníckeho práva nespĺňali zákonné náležitosti.

10. Súd prvej inštancie nevykonal nasledujúce dôkazy navrhnuté žalovaným:

a) výsluch svedkov - starostky obce a obyvateľov obce za účelom preukázania starostlivosti o pozemky,
nakoľko v konaní nebolo sporné (žalobca nespochybňoval) užívanie pozemkov žalovaným;
b) výsluch svedka B. C. za účelom preukázania, kedy sa žalovaný dozvedel o existencii nedatovaného

delimitačného protokolu a k nemu pripojeného zoznamu, nakoľko ani táto skutočnosť nebola sporná;
c) dopyt na Okresný úrad Rimavská Sobota, katastrálny odbor ohľadne ozrejmenia okolností
katastrálneho konania, nakoľko súd prvej inštancie mal už z predložených dokladov, z ktorých vychádzal
aj úrad, za to, že neboli splnené podmienky pre prechod vlastníckeho práva;
d) dopyt na Okresný úrad Rimavská Sobota za účelom zistenia, v akom období bola vykonávaná a

kedy bola ukončená likvidácia okresného národného výboru a to z dôvodu, že tento dôkaz považoval
súd prvej inštancie za bezvýznamný pre účely tohto konania; navyše žalobca skutočnosti ohľadom
likvidácie ONV Rimavská Sobota nespochybňoval a nespochybňoval ani náležitosť protokolu o prevode
vlastníctva nehnuteľného majetku, že za odovzdávajúcu stranu je uvedený ONV v likvidácii R. Sobota.

11. Súd prvej inštancie ďalej s poukazom na ust. § 153 CSP uplatňujúc sudcovskú koncentráciu
konania nevykonal žalovaným navrhnutý výsluch svedkyne D. E. účastnej pri podpisovaní delimitačného
protokolu a nepripustil nové skutkové tvrdenia ohľadne vydržania pozemkov žalovaným ako prostriedky
procesnej obrany uplatnené až na poslednom pojednávaní vo veci, na ktorom bol vyhlásený napadnutý
rozsudok majúc za to, že ich žalovaný mohol uplatniť už skôr a za účelom vykonania výsluchu

svedkyne a doplnenia všetkých potrebných rozhodujúcich skutočností pre posúdenie vydržania
pozemkov žalovaným by bolo potrebné pojednávanie odročiť, nakoľko žalovaným tvrdený podporný
nový nadobúdací právny titul nemôže byť „vybavený“ len jednou vetou, že žalovaný bez rušenia užíval
pozemky, vzhľadom na potrebu preukázania všetkých podmienok pre prípadné vydržanie vlastníckeho
práva žalovaným vrátane vydržacej doby a oprávnenosti držby aj s prihliadnutím na žiadosti žalovaného

adresované žalobcovi na odkúpenie pozemkov v roku 2012, 2017 a 2021.

12. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods.
1 v spojení s § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj
„CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore.

13. S poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 71/1992 Zb.“) vzhľadom na zákonné
oslobodenie žalobcu ako štátu od zaplatenia súdneho poplatku za žalobu súd prvej inštancie neuložil
povinnosť zaplatiť tento súdny poplatok podľa výsledku sporu žalovanému v zmysle § 2 ods. 2 zákona

č. 71/1992 Zb. majúc za to, že aj žalovaný je oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 4 ods.
2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb.

14. Proti výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie s výnimkou výroku, ktorým súd prvej inštancie
nezaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný. Rozhodnutie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP,
t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvejinštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Žalovaný súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že delimitačný protokol bol vyhotovený
oprávnenými osobami, nimi podpísaný a malé drobné formálne nedostatky nie sú dôvodom pre jeho
neplatnosť. Nesúhlasil však so záverom súdu prvej inštancie, že menovitý zoznam nehnuteľností
pripojený strojčekom k delimitačného protokolu nemá všetky zákonom požadované náležitosti, nakoľko
sa na ňom nachádza iba overovací údaj Obecného úradu Bottovo a nie aj orgánu miestnej štátnej

správy ako odovzdávajúcej osoby, a preto nebol spôsobilým podkladom pre zápis vlastníckeho práva
v prospech žalovaného. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie hodnotil menovitý zoznam
nehnuteľností príliš formalisticky, pričom z judikatúry vyplýva, že pri výklade jednotlivých zákonných
ustanovení má prednosť materiálny a nie formálny výklad zákona. Žalovaný mal za to, že delimitačný
protokol a zoznam nehnuteľného majetku tvoria jeden celok a sú vo vzájomnej jednote, čo vyplýva
jednak z ich obsahu, ako aj správ Okresného úradu Rimavská Sobota (katastrálny odbor) ako právneho

nástupcu odovzdávajúcej osoby, z ktorých vyplýva, že ich evidujú ako jeden celok. Preto sa záver súdu
prvej inštancie, že delimitačný protokol bol vyhotovený a podpísaný spôsobom, ktorý je postačujúci,
má vzťahovať aj na jeho prílohu, t.j. zoznam nehnuteľného majetku. Súd prvej inštancie totiž nevzal
do úvahy, že zoznam nehnuteľností tvorí prílohu protokolu, pričom prvá strana delimitačného protokolu
je riadne podpísaná aj odovzdávajúcim subjektom, a preto týmto podpisom sú kryté všetky strany

protokolu, vrátane predmetného zoznamu. Sám súd prvej inštancie uviedol, že protokol a jeho príloha
– zoznam nehnuteľností boli spojené spinkou, jedná sa teda o jeden dokument.

16. Žalovaný ďalej poukázal na to, že predmetné listiny evidoval a našiel vo svojom archíve, ako
aj doručil súdu prvej inštancie v osvedčenej fotokópii Okresný úrad Rimavská Sobota ako právny

nástupca pôvodného odovzdávajúceho subjektu. Tieto dokumenty boli uložené v archíve okresného
úradu práve z dôvodu, že boli pôvodne vyhotovené odovzdávajúcim Okresným národným výborom v
likvidácii Rimavská Sobota, právnym predchodcom Okresného úradu Rimavská Sobota. Listiny teda
neboli predložené žalovaným, čo by teoreticky mohlo znižovať ich dôveryhodnosť, ale odovzdávajúcim
subjektom, resp. jeho právnym nástupcom. Vzhľadom na uvedené okolnosti mal žalovaný za to, že

údaje uvedené na menovitom zozname sú správne a právne záväzné. Ani samotný žalobca v konaní
nespochybňoval skutočnosť, že predložený zoznam nehnuteľností je prílohou delimitačného protokolu.
Zoznam tvoriaci prílohu delimitačného protokolu preto obsahovo tvorí neoddeliteľnú súčasť protokolu,
ide o obsahovo jeden dokument, ktorého všetky strany sú kryté podpisom na delimitačnom protokole.
Žalovaný navyše poukázal na to, že delimitačný protokol bol vyhotovený v období, keď jeho vyhotovenie

bolo v podstate v náplni a kompetencii odovzdávajúceho, nakoľko preberajúci, teda žalovaný nemal v
tom období ešte skúsenosti a dostatok odbornej spôsobilosti na takýto úkon. Táto činnosť bola teda v
plnej náplni odovzdávajúceho subjektu, v tom čase Okresného národného výboru v likvidácii Rimavská
Sobota. Preto pokiaľ by aj zo strany daného štátneho orgánu neboli dodržané určité formálne náležitosti,
nemalo by to byť nijakým spôsobom na ujmu žalovaného a zaťažovať ho to negatívnym spôsobom.

Žalovaný v čase vyhotovovania predmetného protokolu mal dôvodne legitímne očakávania v to, že
práveodovzdávajúciakoreprezentantštátuovládapredmetnúproblematikuvsúvislostisodovzdávaním
majetku a nemohol mať pochybnosti o správnosti a úplnosti ním vykonaných úkonov.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne

vyhodnotiltentodôkaz,vyvodilznehonesprávnyprávnyzáverochýbajúcompodpiseodovzdávajúceho,
nakoľko protokol a zoznam spĺňal všetky náležitosti podľa § 14 zákona o majetku obcí, boli splnené
podmienky vyžadované súdom prvej inštancie na to, aby došlo k prechodu vlastníckeho práva.

18. Na ťarchu žalovaného nemôže podľa neho slúžiť ani to, že v snahe riešiť celú situáciu ohľadne

pozemkov hľadal aj iné možnosti usporiadania vzťahov k pozemkom v čase, keď nebol evidovaný v
katastri ako ich vlastník, a to žiadosťami o ich kúpu, nakoľko vzhľadom najmä na personálne zmeny
nemal v danom čase k dispozícii všetky dokumenty. Na jeho ťarchu nemôže slúžiť ani to, že v roku 1996
bol vyhotovený iný protokol, nakoľko tento obsahuje iné pozemky, ktoré nie sú uvedené v delimitačnom
protokole posudzovanom v tomto spore.

19. Bez ohľadu na vyššie uvedené žalovaný zastával názor, že prípadné formálne nedostatky
delimitačného protokolu a menovitého zoznamu nehnuteľností ako jeho prílohy nie sú pre posúdenie
toho, či došlo k prechodu vlastníckeho práva k pozemkom zo štátu na obec podstatné, dôležitéje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok vyplývajúcich zo zákona o majetku obcí, a to že išlo
o nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky a k týmto nehnuteľnostiam patrilo k 24.11.1990
právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzali. V prípade splnenia týchto

dvoch zákonných podmienok došlo k prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec zo zákona bez
ďalšieho. Delimitačný protokol a jeho príloha v zmysle ustanovenia § 14 zákona o majetku obcí len
deklarujú splnenie zákonných podmienok, slúžia len a výlučne pre potreby katastrálneho konania.
Žalovaný preto nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že podmienkou prechodu vlastníckeho práva
je existencia protokolu a menovitého zoznamu, ktoré musia mať náležitosti podľa § 14 zákona o

majetku obcí. Dokonca bol toho názoru, že ak by aj takýto protokol neexistoval, nebolo by to nevyhnutne
prekážkou nadobudnutia vlastníckeho práva za predpokladu splnenia zákonných podmienok pre jeho
nadobudnutie. Poukázal na súdnu prax, v zmysle záverov ktorej protokol podľa § 14 zákona o majetku
obcí má len a výlučne deklaratórny charakter, k nadobudnutiu vlastníckeho práva prechodom dochádza
zo zákona za splnenia podmienok § 2 daného zákona – uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/523/2015: „...odovzdávajúci a preberací protokol nemá konštitutívne účinky, je

potrebný len z formálneho hľadiska na deklarovanie pre potreby zápisu v katastri nehnuteľností.“. Preto
považoval právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie za nesprávne.

20. Napokon žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že pri svojom rozhodnutí nezohľadnil v konaní
nespornú skutočnosť, že žalobca sa nikdy o pozemky nestaral a bol to výlučne žalovaný, ktorý

zabezpečoval o ne kompletnú starostlivosť a staral sa o nich ako skutočný vlastník. Žalobcom nebolo
spochybňované, že žalovaný mal právo hospodárenia k pozemkom, o tieto sa staral, hospodáril na
nich a znášal všetky s tým spojené náklady a výdavky. Poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe. Napriek
uvedenému v prípade pochybností súdu o tom, či žalovaný mal právo hospodárenia k predmetným
pozemkom, žalovaný namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov za účelom preukázania tejto

skutočnosti. Ďalej (uvedomujúc si, že novoty sú v zmysle § 366 CSP v odvolacom konaní zásadne
neprípustné), na utvrdenie práva žalovaného na hospodárenie s predmetnými pozemkami žalovaný
predložilspolusodvolanímďalšielistinnédôkazyzobdobiarokov1958až1996(argumentujúc,žesamu
ich podarilo zabezpečiť až teraz vzhľadom na značný časový odstup, personálne zmeny u žalovaného
a obmedzené administratívne a archivačné možnosti), ako aj čestné prehlásenie F. G. H. zo dňa

13.06.2025. Žalovaný mal za to, že jeho právo hospodárenia vyplýva aj zo samotného delimitačného
protokolu a zoznamu nehnuteľností, v ktorom sa výslovne uvádza, že ide o „menovitý zoznam
nehnuteľností, na ktoré mali právo hospodárenia NV k 24.11.1990“. Jedná sa teda o dôkaz vyhotovený
odovzdávajúcim, resp. jeho právnym predchodcom, ktorým sám žalobca potvrdzuje právo hospodárenia
žalovaného. Žalovaný tiež poukázal na to, že o jeho práve hospodárenia s predmetnými pozemkami

svedčí aj skutočnosť, že Slovenský pozemkový fond mu tiež odovzdával síce iné, avšak s týmito
pozemkami súvisiace pozemky (ktoré neboli predmetom posudzovaného protokolu, ani predmetom
protokolu z roku 1996) na základe ust. § 2d ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Predmetný
dokument priložil k odvolaniu ako jeho prílohu.

21. Žalovaný preto považoval uplatňovanie práva zo strany žalobcu za v rozpore s dobrými mravmi s
poukazom na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení. Tento rozpor
videl v tom, že ak aj došlo k určitým formálnym pochybeniam (čo nepripúšťa), tieto spôsobil a zavinil
práve žalobca, resp. jeho právny predchodca; ako aj v tom, že žalobca nikdy nejavil záujem o predmetné
pozemky, nevynaložil žiadne úsilie na ich údržbu a starostlivosť, náklady s tým spojené znášal výlučne

žalovaný.

22. Na záver odvolania žalovaný poukázal na všetky svoje doterajšie vyjadrenia v súdnom spore.

23. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu žalobcu zamietol.

24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie riadne vykonal všetky dôkazy, ktoré boli riadne
navrhnuté a odôvodnené, riadne odôvodnil, z akého dôvodu nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazné
prostriedky a správne tiež vyhodnotil vykonané dokazovanie.25. Tvrdenia žalovaného podľa neho nie sú spôsobilé spochybniť napadnutý rozsudok, nakoľko
žalovaný len opakuje skutočnosti, ktoré namietal v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca navrhol
odvolaciemu súdu na nové dôkazy predložené žalovaným až v odvolacom konaní neprihliadať, nakoľko

sa jedná o dokumenty historických dátumov, pričom žaloba bola žalovanému doručená dňa 27.05.2024,
teda takmer rok predtým, ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol. Žalovaný mal teda dostatočný časový
priestor na zabezpečenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. S poukazom na ust. § 366 CSP
považoval tieto novoty v odvolacom konaní za neprípustné, nakoľko neboli splnené podmienky tam
stanovenénaichpripustenie,žalovanýnepreukázal,žebytietodôkazynemoholbezsvojejvinypredložiť

v prvoinštančnom konaní. Odôvodnenie ich predloženia až v odvolacom konaní vzhľadom na časový
odstup, personálne zmeny a obmedzené administratívne možnosti bez bližšej špecifikácie považoval
žalobca za nepostačujúce.

26. Z opatrnosti podporne žalobca uviedol, že z listín predložených žalovaným v odvolacom konaní
vyplýva, že žalovaný predmetné pozemky užíval. Avšak nakoľko ide o nezastavané pozemky

umiestnené v intraviláne obce, zo samotnej podstaty predmetných pozemkov vyplýva, že je možné
ich užívať kýmkoľvek. Uvedené skutočnosti preto nezakladajú vznik akéhokoľvek práva k pozemkom.
Starostlivosť o nehnuteľnosti (pozemky) zo strany žalovaného (v minulosti) neumožňuje získať
akékoľvekprávaknim.Ajvprípade,akbysubjekttvrdil,ženadobudolvlastníckeprávovydržaním,musel
by preukázať okrem iného aj dobromyseľnosť, teda objektívne dokázať, že mal dôvod domnievať sa,

že mu vzniklo k predmetu vlastnícke právo. Pri nehnuteľnostiach, ku ktorým existuje oficiálne dostupná
evidencia vlastníkov je takáto dobromyseľnosť spochybnená údajom v evidencii katastra nehnuteľností
a teda nie je prakticky možné takúto formu nadobudnutia vlastníckeho práva preukázať.

27. Žalovaný v odvolacej replike trval na podanom odvolaní. V krátkosti zopakoval podstatnú odvolaciu

argumentáciu.

28. Žalobca v odvolacej duplike trval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Poukázal na to,
že žalovaný v odvolacej replike neuviedol žiadne nové skutočnosti, opakuje svoje predchádzajúce
argumenty a vyjadril nesúhlas s vyjadrením žalobcu a rozhodnutím súdu prvej inštancie.

29. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34
ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní
podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle §
380 ods. 2 CSP, ktoré vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.

1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP z nasledovných dôvodov:

30. Podľa § 1 ods. 1 zákona o majetku obcí účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z majetku
Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie
obcí s ich majetkom.

31. Podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej
republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu
účinnosti osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na
území ktorých sa nachádzajú.

32. Podľa § 2 ods. 7 zákona o majetku obcí veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda
obec dňom účinnosti tohto zákona.

33. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu o majetku obcí: „Návrh zákona o majetku obce

nadväzuje na nové postavenie obce vyjadrené v zákone o obecnom zriadení a na koncepciu procesu
odštátnenia, ktorá predpokladá prenesenie vlastníckych práv štátu k časti majetku na nový subjekt
vlastníckych práv - obce...Obec má postavenie samostatného právneho subjektu. Ústavnoprávnym
predpokladom pre vydanie zákona SNR o majetku obce je zmena Ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o
československej federácii, schválená Federálnym zhromaždením v decembri 1990. Novela Ústavného

zákona č. 143/1968 Zb. zakotvila právomoc Slovenskej národnej rady ustanoviť, ktoré veci z majetku
Slovenskej republiky sú vlastníctvom obcí. Prechod majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia
národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí zabezpečia príslušné okresné úrady
v spolupráci s obcami.“34. Podľa dôvodovej správy k § 1 zákona o majetku obcí: „Účelom zákona je najmä ustanoviť, ktoré
veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, upraviť majetkové postavenie a

hospodárenie obcí.“

35. Podľa dôvodovej správy k § 2 zákona o majetku obcí: „Toto ustanovenie tvorí základ zákona.
Vymedzuje, ktorý konkrétny majetok prechádza z vlastníctva Slovenskej republiky do vlastníctva obce,
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a mesta Košíc. Majetok prechádza na základe zákona.

Ide o špecifický spôsob nadobudnutia majetku. Na prechod majetku nie je potrebné uzatvárať právne
úkony. Avšak v záujme správnosti presnosti a kompletnosti musí sa vypracovať písomný protokol o
odovzdaní a prevzatí majetku /§ 18 návrhu zákona/ (po schválení návrhu zákona § 14 - poznámka
odvolacieho súdu)...Pri prechode majetku organizácií do vlastníctva obce sa uplatnil územný princíp
tak, aby vlastníctvo vecí nadobudla obec, na území ktorej sa veci nachádzajú...Dôvodom pre prijatie
územného princípu pre prechod majetku organizácií do vlastníctva obce je čo najspravodlivejšie určenie

východiskovej základne pre obce z hľadiska rozsahu prevzatého majetku a pre plnenie jej funkcií v
oblasti vytvárania podmienok pre život a prácu obyvateľov obce a vykonávania podnikateľskej činnosti
v záujme zabezpečenia potrieb obyvateľov obce.“

36. Podľa dôvodovej správy k § 14 zákona o majetku obcí: „Písomná forma odovzdania a prevzatia

majetku sa stanovuje najmä z dôvodu predchádzania právnej neistoty a zabezpečenia dokladov o
objeme majetku presúvaného novému vlastníkovi - obci...Z dôvodu významu nových úloh a účelov
evidencie je potrebné zapísať vlastnícke právo obce k nehnuteľnostiam, ktoré sa dňom účinnosti tohto
zákona stanú jej majetkom. Okrem dokladov, ktoré určia orgány geodézie, k tomu budú slúžiť zoznamy
vypracované obcou a potvrdené orgánom štátnej správy, t.j. okresným úradom.“

37. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a dôvodovú správu k nim je odvolací súd
zhodne so žalovaným názoru, že ak sú splnené zákonné podmienky pre prechod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zo štátu na obec, k prechodu dochádza zo zákona a delimitačný protokol a jeho
príloha – zoznam nehnuteľností, nie sú právnymi úkonmi, na základe ktorých dochádza k prechodu,

ale majú deklaratórny, evidenčný charakter, uvádzajú, ktorých konkrétnych nehnuteľností sa prechod
vlastníckeho práva zo zákona týka. Delimitačný protokol a zoznam nehnuteľností boli spojené pevným
spojom – spinkou pomocou strojčeka, boli získané z archívu Okresného úradu Rimavská Sobota vo
forme fotokópie s ovedčovacou doložkou o jej zhode s originálom založeným v archíve, v ktorom sa
zjavne nachádzajú preto, že okresné úrad prevzal kompetencie a agendu zanikajúceho národného

výboru. Vyhotovovanie delimitačných protokolov mali v náplni práce okresné úrady, resp. národné
výbory,ajkeďvsúčinnostisobcami,čovyplývaajzvyššiecitovanejdôvodovejsprávy:„Prechodmajetku
štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva
obcí zabezpečia príslušné okresné úrady v spolupráci s obcami.“ Vzhľadom na uvedené odvolací
súd súhlasí s názorom žalovaného, že potvrdenie odovzdávajúcej osoby obsiahnuté v delimitačnom

protokole a verifikujúce pravdivosť obsahu protokolu, sa vzťahuje aj na jeho prílohu - menovitý zoznam
nehnuteľností, na ktoré mali právo hospodárenia NV k 23. – 24.11.1990, a to napriek tomu, že
na samotnom zozname sa takéto potvrdenie zo strany odovzdávajúcej osoby - štátneho orgánu -
vtedajšieho Okresného národného výboru v likvidácii Rimavská Sobota nenachádza. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu sa jedná len o formálny nedostatok, nakoľko (ako už bolo uvedené vyššie) k

nadobudnutiu vlastníckeho práva obcou dochádza zo zákona. Jedná sa teda o odlišnú situáciu oproti
situácii, keď k nadobudnutiu vlastníctva dochádza na základe právneho úkonu ako nadobúdacieho
titulu uvedeného v § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, napr.
na základe kúpnej zmluvy, darovacej zmluvy alebo inej zmluvy, na ktorého platnosť a teda spôsobilosť
vyvolať ním zamýšľané právne následky v podobe prevodu vlastníckeho práva sa vyžadujú zákonom

predpísané náležitosti. Ako už bolo uvedené vyššie v tomto prípade delimitačný protokol a menovitý
zoznam nehnuteľností len osvedčujú, konkretizujú v záujme právnej istoty, ktorých nehnuteľností sa
prechod vlastníckeho práva zo štátu na obec týka, nie sú však nadobúdacími titulmi, právnymi úkonmi,
na základe ktorých dochádza k prechodu vlastníckeho práva.

38. O pravosti uvedeného delimitačného protokolu a menovitého zoznamu a pravdivosti tam uvedených
údajov nemá odvolací súd dôvod pochybovať vzhľadom na to, že boli vyžiadané z archívu Okresného
úradu Rimavská sobota a predložené súdu prvej inštancie v osvedčenej fotokópii, čo svedčí o tom,
že delimitačný protokol bol vyhotovený Okresným národným výborom v likvidácii Rimavská Sobota.V zmysle dôvodovej správy k § 14 zákona o majetku obcí síce mala samotný zoznam nehnuteľností
ako prílohu delimitačného protokolu vypracovať obec (žalovaný) a tento zoznam mal byť potvrdený
orgánom štátnej správy, čo však nič nemení na závere, že pripojením tohto menovitého zoznamu

k delimitačného protokolu ako jeho neoddeliteľnej súčasti okresný národný výbor aproboval aj tento
zoznam. Nič teda nenasvedčuje tomu, že by zoznam spojila s delimitačným protokolom obec, nakoľko
pochádzajú z archívu okresného úradu a nie obce. Žalobca samotný obsah protokolu, ako aj menovitého
zoznamu nespochybňoval, žalobu založil na tom, že uvedené listiny nemajú zákonom predpísané
náležitosti a preto na ich základe nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva k pozemkom záznamom

v katastri nehnuteľností v prospech obce. Samotný súd prvej inštancie však nepovažoval neuvedenie
dátumu na delimitačnom protokole, nečitateľné podpisy a to, že za preberajúcu osobu nebolo uvedené
obecné zastupiteľstvo, ale obecný úrad za také nedostatky protokolu, ktorý by mali za následok jeho
nespôsobilosť pre zápis do katastra nehnuteľností. Za nespôsobilý považoval len menovitý zoznam
nehnuteľností, neobsahujúci osobitné potvrdenie odovzdávajúcej osoby – štátneho orgánu. Súd prvej
inštancie nepovažoval za podstatné ani prípadné nedodržanie lehôt podľa § 14 ods. 4 zákona o majetku

obcí na predloženie týchto listín na zápis do katastra nehnuteľností. V konaní nebola sporná ani
skutočnosť, že národný výbor mal k 24.11.1990 právo hospodárenia k pozemkom.

39. V zmysle § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení údaje katastra o právach k

nehnuteľnostiam, sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Podľa názoru odvolacieho súdu
na to, aby žalobca bol v tomto spore spochybňujúcom vlastnícke právo obce úspešný, musel by žalobu
založiť na skutočnostiach preukazujúcich nenaplnenie zákonných podmienok uvedených v ust. § 2
ods. 1 zákona o majetku obcí. V konaní však nebolo zo strany žalobcu preukázané (a ani tvrdené)
nesplnenie kumulatívnych podmienok prechodu pozemkov z vlastníctva štátu do majetku obce zo

zákona, t.j. žalobca netvrdil a nepreukázal, že pozemky neboli do dňa predchádzajúceho nadobudnutiu
účinnosti zákona o majetku obcí (t.j. do 30.04.1991) vo vlastníctve štátu a/alebo že ku dňu účinnosti
osobitného predpisu – zákona o obecnom zriadení (t.j. k 24.11.1990) nemal právo hospodárenia k
týmto pozemkom nachádzajúcim sa na území obce národný výbor (táto skutočnosť nebola medzi
stranami sporu sporná). Preto nebola spochybnená a preukázaná nesprávnosť zápisu vlastníckeho

práva v prospech žalovaného záznamom č. Z 2090/2023 (svedčiaceho o nadobudnutí vlastníckeho
práva žalovaným zo zákona spätne ku dňu účinnosti zákona o majetku obcí v zmysle jeho § 2 ods. 7).

40. Zhodne so žalovaným má odvolací súd aj za to, že prípadné pokusy žalovaného o odkúpenie
pozemkov od štátu evidovaného ako vlastník v katastri nehnuteľností sú len dôkazom o tom, že v čase,

keď žalovaný ešte nemal vedomosť o spornom delimitačnom protokole a zozname nehnuteľností, sa
snažil o odkúpenie predmetných pozemkov od štátu ako ich evidovaného vlastníka. Taktiež skutočnosť,
že existoval aj iný delimitačný protokol z roku 1996, ktorého prílohou bol zoznam iných nehnuteľností,
ktoré prešli do majetku obce podľa zákona č. 138/1991 Zb., neznamená, že nemohol existovať ďalší
delimitačný protokol so zoznamom ďalších nehnuteľností spĺňajúcich podmienky § 2 zákona o majetku

obcí. Zo zákona o majetku obcí nevyplýva požiadavka, že všetky nehnuteľností, ohľadne ktorých boli
splnené zákonné podmienky na prechod vlastníckeho práva zo štátu do majetku obce, museli byť
obsiahnuté v jednom delimitačnom protokole a zozname nehnuteľností.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutú

výrokovú časť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou vyhovej žalobe žalobcu, nakoľko neboli splnené
podmienky na jej potvrdenie ani na jej zrušenie, a to tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

42. Preto len pre úplnosť k podpornej argumentácii žalovaného, že žalobca sa o predmetné pozemky
nestaral, nikdy na nich nehospodáril, ale bol to práve žalovaný a dôkazným prostriedkom najmä z

obdobia socializmu na preukázanie tejto argumentácie, odvolací súd uvádza:

43. Podľa čl. 86 ods. 1 zákona č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky v znení
účinnom do 23.11.1990 národné výbory sú orgánmi štátnej moci a správy v obvodoch, ktoré určia zákony
národných rád.

44. Podľa čl. 86 ods. 2 zákona č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky
v znení zákona č. 294/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava
Československej socialistickej republiky a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii aktorým sa skracuje volebné obdobie národných výborov účinného od 24.11.1990 obec je samosprávnym
spoločenstvom občanov. Je právnickou osobou; má vlastný majetok, s ktorým samostatne hospodári.
Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú príjmom obce.

45. Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že obec ako právnická osoba, t.j. subjekt majúci
právnu subjektivitu, existujúci z hľadiska práva, vznikla až na základe novelizácie Ústavy ČSSR a na
ňu nadväzujúcej právne úpravy obsiahnutej v zákone č. 369/1990 Zb. až v roku 1990. Dovtedy územie
obce predstavovalo len územný celok, obvod, tak ako je tomu dodnes napr. v prípade okresov, na

ktorej území vykonával pôsobnosť orgán miestnej štátnej správy – (miestny) národný výbor (hoci tiež
tvorený poslancami zvolenými ľudom – obyvateľmi obce). Národné výbory teda neboli orgánmi obce,
ani nemohli byť, keďže v tom čase obec ako subjekt práva neexistovala, ale boli orgánmi štátu. Preto
doklady predkladané žalovaným či už v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v odvolacom konaní
svedčia len o užívaní pozemkov a hospodárení na nich národným výborom, orgánom štátu, teda štátom.
Nie je podstatné, či žalobca rozporoval tvrdenie žalovaného, že ich v minulosti užíval žalovaný a nie

štát, nakoľko sa nejedná o skutkové tvrdenie, ktoré by bolo potrebné popierať v zmysle § 151 CSP.
Skutočnosti vyplývajúce z právnych predpisov zverejnených v Zbierke zákonov SR, ako aj v Zbierke
zákonovČSSR,resp.ČSFR(nakoľkoSRjejejprávnymnástupcom) satotižnedokazujú,súpovažované
za dané, preukázané, a preto skutkové tvrdenia uvádzané v rozpore s nimi nemožno akceptovať, sú pre
právne posúdenie tejto veci irelevantné (aj keby do úvahy prichádzalo pripustenie novôt v odvolacom

konaní).

46. Podporne odvolací súd dodáva, že vykonanie týchto dôkazných prostriedkov na preukázanie
skutočnosti, že národný výbor hospodáril na pozemkoch, ktoré sú predmetom sporu, nebolo potrebné,
nakoľko táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP nebol uplatnený
dôvodne.

48. Na záver k veci samej odvolací súd konštatuje, že v odvolaní žalovaného nevzhliadol odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Žalovaný v podanom odvolaní nevymedzil konkrétnymi okolnosťami, v čom spočíva
iná vada konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci.
Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný považuje za nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu
vyplývajúceho z vykonaných dôkazov, nevykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov potrebných podľa

názoru žalovaného na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie ohľadne záveru o vlastníckom práve žalobcu. Všetky námietky žalovaného uvedené v
odvolaní teda možno subsumovať pod odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) a h)
CSP. Žalovaný tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP, vlastne ho neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k CSP:

„Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Veľký komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1237). Taktiež v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS

90/2019ibauvedenievšeobecnýchodvolacíchdôvodovvodvolaníniejepostačujúcenato,abyodvolací
súd mohol o odvolaní rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z
hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov.

49. V zmysle § 379 písm. a) CSP odvolací súd aj bez návrhu preskúmal aj od výrokovej časti týkajúcej

sa veci samej závislú výrokovú časť, ktorou súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a)
a b) v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol, že žalovaný nie je povinný zaplatiť súdny
poplatok za žalobu. V dôsledku zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej spočívajúcej
v zamietnutí žaloby odpadol dôvod na aplikáciu § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb., podľa
ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa

výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku
oslobodený. Nakoľko sa svojou povahou jedná o procesné rozhodnutie, dôvod na vydanie ktorého
zanikol, odvolací súd túto závislú výrokovú časť v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil.50. Odvolací súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255
ods. 1 a 2 CSP o nároku strán sporu na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože
zmenil prvoinštančné rozhodnutie (§ 396 ods. 2 CSP). Keďže odvolaniu žalovaného bolo vyhovené a

žaloba bola v dôsledku toho v celom rozsahu zamietnutá, plný úspech v spore má žalovaný. Preto
odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

51. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie od právoplatnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

52. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).