Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/175/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121485640
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6121485640.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu SYNOT TIP,
a.s., so sídlom Továrenská štvrť 1467/24, 059 51 Poprad – Matejovce, IČO: 36 472 565, v konaní
zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom Dostojevského 3313/12, 058
01 Poprad, IČO: 36 858 935, proti žalovanému PB PLAY s.r.o., so sídlom Železničná 82/17, 017 01
Považská Bystrica, IČO: 43 856 713, v konaní zastúpený Advokátska kancelária MATUŠOV s.r.o., so
sídlom Ul. 1. mája 1455, 020 01 Púchov, IČO: 54 286 611, o zaplatenie 63.856,10 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-13Cb/20/2021-342 zo dňa

4. apríla 2024, o návrhu žalovaného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-13Cb/20/2021-342 zo dňa 4. apríla 2024 opravuje v
záhlaví tak, že označenie zástupcu žalobcu správne znie „Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan,
s.r.o.“.

III. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-13Cb/20/2021-342 zo dňa 4. apríla 2024 v
napadnutej časti II. výrokovej vety m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 32.131,16
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 32.830,45 Eur od 18.12.2020 do
16.09.2021, 8,00 % ročne zo sumy 30.830,45 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8, 00 % ročne zo
sumy 28.830,45 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8,00 % ročne zo sumy 26.130,45 Eur od 05.05.2022
do 02.06.2022, 8,00 % ročne zo sumy 23.430,45 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8,00 % ročne
zo sumy 20.730,45 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8,00 % ročne zo sumy 18.030,45 Eur od
05.08.2022 do 06.09.2022, 8,00 % ročne zo sumy 15.330,45 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8,00

% ročne zo sumy 12.630,45 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8,00 % ročne zo sumy 9.930,45 Eur
od 29.11.2022 do 04.10.2023 a 8,00 % ročne zo sumy 7.130,13 Eur od 05.10.2023 do zaplatenia, 8,00
% ročne zo sumy 14.832,87 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od
16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.

IV. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-13Cb/20/2021-342 zo dňa 4. apríla 2024 v
napadnutejčastiIII.výrokovejvety mení tak,žežalobcovipriznávaprotižalovanémunároknanáhradu
trov konania v rozsahu 81,14 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania,
o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto
rozhodnutia vydá súdny úradník.

V. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

68,42 %. o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 5.500,32 Eur s príslušným úrokom
z omeškania zastavil, vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38.155,78

Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 35.842,76 Eur od 18.12.2020 do
17.09.2021, 8,00 % ročne zo sumy 33.842,76 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8,00 % ročne zo sumy
31.842,76 Eur od 21.10.2021 do 04.05.2022, 8,00 % ročne zo sumy 29.142,76 Eur od 05.05.2022 do
02.06.2022, 8,00 % ročne zo sumy 26.442,76 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8,00 % ročne zo sumy
23.742,76 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8,00 % ročne zo sumy 21.042,76 Eur od 05.08.2022
do 06.09.2022, 8,00 % ročne zo sumy 18.342,76 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8,00 % ročne zo

sumy 15.642,76 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8,00 % ročne zo sumy 12.942,76 Eur od 29.11.2022
do 04.10.2023, 8,00 % ročne zo sumy 10.142,44 Eur od 05.10.2023 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo
sumy 17.845,18 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021
do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku

III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
voči žalovanému domáhal zaplatenia 63.856,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 %
ročne zo sumy 35.842,79 Eur od 18.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 17.845,18 Eur od 16.01.2021

do zaplatenia, zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy
10,- Eur od 16.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 2 .510,- Eur od 01.04.2021 do zaplatenia a náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Uviedol, že dlh žalovaného pozostáva
z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom
splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien vo výške 35.842,76 Eur, z neodvedených

finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa
15.01.2021 po započítaní mandátnych odmien vo výške 17.845,18 Eur, z dobropisu DD20020157
splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur, z postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávky č. SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry č.
118770022 vo výške 10,00 Eur, splatnej dňa 15.02.2019, faktúry č. 120770017 vo výške 10,00 Eur,

splatnej dňa 31.03.2021 a faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021.
Podanie žaloby odôvodnil tým, že dňa 15.04.2010 uzatvoril žalobca so žalovaným Mandátnu zmluvu č.
IVT/19/10 v znení neskorších dodatkov (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok mandatára
vykonávať pre mandanta a na jeho účet činnosť spočívajúcu v zabezpečení prevádzkovania hazardných
hier prostredníctvom videohier (ďalej len „VLT“) mandanta podľa zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných

hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“) v určených
prevádzkach. Zabezpečením prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom VLT sa rozumie príjem
stávok, výplata výhier a ďalšie služby priamo s nimi spojené, poskytované mandatárom podľa zákona
o hazardných hrách. Podľa článku II. ods. 8 zmluvy bolo mandatárovou povinnosťou vykonávať
samostatne čiastkové výbery tržieb z VLT, a to aj bez prítomnosti mandanta (resp. ním poverenej osoby)

a najneskôr v deň nasledujúci po dni, v ktorom mandant mandatára vyzve na odvod tržby, odviesť
čiastkový výber tržby na účet mandanta. Žalobca si voči žalovanému za mesiac 11/2020 a 12/2020
uplatnil nedoplatky na odvedených sumách za jednotlivé výherné automaty ponížené o sumu odmeny,
ktorá patrí mandatárovi. V priebehu konania doplnil, že žalobca bol povinný platiť ročný odvod za
prevádzkovanie VLT napriek tomu, že vzhľadom na opatrenia v súvislosti s COVID-19 bola prevádzka

v niektorých mesiacoch obmedzená. Suma ročného odvodu vstupuje do spôsobu výpočtu odmeny
patriacej mandatárovi, kde výťažok alebo čistý výťažok z jednotlivého automatu za každý mesiac je
ponížený o pomernú sumu zaplateného poplatku a následne je táto čistá hodnota rozdelená medzi
vlastníka VLT resp. vlastníka licencie na VLT a mandatára. Keďže ide o ročný odvod, túto sumu
ročného odvodu bolo potrebné rozúčtovať do tých mesiacov, v ktorých prevádzka VLT bola vzhľadom na

COVID-19technickyaprávnemožná,pretosasumavjednotlivýchmesiacochlíši,pretožebolopotrebné
zohľadniť okolnosti vis major v súvislosti s mimoriadnou situáciou. Žalobca v ďalšom priebehu konania
uviedol, že on je prevádzkovateľom výherných hracích zariadení a on za ne aj odvádzal všetky platby
a predmetom sporu nie je to, či boli alebo neboli zaplatené tieto platby za výherné hracie prístroje, ale
skutočnosť, že žalovaný podniká na majetku žalobcu. Prístroje sú žalobcove, poplatky za tieto prístroje,

teda štátne odvody v zmysle zákona o hazarde, platí žalobca a žalovaný ich len prevádzkuje, za čo mánárok na odmenu za správu a prevádzkovanie týchto prístrojov. Ak žalobca platí určité finančné náklady,
je spravodlivé požadovať aj od žalovaného, ktorý de facto podniká s majetkom žalobcu, aby sa na
týchto nákladoch podieľal. Príčinou vzniku sporu boli opatrenia štátu v súvislosti s COVID-19, kedy tento

uzatvoril prevádzky, pričom odvodovú povinnosť žalobcu za prevádzku prístrojov v týchto uzavretých
prevádzkach neobmedzil, resp. túto ponechal v plnej výške. Žalovaný podnikal na majetku žalobcu, a
teda je povinný sa podieľať aj na týchto stratách, ktoré vznikli v súvislosti s uzatvorením prevádzok
štátom. Konanie žalovaného možno považovať aj za nekalú obchodnú praktiku v tej súvislosti, že nie
je ochotný akceptovať skutočnosť, že príčinou iného rozpočtu alebo úpravy výpočtového vzorca pre

výšku odvodov do štátneho rozpočtu a odmeny pre žalovaného boli reálne náklady žalobcu. Bolo dobrou
vôľou žalobcu sumu odvodov rozpočítať do mesiacov, v ktorých automaty boli riadne prevádzkované.
Ku žalovaným vznesenej kompenzačnej námietke vzniesol námietku premlčania.

3. Žalovaný sa proti žalobe bránil tým, že neuznáva nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 34.155,78
Eur, v rámci ktorej vznáša kompenzačnú námietku vo výške 23.700,03 Eur, keď žalovaný vyzval žalobcu

na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda sú splnené zákonné podmienky na započítanie pohľadávok.
Povinnosť v podobe záväzku môže vzniknúť len na základe právneho úkonu, zákona, bezdôvodného
obohatenia alebo inej právnej skutočnosti, čo potvrdzuje aj ust. § 489 Obč. zákonníka. Medzi stranami
sporu bola uzatvorená mandátna zmluva zo dňa 15.04.2010 v znení jej dodatkov, pričom táto jasne
určovala práva a povinnosti žalovaného ako mandatára a žalobcu ako mandanta. Ako vyplýva z čl. III.

bod 7 mandátnej zmluvy, je to práve žalobca, ktorý je povinný platiť všetky zákonné odvody v zmysle
zákona o hazardných hrách, keďže je držiteľom licencie. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemal
v zmysle mandátnej zmluvy povinnosť platiť odvod. Skutočnosť, že žalobca je objektívne nositeľom
povinnosti odvádzať zákonný odvod za prevádzku VLT, preukazujú i listinné dôkazy, a to odpovede
z miest, kde boli VLT v rozhodnom období umiestnené, z ktorých vyplýva, že hlásenia jednotlivým

mestám v zmysle zákona o hazardných hrách predkladal žalobca, ktorý následne odviedol aj odvod. Z
odpovedí miest je zároveň zrejmé, že žalovaný nemal postavenie prevádzkovateľa VLT, žiadne hlásenia
nepodal a rovnako žiadny odvod neodviedol. Medzi stranami sporu bola uzatvorená mandátna zmluva
v zmysle § 566 a nasl. Obch. zákonníka. Ustanovenie § 566 je kogentným ustanovením, od ktorého
sa ani strany sporu nemôžu odchýliť. V zmysle tohto ustanovenia mandatár vykonáva určitú činnosť

pre mandanta za odplatu. Je teda zrejmé, že nárok na odplatu je viazaný na výkon činnosti mandatára
v zmysle mandátnej zmluvy. Ako v rámci konania žalovaný objektívne preukázal opatrením ÚVZ SR
č. OLP/2576/2020, v čase od 12.03. do 02.06.2020 nemohol objektívne činnosť v zmysle mandátnej
zmluvy pre mandanta vykonávať. Rovnako tak preukázal vyhláškou ÚVZ SR č. 45, že činnosť v zmysle
mandátnej zmluvy nemohol pre žalobcu objektívne vykonávať ani v čase od 17.12.2020 do 31.12.2020.

Napokon táto skutočnosť nebola medzi stranami ani sporná. Keďže v danom čase nemohol žalovaný
činnosť objektívne vykonávať, tak nemohol mať nárok na odmenu a v prípade, ak sa strany sporu dohodli
na zápornej odmene v podobe podielu na strate, sa nemohol v danom období podieľať ani na strate.
Ako potvrdil aj žalobca, žalovaný nebol povinný platiť zákonné odvody, ich alikvotná mesačná časť sa
vzala do úvahy len pri výpočte odmeny. Podstatný je preto obsah mandátnej zmluvy a jej dodatkov.

Pokiaľ sa žalobca bránil tým, že nikto nemohol predpokladať, čo prinesie pandémia COVID-19, žalovaný
poukázal na dodatok 26, ktorý bol pripravený a formulovaný žalobcom, a následne stranami uzavretý
práve po vypuknutí pandémie COVID-19, a teda určoval režim výpočtu odmeny, resp. podielu na strate
poznajúc aktuálny stav. Je teda zrejmé, že odmena žalovaného ako aj jeho povinnosť podieľať sa
na strate je podmienená tým, že žalovaný skutočne VLT prevádzkuje. Opodstatnenosť tohto tvrdenia

je pritom daná taktiež konaním samotného žalobcu, keď tento ani neurobil vyúčtovania za mesiace
4/2020 a 5/2020, kedy sa VLT neprevádzkovali. Žalobca nemá vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac
11/2020 nárok na zaplatenie sumy vo výške 3.012,31 Eur, keď v rozpore so vzorcom na výpočet
odmeny dohodnutej v dodatku č. 26 mandátnej zmluvy, a to konkrétne v čl. 1 bod 3, si uplatnil alikvotnú
mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume 589,30 Eur za jedno VLT, i keď mal

nárok len na sumu vo výške 458,33 Eur za jedno VLT, čo predstavuje alikvotnú mesačnú časť ročného
zákonného odvodu vo výške 5.500,- Eur. Žalobca si teda neoprávnene uplatnil sumu za jedno VLT vo
výške 130,97 Eur, čo pri celkovom počte VLT 46 v mesiaci 11/2020 predstavuje sumu 6.024,62 Eur, z
ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu 3.012,31 Eur. K výkladu pojmu alikvotná
mesačná suma žalovaný súdu predložil aj vyúčtovania za rok 2019, z ktorých je zrejmé, že celková

výška zákonného odvodu sa vydelila počtom 12 mesiacov. Žalovaný poukázal na to, že aj z odpovedí
miest je zrejmé, že tento vždy hlásil mestám konkrétny počet VLT za jednotlivé mesiace. V mesiaci
12/2020 si žalobca voči žalovanému neoprávnene uplatnil sumu vo výške 7 432,98 Eur, keďže dôvodom
je tá skutočnosť, že od 18.12.-31.12.2020 boli prevádzky zatvorené na základe vyhlášky ÚVZ č. 45.Vychádzajúc z toho, že prevádzky boli otvorené len v čase od 01.12. do 17.12.2020, tak alikvotná časť
zákonného odvodu predstavuje sumu 266,13 Eur za jedno VLT. Pokiaľ si žalobca uplatnil zákonný odvod
vo výške 589,30 Eur za jedno VLT, tak neoprávnene uplatnený rozdiel alikvotného odvodu predstavuje

sumu 323,17 Eur za jedno VLT. Pri prevádzkovaní 46 VLT sa jedná celkovo o sumu 14.865,95 Eur, z
ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 7.432,98 Eur. Keďže predmetom
tohto konania boli vyúčtovania za mesiace november a december, tak vo vzťahu k týmto žalovaný
uvádza len skutočnosti predstavujú procesnú obranu. Kompenzačná námietka žalovaného mierila voči
neoprávnene uhradeným odvodom bez právneho titulu za mesiace 3-10/2020. Vo vzťahu k 3/2020

mal žalobca za to, že bez právneho titulu uhradená suma žalobcovi zo strany žalovaného predstavuje
sumu 8.573,- Eur, keď vychádzal z toho, že prevádzky boli otvorené len od 01.03. do 12.03., pričom
na toto obdobie pripadajúca alikvotná časť zákonného odvodu predstavuje sumu vo výške 177,42 Eur
za jedno VLT. Žalobca si však uplatnil sumu vo výške 458,50 Eur za jedno VLT, a teda neoprávnene
uplatnený rozdiel za jedno VLT predstavuje sumu vo výške 281,06 Eur. Pri celkovom počte 61 VLT
sa jedná o celkovú sumu 17.146,- Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu

vo výške 8.573 Eur. Za mesiac 6/2020 má žalovaný za to, že bez právneho dôvodu uhradená suma
z jeho strany žalobcovi predstavuje 3.012,31 Eur, keďže výška zákonného odvodu mala predstavovať
sumu 458,33 Eur za jedno VLT, avšak žalobca si neoprávnene uplatnil sumu vo výške 589,30 Eur
za jedno VLT, čo predstavuje neoprávnene zákonný rozdiel 130,97 Eur za jedno VLT. Pri celkovom
počte 46 VLT sa jedná o celkový rozdiel 6.024,62 Eur, z ktorého polovica pripadajúca na žalovaného

predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Za obdobie 7/2020 žalovaný bez právneho dôvodu žalobcovi
zaplatil opätovne sumu vo výške 3.012,31 Eur, keďže aj v tomto prípade si žalobca uplatnil zákonný
odvod za jedno VLT vo výške 589,30 Eur, i keď v zmysle dohodnutého vzorca si mal uplatniť sumu
vo výške 458,33 Eur za jedno VLT. Neoprávnene uplatnený rozdiel teda predstavuje sumu vo výške
130,97 Eur za jedno VLT, čo pri celkovom počte 46 VLT predstavuje sumu vo výške 6.024,62 Eur, z

ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Rovnako tak za
mesiac august žalovaný bez akéhokoľvek právneho titulu zaplatil žalobcovi sumu vo výške 3.012,31
Eur, pričom aj v tomto prípade si žalobca za jedno VLT uplatňoval neoprávnene odvod vo výške 589,30
Eur, i keď podľa vzorca výpočtu odmeny by mal nárok na sumu vo výške 458,33 Eur za jedno VLT,
čo predstavuje neoprávnene uplatnenú sumu vo výške 130,97 Eur za jedno VLT. Pri celkovom počte

46 VLT sa jedná celkovo o sumu vo výške 6.024,62 Eur, z ktorej na žalovaného pripadá polovica vo
výške 3.012,31 Eur. Vo vzťahu k mesiacu 9/2020 žalovaný žalobcovi bez akéhokoľvek právneho titulu
zaplatil sumu vo výške 3.012,31 Eur, keď žalobca si v rozpore s dohodnutým vzorcom uplatnil voči
žalovanému zákonný odvod za jedno VLT vo výške 589,30 Eur, i keď mal nárok len na sumu vo výške
458,33 Eur za jedno VLT, čo predstavuje neoprávnene uplatnenú sumu vo výške 130,97 Eur za jedno

VLT. Pri celkovom počte 46 VLT sa jedná teda o sumu 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca
na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Napokon za mesiac 10/2020 žalovaný bez
akéhokoľvek právneho titulu zaplatil žalobcovi sumu vo výške 3.077,80 Eur, keď žalobca si v rozpore
s podmienkami mandátnej zmluvy uplatnil voči žalovanému zákonný odvod za jedno VLT vo výške
589,30 Eur, i keď správne pri výpočte vzorca mal uvažovať s alikvotnou sumou vo výške 458,33 Eur, a

teda neoprávnene uplatnený rozdiel vo vzorci predstavuje sumu vo výške 130,97 Eur za jedno VLT. Pri
celkovom počte 47 VLT sa jedná o celkovú sumu vo výške 6.155,59 Eur, z ktorej na žalovaného pripadá
suma vo výške 3.077,80 Eur. Pokiaľ žalobca v rámci konania ku žalovaným vznesenej kompenzačnej
námietku vzniesol námietku premlčania, tak tento nárok v žiadnom prípade premlčaný byť nemôže.
Medzi účastníkmi konania bola uzatvorená mandátna zmluva ako medzi podnikateľskými subjektami

a ich právne vzťahy sa teda spravujú obchodným zákonníkom. V prípade bezdôvodného obohatenia,
ktoré vznikne v rámci obchodno-právnych vzťahov, sa v zmysle ustálenej judikatúry uplatňuje 4 ročná
premlčacia lehota. Vzhľadom na včas vznesenú kompenzačnú námietku zo strany žalovaného teda
v žiadnom prípade k premlčaniu dôjsť nemohlo. V tomto prípade sú splnené všetky hmotnoprávne
námietky na započítanie ním uplatneného nároku formou kompenzačnej námietky voči nároku žalobcu.

Žalovaný žiadal žalobu v časti zaplatenia sumy vo výške 34.155,78 Eur zamietnuť a žiadnej zo strán
sporu náhradu trov konania nepriznať.

4. Z obsahu napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobca vo svojich podaniach zo dňa
13.05.2022, 22.06.2022, 07.07.2022, 24.08.2022, 08.09.2022 a 10.10.2022 vzal žalobu s poukazom na

jednotlivé úhrady žalovaného (k čomu predložil aj výpisy z bankových účtov) v časti o zaplatenie sumy
20.200,- Eur s príslušnými úrokmi späť a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 43.656,10 Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 35.842,76 Eur od 18.12.2020
do 17.09.2021, zo sumy 33.842,76 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, zo sumy 31.842,76 Eur od21.10.2021 do 04.05.2022, zo sumy 29.142,76 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, zo sumy 26.442,76
Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, zo sumy 23.742,76 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, zo sumy
21.042,76 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, zo sumy 18.342,76 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, zo

sumy 15.642,76 Eur od 04.10.2022 do zaplatenia, zo sumy 17.845,18 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia,
zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia
a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur.

5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom č.k. 13Cb/20/2021-132 zo dňa 27.10.2022

tak, že vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur s príslušným úrokom z omeškania
zastavil, vo výroku II. žalobe žalobcu vyhovel a vo výroku III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti výroku II. a III.
podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k.
8Cb/15/2023-167 zo dňa 20.06.2023 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca vzal po rozhodnutí odvolacieho súdu z dôvodu vykonaných úhrad žalovaného žalobu späť aj
v časti o zaplatenie sumy 5 500,32 Eur a keďže žalovaný s týmito späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie
vo výroku I. napadnutého rozhodnutia konanie podľa § 145 ods. 2 CSP v tejto časti zastavil.

7. Súd prvej inštancie vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu sporu vyhodnotil, že medzi stranami
sporu bolo nesporné, že dňa 15.04.2010 žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár uzatvorili
Mandátnu zmluvu IVT č. 19/10, ktorej predmetom bol záväzok mandatára, že v rozsahu dojednanom
v zmluve a za podmienok v nej uvedených bude pre mandanta vykonávať v čase od spustenia
interaktívneho videoterminálu do 31.12.2013 komplexné spracovanie ekonomických informácií

súvisiacich s predmetom činnosti mandanta, t. j. s prevádzkovaním videohier podľa zákona č. 171/2005
Z. z. o hazardných hrách na adresách, ktoré budú uvedené v prílohe č. 1 k tejto zmluve. Zároveň sa
zaviazal umiestniť IVT do svojich prevádzok a kontrolu umiestnenia IVT za dohodnutých podmienok.
Mandant sa zaviazal, že za vykonanie dohodnutých činností zaplatí mandatárovi odplatu vo výške
dohodnutej v zmluve. V čl. III bod 7. zmluvy sa strany sporu dohodli, že mandant je povinný uhradiť

všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním IVT podľa zákona o hazardných hrách. Následne strany
sporu uzatvárali k predmetnej zmluve dodatky, ktorými menili obsah tejto zmluvy. V zmysle Dodatku č. 6
zo dňa 30.12.2016 sa zmenil predmet zmluvy tak, že mandatár sa zaväzuje, že v rozsahu dohodnutom v
tejto zmluve a za podmienok v nej uvedených bude pre mandanta vykonávať v mene mandanta a na jeho
účet činnosť spočívajúcu v zabezpečení prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom videohier

(ďalej len „VLT“, ktorý je totožný s pojmom „IVT“) mandanta v prevádzkach uvedených v prílohe č. 1
tejto zmluvy. Zabezpečením prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom VLT sa rozumie príjem
stávok, výplata hier a ďalšie služby priamo s nimi spojené, poskytované mandatárom podľa zákona č.
171/2005 Z. z. o hazardných hrách. V zmysle Dodatku č. 26 si v čl. IV bod 1. zmluvy zmluvné strany
dohodli výpočet odmeny mandatára tak, že táto sa vypočíta podľa vzorca zo sumy výťažku dosiahnutého

mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci. Súčasťou tohto vzorca je aj premenná O -
alikvotná časť odvodu v zmysle platného zákona o hazardných hrách. Výťažkom je tržba po odpočítaní
odvodov v zmysle platného zákona o hazardných hrách.

8. Námietky žalovaného týkajúce sa neoprávnene uhradených odvodov bez právneho titulu, kedy si

podľa žalovaného žalobca uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej
sumezamesiace3-10/2020spoluvovýške23.700,04Eur(zaprevádzku61VLTv03/2020suma8.573,-
Eur, za prevádzku 46 VLT v 06/2020 suma 3.012,31 Eur, v 07/2020 suma 3.012,31 Eur, v 08/2020 suma
3.012,31 Eur, v 09/2020 suma 3.012,31 Eur a za prevádzku 47 VLT v 10/2020 suma 3 077,80 Eur) súd
prvej inštancie posúdil ako kompenzačnú námietku z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu.

Námietky žalovaného, že žalobca nemá vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 11/2020 nárok na zaplatenie
sumy vo výške 3.012,31 Eur a vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 12/2020 nárok na zaplatenie sumy
vo výške 7.432,98 Eur, keď si v rozpore so vzorcom na výpočet odmeny dohodnutej v dodatku č. 26
mandátnej zmluvy uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume, súd
prvej inštancie posúdil ako procesnú obranu žalovaného.

9. K námietke premlčania vznesenej žalobcom voči kompenzačnej námietke žalovaného za obdobie
03-08/2020súdprvejinštancieuviedol,žestranyuzatvorilimandátnuzmluvuakopodnikateľskésubjekty
a preto sa ich právne vzťahy spravujú Obchodným zákonníkom. V prípade bezdôvodného obohatenia,ktoré vznikne v rámci obchodno-právnych vzťahov, sa v zmysle § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka,
ako aj ustálenej judikatúry, uplatňuje 4 ročná premlčacia lehota a preto k prípadnému premlčaniu dôjsť
nemohlo, nakoľko premlčacia doba by uplynula až v období 03-08/2024 podľa jednotlivých vyúčtovaní.

10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentmi žalovaného, že žalobca si vo vyúčtovaniach v
rozpore so vzorcom na výpočet odmeny dohodnutej v dodatku č. 26 mandátnej zmluvy uplatnil alikvotnú
mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume. Svoj záver odôvodnil tým, že v zmysle čl.
III bod 7. zmluvy bol mandant, t. j. žalobca, povinný uhradiť všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním

IVT podľa zákona o hazardných hrách. Za takýto poplatok je potrebné považovať aj odvod v zmysle § 71
ods. 1 písm. p) zákona o hazardných hrách. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je prevádzkovateľ
hazardnej hry povinný tento poplatok uhrádzať bez ohľadu na skutočnosť, či bol terminál videohier
prevádzkovanýpočaskalendárnehoroka,t.j.bezohľadunato,čijeterminálvideohiervprevádzkealebo
nie. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol počas pandémie COVID-19 oslobodený od platenia
tohto zákonom stanoveného poplatku, a preto bolo jeho povinnosťou ho uhrádzať. Sporové strany si v

zmysle dodatku č. 26 dohodli v čl. IV bod 1. výpočet odmeny mandatára tak, že táto sa vypočíta podľa
vzorca zo sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci a
výťažkom je tržba po odpočítaní odvodov v zmysle platného zákona o hazardných hrách. Keďže žalobca
musel aj počas pandémie COVID-19 (kedy neboli terminály videohier v prevádzke z dôvodu opatrení
prijatých štátom) odvádzať odvody v plnej výške v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. p) platného

zákona o hazardných hrách, správne postupoval pri výpočtoch odmeny mandatára, keď si uplatnil v
jednotlivých vyúčtovaniach alikvotnú časť odvodov za VLT rozdelenú medzi mesiace, v ktorých sa VLT
prevádzkovali, preto v niektorých mesiacoch bola výška uplatňovaných odvodov v sume 589,30 Eur.
Skutočnosť, že v určitom časovom období nebolo zo strany žalovaného objektívne možné prevádzkovať
VLT, tak nemá vplyv na výpočet odmeny žalovaného počítanej podľa dohodnutého vzorca v zmluve v

znení jej dodatku č. 26. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný bol povinný žalobcovi
odviesť finančné prostriedky z VLT za obdobie 11/2020 a 12/2020 tak, ako si ich žalobca uplatnil, a to
po zohľadnení čiastočných späťvzatí.

11. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že žalobcovi taktiež prináležia uplatňované nároky z

dobropisu DD20020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur a z postúpenej pohľadávky
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021 - faktúr č. 118770022 vo
výške 10,- Eur splatnej dňa 15.02.2019, č. 120770017 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 31.03.2021 a č.
121770002 vo výške 2.500,- Eur splatnej dňa 31.03.2021, nakoľko tento nárok žalobcu nebol ani sporný.

12. Podľa súdu prvej inštancie sa žalovaný tým, že neuhradil vzniknuté záväzky riadne a včas, dostal
dňom nasledujúcich po ich splatnosti do omeškania. Súd prvej inštancie preto v súlade s ustanovením
§ 369 ods. 2 a § 369a Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.
z. priznal žalobcovi i úrok z omeškania v zákonnej výške 8 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni
splatnosti toho ktorého obdobia a tej ktorej faktúry a dobropisu zohľadniac jednotlivé platby žalovaného

počas konania.

13. S poukazom na článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti
oneskoreným platbám v obchodných transakciách súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

14. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhovaný zo strany žalovaného, a to vyžiadanie si písomnej
informácie z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej štátnej pomoci v
zmysle sťažnosti podanej dňa 02.11.2021, nakoľko súd prvej inštancie považoval dôkazy nachádzajúce
sa v súdnom spise za dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej.

15. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
CSP a žalobcovi, ktorému súd prvej inštancie pripísal úspech v spore, priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

16.ProtivýrokuII.aprotivýrokuIII.rozhodnutiasúduprvejinštanciepodalodvolaniežalovanýzdôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, keď podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla maťza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

17. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že ním vydané rozhodnutie nedáva žalovanému odpovede na
jeho argumenty, ktoré uviedol v rámci svojej procesnej obrany. Poukázal na skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie je svojím obsahom takmer totožné s obsahom odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku zo

dňa 27.10.2022. Odvolací súd pritom uložil súdu prvej inštancie povinnosť, aby sa v rámci následného
konania vysporiadal so zásadnou otázkou vznesenou žalovaným, či skutočnosť, že v určitom časovom
období objektívne nebolo možné z jeho strany prevádzkovať VLT, má alebo nemá vplyv na výšku jeho
odmeny, resp. podielu na strate, počítaných podľa zmluvy v znení jej dodatkov v závislosti od výťažku
dosiahnutého žalovaným práve týmto prevádzkovaním v tom ktorom kalendárnom mesiaci. Súd prvej
inštancie sa s touto zásadnou otázkou nevysporiadal ani v napadnutom rozhodnutí, ktoré neposkytuje

žiadne odpovede na argumenty žalovaného a nevysvetľuje, prečo ich súd prvej inštancie nepovažoval
za dôvodné. Žalovaný pritom aj po vydaní zrušujúceho uznesenia zotrval na svojej námietke, že z
dôvodu vzniku pandémie COVID-19 boli vydané opatrenia zo strany Úradu verejného zdravotníctva, na
základe ktorých nebolo objektívne možné prevádzkovať VLT od 12.03.2020 do 02.06.2020 a následne
od 17.12.2020 do konca roka 2020. V tomto prípade nie je daný dôvod, aby sa podieľal žalovaný na

strate, keďže k prevádzke VLT objektívne nedošlo v čase, kedy boli prevádzky z dôvodu pandémie
COVID-19 zavreté, čím neboli splnené podmienky vyplývajúce z príslušného ustanovenia mandátnej
zmluvy v znení jej dodatku č. 26. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí tiež neuviedol dôkazy
predložené žalovaným, a to vyúčtovanie z mandátnej zmluvy za rok 2019 a výklad slova alikvotne zo
synonymickéhoslovníkaslovenčiny,ktoréabsentujúmedzivykonanýmidôkazmiaktorébolinevyhnutné

pre riadny výklad príslušných ustanovení mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, keďže preukazovali,
akým spôsobom bola zo strany žalobcu vyúčtovaná odmena v zmysle dohodnutého vzorca. Súd prvej
inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom žalovaného na vykonanie dôkazu v podobe
vyžiadania si informácie z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej
štátnej pomoci v zmysle sťažnosti zo dňa 02.11.2021. Žalovaný na vykonaní tohto dôkazu zotrval, avšak

súd prvej inštancie ho nevykonal a svoj postup žiadnym spôsobom v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil.
Žalovaný bol toho názoru, že tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú, že napadnuté rozhodnutie
nie je dostatočne preskúmateľné, čo má za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivé súdne
konanie.

18. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu, a to aby súd prvej inštancie vyžiadal informáciu
z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej štátnej pomoci v zmysle
sťažnosti zo dňa 02.11.2021, žalovaný poukázal na to, že predmetnou sťažnosťou Asociácia zábavy a
hier, ktorej členom je aj žalobca, napadla nesúlad ustanovenia § 71 písm. p) zákona č. 30/2019 Z. z. s čl.
107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a iniciovala konanie o preskúmanie neoprávnenej pomoci

v zmysle čl. 12 Nariadenia rady (EÚ) 2015/1589 zo dňa 13.07.2015. Ak žalobca v rámci tohto súdneho
konania uplatňuje nárok, prostredníctvom ktorého sa domáha zaplatenia pomernej časti zákonného
odvodu za VLT, keď boli prevádzky z dôvodu protipandemických opatrení uzavreté, voči žalovanému, a
zároveň sa domáha nápravy vo veci nesúladu ustanovenia § 71 písm. p) zákona č. 30/2019 s čl. 107
ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, tak v prípade, ak by bol úspešný v rámci tohto konania,

ako aj v konaní o sťažnosti, žalobca by získal ako prevádzkovateľ, ktorý je odvod povinný platiť v
zmysle zákona č. 30/2019 Z. z., taktiež kompenzáciu zo strany štátu, čím by vzniklo na jeho strane
bezdôvodné obohatenie, a to na úkor žalovaného. Tým, že súd prvej inštancie žalovaným navrhovaný
dôkaz nezohľadnil, vytvoril priestor, aby sa mohol žalobca bezdôvodne obohatiť, čo môže mať za
následok, že napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore s čl. 2 ods. 1 CSP, keďže nie je spravodlivé.

Preto bol žalovaný toho názoru, že je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keď
súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz, ktorý sa týka skutočnosti podstatnej pre
rozhodnutie.

19. Zároveň žalovaný navrhol, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 164 CSP prerušil toto súdne

konanie až do skončenia predmetného konania. Podľa názoru žalovaného je prerušenie konania na
mieste z toho dôvodu, že v rámci tohto súdneho konania nie je možné prejudiciálne posúdiť nesúlad
ustanovenia § 71 písm. p) zákona č. 30/2019 Z. z. s článkom 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a ani prijať iné vhodné opatrenia, keď opätovne podotkol, že v prípade, ak bude žalobca vkonaní prebiehajúcom na základe sťažnosti úspešný, nebude daný nárok žalobcu na zaplatenie časti
pohľadávky uplatnenej v tomto konaní voči žalovanému v podobe pomernej časti zákonného odvodu za
prevádzkované VLT, keďže by sa tým bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného.

20. Žalovaný ďalej namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa súd
prvej inštancie mal oboznámiť s obsahom mandátnej zmluvy, avšak sa s ňou neoboznámil riadne a v
dostatočnom rozsahu. Pokiaľ súd prvej inštancie v rámci bodu 67 napadnutého rozhodnutia poukazuje
na čl. IV. bod 1 dodatku č. 26, samotný dodatok č. 26 má len čl. I. a čl. II. Pokiaľ aj súd prvej inštancie

odkazoval na číslovanie v mandátnej zmluve, nič to nemení na tom, že dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keďže svoje závery opieral len o dodatok č. 26, pričom tento upravoval vzťahy medzi stranami
sporu od 01.04.2020, avšak žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku taktiež k mesiacu marec 2020.
Tento nárok žalovaného súd prvej inštancie v žiadnom prípade nemohol posudzovať v zmysle dodatku
č. 26, čo má za následok, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú správne. Súd prvej inštancie
opomenul tú skutočnosť, že obdobie, za ktoré si žalobca uplatnil svoj nárok bolo sčasti aj stratové, a

to konkrétne v mesiaci december, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, že
by sa súd prvej inštancie oboznámil aj s obsahom tých ustanovení dodatku č. 26, ktoré riešili podiel
žalovaného na strate.

21. Tiež namietal, že skutkové závery súdu prvej inštancie k premennej O sú nesprávne, pretože v

dodatkuč.26,aletaktiežvmandátnejzmluveatiežvdodatkuč.6kmandátnejzmluvezodňa30.12.2016
je jasne definovaná premenná O ako alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle
platného zákona o hazardných hrách, dokonca v mandátnej zmluve je premenná O vyčíslená na sumu
vo výške 334,- Eur (v zmysle zákona o hazardných hrách platného v danom čase táto suma predstavuje
jednu dvanástinu ročného odvodu, ktorého výška bola 4.000,- Eur). Žalovaný v rámci konania pred

súdom prvej inštancie predložil listinné dôkazy, a to vyúčtovania za rok 2019, z ktorých je zrejmé, že
žalobca si voči nemu počas celého roka 2019 uplatňoval alikvotnú mesačnú časť povinných platieb v
zmysle platného zákona o hazardných hrách v rovnakej výške 458,50 Eur za jedno VLT každý mesiac,
čo je jasným dôkazom toho, že premennú O je potrebné pri výklade príslušných ustanovení zmluvy
dodatku č. 6 a dodatku č. 26 o odmene vykladať tak, že sa jedná vždy o pomernú mesačnú časť

všetkých zákonných platieb predstavujúcu jednu dvanástinu zo zákonných platieb, ktoré je žalobca
povinný platiť ako prevádzkovateľ hazardných hier. Listinné dôkazy jasne preukazujú, akým spôsobom
mala byť určená premenná O a v celom rozsahu vyvracajú tvrdenie žalobcu, že mohol jednostranne
zvýšiť výšku premennej O uplatnenej voči žalovanému z dôvodu, že on platil odvod ročne. Súd prvej
inštancie na tieto skutočnosti, na ktoré žalovaný poukazoval v konaní pred súdom prvej inštancie, vôbec

neprihliadal a pri výklade dodatku č. 26 nepostupoval v súlade s ustanovením § 266 Obchodného
zákonníka, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. V zmysle výkladových pravidiel
vyplývajúcich z ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka je pri výklade obsahu právneho úkonu, o
ktorom je spor, potrebné vychádzať okrem iného taktiež z praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli,
pričom prejav vôle je potrebné vykladať vždy na ťarchu tej strany, ktorá ho použila ako prvá. Žalovaný

predložil listinný dôkaz v podobe výkladu pojmu alikvotne. Žalovaný tiež poukázal na fakt, že to bol práve
žalobca, ktorý tento pojem použil ako prvý, keď vypracoval návrh mandátnej zmluvy a vypracovával
vždy aj jej dodatky, pričom aj z praxe medzi stranami vyplýva, že žalobca vždy postupoval tak, že
celkovú sumu zákonných odvodov, ktorú bol povinný platiť v roku 2019 vo výške 5.500,- Eur rovnomerne
rozdelil na jednu dvanástinu predstavujúcu sumu 458,50 Eur, pričom v každom mesiaci si túto uplatnil

vo vzťahu ku konkrétnemu počtu VLT, ktoré pre neho žalovaný prevádzkoval. Ak potom výška ročného
odvodu, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť predstavovala sumu 5.500,- Eur za jedno VLT, nepochybne
pri výklade pojmu O v súlade s ustanovením § 266 Obchodného zákonníka predstavuje jeho alikvotná
mesačná časť sumu 458,33 Eur. Napokon aj žalobca túto sumu zaokrúhlenú na sumu 458,50 Eur
uviedol vo vyúčtovaniach za mesiac január až marec 2020, čo mal tiež súd prvej inštancie vziať do

úvahy. Pokiaľ potom žalobca od mesiaca jún 2020 bez toho, aby došlo k zmene vo výške ročného
zákonného odvodu, alikvotnú mesačnú časť neoprávnene jednostranne zvýšil na sumu 589,30 Eur,
neoprávnene navýšil odvod pri každom VLT o sumu 130,97 Eur. Žalobcom uplatnený nárok vo výške
34.155,78 Eur je preto nedôvodný, vyúčtovania za mesiace november 2020 a december 2020 nie sú
správne a žalovaný tiež vzniesol kompenzačnú námietku, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného

obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalobcu neoprávnene poníženou odmenou za mesiac marec 2020 a
jún až október 2020, pričom žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie výšku svojho nároku
vysvetlil a zdôvodnil vo vzťahu ku každému mesiacu samostatne. Boli splnené tie všetky hmotnoprávne
podmienky k započítaniu nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 23.700,03Eursnárokomžalobcunazákladevýzvyžalovanéhonazaplateniezodňa08.01.2024,ktorátvorísúčasť
súdneho spisu.

22. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy tú skutočnosť, že žalovaný nemohol
prevádzkovať VLT, pričom ale nárok na odmenu za ich prevádzku alebo povinnosť podieľať sa na strate
boli spojené práve s prevádzkou VLT. V prípade, ak mandatár žiadnu činnosť pre mandanta nevykonáva,
tak nemá nárok na odplatu, keďže ustanovenie § 566 Obchodného zákonníka je kogentné. Žalovaný
sa pritom od počiatku bránil tvrdením, že v čase od 12.03.2020 do 02.06.2020 a v čase od 17.12.2020

do konca roku 2020 boli prevádzky zatvorené, a preto činnosť pre žalobcu v danej dobe vykonávať
objektívne nemohol. Pri správnom výklade ustanovenia § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka žalovaný
nemal za toto obdobie nárok na odmenu, a výkladom a contrario nemohol mať ani povinnosť podieľať sa
na strate. Žalovaný v čase od 12.03.2020 do 02.06.2020 a následne od 17.12.2020 do konca roka 2020
prevádzku VLT objektívne nezabezpečoval, resp. z dôvodu existujúcich protipandemických opatrení
nedochádzalo k prevádzke VLT, nemal preto povinnosť podieľať sa na strate, resp. nemal nárok na

odmenu.

23. Podľa žalovaného medzi stranami sporu bol od začiatku nesporný fakt, že postavenie
prevádzkovateľa hazardnej hry mal žalobca, teda on bol nositeľom zákonnej povinnosti v zmysle
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 30/2019, k prenosu tejto zákonnej povinnosti na žalovaného

nedošlo ani na základe mandátnej zmluvy, keďže v zmysle článku III. bod 7 sa strany sporu dohodli, že
všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním VLT je povinný platiť žalobca. Uvedené vyvracia záver súdu
prvej inštancie, že priamym dôsledkom skutočnosti, že žalobca bol povinný platiť poplatky súvisiace s
prevádzkovaním VLT i v čase, kedy boli prevádzky zatvorené, bolo požadovanie vyššej alikvotnú časť
odvodu. Uvedené si uvedomoval aj žalobca, keď za mesiace apríl a máj 2020, teda obdobie, kedy

boli prevádzky zatvorené, neurobil vyúčtovanie, a teda sám potvrdil, že žalovanému nemohol vzniknúť
nárok na odmenu, a to ani v zápornej forme, keďže činnosť v zmysle mandátnej zmluvy vykonávaná
byť nemohla.

24. Podľa žalovaného je nesprávny i výpočet úrokov z omeškania vo výroku II., keďže nie je možné,

aby bol žalobca v jeden deň v omeškaní s dvoma rozdielnymi sumami, ako to určil súd prvej inštancie,
keď priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 33.842,76 Eur od
17.09.2021 do 21.10.2021 a 8 % ročne zo sumy 31.842,76 Eur od 21.10. do 04.05.2022. Zároveň súd
prvej inštancie porušil zásadu iudex ne eat ultra petita partium, keď žalobcovi priznal úrok z omeškania
zo sumy vo výške 2.520,- Eur, i keď si žalobca uplatnil 2.510,- Eur.

25. Nesprávny je aj výrok III. o trovách konania, keďže skutočnosti tvrdené žalovaným preukazujú, že
nárok žalobcu je vo viac ako polovici nedôvodný. Vznik sporu bol zapríčinený nepriaznivými dôsledkami
pandémie COVID-19, čo zakladá dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, keďže tieto skutočnosti
predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto nie je namieste postupovať podľa § 255 CSP, na

základe ktorého postupoval súd prvej inštancie, ktorý naviac vôbec nevzal do úvahy, že konanie bolo
sčasti zastavené.

26. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku II. a vo výroku III. a
rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.000,- Eur spolu s úrokom z

omeškania 8 % ročne zo sumy 9.130,42 Eur od 18.12.2020 do 17.09.2021, 8 % ročne zo sumy 7.130,42
Eur od 18.09.2021 do 21.10.2021, 8 % ročne zo sumy 5.130,42 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8
% ročne zo sumy 2.430,42 Eur od 05.05.2020 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 10.412,20 Eur od
16.01.2021 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 10.142,62 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8 % ročne
zo sumy 7.442,62 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8 % ročne zo sumy 4.742,62 Eur od 05.08.2022 do

06.09.2022, 8 % ročne zo sumy 2.042,62 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 7.648,18
Eur od 16.01.2021 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 6.990,78 Eur od 04.10.2022 do 29.11.2022, 8
% ročne zo sumy 4.290,78 Eur od 30.11.2022 do 05.10.2023, 8 % ročne zo sumy 1.490,46 Eur od
06.10.2023 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 2.510,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku, žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania a žalovaný má
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdil.

28. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je náležite, zrozumiteľne a logicky odôvodnený a dáva
odpoveď na všetky relevantné otázky v danej právnej veci. Tvrdenie žalovaného o tom, že rozhodnutie
nedáva žalovanému odpovede na jeho argumenty, je nedôvodné, pretože súd sa nemusí vysporiadať so
všetkými otázkami nastolenými účastníkmi konania, ale len s tými, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo
veci a s tými sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré

žalovaný navrhol, a to aj také, ktoré sa ukázali ako zjavne nedôvodné, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Vykonanie ďalších navrhovaných dôkazov by viedlo iba k predĺženiu
súdneho konania, nie však k dôslednejšiemu objasneniu skutkového stavu. Súd prvej inštancie úplne
a jednoznačne zistil skutkový stav veci a správne právne vec posúdil, keď správne posúdil okolnosť,
že mandátna zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená na ročnej báze. Je teda zrejmé,
že práva a povinnosti sa týkajú kalendárneho roka práve tak, ako sú splatné správne poplatky za

umiestnenie VLT. Z tohto dôvodu sú aj námietky žalovaného zavádzajúce, ktorý by chcel platiť správne
poplatky, resp. poplatky vyplývajúce z mandátnej zmluvy len za mesiace, kedy VLT prevádzkoval, čo je
však v rozpore s realitou žalovaného obdobia. Herne síce boli uzatvorené počas pandémie COVID-19,
avšak žalobca bol povinný poplatky štátu odvádzať. Pokiaľ by si žalovaný riadne plnil povinnosti z
mandátnej zmluvy a odvádzal všetky poplatky, nebol by mu vznikol dlh voči žalobcovi, teda hlavnou

príčinou sporu je skutočnosť, že žalovaný si neplnil svoje povinnosti z mandátnej zmluvy, ktorej plnenia
sa dovoláva. V zmysle mandátnej zmluvy finančné prostriedky, ktoré žalovaný neodviedol, boli finančné
prostriedky patriace žalobcovi a ich neodvádzaním sa žalovaný dopúšťal trestného činu sprenevery.

29. Žalovaný v odvolacej replike poukázal na skutočnosť, že tvrdenia, ktoré uviedol žalobca vo vyjadrení

k odvolaniu, sú len všeobecnej povahy a v žiadnom prípade nie sú spôsobilé spochybniť danosť
odvolacích dôvodov. Zotrval na tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými otázkami
podstatnými pre rozhodnutie, keď zo strany odvolacieho súdu mu bola uložená povinnosť zodpovedať
otázku,čiskutočnosť,ževurčitomčasovomobdobíobjektívnenebolomožnézjehostranyprevádzkovať
VLT, má alebo nemá vplyv na výšku jeho odmeny, resp. podielu na strate počítanej podľa zmluvy v znení

dodatkov v závislosti od výťažku dosiahnutého žalovaným práve týmto prevádzkovaním v tom ktorom
kalendárnom mesiaci, ktorú povinnosť si súd prvej inštancie nesplnil. Žalovaný sa ohradil voči tvrdeniu
žalobcu, že by mal zavádzať súd prvej inštancie tvrdením, že mandátna zmluva mala byť uzatváraná na
mesačnej báze. Žiadnu takúto skutočnosť žalovaný v rámci odvolania neuviedol. Od počiatku žalovaný
poukazuje na príslušné ustanovenia mandátnej zmluvy, z ktorých je zrejmé, že na mesačnej báze boli

zo strany žalobcu realizované vyúčtovania a vypočítavaná odmena žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdí,
že práva a povinnosti sa majú týkať kalendárneho roka, tak je práve toto jeho tvrdenie nepravdivé a v
priamom rozpore s jeho predchádzajúcim konaním, keďže realizoval vyúčtovania na mesačnej báze a
vždy ku konkrétnemu počtu VLT, ktoré boli prevádzkované a ktorý sa počas roka menil. Ak by to malo
byť na ročnej báze, tak by logicky neboli realizované mesačné vyúčtovania.

30. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že vyjadrenie žalovaného bolo doručované právnemu
zástupcovi žalobcu spolu s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní. Podľa doručenky bola
výzva spolu s vyjadrením doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28.06.2024 do jeho elektronickej
schránky (§ 92 ods. 1, § 106 ods. 1, 109 ods. 1 CSP). Žalobca už žiadne ďalšie písomné vyjadrenie

v tejto veci nepodal.

31. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože odvolací súd mal za to,
že je dôvodné v časti prehodnotiť súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na prejednanie odvolania

nariadil odvolací súd pojednávanie. Odvolací súd v súlade s § 178 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1
CSP na termín pojednávania určený na deň 31. 07. 2025 predvolal zástupcov strán sporu, ktorí sa na
pojednávanie dostavili.

32. Žalobca na pojednávaní po predbežnom právnom posúdení veci zo strany odvolacieho súdu doplnil,

že ak by bol v súdenej veci pripustený taký výklad ohľadom alikvotnej čiastky, že má zostať konštantne
rovnaká a rozpočítaná na 12 mesiacov, pri použití argumentu a contratio v prípade, ak by došlo zo strany
štátu k nejakej kompenzácii tohto odvodu žalovanému, tak žalovaný nemusí nijakým spôsobom tento
odvod zohľadniť, a teda môže si naďalej túto alikvotnú čiastku ponechať. Uvedený výklad je v rozpores poctivým obchodným stykom, ako aj vyslovene nespravodlivý. Je preto primerané, aby bola čiastka,
ktorá nebola zohľadnená v tom-ktorom mesiaci za odvod, ďalej rozpočítaná priamo žalovanému. V rámci
odmeny, ktorá bola dojednaná v mandátnej zmluve, je žalovaný povinný sa podieľať na strate žalobcu.

Je nepochybné, že keďže v mesiacoch, kedy bola prevádzka zavretá, nevznikal výťažok, vznikala iba
strata v podobe odvodu za uvedené mesiace. Žalobca nad rámec zásad poctivého obchodného styku
za dva mesiace, kedy boli prevádzky zavreté, nevyúčtoval žalovanému potrebu uhradiť tieto alikvotné
čiastky práve s ohľadom na mimoriadnu situáciu a aby svojho obchodného partnera nejakým spôsobom
podporil, dal mu čas sa nadýchnuť. Preto je potrebné zohľadniť pri výklade ustanovení o odmene aj

skutočnosť, že alikvotná čiastka s ohľadom na mimoriadnu situáciu sa môže dodatočne rozpočítať
s ohľadom na celkovú sumu, ktorá je potrebná na uhradenie ročného odvodu za výherné automaty
v zmysle zákona o hazardných hrách

33. Žalovaný na pojednávaní po predbežnom právnom posúdení veci zo strany odvolacieho zotrval na
svojej argumentácii a doplnil, že súčasťou spisu je aj výzva, kde je jednoznačne uvedené, aké nároky si

žalovaný uplatňuje, že sa jedná o pohľadávky, ktoré sú spôsobilé na započítanie, keďže sú splatné, a že
smerujú voči pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto konaní. Pokiaľ by odvolací súd kompenzačnú
námietku žalovaného nezohľadnil, bol by to zo strany súdu prílišný formalizmus.

34. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej v rozsahu výroku II. a III. z

dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie v rozsahu výroku II. a výroku III. nie je vecne správne.

35. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si podanou žalobou voči žalovanému uplatnil právo na
zaplatenie 63.856,10 Eur, ktorá pozostáva z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie

od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien
vo výške 35.842,76 Eur, z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020
do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní mandátnych odmien vo výške
17.845,18 Eur, z dobropisu DD20020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur, z postúpenej
pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva

z neuhradenej faktúry č. 118770022 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 15.02.2019, faktúry č. 120770017
vo výške 10,- Eur splatnej dňa 31.03.2021 a faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,- Eur splatnej dňa
31.03.2021, aj spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z dlžných súm odo dňa nasledujúceho
od splatnosti jednotlivých záväzkov.

36. Súd prvej inštancie v ods. 71 konštatoval, že žalobcovi prináležia uplatňované nároky z dobropisu
DD2020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur a z postúpenej pohľadávky na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávky č. SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021 – faktúr č. 118770022 vo výške 10,-
Eur splatnej dňa 15.02.2019, č. 12770017 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 31.03.2021 a č. 121770002 vo
výške 2.500,- Eur splatnej dňa 31.03.2021, nakoľko tento nárok medzi stranami sporný nebol, a preto

súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na úhradu týchto súm. Odvolací súd konštatuje, že tento záver
súdu prvej inštancie v odvolaní žalovaného spochybnený nebol, a preto odvolací súd dospel k záveru,
že v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie netvorí ani predmet odvolacieho prieskumu zo strany
odvolacieho súdu a preto je nutné považovať napadnuté rozhodnutie v tejto časti za vecne správne.

37. Predmetom odvolacieho prieskumu zo strany odvolacieho súdu tak bolo posúdenie, či žalobcovi
patrí právo na zaplatenie neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020
do 30.11.2020 v sume 35.842,76 Eur a neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od
01.12.2020 do 31.12.2020 v sume 17 845,18 Eur, ktorý nárok mal podľa tvrdení žalobcu vyplývať
z uzatvorenej Mandátnej zmluvy č. IVT/19/10 zo dňa 15.04.2010 medzi žalobcom ako mandantom

a žalovaným ako mandatárom, resp. posúdiť dôvodnosť obrany žalovaného a ním vznesenej
kompenzačnej námietky z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa žalovaného vzniklo na strane
žalobcu neoprávnene poníženou odmenou žalovaného za mesiac marec 2020 a jún až október 2020.

38. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami vznikol spor o spôsob výpočtu

výšky finančných prostriedkov, ktoré mal žalovaný odviesť žalobcovi, a to vzhľadom na mimoriadnu
situáciu spôsobenú ochorením COVID-19, v súvislosti s ktorou došlo v časti roka 2020 k zatvoreniu
prevádzok, v ktorých boli umiestnené VLT. Procesnú obranu v súdenej veci žalovaný založil na tom, že
žalobca do vzorca na výpočet odmeny resp. podielu na strate (mesiac december 2020) použil nesprávnualikvotnú časť odvodov, ktoré bol povinný platiť žalobca ročne za jedno VLT. Z obsahu nesporných
tvrdení strán vyplýva, že žalobca si voči žalovanému neuplatnil žiadne nároky vzťahujúce sa na obdobie,
počas ktorých boli prevádzky zatvorené počas celého mesiaca, teda za mesiace 4/2020 a 5/2020.

Následne si však ročné povinné platby za 1 VLT rozpočítal do mesiacov, v ktorých boli prevádzky aspoň
sčasti otvorené. Žalovaný s takýmto riešením žalobcu nesúhlasil poukazujúc na skutočnosť, že žalobca
požadoval od žalovaného výšku odvodu za jedno VLT v sume 589,30 Eur, aj keď v zmysle mandátnej
zmluvy v znení jej dodatku č. 26 s poukazom na zákon o hazardných hrách mal nárok na sumu vo výške
458,33 Eur, ktorá predstavuje 1/12 sumy 5.500,- Eur. Medzi stranami nebolo sporné, že v roku 2020

bol ročný zákonný odvod v celkovej výške 5.500,- Eur za jedno VLT. Spornou medzi stranami zostala
otázku výkladu pojmu O, t.j. pojmu mesačná alikvotná časť všetkých povinných platieb a otázka, či počas
mesiacov marec 2020 a december 2020, v ktorých došlo od 12.03.2020 do konca mesiaca a od 17.
12. 2020 do konca mesiaca k zatvoreniu prevádzok, došlo k vzniku nároku mandatára na odmenu či
povinnosť podieľať sa na strate.

39. Podľa § 566 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov,
mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú
obchodnúzáležitosťuskutočnenímprávnychúkonovvmenemandantaalebouskutočneníminejčinnosti
a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

40. Podľa § 566 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej
činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.

41. Podľa § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant
povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú

činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.

42. Podľa § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi
nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla
očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú

mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.

43. Z dikcie ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka upravujúceho vznik nároku mandatára
na odmenu vyplýva, že sa jedná o dispozitívne ustanovenie. Relevantnou pre súdenú vec bola preto
interpretácia ustanovení Mandátnej zmluvy IVT č. 19/10 uzatvorenej medzi žalobcom ako mandantom

a žalovaným ako mandatárom podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka zo dňa 15.04.2010 v znení
jej dodatkov (ďalej len „Mandátna zmluva“ alebo aj „zmluva“), ktorej uzavretie a ani znenie medzi
stranami sporné nebolo. Keďže medzi stranami vznikol spor o výklad pojmu O – alikvotná mesačná časť
všetkých povinných platieb v zmysle platného zákona o hazardných hrách majúcej význam pre výpočet
dohodnutej odmeny žalovaného resp. jeho podielu na strate a skutočnosť, či počas obdobia zatvorenia

prevádzok vznikol žalovanému nárok na odmenu resp. povinnosť podieľať sa na strate, zodpovedanie
oboch otázok sa odvíjalo od výkladu príslušných ustanovení mandátnej zmluvy upravujúcich peňažné
nároky strán v znení jej dodatkov.

44. V čl. I. bod 1 Mandátnej zmluvy sa mandatár zaviazal, že v rozsahu dojednanom v tejto zmluve

a za podmienok v nej uvedených bude pre mandanta vykonávať v čase od spustenia interaktívneho
videoterminálu (ďalej v texte len „IVT“) do 31.12.2013 komplexné spracovanie ekonomických informácií
súvisiacich s predmetom činnosti mandanta, t.j. s predávkovaním videohier podľa zákona č. 171/2005
Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
v texte len „zákon o hazardných hrách“) na adresách, ktoré budú uvedené v Prílohe č. 1 k tejto zmluve.

Mandatár sa zároveň zaväzuje zabezpečiť umiestnenie IVT do svojich prevádzok a kontrolu umiestnenia
IVT za podmienok dohodnutých v tomto článku.

45. V čl. I. bod 2 Mandátnej zmluvy sa mandant zaviazal, že za vykonanie dohodnutých činností zaplatí
mandatárovi odplatu vo výške dohodnutej v tejto zmluve.

46. V čl. III. bod 7 Mandátnej zmluvy sa uvádza, že mandant je povinný uhradiť všetky poplatky súvisiace
s prevádzkovaním IVT podľa zákona o hazardných hrách.47. V čl. IV. bod 1 Mandátnej zmluvy s názvom „Cena predmetu plnenia a platobné podmienky“
sa uvádza, že odmena mandatára je dohodnutá obidvoma zmluvnými stranami zo sumy výťažku
dosiahnutého mandantom prevádzkou IVT v tom ktorom mesiaci. Tržba je rozdiel medzi vstupmi

(onačenie IN) a výstupmi (označenie OUT), bez vyplatenia prémiových hier. Výťažkom sa nazýva tržba
ponížená o odvody podľa príslušného platného zákona /t.j. videohrách za každý terminál bez ohľadu na
dobu jeho prevádzkovania počas kalendárneho roka 3 200 Eur za kalendárny rok do štátneho rozpočtu
a za každý terminál 800,- Eur za kalendárny rok do rozpočtu obce, v ktorej sa nachádza terminál/.

1. O T = ? T / P
2. OT › % odmeňovania
3. Z=(? T – (P*O)) * % odmeňovania

Vysvetlivky:
T – tržba
P – počet IVT, VP, TZ
O - alikvotná časť odvodu mesačná: / O = 334 €; /
Z – odmena mandatára

O – priemer
? – suma

O tržba IVT:

Do 1 660 € .................... 40%
Nad 1 660 € ................... 45%

48. V Dodatku č. 6 k Mandátnej zmluve IVT č. 19/10 zo dňa 15.04.2010, ktorý bol medzi stranami
uzavretý dňa 30.12.2016 (ďalej len „Dodatok č. 6“), sa zaviedol pojem VLT totožný s pojmom IVT pre

prevádzkovanie hazardných hier prostredníctvom videohier a došlo i k zmene čl. IV Cena predmetu
plnenia a platobné podmienky mandátnej zmluvy čl. II ods. 10 Dodatku č. 6 tak, že odmena mandatára je
dohodnutá obidvoma zmluvnými stranami zo sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním
VLT v kalendárnom mesiaci a vypočíta sa podľa vzorca:

Z=(? T – (P*O)) * % odmeňovania – 850 €

Vysvetlivky: T – tržba, P – počet VLT, O – alikvotná mesačná časť odvodu v zmysle platného zákona
o hazardných hrách, Z – odmena mandatára, ? – suma
% odmeňovania: 50%

Výťažkom je tržba po odpočítaní odvodov v zmysle platného zákona o hazardných hrách. Tržba je
rozdiel počítadiel medzi prijatými vkladmi (označenie IN) a vyplatenými výhrami (označenie OUT), bez
vyplatenia prémiových hier na VLT (tieto prémiové hry idú na ťarchu mandanta).
49. V Dodatku č. 6 sa strany dohodli aj na zmene článku IV. bod 2 a bod 3 Mandátnej zmluvy tak, že
výpočet odmeny mandatára bude mandatárovi doručený v elektronickej podobe (elektronickou poštou)

na emailové adresy mandatára uvedené v čl. I. tejto zmluvy formou „Vyúčtovania zmluvy“ za aktuálne
obdobie (ďalej len „vyúčtovanie zmluvy“) vždy najneskôr do 7 dní po skončení kalendárneho mesiaca.
Mandant uhradí mandatárovi odmenu podľa ods. 1. tohto článku zmluvy na základe faktúry. Podkladom
pre vystavenie faktúry bude vyúčtovanie zmluvy vyhotovené mandantom. Faktúra bude rozčlenená
podľa jednotlivých hodnôt dosiahnutých v zmysle ods. 1. tohto článku zmluvy, tzn., že vo faktúre budú

uvedené jednotlivé položky určujúce výšku odmeny samostatne za každé VLT (tržba, alikvotná mesačná
časť odvodu v zmysle platného zákona o hazardných hrách, odmena mandatára, priemer a suma) a
následne aj celková výška odmeny za dané obdobie (tržba, počet VLT, alikvotná mesačná časť odvodu
v zmysle platného zákona o hazardných hrách, odmena mandatára, priemer a suma). Zmluvné strany
sa dohodli, že odmena mandatára sa bude počítať za každú prevádzku mandatára jednotlivo, avšak na

základejednejsúhrnnejfaktúry,ktorábudeznieťnasumucelkovejodmenymandatárazprevádzkovania
VLT v zmysle tejto zmluvy za príslušný kalendárny mesiac.50. V Dodatku č. 26 uzavretého medzi stranami dňa 01. 04. 2020 (ďalej len „Dodatok č. 26“) došlo
k zmene ustanovení o odmene v Mandátnej zmluve tak, že na obdobie od 01.06.2020 Článok IV.
Odmena a platobné podmienky, ods. 1 sa mení a znie:

„1. Odmena mandatára je dohodnutá obidvoma zmluvnými stranami zo sumy výťažku dosiahnutého
mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci a vypočíta sa podľa vzorca:
Z = ((? T – (P*O)) * % odmeňovania) – 2 220 €

Vysvetlivky: T – tržba, P – počet VLT, O – alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle

platného zákona o hazardných hrách, Z – odmena mandatára, ? – suma
% odmeňovania: 50%
Výťažkom je tržba po odpočítaní všetkých povinných platieb v zmysle platného zákona o hazardných
hrách. Tržba je rozdiel počítadiel medzi prijatými vkladmi (označenie IN) a vyplatenými výhrami
(označenie OUT), bez vyplatenia prémiových hier na VLT (tieto prémiové hry idú na ťarchu mandanta).“
51. Na obdobie od 01.06.2020 Článok IV. Odmena a platobné podmienky, ods. 9 sa mení a znie: „9. Pri

dosiahnutí záporného mesačného výťažku z prevádzkovania VLT (výťažok predstavuje záporné číslo)
sa mandatár podieľa na vzniknutej strate podľa vzorca:
PVS = 50%*V – 2 220 €
Vysvetlivky: PVS – podiel mandatára na vzniknutej strate, V – výťažok predstavujúci záporné číslo“

52. Z Vyúčtovania zmluvy za obdobie od 01.11.2020 – 30.11. 2020 vyplýva, že vyúčtovaná pohľadávka
žalobcu voči žalovanému má po odpočítaní odmeny pre žalovaného predstavovať 35 842,76 Eur, keď
vyúčtovanie okrem iného vychádza z údajov počet zariadení 46, odvod za 1 ks 589,30 Eur.

53. Z Vyúčtovania zmluvy za obdobie od 01.12.2020 – 31.12.2020 vyplýva, že vyúčtovaná pohľadávka

žalobcu voči žalovanému má po odpočítaní odmeny pre žalovaného predstavovať 17 845,18 Eur, keď
vyúčtovanie okrem iného vychádza z údajov počet zariadení 46, odvod za 1 ks 589,30 Eur.

54. V konaní nebola medzi stranami sporná skutočnosť, že zákonný odvod za jedno VLT predstavoval
5500,- Eur, skutočnosť, že žalobca vo vyúčtovaniach za obdobie 01/2020, 02/2020 a 3/2020 ako odvod

za1ksVLTuvádzalsumu458,50Eur(t.j.1/12zosumy5500,-Eurročnéhoodvoduza1VLTzaokrúhlenú
nahor) a ani skutočnosť, že na základe opatrenia ÚVZ SR č. OLP/2576/2020 a vyhlášky ÚVZ SR č.
45 prijatých proti šíreniu ochorenia COVID-19 boli prevádzky s VLT od 12.03. do 02.06.2020 a od
17.12.2020 do 31.12.2020 zatvorené.

55. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že strany Mandátnu zmluvu v znení jej dodatkov
uzatvorili ako podnikatelia v rámci ich podnikateľskej činnosti, preto má charakter obchodného
záväzkového vzťahu (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka). Odvolací súd považuje za potrebné
predovšetkým zdôrazniť, že ak dôjde k situácii, že súd na účely vyriešenia sporu musí pristúpiť k výkladu
prejavuvôleúčastníkovobchodnéhozáväzkovéhovzťahu,musípostupovaťpodľavýkladovýchpravidiel

upravených v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka (napr. roz. NS SR sp.
zn. 3Obdo/16/2002). Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie
relevantné ustanovenia mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov takémuto výkladu nepodrobil, súdenú
vec nesprávne právne posúdil (porov. roz. NS SR sp. zn. 4Obdo/65/2022 zo dňa 30.03.2023).
Keďže z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal interpretáciu

sporných ustanovení Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, bolo úlohou odvolacieho súdu s použitím
výkladových pravidiel určiť, či je správny výklad zmluvy zo strany žalobcu, alebo zo strany žalovaného,
a teda či a prípadne akým spôsobom zasiahlo zatvorenie prevádzok, v ktorých boli umiestnené VLT, do
výpočtu odmeny či podielu na strate v zmysle Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov.

56. Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné
záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

57. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa

predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.58. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona
alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, §
273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods.

4, § 324, 340a, 340b, 341, 365,369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459,
477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655
ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, § 711,
720, 725, 729, 743 a 771c.

59. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

60. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa
odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení
osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu,

ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

61. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý
zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú
strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

62. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

63. Podľa § 35 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami

treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon
urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

64. Keďže si žalobca v podanej žalobe uplatnil nárok na zaplatenie neodvedených finančných
prostriedkov za obdobie 11/2020 a 12/2020, relevantné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku

žalobcuboloznenieMandátnejzmluvyvzneníjejDodatkuč.26,vktorombolapremenná„O“definovaná
ako „alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného zákona o hazardných hrách“,
keď medzi stranami nebolo sporné, že sa v zmysle Mandátnej zmluvy jedná o všetky povinné platby
v zmysle platného zákona o hazardných hrách za každý terminál za kalendárny rok bez ohľadu na dobu
jeho prevádzkovania počas kalendárneho roka a nebolo medzi nimi sporné ani to, že premenná „O“

vstupovala do vzorcov na výpočet odmeny dohodnutými stranami v tejto zmluve.

65. Výkladové pravidlá v § 266 Obchodného zákonníka sú hierarchicky usporiadané, pričom podľa §
266 ods. 1 Obchodného zákonníka sa prejav vôle vykladá predovšetkým podľa úmyslu tej osoby, ktorá
vôľu prejavila, ale len za predpokladu, že tento úmysel bol známy tej strane, ktorej bol určený alebo jej

musel byť známy. Podľa tohto pravidla v prípade bežného právneho konania v podobe uzavretia zmluvy
je potrebné vždy prvotne vychádzať z úmyslu, aký právny účinok konajúce osoby mienili dosiahnuť
konkrétnym zmluvným ustanovením. V posudzovanom prípade odvolací súd priamo od strán nemal
vedomosť o tom, aký bol úmysel strán pri uzatváraní zmluvy, resp. jej jednotlivých dodatkov upravujúcich
odmenu a platobné podmienky, mohol preto vychádzať len z tej skutočnosti, že v pôvodnom znení

mandátnej zmluvy bolo výslovne uvedené, že „O“ predstavuje mesačnú alikvotnú časť odvodu, keď
pôvodná mandátna zmluva ponúka aj jej konkrétny výpočet, ako na to v konaní upriamil pozornosť
aj žalovaný. Vôľa je prejavom psychického vnútorného prežívania človeka, nie je preto navonok
zrejmá či zistiteľná. Môže byť však na ňu prihliadané vtedy, ak je vyjadrená navonok (objektivizovaná)
prostredníctvom jej prejavu tak, aby bola rozpoznateľná iným subjektom. Podstatné pre odvolací súd

preto bolo predovšetkým to, čo bolo možné na podklade vývoja zmluvných dojednaní upravujúcich
platobné podmienky hodnotiť, teda akú vôľu strany prejavili navonok pri uzatváraní Mandátnej zmluvy
a jej neskorších dodatkov.

66. Z čl. IV bod 1 pôvodného znenia mandátnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že alikvotná mesačná časť

odvodu bola vyčíslená v sume 334,- Eur za situácie, keď v zmysle platného zákona odvody za každý
terminál bez ohľadu na dobu jeho prevádzkovania počas kalendárneho roka predstavovali 3.200,- Eur
za kalendárny rok do štátneho rozpočtu a za každý terminál 800,- Eur za kalendárny rok do rozpočtu
obce, keď 3.200,- Eur + 800,- Eur = 4.000,- Eur / 12 = 333,33 Eur, teda po zaokrúhlení smerom nahormožno dospieť k záveru, že pokiaľ premenná O podľa pôvodnej mandátnej zmluvy predstavovala sumu
334,- Eur, ako je to výslovne uvedené aj v čl. IV pôvodnej mandátnej zmluvy, alikvotná mesačná časť
odvodu predstavovala 1/12 zákonného odvodu, ktorý bol žalobca povinný platiť ročne za jedno VLT

v zmysle zákona o hazardných hrách.

67. Pokiaľ v pôvodnej mandátnej zmluve bola O výslovne určená ako „alikvotná časť odvodu mesačná
(O= 334 Eur)“, v Dodatku č. 6 bola vymedzená ako „alikvotná mesačná časť odvodu v zmysle platného
zákona o hazardných hrách“ a v Dodatku č. 26 vzťahujúceho sa na žalované obdobie ako „alikvotná

mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného zákona o hazardných hrách“. Odvolací
súd na základe porovnania týchto ustanovení konštatuje, že oproti pôvodnej mandátnej zmluve v rámci
následných dodatkov nedošlo k významnému obsahovému posunu pojmu „mesačná alikvotná časť“
takým spôsobom, že by bolo možné usudzovať, že by sa nemalo jednať o 1/12 všetkých povinných
platieb(odvodov)zajednoVLTzaroktak,akotobolomedzistranamiajpôvodnedohodnuté,pretožetoto
zmluvné ustanovenie sa podstatne zmenilo len v časti, v ktorej predcizovalo, čo je potrebné považovať

za odvod, teda že sa jedná o odvod v zmysle platného zákona o hazardných hrách (Dodatok č. 6)
a následne o povinné platby v zmysle platného zákona o hazardných hrách (Dodatok č. 26).

68. Z pohľadu odvolacieho súdu takémuto záveru zodpovedá aj jazykový resp. významový výklad
použitého pojmu alikvotný, pretože bežný význam pripísateľný pojmu alikvotná mesačná časť povinných

platieb platených na ročnej báze adresátom takéhoto ustanovenia zásadne predstavuje ročný odvod
(povinné platby) vydelený počtom mesiacov kalendárneho roka, teda vydelená číslom 12, pretože
význam pojmu alikvotný znamená podielový, pomerný, teda pripadajúci na určitú časť celku, a pokiaľ je
potom týmto celkom jeden rok, čo medzi stranami na účely platenia ročných povinných platieb za VLT
žalobcom sporné nebolo, mesačnú alikvotnú časť z celku, ktorým je jeden rok, je potrebné určiť ako

1/12 celku, pretože rok má 12 mesiacov.

69. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachyteného v zmluve je
potrebné vykladať nielen prostriedkami gramatickými, ale aj logickými či systematickými. Článok III. ods.
7 Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, podľa ktorého je mandant (žalobca) povinný uhradiť všetky

poplatky súvisiace s prevádzkovaním IVT (VLT) podľa zákona o hazardných hrách, keď tieto poplatky sa
uhrádzajúzacelýrok,niejemožnépremietaťdourčeniacenypredmetuplneniaaplatobnýchpodmienok
dohodnutými medzi stranami v mandátnej zmluve, ako to presadzoval žalobca. Odvolací súd sa preto
nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ on bol povinný v plnom rozsahu platiť ročné povinné
platby podľa zákona o hazardných hrách, je spravodlivé požadovať od žalovaného, aby sa na tom

podieľal, pretože strany si takúto povinnosť žalovaného v zmluve nedohodli, presne si ale dohodli vzorec
pre výpočet odmeny resp. podielu na strate mandatára v čl. IV Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov,
ktorévžiadnomsvojomustanoveníneurčujepreneseniezodpovednostizauhrádzaniepovinnýchplatieb
podľa zákona o hazardných hrách zo žalobcu na žalovaného.

70. Z obsahu nepopretých tvrdení žalovaného vyplýva tiež to, že aj následné správanie strán po
uzavretí Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov zodpovedalo tomu, že mesačná alikvotná časť odvodu
predstavovala jednu dvanástinu zo zákonných odvodov (povinných platieb) podľa zákona o hazardných
hrách platených ročne za jedno VLT, aj keď je pravdou, že strany v konaní zároveň netvrdili, že v čase
pred pandémiou došlo k obmedzeniu prevádzkovania VLT.

71. Z pohľadu odvolacieho súdu bolo potrebné v súdenej veci zohľadniť aj to, že ústavný súd v ods.
17 rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008 poukázal na skutočnosť, že pri výklade
právnychúkonovjenepísanýmprávnympravidlomtiežpredpokladuplatňovanýajprivýkladezákonných
ustanovení, podľa ktorého žiaden normotvorca nezamýšľa dať ním tvorenému aktu neurčité, absurdné

alebo nerozumné dôsledky. Preto ak výklad zmluvy vedie z pohľadu strán touto zmluvou viazaných
k neurčitým, absurdným alebo nerozumným výsledkom, treba sa im vyhnúť inou aplikáciou príslušných
ustanovení. Aj súd by sa preto pri výklade zmluvy mal vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný
hlavne s ohľadom na problematické následky, ku ktorým vedie. Výklad presadzovaný žalobcom by viedol
k neurčitosti dohodnutého vzorca pre výpočet odmeny, pretože nakoľko nie je možné s istotou predvídať,

v akom období roka prípadne dôjde k nútenému obmedzeniu prevádzkovania VLT v dôsledku možných
pandémií resp. iných prekážok vyvolaných vyššou mocou, nebolo by možné vopred určiť alikvotnú
časť povinných zákonných platieb za jedno VLT. Výklad presadzovaný žalobcom by potom viedol k
iracionálnym konzekvenciám v podobe nejasnosti zmluvného dojednania o odmene, keď alikvotnúmesačnú časť zákonného odvodu by bolo možné určiť až ku koncu roka, a to napriek tomu, že bolo
povinnosťou žalobcu vyhotovovať vyúčtovania mandátnej zmluvy vždy do siedmeho dňa po skončení
aktuálneho kalendárneho mesiaca (čl. IV. ods. 2, 3 Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov). Odvolací

súd preto zastáva názor, že ani v súvislosti s mimoriadnou situáciou spôsobenou šírením nebezpečného
ochorenia COVID-19 nebolo právom žalobcu, aby bez zmeny zmluvných dojednaní tomu prispôsobil
premennú O tak, že zákonný odvod rozpočítal do mesiacov, počas ktorých neboli prevádzky s VLT
zatvorené, a to o to viac, keď pri kreovaní Dodatku č. 26 uzavretého dňa 01. 04. 2020 (vťahujúceho sa na
obdobie od 01. 06. 2020) už bolo možné dôsledky pandémie zohľadniť z dôvodu zatvorenia prevádzok

v marci 2020.

72. Aj v prípade, že by nebolo možné celkom jednoznačne určiť, aký význam je potrebné prikladať
slovnému spojeniu alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného zákona
o hazardných hrách je odvolací súd toho názoru, že v takomto prípade by nastupovalo pravidlo § 266
ods. 4 Obchodného zákonníka, ktoré je možné aplikovať i podporne k argumentom výkladu zmluvných

ustanovení podľa § 266 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Z nepopretých tvrdení žalovaného vyplýva,
že mandátnu zmluvu ako aj jej dodatky pripravoval žalobca. V § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka je
obsiahnutý výkladový princíp contra proferentem, v zmysle ktorého sa majú použité pojmy či celé slovné
spojenia vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá tento pojem prvýkrát použila. Pokiaľ potom
práve žalobca použil a naformuloval znenie upravujúce odmenu a platobné podmienky, a teda žalobca

bol tou zmluvnou stranou, ktorá vniesla pri uzatvorení zmluvy do jej obsahu ustanovenie, ktoré pripúšťa
viaceré možné výklady, v zmysle tohto interpretačného pravidla výklad menej priaznivý pre stranu, ktorá
takéto ustanovenie navrhla, má prednosť. Zmyslom tohto výkladového pravidla je preventívne pôsobiť
na zmluvné strany tak, aby neporušovali povinnosť formulovať návrh zmluvy jasne a zrozumiteľne.
Rovnako dôvodom pre aplikáciu tohto princípu je aj skutočnosť, že pri formulovaní obsahu zmluvy

by nikto nemal mať úžitok z vlastného nedodržania povinnosti navrhnúť obsah zmluvy čo najjasnejšie
a najzrozumiteľnejšie, a to pre obe zmluvné strany. Aj v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008 je preto potrebné uplatňovať všeobecne platný
princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne,
javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Pokiaľ bol potom v

Mandátnej zmluve v znení jej Dodatku č. 26 pričinením žalobcu použitý pojem alikvotná mesačná časť
všetkých povinných platieb v zmysle platného zákona o hazardných hrách, je potrebné tento pojem
vykladať v neprospech žalobcu tak, že táto časť odvodu (vždy a za každých okolností) predstavuje jednu
dvanástinu ročného povinného odvodu podľa zákona o hazardných hrách.

73. Pokiaľ bolo potom medzi stranami nesporné, že zákonný odvod predstavoval v roku 2020 sumu
5.500,-EurzajednoVLT,jednadvanástinaztejtosumypredstavujesumu458,33Eurtak,akotovkonaní
v rámci svojej procesnej obrany tvrdil žalovaný. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že strany v priebehu
sporu nepredniesli žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, že medzi stranami bola osobitná dohoda
o spôsobe matematického zaokrúhľovania príslušnej alikvotnej mesačnej čiastky povinných odvodov.

74. Pri odpovedi na otázku, či bol žalobca povinný hradiť žalovanému odmenu resp. či bola daná
povinnosť žalovaného podieľať sa na strate aj za obdobie, v ktorom bola počas mesiaca december
od 18.12. do 31.12.2020 prevádzka, v ktorej boli umiestnené VLT, uzavretá, odvolací súd konštatuje,
že odmena mandatára bola naviazaná na sumu výťažku dosiahnutého mandantom prevádzkou VLT

v aktuálnom mesiaci, keď podľa čl. IV ods. 1 Mandátnej zmluvy v znení Dodatku č. 26 sa strany dohodli,
že odmena mandatára je dohodnutá zo „sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním
VLT v kalendárnom mesiaci“, pričom pri dosiahnutí záporného mesačného výťažku z prevádzkovania
VLT(výťažok predstavuje záporné číslo) sa mandatár podieľa na strate podľa dohodnutého vzorca.
Z ustanovení upravujúcich odmenu a platobné podmienky nie je možné vyvodiť, že by sa odmena

mandatára odvíjala od počtu dní či hodín prevádzkovania VLT v aktuálnom mesiaci, ale od toho, či
k prevádzkovaniu VLT v tom ktorom mesiaci došlo (bez ohľadu na počet dní či hodín prevádzky VLT
v danom mesiaci). Pokiaľ žalovaný ako mandatár prevádzkoval VLT v mesiaci 12/2020 (bez ohľadu
na počet dní prevádzkovania), vznikol mu nárok na odmenu resp. i povinnosť podieľať sa na strate. V
tomto smere preto odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú, ktorá

nenachádza oporu v ustanoveniach Mandátnej zmluvy v znení Dodatku č. 26.

75. V kontexte predchádzajúceho výkladu pojmu alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb
v zmysle platného zákona o hazardných hrách a v kontexte záveru odvolacieho súdu, podľa ktoréhopokiaľ žalovaný ako mandatár prevádzkoval VLT v mesiaci 12/2020 (bez ohľadu na počet dní
prevádzkovania), vznikol mu nárok na odmenu resp. povinnosť podieľať sa na strate, preto odvolací súd
považoval za nesprávnu argumentáciu žalovaného, že v mesiaci 12/2020 si žalobca voči žalovanému

neoprávnene uplatnil sumu vo výške 7.432,98 Eur z dôvodu, že od 18.12. do 31.12.2020 boli prevádzky
žalovaného zatvorené na základe vyhlášky ÚVZ č. 45, a teda žalovaný nemohol prevádzkovať VLT,
žalovaný vykonával činnosť v mesiaci 12/2020 len v dňoch 01.12. až 17.12., na ktoré obdobie pomerná
časť alikvotnej sumy zákonného odvodu predstavuje sumu 266,13 Eur za jedno VLT a pokiaľ si žalobca
uplatnilalikvotnúmesačnúčasťzákonnýchodvodovvovýške589,30Eur,neoprávnenesiuplatnilrozdiel

vsumealikvotnéhoodvoduzajednoVLTvčiastke323,17Eur,pričompriprevádzkovaní46VLTsajedná
o celkovú sumu 14.865,95 Eur, z ktorej jedna polovica predstavuje sumu vo výške 7.432,98 Eur, pretože
zo žiadneho z ustanovení mandátnej zmluvy nevyplýva, že pri výpočte odmeny je potrebné zohľadniť
i dennú alikvotnú časť povinných zákonných platieb za prevádzkovanie VLT.

76. Odvolací súd preto súhlasí s obranou žalovaného v tom, že nebolo právom mandanta rozpočítavať

ročné odvody len na mesiace, v ktorých došlo k prevádzkovaniu VLT, ale bolo potrebné výpočet odmeny
určiť podľa alikvotnej mesačnej časti ročných povinných platieb v zmysle platného zákona o hazardných
hrách v rozsahu jednej dvanástiny, pričom pokiaľ žalovaný v tom ktorom mesiaci prevádzkoval VLT, bolo
jehopovinnosťounahradiťmandatároviodmenu,resp.sapodieľaťnajehostrate.Vreáliáchuplatneného
nároku žalobcu potom vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 11/2020 odvolací nemohol považovať za

oprávnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.012,31 Eur, keď v rozpore s dohodnutou
odmenou a vzorcom jej výpočtu podľa Dodatku č. 26 Mandátnej zmluvy si vo vyúčtovaní za tento
mesiac uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume vo výške 589,30
Eur za jedno VLT, čo nepredstavuje alikvotnú mesačnú čas nesporného zákonného odvodu vo výške
5.500,- Eur ročne za 1 VLT v sume 458,33 Eur, a teda neoprávnene uplatnená suma za jedno VLT

predstavuje čiastku 130,97 Eur, čo je pri celkovom počte VLT 46 v mesiaci november 2020 výsledná
suma 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31
Eur. Vyúčtovanú pohľadávku žalobcu za mesiac 11/2020 po započítaní odmeny v sume 35 842,76 Eur
bolo potrebné ponížiť o sumu neoprávnene krátenej odmeny žalovaného vo výške 3.012,31 Eur, preto
žalobcovi prináleží uplatnený nárok v sume 32 830,45 Eur (35 842,76 Eur – 3.012,31 Eur).

77. Vo vzťahu k vyúčtovaniu zmluvy vo vzťahu k mesiacu 12/2020, aj keď odvolací súd dospel k záveru,
že pokiaľ boli v dňoch 01.12. až 17.12. 2020 prevádzky zatvorené, nemalo to vplyv na výpočet
odmeny, stále platí výklad ustanovení mandátnej zmluvy zo strany odvolacieho súdu, že mesačná časť
zákonných odvodov nebola vo výške 589,30 Eur, ale vo výške 458,33 Eur za jedno VLT, preto si žalobca

neoprávnene uplatnil rozdiel v sume alikvotného odvodu za jedno VLT v čiastke 130,97 Eur, čo je
pri celkovom počte VLT 46 v mesiaci december 2020 výsledná suma 6.024,62 Eur, z ktorej polovica
pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Vyúčtovanú pohľadávku žalobcu
za mesiac 12/2020 v sume 17.845,18 Eur bolo preto potrebné ponížiť o sumu neoprávnene krátenej
odmeny žalovaného vo výške 3.012,31 Eur, preto žalobcovi prináleží uplatnený nárok v sume 14 832,87

Eur (17.845,18 Eur - 3.012,31 Eur).

78. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že žalobca v konaní správnosť matematického postupu
uplatneného žalovaným vo vzťahu k vyúčtovaniam žalobcu, ktorý prevzal aj odvolací súd, nespochybnil.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie neodvedených finančných

prostriedkov za VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom splatnosti dňa 17.12.2020
po započítaní mandátnych odmien vo výške 32.830,45 Eur a neodvedených finančných prostriedkov
z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní
mandátnych odmien vo výške 14.832,87 Eur.

79. Vo vzťahu ku vznesenej kompenzačnej hmotnoprávnej námietke žalovaného odvolací súd vo
všeobecnosti uvádza, že hmotnoprávna námietka je v zmysle § 149 CSP prostriedkom procesného
útoku a prostriedkom procesnej obrany, pričom ide o právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo
oslabenie práva protistrany (§ 152 CSP). Hmotnoprávnou námietkou je aj tzv. kompenzačná alebo aj
započítacia námietka. Podľa § 124 ods. 2 CSP platí, že hmotnoprávny úkon strany je voči súdu účinný

okamihom doručenia a voči ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli.

80. Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok dlžníka a veriteľa,
na základe ktorého právneho úkonu odpadá dvojité splnenie vzájomných pohľadávok. Právne účinky(zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady
pre započítanie. Ako odvolací súd už konštatoval, v prejednávanej veci išlo o záväzkový vzťah medzi
podnikateľmi (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka), preto bolo potrebné vychádzať z právnej úpravy

započítania pohľadávok obsiahnutej v ustanoveniach § 580, § 581 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 358 až § 364 Obchodného zákonníka.

81. Podľa § 580 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,
ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z

účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu.

82. Z ust. § 580 Občianskeho zákonníka je možné vyvodiť, že základným predpokladom pre započítanie
okrem vzájomnosti pohľadávok, ktorých plnenie je rovnakého druhu, a spôsobilosti pohľadávok na
započítanie, je i právny úkon smerujúci k započítaniu. K zániku záväzku započítaním totiž nedochádza
automaticky, keď sa pohľadávky stretnú, ale na základe jednostranného právneho úkonu (compensatio

necessaria) alebo dvojstranného právneho úkonu – dohody (compensatio voluntaria). Ku kompenzácii
podľa § 580 Občianskeho zákonníka resp. pre úspešné uplatnenie kompenzačnej námietky v spore je
potrebné, aby aspoň jedna zo strán urobila prejav k započítaniu adresovaný druhej strane sporu. Forma
pre tento právny úkon síce nie je predpísaná, avšak keďže ide o právny úkon, pre jeho platnosť sa
vyžaduje splnenie náležitostí v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, vrátane požiadavky na jeho

určitosť zakotvenú v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto osobitne zdôrazňuje, že
započítanie pohľadávky je podmienené právnou skutočnosťou, ktorou je dostatočne určitý prejav vôle
(úkon) započítavajúcej strany smerujúci k započítaniu (§ 580, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z
obsahu započítacieho prejavu potom musí byť z hľadiska určitosti zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka
sa uplatňuje na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z jeho

viacerých pohľadávok.

83. Z prednesov žalovaného vyplýva, že uplatnený nárok žalobcu žalovaný nepovažoval za dôvodný
v časti 34 155,78 Eur, pričom v časti 23.700,03 Eur práve z dôvodu kompenzačnej námietky. Žalovaný
vo vzťahu ku svojej kompenzačnej námietke uviedol, že má voči žalobcovi pohľadávku z bezdôvodného

obohatenia v sume 23.700,03 Eur. V tomto konaní si však žalobca uplatnil voči žalovanému viaceré
samostatné pohľadávky s rozdielnou výškou a s rozdielnym dátumom splatnosti, spolu vo vyššej
výške, než je tvrdená pohľadávka žalovaného. Pokiaľ potom žalovaný síce špecifikoval celkovú
pohľadávku voči žalobcovi a tvrdil, že jeho obrana spočíva v kompenzačnej námietke voči nároku
žalobcu uplatneného v tomto súdnom konaní, neurčil, ktoré z dielčích pohľadávok žalobcu uplatnených

v tomto súdnom konaní mali na základe kompenzačného prejavu žalovaného zaniknúť a v akej výške.
V žiadnom z prehlásení žalovaného obsahujúcich kompenzačnú námietku nebolo určite a zrozumiteľne
určené, na ktoré z viacerých pohľadávok žalobcu, ktoré vo svojom súčte prevyšovali nárok žalovaného,
žalovaný svoju pohľadávku započítava, a v akej výške, a ktoré z pohľadávok v tomto dôsledku
zanikli a v akej výške. Konštatované obsahové nedostatky kompenzačnej námietky nebolo možné zo

strany odvolacieho súdu preklenúť, pretože odvolací súd nemôže nahrádzať (dopĺňať) vôľu žalovaného
a sám určiť, ktoré z viacerých pohľadávok žalovaného majú zaniknúť, jeho rozhodovacia činnosť je
obmedzená na výklad vôle. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ sa žalovaný odvolával na
výzvu na zaplatenie zo dňa 08. 01. 2024 adresovanú žalobcovi (č.l. 335 listinného spisového materiálu),
ktorým žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie sumy 23.700,03 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia,

z uvedených skutočností žalovaný nevyvodil, kedy mala nastať splatnosť jeho pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenia, v konaní tvrdil len to, že táto výzva bola žalobcovi doručená (bez uvedenia
dátumu), čo preukazuje odpoveď žalobcu na túto výzvu (č.l. 334 listinného spisového materiálu).
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že aj Najvyšší súdu Slovenskej republiky (ako najvyššia súdna
autorita v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP) vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/5/2021 zo dňa 24.05.2022

vyslovil, že ak súčasne strana kompenzujúca pri pluralite pohľadávok na oboch stranách, ktoré majú
tvoriť predmet kompenzácie, jednoznačným spôsobom ani neurčí, ktoré čiastkové peňažné sumy, proti
ktorým pohľadávkam žalobcu započítava, teda aby bolo zistiteľné, kedy nastal stret ktorých konkrétnych
pohľadávok (peňažných súm), potom je potrebné považovať záver súdu o neurčitosti kompenzačného
prejavu strany z hľadiska hmotnoprávnej úpravy, za opodstatnený. Nepochybná určiteľnosť okamihu

stretu, t.j. vo výsledku zánik vzájomných pohľadávok, je totiž nevyhnutným predpokladom aj pre správne
posúdenie zániku započítaním s týmito pohľadávkami spojeného príslušenstva uplatneného vo forme
úrokov, resp. úrokov z omeškania. Riadiac sa postulátmi, z ktorých vychádzal i najvyšší súd pri prijatí roz.
sp. zn. 5Obdo/5/2021 zo dňa 24.05.2022, ani odvolací súd z dôvodu absencie určitého započítaciehoprejavu zo strany žalovaného kompenzačnú námietku nemohol posúdiť ako dôvodnú, a to bez toho,
aby sa z dôvodu hospodárnosti v ďalších podrobnostiach zaoberal nárokom žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia a jeho výškou, ako aj ďalšou argumentáciou strán súvisiacou s posúdením

tejto otázky.

84. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní pred odvolacím súdom poukázal na to, že prísne nahliadanie
odvolacieho súdu na náležitosti uplatnenej kompenzačnej námietky by bolo prílišným formalizmom
popierajúcim zmysel tohto inštitútu, odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že orgánom verejnej

moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení
prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade
a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený
len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho

štátu (porov. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. augusta
2017). Rovnako je odvolaciemu súdu známy i princíp preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho
neplatnosťou, ktorý predstavuje ústavnú povinnosť všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie
k platnosti právneho úkonu, a nie naopak (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
640/2014 z 1. apríla 2015).V súdenej veci výkladom právnych predpisov (§ 580 v spojení s § 37 ods.

1 Občianskeho zákonníka) odvolací súd neodoprel autonómnemu prejavu vôle žalovaného v podobe
kompenzačnej námietky dôsledky zamýšľané žalovaným, pretože odvolaciemu súdu ani nebola známa
vôľa žalovaného, aké konkrétne následky mienil žalovaný v právnej sfére strán toho konania vo väzbe
na zánik vzájomných pohľadávok vyvolať.

85. Žalovaný tiež vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie navrhnutého dôkazu, a to aby súd prvej
inštancie vyžiadal informáciu z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej
štátnej pomoci v zmysle sťažnosti zo dňa 02.11.2021, keď predmetnou sťažnosťou Asociácia zábavy a
hier, ktorej členom je aj žalobca, napadla nesúlad ustanovenia § 71 písm. p) zákona č. 30/2019 Z. z. s čl.
107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a iniciovala konanie o preskúmanie neoprávnenej pomoci

v zmysle čl. 12 Nariadenia rady (EÚ) 2015/1589 zo dňa 13.07.2015, pričom v prípade, ak by bol žalobca
úspešný aj v rámci tohto konania, a zároveň aj v konaní o sťažnosti, získal by ako prevádzkovateľ, ktorý
je odvod povinný platiť v zmysle zákona č. 30/2019 Z. z., taktiež kompenzáciu zo strany štátu, čím by
vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie, a to na úkor žalovaného. Z tohto dôvodu žalovaný tiež
v odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 164 CSP do skončenia konania o sťažnosti.

86. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

87. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

88. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

89. V § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného
obohatenia na úkor iného, na základe ktorej skutočnosti vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa

bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho
sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne
neustanovuje. Zákon uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia. Jednou z nich je aj majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny
dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe

ktorej sa spravidla plní. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že
uzavrelizmluvu,hocijuneuzavreli,aleboniektoplnilomylomniekomuinému,sktorýmnebolvzmluvnom
vzťahu. Ďalšími sú majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z
neplatnej zmluvy a majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý tu síce spočiatkuexistoval, ale potom dodatočne odpadol. Takýto prípad môže nastať napríklad splnením rozväzovacej
podmienky (§ 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka), odstúpením od zmluvy (§ 48 Občianskeho zákonníka)
alebo zrušením zmluvy (napr. podľa § 740 Občianskeho zákonníka). Posledným je majetkový prospech

bol získaný z nestatočných zdrojov. Sem treba zahrnúť prípady, keď bol majetkový prospech získaný
trestnou činnosťou, a pod.

90. Z tvrdení strán prednesených v rámci sporu vyplýva, že alikvotná časť mesačného odvodu
vstupovala len do vzorca na výpočet odmeny (podielu na strate) pre žalovaného. Pokiaľ by potom aj

žalobca povinné platby podľa zákona o hazardných hrách neuhradil, alebo by mu táto povinnosť zanikla,
prípadne by mu boli tieto platby vrátené, nemohlo by na jeho strane vzniknúť bezdôvodné obohatenie
na úkor žalovaného, pretože ním vytvorené vyúčtovanie za mesiace 11/2020 a 12/2020 zohľadňujúce aj
alikvotnú mesačnú časť odvodov je naďalej založené na platnej Mandátnej zmluve v znení jej dodatkov,
a v nej určenými platobnými podmienkami, keď ani žalovaný platnosť jej jednotlivých ustanovení vrátane
vzorca na výpočet jeho odmeny (podielu na strate) v spore nespochybnil. Neušlo pozornosti odvolacieho

súdu, že ani žalovaný v priebehu sporu nešpecifikoval, či by sa jednalo na strane žalobcu o majetkový
prospechzískanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímz
právnehodôvodu,ktorýodpadol,aleboomajetkovýprospechzískanýznepoctivýchzdrojov.Podstatnou
pre súdenú vec bolo znenie zmluvy a v nej stranami dohodnuté platobné podmienky zaväzujúce strany
na plnenie, ktoré sú naďalej v platnosti bez ohľadu na výsledok konania o sťažnosti Asociácie zábavy

a hier pred Európskou komisiou. Preto ani výsledky tohto konania nemajú žiadny potenciál ovplyvniť
výsledok tohto súdneho sporu.

91. Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistil vady v postupe súdu prvej inštancie, ktorý dokazovanie
týmto dôkazom nedoplnil a ani dôvod na prerušenie tohto súdneho konania do skončenia konania

o konštatovanej sťažnosti podľa § 164 CSP, keďže výsledky tohto konania nemajú žiadny potenciál
ovplyvniť výsledok tohto súdneho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh žalovaného na
prerušenie konania zamietol.

92. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 63.856,10 Eur pozostávajúcej z

neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom
splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien vo výške 35.842,76 Eur, ktorú pohľadávku
odvolací súd považoval za dôvodnú v časti 32.830,45 Eur, z neodvedených finančných prostriedkov
z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní
mandátnych odmien vo výške 17.845,18 Eur, ktorú pohľadávku odvolací súd považoval za dôvodnú

v časti 14.832,87 Eur, z nesporných pohľadávok vyplývajúcich z dobropisu DD20020157 splatného dňa
15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur, z postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky
č. SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry č. 118770022 vo výške 10,00
Eur, splatnej dňa 15.02.2019, faktúry č. 120770017 vo výške 10,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021 a
faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021. Spolu potom dôvodne uplatnená

pohľadávka žalobcu predstavovala 57.831,48 Eur (32.830,45 + 14.832,87 + 7.648,16 + 10 + 10 +
2.500), pričom na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcu z dôvodu čiastkových úhrad žalovaného
počas súdneho konania došlo k zastaveniu konania v časti istiny v sume 20.200,- Eur (prvé rozhodnutie
súdu prvej inštancie) a v sume 5.500,32- Eur (výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie nenapadnutého
odvolaním), teda spolu žalobcovi prináleží nárok na zaplatenie neuhradenej istiny vo výške 32.131,16

Eur (57.831,48 - 20.200 – 5.500,32), a nie vo výške 38.155,78 Eur, ako to určil súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí.

93. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný po začatí konania uhradil dňa 16.09.2021 sumu 2.000,- Eur,
dňa 21.10.2021 sumu 2.000,- Eur, dňa 04.05.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 02.06.2022 sumu 2.700,- Eur,

dňa 06.07.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 04.08.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 06.09.2022 sumu 2.700,- Eur,
dňa 03.10.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 28.11.2022 sumu 2.700,- Eur a dňa 04.10.2023 sumu 2.800,32
Eur. Odvolací súd zároveň konštatuje, že z obsahu spisu vyplýva tiež to, že žalovaný realizoval čiastočné
úhrady k variabilnému symbolu 43856713, ktorý sa nachádza na Vyúčtovaniach zmluvy za obdobie
11/2020 a 12/2020, ale nenachádza sa na dobropise DD20020157, Zmluve o postúpení pohľadávky č.

SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021, resp. faktúre č. 118770022, faktúre č. 120770017 a faktúre č. 121770002.
Ďalej odvolací súd pripomína, že v zmysle § 329 Obchodného zákonníka je veriteľ povinný prijať aj
čiastočné plnenie záväzku, pokiaľ čiastočné plnenie neodporuje povahe záväzku alebo hospodárskemu
účelu sledovanému veriteľom pri uzavretí zmluvy, ak tento účel je v zmluve vyjadrený alebo v časeuzavretia zmluvy dlžníkovi známy. V zmysle § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka tiež platí, že ak má
dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka
najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku

najskôr splatného. V súdenej veci žalovaný určil uvedením variabilného symbolu, že jeho čiastočné
úhrady sa týkajú pohľadávok z Vyúčtovaní zmluvy za obdobie 11/2020 a 12/2020, pričom keďže zároveň
neurčil, či na pohľadávku žalobcu vedenú pod týmto variabilným symbolom za mesiac 11/2020 alebo
za mesiac 12/2020, uplatniac pravidlo obsiahnuté v § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka bolo potrebné
čiastočné úhrady posúdiť ako úhrady istiny záväzku najskôr splatného, a teda záväzku žalovaného

z vyúčtovania 11/2020 so splatnosťou 18.12.2020, keď žiadna zo strán skutočnosť, že čiastkovými
úhradami malo dôjsť k úhrade dlžnej istiny, v odvolacom konaní nenamietala.

94. Vo vzťahu k úroku z omeškania odvolací súd ďalej konštatuje, že pokiaľ nebol správny záver súdu
prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenej istine vo vzťahu k vyúčtovaniu 11/2020, nemôže byť správny ani
vo vzťahu k úroku z omeškania, pretože jednotlivými úhradami mohol žalovaný uhrádzať len skutočne

existujúci nárok žalobcu. Odvolací súd zároveň pripomína, že žiadna zo strán v podanom odvolaní
nespochybnilavýškuúrokovejsadzby8%ročneurčenúsúdomprvejinštancievnapadnutomrozhodnutí,
či dátum splatnosti jednotlivých pohľadávok uplatnených žalobcom v tomto súdnom konaní (žalovaný
v podanom odvolaní namietal len to, že nie je možné, aby bol žalobca v omeškaní s dvoma rozdielnymi
sumami v jeden deň a skutočnosť, že súd prekročil rámec žalobného petitu, keď žalobcovi priznal úrok

z omeškania zo sumy 2520,- Eur, i keď si žalobca uplatnil 2510,- Eur).

95. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi okrem uplatnenej istiny vo vzťahu k Vyúčtovaniu
zmluvy za mesiac 11/2020 prináleží aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 32.830,45
Eur od 18.12.2020 do 16.092021, 8 % ročne zo sumy 30.830,45 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021,

8 % ročne zo sumy 28.830,45 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8 % ročne zo sumy 26.130,45 Eur
od 05.05.2022 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 23.430,45 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8
% ročne zo sumy 20.730,45 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8 % ročne zo sumy 18.030,45 Eur
od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8 % ročne zo sumy 15.030,45 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8
% ročne zo sumy 12.630,45 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8 % ročne zo sumy 9.930,45 Eur od

29.11.2022 do 04.10.2023 a 8 % ročne zo sumy 7.130,13 Eur od 05.10.2023 až do zaplatenia zohľadniac
jednotlivé úhrady žalovaného na dlžnú istinu záväzku najskôr splatného s variabilným symbolom
korešpondujúcim s jednotlivými vykonanými úhradami. Rovnako žalobcovi patrí i úrok z omeškania vo
vzťahu k pohľadávke žalobcu vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 12/2020 vo výške 8,00 % ročne,
avšak len zo sumy 14.832,87 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, keď vo vzťahu k výške sumy odkazuje

na svoj predchádzajúci výklad. Priznaný úrok 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do
zaplatenia odvolaním spochybnený nebol, a odvolaním odvolateľ nenapadol ani to, že žalobcovi patrí i
náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Vo vzťahu k priznanému úroku
z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia žalovaný namietal len toľko,
že suma istiny nezodpovedá žalobnému petitu, z obsahu žaloby však nepochybne vyplýva, že žalobca si

podanou žalobou uplatnil voči žalovanému tiež právo na zaplatenie postúpenej pohľadávky na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávky č. SL/ST/02 zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry
č. 118770022 vo výške 10,00 Eur, faktúry č. 120770017 vo výške 10,00 Eur, a faktúry č. 121770002 vo
výške 2.500,00 Eur,teda spolu 2.520,- Eur. Odvolaciu argumentáciu žalovaného o prekročení žalobného
petitu preto odvolací súd nemohol posúdiť ako dôvodnú.

96. Keďže žalovaný žiadne ďalšie relevantné odvolacie námietky vrátane námietok k týkajúcich sa
priznaného príslušenstva nevzniesol, ďalší prieskum napadnutého rozhodnutia už nebol zo strany
odvolacieho súdu možný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž podlieha prieskumu odvolacím súdom
len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže

podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3
CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len
na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom
konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa §

380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia súdu prvej
inštancie odvolací súd nezisťuje a ak by aj v konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať.97. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 32.131,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 32.830,45 Eur od 18.12.2020 do 16.092021, 8 % ročne zo sumy 30.830,45 Eur

od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8 % ročne zo sumy 28.830,45 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8
% ročne zo sumy 26.130,45 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 23.430,45 Eur
od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8 % ročne zo sumy 20.730,45 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8 %
ročne zo sumy 18.030,45 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8 % ročne zo sumy 15.030,45 Eur od
07.09.2022 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 12.630,45 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8 % ročne

zo sumy 9.930,45 Eur od 29.11.2022 do 04.10.2023 a 8 % ročne zo sumy 7.130,13 Eur od 05.10.2023
až do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 14.832,87 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne
zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021
do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

98. Odvolací súd dodáva, že z hľadiska skutočného obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu ide v časti
priznanej istiny s príslušenstvom o čiastočné potvrdenie rozsudku prvej inštancie, avšak odvolací súd
bol tiež povinný sa riadiť princípom, že obsah rozhodnutia súd vyslovuje vo výroku svojho rozhodnutia
a preto z výroku rozhodnutia nesmú vznikať prípadné pochybnosti o obsahu a rozsahu uložených
peňažných povinností s prihliadnutím na povahu veci, a to nie len medzi stranami sporu, ale ani pri

prípadnom nútenom výkone tohto rozhodnutia pre prípad dobrovoľného nesplnenia povinnosti uloženej
súdnym rozhodnutím. Z hľadiska určitosti a jednoznačnosti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu bolo
preto vzhľadom na množstvo čiastočných úhrad žalovaného záväzku zo strany žalovaného v priebehu
konania a zásadné odlišnosti v posúdení skutkového a právneho stavu zo strany odvolacieho súdu
oproti súdu prvej inštancie namieste zvoliť výrok o zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 388

CSP tak, aby na podklade rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie
nevznikli žiadne pochybnosti o tom, na splnenie akej povinnosti bol žalovaný v tomto súdnom konaní
zaviazaný.

99. Vzhľadom na prijaté závery odvolacieho súdu potom nemohol obstáť ani závislý výrok III.

rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd pripomína, že prvým rozhodnutím
vo veci Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 13Cb/20/2021-132 zo dňa 27. októbra 2022 súd
prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur s príslušným úrokom
z omeškania zastavil, vo výroku II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43.656,10
Eur s príslušenstvom a vo výroku III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie, a to voči jeho
výroku II. a voči jeho výroku III. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 8Cob/15/2023-167 zo dňa
20. júna 2023 rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 13Cb/20/2021-132 zo dňa 27.
októbra 2022 v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Z uvedeného potom vyplýva, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v

napadnutom rozhodnutí opätovne rozhodnúť aj o trovách konania zastaveného v časti istiny 20.200,-
Eur ako aj vo vzťahu k zvyšku uplatneného nároku. Zároveň odvolací súd pripomína tiež to, že súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vo výroku I. nenapadnutého odvolaním, konanie zastavil aj v
časti o zaplatenie sumy 5.532,- Eur, a to na základe konštatovaných úhrad žalovaného vykonaných na
uplatnenú pohľadávku žalobcu v prebiehajúcom konaní.

100. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, že o trovách zastaveného
konania bolo potrebné rozhodovať podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila
zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Vo vzťahu zostávajúcemu predmetu
sporu bolo podľa odvolacieho súdu potrebné o trovách konania rozhodovať podľa § 255 ods. 1, ods.

2 CSP.

101. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana, ktorá v spore uspela, má zásadne
právo na to, aby sa aj nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s prebiehajúcim konaním.

Vo všeobecnosti platí, že náhrada trov civilného sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo
veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia na zastavení konania vyjadrenou v ustanovení § 256 ods.
1 CSP. Právo úspešnej procesnej strany voči neúspešnej strane konania na náhradu trov, ktoré sa
v civilnom sporovom konaní uplatňuje, vyplýva zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení,v rámci ktorého účastníci tohto konania vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci protichodné
záujmy. Úspech jednej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana
sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží prostredníctvom prostriedkov procesného

útoku a prostriedkov procesnej obrany docieliť vlastného víťazstva a zároveň prehry protistrany. Ak je
procesná strana úspešná, v zásade platí, že procesný odporca musí nahradiť náklady, ktoré jej pri tom
účelne vznikli, pretože by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by
civilný proces neumožňoval ochrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka sporového konania tým,
že bol nútený sa pred súdom brániť uplatnením žaloby alebo proti žalobe. Zároveň v zmysle platných

procesných ustanovení zákona (§ 256 ods. 1 CSP) platí, že kto zavinil zastavenie konania, nemá vo
veci úspech a úspech z hľadiska posudzovania náhrady nákladov konania sa pričíta strane sporu v
opačnom procesnom postavení. Tam, kde zastavenie konania bolo stranou procesne zavinené, súd
prizná náhradu nákladov konania protistrane. Zavinenie na zastavení konania prezentované v § 256
CSP je oproti § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci, potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska a nie z pohľadu hmotného práva.

102. Pri zastavení konania na podklade späťvzatia žaloby (§ 145 ods. 1 CSP) je pre vyriešenie otázky
náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, ktorá zo strán z procesného hľadiska zastavenie konania
zavinila. Použitý termín zavinenie je nevyhnutné interpretovať vo vzťahu k posudzovaniu príčinnej
súvislosti medzi správaním strán sporu a zastavením konania, teda skúmanie zavinenia je zároveň

skúmanímobjektívnejpríčinyzastaveniakonania.Pokiaľžalobcavzalžalobuspäťzdôvodu,žežalovaný
sa celkom, resp. v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle jeho žalobnej požiadavky a uhradil časť ním
uplatnenej pohľadávky v tomto súdnom konaní, v takomto správaní žalovaného je potrebné nachádzať
súvislosť s procesným úkonom späťvzatia žaloby zo strany žalobcu, a teda žalovanému je nutné pripísať
procesné zavinenie na zastavení konania v prípade späťvzatia žaloby, ktoré bolo ovplyvnené jeho

správaním v priebehu konania v podobe čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky. Odvolací súd potom
konštatuje, že pokiaľ bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur a v časti o zaplatenie sumy
5.500,32 Eur s príslušným úrokom z omeškania zastavené, v tejto časti zavinenie na zastavení konania
je potrebné pripísať žalovanému, a preto v tejto časti nárok na náhradu trov konania prináleží podľa
256 ods. 1 CSP žalobcovi. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca si pôvodne uplatnil voči žalovanému

právo na zaplatenie pohľadávky v celkovej výške 63.856,10 Eur s príslušenstvom, pričom odvolací súd
po zohľadnení čiastočných späťvzatí žaloby zo strany žalobcu (20.200 Eur, 5.500,32 Eur), ako dôvodnú
posúdil žalobu žalobcu v časti 32.131,16 Eur a potom v zmysle § 255 ods. 1 CSP v tejto časti je potrebné
pripísať úspech žalobcovi, ktorému prináleží aj náhrada trov v merite veci. Suma 32.131,16 Eur + 20.200
+ 5.500,32 Eur predstavuje sumu 57.831,48 Eur, ktorá zodpovedá vo vzťahu k pôvodne uplatnenému

nároku 63.856,10 Eur 90,57 %, čo predstavuje úspech žalobcu (z hľadiska princípu úspechu vo veci ako
aj z hľadiska princípu zavinenia žalovaného na zastavení konania) v súdnom konaní pred súdom prvej
inštancie a potom neúspech žalovaného predstavuje 9,43 % a preto čistý úspech žalobcu predstavuje
81,14 % (90,57 % - 9,43%). Žalobcovi tak vo vzťahu k celému predmetu konania zohľadňujúc aj
čiastočné zastavenie konania vznikol v konaní pred súdom prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods.

2 CSP a § 256 ods. 1 CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,14 %. Z
uvedených dôvodov odvolací súd výrok III. napadnutého rozhodnutia zmenil tak, že žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,14 %.

103. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom odvolacieho prieskumu
zostal len výrok II. a III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, teda predmetom sporu zostala suma 38.155,78
Eur, z ktorej odvolací súd v rámci zmeny napadnutého rozhodnutia v odvolacom konaní ako odôvodnený
posúdil nárok žalobcu v rozsahu 32.131,16 Eur, potom úspech žalobcu v odvolacom konaní predstavuje
84,21 %, úspech žalovaného predstavuje 15,79 %, a preto čistý úspech žalobcu v odvolacom konaní

predstavuje 68,42 % (84,21 % - 15,79 %). Z uvedených dôvodov odvolací súd žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 68,42 %.

104. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

105. Pokiaľ žalovaný navrhol, aby súd o trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP s odôvodnením,
že vznik sporu bol zapríčinený dôsledkami pandémie COVID-19, ktorú žalovaný predvídať nemohol,
odvolací súd dôvody na aplikáciu tohto ustanovenia nevzhliadol.106. Ako vyslovil Najvyšší súd SR v roz. sp. zn. 4Cdo/256/2021 zo dňa 26.01.2023 ustanovenie § 257
CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok sporu (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP). Použitie ustanovenia § 257
CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto
dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu
a musí mať vždy výnimočný charakter (poz. napr. R 34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani

výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax (viď
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 5Cdo/67/2010
či 3MCdo/46/2012, 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré
by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie

má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákonnej úpravy o náhrade trov a na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

107. Odvolací súd nezistil v danej veci zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, pretože spor strán o výklad

ustanovení zmluvy uzavretej pri ich podnikateľskej činnosti a pri zohľadnení podnikateľského rizika,
ktorému je vystavený každý podnikateľský subjekt, v okolnostiach súdenej veci bez ohľadu na stav
pandémie nebolo možné podľa názoru odvolacieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre
ktorý by sa javilo ako spravodlivé náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Odvolací súd pre úplnosť
dodáva, že aj keď je síce možné na podklade obsahu spisu dospieť k záveru, že až do pandémie

nevznikol medzi stranami spor o výklad mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, pandémiu nemohla
ovplyvniť žiadna zo strán, strany jej však mohli prispôsobiť znenie zmluvných ustanovení (Dodatok č.
26 Mandátnej zmluvy), pričom odvolací súd nemohol prehliadnuť ani to, že premetom konania boli aj
pohľadávky žalobcu, ktorých spornosť podklad v pandémii ani nemala (pohľadávka z dobropisu a zmluvy
o postúpení pohľadávky).

108. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako
aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

109. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

110. Žalobca do konania predložil plnú moc na svoje zastupovanie v konaní nachádzajúcu sa na č.l.
80 listinného spisového materiálu, z ktorej obsahu vyplýva, že ju udelil žalobca na svoje zastupovanie
v tomto súdnom konaní pre Advokátsku kanceláriu JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., IČO: 36858935. V

záhlaví napadnutého rozhodnutia je zástupca žalovaného označený ako advokát JUDr. Marcel Mašan,
ktorý je podľa výpisu z obchodného registra spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan,
s.r.o. konateľom tejto spoločnosti. Keďže pri vyhotovení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
došlo pri označení zástupcu žalobcu k zrejmej nesprávnosti, keď súd prvej inštancie nesprávne označil
zástupcu žalobcu, odvolací súd označenie zástupcu žalobcu v napadnutom rozhodnutí opravil v súlade

s predloženou plnou mocou.

111. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).